Anton tyrol

Biblická pastorácia - základný prvok pastorácie v 21. storočí

Stručný úvod k vieroučnej konštitúcii Dei Verbum

Východiskové javy

Už v 1. polovici 20. storočia boli v prežívaní viery zaznamenané určité pohyby, ktoré sa najmä v Európe prejavili vo forme liturgického a biblického hnutia. Po prvej svetovej vojne sa rozpadli veľké impériá, vznikli nové národy a v náboženskom živote veriacich vznikli nové otázky, ktoré mali spoločný podtón, vytvoriť ľuďom novú vlasť.⁶⁶ Odpoveďou na všetky tieto otázky boli početné iniciatívy, ktoré možno kvalifikovať ako liturgické a biblické hnutie: liturgia sa stala ľudovou a Sväté písmo dostalo v týchto iniciatívach také miesto, že sa stalo Knihou života prakticky používanou v duchovnom prežívaní viery. Liturgia a Biblia sa stali piliermi duchovného života veriacich. Na týchto dvoch pilieroch spočívajú aj ďalšie smery obnovy, ako je napr. ekumenizmus a zvýšená pozornosť alebo dokonca návrat k judaizmu, ako tvrdí Dr. Höslinger. V katolíckej terminológii sa na označenie týchto biblických pohybov zaužívali také výrazy ako: biblické hnutie, biblický apoštolát, biblická pastorácia.

História biblického apoštolátu

Dejiny biblického apoštolátu v katolíckej Cirkvi sú pomerne bohaté. Začínajú sa prvou katechézou sv. Petra v Turíčnu nedeľu (porov. Sk 2,14-36) a pokračujú mnohými vystúpeniami apoštolov a prvých diakonov desaťročia predtým, ako vznikli prvé spisy Svätého písma Nového zákona. Sv. Augustín v diele De catechizandis rudibus (4,5,6) tvrdí, že diakon Filip je vzorom pre každého katechétu, pretože s radosťou ohlasoval posolstvo o Ježišovi.⁶⁷ Augustín sa považuje za autora metódy ohlasovania blahozvesti Evanjelia, keď ukázal smer biblického učenia jednak v náuke katechumenov a jednak v homílii.

V stredoveku sa biblický apoštolát uskutočňoval najmä prostredníctvom tzv. lingua franca, (z tal. „otvorená, voľná reč“), čiže prostredníctvom rôznych malieb, vitráží, rezieb, obrazov a najmä prostredníctvom Biblia pauperum. Nástupom reformácie sa v protestantskom svete objavila zásada „sola Scriptura“ (z lat. „iba Písmo“). Neoprávnenosť tejto zásady napadol však už Lessing, keď jej vyznávačom postavil otázku, čo si treba myslieť o prvých kresťanoch, ktorí nemali ešte napísané ani slovo z neskoršieho Svätého písma...⁶⁸ Neskôr sa pomerne na dlho zakorenil v náboženskom živote zvyk chápať Písmo oddelene od sviatostí, takže vznikol svet písma a svet sviatostí. Každý z nich bol reprezentovaný tou-ktorou cirkvou. Bolo to mylné zameranie a ono vzniklo najmä z dôvodu protikladných tendencií medzi katolíckou Cirkvou a protestantskými cirkvami. Do tohto stavu zasiahli pápeži svojimi radikálnymi vstupmi do biblického sveta, a to počnúc Levom XIII. (1878-1903) až podnes. Na začiatku 20. stor. bola založená Pápežská biblická komisia (Lev XIII. 1902) a Pápežský biblický ústav (Pius X. 1909). Z predkoncilových encyklík je to najmä Providentissimus Deus („Zvrchovane prozreteľný Boh“; Lev XIII.; 1893; definícia inšpirácie, odporúča študovať hebrejčinu a gréčtinu); Spiritus Paraclitus („Duch Potešiteľ“; Benedikt XV. 1920; napísaná z príležitosti 1500-výročia smrti sv. Hieronyma; o jeho zásluhách a neomylnosti Písma); Divino afflante Spiritu („Vnuknutím Božieho Ducha“; Pius XII.; 1943; odporúča študovať literárne druhy); Sancta Mater Ecclesia („Svätá Matka Cirkev“; 1964; inštrukcia PBK o skúmaní historickej pravdy evanjelií).⁶⁹
Genéza vzniku konštitúcie Dei Verbum

Na jednej fotografii, ktorú uverejnila monotematická ročenka Katholisches Hausbuch roku 1963 pod názvom Unser Konzil, boli zachytené všetky koncilové návrhy biskupov a univerzít z celého sveta. Celkove to predstavovalo 15 objemných zväzkov a jeden zväzok obsahoval register.⁷⁰ V tomto rámci bolo vyše 100 takých návrhov, ktoré sa týkali Svätého písma a ústneho podania.⁷¹ Na vypracovanie osnovy konštitúcie bola preto zostavená prípravná komisia pod vedením kardinála A. Ottavianiho. Konštitúcia mala mať názov De fontibus Revelationis (O prameňoch Zjavenia). Pápež Ján XXIII. v júli 1962 osnovu schválil a v novembri to istého roku prebehla diskusia k tomuto dokumentu. Vystúpilo vyše 100 koncilových otcov, mnohí z nich žiadali osnovu zostaviť ináč. Predsedníctvo koncilu dalo o schéme hlasovať a konciloví otcovia sa vyslovili za odloženie diskusie,⁷² kým sa neschváli nová osnova. Pritom bola upravená aj zostava komisie. Za spolupredsedu komisie bol menovaný aj kardinál A. Bea a bola vypracovaná ďalšia osnova, tentoraz pod názvom De divina Revelatione (O Božom Zjavení). To už bolo roku 1964. Aj táto osnova bola na základe pripomienok ešte v mnohom opravovaná a spresňovaná. Nakoniec dňa 18. novembra 1965 bola vieroučná konštitúcia Dei Verbum (ďalej DV) definitívne schválená v bazilike sv. Petra pomerom hlasov 2344 „za“ a 6 „proti“. Konštitúciu ihneď potom potvrdil pápež Pavol VI.

Táto konštitúcia zaznamenala teda azda najdramatickejší priebeh svojho vzniku. R. Fisichella⁷³ hovorí o piatich elaborátoch (cinque rifacimenti) pred definitívnym textom, ktorý bol schválený. Vieroučná konštitúcia Dei Verbum je najkratšou konštitúciou II. vatikánskeho koncilu, obsahuje iba 12 strán, kým konštitúcia o Cirkvi ich má okolo 70.⁷⁴ Napriek tomu Dei Verbum zaujíma medzi koncilovými dokumentami jedno z najdôležitejších miest. Je to dogmatický dokument, aj keď nevyhlasuje žiadnu dogmu. Predsa však predstavuje „výpovede najvyššieho Učiteľského úradu katolíckej Cirkvi a viažu svedomie katolíckeho kresťana, aj tých, ktorí učia.“⁷⁵
Niektoré nové prvky v konštitúcii DV a ich uvádzanie do života u nás

V úvode (DV 1) je ohlásená téma dokumentu: je to Božie zjavenie a jeho podávanie. Koncil tu prezentuje svoj zámer vyložiť pravé učenie o Božom zjavení, aby svet uveril, dúfal a miloval.

Prvá kapitola (DV 2-6) tejto konštitúcie má názov Zjavenie. Ide tu o objasnenie pojmu „zjavenie“. Koncil tu nechce predstaviť nejaké nové učenie o Zjavení, nechce revidovať predchádzajúce formulácie, ale chce rozvíjať a posúvať ďalej náuku Tridentského a I. vatikánskeho koncilu. Koncil teda definuje Zjavenie ako sebazdelenie Boha ľuďom. Nejde tu iba o intelektualistické zdelenie vecí „o“ Bohu, ale o jednotu Zjavenia činom a slovom, pričom toto Zjavenie činom a slovom je jedna udalosť Božia nasmerovaná na človeka (ereignishaftes Handeln Gottes am Menschen). Pod činom sa tu nerozumie ani prirodzené Zjavenie, ani zázrak, ale je to samotné Zjavenie so svojím vrcholom v Ježišovi Kristovi. Teda je to Zjavenie ako Slovo a aj ako čin. Tomuto stavu, ktorý vyjadruje Písmo slovami „s nami Boh“, zodpovedá zo strany človeka viera. Pod vierou tu podobne rozumieme „osobné stretnutie s Bohom a odovzdanie sa celého človeka“ (…personale Begegnung mit Gott und … Übereignung des ganzen Menschen).⁷⁶ K tomu je potrebná Božia milosť. Intelektuálny aspekt tu, samozrejme, tiež prichádza k slovu (DV 6). Bližšie sa týmito obsahmi zaoberá fundamentálna teológia. V dôsledku toho, čo priniesla konštitúcia Dei Verbum, je potrebné poopraviť názor, ktorý možno v náboženskej praxi bežne stretnúť, že totiž Božie zjavenie skončilo, akoby to bol nejaký abstraktný súhrn definícií a návodov... Pravdou je, že „Božie Zjavenie je zavŕšené, ale jeho obsah nie je plne rozvitý“ (KKC, 66). Pod Božím zjavením treba rozumieť zjavenie tajomstva samého Boha (KKC 50), čo v Ježišovi Kristovi dosiahlo svoj vrchol a plnosť. Tento Ježiš Kristus je jediným, dokonalým a definitívnym Otcovým Slovom (KKC 65), ktoré my máme možnosť stále bližšie spoznávať.

V druhej kapitole (DV 7-10) je podaná asi najťažšia matéria konštitúcie. Ide o vzťah Písma a Tradície. Konciloví otcovia v priebehu prípravy dokumentu odmietli predstavu o dvoch prameňoch Zjavenia a zdôraznili „jediný posvätný depozit Božieho slova zverený Cirkvi“ (DV 10). Apoštoli a apoštolskí mužovia toto Zjavenie prijali tým, že sa o ňom priamo dozvedeli z Ježišových slov a činov alebo z vnuknutia Ducha Svätého.

Autori Rahner - Vorgrimler koncilový citát o vzájomnej podmienenosti a spoločnom cieli Tradície a Písma vysvetľujú tak, že hovoria: „Tradícia vždy zostáva formálnou normou interpretácie Svätého písma“; Tradícia zas, ako proces, v Písme „nachádza svoju objektivizáciu“, a tak Písmo sa pre neskoršiu Tradíciu stáva „aspoň prakticky jediným materiálnym prameňom obsahu viery“. „Tradícia sa vždy a všade rozvíja v počúvaní Svätého písma, podlieha mu ako kritickej norme, ktorá je vždy a všade rozhodujúca pre rozlíšenie „božskej“ Tradície ako odovzdávanie Zjavenia v Ježišovi Kristovi od tradície „ľudskej“.“⁷⁷

Ak si kladieme otázku o „Tradícii dnes“, potom podľa vyššie uvedených kategórií Rahnera - Vorgrimlera treba pod tým rozumieť jednak proces neustáleho odovzdávania Božieho zjavenia zvereného Cirkvi a pod jej obsahom treba rozumieť „nie sumu viet, ale trvalú prítomnosť Božieho zjavenia, skúsenosť Ježiša Krista, ktorá dáva impulzy k nevyčerpateľnej reflexii o nepreskúmateľnom tajomstve sebazdieľajúceho sa Boha; ...viac duchovný prvok ako nejaký vonkajší a materiálny; ...pritom materiálnym prvkom Tradície je text Svätého písma“. Takto chápaná Tradícia spolu so Svätým písmom vysvetľovaným v duchu Učiteľského úradu Cirkvi môže najlepším spôsobom poslúžiť spáse duší a o to v konečnom dôsledku ide každému serióznemu exegétovi.

V závere tejto kapitoly je uvedená poznámka o mieste a vzťahu Magistéria a Božieho slova. Magistérium nie je nad Božím slovom, ale v jeho službách, lebo ho najskôr nábožne počúva a potom verne vysvetľuje. V konštitúcii Dei Verbum (DV 10), rovnako ako aj v encyklike Fides et ratio (Ján Pavol II. r. 1998) sa hovorí explicitne o trojuholníku Sväté písmo - Tradícia - Učiteľský úrad Cirkvi. „Jedno bez druhých dvoch neobstojí a každé svojím spôsobom prispieva k spáse duší“.

Rahnerove výrazy „trvalá prítomnosť Božieho zjavenia“, „skúsenosť Ježiša Krista“ a „viac duchovný prvok ako nejaký vonkajší a materiálny“, ktorými charakterizoval Tradíciu, sú veľmi významné a inšpirujúce pre našu službu Božiemu kráľovstvu. Je potrebné byť si vedomý, že keď pracujeme so SP, pracujeme aj s jeho živým a nadprirodzeným obsahom, teda nielen s teóriou, ktorú môžeme „ohýbať“ podľa ľubovôle, ale jej máme slúžiť.

Témou tretej kapitoly (DV 11-13) je inšpirácia a výklad Písma. Hneď na začiatku tejto kapitoly podávajú Otcovia koncilu definíciu inšpirácie, ktorá je prehĺbená a hermeneuticky prispôsobená v porovnaní s definíciou Leva XIII. z roku 1893. Boh tu nie je označený ako „prvotný autor“, ale jednoducho ako „autor“ a v charakteristike svätopisca je zas vynechaný atribút „nástrojovosti“; svätopisec je tu označený ako „skutočný pôvodca“ toho, čo Boh chcel, aby bolo napísané.⁷⁸ Prejavuje sa tu teda silný personalistický akcent v porovnaní so staršími formuláciami. Totiž vo formulácii, ktorú použil Lev XIII. roku 1893 a ktorú potom teologicky rozvinuli autori Höpfl a Gut,⁷⁹ bol Boh označený ako hlavný autor (auctor principalis) a svätopisec ako nástrojový autor (auctor instrumentalis), čo budilo dojem istého aktívno-pasívneho vzťahu medzi Bohom a svätopiscom. V koncilovej formulácii je však Boh označený ako „pôvodca kníh“ a svätopisci ako „skutoční pôvodcovia“ (porov. DV 11).

V priebehu koncilu a v rámci hľadania naoptimálnejších formulácií bola v texte urobená významná zmena, keď namiesto výrazu „neomylnosť“ bol zvolený výraz „bez omylu učia pravdu ... zaznačenú na naše spasenie“ (DV 11). Je to dôležitý posun teológie naznačeným smerom.

V tejto kapitole sú dôležitým obsahom aj literárne druhy, o ktorých sa koncil výslovne zmieňuje. Ide tu o štúdium závislosti rôznych spôsobov vyjadrovania v biblických textoch s úmyslami posvätných autorov, ktoré oni mali s tým-ktorým biblickým textom. Tu je vhodné pripomenúť si exegetickú zásadu, ktorú vyjadril pápež Pius XII. v roku 1943 v encyklike Divino afflante Spiritu: „Najvyššou interpretačnou normou je vybadať a stanoviť, čo si spisovateľ zaumienil povedať“.⁸⁰

Koncil veľmi povzbudzuje exegétov, aby sa pričinili „podľa týchto smerníc o dôkladnejšie pochopenie a vysvetľovanie Svätého písma, aby ... dozrelo rozhodnutie Cirkvi“ (DV 12).

Veľmi pekná a v duchovnom živote dobre zužitkovateľná je záverečná myšlienka tejto kapitoly (DV 13), kde sa inšpirované Božie slovo pripodobňuje ku vtelenému Slovu, ktoré sa stalo človekom ako výrazom alebo nástrojom svojej vôle komunikovať s človekom.⁸¹ Podobne aj inšpirovaná pravda sa „inkarnuje“ do ľudských slov s tým istým cieľom... Veľmi pekné poznámky vo veci Božieho slova v ľudskom slove obsahuje Katechizmus Katolíckej cirkvi v bodoch 101-104, kde sa napr. hovorí: „Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba... Z tohto dôvodu Cirkev mala vždy v úcte Božie písma, ako si uctieva aj Pánovo telo. Neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela.“

Otázka literárnych druhov a spomenutej najvyššej interpretačnej normy máme v poslednej dobe teoreticky dobre zvládnutú a historicko-kritickej metóde, ktorá sa na našich fakultách prednáša ako štandardná exegetická metóda biblických vied.⁸²

Štvrtá kapitola (DV 14-16) dokumentu Dei Verbum hovorí o Starom zákone. Jeho knihy, hoci často nedokonalé a prechodné, predsa jasne poukazujú na tajomnú Božiu pedagógiu, ktorou Boh postupne vychovával svoj národ, aby mu naznačil príchod Krista. Táto skúsenosť Izraela je aj pre kresťanov užitočná, pretože SZ a NZ treba vnímať v dynamickej jednote. Platí tu veta sv. Augustína: „V Starom zákone sa skrýva Nový a v Novom sa stáva zrejmým Starý.“⁸³ Starozákonné knihy teda majú pre kresťanov trvalú hodnotu, pretože sú inšpirované a predstavujú „vznešené učenie o Bohu, spásonosnú múdrosť o živote človeka a obdivuhodné poklady modlitieb“; napokon v nich sa skrýva „tajomstvo našej spásy“ (KKC, 122).

Pre tému jednoty SZ a NZ chcem upozorniť najmä na osobitnú disciplínu v oblasti biblika, a to je biblická teológia, ktorá ako samostatná disciplína jestvuje asi 200 rokov a tu v jednotlivých biblicko-teologických otázkach sa bežne pracuje s obomi časťami SP. Podobne je to aj v oblasti biblickej hermeneutiky.

Piata kapitola (DV 17-20) sa venuje Novému zákonu. Hoci má iba 4 body, obsahuje dôležité obsahy. Najskôr je poznamenaná pravda o prítomnosti Božieho slova v spisoch NZ a potom je stručne zhrnutý obsah spisov NZ. Medzi riadkami možno vybadať snahu autorov zdôrazniť historickú spoľahlivosť týchto spisov. V bode 19 je to aj výslovne spomenuté, je tu použitý opatrný výraz „historickosť“ po viacerých predchádzajúcich návrhoch, ktoré boli zamietnuté.

Otcovia koncilu zdôraznili význam evanjelií medzi spismi NZ a označili ich za spisy „apoštolského pôvodu“. Aj to je opatrný výraz, ktorý treba rozumieť tak, že evanjeliá nám na písme zanechali apoštoli a ich spolupracovníci, „apostolici viri“ (DV 18). Vznik týchto evanjelií je opísaný v dvoch fázach: 1) apoštoli ústne ohlasovali všetko, čo Ježiš konal a učil; 2) svätopisci potom zapísali toto ohlasovanie tak, že urobili výber z ústnej tradície a niektorých zápisov tak, že pritom uplatnili svoj literárny talent, teologický dôraz a mali na zreteli aj stav a potreby adresátov v niektorých miestnych cirkvách.

Na okraj vzťahu SZ a NZ je veľmi dôležité spomenúť jednotu oboch častí Písma. KKC spomína významnú kategóriu pre pochopenie tejto jednoty SZ a NZ, a to je typológia. Pomocou tejto metódy je možné v Božích dielach SZ rozoznať predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v osobe svojho vteleného Syna (porov. KKC 128).

Všetky prvky spomenuté v tejto kapitole sú predmetom skúmania textov v historicko-kritickej metóde, konkrétne v jej 5. a 6. kroku, ktoré majú názov „kritika tradície“ a „kritika redakcie“.

Posledná, šiesta kapitola (DV 21-26) tejto konštitúcie je praktická a zaoberá sa otázkou Svätého písma v živote Cirkvi. Je v nej spomenutých niekoľko veľmi dôležitých impulzov:

- paralela medzi Svätým písmom a Telom Pána (DV 21; porov. SC 7, 24, 51, 56);

- celý kresťanský život má sa živiť Božím slovom;

- SP má byť veriacim čo najprístupnejšie (preklady SP a praktické používanie);

- štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie;

- bez počúvania Písma vo svojom vnútri je kazateľ a katechéta jeho povrchným hlásateľom;

- vhodnými prostriedkami a podujatiami nech sa napomáha biblický apoštolát;

- je úlohou arcipastierov naučiť veriacich používať SP;

- nech sa pripravia vydania SP aj pre nekresťanov.

Ešte nikdy sa koncil alebo najvyšší Učiteľský úrad katolíckej Cirkvi nevyslovil tak intenzívne a obšírne o Božom slove a špeciálne o Svätom písme. Konštitúcia o Božom zjavení potvrdila legitimitu a slobodu výskumu v exegéze a SP sa stalo programom tak pre teológiu, ako aj pre kresťanský život.⁸⁴

Posledná kapitola vieroučnej konštitúcie Dei Verbum je veľmi bohatá na rôzne praktické impulzy a môžeme ju chápať ako vyústenie všetkých predchádzajúcich kapitol do istých praktických krokov. V poznámkach k predchádzajúcim kapitolám som dodával niektoré informácie teoretického rázu, to znamená do akej miery sme tie-ktoré podnety prevzali do nášho študijného programu. Pri tejto 6. kapitole chcem však podať niekoľko informácií o tom, ako sme na tom v praktických otázkach uskutočňovania tých podnetov, ktoré pripomína 6. kapitola Dei Verbum.

Na uskutočňovanie úloh a cieľov konštitúcie Dei Verbum vznikla v apríli roku 1969 Katolícka biblická federácia (ďalej KBF). Je to celosvetová inštitúcia katolíckej Cirkvi na šírenie biblického apoštolátu, resp. biblickej pastorácie. Jej súčasným predsedom je Mons. Wilhelm Egger, biskup v diecéze Brixen - Bozen v Taliansku. KBF má svoje zastúpenie na všetkých kontinentoch prostredníctvom regionálnych a subregionálnych centier. Plenárne zasadnutia KBF sa konajú približne každých 6 rokov (od roku 1972, keď vo Viedni boli schválené štatúty KBF), najbližšie bude roku 2002 v Bejrúte v štáte Libanon. Na týchto stretnutiach sa účastníci snažia o formulovanie postupnej a systematickej odpovede na výzvu novej evanjelizácie, ktorá je „príkazom dňa“ súčasného stavu kresťanstva. V jednotlivých krajinách si KBF vytvára tzv. Katolícke biblické diela (ďalej KBD), úlohou ktorých je napomáhať túto biblickú pastoráciu takými spôsobmi a formami, ktoré sú v tej-ktorej krajine k dispozícii.

Na Slovensku bolo KBD zriadené v marci 1993 a svoje sídlo má vo Svite na Jilemnického ulici 32, pri farskom úrade. Je napojené na spomenuté svetové štruktúry a je priamo podriadené Konferencii biskupov Slovenska. KBD má svoju Radu, ktorú tvoria po dvaja zástupcovia zo všetkých diecéz Slovenska.

Na 1. zasadnutí Rady KBD (v júni 1999) sme prijali niekoľko projektov, cieľom ktorých je napomáhanie aktualizácie Svätého písma v živote veriacich. KBD má vo svojom programe koordináciu tak vedeckých, ako aj populárno-naučných aktivít. Sú to najmä biblické krúžky (ich zakladanie a zásobovanie materiálmi na stretnutia pri SP), biblické prednášky vo farnostiach, príprava komentárov k jednotlivým knihám SP, premietanie diapozitívov o Svätej zemi, rôzne biblické publikácie, ekumenická spolupráca s biblickými organizáciami iných cirkví, spolupráca s Rádiom Lumen, rôzne kurzy pre animátorov biblických krúžkov, pre lektorov a žalmistov a pod.

Pápež Pavol VI. pri otváraní KBF vyjadril jej ciele týmito slovami: „Pomáhať biskupom v ich pastoračnej zodpovednosti, s cieľom nájsť čím lepší spôsob využitia a hlbšieho porozumenia Svätého písma, a zvlášť nachádzať prostriedky, ako uviesť do života hlavné úlohy a ciele vyjadrené na II. vatikánskom koncile v VI. kapitole konštitúcie o Božom zjavení „Dei Verbum“.“⁸⁵

Čo je posledným alebo základným cieľom či motívom biblického apoštolátu. Dlhoročný riaditeľ stredoeurópskeho centra KBF vo Viedni - Klosterneuburgu, Dr. Norbert W. Höslinger vyjadril tento motív tak, že poukázal na dva rozmery biblického textu: rozmer Božieho slova a rozmer ľudského slova: „špecifickosť Biblie spočíva v tom, že ona je Božím slovom. To znamená niečo viac ako to, čo rozumieme pod výrazom „slovo“. Je to radostná novina, posolstvo spásy, je to účinné slovo, ktoré napĺňa svoju podstatu vo sviatosti. Zároveň je to - podľa Pia XII.⁸⁶ - „slovo Božie v jazyku ľudskom“, pretože sa inkarnovalo v určitom čase, na určitom mieste a uprostred určitých ľudí a podmienok. V tomto fakte spočíva podstata a odôvodnenosť biblika a jeho teologický východiskový bod.“⁸⁷

Záver

V biblickom apoštoláte teda ide o sprostredkovanie takého hermeneutického prístupu k Svätému písmu, ktorý by bol vedecky presný a súčasne jasne zrozumiteľný a duchovne použiteľný a zužitkovateľný. Je to ťažké, i ľahké zároveň. Ťažké je to v tom, že sa treba odhodlať na určité vystavenie svojho života, svojho „ja“ slovu Písma, keď máme za sebou Tradíciu, o ktorú sa môžeme oprieť, lebo ona nám svedčí o účinnosti Božieho slova v Cirkvi. Okrem toho sa treba trochu namáhať a venovať čas jednak čítaniu Písma a jednak naštudovaniu si istých spôsobov jeho analýzy. Ľahké je to v tom, že kto sa na to odhodlá, skúsi, čo je to „horiace srdce“ (porov. Lk 24,32), lebo Božie slovo „je živé a účinné...“ (Hebr 4,12).

Na záver spomeniem citát z úvodnej poznámky k hlavnému referátu na spomienke 30. výročia založenia KBF. Spomienka sa konala v máji 1999 a hlavný referát tam predniesol Enzo Bianchi, prior Komunity Bose v severnom Taliansku. V spomenutom úvode sa hovorí:

„Katolícki kresťania sú po viacstoročnom odcudzení pozvaní znovu objaviť Sväté písmo. Tento príklon k Božiemu slovu však dozrieva pomaly: v liturgii, v Slove a Eucharistii dochádza k chápaniu vrelej spätosti, s nesmelosťou sa to prejavuje aj v osobnom a spoločnom čítaní Písma. Často sme ešte ďaleko od toho, aby sme skúsili Božie slovo ako miesto osobného stretnutia s Bohom, ako sviatosť.“ V hlavnom referáte E. Bianchi hovoril na tému Lectio divina dnes - požiadavky biblickej pastorácie. Najhlavnejšou myšlienkou tohto referátu, skôr najdôležitejším akcentom aj pre nás, mi pripadá táto pasáž:

„Prijatie dokumentu (Dei Verbum) ostane tak dlho čiastočné a nedokonalé, až kým sa nepodarí celkom do dna teologicky, spirituálne a liturgicky preniknúť vnútorné spojenie medzi Slovom a Eucharistiou. Slovo musí byť vložené do ekonómie sviatostí, až kým sa nepochopí ako sviatosť, ako sprostredkovanie sily a milosti, nielen ako sprostredkovanie právd, náuky alebo moralistických pokynov. Úloha teda znie tak, že treba, aby dozrelo kresťanské vedomie, pokiaľ je len schopné pochopiť sakramentálny charakter Slova. Totiž v miere, v akej sa Božie slovo v epikléze stáva pochopené, sa dosahuje stretnutie medzi poslucháčom a Bohom, takže sa stáva slávením zmluvy“⁸⁸ (nem. Bundesfeier).

Túto pravdu veľmi pekne vyjadril brazílsky biblista, misionár chudobných, Carlos Mesters, ktorý svoje misie medzi chudobnými postavil na biblickej zásade „Od života k Písmu - od Písma k životu“. V knihe s takýmto názvom medziiným napísal: „Biblia a život môžu byť spolu späté, keď sú ako dve vetvy, ktoré vyrastajú z toho istého kmeňa. Vychádzajú od toho istého Boha. Ten, kto ich zjednotí, spozná milujúcu tvár Boha za vecami, o ktorých hovorí Písmo a badá prítomnosť toho istého Boha vo veciach vlastného života.“⁸⁹

Je preto nezmyslom, ak niekto kvalifikuje teológiu ako západnú alebo východnú, alebo pastoráciu západnú, čiže liberálnu, alebo pastoráciu východnú, čiže pravovernú. Jestvuje iba to, čo hlása Sväté písmo a my to zachytíme a prijmeme, alebo nie, ako napomína sv. Pavol v liste Rim 12,2: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.“

Mnohí ľudia hľadia do budúcnosti s nepokojom a obavami. Dokonca „niektorí sa nazdávajú, že namiesto kresťanstva nastupuje nejaký iný duch, nový duch, nová éra, čiže New Age. Napriek tomu sa iste budeme môcť aj v budúcnosti presviedčať, že kresťanstvo má v sebe veľkú zásobu nádeje voči tým otázkam, ktoré stavia budúcnosť.“⁹⁰ Ak sa v tomto hľadaní ciest viery budeme držať Svätého písma, nájdeme najkvalifikovanejší zdroj orientácie, lebo nám bude podľa Lk 24 (emauzskí učeníci) horieť srdce a namiesto smútku nastúpi radosť, namiesto zronenia nastúpi svetlo, namiesto strachu odvaha a namiesto úteku návrat do Jeruzalema (svätého mesta), namiesto rozdrobenia sa nastúpi stretnutie v jednote...

V posledných rokoch môžeme robiť viac, ako vládzeme. Je nám dovolené pre evanjelizáciu robiť všetko. Málokedy v dejinách mali kresťania takú možnosť. Viďme toto pole evanjelizácie, viďme, a neprehliadnime ho.

Rôzne konferencie, sympóziá či kurzy pre biblistov, lektorov a žalmistov doteraz organizované ukázali, ako majú k sebe blízko biblisti spolu s hudobníkmi, jazykovedcami a umelcami. Zistili sme, že všetci máme k sebe blízko. Ak sa naozaj pustíme do práce na biblickom apoštoláte, pomôžeme posunúť človeka k sebe samému, k blížnemu, aj k Bohu.