Dušan kochol

VII. Predchodcovia britskej módnej fotografie šesťdesiatych rokov
Britská povojnová ekonomika a kultúrny úpadok neprispievali k rozvoju fotografie. Británii chýbali domáce talenty v oblasti módnej fotografie a každé preskúmanie britskej módnej fotografie nás privedie k mytológii rokov šesťdesiatych. Pred rokom 1960 existovali len traja významní módni fotografi Bill Brandt, Cecil Beaton a Norman Parkinson. Brandt pravidelne prispieval portrétnou a módnou fotografiou do módnych časopisov. Beaton, fotograf, ktorý sformoval vkus dvadsiateho storočia, tvoril módnu fotografiu po roku 1950, avšak okrem krátkeho vzkriesenia v polovici šesťdesiatych rokov, už v roku 1955 boli jeho kontrakty s britským i americkým Vogue zrušené. Parkinson začal pracovať pre anglický Harper’s Bazaar v roku 1935 a v roku 1941 pre Vogue. Parkinsonova práca obsahovala mix rustikálnosti s mestským štýlom. V roku 1949 začal pracovať i pre americký Vogue.
Britské mutácie Harper‘s Bazaar a Vogue v päťdesiatych rokoch ostávali v tieni amerických vydaní. Mnohé z ich farebných príloh boli urobené z toho istého fotografického materiálu ako v New Yorku.

Londýnska domáca fotografická scéna bola doplňovaná v 50. rokoch fotografmi z amerického a francúzskeho Vogue. Existovala pravidelná výmena fotografov medzi New Yorkom, Parížom a Londýnom, zahŕňajúca okrem iných mená ako Arik Nepo, Richard Rutledge, Frances McLaughlin a Clifford Coffin.

Hlavnými fotografmi v britskom Vogue v roku 1959 boli Claude Virgin, Don Honeyman, Henry Clarke (všetci Američania) a Gene Vernier (Francúz). V Harper’s Bazaar to bol Richard Dormer. Boli to uznávaní fotografi. Ich pôvabne modelky však pôsobili zvláštne neprístupne a chladne a samotná móda bola určená len pre malú elitnú skupinu ženskej populácie.
Tony Armstrong-Jones pracoval pre britský Vogue od roku 1955. Osobitý žartovný pohľad na módu zachytával vo svojich fotografiách často na úkor elegancie a formálnosti a tak pôsobili viac sviežo a duchaplnejšie ako fotografie súčasníkov. Armstrong-Jones bol opísaný ako “skúška pre Baileyho v rokoch päťdesiatych.“ Nielen pre jeho fotografickú kariéru, ale i kvôli tomu ako pomohol k povýšeniu sociálneho uznania fotografie.

Armstrong-Jones si zobral za ženu princeznú Margaret (a stal sa Lordom Snowdonom) v roku 1960. Svadba medzi mužom z ľudu a princeznou sa stala dôkazom toho, že Anglicko sa začiatkom šesťdesiatych rokov stalo “bezvrstvovou“ spoločnosťou. Teória o bezvrstvovej spoločnosti nás privádza k ľuďom ako Mary Quant, herec Terence Stamp alebo The Beatles, ľuďom, ktorí vytvorili novú vrstvu, kde talent nasledovalo bohatstvo a úspech, čo znamenalo viac ako to, kto boli vaši rodičia. Fotografia sa stala spoločnosťou viac rešpektovaná. V šesťdesiatych rokoch ju Bailey pomohol priviesť do “mainstreamu“ populárnej kultúry a urobil ju tak prijateľnejšiu pre obyčajných ľudí.

VIII. David Bailey a The Terrible Three
Príbeh kariéry Davida Baileyho by mohol znieť ako klišé. Úbohý chlapec z pracujúcej triedy sa dostáva do sveta bežne vyhradeného iba pre smotánku bez toho, aby zmenil svoju osobnosť. V čase pred The Beatles, pred Carnaby Street, pred vychytenými swingujúcimi miestami v Soho a Chelsea, dávno pred sexom, drogami a rock‘n‘rollom boli traja mladí fotografi z východného Londýna - David Bailey, Brian Duffy a Terence Donovan – The Terrible Three –Hrozná trojka, ako ich pomenoval Cecil Beaton, ikona fotografie z inej doby.

Priame paralely medzi fotografiami a literatúrou “mladých rozhnevaných mužov“ môžme nájsť napríklad v diele Alana Silitoea.

Trio (a zopár ďalších, ktorí sa pridali) sa obliekali, hovorili a správali ako žiadni iní fotografi predtým. Rozprávali dôvtipne a drzo, vystavovali na obdiv svoje vysoké platy, autá značky Rolls-Royce, v ktorých sa prevážali, spali s krásnymi ženami, ktoré im slúžili ako modelky a používali nové fotoaparáty a technológie. Boli to superhviezdy zo sveta, ktorý bol predtým neviditeľný. Duffyho slávny výrok pre dokument Dicka Fontaina znel: „Pred šesťdesiatymi rokmi bol módny fotograf niekto vysoký, štíhly a zženštilý, ale my traja sme iní, malí, tuční a heterosexuálni.“
Bol to Bailey, kto priniesol tejto skupine slávu a uznanie. Bailey bol prvou žiariacou hviezdou šesťdesiatych rokov – subjekt závistlivých klebiet, inšpirácia v móde, spôsobe reči a v správaní, príklad v napredovaní v kariére.

John French bol prvý, kto v Baileym spozoroval niečo špeciálne. Sčasti to bol jeho bohémsky štýl – čižmy s kubánskym opätkom, jeansy, kožená bunda a vlasy nad ušami dávno pred Beatles a sčasti jeho talent pre remeslo.

Bolo to v roku 1960 v Daily Express, kde David Bailey publikoval svoju prvú dôležitú fotografiu - obraz modelky Paulene Stone oblečenej v tmavej sukni po kolená a jasnom mohérovom roláku, kľačiacej na zemi s roztrúseným lístím v spoločnosti veveričky. Fotografia pôsobila oveľa slobodnejšie ako iné práce tej doby. Terence Donovan, ktorý v tom čase ešte Baileyho nepoznal, bol jedným z ľudí, ktorí silne reagovali na túto fotografiu a prehlásil, že je rozrušený sviežosťou a kvalitou tohto snímku. Na základe tejto a zopár ďalších fotografií začal Bailey pracovať v máji roku 1960 v John Cole´s Studio Five. Už v septembri 1960 sa jeho prvá menšia práca objavila vo Vogue, nasledovaná ďalší mesiac celou stránou a vo februári 1961 jeho prvou obálkou. Zrodila sa legenda.
Baileyho fotografie pôsobili vitálne. Jeho práce obsahovali viac energie a zmyslu pre pohyb, ako práce iných britských módnych fotografov. Sčasti to bol jeho prirodzene drzý postoj mladého muža, ktorý sa odzrkadľoval v jeho dielach, vytvárajúc z jeho modelov živé ľudské bytosti a nie nedostupné manekýny. A sčasti to bol Baileyho záujem o práce amerických majstrov, ako Richard Avedon a Irving Penn, ktorých fotografie študoval pre ich technické detaily, efekty a ich emocionálny vplyv. Osvojil si prácu s 35mm Pentax fotoaparátom, ktorý ho oslobodil od statívu a dovolil mu fotografovať slobodnejšie tam, kde sa mu zachcelo. Svieže práce priniesli nové cítenie do Vogue, do pánskeho časopisu Man About Town a ďalších.

Vždy vtipkoval: „Dovolilo mi to venovať sa všetkým trom mojim záujmom – fotografii, ženám a peniazom.“

Počas prvej návštevy New Yorku v januári 1962, bol Bailey ovplyvnený profesionalitou newyorskej módnej fotografie, čo znamenalo koniec fázy jeho “dokumentárneho realizmu“ a posun k viac formálnej ateliérovej fotografii koncentrujúcej sa na vysokú popisnosť materiálov látok, strihov a línií. Ako Bailey zdokonaľoval svoju zručnosť vo fotografovaní v ateliéri a v používaní svetelnej techniky, začala byť jeho práca porovnávaná s prácou Penna a Avedona, amerických učiteľov, ktorých obdivoval. A aj keď sa jeho fotografie stali viac formálnejšie, obsahovali individuálne kvality nevinnosti a prístupnosti, hlavne tie, ktoré vznikli počas spolupráce s Jean Shrimpton.
Terence Donovan bol najpracovitejším fotografom z Terrible Three. Ako prvý vydal knihu Women Throooo the Eyes of Smudger TD, ktorú doplnil vlastným textom. Taktiež vlastnil niekoľko spoločností, ktoré nemali nič spoločné s fotografovaním. Fotografoval zátišia, natáčal reklamy, ale z toho všetkého ho preslávila módna fotografia.

Bailey v roku 1965 začal experimentovať so svetlom a stavbou obrazu. Začal fotografovať zákulisia filmov a taktiež pracovať na portrétoch pre projekt ústiaci do publikácie David Bailey’s Box of Pin-Ups. Definoval nový pop, spoločenskú elitu. Túžba prezentovať fotografie v knižnej forme bola jednou z najdôležitejších zmien tej doby. Šesťdesiate roky priniesli taktiež vznik mnohých fotografických galérií, ktoré boli do tej doby skôr raritou.

Box of Pin-Ups, škatuľa s menšími plagátmi, súbor 36 portrétov, 32 mužov a 4 žien, významných osobností londýnskej scény. Fotografi, pop hviezdy, herci, modelky, majitelia klubov, ľudia pracujúci v reklame, kaderníci, dekoratéri interiérov a kriminálnici (súrodenci Kray).

O štyri roky neskôr, keď všetkým bolo jasné, že vzrast a pád éry potrebuje nejaké ohraničenie a popísanie, Bailey veľkolepejšie zopakoval svoj nápad a uspel. 150 fotografií modeliek, hercov, spevákov, spisovateľov, politikov, maliarov, filmových režisérov, reštauratérov, módnych návrhárov, komikov, podnikateľov, novinárov a ľudí, ktorí sa objavovali na scéne Londýna. Publikácia vyšla v novembri 1969 s názvom Goodbye Baby & Amen: A Saraband for the Sixties. Goodbye baby bola rozmanitejšia a obsahovo plnšia ako Box of Pin-Ups, ale bolo z nej cítiť, že pokým tá prvá hovorila „Sme tu“, tá druhá „Kde sme?“ ako nostalgický pamätník swingujúcemu Londýnu.

IX. Módne magazíny šesťdesiatych rokov
Revolúcia časopisov priniesla “novú ženu“, ktorá získala slobodu, ale taktiež krásu, sexualitu a úspech. Nová mladá žena bola vysoko vzdelaná, informovaná a fyzicky energická, ale taktiež vysoko sexuálna a zvláštne nezapadala do žiadnej vrstvy. Mladšia generácia čitateliek sa s ňou mohla ľahšie identifikovať.
Bailey, Donovan a Duffy prinášali dokumentárne pozorovanie – pohľady, výrazy, spôsoby nosenia oblečenia, z ulíc vibrujúceho východného Londýna – rovno na stránky Queen, Man About Town, Vogue, Elle, Harper’s Bazaar a Nova.

Ich vyzdvihnutie mestského štýlu, odmietnutie vyparádenosti fotografie, záujem o dokument, zameranie na ženu ako objekt mužskej túžby, boli rozhodujúce pre vzťah medzi skutočnými príbehmi a fantáziou fotografií britských magazínov.

Baileyho príchod do luxusných módnych magazínov nemohol prísť vo vhodnejší čas, vzhľadom na jeho ambície. Nervozita v posledných rokoch v mediálnom biznise narastala v očakávaní zmien. Magazínová kultúra sa ocitla v obavách pred omladzujúcim otrasom. The Queen, sto rokov starý spoločenský časopis prešiel radikálnymi zmenami v rukách nového majiteľa – editora Jocelyn Stevensa, ktorý ho transformoval zo suchého zachytávania životného štýlu vyšších vrstiev do najvitálnejšej publikácie v krajine, so sviežimi konceptmi v štruktúre a vo fotografii a novým postojom k britskej tradícii.

The Queen začal zasahovať do oblastí, ktorým sa predtým ako spoločenský magazín nevenoval: články o kubánskej revolúcii, štvorčíselná fotoesej Červená Čína od Henriho Cartiera-Bressona a série článkov, ktoré sa snažili zachytávať meniacu sa atmosféru v Británii.

V roku 1959 bolo celé číslo venované Boom...Boom...BOOM, novým dizajnérom, módnym návrhárom, autám, umeleckým dielam a životu v prepychu. Do troch rokov časopis strojnásobil počet strán vďaka pribúdajúcej reklame.

V roku 1961 Jeanloup Sieff urobil svoju prvú z mnohých ciest z Paríža, aby pracoval pre Queen. Nasledujúci rok Londýnčania Terence Donovan a Brian Duffy urobili svoje prvé módne fotografie pre ten istý časopis, nasledovaní Američanmi Donaldom Silversteinom a Davidom Montgomerym, ktorí sa usadili v Londýne. Neskôr pribudli ďalší dvaja Američania Saul Leiter a Art Kane na fotografovanie pravidelných rubrík a taktiež módy a v roku 1964 William Klein, Helmut Newton a James Moore.
Časopisy Man About Town a Queen najali nových fotografov – Terenca Donovana a Davida Baileyho na módu a Dona McCullina a Johna Bulmera na ilustračné fotografie. Manažment týchto časopisov patril k vyššej vrstve, zatiaľ čo fotografi boli pracujúcou triedou. “Rozhnevaní mladí muži“ poukazovali na hranice medzi spoločenskými triedami. Vo vnímaní fotografie ako nižšieho remesla však nastal posun.

Obaja, Bailey i Donovan, mali ukončenú neoficiálnu akadémiu londýnskej módnej fotografie, ktorou bolo štúdio jedného z vedúcich módnych fotografov Londýna - Johna Frencha. Fotograf elegancie a dokonalosti, historikmi často zabudnutý tvorca mnohých vynikajúcich fotografií a umelec, ktorý ovplyvnil mnohých mladých fotografov.

Terence Donovan si v roku 1959 založil vlastné štúdio a bola to práve práca pre Man About Town, ktorá mu priniesla uznanie. Donovanove dokumentárne fotografie pánskej módy pre Town zanechali silný odtlačok v modernej kultúre, napríklad Gangsterská séria z marca 1961 a jeho výjavy “špiónov“ boli neskôr inšpiráciou pre filmy o Jamesovi Bondovi.
Módna fotografia je výsledkom tímového úsilia, zahŕňajúc nielen fotografa a modelku, ale taktiež módneho redaktora, výtvarného redaktora, kaderníka, vizážistu, stylistu, asistentov a technikov tmavej komory (dnes grafikov).

Módna fotografia v Londýne na začiatku šesťdesiatych rokov je zväčša predstavovaná ako hard - edge, hranatá, súbežná s geometriou oblečenia Mary Quant a účesov Vidal Sassoona, výrazný štýl pre výrazných ľudí.

V šesťdesiatych rokoch sa britská edícia Vogue konečne vymanila z tieňa newyorskej edície, ale okrem Baileyho, Donovana a Duffyho a od roku 1964 Normana Parkinsona, len zopár jej vedúcich fotografov bolo z Británie. Jeanloup Sieff prispieval pravidelne od roku 1963. Ďalšími prispievateľmi boli Američania Saul Leiter a Bob Richardson a k pravidelným patril aj Helmut Newton, ktorý v tom období začal používať médium módnej fotografie vo svojej súkromnej tvorbe. V šesťdesiatych rokoch Newtonove inovatívne, satirické a provokatívne fotografie boli úvodom k témam, ktoré viac spracovával v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Jeho práce v polovici šesťdesiatych rokov boli inšpirované filmami o špiónoch. V roku 1966 urobil sériu fotografií pre britský Vogue s Jean Shrimpton a Celiou Hammond, ktorá bola kritizovaná pre lesbický podtext. Téma, ktorou sa viacej zaoberal v sedemdesiatych rokoch.
V archívoch britského Vogue sa nachádza fotografia Helmuta Newtona z roku 1965. Výtvarný redaktor Terence Whelan poznamenal na biely okraj originálnej fotografie správu pre vydavateľku Beatrix Miller: „Hrozné šaty – dobrá fotka – čo robiť?“ Šaty boli príšerné a fotografia bola jednou z najlepších zo série, ktorú Newton fotografoval oproti dramatickej tmavej španielskej oblohe. Vo výsledku bola uverejnená na celú stranu v septembrovom čísle roku 1965. Osadenstvo Vogue sa zhodlo na tom, že fotografia bola prednejšia ako produkt.
V roku 1962 všetci lídri “novej vlny“ londýnskych fotografov už pracovali pre Vogue. I napriek tomu jeho náklad klesol zo 170.000 výtlačkov v prvej polovici šesťdesiatych rokov na 117.800 kusov v druhej polovici roku 1968. Vysvetľovali si to tým, že keď je móda diktovaná z ulice a dostupná širokej verejnosti za rozumnú cenu, nie je už toľko dôvodov o nej snívať, z čoho štatisticky vyplynulo, že neexistuje priamy vzťah medzi najlepšou módnou fotografiou a rozmachom komercie.

Mnohí fotografi sa snažili do svojich fotografií vložiť príbeh, čo bolo jednoduchšie pri módnej fotografii (ktorá bola vždy uverejnená v sérii 4 až 8 strán), ako pri fotografovaní kozmetiky. Saul Leiter a Bob Richardson boli dvaja fotografi najoddanejší rozprávaniu príbehov a vždy sa im podarilo naratívnosť aspoň naznačiť.

Fotografia Ronalda Traegera, Twiggy na motorovom bicykli, urobená pre Vogue v roku 1967 dokonale vystihuje ducha polovice šesťdesiatych rokov. Traeger, pôvodom Američan, strávil dva roky fotografovaním reportáže v Ríme. Prvé módne fotografie urobil pre Elle v Paríži a v roku 1963 prišiel do Londýna, kde fotografoval počas piatich rokov módu pre Vogue, až do svojej tragickej smrti v roku 1968. V tomto období naďalej spolupracoval s francúzskym Elle, popri stálych rezidentoch – Peter Knapp, Fouli Elia, Bailey, Donovan a Duffy. Štýl Elle bol jednoduchý, prirodzený, a tak trochu fotograficky limitovaný.

V roku 1965 vznikol jeden z najvýznamnejších nových magazínov, Nova. Jeho založenie bolo silne poznačené modernistickou supergrafikou, zachytávajúcou sociálne zmeny, podchytenie ducha eklektizmu, návrat historických štýlov.

Módna fotografia v časopise Nova (12 stranová farebná príloha) bola svieža, vitálna a uvoľnená v porovnaní s tým, čo uverejňovali ostatné časopisy, ktoré sa chceli zavďačiť zadávateľom reklamy.
Niektorí z módnych fotografov, sa stali celebritami. Ostatní, ktorí prispeli do sveta magazínov tej doby, sú v módnej oblasti známi menej ako napríklad Steve Hiett (venoval sa aj reportážnej fotografii), Harri Peccinotti (fotografie inšpirované športom), David Hurn (fotografoval pre Queen, Town a Harper‘s Bazaar módne fotografie ovplyvnené reportážnou fotografiou, po roku 1965 jeho módna fotografia ustupuje do pozadia a prevažuje dokumentárna, ako napríklad dokument Striptízový klub Soho), Robert Freeman (prvý Pirelli kalendár a obaly na LP platne The Beatles).

A taktiež David Montgomery (pôvodom Newyorčan žijúci a pracujúci v Londýne, pre Queen, Vogue a Harper’s Bazaar), Barry Lategan (pôvodom z Juhoafrickej republiky, zodpovedný za prvé fotografie Twiggy) alebo Just Jaeckin (Francúz, ktorý fotil skoro výhradne len pre britský Vogue a neskôr sa stal režisérom filmov o Emannuelle v roku 1974).

X. Fotografi ako tvorcovia modeliek
Určité modelky prijali rolu múzy módneho fotografa ako inšpirácia pre zmeny v štýle. Favoritkou Terenca Donovana bola Celia Hammond. Fotograf Franco Rubartelli bol spojovaný s Verushkou, exotickou, dlhonohou, 183 centimetrov vysokou nemeckou baronesou, ktorej zjav bol mnohokrát dôležitejší ako talent fotografa. Fotograf John Cowan si vytvoril svoj vlastný dobrodružný štýl fotografovania s modelkou Jill Kennington, ako napríklad séria fotografií zoskoku s padákom. A fotograf Lewis Morley sa preslávil svojimi provokatívnymi fotografiami prostitútky Christine Keeler, ktorá podnietila rezignáciu britského ministra obrany Johna Profuma.
A David Bailey? Raz keď Bailey fotografoval pre rubriku Young Idea, ktorej námetom bolo fotografovať nové dievča v rozmanitom oblečení popri slávnych mužoch londýnskej scény (George Melly, Kenneth Tynan, Peter Cook, Dudley Moore, David Frost, Vidal Sassoon, Terence Donovan a Stirling Moss), editor nechcel použiť dievča, ktoré si Bailey vybral. Bailey trval na svojom s tým, že ak sa fotografie nepodaria, tak ich prefotí. Tým dievčaťom bola Jean Shrimpton, ktorá sa čoskoro pod jeho rukami stala prvou známou anglickou modelkou. Modelky boli do tej doby anonymnými bytosťami, okrem zopár výnimiek, ktoré patrili do vyššej spoločnosti. Shrimpton nebola vzdelaná, bohatá a ani nepatrila do vyššej vrstvy. Shrimpton bola úžasná, prirodzená kráska, ktorá Baileyho očarila hneď pri prvom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo v roku 1960 v Studio Five, keď ju fotografoval Brian Duffy pre reklamu na Kellogg´s Cornflakes. Od tej doby spolu intenzívne spolupracovali.

Bailey mal svoju vlastnú teóriu, ako fotiť módu: „Keď sa pozriete na moje módne fotografie, tie dievčatá majú osobnosť. Dievča je vždy dôležitejšie ako šaty. Ak ona nevyzerá úžasne, tak ani oblečenie. Dievča je vždy katalyzátorom.“

Keď editori videli, čo dokázal so svojou novou modelkou, nemohli zaprieť, že Bailey objavil hviezdu. Shrimpton najprv anonymná, potom oslavovaná “The Shrimp“ sa stala miláčikom a ikonou krajiny. Bailey o nej raz povedal: „Svojim spôsobom to bola najlacnejšia modelka na svete – stačilo vám nafotiť polku filmu a mali ste to.“
V apríli roku 1962 vytvoril sériu fotografií pre Vogue, Young Idea Goes West, v ktorej bola Shrimpton fotená v uliciach nadčasového New Yorku dokumentárnym štýlom. Táto séria bola medzníkom, ktorý berie dych aj po desaťročiach. Shrimpton stojí (oblečená, ale zároveň pôsobí naho a jemne, vzdialene a rezervovane, s plyšovým medvedíkom ako talizmanom v ruke, ako malé anglické dievča stratené vo veľkom meste) v Harleme, Chinatowne, Greenwich Village, očumovaná alebo nevšímaná okoloidúcimi mužmi. Niektoré z týchto scén sú zaplnené detailmi, iné sú veľmi striedme. Bolo to prelomové. Stali sa revolúciou “dvoch“ .

Najbližšie roky v Londýne, New Yorku, Paríži alebo na vidieku Bailey a Shrimpton pracovali takmer exkluzívne spolu a až do príchodu Beatles boli dva najjagavejšie drahokamy na diadéme novej aristokracie. Pár mladých krásnych ľudí, idoly, ktorých dobrodružstvá zapĺňali stránky novín. Stelesňovali všetko, čo bolo cool, good, chic a sexy.

Shrimp a Stamp - portrét dvoch krásnych mladých hviezd pre Vogue od Davida Baileyho, ktoré sa neskôr stali párom, po tom ako sa Jean rozišla s Baileym. Bola to senzácia - sexy fotograf odkopnutý úžasnou modelkou, ktorú objavil. Hovorilo sa, že Jean Shrimpton a herec Terence Stamp boli príliš krásni na to, aby neboli spolu. Jean vďaka tomu prišla o mnoho zákaziek, aj keď naďalej, síce sporadickejšie, spolupracovala s Baileym, no žiaden fotograf, Baileyho lojálny kamarát, ju už ako modelku nenajal.
Po Shrimpton prišlo ďalšie dievča, ktoré Bailey preslávil, Sue Murray. No už v auguste 1965 sa konala svadba Baileyho a francúzskej herečky Catherine Deneuve, úžasná senzácia pre tlač. Bailey a Deneuve sa stretli keď Bailey letel do Paríža fotografovať Catherine na propagačnú kampaň pre film Romana Polanskeho, Repulsion.
V roku 1966 Bailey povedal: „Stalo sa to namáhavým pokračovať a pokračovať vo fotení. Už to nie je zábava.“ Až pokým sa v roku 1967 jeho ďalšou múzou nestala Penelope Tree. „Bolo to láska na prvý pohľad“, povedali obaja. Penelope bola rebelská aristokratka, nezaujímajúca sa o konvencie a Bailey z nej vytvoril, tak ako predtým zo Shrimpton a Murray, supermodelku.
Shrimpton bola vidiecke dievča, ktoré vždy sedelo v kúte a plietlo. „Ľudia si mysleli, že som trápna a to ma ani nevideli tancovať! Brávala som si svoje pletenie skoro všade a Bailey z toho šalel“, spomína Shrimpton. Murray, slovami Baileyho, mala iba rozum, na rozdiel od Shrimpton, ktorá mala rozum i telo. Deneuve bola filmová hviezda a Tree bola politicky radikálne a otvorene rozprávajúce dieťa neskorých šesťdesiatych rokov, fajčiace marihuanu. „Stáť modelom pre Baileyho bolo ako byť obletovaný dravým vtákom. Ste jedinou vecou na ktorú myslí a ktorú vidí. Môže to byť dosť zaujímavé“, povedala Penelope.
Bailey pri fotografovaní vyzýval všetky svoje modelky k tomu, aby zo seba vydali to niečo extra psychologické, osobnosť, ale vždy s ostražitosťou na detail – záhyb na šatoch, pozíciu rúk, alebo na nechcenú vrásku na pančuškách. Sila a jasnosť jeho fotografií odrážali mieru jeho ovládania a schopnosti vzdať sa všetkého nadbytočného. Kombinácia profesionalizmu so spriaznenosťou s modelkami vyprodukovala jedny z najlepších módnych fotografií desaťročia. Jeho najlepšie práce výraznou formou spájajú eleganciu, pôvab a obmedzenie rekvizít na minimum.
O vznik poslednej a najväčšej hviezdy sveta modelingu v šesťdesiatych rokoch sa však postaral niekto iný, Justin de Villeneuve, kaderník, starožitník, vyhadzovač, boxer, obchodník s pornom, fotograf a kto vie čo ešte. V roku 1966 nebolo väčšej senzácie akou bola 41 kilogramov vážiaca, 16 ročná Lesley Hornby, ktorú však všetci poznali ako Twiggy (Palička). Twiggy bola detské, bezpohlavné, a veľmi biele, obyčajné “dievča od vedľa“. Nemala rada Jean Shrimpton a bola typickým príkladom dievčenského správania sa. Mix anjelskosti v túžiacom tele, slávy a mier 76, 56, 81, s výrazom školáčky, ktorá odpadáva na koncertoch Beatles a hltá módne magazíny.

Ľudia z módnej brandže jej ako modelke nedávali veľké nádeje, až kým nevideli jej fotografie. Stala sa tvárou roku 1966, a takpovediac zo dňa na deň jednou z najznámejších modeliek.

Cecil Beaton ju opísal ako vílu, ale najvyššie postavený ľudia v módnom biznise neboli na ňu pripravení. Vogue ju najal iba na fotenie nôh a Irving Penn, David Montgomery, David Bailey, Terence Donovan a Brian Duffy ju odmietli fotografovať. Považovali ju za neprofesionálnu i vzhľadom na to, že oni boli tí, ktorí objavovali modelky a zrazu tu bola Twiggy, objavená niekým iným. Netrvalo to však dlho a Twiggy bola všade. Obálky časopisov, tričká, parochne, figuríny do výkladov v životnej veľkosti (ktoré vzhľadom na jej miery museli byť v nadživotnej veľkosti), make-up, kabelky, obaly na jedlo, bábiky, stolové hry a dokonca hudobný singel. Twiggy bola prvou supermodelkou a prvou dievčenskou superstar šesťdesiatych rokov. Bola posledným kusom úžasného britského exportu do USA, posledný záchvev britskej invázie.