Anton tyrol


III. TRAKTÁT: TEXT SVÄTÉHO PÍSMA



Yüklə 0,58 Mb.
səhifə3/8
tarix28.11.2017
ölçüsü0,58 Mb.
#12947
1   2   3   4   5   6   7   8

III. TRAKTÁT: TEXT SVÄTÉHO PÍSMA
Cieľom tohto traktátu nie je robiť textovú kritiku Svätého písma, ale študovať hlavne dejiny jeho vzniku a formácie. V tomto traktáte to platí tak pre Nový, ako aj pre Starý zákon. Hoci textová kritika je prvým krokom historicko-kritickej exegetickej metódy, predsa aj tu budeme mať niečo do činenia s touto metódou, pretože v tomto traktáte budeme študovať vlastne výsledky tohto druhu práce s biblickým textom. Teda ide nám o poznanie celej formácie textu, teda: jazyk, jednotlivé etapy, kódexy, preklady, zásady rekonštrukcie pôvodného textu.21
14. Dejiny originálneho textu Svätého písma SZ a NZ
Dejiny hebrejského a aramejského textu SZ 1) Jazyk SZ: Celý SZ bol napísaný v troch rečiach: hebrejskej, aramejskej a gréckej. V hebrejčine bol napísaný takmer celý SZ okrem toho, čo nasleduje:

- v aramejčine boli napísané: Jer 10,11; Dan 2,4b-7,28; Ezd 4,8-6,18; 7,12-26;

- v gréčtine boli zostavené: Múd a 2Mach.

Okrem posledných dvoch kníh, ktoré boli originálne napísané v gréčtine, sa nám zachovali aj niektoré pôvodne hebrejsky napísané knihy, ale dnes už jestvujú len v gréčtine. Takými sú: Bar; 1Mach; deuterokánonické časti knihy Est. Ich originál bol hebrejský. ďalej sú to knihy Tob, Jdt a deuterokánonické časti knihy Dan. Ich originál bol hebrejský alebo aramejský. Kniha Eccli (Sir) sa zachovala v gréčtine, ale v tomto storočí sa našli niektoré fragmenty napísané v hebrejčine.

V praxi je to však tak, že sa používa grécky text, ktorý obsahuje Septuaginta (LXX)22; tá je celá napísaná v gréčtine. Ide vlastne o preklad SZ-kníh do gréčtiny.

2) Hebrejský jazyk a písmo. Hebrejčina a aramejčina sú dve navzájom si veľmi blízke reči. Obe patria do skupiny semitských rečí a v rámci nich spolu s ostatnými zaznamenali svoj vývoj. Zjednodušená schéma23 ich rozvrstvuje nasledovne:

protosemitská reč (?)


západosemitská východosemitská: akadčina

(asýrsko-babylonská)


severozápadná semitská juhosemitská
aramejská amorejská ugaritská kanaánska etiópska arabská juhoarabská
starokanaánska fenická moabská hebrejská
Dobré je všimnúť si na tabuľke celkovú pozíciu aramejčiny a hebrejčiny. Prvé poznané dokumenty hebrejskej reči sú: kalendár v Gezeri (9. stor. pred Kr.), Mešova stéla (9. stor. pred Kr. v moabskej reči, veľmi blízkej hebrejčine), nápis v Siloe (7. stor. pred Kr.), listy v Lakiš a iné nápisy na „ostrakoch“ [=popísané črepy z nádob] (9.- 6. stor. pred Kr.). Najstarší známy papyrus v semitskej reči je z 8. stor. pred Kr. a pochádza z jaskyne Murabba‘at.

V 6. stor. pred Kr. nastáva úpadok hebrejskej reči a tá je nahradená aramejskou rečou. Ale hebrejčina zostala v používaní ako liturgická a učená reč, a preto knihy doteraz napísané v hebrejčine boli aj naďalej prepisované v hebrejskej reči.

Abeceda, ktorá sa používala v hebrejčine, pochádzala z fenického písma, ktoré malo 22 písmen. Tieto hlásky boli používané v hebrejčine až do babylonského zajatia. Príkladom tohto typu písma je napred Mešova stéla. Klasické hebrejské (fenické) písmo však v niektorých kruhoch pretrvalo až po essénov. V Qumráne24 sa totiž našli fragmenty knihy Lv. Zrejme išlo o ich snahu znovu začať používať toto staré fenické písmo v hebrejskej abecede. Pokus sa však neujal.

Po exile Hebreji opustili dovtedajší spôsob písania a prijali nový typ písma, ktorý nazývame „štvorcové písmo“ a je to vlastne aramejské písmo, ktoré sa dostalo do používania a tak je to až podnes. Najstaršími príkladmi sú papyry z Elefantíny (5. stor. pred Kr.), manuskripty z Qumránu. Aramejský jazyk sa niekedy nazýva aj chaldejský jazyk alebo aj staroaramejčina, aby tak bola rozlíšená od palestínskeho nárečia, ktorým sa rozprávalo za Ježišových čias, alebo od nabatejskej reči, palmírskej či východoaramejskej reči, ku ktorej patrí napred sýrčina.


3) História hebrejského textu SZ. V dejinách formácie textu rozlišujeme tri etapy: dejiny prúdení textu; dejiny definitívnej fixácie spoluhlások (konsonantov); dejiny definitívnej fixácie samohlások (vokálov).

a) Prvé obdobie sa charakterizuje ako obdobie určitého prúdenia (fluktuácie) textu. Znamená to, že postupom času snáď pri prepisovaniach vznikali isté zmeny v texte, ako prehodenie rôznych perikop, dodatky, vynechania... Vieme to z jednoduchého porovnania MT (masoretského textu) s LXX. Toto obdobie siaha prakticky až po koniec SZ-doby, teda po Ježiša Krista. ďalším ukazovateľom fluktuácie textu je Samaritánsky Pentateuch. Je to jediná a základná kniha Samaritánov, ktorá im zostala po ich odlúčení sa od jeruzalemského kultu. Je starší ako LXX, niektorí hovoria, že pochádza až z 5. stor. pred Kr. Aj tento text obsahuje niektoré zmeny v texte, dodatky a vynechania (napred pri údajoch o rokoch života patriarchov sa vyskytujú rozdiely v porovnaní s MT a LXX. Tretím objektom na porovnanie sú paralelné miesta v samotnom MT. Na mnohých prípadoch je možné dokumentovať, že ak malo byť v texte použité, teda druhýkrát opísané miesto, nebolo použité doslova, ale boli urobené niektoré zmeny, ktoré sú už aj výkladom textu alebo jeho opravou. ďalším bodom na porovnanie sú Qumránske zvitky. Doteraz sa tam našli všetky knihy SZ alebo ich fragmenty okrem knihy Ester. Niektoré texty ukazujú veľkú blízkosť s MT (Iz), iné sú zas bližšie k textu LXX (Joz; Sdc; 1,2Sam; 3,4Kr), ale v Qumráne sú aj také fragmenty, ktoré ukazujú textovú blízkosť Samaritánskemu Pentateuchu ( napred 4Q Exm).25

b) Druhé obdobie je najkratšie, siaha od 1. stor. pred Kr. približne až po rok 500 po Kr. Vtedy nastáva v náboženskom živote Hebrejov určitá uniformita. Vo vzťahu k textom Písma sa to u nich prejavuje tak, že pravdepodobne na synode v Jamnii (okolo r. 90 po Kr)26 sa ustálil definitívny kánon Písma. Patria tu aj texty SZ, ktoré sa vyskytujú v Talmude a Mišne. Všetky tieto miesta sa úplne zhodujú s konsonantickým textom Biblie ako takej. Posledným príkladom fixácie textu sú tzv. transliterácie textu, čiže prepis niektorých hebrejských alebo aramejských slov do latinského písma. Zachytili ich napred Origenes, Hieronym vo svojich dielach a komentároch. Všetky tieto zhodné texty sú dielom pisárov (Sôferîm), ktorí odviedli takmer dokonalú prácu a práve preto dnes v textovej kritike SZ nie sú závažné problémy. V NZ-texte sú oveľa väčšie, pretože sa vyskytujú mnohé varianty v texte.

c) Tretie obdobie zachytáva roky 500 - 900 po Kr. Hebrejský a aramejský text vtedy dosiahol definitívnu stabilitu, pretože textu boli dané aj samohlásky a už nejestvuje odlišné čítanie niektorých slov, ktoré majú rovnaké spoluhlásky. Zásluhu na tom majú masoreti (masar = odovzdávam), čo znamená tí, ktorí odovzdávajú tradíciu; tradicionalisti. Títo pracovali s neuveriteľnou až škrupulóznou presnosťou. Ak sa im dostal do ruky porušený text, neopravovali ho, ale správnu formu poznačili na okraj. Takto vznikla tzv. masora magna (poznámky na horný a na spodný okraj textu), masora parva (poznámky po bokoch textu) a masora finalis (poznámky na konci knihy). V masore finalis podávali napred počet veršov v knihe, ktorý je stredný verš, ktoré slovo je v strede knihy a iné poznámky. Inými slovami, masoreti urobili všetko, čo bolo ľudsky možné, aby text nemal nijaké zmeny; zaužívalo sa príslovie: „Masora je plotom zákona“.27
4) Kódexy a edície. Počet skúmaných kódexov, ktoré prichádzajú do úvahy pri kritickom vydaní SZ, nepresahuje číslo 2000. Väčšina z nich je napísaná v 15. stor. Zachovalo sa 50 manuskriptov z 13. stor., 8 z 12. stor. a iba niekoľko ich je z obdobia 9. - 11. stor. Medzi nimi vynikajú kódexy z genízy (úkryt, sklad, „sakristia“ v synagóge) v Káhire z roku 895; kódex z Aleppo z 2. pol. 10. stor.; Leningradský kódex z roku 916 s babylonskou vokalizáciou (nad linajkou), označuje sa B 19a. Tento kódex bol použitý v kritickom vydaní hebrejskej Biblie. Vydal ju R. Kittel a P. Kahle.

Obrovským prínosom do biblickej vedy bol objav v Qumráne. Boli tam získané kódexy z 3. stor. pred Kr. až po 1. stor. po Kr. Biblická veda sa tak s konkrétnymi spismi „v rukách“ premiestnila o jedno tisícročie dozadu v dejinách a začal sa ich komplexný výskum. Treba tu vyzdvihnúť fakt, že tieto zvitky sa stali duchovným dedičstvom novovzniknutého izraelského štátu, ale úžitok z toho má celá biblická verejnosť, nezávisí na vyznaní ani na náboženstve.

Okrem vyššie spomenutého kritického vydania MT vyšli aj ďalšie:

- Ch. D. Ginsburg, v Londýne 1908-1926, v štyroch zväzkoch,

- R. Kittel - P. Kahle, 3. vydanie, tlačené v Stuttgarte roku 1937,

- K. Elliger - W. Rudolph, 4. opravené vydanie: Biblia Hebraica Stuttgartensia 1990.


Dejiny gréckeho textu NZ 1) Svedkovia textu. NZ-text bol napísaný vtedy ľudovo používanou gréčtinou koiné, ktorou sa vtedy bežne rozprávalo v oblastiach, kam siahala moc Gréckej ríše. Okrem toho sa táto gréčtina šírila aj prostredníctvom helénskej kultúry. Toto konštatovanie o originálnej reči je len približné, pretože autori predpokladajú, že Mt-ev mohlo byť napísané pôvodne po hebrejsky alebo aramejsky, tiež sú vyslovené domnienky aj na pôvodné Mk-ev, že aj toto bolo napísané pôvodne v aramejčine alebo hebrejčine, alebo že aspoň používalo hebrejský alebo aramejský písomný prameň, ale to všetko sú len domnienky, pretože sa nijaký takýto prameň alebo jeho fragment dosiaľ nenašiel. Teda grécke texty sú tu určujúce. O týchto hovoríme, že sú to „svedkovia“ textu. Rozdeľujeme ich na priamych a nepriamych svedkov:

Priami svedkovia textu:

- papyry sú spisy napísané na papyrusových listoch; označujú sa písmenom P a číslom vpravo hore (P10); celkove ich je 88. Najstarším doteraz poznaným svedkom je Papyrus Ryland P52 (Ryland bol jeho vlastník); obsahuje fragment Jn 18,31-38. Napísaný bol v prvej štvrtine 2. stor. Má predovšetkým veľkú apologetickú hodnotu. Totiž mnohí v minulosti tvrdili, že Jn-ev bolo napísané až okolo roku 150. ďalšie cenné papyry: P45, P46, P47 sa nazývajú Chester Beatty podľa ich vlastníka, ktorý ich získal v rokoch 1930-31 v Egypte. Niekoľko papyrov sa nachádza vo Švajčiarsku v Bodmeriánskej knižnici (P66- Bodmer II; P72- Bodmer VII-VIII; P75- Bodmer XIV-XV);

- lekcionáre text je rozdelený na menšie časti podľa liturgického používania alebo obsahuje iba takéto krátke liturgické časti; označujú sa kurzívnym l a progresívnym číslom; v súčasnosti ich je okolo 2200. Okrem nejakej zriedkavej výnimky (l 1043 je z V. stor.; l 1348 je z VII. stor.), väčšina lekcionárov pochádza z IX. stor. a neskôr;

- ostraky sú to nejaké črepy z rozbitých hlinených nádob, na nich sú napísané citáty z Písma.

Nepriami svedkovia: sú to citáty Písma v dielach antických spisovateľov a tiež aj preklady SP rátame medzi nepriamych svedkov textu.


Majuskulné kódexy: doteraz ich bolo objavených asi 274. V ich označovaní sa obyčajne sleduje systém, ktorý zaviedli Gregory - Aland. Jestvujú aj iné systémy, a preto môže občas dôjsť k nejasnostiam. Majuskulné kódexy sa značia progresívnym číslom, ktorému vždy predchádza 0. Iný spôsob značenia je ten, že tie najpoužívanejšie majú svoje osobitné znaky. Uvádzam prehľadnú tabuľku majuskulných kódexov s ich označením zvláštnymi znakmi:


א = Sinaiticus (IV. stor.)

C=codex Ephremi rescriptus

Eev= codex Laudianus

G = codex Börnerianus

W = codex Freerianus


B = Vaticanus (IV. stor.)

Dev= codex Bezae (V. stor.)

Ep= codex Sangermanesis

Pev= codex Guelferbytanus

Q = codex Coridethi


A=codex Alexandrinus (V.st.)

Dp= Claromontanus (V. stor.)

F = codex Augiensis

Pp= codex Porfirianus

Y = c. de Monte Athos

Okrem týchto kódexov jestvujú mnohé ďalšie kódexy, niektoré majú vlastné zaužívané názvy. Niektoré z uvedených kódexov obsahujú aj SZ (podľa LXX) aj NZ. Niektoré majú sem-tam aj vynechané časti. Napred kódexy B, C, A majú SZ aj NZ; Dev však obsahuje iba evanjeliá a Sk; Dp prináša iba listy sv. Pavla v gréčtine a latinčine.



Minuskulné kódexy: boli napísané na pergamene alebo na papieri a to so všetkými malými písmenami. Označované sú arabskými číslicami progresívne. V súčasnosti ich je asi 2785 a pochádzajú približne z doby od IX. stor. do XVII. stor. Za najstarší minuskulný kódex sa považuje kódex 461. Obsahuje evanjeliá; napísaný je asi roku 835 a nachádza sa v dnešnom St.Peterburgu. V minuskulných kódexoch rozlišujeme niekoľko sérií: séria Lake; séria Ferrar (vždy podľa toho, kto ich preskúmal a zosystematizoval).
2) Zoskupenia gréckych manuskriptov NZ a ich charakteristika. Tieto zoskupenia rôznych manuskriptov boli urobené podľa textovej blízkosti a to v rôznych zorných uhloch, napred podľa pravidelnosti odchýlok, podľa spôsobov ich riešenia. Nie je to vždy ľahké ani pre expertov v textovej kritike určiť, o akú skupinu sa jedná v tom-ktorom prípade. Boli tu zavedené dva základné pojmy: „recenzia“ a „textový typ“.

Recenzia je práca revízie a opravy určitého textu, ktoré sa robili v minulosti hlavne vtedy, keď sa zbadalo, že mnohými prepisovaniami sa text postupne odchyľuje od originálu a sa kazí. Výraz textový typ označuje skupinu navzájom si blízkych manuskriptov na základe vyššie uvedených kritérií. V tomto zmysle treba tieto kategórie používať.

Prvým dôležitým dielom v tomto smere bola klasifikácia kódexov, ktorú zostavil A. Merk a bola vydaná v diele Novum Testamentum graece et latine apparatu critico instructum.28 Merk rozoskupuje kódexy podľa ich obsahu: evanjeliá, Skutky, listy sv. Pavla, katolícke listy a Apokalypsa. Toto delenie má niektoré ťažkosti, napred že niektoré kódexy obsahujú aj evanjeliá aj Skutky. Hoci dnes sa používa zdokonalené delenie, predsa aj toto je dôležitým stupňom vo vývoji kritiky textu.

Pre evanjeliá máme štyri skupiny označované značkami: H, D, C, K.

1] Skupina H alebo neutrálny text: jeho základné charakteristiky sú: krajná starobylosť (P66 asi z r. 200; P46 z III. stor.; B zo IV. stor.; a zo IV. stor.; 33 z IX. stor.), presnosť a dôkladnosť jeho odovzdávania (tradície). Slovník tejto skupiny nie je veľmi elegantný, ale to je znak jeho pôvodnosti; štýlové charakteristiky sú ešte čerstvé, je zachovaná myšlienková originalita každého evanjelistu. Patria tu aj mnohé citácie u cirkevných otcov, ako napred Origenes, Hieronym, Atanáz. Hieronym používal tento text pri preklade svojej Vulgáty. Takmer nikdy neharmonizuje a takto poskytuje text veľmi blízky originálu. Textová skupina H má svoj pôvod v Egypte a jeho forma bola platná už okolo roku 200, ako svedčia: P75, P66 a P46. Najvýznamnejší kódex tejto recenzie je B a vedľa neho a. Táto skupina je považovaná za najlepšiu „recenziu“ vďaka vernosti konceptuálnej a štylistickej forme textu NZ.

2] Skupina D alebo západný text: aj tento je veľmi starobylý (P29 z III. stor.; P38z r. 300; P48 z III. stor.; D zo VI. stor.; W z V. stor.); v porovnaní s H má úmyselnú tendenciu urobiť NZ-text viac prístupným čitateľom a to ako vo forme, tak aj v zmysle.29 V zásade obsahuje jeden dôležitý kódex: a to kódex D. Tento text nachádzame v preklade tzv. Vetus latina. Ide teda o text, ktorý bol do latinčiny preložený veľmi skoro: v 2. stor. Nachádzajú sa v ňom: vynechania, explikatívne dodatky, harmonizácie s paralelnými miestami. Pôvod nie je veľmi istý, ale v II. stor. už musel byť rozšírený v severnej Afrike, Itálii, Gálii. Z toho dôvodu, že sa rozšíril zvlášť na Západe, dostal meno „západný text“. Jeho najvýznamnejší kódex je D. Jeho dôležitosť je trochu nižšia ako u skupiny H.

3] Skupina C alebo cézarejský text: mnohí autori ho nepovažujú za autonómnu skupinu, ale za text medzi „neutrálnym“ a „západným“ textom. Predsa však sa odlišuje od H infiltráciou elementov recenzie D a väčšou lingvistickou dôkladnosťou. Najstarší kódex je P45 z III. stor., medzi majuskulnými kódexami Q z IX. stor. je považovaný za veľmi dôležitý, nakoľko údajne prináša tradíciu vernú textu z II. stor. Dôležitosť tejto recenzie je malá a závisí vždy na tom-ktorom kódexe, čiže či tieto sú viac alebo menej verné starej textovej tradícii. Pôvod je neistý: Martini ju kladie do Egypta, nasledujúc tak Lagranga; Zimmermann ju kladie do Cézarey a do času Origena. Origenes používal tento text hlavne vo svojich posledných dielach, takisto ho užíval aj Euzébius. A. Merk delí ešte ďalej tieto kódexy na podskupiny Ch, Ci a iné.

4] Skupina K alebo text koiné: predstavuje záver neustálej práce, ktorá smerovala k poskytnutiu elegantnej štylistickej a gramatickej formy harmonizáciou paralelných miest a prispôsobeniami zmyslu. Pravdepodobne vznikol okolo polovice IV. stor. v sýrskej Antiochii (najstaršie texty sú: A z V. stor. a P zo VI. stor.). V dávnej minulosti mal veľký význam tak, že sa rozšíril do celej Cirkvi, bol považovaný za svätý text a dostal názov „textus receptus“ (=záväzný, určený). V oblasti sýrskej Antiochie bol považovaný za oficiálny a bez problémov a námietok sa tam udržal ako dominantný až do dnešných čias. Dnes, najmä na Západe po XVIII. stor., kedy sa začala rozvíjať textová kritika, jeho význam veľmi klesol a prenechal miesto „neutrálnemu textu“. Používal ho napred Cyril Alexandrijský vo svojom veľkom komentári k štvrtému evanjeliu, ďalej Ján Chryzostom a Teodoret z Cyru. Aj túto skupinu Merk rozdeľuje na podskupiny.
3) Kritické vydania gréckeho NZ. Kritické vydania textu NZ v originálnej gréckej reči spočívajú v tom, že vydavatelia museli zhromaždiť čím viac kódexov textu, vzájomne ich porovnávať, zvoliť podľa určitých pravidiel a dôvodov originálnu verziu, a tak postupovať od verša k veršu a od slova k slovu. Je to teda veľmi namáhavá práca a ide tu vlastne o hľadanie pôvodného textu. Táto práca sa nazýva pokus o rekonštrukciu pôvodného textu a to je vlastne podstata textovej kritiky ako súčasti historicko-kritickej exegetickej metódy (je to vlastne jej prvý krok, po ňom nasleduje literárna kritika, kritika formy atď.).

- C. Lachmann, Novum Testamentum graece, Berlín 1831 (prvé kritické vydanie gréckeho NZ).

- C. von Tischendorf, od roku 1841 asi počas 30 rokov publikoval 8 vydaní NZ; najslávnejšie je 8. vydanie Editio octava critica maior (Leipzig 1869.1872) a to pre množstvo kritického materiálu, ktorý tam zhromaždil.

- Westcott - Hort, Londýn 1881.

- E von Soden, 1902-1913. Pre obsažnosť svojho materiálu prevyšuje všetky doterajšie kritické vydania, ale vydanie malo aj svojich ostrých kritikov.

- A. Merk, Rím 1964.

- J. M. Bover, Madrid.

- Eberhard a Erwin Nestle, Stuttgart.

- Erwin Nestle - K. Aland, Stuttgart 196325.

Roku 1966 bolo vydané nové kritické vydanie určené predovšetkým pre prekladateľov pod názvom The Greek New Testament, edited by K. Aland, M. Black, B. M. Metzger, A. Wikgren, Stuttgart 1966. Obsahuje mnohé kritické poznámky, citácie svedkov, ale varianty sú limitované len na najhlavnejšie kódexy a na najvýznamnejšie varianty, pokiaľ ide o zmysel vety.

Roku 1979 bolo vydané 26. vydanie kritického textu NZ v gréčtine: Novum Testamentum graece et latine, ediderunt Kurt Aland, Mathew Black, Carlo M. Martini, Bruce M. Metzger, Allen Wikgren, Stuttgart - Vaticana, 1979.
4) Kritická autorita gréckeho textu NZ. Všetky spomenuté a ostatné ďalšie namáhavé kritické štúdiá Nového zákona poslúžili na to, že sa mohlo stále s väčšou jasnosťou a istotou skonštatovať: grécky text tak, ako ho máme dnes, sa istotne zhoduje, aspoň čo do podstaty, s originálnym textom.

Ak zrátame všetky materiálne varianty, je ich okolo 250 000. Ale treba pripomenúť, že mnohé z nich sú svojou povahou vlastne bezvýznamné varianty, že by ich totiž za varianty ani nebolo treba počítať (napred inverzia slov, doplnenie alebo vynechanie spojky, meno namiesto zámena atď.). Tak sa nám počet variantov, v ktorých ide o pochybnosť nad jednotlivými slovami (ide väčšinou o synonyma), zúži asi na päťdesiatinu textu NZ. Miesta, ktoré predstavujú pre textových kritikov najväčší problém (= miesta, v ktorých ide o zmysel vety), predstavujú asi jednu tisícinu celého textu. A ešte aj pritom niektoré sa týkajú zmyslu vety ľahkým spôsobom a iba niektoré závažným spôsobom. A ešte jeden detail: ak v niektorých veršoch ostáva zmysel kriticky nejasný, v konečnom dôsledku on nie je nejasný, pretože učenie v týchto nejasných veršoch sa nachádza jasnejšie a explicitnejšie vyjadrené v iných paralelných miestach, ktoré sú kriticky jasné.

Preto NZ svojou pevnosťou a celistvosťou obsahu prevyšuje všetky starobylé knihy. Takže na jednej strane množstvo kódexov je ťažká úloha pre kritikov a zdalo by sa, že je v tom neporiadok a nejednota, ale na druhej strane ich kritická zhoda je vlastne dôkazom neporušenosti textu.
Preklady Svätého písma

Cirkev vždy mala vo veľkej úcte a v pozornosti všetky, hlavne najstaršie verzie, čiže preklady SP, pretože niektoré z nich sú staršie ako najstaršie doteraz zachované manuskripty. Predovšetkým to platí o gréckom preklade SZ, čiže o LXX. Druhým dôvodom veľkej úcty voči starobylým prekladom je to, že v týchto prekladoch sa zračí aj spôsob pochopenia toho-ktorého miesta.


15. Preklady Svätého písma SZ
1) Preklad Septuaginty (LXX)

Pojem: Pod pojmom Septuaginta rozumieme prvý preklad SZ z hebrejskej alebo aramejskej reči do gréčtiny. Niekedy sa zvykne nazývať „alexandrijský preklad“ pravdepodobne podľa mesta svojho pôvodu.

Pôvod názvu LXX: Jestvuje jeden list, ktorý podáva legendárnym spôsobom celú genézu tohto prekladu. List sa volá „Aristeov list“; ide o pseudo-Aristea, autora z 2. stor. pred Kr. Tento hovorí, že egyptský kráľ Ptolemeus Filadelfus (285-247) chcel mať vo svojej slávnej alexandrijskej bibliotéke jeden exemplár židovského SZ. Preto poslal do Jeruzalema žiadosť, aby odtiaľ prišli učenci a preložili mu 5 Mojžišových kníh. Učencov bolo 72 a za rovnaký počet dní vyhotovili preklad, o ktorý ich kráľ požiadal. V liste sa spočiatku hovorí iba o Pt, ale vzápätí list hovorí o celom SZ. Číslo 72 je umelecké (6x12); takisto 72 dní je kombinácia podobného pôvodu. Ale jeden fakt je istý: že v 3. stor. pred Kr. žil Ptolemaius Filadelfus, a teda že vtedy sa začal prekladať SZ do gréčtiny. V Alexandrii bola vtedy pomerne veľká kolónia Židov. Či Hebreji už vtedy neovládali hebrejčinu alebo či týmto prekladom chceli robiť prozelytizmus medzi tamojšími obyvateľmi, sa nevie. To, že LXX mala na Nežidov svoj vplyv, je tiež isté.

Čas prekladu LXX: Preklad sa začal v 3. stor. pred Kr., približne v polovici a dokončený bol okolo roku 100 pred Kr. Vie sa to z prológu ku knihe Eccli; tento prológ bol zostavený približne roku 120 pred Kr. Tento autor spomína, že v Alexandrii už bol zákon, proroci a iné spisy preložené do inej reči, teda do gréčtiny.

Kritická a literárna hodnota LXX: Podľa všetkých ukazovateľov LXX nevznikla naraz, ale postupne cez pomerne dlhý čas a prekladali ju mnohí jednotlivci. Preto aj literárna a kritická hodnota jednotlivých častí nie je rovnaká. Najväčšiu hodnotu podľa spomenutých kritérií má Pt, ktorý najlepšie odráža pôvodinu. Aj historické knihy ukazujú veľmi dobrú kritickú a literárnu hodnotu. Preklad Žalmov, Kaz, Vľp a prorokov je dosť nejasný, lebo je príliš otrocký. Kniha Jób je v LXX kratšia asi o jednu šestinu. Niektoré knihy boli napísané v aramejčine alebo hebrejčine, ale zachovali sa iba v gréčtine LXX; tu nemožno porovnávať túto hodnotu, ale aj tak sa napred v Eccli môžu nájsť niektoré časti, ktoré ukazujú rozšírenie pôvodného textu. Vieme to z porovnania tejto knihy s niektorými hebrejskými fragmentami, ktoré boli objavené v 19. storočí. Pokiaľ ide o kvalitu gréčtiny, najlepšia je v knihách Jób, Prís a Pt.

Historická a doktrinálna dôležitosť LXX: Táto zbierka kníh SZ v gréčtine si zaslúži naozajstný obdiv. Prekladatelia LXX nemali nijaké lingvistické pomôcky na prekladanie, nemali ani nijakú predchádzajúcu skúsenosť, pretože nejestvoval nijaký podobný prípad predtým v dejinách. Treba oceniť aj otvorenosť týchto prekladateľov. Takto sa umožnilo vlastne všetkým Židom v celom Stredomorí, vo všetkých židovských kolóniách, aby spoznali SZ. Dôležitosť LXX pre nás kresťanov ešte vzrastá, keď vezmeme do úvahy fakt, že NZ často cituje SZ v gréčtine a tieto citácie sú prevzaté z LXX. Z 350 citácií SZ v NZ 300 pochádza z LXX.30 Prvá Cirkev spočiatku považovala práve LXX za svoj oficiálny text SZ. Iba v prípade Dan Cirkev vyradila tento text a dala prednosť Teodociovmu gréckemu prekladu. Aj cirkevní otcovia používali grécky text SZ z LXX a prvá Cirkev tento text používala aj na liturgické účely. Takto je jasne dokumentované, aký vplyv mala LXX na tvorenie termínov a vôbec slovníka prvého kresťanstva, ba celého kresťanského života.

Revízie a recenzie prekladu LXX: LXX sa veľmi rýchlo rozšírila do celého židovského sveta v diaspore a stala sa aj veľmi vážená. Postupne sa však začali objavovať v židovskom svete proti nej výhrady, ale súčasne trvala aj úcta k nej. Tak sa dá vysvetliť to, že nikdy nevzniklo želanie zaobstarať nový preklad hebrejského textu, ale vznikali želania jej revízie. Druhým významným elementom bola polemická atmosféra medzi judaizmom a kresťanstvom. V LXX boli veľmi zdôraznené mesiášske miesta a to kresťania používali na dokazovanie Ježišovho mesiášskeho poslania. Preto sa v judaizme prirodzene prejavili tendencie k oslabeniu týchto mesiášskych miest.

- Najskôr jestvovala pravdepodobne anonymná židovská revízia LXX na báze hebrejského textu, zhotovená asi na konci I. stor po Kr. Dokazujú to roku 1952 v júdskej púšti nájdené fragmenty malých prorokov. Spomína ho aj Justín. Origenes a Hieronym hovoria o preklade, ktorý nazývajú versio „Quinta“. Pravdepodobne ide o ten istý preklad.

- Preklady alebo revízie Aquilu, Teodocia a Symmacha. Aquila bol Grék, obrátil sa na židovstvo a opravil LXX asi roku 140 po Kr. podľa želania rabínov tak, že ho zhotovil celkom v duchu hebrejčiny. Je to teda otrocký preklad plný semitizmov. Napred podstatné meno za číslovkami je vždy v sing., aj keď je číslovka množná (napred: „deväťsto rok a tridsať rok“ [Gn 5,5]; „Boh zavolal na svetlo deň“ [Gn 1,5]). Židia prijali tento preklad s nadšením. Dnes nám z tohto diela zostali iba fragmenty. Teodocion bol Žid z Efezu a zhotovil revíziu LXX okolo roku 180 po Kr. V NZ sa nachádzajú aj citáty nezhodné so LXX a blízke Teodociovmu prekladu. Preto sa zdá, že Teodocion okolo roku 180 neurobil nič iné, ako prezrel grécky text SZ, ktorý už koloval na konci I. stor., keď bol napísaný NZ. Symmachus bol Samaritán, zo židovstva prešiel na kresťanstvo, bol príslušníkom nejakej heretickej kresťanskej sekty. Okolo roku 200 po Kr. zhotovil svoju verziu gréckeho prekladu SZ. Usiloval sa predovšetkým o elegantnú gréčtinu v hebrejskom texte SZ a to sa mu podarilo.

- Origenova Hexapla. Polemická atmosféra medzi kresťanmi a Židmi veľmi pomohla štúdiu textu gréckeho znenia SZ. Židia pri polemikách argumentovali kresťanom, že nemajú presný preklad SZ do gréčtiny, totiž že ten, ktorý majú, je neadekvátny hebrejskému textu SZ. Preto Origenes sa v 1. pol. 3. stor. podujal na zhotovenie takého textu SZ, ktorý by názorne ukazoval hebrejský text a všetky grécke preklady SZ alebo revízie LXX. Slovo hexaplous znamená „šesťnásobný“. Je to vlastne synopsa o šiestich stĺpcoch: 1. hebrejský text s hebrejskými znakmi; 2. hebrejský text s gréckymi znakmi; 3. Aquilov SZ; 4. Symmachov SZ; 5. LXX revidovaný; 6. Teodociov SZ.31 Takto ju publikoval vo forme Hexaply, ale aj vo forme Tetraply, čiže štyroch posledných gréckych verzií.

V Origenovej práci bol najťažší piaty stĺpec, v ktorom podával svoju revíziu LXX. Ostatné stlpce sú iba prepisom už hotových kódexov. Spomínaný 5. stĺpec je vyjadrením jeho kritického skúmania textu: buď bol text LXX v dokonalej zhode s hebrejským textom SZ a vtedy ho Origenes jednoducho prepísal; alebo ak nebol zhodný, tam prichádzali do úvahy tri možnosti: a) LXX mala širší text a Origenes tam pri prepisovaní dal znak (÷ alebo [obolus]) alebo použil polobolus (: alebo / alebo / ) a to na začiatku a na konci zmenenej časti); b) LXX mala kratší text, ako bol hebrejský. Tam Origenes doplnil text z Teodocia a zriedkavejšie z Aquilu alebo zo Symmacha. Tieto vsuvky označil asteriskom ď alebo :+: ; c) text LXX bol premiestnený v porovnaní s 1. stĺpcom. Vtedy Origenes prepísal text podľa 1. stĺpca okrem Prísl., kde urobil špeciálne zmeny.

Takto Origenes v 5. stĺpci vlastne dostal nový text LXX, ktorý sa nazýval „hexaplárna LXX“ alebo „Origenova LXX“. Rozsah Origenovho diela bol veľmi veľký. Niektorí autori sa domnievajú, že objem tohto diela mohol presahovať 3000 strán veľkého formátu. Bohužiaľ, Origenova Hexapla sa takmer celá stratila. Nikdy nebola urobená kompletná kópia a originál bol uložený v knižnici v Cézarei Prímorskej, pravdepodobne ju používal aj Hieronym a k jej strate došlo asi v 7. stor., keď Cézareu dobyli Musulmani. Zvláštnu pozornosť však vzbudil 5. stĺpec Hexaply, ktorý bol niekoľkokrát prepísaný a dnes ho máme zachovaný vo viacerých kódexoch, niektoré z nich zachovali aj Origenove znaky.

- Luciánova recenzia LXX: Kňaz Lucián, pôvodom z Antiochie, krátko po roku 300 urobil revíziu LXX. Zhotovil ju porovnaním textu LXX s hebrejským textom a snažil sa citlivo opraviť niektoré časti. Takáto verzia LXX sa potom rýchlo rozšírila a text používali niektorí cirkevní otcovia ako Ján Chryzostom a Teodoret z Cyru. Dnes sa prejavuje snaha kriticky skúmať LXX a rozlišovať v nej rôzne vrstvy textu.

Preklady gréckeho SZ: Z gréckeho textu LXX boli zostavené rôzne preklady pre jednotlivé miestne cirkvi a jednotlivé jazyky:

- Vetus latina (bude o nej reč neskôr),

- koptský sahidický (juhokoptský dialekt),

- koptský bohairský (severokoptský dialekt); koptské preklady boli zhotovené v rokoch 200-260, boli doplnené aj z Origenovej Hexaply. Majú veľký význam pre kritiku textu LXX,

- arménsky (okolo r. 440); je ovplyvnený dielom Origena a sýrskou Pešitou,

- sýrsky filoxeniánsky preklad (6. stor.); jestvujú iba fragmenty; zhotovený bol zásluhou biskupa Filoxéna; preklad stojí na báze Luciánovej recenzie,

- sýrsko-palestínsky preklad (okolo r. 600); z Origenovho hexaplárneho textu,

- sýrsky hexaplárny preklad (7. stor.); podľa Origenovho hexaplárneho textu.

Význam týchto prekladov pre kritiku textu spočíva predovšetkým v tom, že pomáhajú pri rekonštrukcii gréckeho textu SZ a prostredníctvom neho aj pri rekonštrukcii hebrejsko-aramejského textu SZ. Keďže ale aj tieto preklady podstúpili rôzne zásahy a zmeny, ich účinnosť je relatívna.

Kódexy a edície LXX: Už boli spomínané niektoré kódexy v súvislosti s NZ, ktoré kódexy obsahujú aj grécky SZ. Medzi nimi vyniká napred Vatikánsky kódex (B), Sinajský (S)32, Efrem rescriptus (C), Alexandrijský (A). ďalší starobylí svedkovia:

- papyrus Rylands

- papyrus Chester Beatty

- kódex Freerianus

- Marchalianov kódex Q

- Chisianov kódex 88

Kritické edície:

- A. Rahlfs, Septuaginta I-II, Stuttgart 1952, na báze manuskriptov A B S.

- Od roku 1931 vychádzala veľká edícia Vetus Testamentum Graecum auctoritate Societatis Litterarum Gottingensis editum. Postupne v nej vychádzali jednotlivé knihy SZ.

- Brooke-McLean-Thackeray, The Old Testament in Greek According to the Text of Codex Vaticanus. Supplement from Other Uncial Manuscripts, with a Critical Apparatus Containing the Variants of the Chief Ancient Authorities for the Text of the Septuagint.

- E. Hatch - H. A. Redpath, A Concordance to the Septuagint, 2 voll., Oxford 1897; znovuvytlačené: Graz 1954.
ďalšie preklady: targumy, Pešita, arabské preklady:

Targumy (aramejské slovo «targum» znamená «interpretácia»). Po exile Židia prestávali rozumieť liturgickej hebrejčine, pretože v civilnom svete ju vystriedala aramejčina. Preto sa na tieto čítania pripravovali aramejské liturgické texty SZ. Sú to viac voľné a vysvetľujúce preklady, ako presné a doslovné citácie. Najznámejšie targumy:

- pre Pt: Jeruzalemský targum II (vo vatikánskej bibliotéke v kódexe Neofytov); Targum Jonatan (alebo: Jeruzalemský targum I ), je odvodený z Jeruzalemského targumu II.; targum Onkelos (zo 4. stor.) u Židov mal veľkú autoritu;

- pre historicko-prorocké knihy: Targum Jonathan ben Uzziel (po r. 400);

- pre poeticko-didaktické knihy: targum kníh: Jób, Ž, Prís, Pies.

Význam targumov je popri ich pomoci pre kritiku textu predovšetkým v tom, že sú veľkou pomôckou pre štúdium histórie starej rabínskej exegézy.

Pešita: Je to preklad SZ z hebrejčiny do sýrčiny. Preklad bol urobený v 2. stor. po Kr. Deuterokánonické knihy boli prevzaté zo LXX, Sir bol preložený z hebrejčiny. Jazyk Pešity je veľmi jasný a elegantný. Ale aj do Pešity sa postupne dostali rôzne lektúry. Napriek tomu je výbornou pomôckou pre kritiku textu.

Arabské preklady: Pre kritiku textu nemajú veľký význam, pretože boli zhotovené pomerne neskoro. Slúžili pre Židov žijúcich v krajinách arabského jazyka. Najslávnejší je preklad Žida Saadyah-a ben Yoseph-a (†942).
16. Preklady Svätého písma NZ
Sýrske preklady:

- Diatessaron; jeho autorom je Tacián († 180); názov je grécky a znamená (Evanjelium) podľa štyroch (evanjelií). Ide teda o istý druh synopsy. Pravdepodobne bol najskôr zhotovený v gréčtine a potom preložený do sýrčiny. Je veľmi starobylý, bol všeobecne rozšírený. Zachovali sa iba fragmenty a citácie;

- preklad oddelených štyroch evanjelií (v Curetoniánskom a v sýrskom Sinajskom kódexe);

- Pešita NZ (v 5. stor.), obsahuje NZ okrem deuterokánonických: 2Pt; 2,3Jn; Júd; Apk;

- fyloxeniánsky preklad s harklenskou revíziou;

- sýropalestínsky preklad (okolo r. 600).



Koptské preklady:

- bohairský preklad; v dialekte používanom v stredozemnej zóne Egypta;

- sahidský preklad; dialekt v južnom Egypte.

Koptské preklady sú veľmi staré (2. stor.) a majú veľký význam pre NZ-textovú kritiku;



Arménsky a gruzínsky preklad:

Arménsky preklad bol zhotovený v 5. stor. a vykazuje blízkosť s Koridetským kódexom (Q). Gruzínsky preklad vznikol okolo roku 500 a pravdepodobne je to preklad z arménskeho prekladu; je mu veľmi podobný.


Latinské preklady:

1) «VETUS LATINA». Je to konvenčný názov; zvykne sa ním označovať akýkoľvek starý latinský preklad SZ alebo NZ pred Hieronymovou Vulgátou. Tento preklad vznikol zo LXX pre SZ a z NZ-kódexov skupiny D. Nevie sa presne, koľko prekladov alebo recenzií bolo zhotovených. Základná hypotéza o nich je taká, že jestvovali dva základné preklady: jeden bol afrického pôvodu a druhý európskeho. Vieme to podľa rozdielnych latinských citátov v dielach afrických a európskych cirkevných spisovateľov. V skutočnosti tieto preklady asi nikdy neboli kompletné; vykazujú mnohé a odlišné prekladateľské štýly, tieto zas podstúpili mnohé korekcie, harmonizácie a iné zásahy do textu, a takto možno pochopiť, že si Hieronym a Augustín v 4. storočí sťažovali na veľký zmätok z nespočitateľného množstva odchýlok v latinskom texte. V tejto situácii Hieronym napísal známu vetu: „...cum apud latinos tot sint exemplaria quot codices...“ (Praef. in Iosue : PL 28,463). Augustín: „Qui...Scripturas ex hebraea lingua in graecam verterunt numerari possunt; latini autem interpretes nullo modo“ (De doctr. christ. II,11: PL 34,43).

Čas a pôvod Vetus latina vystupuje až do II. stor. V tom čase sa kresťanstvo už rozšírilo a ľud už vtedy rozprával po latinsky. Vzdelané osoby ešte hovorili po grécky. Jestvujú aj priame dôkazy pre 2. stor.: v meste Scillium v Afrike bol proces proti kresťanom. Prokonzul sa obrátil na obžalovaných kresťanov s otázkou: „Quae sunt res in capsa vestra?“ Jeden z nich mu odpovedal: „Libri et epistulae Pauli viri iusti.“ Z toho sa usudzuje, že títo mučeníci pochádzali z ľudu, ktorý hovoril po latinsky, mali u seba latinské biblické texty. V prokonzulárnej Afrike sv. Cyprián (okolo roku 250) mnohokrát citoval SP jednotným spôsobom. Z toho tiež možno usudzovať, že v tom čase jestvoval ešte jednotný latinský preklad SP; jeho začiatky preto musia siahať až pred rok 200. Na druhej strane aj v Ríme možno vybadať podobné javy: kňaz Novacián (okolo r. 250) cituje Bibliu jednotným spôsobom. Text je ale odlišný od afrického prekladu.

Dôležitosť prekladu Vetus latina pre textovú kritiku je veľká; či už ide o preklad SZ alebo aj NZ. Okrem toho Vetus latina poslúžila aj Hieronymovi. On totiž neprekladal deuterokánonické knihy SZ z hebrejského textu, ale ich prevzal z Vetus latina (Múd, Eccli, Bar, 1,2Mach). Takisto Žaltár nebol preložený, iba recenzovaný z Vetus latina. NZ vo Vulgáte tiež nie je prekladaný, ale iba revidovaný z Vetus latina. Vetus latina nebola ihneď nahradená Vulgátou, ale iba postupne a trvalo to dlhý čas.

Kódexy, v ktorých sa Vetus latina zachovala, nie sú mnohé, ani kompletné. Často sú ovplyvnené Vulgátou. Najdôležitejšie z nich sú: kódexy k (Bobbiov; africký; 5.- 6. stor.), a (Vercellenský; európsky; 4.- 5. stor.), e (Palatinov; 5. stor.), b (Veronský; 5. stor.), f (Brescia; 6. stor.). Ich význam je veľký hlavne pre kritiku textu prekladu Vetus latina.

Benediktíni z Beuronu a Vetus latina: Nemeckí benediktíni urobili záslužnú prácu v zhromažďovaní kódexov a citátov prekladu Vetus latina. Ich porovnávaním dosiahli jednotný text, ktorý potom začali publikovať postupne od roku 1949 pod nadpisom: Vetus latina. Die Reste der altlateinischen Bibel nach Petrus Sabatier neu gesammelt und herausgegeben von der Erzabtei Beuron. Pramene, ktoré použili, siahajú od najstarších čias až po Karola Veľkého (asi po r. 800).

2) VULGÁTA. Vulgáta (Vg) je latinský preklad všetkých biblických kníh používaných dlhý čas ako oficiálny text latinskej Cirkvi.

Termín Vulgáta znamená „rozšírený text“ medzi ľudom («editio divulgata»). Výraz „Vulgáta“ neoznačoval vždy toto Hieronymovo vydanie SP, ale najskôr sa týmto výrazom označoval preklad zo LXX, teda aj Vetus latina. Až od 16. stor. sa termínom „Vulgáta“ definitívne označil Hieronymov preklad SP. Tridentský koncil roku 1546 hovoril o ňom: „antiqua et vulgata editio“.

Pôvod Vg:

- pre SZ: 5 deuterokánonických kníh (Bar, Eccli, Múd, 1,2Mach) pochádzajú kompletne z Vetus latina; Est 10,4-16,24 sú z nejakého starobylého prekladu podľa LXX; Dan 3,23-94; 13-14 sú z nejakého starobylého prekladu podľa Teodocionovho textu; Žaltár (tzv. gallikánsky) je z Vetus latina opravený Hieronymom podľa hexaplárnej gréčtiny; Tob a Jdt preložil Hieronym z aramejčiny; všetky ostatné knihy SZ preložil Hieronym z hebrejčiny.

- pre NZ: evanjeliá vo Vg sú opravené z Vetus latina; urobil to Hieronym; všetky ostatné knihy NZ sú tiež opravené z Vetus latina, asi to urobil Hieronym.



Hieronymova metóda pri kompilácii Vg: v knihách, ktoré Hieronym prevzal z Vatus latina, sa nájdu mnohé chyby, ktoré obsahoval už preklad Vetus latina. V knihách, ktoré Hieronym sám prekladal, badať takúto metódu:

- pre SZ: Hieronym v priamych prekladoch používal hebrejský text veľmi podobný MT. Hieronym nechcel robiť servílny preklad hebrejského textu. Snažil sa prekladať podľa zmyslu a dbal aj na eleganciu štýlu.

- pre NZ: Tu používal grécky text veľmi podobný kódexu B. Prihliadal pritom aj na Vetus latina a slová menil len vtedy, ak to bolo naozaj potrebné alebo keď si to vyžadoval elegantný štýl, na ktorý Hieronym veľmi dbal.

Kritická hodnota Vg: Tu treba rozlišovať kritickú a juridickú autenticitu. Kriticky autentický je ten spis, ktorý je skutočne toho autora, ktorému je pripisovaný. Ak sa jedná o autenticitu prekladu, ten je vtedy autentický, ak vyjadruje v novom jazyku pôvodný zmysel. Ináč je to voľná parafráza alebo iné dielo.33

Juridicky je nejaký spis autentický vtedy, keď mu nejakou kompetentnou autoritou bol prisúdený probatívny (dôkazný) charakter, aj keď má nejaké chyby.

Kriticky je Vg podstatne autentická. Odborníci jednoznačne tvrdia, že Vg je vcelku najlepším prekladom, ktorý máme z najstarších čias.

Najlepšie preložené sú historické protokánonické knihy SZ (taktiež Jób), potom nasledujú evanjeliá a iné knihy NZ. Veľmi dobré sú prorocké a poeticko-sapienciálne protokánonické knihy (okrem Žaltára). Gallikánsky žaltár Vg má niektoré defekty. Tob a Jdt sú pomerne dobré napriek tomu, že Hieronym preložil Tob za jeden deň a Jdt za jednu noc. Deuterokánonické fragmenty Dan obsahujú chyby Teodocionovho gréckeho textu, ktorý používal Hieronym. Ostatné deuterokánonické knihy SZ majú defekty z LXX a z Vetus latina.

Ale aj v knihách, ktoré preložil sám Hieronym z originálnych textov sa nachádzajú niektoré nepresnosti:

- text, ktorý Hieronym používal, nezodpovedal vždy kriticky rekonštruovanému textu;

- Hieronym niekde dodával krátke explikatívne dodatky;

- Hieronym robil niektoré implicitne mesiášske miesta viac explicitnými;

- niektoré vlastné mená prekladal;

- niektoré geografické lokality nerozlišoval dobre;



Juridická autenticita Vg : Tridentský koncil vyhlásil Vg za autentickú. Potom vznikla otázka, akú autenticitu mal koncil na mysli: či kritickú alebo juridickú. Z aktov koncilu vysvitá, že mal v úmysle juridickú autenticitu.34 Výslovne to spomenul pápež Pius XII. v encyklike Divino afflante Spiritu [EB 549]. Príslušný dekrét Tridentského koncilu nie je dogmatický, ale disciplinárny (nenesie «anathema sit»). Znamená to, že nie je neodvolateľný, ani nezmeniteľný. Dekrét sa nevyslovil o originálnych textoch, ani o iných latinských prekladoch. Praktický dopad týchto faktov bol ten, že koncil sa vyjadril pre Vg v tom, že práve tento preklad treba používať v dišputách, kázňach, prednáškach a výkladoch SP.

Dejiny Vg : Vg mala zaujímavé dejiny. NZ bol ihneď prijatý veľmi priaznivo, kým voči SZ boli výhrady. Mnohí mali totiž dojem, že vzdať sa textu Vetus latina bude znamenať neúctu voči LXX, pretože Vetus latina bola vlastne prekladom LXX do latinčiny. Sv. Augustín spočiatku váhal prijať Hieronymov preklad, ale neskôr ho chválil a citoval. Pomaly sa však aj SZ z Vg ujímal a okolo roku 650 sa všeobecne presadil. Za čias Karola Veľkého (okolo r. 800) Vg už bola všade.

Postupne sa však do Vg začali dostávať aj nejaké zmeny. Celkove k tomu viedli 3 príčiny:

- interpolácie z Vetus latina; robili to prepisovači, ktorým ešte v uchu znela Vetus latina;

- nahrádzanie ťažkých slov ľahkými s cieľom upevniť postavenie Vg;

- vsúvanie glos. Spočiatku to mohli byť len poznámky na okraji textu, ale postupne boli vzaté do textu.

Už v 6. stor. sa ozvali prvé hlasy za opravu Vg.

- prvý, kto sa na to aj podujal, bol Kassiodor (†570). Vydal dielo Institutiones divinarum et humanarum lectionum (PL 70,1105-1150); je to istý druh všeobecnej introdukcie do SP týkajúce sa textu a jeho prepisovania;

- veľkú zásluhu tu má aj imperátor Karol Veľký. Poveril Alkuina (†804) prácou na vytvorení kritického textu, ktorý Alkuin získal podobne ako Kassiodor. Neskôr Teodulf (†821), biskup z Orleáns, znovu zrevidoval text Vg;

- v XIII. stor. vznikol na parížskej univerzite text nazvaný «Parížska Biblia».

V XIII. stor. vznikli tzv. correctoria biblica. Sú francúzskeho pôvodu a vyhotovili ich dominikáni a františkáni. Korektóriá spočívajú v tom, že na okraj textu Vg (takmer exkluzívne iba v parížskej Biblii) alebo v zvláštnej knihe sa dávali poznámky s údajmi kapitol textu samotnej Vg, ktorý text tieto miesta vyvolávali. Žiaľ, tieto korektóriá sa nerobili podľa kritických pravidiel, ale dosť voľne, preto nemajú veľkú hodnotu.



Recenzie a hlavné kódexy : Zachovalo sa niekoľkotisíc manuskriptov Vg. Odborníci ich rozdeľujú podľa jazykových recenzií: talianske, španielske, ostrovné...

Kódexy: Veronský (R), Amiatinský (A), Fuldský (F), Tourský (G), Cavský (C), Oktoboniansky (O).



Sixto-Klementínska edícia Vg (r. 1592): Koncil v Tridente vyjadril želanie vypracovať revíziu Vg a pápeži Pius IV. (r. 1561) a Pius V. (r. 1569) vymenovali komisie odborníkov na jeho prípravu. Práce však pokračovali veľmi pomaly. Preto Sixtus V. roku 1586 vymenoval novú komisiu, ktorá sa pustila do práce s veľkým zápalom a s najlepšími kritériami. V nejasných miestach konzultovali originálne texty a boli použité aj výsledky práce predchádzajúcich komisií. Po dvoch rokoch (r. 1588) bola pápežovi predstavená prvá verzia, s ktorou Sixtus V. nebol spokojný. Osobne urobil niektoré zmeny v texte (obnovil niektoré formulácie z parížskej Biblie, ktoré komisia eliminovala); komisia znovu prepracovala text, a tak o ďalšie dva roky (r. 1590) bol hotový nový text, ktorý bol aj vytlačený. Je to slávna Sixtova Biblia. ďalší pápež Gregor XIV. zostavil novú komisiu pre ďalšiu revíziu Vg; pápež však skoro zomrel a po ňom nastúpil Klement VIII. a tento sa opäť postaral o novú edíciu Vg, ktorá vyšla roku 1592. Toto vydanie Vg nieslo titul Biblia sacra vulgatae editionis Sixti quinti Pont. Max. iussu recognita atque edita.

Potom do veci zasiahol kardinál Robert Bellarmín, ktorý si dal za cieľ zachrániť autoritu a prestíž pápeža Sixta V. Bellarmín tvrdil, že Klementova Biblia nie je odlišná od Sixtovej a že ide vlastne v jeho intenciách. Preto v reedícii tohto textu roku 1604 v Lyone bola táto Biblia uvedená s novým názvom: Biblia sacra vulgatae editionis Sixti V iussu recognita et Clementis VIII auctoritate edita.35 Takto vznikol zvyk už vydanie z roku 1592 nazývať «Sixto-Klementínska Biblia».

Samozrejme, ani táto verzia nebola bez chyby. Ale vzhľadom na tie filologické pomôcky, ktoré vtedy biblisti mali, «Sixto-Klementínska Biblia» je vynikajúcim dielom. Tridentský koncil vyjadril želanie vydať text čím najsprávnejší, a teda najbližší Hieronymovmu textu. Verzii z roku 1592 sa to nepodarilo celkom, ale aj tak jej text je veľmi dobrý a bol oficiálne používaný celé nasledujúce storočia.

Revízia benediktínov: po vydaní Sixto-Klementínskej Biblie vznikli opäť snahy zhromažďovať materiál na novú revíziu Vg. Významní autori v tomto smere boli barnabiti A. Ungarelli a C. Vercellone. Veľmi slávne bolo kritické vydanie Vg NZ, ktoré zostavili anglikáni J. Wordsworth (†1911) a H. J. White (†1936). Títo dvaja publikovali aj bohatý kritický aparát k Vg NZ.

Začiatkom 20. stor. Svätá Stolica zverila úlohu vydať nové kritické vydanie Vg reholi benediktínov. Oficiálne ich o to roku 1907 požiadala Biblická komisia so schválením Pia X. Pre tento cieľ bola vymenovaná «Komisia pre revíziu Vg» a Pius XI. roku 1933 na tento cieľ ustanovil samostatné opátstvo sv. Hieronyma v Ríme. Roku 1926 vyšiel prvý diel, kniha Gn. Potom nasledovali ďalšie. Táto edícia má nasledovný titul: Biblia Sacra iuxta latinam vulgatam versionem ad codicum fidem ... cura et studio Monachorum Abbatiae Pontificiae S. Hieronymi in urbe ordinis S. Benedicti edita.36 Okrem malých prorokov v tomto vydaní už vyšli všetky spisy SZ latinskej Vg. Edícia je výborným prínosom do štúdia pôvodného textu Hieronymovej Vg a do histórie tohto textu. Takisto sa veľmi približuje k naplneniu želania Tridentského koncilu: „nakoľko je možné presne zistiť a ustáliť text latinského prekladu sv. Hieronyma zo 4. stor.“ Aj keď sa tento cieľ nepodarilo celkom naplniť, jednako toto vydanie znamená veľký pokrok v dosiahnutí tohto koncilového želania.

Pápež Pavol VI. požiadal po II. vatikánskom koncile (AAS, 59 [1967] s. 53n) odborníkov pripraviť nové vydanie latinskej Vulgáty. Na túto prácu bola vymenovaná zvláštna Pápežská komisia, vymenoval ju Pavol VI. Toto vydanie bolo nazvané Neovulgáta (NVg). Autori tejto revízie si poslúžili vydaním benediktínov a starými kódexami. Latinské znenie bolo miestami poopravené podľa kritických textov SZ a NZ.37 Od roku 1969 postupne vychádzali jednotlivé knihy a zväzky (celkove 4 zväzky SZ a 3 zväzky NZ, Žalmy vyšli osobitne). Prvé «typické vydanie» úplného textu Novej Vulgáty promulgoval pápež Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Scripturarum thesaurus (= poklad SP) 25. apríla 1979. Druhé vydanie vyšlo roku 1986. NVg je určená pre Latinskú Cirkev, ktorá ju používa v liturgii a v úradných dokumentoch.38

Moderné preklady Biblie: Katolícka Cirkev veľmi odporúča čítanie SP v ľudových rečiach. Prekladanie Biblie do jednotlivých jazykov veľmi vzrástlo v posledných 150 rokoch. Na konci 20. storočia jestvujú preklady SP do viac ako 2100 jazykov. Vydávanie prekladov SP usmerňujú príslušné zákony cirkevného práva a iné partikulárne zákony. K najznámejším prekladom patria:

- talianske preklady : Vg od Mons. Antonia Martiniho z rokov 1768-1781; preklad od Ricciottiho z roku 1939. Prvý kompletný preklad z originálnych textov zhotovil A.Vaccari roku 1958. ďalej na tomto poli pracovali: E. Galbiati, A. Penna, P. Rossano a pátri františkáni.

- francúzske preklady : mnohé vydania dosiahol preklad, ktorý zhotovil A. Crampon (1885-1904). Jeden z najznámejších prekladov je La Sainte Bible traduite en français sous la direction de l'École Biblique de Jérusalem, ktorý vyšiel najskôr v 43 zväzkoch, potom v jedinom zväzku v roku 1956.

- anglické preklady : najviac sa rozšírilo to vydanie, ktoré pripravili Reims - Douai (1582 - 1609). V 20. stor. Bibliu preložil Mons. R. Knox v rokoch 1945-1949. Z originálnych textov pochádza vydanie Westminster Version (od r. 1913) a ďalšie od Confraternity of Christian Doctrine (1952). ďalšie vydania: King James Version alebo Authorized Version, 1611 (kráľovské vydanie); Revised Version (1881-1895) je revíziou kráľovskej verzie; táto bola nahradená americkou Revised Standard Version (1946-1957); ďalej bola vydaná New English Bible (od r. 1961). Revised Standard Version bola schválená na používanie aj katolíkom. Veľmi rozšírená je tzv. «Chicago Bible», ktorej oficiálnym titulom je The Bible. An American Translation (skompletizovaná a prezretá v r. 1935).

- nemecké preklady : posledné preklady sú nasledovné: E. Henne a K. Rösch (1936); ďalej je to Biblia s komentármi Echter Bibel; Regensburger Bibel (od r. 1938) atď. Jedným z naslávnejších prekladov je preklad Martina Luthera (1522-1534). Okrem tu spomenutých boli vydané mnohé ďalšie tak populárne, ako aj vedecké vydania. Medzi najznámejších autorov v tomto smere patria: E. Kautzsch, A. Bertholet a H. Menge.

- španielske preklady : najrozšírenejšie sú preklady, ktoré pripravili: E. Nacar a A. Colunga (1945) a J. Bover a F. Cantera (1947).


Slovenské preklady Svätého písma:

Starosloviensky preklad: jeho autormi sú svätí bratia Konštantín-Cyril a Metod. Obaja zostavili slovanskú abecedu , zaviedli slovanskú liturgiu a zo LXX preložili SP. Cyril preložil evanjeliá, Sk, epištoly a Žaltár. Obaja preložili celý SZ okrem deuterokánonických kníh; tie potom preložili ich žiaci. Tento preklad sa doteraz používa v liturgii gréckeho obradu.39

Kamaldulská Biblia: Je to úplný preklad, ktorý zhotovili kamaldulskí mnísi v polovici 18. stor. Preklad vznikol pravdepodobne v Červenom kláštore pri Dunajci. Preklad sa pripisoval Romualdovi Hadbavnému, avšak na prácach sa podieľalo pravdepodobne viac mníchov, Romuald bol vtedy predstaveným tamojšieho kláštora. Pri prekladaní boli brané do úvahy originálne texty hebrejské a grécke, latinské a takisto vtedy jestvujúce české a poľské preklady. Doba prekladu sa určuje na 1. polovicu 18. storočia. Doba prepisu je uvedená v poznámkach pri texte: začínalo sa Novým zákonom dňa 6. mája 1756, Starý zákon bol prepisovaný od 4. marca 1757 a druhá časť (od Izaiáša) 10. mája 1759. Jediný exemplár tohto prekladu sa zachoval na fare v Cíferi a tento sa stal základom tlačeného vydania v roku 2002. Zásluhu na tomto vydaní Kamaldulskej Biblie má nemecký slavista prof. Hans Rothe a riaditeľ slavistického kabinetu SAV v Bratislave prof. Ján Doruľa. Kamaldulská Biblia bola vydaná vo vydavateľstve Ferdinand Schöningh v Paderborne roku 2002.40

Preklad Juraja Palkoviča: Po Cyrilo-Metodskom preklade je to prvý moderný preklad celého SP. Autorom prekladu je ostrihomský kanonik Juraj Palkovič (1763-1835). Prvý diel vyšiel roku 1829 v Ostrihome. Je to preklad v bernoláčtine. V prefácii k vydaniu autor informuje o metóde prekladu: z Vg s prihliadnutím na originálne texty.

Slovenské lekcionáre: Po Palkovičovom preklade prešla dlhá doba, v ktorej sa neurobil nijaký ďalší preklad SP. Za celé storočie boli vydané len lekcionáre: Andrej Trúchly r. 1897; Karol B. Žeko r. 1924 a Biblická komisia pri SSV Trnava vydala roku 1944 ďalší lekcionár ako svoje spoločné dielo. Dnešné lekcionáre sú s textami najnovších prekladov SP podľa NVg a sú dielom Slovenskej liturgickej komisie. Posledné vydania: L I. 1990. L II. 1990, L III. 1981, L IV. 1981, L V. 1983.

Druhý slovenský preklad celého SP: Toto vydanie vychádzalo v rokoch 1913-1926 po častiach ako podielové knihy členov SSV. Najviac sa oň zaslúžili Martin Kollár, Andrej Hlinka, Ján Donoval a ich spolupracovníci, cenzori a dobrodinci. Aj tento preklad bol vyhotovený z Vg.

Tretí slovenský preklad celého SP: Práca sa začala 30. januára 1941 na zasadaní Biblickej komisie pri SSV v Trnave. Členmi boli: Dr. Štefan Zlatoš a Dr. Jozef Búda, profesori CMB fakulty v Bratislave a profesori vysokých bohosloveckých škôl: Dr. Anton Šurjanský, Dr. Mikuláš Stanislav, Dr. Ján Švec a Dr. Štefan Janega.

Prvý zväzok vyšiel roku 1949 (NZ od Zlatoša a Šurjanského) a SZ sa objavil až roku 1953 od Búdu, Janegu, Stanislava, Šveca a Zlatoša. Preklad bol prevedený podľa originálnych textov. Druhé vydanie celého SP vyšlo roku 1969 v štyroch zväzkoch.



Vydanie SP podľa NVg: NZ po slovensky podľa NVg vyšiel roku 1986, pripravila ho SLK a vydal SSV Trnava v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava. ďalšie vydania NZ podľa NVg boli v rokoch 1988 (Rím) a 1992 (Slov. biblická spoločnosť).

Nakoniec je potrebné spomenúť posledné kompletné vydanie SP z roku 1996, ktoré významné tým, že obsahuje NZ podľa NVg z roku 1986 a SZ z roku 1955. Úvody k jednotlivým knihám celého SP napísal Prof. Jozef Heriban, SDB. Toto vydanie vyšlo v SSV Trnava roku 1996.

Roku 1995 bol vydaný prvý slovenský ekumenický preklad SP Nová zmluva a Žalmy; vo vydaní Slovenskej biblickej spoločnosti Banská Bystrica 1995. Z katolíckych autorov pracovali na preklade: Prof. Dr. Štefan Janega, Prof. Dr. Alojz Martinec, Mons. Vincent Malý, Mgr. Štefan Piecka, Mgr. Gabriel Ragan. Na preklade spolupracovalo 11 slovenských kresťanských cirkví združených v Slovenskej biblickej spoločnosti.

Slovenská evanjelická cirkev a. v. dlho používala český preklad SP - Králickú Bibliu. Tá bola preložená a vydaná v rokoch 1579 - 1592, opravené vydanie vyšlo v roku 1613. NZ v slovenčine vyšiel roku 1942, potom roku 1953 a 1968. SZ vychádzal postupne v rokoch 1971 - 1981. Prvý slovenský preklad celého SP Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. je z roku 1978.


Na záver niekoľko údajov: V roku 1976 rozšírili biblické spoločnosti v 130 krajinách asi 7 miliónov kusov celej Biblie, 10 miliónov NZ a 23 miliónov častí SP. Roku 1960 bola Biblia v 1136 rečiach, roku 1975 v 1577 rečiach a roku 1976 v 1603 rečiach a v roku 1999 už jestvoval preklad Biblie vo vyše 2100 rečiach.
17. Textová kritika, jej metódy a normy
Akýkoľvek manuskript môže mať niekoľko fáz svojej formácie a následného použitia: 1) redakcia (prevzatie jeho časti alebo celku do nejakého nového diela); 2) transkripcia (prepisovanie diktovaním alebo priamo prepisovaním bez diktovania); 3) recenzia (proces korekcie manuskriptu, eliminovanie omylov a variantov).

Pojem: Textová kritika je biblický vedný odbor, ktorý sa usiluje rekonštruovať - nakoľko je len možné - originálny stav diela tak, ako ono vyšlo spod pera pôvodného pisateľa. Ide teda o identifikovanie rôznych odchýlok pri prepisovaní, o spoznanie a stanovenie príčin týchto odchýlok a o definovanie metód a noriem pri rekonštrukcii prvotného textu.

Rôzne druhy odchýlok (alterácií): Delíme ich na:

a) Omyly vynechania

- vynechanie písmena, slabiky, celého slova, celej vety...

Špeciálnym prípadom vynechania je haplografia (zjednodušenie; haplous = zdravý, čistý, rýdzi). Je to vynechanie nejakého elementu (písmeno, slabika, slovo...) identického so susedným elementom. [Opačný prípad sa nazýva diptografia]. Iným prípadom omylu vynechania je homoioteleuton (=rovnaký koniec). Je to taký omyl, pri ktorom vety alebo jej časti majú rovnaký koniec. Prepisovač alebo ten kto diktuje, však preskočí zrakom z jednej vety na koniec druhej, ktorý je identický a čo je medzitým, to vynechá (napred Jn 3,20).

b) Omyly dodania

- dodanie písmena, slabiky, slova, vety...

Špeciálnym prípadom je diptografia (dvojitý zápis) písmena, slabiky...

c) Omyly zo zámeny

Môžu byť zamenené písmená medzi sebou podobné, alebo dve písmená (hebrejské alebo grécke majuskulné) môžu byť považované za jedno iné písmeno atď. Tiež tu treba rátať s možnými zmenami zmyslu pri delení slov, ak sa oddelené časti považovali za samostatné slová a iné.



d) Omyly z inverzie

Inverzia znamená obojstranná zmena, zmena dvoch písmen, slabík, slov alebo aj celých viet.



Príčiny odchýlok: Vo všeobecnosti sa omyly rozdeľujú na dve skupiny: neúmyselné alebo nevedomé a na úmyselné, čiže vedomé. Takto sa to síce delí teoreticky, ale nie vždy je to jasné v konkrétnych prípadoch.

a) neúmyselné: sú to napred zmeny, ktoré vznikli zo slabosti zraku alebo sluchu: takto sa vysvetľujú omyly vzniknuté haplografiou, diptografiou, itacizmy, ďalej omyl, ktorý sa nazýva homotioeleuton (=rovnaký koniec), ten spočíva v skoku zrakom z jednej skupiny písmen k inej identickej skupine, ktorá sa nachádza o trochu ďalej a takto sa vynechajú prostredné slová;

príklad: Jn 3,20: „Kto koná zlo, nenávidí svetlo (to fos)

a nejde na svetlo (to fos)

lebo má strach, aby jeho skutky neboli zavrhnuté“.

homoioteleuton v niektorých kódexoch (Å* 579 1207) v Jn 3,20:

„Kto koná zlo, nenávidí svetlo (to fos)

lebo má strach, aby jeho skutky neboli zavrhnuté“.

b) úmyselné: pisateľ v domnení, že našiel v texte chybu, opraví text podľa toho, čo sa mu zdá byť vhodné. Takéto opravy mohli byť urobené:

- z ortografických, gramatických a štylistických dôvodov;

- z harmonických dôvodov to znamenalo: dať do súladu rôzne paralelné miesta (porov. Lk 6,20: „Blažení chudobní“; Åc Q 33 menia na „Blažení chudobní v duchu“ na základe Mt 5,3) [niekedy prepisovači prinášajú obe verzie spolu: napred sú dve verzie a jedna hovorí: „30 staterov“, kým druhá hovorí: „30 strieborných“; prepisovač napísal: „30 staterov striebra“{porov. Mt 26,15}];

- z exegeticko-doktrinálnych dôvodov (porov. Mk 13,32, kde niektoré kódexy eliminujú oudé hios pre vyhnutie sa ťažkosti o limitovanej vedomosti Krista). V iných prípadoch sa mohlo stať, že najskôr boli na okraji textu napísané nejaké vysvetľujúce poznámky, ktoré sa v postupných prepisovaniach dostali priamo do textu.

Prepisovači v týchto prípadoch urobili v textoch zmeny, ktoré im pripadali správne.

Metódy a normy textovej kritiky

Pri rekonštrukcii originálneho textu treba postupovať tak, že najskôr si musíme uvedomiť, aké varianty sú v prípade toho-ktorého textu a aké kódexy podporujú ten-ktorý variant. Pritom treba vziať do úvahy textovú skupinu, kvalitu a epochu toho-ktorého kódexu.

Pri posudzovaní toho-ktorého variantu treba postupovať formou vonkajšej a vnútornej kritiky. Vonkajšia kritika je postupovanie vyššie opísaným spôsobom porovnávania rôznych kódexov. Je dokonca možné stanoviť aj genealógiu istých kódexov práve na základe pozorovania určitej genézy nejakej chyby. Vnútorná kritika je hodnotenie variantov na základe ich vnútornej hodnoty. Teda tu treba hodnotiť ich vnútornú schopnosť predstaviť originálny text a vysvetliť aj pôvod nasledovných variantov. Pre prácu vonkajšej aj vnútornej textovej kritiky jestvuje niekoľko noriem41:


Yüklə 0,58 Mb.

Dostları ilə paylaş:
1   2   3   4   5   6   7   8




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2024
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə