Erich petláK, csc. VŠEobecná didaktika
Yüklə 58,66 Kb.
|
|
Doc. PhDr. ERICH PETLÁK, CSc. VŠEOBECNÁ DIDAKTIKA ( Výťah z kapitol č. 5 – 7, str. 92 – 149, spracovaný pre potreby plnenia úloh projektu) Obsah: 1. VYUČOVACIE ZÁSADY 2. Vyučovacie metódy
3. ORGANIZAČNÉ FORMY VYUČOVANIA
1. VYUČOVACIE ZÁSADY V literatúre sa používajú aj iné rovnocenné názvy: vyučovacie princípy, didaktické zásady, didaktické princípy. Počet vyučovacích zásad nie je a nemôže byť raz a navždy stanovený, pretože zásady sa neustále vyvíjajú, menia sa a dopĺňajú s tým, ako rastú poznatky o vyučovaní. Vyučovacie zásady sú najvšeobecnejšie alebo najzákladnejšie požiadavky, ktoré v súlade s cieľmi výchovno-vzdelávacieho procesu a jeho základnými zákonitosťami určujú jeho charakter („určujú“, že má byť primeraný, názorný, systematický, emocionálny a pod.). Významne pôsobia na ostatné prostriedky a činitele súvisiace s týmto procesom.
a) Zásada uvedomelosti a aktivity Vyjadruje požiadavku, aby žiaci k učebnej činnosti pristupovali uvedomele a aby vlastnou aktívnou činnosťou získavali nové vedomosti, zručnosti a návyky. b) Zásada názornosti Vyjadruje požiadavku, aby žiak získal nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky na základe konkrétneho zmyslového vnímania predmetov a javov. Význam zásady názornosti vyplýva z podstaty poznávania ako procesu. c) Zásada primeranosti Vyjadruje požiadavku, aby obsah a rozsah učiva, ale i metódy jeho sprostredkúvania boli primerané k ich biologicko-psychologickým schopnostiam. d) Zásada trvácnosti Vyjadruje požiadavku, aby si žiaci učivo bezpečne zapamätali a aby si ho v prípade potreby vedeli vybaviť v pamäti a využiť v činnosti. e) Zásada systematickosti Vyjadruje požiadavku logicky usporiadaného didaktického systému učiva so zreteľom na vekové osobitosti žiakov, ktorý si žiaci systematicky osvojujú pod vedením učiteľa.
Správne uplatnenie vyučovacích zásad má mimoriadny na priebeh a najmä na výsledky učebnej činnosti žiakov. Nie náhodou sa často zdôrazňuje, že spolu s vyučovacími metódami patria ku kľúčovým otázkami didaktiky. 2. Vyučovacie metódy E. Stračár: „Vyučovacou metódou rozumieme zámerné usporiadanie obsahu vyučovania, činnosti učiteľa a žiaka, ktoré sa zacieľujú na dosiahnutie stanovených výchovných a vzdelávacích cieľov, a to v súlade so zásadami organizácie vyučovania.“
L. Mojžíšek: „Vyučovacia metóda je pedagogická – špecifická didaktická aktivita subjektu a objektu vyučovania, rozvíjajúca vzdelanostný profil žiaka, súčasne pôsobiaca výchovne, a to v zmysle vzdelávacích a tiež výchovných cieľov a v súlade s vyučovacími a výchovnými princípmi. Spočíva v úprave obsahu, v usmernení aktivity objektu a subjektu, v úprave zdrojov poznania, postupov a techník, zaistení fixácie alebo kontroly vedomostí a zručností, záujmov postojov.“ Klasifikácia (triedenie) vyučovacích metód Množstvo metód, ktoré didaktika opisuje sa usilujú didaktici triediť do jednotlivých skupín. V didaktike nie je doposiaľ prijatá jednotná klasifikácia metód.
V ostatných rokoch sa v našej didaktike zaužívalo triedenie metód podľa etáp vyučovacieho procesu: 1. motivačné ( metódy usmerňujúce záujem o učenie) 2. expozičné ( metódy prvotného oboznamovania žiakov s učivom) 3. fixačné (metódy opakovania a upevňovania učiva) 4. diagnostické a klasifikačné (metódy hodnotenia, kontroly a klasifikácie)
LOGICKÉ POSTUPY UČENIA
MOTIVAČNÉ METÓDY Prvoradou úlohou je vzbudiť u žiakov záujem o učebnú činnosť. Môžu mať povahu vnútorného motívu (záujem o učivo, túžba po poznaní, želanie uspokojiť zvedavosť a pod.) alebo vonkajšieho motívu ( učenie vyvolané vonkajšími podnetmi – učenie sa pre zlepšenie prospechu, učenie sa pod nátlakom, hrozbou, ale aj pre pochvalu atď.) Správna motivácia je základom aktívnej činnosti žiaka vo vyučovaní a má sa prelínať celým vyučovacím procesom. Motivačné metódy sa rozdeľujú ma vstupné a priebežné: Vstupné motivačné metódy:
Priebežné motivačné metódy:
G. Petty pri analýze otázok motivácie hovorí o niektorých faktoch, ktoré by mali byť v „ohnisku“ pozornosti učiteľa. (Pre ich ľahšie zapamätanie zvolil mnemotechnickú pomôcku – FOCUS – z lat. focus – ohnisko.) F – fantázia (hodiny sa nemajú podobať); O – ocenenie; C – ciele (musia byť pre žiakov dosiahnuteľné); U – úspech (primeranosť úloh, umožniť žiakom pocit úspechu...); S – ( z čes. smysl) zmysel – žiak má vedieť čo a prečo sa učí, ako môže učivo využiť v predmetoch, mimoškolskej činnosti. EXPOZIČNÉ METÓDY A. Metódy priameho prenosu poznatkov: a) monologické slovné metódy rozprávanie, opis, vysvetľovanie, prednáška b) dialogické slovné metódy rozhovor, beseda, dramatizácia
a) demonštračné – demonštrácia obrazov, filmu, pohybu, činnosti, akustická demonštrácia... b) pozorovanie – javov, navodených situácií... c) manipulácia a predmetmi – laboratórna práca, pokus, práca s didaktickým zameraním, hra ako metóda a pod. C. Metódy problémové a) problémové vyučovanie b) projekty
a) samostatná práca s knihou b) samostatná práca v laboratóriu c) samostatné štúdium (encyklopédie, štúdium literatúry spojené so záujmom jedinca) d) samostatné štúdium s využitím techniky
FIXAČNÉ METÓDY Opakovanie, upevňovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Uskutočňuje sa hneď po prebraní nového učiva v škole, doma ale aj v mimoškolskou činnosťou žiakov. Podľa zamerania poznáme: A) Metódy opakovania a precvičovania vedomostí a spôsobilosti Ústne opakovanie učiva žiakom Metóda otázok a odpovedí (pozri tiež sokratovskú a heuristickú metódu); v literatúre sa stretávame aj s názvom katechetická metóda Písomné opakovanie Opakovací rozhovor Opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry – patrí k významným fixačným metóda- Rozlišujeme opakovanie zamerané na presné (doslovné) zapamätanie si textu (básne, cudzie slová, definície) a opakovanie zamerané na porozumenie textu s cieľom, aby žiak vedel voľne reprodukovať učivo. Ciele tejto metódy: Žiakov treba učiť sa učiť z literatúry. Vytvárať u žiakov kladný vzťah ku knihám. Viesť žiakov k pochopeniu logiky z prečítaného. Žiaci sú schopní študovaný text rozdeliť na menšie logické časti Žiaci sú schopní rozlíšiť podstatné od nepodstatného. Schopnosť žiakov robiť si vhodné poznámky, výpisov, náčrtov. Domáce úlohy, beseda zameraná na prehĺbenie učiva, laboratórna práca, film, ilustrácia a dramatizácia B) Metódy precvičovania a zdokonaľovania zručností. Obsahom vzdelania sú aj zručnosti, ktoré sa u žiaka postupne vyvíjajú a zdokonaľujú. Na proces zdokonaľovania vplýva aj ich precvičovanie, čiže motorický tréning. Ten môže byť zameraný na zdokonaľovanie technických, pohybových a umeleckých zručností.
Fixačné metódy majú významnú úlohu vo vyučovacom procese. Pomocou nich učiteľ dotvára a spresňuje vedomosti žiakov. METÓDY DIAGNOSTICKÉ A KLASIFIKAČNÉ Pomocou diagnostických metóda učiteľ, ale aj žiaci presviedčajú o tom, ako sa im darí plniť výchovnovzdelávacie úlohy, pomocou nich možno motivovať žiakov k učebnej činnosti. Plnia funkciu spätnej väzby, prispievajú k uvedomovaniu si potreby individuálneho prístupu učiteľa k žiakom, informujú žiaka o jeho učebných výsledkoch, sú východiskom ďalšej organizácie a riadenia učebného procesu, vedú k systematickej práci učiteľa a žiakov atď. Rovnako dôležité sú aj funkcie týchto metód: a) motivačná, b) didaktická, c) výchovná, d) spoločenská a profesijná, e) kontrolná. Vo výchovnovzdelávacom procese sa najčastejšie uplatňujú tieto metódy: A. Klasické didaktické a diagnostické metódy: Ústne skúšky Písomné skúšky Praktické skúšanie Didaktické testy
Sem patrí: metóda pozorovania žiaka, pozorovanie v určitých situáciách, rozbor žiackych prác, exploračné metódy (rozhovor, dotazník a anamnéza). Sú veľmi významné a prispievajú k objektívnosti hodnotenia žiakov. C. Poznámky k ostatným diagnostickým a klasifikačným metódam: Výsledky skúšania, testov, pozorovania atď. učiteľ triedi, hodnotí a zaujíma k nim stanovisko, na základe čoho klasifikuje alebo slovne hodnotí žiakov. Klasifikácia je vyjadrená známkou, slovné hodnotenie krátkou charakteristikou žiaka. Hodnotenie a klasifikácia žiakov nemôže byť iba subjektívnym pohľadom na výkony žiaka. Proces hodnotenia a klasifikácie žiakov vychádza z ustanovenia zákona SNR č. 542/1990 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve ( z ďalších pedagogických dokumentov). Jednou zo základných povinností učiteľa je dôkladné poznanie dokumentov upravujúcich hodnotenie a klasifikáciu žiakov.
Tendencie smerujú k odstraňovaniu „známkovania“ zo škôl a nahradenia stupňov hodnotenia (známok) slovným hodnotením. Pri tomto sa vychádza z toho, že známky majú informačnú hodnotu, na žiaka pôsobia stresujúco, ťažko nimi vyjadriť špecifické schopnosti žiaka a v rukách mnohých učiteľov sú donucovacím prostriedkom a pod. Slovné hodnotenie žiaka odstraňuje tieto nedostatky. Za zmienku stojí aj to, že učiteľ sa „neskrýva za známku“, ale aj na vysvedčení slovne hodnotí žiaka, uvádza jeho kladné stránky, prípadne slovne vyjadruje, v čom má žiak medzery v príslušnom predmete, čo mu spôsobuje problémy, čo sa musí doučiť a pod. To ho vedie k tomu, aby systematicky žiaka pozoroval, „študoval ho“ z pedagogicko-psychologických stránok, a nakoniec aj objektívne slovne zhodnotil. Slovné hodnotenie má veľkú vypovedaciu hodnotu. Pod klasifikačnou symbolikou sa rozumie: číslo ( známky), jednotné slovné vyjadrenie (veľmi dobre, výborne...), vyjadrenie percentami, vyjadrenie opisom, (pri slovnom hodnotení sa opisujú výkony, kvalita vedomostí, schopností ich aplikácie a pod.)
Úlohou vyučovacích metód nie je iba prenos poznatkov, ale plnia i viaceré úlohy – funkcie: Informatívne nosná Formatívne účinná Výchovne účinná Ekonomická Prirodzená svojím priebehom a výsledkami Využiteľná v praxi V súlade so systémom vedy a poznávania Motivačne pôsobivá Primeraná k žiakovi Primeraná učiteľovi Hygienická 3. ORGANIZAČNÉ FORMY VYUČOVANIA Organizačná forma vyučovania je časová jednotka zameraná na realizovanie obsahu vyučovania a výchovnovzdelávacích cieľov, pričom sa uplatňujú a využívajú viaceré výchovnovzdelávacie metódy a prostriedky, rešpektujú sa didaktické zásady a je v nej interakcia medzi učiteľom a žiakom. Organizačná forma nie je len vyučovacia hodina, ale aj vychádzka, výlet, exkurzia a pod. K najzákladnejším hromadným organizačným formám vyučovania v škole patrí vyučovacia hodina. Vyučovacie hodiny môžu mať rôzne zameranie, a preto hovoríme o hodinách z týchto hľadísk:
Vyučovacia hodina je relatívne uzavretá jednotka vyučovacieho procesu, ktorá sa skladá z viacerých častí článkov tvoriacich štruktúru vyučovacej hodiny. Najčastejšie sa uplatňuje nasledovná štruktúra: organizačná časť hodiny, kontrola domácej úlohy, opakovanie učiva (môže i nemusí byť spojené s hodnotením), vytváranie nových vedomostí, zručností, návykov (viacerými metódami). opakovanie a upevňovanie prebratého učiva (viacerými metódami a v nových zmenených situáciách, uloženie domácej úlohy, krátke zhodnotenie práce, záver vyučovacej hodiny. Hodina, ktorá má takúto štruktúru, sa nazýva hodina základného typu, rovnocenné názvy sú klasická, zmiešaná, kombinovaná. Ak však učiteľ plní so žiakmi len jednu didaktickú funkciu, hovoríme o zvláštnom type vyučovacej hodiny, napr. hodina osvojovania nových vedomostí, hodina opakovania a upevňovania učiva, hodina využívania vedomostí a zručností v praxi, hodina skúšania a hodnotenia vedomostí žiakov a pod.
Vychádzka – umožňuje žiakovi poznávať predmety a javy, ktoré sú v blízkosti školy. Ich bezprostredné pozorovanie a poznávanie prispieva k vytváraniu správnych predstáv a vedomostí. Je spravidla časovo kratšia – do parku, k rybníku a pod. Exkurzia – plní tie isté úlohy ako vychádzka. Je ju však potrebné pripravovať s väčším časovým predstihom. Podľa zamerania poznáme exkurzie: historické, vlastivedné, zemepisné, do výrobných podnikov. Vychádzka i exkurzia môžu byť zamerané monotematicky alebo môžu mať charakter komplexnosti (pozorovanie viacerých predmetov, javov, z viacerých odborov). Vychádzka i exkurzia majú veľký vzdelávací účinok. Okrem didaktickej hodnoty majú i veľkú výchovnú hodnotu – formovanie vzťahu k prírode, k jej ochrane, poznávanie práce atď. Aby vychádzka a exkurzia splnili vzdelávacie a výchovné ciele, je potrebné: Dôkladná príprava učiteľa – vytýčenie cieľa, výber metód, preskúmanie miesta, prípadná príprava sprievodcu a pod. Dôkladná príprava žiakov – musia poznať ciele pozorovania, význam, prípadne rozdelenie do skupín, poučenie o správaní sa, aby nedošlo k úrazu atď. Počas vlastnej exkurzie, vychádzky – využívať vhodné vysvetľovanie, upriamovať pozornosť žiakov na podstatu pozorovaných predmetov a javov, pôsobiť na žiakov výchovne, dbať na bezpečnosť a pod. Využitie vychádzky a exkurzie – slúži k overovaniu získaných poznatkov, učiteľ overuje, čo si žiaci zapamätali, nejasnosti a nepresnosti odstraňuje vysvetľovaním alebo inými metódami, v ďalšej učebnej činnosti žiaci pracujú s materiálom, ktorý získali. Výlet – sa uskutočňuje na konci školského roka. Okrem oddychovo-rekreačného charakteru má významné vzdelávacie a výchovné ciele. Tie spočívajú v tom, že umožňuje žiakom poznať tie obsahy učiva, ktoré nie sú dostupné počas školského roka. Výlet treba plánovať tak, aby žiaci neboli „presýtení“ množstvom pozorovaní. Na druhej strane treba zdôrazniť, aby bol výlet využitý z hľadiska viacerých predmetov. Yüklə 58,66 Kb. Dostları ilə paylaş:
|