Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie


Hodnotenie efektivity nástrojov obrannej demokracie



Yüklə 1,18 Mb.
səhifə14/22
tarix25.07.2018
ölçüsü1,18 Mb.
#58755
1   ...   10   11   12   13   14   15   16   17   ...   22

6.3. Hodnotenie efektivity nástrojov obrannej demokracie


Obranná demokracia v Izraela mala v sledovanom období (1987-2012) k dispozícií niekoľko nástrojov v boji proti krajne ľavicovým stranám. Avšak len určité z nich boli aj reálne použité alebo nezvrátené rozhodnutím Najvyššieho súdu. Najmä z toho dôvodu nie je možné, koherentne zhodnotiť ich efektivitu. Napríklad čo sa týka ústavno-právnych opatrení, tak tam všetky snahy Ústrednej volebnej komisie (CEC) diskvalifikovať politické strany z volebného procesu zlyhali (Viac tabuľka č. 9 v prílohe), nakoľko boli zamietnuté väčšinou sudcov Najvyššieho súd. Tieto pokusy CEC boli vyvíjané v osemdesiatych rokov (1984 a 1988) a najmä po roku 2000 (2003 a 2009). Počas deväťdesiatych rokov boli sformované len dve iniciatívy zakázať stranám účasť na voľbách, navyše žiadosť v roku 1999 vyplnil "bežný" izraelský občan. Nižší počet žiadostí v deväťdesiatych rokoch možno vysvetliť práve vtedy prebiehajúcim mierovým procesom, čo bolo okrem iného aj obdobie historicky najlepších vzťahov medzi Židmi a Arabmi v Izraeli.

Podľa Minkenberga (2006) môže štátna represia voči politickej strane viesť ku štyrom efektom (radikalizácia, reorganizácia, delegitimizácia a fragmentácia). Vyšší počet žiadostí o vylúčenie strán z volieb a rozhodnutia CEC síce mohli krajne ľavicové politické strany ešte viac zradikalizovať, avšak nedá sa to povedať s istotou, nakoľko v Izraeli vo všeobecnosti dochádza od roku 1996 a najmä od kolapsu mierového procesu a začiatku druhej intifády k radikalizácii Izraelských Arabov, ako aj ich politických predstaviteľov. Napríklad v roku 2003 a 2009, v časoch keď boli prípady diskvalifikácie pojednávané na Najvyššom súde, sa predstavitelia skúmaných strán (Balad a AMC) vyhrážali, že ak ku zákazom skutočne dôjde, tak vyzvú na bojkot volieb či dokonca vytvorenie autonómneho arabského parlamentu (HS 2009). K vylúčeniam napokon nedošlo a strany sa volieb zúčastnili. Avšak medzi 2003-2009 došlo aj tak k zvýšeniu podpory napríklad pre bojkot volieb do Knessetu, kým v roku 2003 sa takto vyjadrilo 33 % Izraelských Arabov, tak v roku 2009 ich už bolo 41 % (Smooha 2010: 19). Rovnako medzi Izraelskými Arabmi narástla aj podpora pre ilegálne demonštrácie, pre použitie všetkých prostriedkov, vrátane násilia a aj účasť na rôznych násilných podujatiach (Smooha 2010: 19). V roku 2009 bola zaznamenaná (skúmané od roku 1976) vôbec najvyššia podpora pre tvrdenie, že Izrael nemá právo na existenciu. Vyjadrilo sa tak až 24,1 % Izraelských Arabov (Smooha 2010: 24). Na druhú stranu, najmenšia hodnota bola zistená (6,8 %) v roku 1995 počas vlády Jicchaka Rabina. Každým rokom tiež dochádza medzi predstaviteľmi skúmaných politických strán k zvyšovaniu početnosti kontroverzných či latentne subverzívnych aktivít, ktoré by boli pred niekoľkými rokmi takmer nepredstaviteľné (účasť Hanín Zuabíovej na flotile do Gazy, zapájanie sa do protestov počas ozbrojených konfliktov ohrozujúcich izraelské národnú bezpečnosť a územnú integritu).

Okrem toho postup štátu (pokusy o diskvalifikáciu strán z volieb; snahy odobrať poslaneckú imunitu) neviedol ako Minkenberg predpokladá k delegitimizácii politických strán, ale naopak podpora pre ich agendu zaznamenávala rastúcu tendenciu. Napríklad v roku 2009 len 10 % Izraelských Arabov vyjadrilo, že sa nezaujíma o problematiku palestínskych utečencov, zatiaľ čo ďalších viac 80 % požaduje ich návrat, pričom 59 % z nich nie je ochotná urobiť kompromis (Telhami 2010). V roku 2009 v židovskej časti populácie súhlasilo s návratom limitujúceho počtu utečencov len 11 % z nich, pričom v roku 2005 to bolo ešte ničo okolo 20 % (Ben Meir - Bagno-Moldavsky 2010: 80). Pri tejto problematike medzi Izraelskými Arabmi rastie tiež podpora pre tvrdenie, že Židia sú hlavným vinníkom za spôsobenie tzv. nakby (Smooha 2010: 17). Prípadne je badateľná klesajúca podpora v určitých dôležitých promierových otázkach. Napríklad v roku 2003 podporovalo viac ako 75 percent Izraelských Arabov tvrdenie, že Židia v Izrael sú národom, ktorý má právo na štát, v šesť rokov neskôr už len 65 %. Rovnaký trend je v prípade tvrdení, že Izrael v rámci Zelenej línie má právo na existenciu ako židovský a demokratický štát, v ktorom budú žiť spoločne Židia aj Arabi (zo 65 na 50 percent) (Smooha 2010). Medzi Izraelskými Arabmi klesá tiež podpora pre dvojštátne riešenie konfliktu, v roku 2004 to bolo takmer 92 %, tak v roku 2009 65% (Smooha 2010). Podobné je to aj v ďalších kľúčových otázkach izraelsko-palestínskeho konfliktu (viac viď Ben Meir - Bagno-Moldavsky 2010, Smooha 2010, Telhami 2012).

Do určitej miery možno teda povedať, že ak by boli strany z volebného procesu diskvalifikované (podporuje to takmer 60 % židovskej populácie) (Smooha), tak by mohlo dôjsť k ich radikalizácii (bojkot politického systému, autonomistické snahy, podpora násilia) a ešte k ich väčšej legitimizácii v rámci arabskej časti obyvateľstva, čo by v podstate znamenalo neefektívnosť štátnych opatrení. Preto bude zaujímavé sledovať ako sa obranná demokracia zachová pri voľbách do Knessetu v roku 2013. Už teraz existujú iniciatívy vylúčiť Balad a AMC z týchto parlamentných volieb (Harkov 2012e, Rolef 2012). Niektorí bezpečnostní analytici však upozorňujú, že po podobnom kroku by mohli dôjsť aj k vypuknutiu tretej intifády proti štátu Izrael. V tomto prípade už vo vnútri samotného Izraela (ICG 2012: 35). Pri ostatných opatreniach je to s hodnotením ich efektivity podobné, nakoľko žiadne z nich nebolo implementované prípadne len selektívne, vďaka čiastočnej politizácii. Naviac vo vzťahu k súčasnému spoločenskému a politickému kontextu v Izraeli (všeobecná radikalizácia) nemožno očakávať vysokú efektivitu týchto nástrojov i v prípade ich aplikácie.

Potrebné je ešte dodať, že opatrenia štátu majú ohľadne efektivity svoje limity, napríklad izraelský politológ, Ami Pedahzur, považuje z dlhodobého hľadiska takmer všetky opatrenia obrannej demokracie za neefektívne (najmä vďaka organizačnej a strategickej flexibilite extrémistických aktérov a vzhľadom na represívny charakter opatrení). Za efektívnu považuje hlavne imúnnu demokraciu založenú na silnej občianskej spoločnosti a snahe vykoreniť príčiny extrémizmu, nielen jeho prejavy (Pedahzur 2002: 10-11). Iní autori dodávajú, že ani právo nie je všemocným ochrancom v ňom zakotvených spoločenských hodnôt. Právo je schopné brániť sa proti politickému extrémizmu len do určitej miery. Ak tento fenomén získa dostatočnú silu, právo sa stáva prakticky bezbranným, preto sa v tomto ohľade koncepcia preventívnych opatrení proti antisystémovým silám javí ako veľmi vhodná (Černý 2005: 105).


Yüklə 1,18 Mb.

Dostları ilə paylaş:
1   ...   10   11   12   13   14   15   16   17   ...   22




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2024
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə