Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie


Historický a spoločenský kontext v Izraeli



Yüklə 1,18 Mb.
səhifə7/22
tarix25.07.2018
ölçüsü1,18 Mb.
#58755
1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   ...   22

Historický a spoločenský kontext v Izraeli


Za účelom komplexnejšieho pochopenia a porozumenia fenoménu ľavicového extrémizmu a radikalizmu v Izraeli sa javí ako vhodné charakterizovať historický a spoločenský kontext v Izraeli, nakoľko dôsledkom rôznych špecifík a udalostí vznikali niektorí aktéri, prípadne sa voči ním vymedzovali alebo determinovali ich tematické a ideologické zameranie. Štát Izrael je veľmi unikátnou krajinou, čo pramení napríklad z okolností za akých vznikal, spôsobom akým došlo k jeho založeniu, z geografickej polohy či geopolitickej a bezpečnostnej situácie, v ktorej sa nachádza, prípadne vďaka veľmi heterogénne zloženej spoločnosti a ďalších špecifík.

Izrael vznikol tri roky po konci Druhej svetovej vojny. Po prijatí rezolúcie Valného zhromaždenia číslo 181 (29. novembra 1947) navrhujúcej rozdelenie Palestíny17 na dva štáty (židovský a arabský) (UNGA 1947), nasledujúcej deklarácii nezávislosti štátu Izrael 14. mája 1948 (DESI 1948) a odchode britských vojsk o deň neskôr (Herzog 2008), došlo ku vojenskej invázii piatich arabských armád do Izraela, s cieľom zničiť práve ustanovený židovských štát (Karsh 2002). Po tragických udalostiach holokaustu (šoa) a vojne za nezávislosť bolo jasné, že Izrael musí vybudovať mechanizmy potrebné k obrane. Bezpečnosť štátu sa stala najvyššou prioritou (Cohen-Almagor 2009a: 247, Sprinzak 1999) a podľa Drora Yeherzkela (1989: 25) neexistuje žiadna iná demokratická krajina, v ktorej by problém bezpečnosti zaujímal takú ústrednú pozíciu, ako je to v prípade Izraela.

Izraelská demokracie je formovaná najmä kontextom, v ktorom sa nachádza (Dowty 1999: 8). Jeho demokracia je pod konštantným tlakom, nakoľko je obklopená autoritatívnymi arabskými štátmi. Izrael od svojho založenia prežil osem vojenských konfliktov18, dve palestínske intifády (Ben Ami 2010, Herzog 2008, Rubin 2009) a množstvo teroristických útokov (Pedahzur 2010). Izraelská demokracia čelí tak intenzívnemu teroristickému násiliu ako pravdepodobne žiadna iná vláda v histórii (Levitt 2002). V súčasnosti sa to týka najmä rakiet odpaľovaných z pásma Gazy na územie a obyvateľstvo južného Izraela. Raketovú sprchu prežil aj autor práce počas pobytu v kibuci Lahav v auguste 2011, kedy islamistické hnutia Islamský džihád a Výbory ľudového odporu vystrelili z Gazy 200 rakiet, z ktorých viac ako 150 dopadlo na územia Izraela a viac ako 15 do okolia kibucu Lahav (ITIC 2011a, ITIC 2011b). Tieto destabilizujúce podmienky môžu viesť k podomieľaniu ľudských práv, avšak Izraelčania sú ochotní prijať určité opatrenia obmedzujúce ich slobody výmenou za bezpečnosť (Larsen - Pravecek 2006: 7). Priamym dôsledkom unikátnej bezpečnostnej situácie je, že v Izraeli platí neustály výnimočný stav, ktorý je každoročne obnovovaný rozhodnutím Knessetu. Tento fakt dáva exekutíve rozsiahle právomoci (aplikované skôr formálne) (Gil 2011: 12).

Vzhľadom na tieto okolnosti, ktorým musí Izrael čeliť, má armáda a iné bezpečnostné zložky (najmä spravodajské služby) silné postavenie v politickom procese, predovšetkým vo vytváraní politiky voči palestínskym Arabom alebo do značnej miery určujú napríklad spôsob boja proti terorizmu a podobne. Spôsobené je to aj faktom, že mnohí izraelskí politici, po skončení kariéry v armáde odišli práve do civilnej správy19 (Peri 2005, Sheffer- Barak 2010). Napriek tomu, že armáda respektíve bezpečnostné sily disponujú vplyvom na politiku, nemožno hovoriť o tom, že by sa Izrael vyvíjal do "sparťanského militarizovaného štátu", skôr ide o aténsky model, v ktorom sa štát síce zapája do vojen, ale na druhú stranu je vedný demokratickou spoločnosťou a v čase pokoja je podporovaný civilným spôsobom života (Horowitz - Lissak 1988). Armáda má v Izraeli vysokú popularitu a predstavuje najdôveryhodnejšiu inštitúciu zo všetkých. a už dlhé roky predstavuje jednotiaci element pre rôznorodé skupiny, ktorých pozostáva izraelská spoločnosť. Napríklad medzi rokmi 2003 až 2011 jej podpora neklesla pod 70 percent a v roku 2011 zaznamenala vôbec najvyššiu dôveru 85,8 % (Hermann 2011: 178).

Veľmi signifikantný impakt nielen na demokraciu, ale aj na politické a spoločenské dianie v Izraeli má stále prebiehajúci izraelsko-arabský respektíve izraelsko-palestínsky konflikt. Šesťdňová vojna z júna 1967 patrí bezpochyby medzi hlavné udalosti, ktorých konzekvencie dodnes ovplyvňujú dianie nielen v Izraeli, ale v celom regióne. Izrael vtedy vyhral obrannú vojnu20 21 proti presile vojsk susedných arabských krajín (Dershowitz 2003: 96) a okrem toho, že prežil, rozšíril svoje územie a stal sa "okupačnou mocnosťou"22. Viac ako jeden milión palestínskych Arabov obývajúcich vtedy územie pásma Gazy a Západného brehu Jordánu sa dostalo pod vojenskú správu štátu Izrael (USCB 2012a, USCB 2012b). Spočiatku sa zdalo, že pôjde o krátku a dočasnú vojenskú prítomnosť, avšak na základe nevhodnej bezpečnostnej situácii, pokračujúcim teroristickým útokom, politickému násiliu a neexistencii mierového partnera na palestínskej strane trvá táto situácia dodnes (Dershowitz 2003).

Izrael odmieta, že by svojou prítomnosťou porušoval rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 242, ktorá bola prijatá niekoľko mesiacov po Šesťdňovej vojne a predstavuje jeden z kľúčových dokumentov v rámci mierového procesu23. Následne stojí za zmienku, že rezolúcia vyzýva na vyjednávanie riešenia, ktoré by zanechalo Izrael s "bezpečnými a uznávanými hranicami" (UNSC 1967), a teda obrániteľnými hranicami. Izrael argumentuje, že je oprávnený držať tieto územia, ktoré sú potrebné na ustanovenie bezpečných hraníc24 a že stiahnutie z území by malo byť súčasťou vyjednaného mieru a plného diplomatického uznania25. Rozsah stiahnutí by prišiel ako výsledok komplexných rokovaní, ktoré by viedli k trvalému mieru, nie skôr26 (IMFA 2008).

V súčasnosti je územie Západného brehu čiastočne pod kontrolou Palestínskej samosprávy, ako aj pod čiastočnou kontrolou Izraela. Je to dôsledok mierového procesu, ktorý sa naštartoval začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia, respektíve po prvej intifáde (1987-1993). Podpísaním dohôd z Osla v roku 1993 medzi Izraelom a Organizáciou pre oslobodenie Palestíny došlo k prenosu administratívnej moci niekoľkých miest (Ramalláh, Nábulus, Jericho, Betlehem, Džanín, Hebron) na novovznikajúcu Palestínsku samosprávu. Určité oblasti však spadajú výlučne pod izraelskú správu (Dershowitz 2003). Pod sériami ďalších dohôd medzi rokmi 1994-1999 Izrael preniesol na Palestínsku samosprávu bezpečnostnú a civilnú zodpovednosť za mnohé oblasti obývané Palestínčanmi (Cohen-Almagor 2009a).

Rokovania s cieľom natrvalo vyriešiť izraelsko-palestínsky konflikt skončili palestínskym odmietnutím kompromisných ponúk27 zo strany Izraela a podľa nových zistení sa vopred pripravovali na spustenie násilnej druhej intifády al-Aksá v septembri 2000 (Abu Tomaeh 2002, Ben Ami 2010: 239, Kepel 2006, Presmann 2003). Západný breh a pásmo Gaza sa vtedy premenili na bojiská medzi IDF a palestínskymi militantnými teroristickými organizáciami. Mnohým členom týchto organizácií sa podarilo preniknúť na územie Izraela a vykonať tam teroristický (samovražedný) útok (Bard 2002: 89, ISA 2010a). Izrael reagoval použitím rôznych protiteroristických opatrení a operácii (najväčšia bola operácia s krycím názvom Obranný štít28, viac viď Pedahzur 2010: 111-127) a vybudovaním tzv. bezpečnostnej bariéry okolo Západného brehu29, voči čomu sa ohradili rôzni aktéri kritizujúci porušovanie ľudských práv a občianskych slobôd. Izrael sa v roku 2005 jednostranne stiahol z pásma Gaza avšak v záujme svojej bezpečnosti pokračuje v legálnej námornej blokáde pásma30 (Dershowitz 2010, Gold 2010, Herb 2011, Palmer 2011, Saul 2010, SRMILAACS 1994). Od roku 2000 bolo vyvíjaných množstvo mierových iniciatív (napr. tzv. cestovná mapa, Annapolis 2007), ktoré však takmer k ničomu neviedli. V súčasnosti je mierový proces na bode mrazu. Strany sa vzájomne obviňujú z neochoty vyjednávať a skôr podnikajú jednostranné kroky. Napríklad Palestínska samospráva podala v roku 2011 žiadosť o plné členstvo v OSN (Becker 2012, Makovsky 2011).

Problematickou sa stala výstavba židovských osád31 na Západnom brehu. Tá začala expandovať najmä po roku 1977 (Bard 2006). V súčasnosti sa na území Západného brehu nachádza 121 legálnych osád32, ktoré sú roztrúsené po celom území. Väčšina z nich (80%) sa však nachádza blízko Zelenej línie. Okrem nich je tam aj niekoľko desiatok ilegálnych stanovíšť, ktoré sú avšak v rozpore s izraelskými zákonmi a vláda sa snaží o ich demoláciu (Lazaroff 2011). Mnohí Izraelčania však majú obavy z rozširovania osád. Niektorí z nich ich považujú za provokatívne, iní majú obavy, že osadníci sú príliš zraniteľní a mohli by sa stať terčmi palestínskych teroristických útokov (napríklad zavraždenie členov Fogelovej rodiny v marci 2011). Na ich obranu je rozmiestnení vysoký počet vojakov, ktorí by inak mohli trénovať a pripravovať sa na budúci ozbrojených konflikt (Dershowitz 2003). Niektorí Izraelčania tiež protestujú proti posielaniu peňazí komunitám za Zelenou líniou a proti špeciálnym subvenciám, ktoré sú poskytované, aby tam bolo dostupnejšie bývanie. Izrael je kritizovaný aj za údajne porušovanie a nedodržiavanie ľudských práv palestínskych Arabov. V roku 2005 došlo k vysťahovaniu štyroch osád na Západnom brehu a konečná budúcnosť tých ďalších je záležitosťou pre záverečné vyjednávanie (Bard 2012). V roku 2010 vyjadrilo viac ako 60 % izraelskej verejnosti podporu evakuovať osady z teritórií ako súčasť mierovej dohody s Palestínčanmi, čo predstavuje najvyššiu hodnotu od roku 2005, navyše rezolútne proti sa ich vyjadrilo len 13%, čo znamená najnižšiu hodnotu od roku 2001 (Richman 2010).

Následky víťazstva v Šesťdňovej vojne rozdelili aj izraelskú spoločnosť ako aj politické strany. Zatiaľ čo niektorí ho považovali za úžasné požehnanie, tak iní ho vnímali ako tragédiu. Ideologická pravica videla okupáciu ako nevyhnutnosť a verila vo výstavbu a posilňovanie osád v Judei a Samárii, zatiaľ čo ľavica o nej hovorila ako zle a vyzývala k stiahnutiu sa z týchto území (Cohen-Almagor 2009: 102). V súčasnosti už toto rozdelenie tak jednoduché nie je a izraelská ľavica je vôbec najslabšou v histórii (Inbar 2009, Rosenblum 2009). Jej deklinácia pozvoľna začala v roku 1977, keď sa k moci dostal pravicový Likud. Najmä od roku 2000 je jej pád evidentný33. Podľa izraelského politológa Efraima Inbara je dôvodov niekoľko, napríklad demografické zmeny nahrávajúce pravicovým stranám34 (porov. Rosenblum 2009: 52), opustenie klasických hodnôt ako kolektivizmus (úpadok hnutia kibucov) a sionizmus (služba v armáde, osídľovanie krajiny), ale najmä sklamaním izraelskej spoločnosti z neúspešného mierového procesu35 a iné36 (Inbar 2009). Podpora pre formulu územie za mier má rok od roka klesajúcu tendenciu. V roku 2009 to bolo len 28 %, kým v roku 2005 48 %, čo možno interpretovať ako rozčarovanie zo stiahnutia sa z pásma Gazy (Ben Meir - Bagno-Moldavsky 2010: 69-70). Hodnota 28 % je najnižšou od začatia mierového procesu v deväťdesiatych rokoch (napríklad v roku 1997 viac ako 53 % izraelskej populácie podporovalo tento princíp) (Arian 2000: 20).

Izrael je krajinou imigrantov respektíve bol vybudovaný ako utečenecký štát pre všetkých Židov z celého sveta, ktorí prežili holokaust alebo sa dobrovoľne rozhodli odísť z krajiny pôvodu, nakoľko si uvedomili potrebu samostatného štátu pre židovský národ (Bauer 2009: 243-248, Dershowitz 2003: 13). V krajine možno nájsť predstaviteľov pochádzajúcich z mnohých štátov a Izrael sa snaží dosiahnuť spoločný raison d'étre akceptovateľný pre ľudí rôznych jazykov, odlišných kultúr a noriem. Medzi imigrantskými skupinami sú stále schizmy rovnako ako aj medzi týmito skupinami a Židmi narodenými v Izraeli (Sabres)37 (Sprinzak 1999). Vo vzťahu k demokracii môže byť problematický aj fakt, že niečo okolo 20 % židovskej populácie pochádza z krajín bývalého Sovietskeho zväzu či iných nedemokratických režimov. Týmto obyvateľom potom chýba vzťah ku demokratickým hodnotám a tradícii (Dowty 1998: 8, Kapusňak 2011b).

Štát Izrael bol ustanovený explicitne na etnickej báze (Dowty 1999: 3, Lucas 1999: 248) ako židovská demokracia (Cohen-Almagor 2009b: 101). Otcovia zakladatelia chceli, aby bol Izrael ako demokratický tak aj židovský. Vznik štátu Izrael znamenal naplnenie sionistického sna, a teda návrat židovského národa do ich domoviny a znovunadobudnutie židovskej suverenity v Zemi Izraelskej (Zouplna 2007). Izrael, dodnes jediný židovský štát na svete, sám seba označuje za židovský a demokratický štát. Tento charakter štátu je podporovaný a chránený či už prostredníctvom Deklarácie nezávislosti, Základných zákonov38, špecifickou legislatívou39 alebo rozhodnutiami súdov. Evidentné je to najmä pri zákone o návrate (Law of Return) z roku 1950, ktorý dáva sionistickej doktríne jej najsilnejšie právne vyjadrenie (Cohen-Almagor 2009: 247). Ten priznáva každému Židovi a jeho/jej rodinným príslušníkom, ktorí sa rozhodli urobiť aliju (imigrovať do Izraela), právo usadiť sa v Izraeli ako ole chadaš (nový prisťahovalec), a tak automaticky získať občianstvo (LR 1950 §1). V roku 1970 bol zákon doplnený o dodatok rozširujúci okruh osôb, ktoré môžu získať status ole o deti a vnukov Židov a manželia detí a vnukov Židov (LR 1950 A4).

O tom či môže byť Izrael židovských a zároveň aj demokratickým štátom sa vedie (predovšetkým v Izraeli) široká diskusia, nakoľko ide o veľmi konfliktnú a komplexnú problematiku (Barak 2009, Dershowitz 2003, Gavison 2000, Stern 2011). Podľa zástancov židovský charakter štátu nevedie inherentne k porušovaniu ľudských a občianskych práv či k diskriminácii a skôr hovoria, že ide o legitímne vyjadrenie práva židovského národa o sebaurčenie (viac viď Yakobson - Rubinstein 2009). Oponenti v tom zas vidia prejav rasizmu a etnocentrizmu (Dershowitz 2003: 156).

V súčasnosti existuje v izraelskej židovskej spoločnosti široká podpora pre tvrdenie, že Izrael je definovaný ako židovský a demokratický štát (Arian et al. 2010: 119). Zatiaľ čo je široká podpora pre tvrdenie, že Izrael musí zostať demokratickým (81 % respondentov súhlasí s tvrdením, že demokracia nie je perfektným režimom, ale je lepšia ako ktorákoľvek iná forma vlády), tak izraelská verejnosť má tendenciu charakterizovať demokraciu v krajine ako slabú a neefektívnu. Preferovaným riešením je centralizovanejšia vláda. Okolo 60 % respondentov pripisuje výhody autoritatívnej vlády a silného vodcovstva, ktoré podľa nich vyrieši problémy efektívnejšie (Hermann et al. 2011: 13-16). Do určitej miery majú tieto postoje v spoločnosti vplyv na prijímanie rôznych represívnych legislatívnych opatrení, nakoľko členovia Knessetu sa tiež identifikujú s týmito trendmi a potom podávajú rôzne kontroverzné návrhy zákonov (napr. boycott law viď nižšie), ktoré tieto názory legitimizujú (Fuchs 2011a, Fuchs 2011b).

Významná konfliktná línia je aj medzi Židmi a izraelskými Arabmi. Arabskí občania Izraela sú potomkami asi 160 000 Arabov, ktorí zostali v krajine po vojne v roku 1948 (Bard 2002). V súčasnosti ich v Izraeli žije viac ako 1,5 milióna (z toho asi 270 000 vo Východnom Jeruzaleme), čo predstavuje 20 % populácie. Väčšina z nich (80 %) sú z náboženského hľadiska moslimovia (CBS 2012). Arabi často tvrdia, (niekedy oprávnene), že sú v Izraeli diskriminovaní a že nemajú rovnaké práva ako Židia. Formálne sú si všetci izraelskí občania pred zákonom rovní, bez ohľadu na národnosť, náboženstvo či politický názor. Avšak v praktickej rovine je to v niektorých oblastiach odlišné (napríklad pri výbere zamestnania, kúpy pôdy, domu a podobne). Na druhú stranu arabskí spoluobčania majú zaručených viac práv ako v ktorejkoľvek inej susednej krajine (Dershowitz 2003). Jediným právnym rozdielom medzi židovskými a arabskými obyvateľmi Izraela je, že od Arabov nie je vyžadovaná služba v armáde. Dôvodom je najmä fakt, aby Arabi nemuseli dvíhať zbrane proti svojim "bratom" a štát Izrael rešpektuje ich želanie vyhnúť sa tejto situácii (Cohen-Almagor 2009a: 249). Vojenskí služba však často slúži menšinám ako cesta, ktorou možno získať legitimitu a akceptáciu, čo je v Izraeli najmä prípad Drúzov (Dowty 1998).

Na postavenie arabskej menšiny v Izraeli má najväčší vplyv prebiehajúci izraelsko-arabských konflikt. Izraelský politológ Hillel Frisch (2011) kritizuje prístup niektorých autorov, ktorí analyzujú status arabskej menšiny v Izraeli prevažne len v súvislosti s domácou izraelskou politikou a minimalizujú prípadne prehliadajú regionálny kontext. Žiaden hlavný politický aktér (izraelská židovská väčšina, izraelskí Arabi, Palestínčania za bývalou Zelenou líniou prípadne segmenty arabského či islamského sveta) nezdieľa pohľad, že arabskí občania sú výhradne etnickou menšinou vo vnútri židovského štátu (Frisch 2011: 1). Izraelskí Arabi sa sami identifikujú za integrálnu súčasť palestínskeho národa a väčšieho arabského národa. Izrael je síce štátom so židovskou väčšinou, avšak v regionálnom kontexte predstavuje výraznú menšinu.

Izraelskí Arabi tak vďaka svojmu etnickému spojeniu s okolitými externými hrozbami predstavujú unikátny bezpečnostný problém (Dowty 1998: 8-10, Dowty 1999: 9, Hasisi - Pedahzur 2000). Po období zbližovania sa v polovici deväťdesiatych rokoch minulého storočia (počas mierového procesu), niekedy označovanom ako "zlatá éra" židovsko-arabských vzťahov v Izraeli, sa začala situácia zhoršovať. Postoje izraelských Židov voči arabskej menšine sa začali stávať v posledných rokoch čoraz viac negatívnejšími (Ben Meir - Bagno-Moldavsky 2010: 92). Arabská menšina v Izraeli je každým rokom viac a viac židovskou väčšinou vnímaná ako nelojálna, subverzívna či ako demografická hrozba (David 2009, Smooha 2010).

Tento trend je badateľný najmä od roku 2000 respektíve po kolapse mierového procesu, kedy sa násilnosti a nepokoje rozšírili zo Západného brehu a pásma Gazy aj do arabských centier v Izraeli. Táto participácia izraelských Arabov bola pre židovskú väčšinu veľkým šokom (ICG 2012: 1). Počas intifády al-Aksá bolo podľa spravodajskej služby Šin Bet (Šabak) zaznamenaných 112 prípadov, kedy sa izraelskí Arabi zapojili do teroristických útokov, ktoré si vyžiadali stovky životov. Medzi rokmi 2000-2004 bolo zatknutých viac ako 150 Arabov z Východného Jeruzalema, ktorí sa pokúšali spáchať teroristický útok (ITIC 2005). Niektorí izraelskí Arabi boli obvinení a odsúdení za špionáž pre libanonské teroristické hnutie Hizballáh, ktoré podľa slov Šin Bet prehlbuje svoj vplyv medzi arabskou menšinou v Izraeli, ktorej príslušníkov využíva vďaka ich znalostiam izraelskej spoločnosti a prístup k jej inštitúciám (ISA 2009). Otázka lojality arabskej menšiny voči štátu Izrael sa pravidelne objavuje najmä počas väčších ozbrojených konfliktov, ako tomu bolo počas tzv. Letnej vojny z Hizbállahom v roku 2006 (48 % izraelských Arabov ospravedlňovalo raketové ostreľovanie severného Izraela Hizballáhom) (Raved 2007) a operácie "Liate olovo" na prelome rokov 2008-2009 (Ben Meir - Bagno-Moldavsky 2010, Smooha 2010). Treba však dodať, že väčšina arabskej menšiny sa do teroristickej činnosti nezapája (ISA 2009).

Okrem toho v poslednom desaťročí tak v Izraeli dochádza k zmene politického správania arabskej menšiny ako aj k jej radikalizácií (Frisch 2011: 65). Zatiaľ čo v prvých desaťročiach štátu Izrael boli arabskí poslanci skôr členmi dominantne židovských sionistických politických strán, tak v súčasnosti pochádza väčšina arabských členov Knessetu z vlastných arabských politických strán. V posledných voľbách do Knessetu volilo sionistické strany len približne 19 % zúčastnených izraelských Arabov (Frisch 2011). Vo všeobecnosti dochádza k znižovaniu účasti arabskej menšiny na parlamentných voľbách. Kým v roku 1999 to bolo 75 % tak v roku 2009 už len 53 % (volieb premiéra v roku 2001 sa zúčastnilo len 18 % Arabov) a podpora pre arabské strany stúpla z 68, 7 % na 81 % (Smooha 2010: 11). Prípadne určitá časť arabskej verejnosti vyzýva na ich bojkot, čo poukazuje na nespokojnosť so židovským politickým establišmentom (ICG 2012: 10, Smooha 2010).

V roku 2006 a 2007 boli arabskými akademikmi, intelektuálmi a mimovládnymi organizáciami publikované "dokumenty vízie budúcnosti": prvý pod názvom Vízia budúcnosti Palestínskych Arabov v Izraeli a druhý ako Haifská deklarácia. Dokumenty prezentovali Izrael ako nedemokratický štát, odmietali jeho židovský charakter a požadovali jeho transformáciu do "binárodného štátu" (Pipes 2012). Židov vyobrazovali ako koloniálnych osadníkov, ktorí si uzurpovali arabskú zem (Frisch 2011). Reakcia Izrael bola antagonistická a zástancovia dokumentov boli označovaní ako nepriateľskí a subverzívni (Smooha 2010). Napriek určitým protiarabským náladám v spoločnosti roku 2009 preferovalo viac ako 62 % izraelských Arabov žitie v Izraeli skôr ako v Palestínskom štáte (Smooha 2010).





  1. Yüklə 1,18 Mb.

    Dostları ilə paylaş:
1   2   3   4   5   6   7   8   9   10   ...   22




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2024
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə