Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Chadaš/Demokratický front pre mier a rovnosť (DFPE)

Demokratický front pre mier a rovnosť (DFPE) respektíve Chadaš je antisionistická krajne ľavicová arabsko-židovská⁵¹ strana, ktorá bola založená už v marci 1977 (Kaminer 1996: xvi). Vznikla zlúčením Komunistickej strany Izraela⁵² (Maki, prípadne jej starší akronym Rakach), niektorých členov Čiernych panterov a ďalších mimoparlamentných arabských či krajne ľavicových (nekomunistických) organizácií a hnutí (Knesset 2011b). DFPE bola prvou politickou štruktúrou, ktorá reprezentovala arabskú komunitu v Izraeli (ICG 2004: 5). Strana je najsilnejšou politickou silou v izraelskom arabskom sektore, i keď jej pozícia začala od polovice osemdesiatych rokov erodovať ako dôsledok objavenia sa ďalších arabských strán (ICG 2012: 15). Dominantnú úlohu vo fronte hrá komunistická strana Maki, ktorá sama seba označuje ako "internacionalistickú stranu obnovujúcu revolučný socializmus", "marxisticko-leninistickú stranu triedneho boja" či "revolučnú stranu robotníckej triedy a utláčaných" (CPI 2011, CPI 2012: 12).

Podobne ako iné komunistické strany aj Maki sa po skončení Studenej vojny a rozpade vplyvného Sovietskeho zväzu ocitla v kríze. Strana patrila (a patrí) medzi najortodoxnejšie komunistické strany vôbec (Kaufman 1997: 4), nakoľko po celú dobu podporovala sovietsku politiku, ktorú považovala za "najvznešenejšie vyjadrenie proletárskeho internacionalizmu" (Kaminer 1996: 43). Funkcionári strany nemali žiadne problémy kedykoľvek vytlačiť "revizionistické" elementy zo strany. Avšak výsledkom tejto ideologickej rigidnosti a slabosti vnútrostraníckej demokracie začala strana strácať na podpore medzi intelektuálmi a študentmi, a to nielen v židovskej časti populácie (Kaminer 1996: 44).

Napriek kríze medzinárodného komunistického hnutia mala Chadaš výhodu, že práve prebiehala prvá palestínska intifáda (ktorú Chadaš podporovala) a strana tak získala podporu medzi izraelskými Arabmi, ktorí požadovali ukončenie izraelskej "rasistickej okupácie" území obsadených v roku 1967 a považovali PLO za jediného reprezentanta palestínskeho národa (Cohen-Almagor 1994b). Strana bola prvým izraelským politickým aktérom, ktorý nadviazal kontakty s teroristickou organizáciou PLO (najmä s jej marxistickými časťami), nakoľko tá bola spočiatku ochotná komunikovať len s Izraelčanmi, ktorí mali antisionistické pozície (Mendelsohn 2001). V 80-tych rokoch odmietala akékoľvek americké snahy na vyriešenie izraelsko-arabského konfliktu, nakoľko ich považovala na "imperialistické sprisahanie" (podobne ako aj mierovú zmluvu s Egyptom podpísanú v roku 1979). Za jedinú správnu cestu vyhlasovala usporiadanie mierovej konferencie s účasťou PLO a Sovietskeho zväzu (Kaufman 1997: 40).

V roku 1988 privítala Palestínsku deklaráciu nezávislosti vyhlásenú v Alžírsku a na jej tretie výročie (1991) pozvala delegátov PLO na svoj stranícky zjazd ako čestných hostí. DFPE podobne ako PLP podporovala irackú anexiu Kuvajtu, a to aj napriek raketovému ostreľovaniu a obavám z irackého chemického útoku na Izrael (Frisch 2003b). Strana podporovala mierový proces z Oslo a podpísanie deklarácie princípov v roku 1993, ale neskôr implicitne kritizovala Arafatovo vedenie a explicitne zas oponovala izraelskej implementácii dohôd (Kaufman 1997: 41). Dohody boli výstupom Stranou práce vedenej vládnej koalície sformovanej v júni 1992 a ktorá sa po prvýkrát v dejinách Izrael opierala o vonkajšiu podporu arabských strán (DFPE a Arabskej demokratickej strany) (Frisch 2011). Po kolapse mierového procesu v roku 2000 strana aj naďalej vyzývala na jeho pokračovanie, napriek prebiehajúcej násilnej intifáde al-Aksá.

DFPE, najmä od roku 1996, radikálne vystupuje proti židovskému charakteru štátu Izrael a kritizuje akúkoľvek snahu o jeho udržanie (Frisch 2009: 117). Odmieta ideologické a praktické princípy sionizmu, nakoľko ho považuje za prejav rasizmu a za kontradiktórny voči demokracii. Podobne aj súčasný politický režim hodnotí ako nedemokratický a požaduje jeho zmenu (CPI 2011). Vo svojich volebných programoch podporuje vytvorenie binárodného štátu, kde bude mať arabská menšina rovnaké postavenie a práva, okrem povinnej služby v armáde. Požaduje zmenu národnej vlajky a hymny (Frisch 2003: 165). Strana požaduje oddelenie štátu a náboženstva a najmä obmedzenie vplyvu a výskytu judaizmu na verejnosti. V súlade s rétorikou Palestínskej samosprávy obhajuje, pre Izrael neprijateľnú požiadavku, "právo návratu" palestínskych utečencov⁵³ do Izraela alebo finančnú kompenzáciu pre nich, čomu sa už izraelské vlády nebránia (JWL 2012b). Podporuje vytvorenie palestínskeho štátu v hraniciach Zelenej línie, evakuáciu všetkých židovských "kolonizačných" osád a odstránenie "rasistickej" bezpečnostnej bariéry okolo Západného brehu. DFPE uvádza, že Palestínčania majú právo na akýkoľvek "odpor" (resistance) voči "okupácii", to znamená aj ozbrojený násilný boj, avšak cieľom nemôže byť civilné obyvateľstvo, pretože vtedy by to už strana považovala za "vojnový zločin" (IJSR 2009). Napríklad počas druhej intifády predseda strana, Mohammed Barakeh, povzbudzoval izraelských Arabov, aby sa do tohto násilného povstania nenásilne zapojili (Schvindlerman 2002). Potom sa usiluje o anulovanie (formálneho) výnimočného stavu, ktorý je v Izraeli každoročne predlžovaný už od roku 1948, a ktorý umožňuje prijímanie mimoriadnych bezpečnostných opatrení (napríklad preventívne (administratívne) zatýkanie a podobne) (Gil 2011). Z bezpečnostnej oblasti ešte požaduje zničenie všetkých jadrových zbraní, členstvo Izrael v NPT (Zmluva o nešírení jadrových zbraní) a demilitarizáciu spoločnosti (napríklad prostredníctvom možnosti odmietnuť vojenskú službu; strana podporuje refusnikov) (Hadash 2012).

Ideológia strany tiež obsahuje typické komunistické respektíve socialistické elementy a jej cieľom je vytvorenie novej a odlišnej socialistickej spoločnosti (CPI 2011). Urgentnú "revolučnú zmenu" spoločnosti vyžaduje najmä kvôli izraelskému kapitalistickému (neoliberálnemu) režimu (vyostrene kritizuje predovšetkým ekonomickú politiku súčasného premiéra Bibiho Netanjahua), ktorý je podľa nich charakteristický hlbokými štrukturálnymi rozdielmi, nespravodlivosťou, globálnou environmentálnou degradáciou, eróziou práv robotníkov a globálnym poriadkom vedeným americkým imperializmom (CPI 2012: 3). Globálnu vládu kapitálu nepovažuje za riešenie, ale za príčinu skoro všetkých problémov (CPI 2011). Kapitalizmus má byť nahradený "vládou robotníckej triedy", kde existuje spoločné vlastníctvo všetkých výrobných prostriedkov v rámci demokratického plánovania a regulácie prospechu pre všetkých členov spoločnosti. Strana explicitne neodmieta násilnú revolúciu, ale ani ju priamo nepodporuje (CPI 2011, Hadash 2012).

DFPE sa v priebehu času začala prispôsobovať okolitým podmienkam a modernizovať svoju platformu, ktorá okrem "klasických" sociálno-ekonomických tém (boj za práva robotníckej triedy, nižšiu nezamestnanosť, dostupnosť sociálnych služieb, bezplatné zdravotníctvo, školstvo a podobne) kladie dôraz na egalitárstvo, dodržovanie ľudských práv (CPI 2012), presadzuje práva sexuálnych menšín, požaduje vykorenenie etnickej diskriminácie vo všetkých oblastiach, podporuje práva žien a rovnaké zaobchádzanie s oboma pohlaviami (požiadavka legislatívneho zakotvenia). Strana do svojho programu inkorporovala aj rôzne environmentálne témy (práva zvierat) a problémy (Hadash 2012).

V strane sú prítomné aj prvky antiamerikanizmu - čo je príznačné najmä pre európsku krajnú ľavicu - nakoľko súčasný štát Izrael stále považuje za nástroj amerického imperializmu. Spojené štáty a Izrael sú podľa strany najväčšími prekážkami pre demokraciu v regióne (CPI 2007, CPI 2012). Strana podporuje revolúcie v okolitých arabských krajinách, ale kritizuje "zahraničné imperialistické vojenské a diplomatické intervencie" v nich, nakoľko ich údajným cieľom je premena "ľudových bojov za demokraciu a sociálnu spravodlivosť do výhody imperializmu" (CPI 2012: 1). USA sú garantom "brutálnej izraelskej okupácie" palestínskych území, ktorá je "rakovinou" pre izraelskú demokraciu, ktorá nezadržateľne smeruje k "fašizmu" (CPI 2012: 4).

DFPE sa v minulosti vymedzovala (dnes už zriedkavo) aj voči dominantne arabským politickým stranám. Vo vzťahu k PLP kritizovala ich autonomistické požiadavky, ktoré vraj nevedú k rovnosti medzi Arabmi a Židmi, ale ku "getoizácii" a marginalizácii arabskej menšiny (Kaufman 1997: 42). Vznik (1988) Arabskej demokratickej strany (ADP) zas označila za "prebudenie buržoáznych elementov" (Kaufman 1997: 43). Dôvodom bola najmä neschopnosť strany vyrovnať sa so stratou hegemónnej pozície medzi izraelskými Arabmi (Kaminer 1996). Strane nepomohla ani inkorporácia respektíve oživenie prvkov (etno)nacionalistickej problematiky, keď kládla dôraz na panarabizmus, v súčasnosti inklinuje skôr k podpore izraelských Arabov, ktorých považuje za súčasť arabského národa (Frisch 2011: 2). Najmä od roku 2003 začala strana podliehať "separatisticko-nacionalistickému" a "populistickému" prúdu (Golan 2007). V súčasnosti, respektíve posledných viac ako desať rokov, sa strana vymedzuje najmä voči islamistickému Islamskému hnutiu v Izraeli, ktoré obviňuje z náboženského fanatizmu, podpory polygamie, ponižovania a násilia voči ženám a podobne (ICG 2012).

Strana bola od svojho založenia nepretržite prítomná v Knessete. Najviac piatich poslancov mala medzi rokmi 1977-1981 a 1988-1992 (viď tabuľka č. 6 v prílohe). Vo väčšine volieb do Knessetu kandidovala strana sama, ale v roku 1996 išla do volieb na rovnakej kandidátke spolu s arabskou stranou Balad, čo stranu ešte viac zradikalizovalo, najmä vďaka osobe Azmiho Bišáru (Frisch 2009: 116), ako aj v roku 2003, keď vytvorila spoločnú kandidátku s ďalšou arabskou stranou, Ta'al- Arabským hnutím pre zmenu (AMC). Medzi hlavných predstaviteľov strany patrili respektíve patria: súčasný predseda strany Mohammed Barakeh⁵⁴, bývalý generálny tajomník strany Isám Machúl⁵⁵, súčasní členovia Knessetu Dov Chenin⁵⁶, Afú Aghbáríja⁵⁷ a Hana Sweid, Ahmad Saad, Meir Vilner, Tamar Gozanská⁵⁸ či Taufík Túbí⁵⁹ a ďalší.

Strana spolupracuje respektíve sa zúčastňuje na rôznych spoločných podujatiach (predovšetkým protivládne či iné demonštrácie) spolu s viacerými ľavicovými (sionistická strana Merec) alebo krajne ľavicovými subjektmi v Izraeli, ako sú napríklad Izraelský zväz komunistickej mládeže, ďalšie dominantne arabské politické strany, záujmové skupiny a sociálne hnutia Guš Šalom, Nový profil, Anarchisti proti múru, Alternatívne informačné centrum, Zelená akcia a iné (Moss 2000). Okrem spoločne organizovaných demonštrácií strana spolupracuje napríklad s mimovládnou organizáciou Adalah, ktorá jej poskytuje najmä právnu pomoc, či už písaním odvolaní na Najvyšší súd a podobne (Alon 2005). DFPE udržiava vzťahy aj so zahraničnými organizáciami, najmä s inými komunistickými a robotníckymi politickými stranami, napríklad s Komunistickou stranou Grécka (KKE). Okrem toho sa zúčastňuje aj na rôznych medzinárodných komunistických kongresoch či podujatiach, naposledy v Aténach, na Cypre, v Mexiku a Indii (CPI 2012: 13).

Chadaš šíri svoje myšlienky najmä prostredníctvom demonštrácii a protestných udalostí. Prvým typom demonštrácií sú tie, ktorých cieľom je pripomenutie si určitej významnej historickej udalosti (napríklad deň Zeme⁶⁰, deň Nakba⁶¹ či deň Naksa⁶² a iné). Napríklad v roku 2005 sa dvaja predstavitelia strany, Mohammed Barakej a Issam Machúl, zúčastnili v izraelskom meste Akko na spomienkovej akcii pripomínajúcej si smrť troch Arabov, ktorých britské autority popravili v roku 1930, nakoľko zavraždili niekoľko desiatok Židov v Hebrone rok predtým (Rubinstein 2005). Ich účasť vyvolala v Izraeli vlnu kritiky, nakoľko Machúl troch popravených Arabov považoval za bojovníkov za slobodu či mučeníkov, ktorí bojovali proti britskému kolonializmu (Khoury 2005).

Ďalšie demonštrácie reagujú na aktuálnu situáciu a udalosti. Chadaš sa zapájala a zapája do promierových manifestácii (napríklad v apríli 2011 sa strana zúčastnila demonštrácie⁶³ vyzývajúcej na vznik palestínskeho štátu a premiéra Netanjahua, aby prijal návrhy amerického prezidenta Obamu na mierové rozhovory) (Omer-Man 2011), protivojnových demonštrácií (napríklad v roku 2006 strana oponovala letnej vojne s Hizballáhom (Izenberg 2009), bola proti vojenskej operácii Liate olovo v pásme Gazy 2008-2009 (Maki 2008) a podobne), rôzne sociálne protesty (príkladom môžu byť protesty z leta 2011⁶⁴, ktoré sú považované za jedny z najväčších v izraelských dejinách) (Lidman 2011, Lior 2011a, Sherwood 2011) a protivládne demonštrácie a iné (Lior 2011b). Strana podporuje aj bojkot izraelských produktov vyrobených na Západnom brehu, avšak bojkot izraelských akademikov a inštitúcií nepovažuje, slovami Dova Chenina, za užitočný (IJRS 2009).

1. Opatrenia obrannej demokracie proti DFPE

Počas prvých desaťročí existencie strany nebol vyvinutý žiaden pokus, zamedziť strane účasti na voľbách do Knessetu. V osemdesiatych rokoch strana slúžila dokonca ako argument proti zákazu politických strán, ktoré majú podobný program ako ona (Cohen-Almagor 1994b). V dôsledku mierového procesu v deväťdesiatych rokoch boli zaznamenané len dva pokusy diskvalifikovať arabské politické strany z účasti na parlamentných voľbách⁶⁵. Zmenu však prinieslo vypuknutie násilnej intifády al-Aksá v roku 2000 a následné zvýšenie pocitu "arabskej hrozby" (Shamir - Weinshall-Margel 2005: 111-112) pred voľbami do Knessetu v roku 2003. Poslanec za pravicovú politickú stranu Cherút - Národné hnutie, Michael Kleiner, inicioval diskvalifikáciu Chadašu a Arabského hnutia za zmenu (Ta'al), nakoľko strany vytvorili spoločnú kandidátku. Zákaz sa mal vzťahovať aj na oboch predsedov strán Mohameda Barakeha a Ahmeda Tibiho (Neuberger 2009: 202). Do značnej miery išlo o politické rozhodnutie pravicových strán (Kremnitzer 2005). Možnosť zamedziť jednotlivcom kandidovať vo voľbách do Knessetu sa právne opiera o dodatok č. 9 z roku 2002 ku Základnému zákonu Knesset z roku 1958, v ktorom sa uvádza, že kandidátna listina alebo jednotlivec sa nemôžu zúčastniť volieb ak svojimi cieľmi alebo činmi implicitne či explicitne (1) popiera Štát Izrael ako židovský demokratický štát, (2) podnecuje k rasizmu a (3) podporuje ozbrojený konflikt nepriateľské štátu alebo teroristickej organizácie proti štátu Izrael (BLK 1958).

Argumentmi pre diskvalifikáciu boli snahy strán popierať židovský charakter štátu a podpora terorizmu proti nemu (Frisch 2011: 34). Napríklad v novembri 1999 Barakeh inicioval prijatie nového "Základného zákona o rovnosti arabskej populácie", ktorý odkazoval na Izrael ako "demokratický a multikulturálny štát" (Adalah 1999). Právna expertíza odporučila tento návrh zákon diskvalifikovať, nakoľko popieral existenciu Izraela ako štátu židovského národa, čím porušoval Základný zákon Knesset a "duch" Deklarácie nezávislosti Štátu Izrael z roku 1948. Predseda parlamentu, Abrahám Burg, sa napokon na základe listu od predsedu mimovládnej organizácie Adalah, Hassana Džabarína, v januári 2000 rozhodol umožniť hlasovanie o návrhu zákona. Neskôr však väčšina Knessetu hlasovala proti návrhu (Schmidt 2001: 227).

Čo sa týka terorizmu táto problematika sa skôr vzťahovala na Ahmeda Tibiho, ktorý bol kedysi poradcom Jásira Arafata a mal kontakty na Palestínsku samosprávu (viac v časti o politickej strane AMC). Ale aj Barakeh sa napríklad v roku 2001 stretol s predstaviteľom Ľudovej fronty pre oslobodenie Palestíny (PFLP) v Ramalláhu a mal početné kontroverzné vyhlásenia (HS 2001, Schvindlerman 2002). Napríklad keď v auguste 2001 izraelská protiteroristická jednotka zlikvidovala Mustafu Zibriho, vodcu PFLP, ktorá organizovala teroristické útoky proti izraelským civilistom, tak povedal, že išlo o "kriminálny zločin" vyvolávajúci ešte viac nenávisti. Aj Tibi varoval, že ten kto schváli zabitie palestínskych militantov bude zodpovedný za smrť desiatok Izraelčanov (Schvindlerman 2002). Ústredná volebná komisia (CEC) sa napokon rozhodla diskvalifikovať len Ahmeda Tibiho, ktorý sa však odvolal na Najvyšší súd a ten pre nedostatok dôkazov zvrátil rozhodnutie CEC (BBC 2003a). V tomto smere to bol prvý a zatiaľ posledný pokus zamedziť strane v účasti na voľbách.

Ďalšie opatrenia zo stranu štátu voči strane boli aplikované skôr na jej členov, nie stranu ako celok. Napríklad v roku 2001 boli traja poslanci za Chadaš (Mohamed Barakeh, Tamar Gozansky a Issam Mahoul) oficiálne pozvaný palestínskym ministrom spravodlivosti, Freh Abú Medinom, na stretnutie v pásme Gaza. Medin im prisľúbil bezpečnosť a policajnú ochranu počas celej doby návštevy. Avšak minister obrany, Benjamín Ben Eliezer (Strana práce), sa na základe armádnych informácií hovoriacich o možnom smrteľnom nebezpečenstve rozhodol, nepovoliť im vstup na palestínske územie. Okrem toho teritórium bolo od začiatku intifády al-Aksá vyhlásené za uzavretú vojenskú zónu, a tak o vstupe rozhodovala armáda⁶⁶. Pozvaní poslanci však bezpečnostný argument považovali za výhovorku. Mohamed Barakeh sa proti rozhodnutiu odvolal na Najvyšší súd, ktorý však v januári 2002 ministrovo rozhodnutie potvrdil (HS 2002). Sudca Aharon Barak vo svojom rozhodnutí uviedol, že na základe výpovedí príslušníkov IDF hrozí členom parlamentu v Gaze vysoké nebezpečenstvo. Avšak poslankyňa, Tamar Gozanská, považovala rozhodnutie za obmedzenie slobody pohybu, ktoré jej bráni vykonávať poslanecký mandát (HS 2000), pretože ako členka Knessetu môže navštíviť takmer akékoľvek miesto v Izraeli, ktoré je dôležité pre jej prácu a ako občianka Izraela môže cestovať do zahraničia. Sudca Barak však uviedol, že pásmo Gazy nie je súčasť Izraela, ale je pod vládou Palestínskej samosprávy, ale takisto nie je zahraničnou krajinou⁶⁷, nakoľko Izrael má na starosti (na základe dohôd z Oslo) bezpečnosť v Gaze (Gordon - Gordon 2002).

V roku 2002 sa člen Chadašu, Issam Machúl, počas rokovania v Knessete pýtal "kde je premiér?", "kde je náš ancivrah?", začo bol vykázaný z miestnosti a pri odchode zakričal a so zdvihnutou pravicou zasalutoval "Heil Šaron!", čím prirovnal vtedajšieho premiéra Ariela Šarona k Hitlerovi (Alon 2005). Ze'ev Boim z Likudu podal sťažnosť na Etický výbor Knessetu a predseda parlamentu, Abrahám Burg (Strana práce) sa vyjadril, že takéto vyjadrovanie sa cez nacistické frázy a metafory prekročilo všetky medze, ktoré sú v Izraeli a parlamentu neprípustné. Následne Machúla výbor sankcionoval zákazom účasti na najbližších troch zasadnutiach parlamentu (nevzťahuje sa to však na prípade, keď sa ma v Knessete hlasovať (KMIRDL 1951). Neskôr sa Machúl za svoje výroky ospravedlnil a priznal, že to bol "nacistický pozdrav a analógia k nacistickej beštii", ale dodal, že rozhodnutie výboru je prejavom rasizmu a odsúdený bol len preto, že je Arab (Alon 2005).

Pre Issama Machúla to však nebol posledný disciplinárny trest, nakoľko sa v roku 2004 v plénu Knessetu hanlivo vyjadril na ministerku školstva Limor Livnatovú (Likud), ktorej povedal, že je "členkou svinskej vlády", "vlády smrti" a "vlády krvi". Počas toho ako bol eskortovaný z pléna Knessetu, označil Livnatovú za "fašistku" (Alon 2005). Ministerka sa potom obrátila na Etický výbor Knessetu, ktorý mu udelil desať dňový zákaz akéhokoľvek rečníckeho prejavu v pléne a výboroch Knessetu. Výbor bral pri svojom rozhodnutí na zreteľ, že to nebolo po prvýkrát, čo sa Machúl takto vyjadroval. Niekoľko mesiacov predtým označil poslancov Avigdora Liebermana a Gideona Ezrara za "skinheadov s reťazami", prípadne ďalších ministrov tituloval na "vojnový zločincov" a heiloval na Ariela Šarona (viď vyššie) (HCJ 12002/04 2005). Avšak Machúl sa s pomocou mimovládnej organizácie Adalah odvolal na Najvyšší súd, ktorý v roku 2005 rozhodol, že Etický výbor je oprávnený podniknúť disciplinárne opatrenia proti poslancovi z dôvodu jeho prejavu v Knessete, a to dokonca aj vtedy, keď je tento prejav chránený poslaneckou imunitou (HJC 12002/04 2005).

Aj predseda strany, Mohammed Barakeh dostal v roku 2004 od Etického výboru sankcie a nemohol sa tak zúčastniť dvoch zasadnutí Knessetu, nakoľko v júli 2004 kričal na Cviho Hendela (Tkuma), aby "držal hubu" a snažil sa ho fyzicky inzultovať (Alon 2005). Na povesti Barakehovi nepridal ani fakt, že bol v novembri 2009 bol obžalovaný v štyroch samostatných incidentoch, ku ktorým došlo medzi rokmi 2005-2007. V prvom prípade z roku 2005, počas demonštrácie proti bezpečnostnej bariére v dedine Bilin, sa fyzickým útokom pokúsil zabrániť príslušníkovi Izraelskej väzenskej služby (elitná jednotka Masada), zatknúť násilného aktivistu (Khoury 2009). Aj v ďalšom prípade bol obvinený z útoku na verejného činiteľa a tiež k tomu malo dôjsť počas demonštrácie, ktorá sa konala v roku 2006 v Tel Avive proti vojne v Libanone. V inom incidente zaútočil na okoloidúceho počas demonštrácie v Tel Avive na námestí Jicchaka Rabina (Izenberg 2009). Barakeh bol obvinený aj z marenia práce policajného úradníka počas demonštrácie v Nazarete v júli 2007, na ktorej rodiny obetí z októbra 2000 protestovali proti rozhodnutiu ukončiť vyšetrovanie. Aj v tomto prípade pomáha Barakehovi pri obhajobe mimovládna organizácia Adalah, ktorá obvinenia považuje za politicky motivované (Adalah 2011). Súd v Tel Avive v októbri 2011 nakoniec stiahol dve obvinenia, nakoľko spadajú pod jeho poslaneckú imunitu. Jedno sa týka útoku na verejného činiteľa (policajt) v roku 2006 a to druhé marenia práce policajta. Ďalšie pojednávanie je pripravené na apríl 2012 a Barakehovi hrozí šesť mesačný až päť ročný trest (Adalah 2011, Izenberg 2009).

Okrem toho Barakeh sa v roku 2007 v jordánskom Ammáne stretol s Naifom Hawatmehom, hlavným predstaviteľom Demokratického frontu pre oslobodenie Palestíny (DFLP) a ocenil "historické vzťahy" medzi DFLP a stranou Chadaš (Ratzlav-Katz 2007). O rok neskôr sa mal údajne tajne stretnúť s exilovým vodcom Hamasu, Chalídom Mašálom. Ku stretnutiu došlo v Abú Dabí (Spojené arabské emiráty) počas konferencie, ktorá si pripomínala šesťdesiate výročie tzv. palestínskej nakby⁶⁸ (katastrofa). Barakeh stretnutie nepoprel a dodal, že je "oddaný bratstvu a jednote s Palestínčanmi" a Hamas považuje za veľmi dôležitú súčasť palestínskej spoločnosti, bez ktorej by národná jednota nebola možná. Avšak vyjadril sa kriticky voči tomu ako Hamas spravuje pásmo Gazy (Khoury 2009). V máji 2011 sa v Káhihe dokonca zúčastnil (spolu s inými arabskými členmi Knessetu) slávnostného ceremoniálu, na ktorom Fatah a Hamas podpísali, po štyroch rokoch nepriateľstva, dohodu o zmierení. Barakeh po stretnutí neskrýval radosť zo zjednotenia (Lis 2011). V Izraeli sa tak opäť otvorila otázka lojality arabských členov Knessetu voči štátu Izrael.

V apríli 2010 vyvolala v Izraeli veľké pobúrenie správa, že viac 40 izraelských Arabov, vrátane šiestich poslancov (z toho dvaja z Chadašu, Mohamed Baraked a Afú Aghbáríja), náboženských lídrov či žurnalistov, navštívilo Líbyu s cieľom stretnúť sa z jej prezidentom, Muammarom Kaddáfim, ktorý svojho času prostredníctvom financií a vojenských výcvikov podporoval palestínske teroristické organizácie útočiace na izraelské ciele (Davis 1990: 182, Stoil 2010b). Cestu organizoval Vysoký arabský monitorovací výbor na základe iniciatívy líbyjského veľvyslanca v Jordánsku Mohamed Berghani (v zastúpení Kaddáfiho). Delegácia od Kaddáfiho žiadala pomoc presadiť ich návrhy, vďaka ktorým by im iné arabské krajiny "otvorili svoje dvere" izraelským Arabom (Stoil 2010b). Tiež požiadali o finančnú pomoc "vo svetle diskriminácie voči arabským občanom v Izraeli" (Khoury 2011).

Niektorí poslanci Knessetu (napríklad Zevulun Orlev z Habayit Hayehudi - Židovský domov) navrhovali, aby boli títo šiesti arabskí členovia parlamentu súdení podľa tzv. Bišárovoho⁶⁹ zákona z roku 2008, ktorý im prikazoval požiadať ministra vnútorných záležitostí o súhlas s vycestovaním do nepriateľskej krajiny (Stoil 2010b). Tí, ktorí zákon porušia, dostanú sedemročný zákaz slúžiť v Knessete (ICG 2012: 7). Zákon tiež umožní diskvalifikovať kandidátnu listinu alebo jednotlivca z volieb do Knessetu, ak v priebehu siedmych rokov ilegálne navštívi nepriateľskú krajinu, nakoľko bude vnímaný ako podporovateľ ozbrojeného konfliktu proti Izraelu (Stoil 2008). V tomto prípade však zákon nemohol byť implementovaný, nakoľko Izrael oficiálne nevedie Líbyu ako nepriateľský štát (Stoil 2010c), i keď podľa niektorých zdrojov áno⁷⁰ (Izenberg 2010).

Cesta však podľa predsedu parlamentu, Reuvena Rivlina (Likud), porušila etické smernice Knessetu, nakoľko bola čiastočne financovaná z externých zdrojov (Kaddáfi), na čo však nebol získaný súhlas Etického výboru (Stoil 2010c). Časť poslancov Knessetu, najmä z krajne pravicových strán (napríklad Michael Ben Ari) sa snažila odobrať týmto poslancom ich imunitu, pred čím však Rivlin varoval, nakoľko by Izrael mohol "obmedzovaním slobody prejavu skĺznuť do tyranie" (Meranda 2010). Pokus zbaviť poslancov ich imunity bol napokon neúspešný (Harkov 2011). Jediným "trestom" od Etického výboru sa stalo pokarhanie Ahmeda Tibiho (november 2010), nakoľko necestoval prvýkrát bez povolenia (Stoil 2010d).

3.