Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Krajne ľavicové politické strany v Izraeli 1987 - 2012

V tejto kapitole autor najprv predstaví vybrané štyri politické strany, ktoré je možno z politologického alebo štátneho hľadiska (z pohľadu štátu Izrael) považovať za krajne ľavicové. V rámci jednotlivých subjektov bude popisovaná stručná história ich vzniku, ideológia, stratégie presadzovanie cieľov, pričom dôraz je vzhľadom na výskumný cieľ práce kladený najmä na ideológiu respektíve požiadavky a ciele, ktoré chcú strany dosiahnuť. Následne budú spomenuté opatrenia a postupy štátu Izrael voči týmto politickým stranám ako aj proti jej hlavným politickým predstaviteľom. Aj v časti popísujúcej nástroje obrannej demokracie sa vyskytnú tiež ďalšie informácie dokresľujúce ideologický profil zvolených politických strán.

1. Progresívna kandidátka za mier (PLP)

Progresívna kandidátka za mier (Progressive List for Peace PLP) bola dominantne arabská politická strana, ktorá v Izraeli pôsobila medzi rokmi 1984-1992. Strana vznikla zlúčeným židovského hnutia Alternatíva⁴⁰ a arabského Progresívneho hnutia so sídlom v Nazarete, ako aj neorganizovaných krajne ľavicových aktivistov (Knesset 2011). Hoci boli členmi strany aj Židia, tak strana mala arabské vedenie a profilovala sa explicitne na palestínskej identite a problematike (ICG 2004: 6). Podobné to bolo aj s voličmi PLP, len približne 5 % z nich bolo židovského pôvodu (Kaminer 1996: 45). Táto nesionistická respektíve antisionistická strana sa vymedzovala voči ďalšej spoločnej židovsko-arabskej komunistickej strane Chadaš (Demokratický front za mier a rovnosť, DFPE; viď vyššie), nakoľko ju považovala za príliš miernu voči sionizmu (Kaminer 1996: 44) a satelitnú organizáciu Moskvy (Kaufman 1997: 42). Ideológia strany kombinovala typické prvky socializmu (kritika kapitalistického systému, presadzovanie socialistického hospodárstva) respektíve komunizmu a arabského nacionalizmu. Radikálnosť PLP sa prejavovala najmä odmietaním vtedajšieho politického systému či židovsko-sionistického charakteru štátu Izrael a požadovala zmenu na "štát pre všetkých občanov", prípadne doplniť dodatok k Základnému zákonu Knesset z roku 1985 hovoriacom o Izraeli ako "štáte židovského národa" o vetu "a jeho arabských občanov" (Kaufman 2003: 232). Strana teda bojovala za záujmy arabskej menšiny v Izraeli a hovorila o potrebe uznať existenciu národnej palestínskej menšiny "ako rovnocenného partnera v štáte" (Frisch 2011). Vehementne a v súlade s vypuknutím prvej intifády vystupovala za ukončenie "imperialistickej okupácie", a teda bez ohľadu na možné bezpečnostné konzekvencie pre Izrael požadovala jeho stiahnutie sa z území obsadených v roku 1967, vrátane Východného Jeruzalema. Na týchto územiach mal byť vytvorený palestínsky štát, ktorý by existoval popri štáte Izrael. To všetko malo byť dosiahnuté prostredníctvom rokovaní medzi izraelskou vládou a Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (PLO), ktorú strana považovala za jediného legitímneho reprezentanta Palestínčanov (Cohen-Almagor 1994b). Tento postoj bol však považovaný za latentne subverzívny, nakoľko izraelská vláda vtedy PLO považovala za teroristickú organizáciou (oficiálne 1986-1993), ktorou aj skutočne bola (Pedahzur 2010). Okrem toho strana podporovala vypuknutie prvej intifády proti Izraelu a verejne neodsúdila násilne metódy boja Palestínčanov (Kaufman 1997).

Strana svojim programom v podstate sledovala hlavné pozície Arafatovej PLO (inklinovala najmä k Fatahu) (Ghanem 2001: 34, Kaufman 1997: 41), čo sa však ukázalo ako kontraproduktívne. Napríklad, keď strana prejavili podporu a uvítala irackú inváziu do Kuvajtu v roku 1990, nakoľko tento čin vnímala ako pozitívny krok v ceste za zjednotením arabského národa. Táto pozícia nahnevala nielen židovskú väčšinu v Izraeli, ale aj podstatnú časť ľavice. V tom období totiž na Izrael dopadali iracké rakety SCUD. Po vojne v Zálive rezignoval na svoj post generálneho tajomníka PLP jej židovský predstaviteľ Chaim Hanegbi⁴¹, ktorý ľutoval, že arabský predseda strany Mohammed Miari⁴² nenašiel odvahu odlíšiť sa od PLO. Arabskí členovia strany zas namietali, že žiaden člen sionistickej ľavice neodsúdil údajné bombardovanie civilistov a civilnej infraštruktúry v Iraku (Frisch 2003b: 104-105).

PLP sa však od PLO odlišovala priznávaním práva na sebaurčenie obom národom a explicitne odmietala Palestínsku chartu z roku 1968, ktorá vtedy uvádzala, že cieľom PLO je oslobodenie celej Palestíny a Židia nemajú právo na toto územie (PNC 1968). Takmer všetci predstavitelia arabských strán v Knessete sa spoločne zhodli, že oni sú skutočnými partnermi s PLO v pokuse ovplyvniť záver mierového procesu, ktorý sa začínal štartovať. Príznačné to bolo v predvečer Madridskej mierovej konferencie v roku 1991, na ktorej sa bez oficiálneho pozvania zúčastnil aj Miari. Napriek jeho marginálnemu politickému vplyvu to bol signál, že arabskí poslanci sú reprezentantmi palestínskeho národa (Bligh 2003a: 287). PLP presadzovala určité autonomistické požiadavky a podporovala vznik samostatných arabských inštitúcií. Miari napríklad navrhoval inštitucionálny separatizmus najmä v edukačnej a sociálnej oblasti (Kaufman 1997).

Okrem už spomínaného Mohammeda Miariho k významný predstaviteľom strany patrili poprední izraelskí (radikálni) mieroví aktivisti Yaakov Arnon⁴³, Matti Peled⁴⁴, Uri Avnery⁴⁵ a vikár anglikánskej cirkvi v Nazarate, Riah Abú El-Assal. Miari bol členom Knessetu v rokoch 1984-1992 a Peled 1984-1988. Strana sa definitívne z politického života vytratila v roku 1992, keď vo voľbách neprekročila 1,5% klauzulu, nakoľko získala len 0,9 % hlasov (Knesset 2011). Miari o desaťročie neskôr, počas intifády al-Aksá, vstúpil do arabskej politickej strany Balad (Národná demokratická strana), za ktorú kandidoval v roku 2003 do Knessetu, avšak neuspel (Stern-Khoury 2006).

1. Opatrenia obrannej demokracie proti PLP

Prakticky od prvých dní existencie PLP existovali snahy zamedziť jej účasti na parlamentných voľbách. V roku 1984 sa Ústredná volebná komisia (CEC) rozhodla diskvalifikovať PLP do najbližších volieb do Knessetu, aj keď vtedajší minister obrany Moše Arens ju odmietol nedeklarovať ako nelegálnu organizáciu⁴⁶, a to aj napriek tomu, že v rámci strany existovali "subverzívne elementy" a hlavní predstavitelia konali takým spôsobom, že by ich bolo možné identifikovať s nepriateľmi štátu (EA 1985: 1). Predseda strany Miara, sa totiž od roku 1980 pravidelne objavoval na rôznych podujatiach PLO (Pedahzur 2002). S predstaviteľmi PLO sa často stretávali aj ďalší členovia strany (Peled a Avnery). Izraelská spravodajská služba Šabak všetko monitorovala (Cohen-Almagor 1994b: 67). Pokus stranu zakázať bol konfliktný, nakoľko politické strany s podobným programom a aktivitami už v Knessete niekedy boli prítomné (HaOlam HaZeh – Koah Hadaš alebo Šeli; napríklad Avnery bol kedysi členom oboch strán) alebo sa tam stále nachádzali, ako napríklad Chadaš⁴⁷ (Cohen-Almagor 1994b). Najvyšší súd napokon pre nedostatok dôkazov rozhodol v prospech PLP, nakoľko v jej platforme nebolo nič, čo by indikovalo túžbu zničiť štát alebo jeho demokratických charakter a strana tak mohla využiť svoje právo byť volená (EA 1985, Neuberger 2009: 201).

Sudcovia v tomto prípade neodmietli myšlienku obrannej demokracie ako takú, avšak uviedli, že takéto opatrenia by mali byť použité len vo výnimočných prípadoch (čo prípad PLP nebol) a zhodli sa na tom, že je žiaduce, aby bola v budúcnosti otázka odopretia účasti politickej strane na voľbách na základe jej ideológie a cieľov regulovaná právnymi predpismi a nebola ponechaná na interpretáciu súdu (Cohen-Almagor 1994b: 86, EA 1985). K prijatiu legislatívy v duchu obrannej demokracie napokon došlo, aj vďaka tomu, že vo voľbách v roku 1984 uspela krajne pravicová a rasistická strana Kach⁴⁸. V roku 1985 bol v parlamente schválený dodatok č. 9 ku Základnému zákonu Knesset z roku 1958, ktorý uvádzal, že kandidátna listina sa nebude môcť zúčastniť volieb, ak bude (1) popierať existenciu Štátu Izrael ako štátu židovského národa, (2) popierať demokratický charakter štátu a (3) podnecovať k rasizmu (BLK 1985).

V roku 1988 požiadali dve pravicové politické strany (Likud a Techija) o diskvalifikáciu PLP pre voľby do Knessetu. Hlavnými dôvodmi boli vyjadrenia predstaviteľov PLP, ktorí hovorili, že nutnou podmienkou pre skutočný mier je vzdanie sa myšlienky Izraela ako štátu židovského národa a tiež identifikácia strany s PLO. Strana mala byť diskvalifikovaná s cieľom zabrániť vonkajšiemu nepriateľovi Izraela, použiť jeho vnútorné metódy na jeho zničenie (Cohen-Almagor 1997b: 71). Členovia PLP sa bránili, že nie sú skrytými reprezentantmi PLO, ale skôr vyzývajú na rokovanie s ňou. Tvrdili, že PLO nie je proti existencii Izraela ako štátu židovského národa, ale presadzovali myšlienku dvoch národov, čo však bolo v kontradikcii s chartou PLO (Frisch 2011, Neuberger 2009). Ústredná volebná komisia spočiatku rozhodla, že PLP sa volieb zúčastniť môže, avšak Likud využil nový článok 64 (1) volebného zákona z roku 1969, ktorý umožňoval odvolať sa voči rozsudku na Najvyšší súd (Shamir - Weinshall-Margel 2005: 104). Najvyšší súd napokon rozhodol, že činy a program strany nepredstavujú hrozbu pre Izrael ako štát židovského národa, nakoľko ich nepresadzuje prostredníctvom násilia (EA 1988a, Kremnitzer 2004: 158).

S cieľom zabrániť vyjadrovaniu podpory palestínskym teroristickým organizáciám prijal Knesset v roku 1980 dodatok ku Prevention of Terrorism Ordinance z roku 1948 zakazujúci akýkoľvek prejav identifikácie alebo sympatie s teroristickou organizáciou na verejnosti, či už napríklad mávaním vlajkou, vystavovaním rôznych sloganov alebo počúvaním hymny obsahujúcej tieto slogany (PTO 1980, porov. Buhler 2010: 60). V roku 1986 bol pridaný ďalší dodatok, ktorý oficiálne deklaroval PLO a ďalších trinásť palestínskych organizácii za teroristické hnutia a kontakty s nimi za akýkoľvek účelom boli zakázané. Za jeho porušenie hrozil trest tri roky odňatia slobody. Motívom bolo zabrániť stretnutiam krajne ľavicovým aktivistom s palestínskymi predstaviteľmi v PLO (Pedahzur 2002: 88, Weiner 1987: 189). Implementácia dodatkov k protiteroristickému zákonu (najmä toho z roku 1986) bola niekedy selektívna respektíve spolitizovaná, nakoľko niektorí akademici a štátni predstavitelia (Avnery či Peled z PLP) neboli ani obvinení či potrestaní (napríklad keď sa v Oslo v roku 1993 niekoľkokrát stretli reprezentanti Rabinovej administratívy s členmi PLO. Avšak pri samotnom podpise mierovej zmluvy bol dodatok už derogovaný), zatiaľ čo niektorí ľavicoví aktivisti boli odsúdení na niekoľko mesačné tresty (Broder 1987, Mendelsohn 2011: 20, Pedahzur - Ranstorp 2001: 18).

V čase, keď bol Miari členom Knessetu, boli vyvinuté dva pokusy odobrať mu poslaneckú imunitu. Prvýkrát v roku 1985, nakoľko Miari sa zúčastnil spomienkového podujatia za bývalého starostu Hebronu Fauda Kawasmeho a popredného člena PLO, ktorý mal byť podľa Arafata zavraždený sýrskou spravodajskou službou v Jordánsku v decembri 1984 (Erlich 1998, Shapiro 1993b). Zodpovedný parlamentný výbor (House Committee) vtedy Miarimu odobral imunitu ohľadne vyšetrovania a zatýkania a obmedzil jeho slobodu pohybu. Najvyšší súd však rozhodnutie zvrátil a zdôraznil, že Knesset nemá právomoc uvaliť takýto "pseudotrest" na Miariho vzhľadom na jeho činy. Tento druh právomoci možno využiť len na zabránenie budúcemu zločinu, a potom len na základe faktických dôkazov, ktoré indikujú nebezpečenstvo reálneho zločinu uskutočneného ako dôsledok možného jednania člena Knessetu (KMIRDL 1951, Segal 2002).

Druhý pokus zbaviť Miariho poslaneckej imunity prišiel v roku 1988, keď sa Miari stretol s predstaviteľmi PLO v gréckych Aténach a zúčastnil sa aj ich tlačovej konferencie, kde deklaroval podporu ako pre PLO, tak aj pre vtedy prebiehajúcu palestínsku intifádu na obsadených územiach (Shapiro 1993a). Predstavitelia vtedajšej Strany práce (predovšetkým Uzi Baram a Chaim Ramon) však odmietli prijať tieto opatrenia s tvrdením, že neboli využité ani v prípade Šulamit Aloniovej, predsedníčke politickej strany Rac (Hnutie za občianske práva a mier) a významnej členke mierového tábora, ktorá sa pravidelne stretávala s príslušníkmi palestínskych teroristických organizácii (Louër 2007: 60). Do značnej miery však išlo o politické respektíve pragmatické rozhodnutie, nakoľko Strana práce sa v Knessete často opierala práve o hlasy Aloniovej, či Miariho a Mattiho Peleda (Frisch 2011).

V apríli 1988 bol zatknutý hovorca strany, Adam Keller⁴⁹ (v tom čase vykonával povinnú vojenskú službu) a postavený pred vojenský súd za "porušenie disciplíny" a "šírenie propagandy škodlivej pre vojenskú disciplínu" (PL 1977). Na svojej základni totiž postriekal niekoľko desiatok tankov a iných vojenských vozidiel nápismi, že "vojaci IDF odmietajú byť okupantmi a utláčateľmi a odmietajú slúžiť na okupovaných územiach" (McGreal 2003). Okrem toho na vojenskú nástenku umiestnil letáky PLP, ktoré vyjadrovali "rozhorčenie a protest" proti "systematickému zabíjaniu palestínskych neozbrojených demonštrantov" a vyzývali na "vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu" (Sacha 2010). Počas súdneho pojednávania tvrdil, že konal sám a strana o tom nevedela. Letáky mu vraj zostali v taške z mítingu predchádzajúceho dňa a vyvesil ich ako reakciu na "kruté správanie vojakov na Západnom brehu". Keller bol napokon odsúdený na tri mesiace odňatia slobody (Nunn 1993: 22) a proti strane či jej iným členom neboli podniknuté žiadne právne kroky. Rovnako aj krajne ľavicové hnutie Ješ Gvul (Existuje hranica) podporujúce refusnikov⁵⁰ (vojakov odmietajúcich vojenskú službu), ktorého bol Keller členom, sa od jeho činov dištancovalo. Avšak počas výkonu trestu hnutie finančne podporovalo jeho ženu (Sacha 2010).

2.