Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Etnický a separatistický extrémizmus a radikalizmus

Nakoľko v Izraeli pôsobí niekoľko krajne ľavicových arabských subjektov, ktoré do svojej ideológie či programu dopĺňajú aj prvky etnicity či územných požiadaviek, javí sa ako vhodné konceptualizovať aj etnický či etnicko-teritoriálny extrémizmus. Etnický extrémizmus sa vzťahuje na presadzovanie extrémistických nárokov v mene určitej etnickej alebo národnostnej menšiny, ktorá sa subjektívne nachádza v marginalizovanej pozícií v štáte s (nie nutne) majoritnou populáciou. Termín separatistický extrémizmus sa všeobecne vzťahuje na separáciu etnika alebo časti obyvateľstva určitého územia. Avšak v realite sa oba pojmy prekrývajú, a preto môžeme hovoriť aj o etnicko-separatistickom extrémizme (Bőtticher - Mareš 2012: 338, Mareš 2005: 206).

Raphael Zariski vymedzil tri hlavné znaky etnického extrémizmu: (1) ochota použiť násilia na dosiahnutie proklamovaných cieľov, (2) hlásanie kultúrnej a politickej exkluzivity etnika či národa a (3) území separatizmus, neplatí to však nevyhnutne (Zariski 1989: 253-254). Dimenzia násilia je však veľmi problematická, pretože stotožňuje etnický extrémizmus len s násilnými skupinami, čo vedie ku okliešteniu celej problematiky, nakoľko niektoré extrémistické skupiny násilnú činnosť nevykonávajú a ani ňou nehrozia. Lenže aj tieto nenásilné skupiny sa tiež usilujú vytvoriť nedemokratický režim (etnokracia), ktorý by bol založený na hegemónii určitého etnika (Bőtticher - Mareš 2012: 338, Mareš 2005: 207, Hloušek - Kopeček 2010: 235-237).

Najdôležitejším kritériom etnického extrémizmu sa javí výlučné či exkluzívne presadzovanie záujmov v mene vlastného etnika alebo národa, ktoré nevyhnutne vedie k porušovaniu demokratických princípov a základných práv ostatných ľudí respektíve k diskriminácii iných etnických či národnostných skupín. Variant etnického extrémizmu predstavuje sa z pohľadu teórie extrémizmu veľmi sporný typ, pretože nie vždy etnickí extrémisti artikulujú cieľ ustanovenia nedemokratického režimu (Bőtticher - Mareš 2012: 338, Mareš 2003b: 311, Strmiska 2001). Cieľom etnicko-separatistických extrémistov môže byť: (1) iredentizmus- pripojenie časti teritória k inému, už existujúcemu celku s určitým teritoriálnym statusom, (2) secesionizmus- secesia časti určitého územného celku a získanie samostatného statusu pre toto územie (vznik štátu), (3) segregácia, (4) separatizmus- separácia viacerých teritórií a ich spojením vznik nového teritória s určitým statusom (vznik štátu) a (5) autonomizmus- autonómia územia vo vnútri štátu (špecifická samospráva) (Bőtticher - Mareš 2012: 339-341, Šmíd 2010: 30).

Základné ideologické hnutia etnického extrémizmu majú svoje korene v etnickom nacionalizme, pre ktorý sa používa aj termín etnonacionalizmus (intolerantné vnímanie a presadzovanie vlastnej identity) (Bőtticher - Mareš 2012: 342) Ako už bolo uvedené, etnický extrémizmus v realite nájdeme len zriedka v jeho "čistej" podobe, nakoľko je často doplnený o ďalšie myšlienkové prúdy, či už o rôzne náboženské alebo politicko-ideologické elementy. Tie sú však podriadené primárnemu etnickému záujmu. Práve zdôrazňovanie priority etnickej dimenzie je signifikantné pre odlíšenie od iných foriem extrémizmu, v ktorého rámci je tiež zdôrazňovaný etnický charakter záujmov, avšak v subordinácii alebo v rovnako silnom postavení voči ideologickým smerom (Mareš 2005: 206).

Napriek tomu, že etnocentrické, nacionalistické a historické tradície veľakrát etnický extrémizmus približujú ku krajnej pravici, tak paradoxne mnoho týchto etnicko-nacionalistických hnutí samo seba definuje ako "ľavicu" (Bőtticher - Mareš 2012: 343, Hloušek - Kopeček 2010). Vo všeobecnosti tieto skupiny využívajú rôzne formy presadzovania svojich požiadaviek, od legálnych prostriedkov na parlamentnej pôde až po využívanie subverzivného násilia, napríklad v podobe teroristických útokov (Hloušek - Kopeček 2010: 235).

4. Obranná demokracia

Z pohľadu politickej vedy sú vo vzťahu k extrémizmu dôležité najmä otázky týkajúce sa (1) nebezpečnosti tohto fenoménu pre demokratické politické zriadenie a (2) možnosti politickej a právnej regulácie extrémistických subjektov (Černý 2005: 8). Moderná liberálna demokracia je inherentne fragilná a zraniteľná, nakoľko práve prostredníctvom jej mechanizmov (voľby, sloboda prejavu a zhromažďovania) môže byť odstránená (Barak 2008: 30, Issacharoff 2007, Sajó 2004: 209, Sajó 2006: 2262, Thiel 2009). Demokracia by mala zabrániť tomu, aby extrémnym využitým práv a slobôd, štátnym prevratom alebo revolučným konaním, bolo odstránené zriadenie, na ktorom demokratický štát spočíva. Napríklad Adolf Hitler sa k moci dostal tiež cez demokratický volebný proces, na margo čoho neskorší nacistický minister propagandy, Joseph Goebbels, ironicky poznamenal: "navždy zostane najlepším vtipom demokracie, že poskytla svojim smrteľným nepriateľom prostriedky, pomocou ktorých bola zničená" (Bracher 1983: 16). V tomto ohľade Karl Loewenstein hovoril o "samovražednej letargii" demokracie, ktorá najprv "brúsi nože, ktorými je potom bodnutá do chrbta" (Loewenstein 1935: 580, Loewenstein 1937a: 431). Zásadným záujmom moderných demokracií je otázka ako transformovať konfliktné vzťahy do regulovanej diskusie medzi oponentmi a zároveň definovať aký stupeň hostility je neakceptovateľný, aby označenie za nepriateľa bolo legitímne a nevyhnutné (Dyzenhaus 2004: 15-18).

K vyššie uvedenému sa vynára otázka, do akej miery je pre liberálnu demokraciu predstaviteľné respektíve vhodné zaručovať všetky demokratické slobody a práva aj pre jej nepriateľov, ktorí sú vďaka tomu schopní demokraciu zničiť, či už cez zneužitie slobody prejavu, tlače, zhromažďovania alebo zneužívaním princípu tolerancie a participácie v slobodných voľbách (Neuberger 2009: 184-185, Pedahzur 2002: 2). Na otázku však neexistuje jednoznačná odpoveď. Táto bezradnosť je v odbornej literatúre nazývaná "paradoxom tolerancie "(neobmedzená tolerancia môže viesť k jej zániku) (Popper 1994: 251-252, Petersmann 2004: 54-55), "demokratická dilema" (Ganor 2002, Ganor 2005a, Wilkinson 1986: 125) alebo "demokratická pasca" (Cohen-Almagor 1994: 18, Cohen-Almagor 2006: xv, Cohen-Almagor 2011). Preto je z dôvodu sebadeštrukčného charakteru demokracie nutné zriecť sa jej hodnotovej neutrality v prospech zakotvenia a ochrany určitej hodnotovej orientácie (Černý 2008: 17). Rôzne krajiny majú okrem ochrany samotnej demokracie a právneho štátu a bezpečnosti štátu (napríklad pred subverzívnymi teroristickými hnutia), aj iné osobité dôvody na aktivovanie mechanizmu obrannej demokracie. Najčastejším z nich je snaha zachovať určitý charakter štátu (národná identita). Napríklad v Izraeli považuje veľká časť populácie za potrebné udržať židovský charakter štátu (Arian 2010: 119, Haimain Reish 2008).

Demokracia, ktorá bojuje proti politickému extrémizmu a terorizmus je nútená pohybovať sa medzi dvoma konfliktnými hodnotami. Ide o ochranu ľudských a občianskych práv na jednej strane a o bezpečnosť vlastného obyvateľstva na strane druhej. Cena zaistenia bezpečnosti niekedy znamená ujmu práv a slobôd. Aj v tom prípade existuje paradox, konkrétne "paradox obrannej demokracie" (Pedahzur 2002: 2) alebo "syndróm šikmej plochy" (Neuberger 2009: 185). Tento paradox tiež provokuje ku otázke, do akej miery má demokracia mandát potláčať extrémistické elementy, ktoré sa snažia spochybniť jej stabilitu a základné hodnoty. Alebo inými slovami, ako ďaleko môže demokracia zájsť pri svojej ochrane bez toho, aby stratila svoj demokratický charakter (Dyzenhaus 2004: 15).

Niektoré opatrenia voči extrémizmu môžu viesť k narušeniu demokratických princípov a postupnému rozpadu alebo dokonca kolapsu demokratického režimu (Issacharoff 2007: 1408, Macklem 2006). Okrem toho môže dochádzať k stieraniu hraníc medzi prostriedkami používanými obrannou demokraciou a extrémistickými aktérmi. Preto izraelský politológ, Ami Pedahzur, považuje za vhodné zamerať sa na účinnosť týchto protiextrémistických opatrení a najmä na otázku, či závažné reakcie iniciované demokraciou skutočne vykoreňujú extrémizmus a politické násilie a posilňujú politickú stabilitu (Padahzur 2002: 2). Ako pri každej dileme, ktorej chýba jasné riešenie, aj v tomto prípade existujú rôzne myšlienkové prúdy o tom, ako reagovať na antidemokratické aktivity ohrozujúce demokraciu (viac viď Cohen-Almagor 2006, Cohen-Almagor 2009b, Černý 2008, Dyzenhaus 2004, Neuberger 2009: 185-187, Popper 1994).

V tomto ohľade rozoznáva Andreas Klump päť rôznych variant ochrany demokracie: (1) relativistický typ je charakteristický poskytovaním bezvýnimočného priestoru všetkých politickým silám, vrátane nepriateľov demokratického zriadenia a slobody. Štátna intervencia začala až po prekročení trestných zákonov. Príkladom môže byť Weimarská republika. (2) Autoritatívny variant nezaručuje žiadne slobody nepriateľom slobody a demokracie. Zahŕňa konzekventné postupy a nekompromisné postupy voči extrémistickým činnostiam. (3) Antikomunistický variant je typický nepriznávaním žiadnej slobody ľavicovým extrémistom, čo predstavuje jednostranné politické zameranie. (4) Antifašistický variant zas na druhú stranu nepriznáva žiadne práva a slobody predstaviteľom pravicového extrémizmu. (5) Liberálne demokratický variant charakteristický žiadnou bezpodmienečnou slobodou nepriateľom slobody. To znamená, že sú obmedzené extrémne pozície relativistického a autoritatívneho variantu a nie je jednostranne zameraná (Klump 2001).

Posledný variant je práve obranná respektíve militantná demokracia, tak ako ju chápe aj táto práca. Vopred treba zdôrazniť, že militantná demokracia nepredstavuje typ režimu, ale ide o politiku (prípadne protiextrémistický koncept) akéhokoľvek typu demokratického režimu. Korene konceptu militantnej demokracie možno vystopovať v Nemecku, nakoľko koncept je v podstate reakciou na skúsenosť s Weimarskou republikou (Sánchez 2003: 1). Myšlienkovo pramení z prací Karla Loewensteina, podľa ktorého je militantná demokracia "racionálny systém" (Loewenstein 1937a: 428), ktorý vyvíja techniky k boju proti "emocionálnym útokom" jeho fašistických nepriateľov a proti pasci "samovražednej letargie" (Loewenstein 1937a: 431).

Izraelskí politológovia Dan Horowitz a Moshe Lissak definovali obrannú demokraciu ako takú demokraciu, ktorá vylučuje aktérov z demokratickej hry, nakoľko ich cieľom je konať spôsobom ohrozujúcim štát, jeho politický režim alebo jeho základný národný konsenzus (Horowitz - Lissak 1990: 197). Ďalší izraelský politológ Benjamin Neuberger uvádza, že ohniskovým bodom konceptu obrannej demokracie (self-defending democracy) je ochrana demokratického režimu proti interným hrozbám od antidemokratických, revolučných a násilných politických strán, hnutí, skupín a jednotlivcov (Neuberger 2009: 183). Z definícii vyplýva, že demokracia má právo vylúčiť z politického systému všetky nebezpečné skupiny a táto obranná činnosť sa neobmedzuje len na politické strany. Okrem toho títo aktéri môžu byť vyňatí z demokratického procesu nielen preto, že ohrozujú štát a politickú stabilitu, ale aj kvôli ohrozeniu národného konsenzu (Pedahzur 2002: 5). Hlavnou myšlienkou tejto koncepcie je prenášanie ochrany demokracie do oblasti legálno-politického jednania. Demokracia prostredníctvom rôznych právnych prostriedkov vstupuje do boja s tými, ktorí ju chcú ohroziť (Mareš 2003a: 96). Do definície militantnej demokracie nespadajú externé hrozby a hrozby v podobe zlého ekonomického rastu či gramotnosti obyvateľstva, ktoré Larry Diamond považuje za kľúčové pre udržanie demokracie (Capoccia 2007: 48).

Napriek tomu, že vymedzenie konceptu je medzi rôznymi autormi relatívne jednotné, tak v jeho terminologickom názvosloví už taká zhoda nepanuje. Ako už bolo uvedené vyššie, Loewenstein (1937a, 1937b) koncept označil ako militantnú demokraciu. K ďalší autorom používajúcim tento termín patria napríklad Mareš 2012, Minkenberg 2006, Roach 2004, Sajó 2004, Sánchez 2003, Thiel 2009. Okrem nich sa v angličtine možno stretnúť s termínmi ako defensive, protective, watchful democracy (Capoccia 2007, Pedahzur 2002: 3) čo v preklade znamená obranná demokracia. V nemčine sa používajú najmä označenia bojovná demokracia (streibare Demokratie), a teda ekvivalent k termínu militantná demokracia, prípadne obranyschopná demokracia (wehrhafte Demokratie), ktorý rovnocenný k anglickému označeniu defensive democracy (Backes - Jesse 1989, Černý 2008: 18, Mareš 2003: 96, Thiel 2003).

Niektorí politológovia a teoretici konceptu obrannej demokracie vnímajú tieto termíny ako synonymné, ale niektorí medzi nimi rozlišujú (Pedahzur 2001). Väčšina izraelských politológov (okrem Avineri 2004) uprednostňujú používať pre izraelské reálie termín (seba)obranná demokracia (self-defending/defensive democracy) (Alimi 2011b, Cohen-Almagor 2011, Fuchs 2011a, Fuchs 2011b, Haimain-Reish 2008, Horowitz - Lissak 1990, Neuberger 2009, Pedahzur 2011). Podaktorí z nich termín militantná demokracia odmietajú úplne (najmä pre negatívne konotácie) (Cohen-Almagor 2011). Diplomová práca vníma termíny ako synonymné, avšak na základe vyššie uvedeného bude v izraelskom kontexte preferovať termín obranná či obranyschopná demokracia.

Izraelský politológ Ami Pedahzur patrí medzi sociálnych vedcov, ktorí diferencujú medzi termínmi militantná a obranná demokracia, dokonca pridáva ďalší pojem, imunitná/imúnna (immunized) demokracia. Tieto tri termíny označujú tri ideálne modely, ktoré Pedahzur vytvoril vo vzťahu k spôsobu ochrany demokracie (úloha štát vs úloha občianskej spoločnosti) (Pedahzur 2001, Pedahzur 2002). S cieľom zahrnúť do analýzy aj prejavy mimoparlamentného extrémizmu a politického násilia, rozšíril tri vyššie uvedené modely o dva ideálne protiteroristické modely: vojnový a kriminálno-justičný (Pedahzur 2001, Pedahzur 2004, Pedahzur 2010, Perliger 2009) (bližšie viď Tabuľka č. 1 v prílohe). V mnohých aspektoch sa tieto modely prekrývajú. Vojnový model je v podstate v prostriedkoch boja analógiou k militantnému spôsobu ochrany demokracie a (rozšírený) kriminálno-justičný zas pasuje pre obrannú a imunitnú cestu bránenia demokracie (bližšie viď Tabuľka č. 2 v prílohe). Tieto modely sa navzájom nevylučujú a demokratické štáty majú tendenciu v realite aplikovať kombináciu týchto modelov.

Pedahzurove modely čiastočne naznačili akými prostriedkami sa môžu demokratické systémy brániť proti svojím politicko-ideologickým nepriateľom. Nemecký politológ Andreas Klump rozlíšil štyri typy inštrumentov: (1) ústavnoprávne nástroje (zákaz politických strán, združení etc.), (2) administratívno-právne (zriaďovanie inštitúcií monitorujúcich extrémizmus a jeho prejavy), (3) trestnoprávne nástroje (rôzne normy, ktoré priamo alebo nepriamo slúžia na potláčanie politického extrémizmu a (4) diskurzívne nástroje (argumentačné sprostredkovanie demokratických hodnôt (Klump 2001). V prvý troch prípadoch je politika proti extrémizmu vykonávaná formou práva, posledný typ je oveľa menej formalizovaný.

Podobne vymedzil nástroje obrannej demokracie aj taliansky politológ Giovanni Capoccia, ktorý vytvoril ich typológiu, keď proti sebe postavil povahu opatrení obrannej demokracie (represívne a akomodatívne) a časový rozsah cieľov (krátkodobý a dlhodobý) viď Tabuľku č. 3 v prílohe. Pri kombinácii týchto dimenzií možno zložiť štyri stratégie: (1) militantnosť (militancy), (2) očistu (purge), (3) inkorporáciu (incorporation) a (4) vzdelávanie (education) (Capoccia 2007: 48) (viď tabuľka č. 3 v prílohe). Militantnosť odkazuje na stratégiu založenú na formálnej legislatíve, ale niekedy sa skladá aj z intervencií z oblasti "neviditeľnej" politiky, ktorá sa snaží obmedziť de facto a de iure politické a občianske práva niektorých subjektov na základe ich politických názorov a činnosti, ktoré boli definované ako škodlivé pre prežitie demokratického systému. Stratégie očisty sú prijímané najmä po tranzícii z nedemokratického režimu k demokracii a zahŕňajú zvyšovanie skutočnej legitimity vlády, napríklad prostredníctvom systémovej lojality byrokratov alebo stíhaním pôvodcov politických zločinov spojených s predchádzajúcim režimom. Inkorporácia indikuje stratégie snažiace sa zapojiť do systému časť extrémistickej opozície, čím by malo dôjsť k oslabeniu extrémistického tábora a súčasne k zvýšeniu legitimity režimu. Posledná stratégia vzdelávanie sa snaží posilňovať demokratické hodnoty a presvedčenie ako aj demokratické postupy na rôznych úrovniach (Capoccia 2007: 49).

Aj v tomto prípade ide o ideálne typy a je málo pravdepodobné, že by sa v realite našiel empirický prípad, ktorý by presne pasoval do jednej zo stratégii. Väčšinou dochádza ku prijímaniu viacerých typov stratégii, pričom niektorá z nich môže dominovať. V diplomovej práci bude kladený dôraz na "militantné" stratégie a opatrenia prijímané štátom Izrael v boji proti domácej krajnej ľavici. V rámci tohto prístupu sú typické najmä právne (zákony) prostriedky ako esenciálne opatrenia reagujúce na okamžité extrémistické hrozby. Capoccia vychádzajúc s Karla Loewensteina (1937b) definoval štyri oblasti špeciálnej antiextrémistickej legislatívy, pričom za kritérium zvolil predmet (a cieľ) tejto legislatívy: (1) inštitucionálna ochrana (zabezpečiť lojalitu štátneho aparátu), (2) zákazy politických strán a združení (eliminovať "nepriateľské" strany a skupiny z politickej scény, (3) antipropaganda (obmedziť možnosť vysielať delegitimizujúce správy voličom) a (4) antiextrémistické formy správania (chrániť verejný poriadok). Capoccia uvádza aj príklady zákonov, ktoré spadajú do jednotlivých oblastí, pričom opomína legislatívu ekonomického charakteru (napríklad nemožnosť získať štátne dotácie či podporu na činnosť alebo reštrikcie pri finančnej podpore zo zahraničia, prípadne zmrazenie bankových účtov) (bližšie viď Tabuľka č. 4 v prílohe).

1. Kritika konceptu obrannej demokracie

Podobne ako voči "teórii" extrémizmu, aj na koncept obrannej či militantnej demokracie existuje kritika. Nemecký politológ Markus Thiel zhrnul túto kritiku do piatich základných oblastí: (1) kritika proti právno-technickému súhrnu jednotlivých ustanovení o ochrane ústavy do samostatného a normatívne pôsobiaceho ústavného prístupu, (2) kritika nadmerného obmedzovania občianskych práv a slobôd, (3) kritika možného odstránenia princípov právneho štátu, (4) kritika ideologickosti princípov militantnej demokracie a (5) kritika proti ustrnutiu na tradičných myšlienkových rámcoch teórie demokracie (Thiel 2003: 10). Problematickým je tiež právo na sebaurčenie, v tejto súvislosti Macklem hovorí o paradoxe sebaurčenia, kde proti sebe stojí právo demokracie brániť sa a právo na národné sebaurčenie (Macklem 2006).

Podľa Otta Pfersmanna sa kontroverznosť sústredí do štyroch otázok: (1) či sú alebo nie sú opatrenia obrannej demokracie kompatibilné s charakterom samotnej demokracie, ak áno tak, (2) či a ako tieto opatrenia efektívne zlepšujú demokraciu, (3) kritika ohľadne presnosti právnych formulácii opatrení ako aj spôsobu, ktorými by mali byť právne aplikované a napokon (4) ako efektívne sú tieto opatrenia aplikované na konkrétne prípady (Pfersmann 2004: 52).

2. Efektivita nástrojov obrannej demokracie

Hodnotenie efektivity nástrojov obrannej demokracie predstavuje veľmi náročnú úlohu, nakoľko už samotný termín efektivita nemá jasnú definíciu a skôr ide o subjektívnu kategóriu. Navyše, väčšina výskumov extrémizmu sa otázkou efektivity prípadne dopadom nástrojov na extrémistické subjekty takmer vôbec nezaoberá, a tak existuje len limitujúci počet relevantnej literatúry (napríklad Fennema 2000, Minkenberg 2006). V súčasnosti neexistuje žiaden koherentný a komplexný teoretický koncept prípadne analytický rámec, ktorý by umožňoval jasne evaluovať efektivitu štátnych opatrení a represií voči politickým extrémistom (Minkenberg 2006: 26).

Michael Minkenberg (2006) vychádzajúc z Charlesa Tillyho (2004) uvádza, že štátna represia môže viesť buď (1) ku fragmentácii extrémistických či radikálnych subjektov a následnému oslabnutiu ich schopnosti mobilizovať (čo možno považovať za efektívne), (2) alebo k vyprovokovaniu odporu, zvýšeniu solidarity a kolektívnej identity, čo napokon zmarí zamýšľaný účinok či efekt týchto štátnych opatrení. Podľa Tillyho je druhý scenár pravdepodobnejší (Minkenberg 2006: 34, porov Tilly 2004). Minkenberg naopak tvrdí, že hoci represia nemusí mať nevyhnutne dopad na schopnosť mobilizácie, tak zvyčajne má vplyv na repertoár akcií. Aj ďalší autori argumentujú, že represia môže byť efektívna, nakoľko je selektívna a na extrémistické či viac radikálne organizácie bude mať skôr reduktívny účinok (Kreisi - Koopmans - Duyvendak - Guigni 1995).

Vo všeobecnosti možno rozlíšiť dva hlavné ciele represie v rámci demokratických noriem: (1) limitovanie šírenia extrémistických myšlienok a názorov a (2) obmedzenie akcií extrémistických a radikálnych skupín a jednotlivcov (Minkenberg 2006: 36). Friedhelm Neidhart, podobne ako Tilly, prichádza z dvoma modelmi: (1) lineárne odstrašujúci tvrdí, že väčšia represia prinesie menej násilia a militantnosti a (2) lineárne eskalačný model argumentuje, že represie vedie k ešte väčšej násilnosti (Neidhart 1989). Minkenberg uvádza, že je realistickejšie predpokladať kombináciu oboch modelov a ďalej navrhuje, aby sa vzhľadom na organizačnú heterogenitu extrémistických a radikálnych aktérov pristupovalo pri analýze efektov opatrení osobitne pre každého aktéra, a teda či ide o politickú stranu alebo jednotlivca (Minkenberg 2006: 37).

Napríklad v prípade zákazu politickej strany môžu dôjsť ku štyrom efektom: (1) radikalizácia- rastúca militantnosť a násilnosť politickej strany, (2) reorganizácia- strana sa zmení na združenie (prípadne jej členovia prejdú do inej strany), alebo dokonca na teroristickú organizáciu, dopad represie je tak kontraproduktívny, (3) delegitimizácia- strany a jej myšlienky stratia na atraktivite, úpadok členstva (v závislosti na dostupnosti dát), strata legitimity v očiach širokej verejnosti (strata podpory vo voľbách alebo zníženie sympatií s určitým požiadavkami) a iných politických aktérov a (4) defragmentácia- rozpad a zánik strany (Minkenberg 2006) (bližšie viď Tabuľka č. 5 v prílohe). Vo vzťahu ku efektívnosti nástrojov obrannej demokracie možno pozitívne vnímať najmä posledné dva body. Za určitých podmienok aj reorganizáciu, predovšetkým v prípade ak nedôjde ku transformácii na podzemné či teroristické hnutie.

Diplomová práca bude za efektívne považovať také opatrenia, ktoré povedú k umierneniu požiadaviek extrémistického aktéra, prípadne k odmietnutiu násilnej stratégie, k jeho deradikalizácii¹⁵, fragmentácii či delegitimizácii alebo finančnému vyčerpaniu. K sekundárnym ukazovateľom potom možno priradiť zmeny v postojoch spoločnosti či verejnú mienku napríklad na extrémistické hnutie alebo či a ako sa premenila podpora verejnosti na určité otázky, ktoré majú vo svojom programe aj extrémistické hnutia. Určenie efektívnosti bude vychádzať na základe časového porovnania daného stavu pred prijatím určitého opatrenia a so stavom po jeho implementácii.

3.