Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Teoretický rámec práce

V tejto časti práce autor predstaví teoretický rámec výskumu. Z hľadiska zvolenej témy a cieľov práce nie je žiadna teória dostatočne vyčerpávajúca pokiaľ ide o vysvetlenie fenoménu extrémizmu. Z tohto dôvodu sa text kapitoly obmedzí na základné pojmy a koncepty, ktoré budú v kontexte tzv. "teórie" extrémizmu definované respektíve konceptualizované, nakoľko autor s nimi bude v predkladanej štúdii pracovať. Vzhľadom na prvú výskumnú otázku a cieľ práce je vhodné vymedziť termíny ako sú politický (ľavicový) extrémizmus, radikalizmus, terorizmus, krajná ľavica, etnický extrémizmus a podobne. Okrem toho budú určené kľúčové atribúty a rysy krajnej ľavice, ktoré vychádzajú najmä z historickej skúsenosti v geografickom priestore Európy. Ďalej bude so zreteľom na druhú výskumnú otázku konceptualizovaný pojem obranná respektíve militantná demokracia, rovnako ako aj nástroje, ktoré používa s cieľom potlačiť svojich ideologických nepriateľov. Na vyššie uvedené pojmy či koncepty neexistuje unifikovaná a univerzálne prijímaná definícia, preto bude užitočné uviesť vymedzenia vybraných autorov a odborníkov na danú problematiku. Nielen z terminologickej ambivalentnosti vyplýva aj kritika jednotlivých konceptov, najmä čo sa týka "teórie" extrémizmu a militantnej demokracie, a preto bude aj ona zahrnutá do tejto kapitoly.

1. Teória extrémizmu a terminologický aparát

Základné východisko pre akademický výskum antidemokratických elementov a prúdov predstavuje tzv. teória extrémizmu, ktorú možno vymedziť ako súhrnné poňatie a skúmanie antidemokratických javov, pričom sú hľadané ich spoločné znaky, prípadne súvislosti a zákonitosti vo vývoji (Mareš 2003b: 297). Venuje sa predovšetkým aktérom presadzujúcim protidemokratické hodnoty v etablovaných demokratických režimoch. Normatívna teória extrémizmu dosiahla najväčšieho rozvoja (z historických dôvodov) predovšetkým v Nemecku, nakoľko úzko súvisí s konceptom obranyschopnej respektíve militantnej demokracie (Mareš 2003b: 299).

Napriek tomu, že je termín politický extrémizmus veľmi často používaný v odborných publikáciách, oficiálnych dokumentoch a médiách, chýba jeho jednotná definícia. Všeobecne možno za extrémizmus považovať odchýlku od bežne uznávaných noriem v konkrétnej dobe v určitej spoločnosti (Coleman - Bartoli 2003: 2). V politike je takto označovaný výstredný postoj, v ktorom je obsiahnuté úsilie o komplexnú zmenu stavajúceho spoločenského a politického systému (Černý 2005: 7). Jeho myšlienkovým základom sú rozličné politické ideológie, ktorých spoločný menovateľ spochybňuje určité ľudské práva a slobody či demokratické zriadenie spoločnosti (Kupka - Laryš - Smolík 2009: 16). Tieto ideológie tiež obsahujú elementy neznášanlivosti, intolerancie a odmietanie platných právnych a morálnych noriem (Smolík - Vejvodová 2010: 44).

Vo vzťahu k demokracii vymedzil termín extrémizmus ako prvý, americký politológ Seymour Martin Lipset, keď ho vnímal ako protiklad k liberálnej variante demokracie (Lipset 1960) a charakterizoval ho ako tendenciu smerujúcu za hranice normatívnych procedúr, ktoré definujú demokratický proces (Lipset - Raab 1973: 4-5). Niektorí kladú dôraz na zahrnutie antisystémových pozícií a postojov (Černý 2005: 22, Ignazi 2003, Charvát 2007: 13, Mudde 2005, Mudde 2007) respektíve podľa nemeckých odborníkov Uwe Backesa a Eckharta Jesseho znamená politický extrémizmus antitézu k demokratickému ústavnému štátu (Backes - Jesse 1989, Backes 2007).

Typické výhrady extrémizmu voči demokracii zahŕňajú konfrontáciu systému multipartizmu v snahe nahradiť ho jedným mocenským centrom, odmietanie názorového pluralizmu, konšpiráciu záujmových skupín ako aj médií proti spoločnosti a jej národným interesom, kritiku voči občianskej demokracii, nakoľko je výsledkom kultúrneho a morálneho úpadku (Backes - Jesse 1993: 40). Ich cieľom je teda delegitimizácia demokratického zriadenia. Okrem toho možno za ďalšie spoločné znaky extrémistických doktrín považovať (1) absolútne nároky na poznanie "dobrého" a zlého, (2) dogmatizmus, (3) utopizmus, (4) stereotypy priateľ - nepriateľ, (5) teória sprisahania, (6) fanatizmus a aktivizmus, (7) nárok na záverečný výklad sveta a riešenie problémov a (8) (Backes 1989: 331, Backes - Jesse 1993: 234, Ceylanoglu 2004: 139).

Extrémizmus sa prejavuje relatívne systematickou a organizovanou aktivitou, ktorá používa legálne a legitímne, ale aj nelegálne i nelegitímne prostriedky (Kupka - Laryš - Smolík 2009: 16). Príkladom legálnej stratégie s úmyslom presadiť vlastné ciele, môže byť prevzatie moci prostredníctvom volieb (Mareš 2003b: 302). Pre účely práce bude extrémizmus definovaný ako vyhranené, nekompromisné politické postoje smerujúce k premene či priamo k odstráneniu demokratického zriadenia, a za týmto účelom sú využívané všetky dostupné prostriedky, vrátane tých, ktoré sú už za rámcom právneho štátu (Smolík - Vejvodová 2010: 44).

Niektorí autori vzťahujú k termínu extrémizmus akceptáciu násilia ako prostriedku na presadenie cieľov (Smolík - Vejvodová 2010: 47), čo môže viesť k jeho zámene respektíve stotožneniu s pojmom terorizmus. Avšak extrémizmus je skôr spájaný s ideologickými atribútmi či ideologickou pozíciou jednotlivých aktérov a terorizmus zas ako taktika či stratégia pre dosahovanie cieľov. Navyše terorizmus môžu používať rôzne smery a prúdy extrémizmu. Na druhú stranu nie každé násilie vykonávané extrémistami možno označiť za terorizmus. Hranice medzi neteroristickou militantnosťou a teroristickými útokmi je veľmi nezreteľná a vedú sa o nej rôzne odborné diskusie (Mareš 2003a: 24).

Podobne ako extrémizmus, aj terorizmus je predmetom širokej diskusie, nakoľko z početných dôvodov (často politicko-ideologických) nepanuje zhoda ako tento fenomén definovať. Práca bude chápať terorizmus tak, ako ho definoval izraelský politológ Ehud Sprinzak, ktorý ho vnímal ako systematickú politickú akciu spájajúcu v sebe tri prvky: (1) aktivácia krajného násilia (zabíjanie, vážne zranenie či hrozba násilím), (2) násilie, ktoré je namierené proti civilistom respektíve nekombatantom, porušuje vojnové normy a zákony i konvencie v danej spoločnosti, (3) odkaz na tento symbolický akt násilia (cieľom je odovzdanie strašidelného psychologického posolstva a nie priame ohrozovanie verejnosti násilím) (Sprinzak 1995: 8).

Ďalším problémom pri výskume antidemokratických subjektov je aj fakt, že niektoré z nich oscilujú okolo hraníc demokracie, avšak nedajú sa označiť za vyslovene extrémistické. Preto je vhodné používať termín radikalizmus (Charvát 2007: 10). Pojem je teda chápaný ako súhrn politických názorov, ktorých aplikácia na spoločnosť by viedla k rozsiahlym zmenám, avšak nie k likvidácii demokracie samotnej (Charvát 2007: 13). Znamená to, že radikalizmus je ústavno-konformným postojom (Černý 2005: 18, Mareš 2003: 33a), a to aj napriek tomu, že sa tieto pozície väčšinou nachádzajú na okraji ústavného vymedzenia. Preto býva, najmä v stredoeurópskom politologickom prostredí, politický radikalizmus ponímaný ako prechodník medzi extrémizmom a demokraciou. Avšak deliaca čiara medzi extrémizmom a radikalizmom či radikalizmom a demokraciou je veľmi nejasná a označuje za tzv. šedú zónu (Mareš 2001: 115). Všeobecne sa za hlavný rozdiel medzi týmto dvoma fenoménmi považuje vzťah ku súčasnému režimu a miera požadovanej zmeny (Mudde 2007, Smolík - Vejvodová 2010: 47).

Autor bude v texte práce vnímať termín radikalizmus ako postoj, ktorý podrobuje existujúce okolnosti kritickému spochybňovaniu a hlása reformu alebo zrušenie týchto okolností, pokiaľ ich existenciu nie je možné principiálne ospravedlniť. Nepožaduje odstránenie demokratického ústavného štátu ako celku, ale jeho jednotlivých aspektov (Smolík - Vejvodová 2010: 47). Vo vzťahu k metódam presadzovania radikálnych cieľov sú využívané skôr neštandardné populistické a akčné agitácie, ktoré rešpektujú fundamentálne demokratické mechanizmy a teda radikáli sa neuchyľujú k protiprávnemu jednaniu a násilnému chovaniu, čo ich tiež odlišuje od extrémistov (Mareš 2003b: 304). S ohľadom na problematické vymedzenie hraníc medzi extrémizmom a radikalizmom je vhodnejšie používať pojmy, ktoré zastrešujú vyššie popísané fenomény ako jeden celok. Preto bude práca používať termín krajná ľavica, prípadne synonymum ultraľavica, pod ktorým sú zahrnuté ľavicové extrémistické aj radikálne postoje či subjekty (Mareš 2003a: 33).

1. Kritika teórie extrémizmu

Voči teórii extrémizmu existuje z niekoľkých dôvodov relatívne silná kritika. Oponenti argumentujú v prvom rade absenciou ako explanačnej sily tak aj hľadania určitých zákonitosti, na ktoré si má vedecká teória nárokovať (Van Evera 1997: 7-8). Podľa Christopha Butterweggeho teória extrémizmu umožňuje klasifikáciu javov, avšak vôbec nič nevysvetľuje, prípadne poskytuje len súčet charakteristík a znakov, ale už nie koherentné definície (Butterwegge 1996). Preto je táto teória použiteľná predovšetkým pre odborné práce deskriptívneho charakteru. Butterwegge tvrdí, že teória extrémizmu by si mohla nárokovať explanačnú hodnotu, avšak len vtedy ak by boli spoločné komponenty či elementy medzi ľavicovým a pravicovým extrémizmom obsahovo väčšie než rozdiely respektíve protiklady medzi nimi a susednými umiernenými segmentmi politického spektra, čo však podľa neho nekorešponduje s realitou (Butterwegge: 68-71). Z vyššie uvedeného vyplýva, že vhodnejšie bude označiť ju skôr za "parateóriu", ako to urobil aj Klaus von Beyme, nakoľko je kladený dôraz na analytické rámce či typológie (Beyme 1992: 11-12, porov. Mareš 2003a: 27, Mareš 2003b: 314).

Iným bodom kritiky je "automatické" zaraďovanie socializmu do kategórie extrémizmu (antidemokracie), nakoľko podľa Butterweggeho je táto ideológia proti demokracii zacielená (a teda extrémistická) až vtedy, keď dôjde k jeho zneužitiu. Podobne argumentuje aj Gero Neugebauer, podľa ktorého je socialistická ľavica skôr antikapitalistická, avšak v niektorých politických metódach byť môže antidemokratická, ale nie je to nutnosť. Obaja teda odmietajú spoločné poňatie pravicového a ľavicového extrémizmu. Ciele pravicového extrémizmu sú vo všeobecnosti nedemokratické, ale s ohľadom na ľavicový extrémizmus v demokratických režimoch je otázne, do akej miery je antikapitalizmus inkompatibilný s demokratickými hodnotami (Butterwegge 1996, Neugebauer 2003, Mareš 2003b: 315).

Napokon vzhľadom na nedostatočné a akademicky nejasné chápanie konceptu extrémizmu môže dochádzať k jeho nebezpečnému zneužitiu s cieľom diskvalifikovať či účelovo delegitimizovať politických nepriateľov či oponentov, ktorí v skutočnosti nie sú "extrémistickí" (Mareš 2003a). Tento problém sa však týka aj akademického prostredia a výskumu. Manfred Funke upozorňuje na možnú subjektivitu pri výskume extrémizmu, pretože podľa neho už samotný výber badaných aktérov a aplikácia rôznych prístupov závisí na danom analytikovi, čo môže znižovať hodnovernosť jeho záverov (Funke 1978: 19, porov. Mareš 2003b: 317).

2.