Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Krajná ľavica

Ľavicový extrémizmus patrí k primárnym variantom extrémizmu¹². Jeho základnými myšlienkovými východiskami sú komunistické a anarchistické ideológie a ich subtypy (Ceylanoglu 2004: 140). Tento typ extrémizmu kladie do popredia princíp rovnosti a snaží sa o jeho expanziu a implementáciu na všetky oblasti života. Hoci sa ľavicové extrémistické doktríny v otázke ľudskej rovnosti zhodujú s demokratickým právnym štátom, tak problematickým zostáva, že z tohto fundamentálneho etického princípu vyvodzujú dôsledky, ktoré je možné označiť za radikálne až extrémistické (Mareš 2003a: 22).

Okrem úsilia absolútne oslobodiť človeka od spoločenské útlaku a realizovať vytvorenie spoločenského poriadku tvoreného rovnými a slobodnými ľuďmi, ľavicoví extrémisti tiež zdôrazňujú chyby a vystupujú proti demokratickému štátu, ktorý zlý a skazený (Černý 2005: 29, Mareš 2003b: 307). Ľavicové doktríny tiež proklamujú zrodenie nového človeka, ktorý už bude dokonalý a nesebecký, čím ignorujú ľudskú prirodzenosť, ktorá je imperfektná. Zdôrazňujú tiež nastolenie novej formy zriadenia, ktorá je charakteristická rozhodovaním ľudu na nižších úrovniach, napríklad komunistická diktatúra proletariátu alebo anarchistická spoločnosť samosprávnych buniek (Černý 2005). Komunisti a anarchisti sa však odlišujú spôsobom ako tento cieľ naplniť. Zatiaľ čo komunisti vyžadujú úplne podriadenie jednotlivca spoločenskému záujmu a vyvolanie násilnej revolúcie, tak anarchisti hovoria o vedomom spontánnom prechode (Backes - Jesse 1989, Backes - Jesse 1993: 53).

Ľavicový extrémizmus operuje predovšetkým s (1) revolučnými (násilnými) prvkami politického boja, (2) radikálnym demokratizmom predpokladajúcim dominujúci úlohu štátu a (3) egalitárskym respektíve rovnostárskym chápaním politiky (Danics 1999: 23, porov. Danics - Kamín 2005: 23). Zatiaľ čo v komunizme zásada rovnosti prekrýva myšlienku individuálnej slobody, tak pre anarchizmus platí, že každá forma štátnosti je represívna (Mareš 2003b: 307). Dodatočnými znakmi môžu byť zdôrazňovaný "antifašizmus", kedy sú za fašistov považovaní všetci politickí nepriatelia (Bőtticher - Mareš 2012, Černý 2005: 29, Kopeček 2007: 34) a antirasizmus (Ceylanoglu 2004: 142-143).

Krajná ľavica je zastrešujúci pojem pre celú paletu ľavicových ideológií komunistického či anarchistického typu¹³. V rámci tejto kategórie však funguje široký ideologický rozptyl, takže krajná ľavica nie je synonymum pre komunizmus (Ceylanoglu 2004: 140, Charvát 2007: 18, 85). Komplikovanosť terminológie sa zvyšuje aj vďaka tomu, že vymedzenie pojmu komunizmus je nejednoznačné. V širšom chápaní termínu možno hovoriť o ideách a aktivitách zameraných na život v najrôznejších komúnach. Užší význam slova komunizmus predstavuje myšlienky a aktivity nadväzujúce na dielo Karla Marxa a Fridricha Engelsa, ktoré bolo následne rozpracované Leninom (Mareš 2011: 15). Zo zreteľom na cieľ práce nie je možné popísať historický vývoj komunizmu ako zastrešujúceho pojmu rôznych ideológií odvodených z marxizmu, ako aj redefiníciu ich jednotlivých charakteristických prvkov a nosných myšlienok. Avšak je namieste upozorniť, že marxizmus nerovná sa komunizmus, pretože škála komunistických ideológií zahŕňa mnoho prípadov, ktoré sa od marxizmu v zásadných veciach odlišujú (Charvát 2007: 86-87).

Miroslav Mareš rozlišuje dve hlavné ideové varianty komunizmu, konkrétne ide o (I) dogmatický marxizmus (neupravované dogmy Marxa a Engelse, bez myšlienkového zásahu Lenina) a (II) marxizmus-leninizmus (akcent na úlohu centralizovanej avantgardnej strany a násilnú revolúciu pod vedením proletariátu), ktorý má niekoľko podtypov: (1) stalinizmus, (2) trockizmus, (3) maoizmus a jeho národné či regionálne subvarianty, (4) komunizmy tretieho sveta a nezúčastnených štátov, (5) neoboľševizmus a neokomunizmus, (6) ľavý komunizmus, (7) noemarxistické komunistické smery - vrátane komunistických prvkov v demokratickom socializme - a (8) národný boľševizmus¹⁴ (Mareš 2011: 16-17).

Pri popise politických strán tohto typu sa hovorí o krajne ľavicovej straníckej rodine. Avšak vymedzenie tejto straníckej rodiny ako aj samotného konceptu krajnej ľavice zostáva doteraz nejasné a problematické. Dôvodom je najmä nejednotný a nesúrodý prístup autorov k tomuto fenoménu, a preto aj naďalej neexistuje žiadne všeobecne prijímané ohraničenie tohto politického tábora. Podobne ako pri delimitácii krajnej pravice, tak aj pri krajnej ľavici platí, že najväčšou prekážkou pri hľadí univerzálnej definície je samotný charakter krajnej ľavice, ktorá je ideologicky ale aj organizačne veľmi heterogénna a zahŕňa ako politické strany i hnutia, tak extrémistické organizácie, sociálne hnutia, subkultúry či teroristické skupiny (porov. Kupka - Laryš - Smolík 2009: 24).

Luke March a Cas Mudde navrhli kritéria podľa ktorých možno identifikovať krajnú (radikálnu) ľavicu: (1) odmieta základné štruktúry súčasného kapitalizmu, jeho hodnoty a prax (od odmietania neoliberalizmu a konzumizmu až po úplný odpor voči súkromnému vlastníctvu), (2) obhajuje alternatívne ekonomické a mocenské štruktúry (subverzia proti liberálnej demokracii) zahrňujúce masívnu redistribúciu zdrojov od existujúcich politických elít, (3) je internacionalistická, ako vo sfére nadnárodných väzieb a solidarity, tak v náhľade, že národné a regionálne sociálnopolitické témy majú svoje štrukturálne príčiny v "imperializme" prípadne v "globalizácii" a (4) oproti umiernenej ľavici je konzistentnejšia v antikapitalistickej a antidemokratickej orientácií (March - Mudde 2005: 25). Politológovia Lubomír Kopeček a Vít Hloušek pridali ďalšie sekundárne rysy ako antiamerikanizmus, odpor k euroatlantickému spojenectvu a NATO a odmietanie európskej integrácie (Hloušek - Kopeček 2010: 61).

Medzi krajnú ľavicu možno považovať aj niektorých reprezentantov tzv. novej ľavice, ktorá zahŕňa širokú škálu rôznych nových sociálnych hnutí prípadne iných "organizačných" štruktúr, ktoré majú svoj pôvod v spoločenskej atmosfére šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia, a teda v protestných hnutiach mobilizujúcich sa najmä na postmaterialistických hodnotách (Gilcher-Holteyová 2004). Programom novej ľavice sú témy vzťahujúce sa k pacifizmu, antimilitarizmu, ekologizmu, enviromentalizmu, právam zvierat, humanizmu, multikulturalizmu, antifašizmus, antikolonializmu, globálnej nerovnosti, solidarite s Tretím svetom, boju proti globalizácií, rovnosti pohlaví (gender), feminizmu, ľudským právam (tzv. humanrightizmus), právam sexuálnych a etnických či iných menšín. Ďalej kladie dôraz na priamu demokraciu (zastupiteľská demokracia je údajne nedemokratická, nakoľko neznesiteľne obmedzuje individualitu a slobodu, a to prostredníctvom zákonov, nariadení, predsudkov, morálky či inými normami) (Bőtticher - Mareš 2012: 362, Gilcher-Holteyová 2004, Heywood 2005, March 2008, March-Mudde 2005: 32-39, Sargent 1991: 166-184). Niektoré krajne ľavicové strany v súčasnosti preberajú agendu nových sociálnych hnutí a inkorporujú ju do svojej ideológie.

Otázky spojené s použitím násilia predstavujú problematický rys krajnej ľavice. Vo všeobecnosti krajne ľavicové teórie obsahujú odpor voči štátnemu násiliu, avšak v praxi sa k nemu samy často uchyľujú a počítajú s ním (Mareš 2005: 68, Smolík - Vejvodová 2010: 60). Okrem toho marxizmus (i trockizmus) ako aj anarchizmus obsahuje ochotu k násilnej revolúcii (Cohen-Almagor 1991a). Avšak v súčasnosti komunistické strany i novodobý marxizmus násilie skôr odmietajú (Charvát 2007: 139).

3.