Kresťanstvo

Reakcia Katolíckej cirkvi na protestantské hnutie – inkvizícia

Inkvizícia je niečo ako forma stredovekého súdnictva. Poznáme ju hlave z rímskokatolíckej cirkvi. Na rozdiel od dnes známej formy súdnictva nevyužíva na dokázanie viny dôkazy, ale svedectvá. V tejto forme súdnictva dôkazy nemajú vôbec žiadny význam. Najvyšší tromf obžaloby je, ak sa dotyčná súdená osoba prizná, či už dobrovoľne, alebo nie. Priznanie sa vymáhalo aj násilím. Najprv väzením a presviedčaním a neskôr, od roku 1254 oficiálne aj mučením. Inkvizícia vznikla už v Západorímskej ríši. keď obviňovali tých, čo s kresťanstvom nesúhlasili.   V stredoveku sa začala vyskytovať častejšie a to najmä z dôvodu protestanstva. Ako inkvizícia sa v stredoveku označovalo inquisitio haereticae pravitatis čiže vyšetrovanie kacírskych nepravostí. Kto inkvizícii nevyhovoval, tak ho označili za kaciía a začal sa proces. Najprv boli inkvizičné procesy vedené biskupmi, ale to sa časom ukázalo ako neefektívne, tak vznikla samostatné inštitúcia. Začiatkom stredoveku neboli zákony na potrestanie bludárov a heretikov. Neskôr však, keď zmenenými stredovekými pomermi sa herezy častejšie vyskytovali, cirkev i svetská moc pristúpila k prísnejším opatreniam proti nim. Pri úzkom spojení cirkvi a štátu považovala sa hereza i za zločin proti štátu. Koncom 11. storočia sa stále častejšie ozývali hlasy zo strany cirkvi aj štátu, aby kňazi i svetskí ľudia oznamovali biskupovi i štátnej moci bludárov na potrestanie. Dokonca prísne trestali i tých, ktorí tak neučinili ak o blude vedeli. Fridrich Barbarossa bol prvý, ktorý zákonom stanovil tresty proti bludárom. V Aragonii roku 1197 bol vykonaný prvý trest smrti na heretikoch. Neskôr tento trest zaviedol Ľudovít VIII. vo Francúzsku a Fridrich II. po dohode s pápežom aj v Taliansku.

30-ročná vojna

30-ročná vojna bola posledným náboženským konfliktom v Európe, ktorý zasiahol strednú, južnú, západnú a severnú Európu. Išlo o to, že cisár svätej rímskej ríše chcel dosiahnuť dva ciele a nedali sa dosiahnuť inak ako konfliktom. Prvým dôvodom bolo, že chcel dosiahnuť absolutistickú monarchiu, čo je kráľovstvo, kde o všetkom rozhoduje panovník a parlament ani nič podobne nemá žiaden význam. Druhým dôvodom, zrejme tým dôležitejším bolo potlačenie protestantstva a reformácie. Chcel, aby v jeho krajine bolo jediným náboženstvom kresťanstvo. Celá 30-ročná vojna sa delí na tieto časti: českú vojnu, faltskú vojnu, dánsku vojnu, švédsku vojnu a švédsko-francúzsku vojnu.

ČESKA VOJNA

Bola to prvá fáza celej vojny, ktorá začala Stavovskými povstaniami. České vojsko sa neustále pokúšalo o vojenské zákroky proti habsburgskej armáde. V novembri 1619 sa Česko spojilo s vojvodom G. Betlenom. Keď Ferdinand II. Habsburský dostal pomoc od Španielska a Poľska spojil svoje jednotky s armádou Katolíckej ligy. Potom porazil Stavovské a Faltské vojsko 8.11.1620. Do jari 1621 ovládol a obsadil Čechy a vojvoda G. Beteln uzavrel s Habsburgovcami Mikulovský mier 6.1. 1622, ktorým vojna skončila.

FALTSKÁVOJNA

Druha čast 30-ročnej vojny začala na jar 1621 po stiahnuti faltských jednotiek z českého územia. Proti nim vystupovala armáda katolíckej ligy. Kráľ Friedrich V. Faltský získal finančnú pomoc od Holandska, za ktorou postavil dve armády. Armáda Katolíckej ligy ju ale zničila do júla 1622 a od októbra 1622 dobyla väčšinu Faltksa a Po bitke pri Stadtlohnu sa vojna skončila.

DÁNSKA VOJNA

Tretia fáza 30-ročnej vojny vypukla kvôli drancovaniu rakúskeho generála Tillyho. V roku 1625 Dánsky kráľ Kristián IV. otvorene vystúpil proti vojskám katolíckej ligy. Koncom roka 1625 bola vytvorená Haagska koalícia medzi Anglickom, Dánskom a Holandskom. Na jar 1626 podnikol Dánsky kráľ Kristián IV. útok na generála Tillyho, zatiaľ čo Mansfeld zaútočil na Sliezko. Ferdinand II. Proti Mensfeldovi vyslal novú armádu, ktorá ho porazila v roku 1626 pri Dessau. Zatiaľ generál Tilly doslova rozmetal Kristiána IV. V bitke pri Luttere. Potom sa obe armády spojily a napadli Dánsko. Kristián IV. Bol donútený podpísať Lubecký mier.
ŠVÉDSKA VOJNA
Štvrtá fáza 30-ročnej vojny bola zahájená vylodením švédskeho kráľa Gustáva II. Adolfa dňa 4.7.1630 v Nemecku. Cisar zabavil velenia Albrechta z Valdštajna tesne pred jeho vylodenim. Tým pádom ostávalo všetko na armáde Tillyho, ktorá bola po predošlých bojoch dosť zdevastovaná. K švédskemu vojsku sa pridal nemecký kráľ Gustav II. a zopár severonemeckých protestantských kniežat. Adolf postupne obsadzoval veľkú časť severnej ríše. Spočiatku Valdšteinov návrat na post veliteľa trochu pomohol keď zastavil švédov pri Norimbergu v Novembri 1632, kde švédsky kráľ padol, ale neskôr kvôli svojím váhavým postupom padol. Keď sa sily vyrovnali Cisárske vojsko dokázalo svoju prevahu a v roku 1634 pri Nordlingenu porazilo švédsku a saskú armádu. Dňa 30.5. 1635 uzavrelo Sasko Pražsky mier, švédska izolácia však bola prekonaná spojeneckou zmluvou s Francúzskom 28.4.1635, čo znamenalo zahájenie poslednej fázy konfliktu.

ŠVÉDSKO-FRANCÚZSKA VOJNA

Posledná fáza 30-ročnej vojny začala v lete 1635 francúzskym útokom na Španielsko. Medzitým však francúzsky prvý minister Richelieu sprostredkoval predĺženie mieru medzi Poľskom a Švédskom. Švédi mohli obnoviť operácie v Nemecku a J.G.Baner zvíťazil nad cisárským vojskom pri Wittstocku. Od jesene 1636 tak viedla cisárska armáda so svojimi spojencami vojnu na niekoľkých frontách, v Porýnii proti Francúzsku, v Nemecku proti švédom a v r.1643 aj v Uhorsku pri Sedmohradskom vojvodcovi J.I.Rákoczymu. Behom vojenských operácii, vedených so striedavými úspechmi, bolo veľmi spustošené Bavorsko,česká zem, Sasko, Brandiborsko a Porýnie. Všeobecná vyčerpanosť viedla väčšinu zúčastnených k zahájeniu mierových jednaní vo vestfáltských mestách už od r.1641, ale Vestfaltský mier bol uzavretý až do dňa 24.10.1648. Vo vojne pokračovali ďalej Francúzsko a Španielsko až do roku 1659, keď bol uzavretý Pyrenejský mier.
Vplyv marxizmu na vývoj kresťanstva
Marxizmus je ľavicovo orientovaný politický, filozoficky a ekonomicky smer, ktorý vznikol v polovici 18. storočia. Zakladatelia boli Karl Marx a Friedrich Engels. Karl Marx mal predstavu o komunistickom režime, v ktorom všetky prostriedky na výrobu vlastni štát a všetci občania majú možnosť pracovať. Všetko sa rozdeľuje rovným dielom tak, aby materiálne potreby všetkých ľudí boli zabezpečené. Na prvý pohľad je to veľmi dobra idea. Vysvetľovať celu marxistickú ideológiu by trvalo dlho ale ja sa zameriavam na vplyv marxizmu na kresťanstvo. Aj keď sa to nemusí spočiatku tak javiť, marxizmus do veľkej miery ovplyvňoval kresťanstvo. V marxovej ideológii nebolo miesto pre boha. Marx mal totiž na vieru v nadprirodzené negatívny názor. Hovoril, že viera v boha je slabosť slabomyseľných a mal na to nasledovné dôvody. Viera v nadprirodzené bola potrebná v staroveku a stredoveku, keď pre nadprirodzené a iné javy nebolo iné vysvetlenie. Lenže všetky tieto otázky v dnešnej dobe vysvetľuje fyzika, chémia, biológia a iné vedy. Druhým dôvodom bolo, že človek ktorý sa trápi sa uchyľuje k bohu. Keďže trápenie ľudstva pripisoval kapitalizmu bol si istý, že keď bude komunizmus ľudia budú šťastní a nebudú sa musieť uchyľovať k bohu. Boh bol podľa neho v komunizme pre ľudstvo absolútne neopodstatnený a nepotrebný. Marxovo učenie do veľkej miery ovplyvnilo politickú situáciu 19. ale hlavne 20. storočia. Na Marxovu ideológiu nadviazali Lenin a Stalin. Na veľkej časti sveta bol a ešte stále je komunistický režim a keďže sa z veľkej časti riadil marxovou ideou tak kresťanstvo bolo obmedzované či už priamo alebo nepriamo. Rozvoj kresťanstva sa na týchto častiach sveta dosť zastavil a počet kresťanov začal klesať.

Postavenie a úloha cirkvi v súčasnosti

Kresťanstvo je asi najrozšírenejším náboženstvom a stále je po svete veľa veriacich ale určíte ich je oveľa menej ako pred piatimi storočiami a už sa ani toľko otázok nenecháva na boha. Dávnejšie sa skoro všetok voľný čas nechal na modlenie a služby bohu. Dnes veľa otázok vysvetlila veda a technika takže sa na nevysvetlene javy hľadajú otázky pomocou vedy narozdiel od minulosti kde tieto otázky kládli bohu. Dnes chodí v nedeľu do kostola iba zlomok ľudí čo v minulosti a môžeme tomu poďakovať s časti aj marxizmu. Cirkev dnes už nemá takú svetskú moc ako v minulosti a počet veriacich od humanizmu a renesancie rapídne klesol.

Bibliografia:

Dejiny praveku a staroveku II. – Pečirka – Pečirková

Dejiny starovekého Ríma - Maškin N. A.

Dejiny náboženského myslenia II. – Mircea Eliade

http://www.wikipedia.sk

http://www.spsh.sk

http://www.dejepis.info

Meno: Igor Machata

Téma: Kresťanstvo, dejiny umenia

Umenie ranného kresťanstva
Vplyv starovekej symboliky
Počiatky zobrazovania kresťanských náboženských motívov neboli rýchle ani ľahké a uskutočňovali sa vo väčšom rozsahu až na pôde európskeho kontinentu, keď prúď christianizácie dospel do jadra rímskeho impéria. V prvom a druhom storočí nášho letopočtu neboli totiž ešte vo východnom Stredomorí vhodne podmienky na rozvoj v tomto smere. Prvotných kresťanov bolo veľmi malo a počiatky cirkevnej organizácie, cirkevnej obce sa zatiaľ obmedzovali na sýrske mestá, zvlášť na Antiochiu a Damašek. Aj tam kresťania tvorili sotva pätinu menšinu obyvateľstva. Úplné začiatky kresťanstva v Palestíne boli obklopene východným Stredomorím a dolným Egyptom kde náboženské zmýšľanie a cítenie obyvateľstva tvorila spleť vplyvov starovekých mytológii, zvlášť egyptských, perzských, hebrejských a z časti aj helenistických, ktoré tu prežívali hlboko do prvých storočí. Dôsledkom toho bola prirodzená infiltrácia týchto mytológii do niektorých starokresťanských sekt. Príkladom toho sú amulety, v tvaroch náramkov nájdené v Egypte. Sú na nich vyryté medailóny s novozákoními scénami ( zvestovanie, narodenie Krista, krst, ukrižovanie, vzkriesenie), ale vedľa nich taktiež had so sedemlúčovou korunou na hlave, t. j. hadie božstvo Chnubis, v židovsko- egyptskom prostredí všemohúci boh.
Zobrazovania najvyššieho božstva
Umenie sa vyvíjalo pod vplyvom stále silnejúcej cirkvi. Pokiaľ išlo o zobrazovanie najvyššieho božstva dalo sa však inou cestou ako pomocou symbolov. Nedalo sa to však bez problémov . Najväčším problémom bolo asi to, že pre spodobenie izraelského Hospodina, ktorého predstava v ďalšom vývoji takmer splynula s predstavou kresťanského Boha, nebola opora v texte Starého zákona. Pravé tam totiž, v Mojžišovich knihách, bol vydaný absolútny zákaz všetkého zobrazovania. Hebrejská ortodoxia preto zakázala zobrazovať čokoľvek živého a o to viac božiu tvár. Izraelsky mociam bol Hospodin, dá sa povedať, že neviditeľný. Javil sa im len nepriamo. Jeho prítomnosť dokazovali len niektoré prírodné úkazy( dymiaca a trasúca sa hora Sinaj, horiaci krik,...). Už židovské umenie, dokázalo v 3. storočí nájsť východisko z tejto situácie ,bez toho aby znesvätili Božiu tvar. Manus Dei- motív ľudskej ruky, zhora trčiacej z oblakov ako symbol prítomnosti, či zásahu. V Konštantínovej dobe prešiel do starokresťanského umenia a stal sa častým motívom v stredovekom maliarstve, zvlášť keď išlo starozákonné výjavy.

Ak umelcom ranného kresťanstva chýbal vzor pre starozákonného Hospodina, mali k dispozícii dôležité zdroje: text evangelii a príklad antickej mytológie.

Spodobenie Krista nebol pre rannokresťanských umelcov žiadny problém. Ježíš v textoch evangelii niekoľkokrát o sebe hovorí ako o božom synovi. Tým bolo dane základne vekove rozlíšenie v podobe Ježiša ako muža asi tridsať ročného a jeho otca ako človeka o generáciu staršieho, to znamená asi šesťdesiat ročného, s dlhými šedivými fúzmi. V starokresťanskom umení bol Ježíš zobrazovaný ako mladý muž bez fúzov a s holou bradou či ako antický filozof, alebo rímsky občan. Bolo to pred tým než sa začali objavovať obrazy kde bol Kristus zobrazovaný s fúzmi a briadkou. Predlohy samozrejme poskytovali len reálnu bázu pre umelecké pretváranie skutočnosti. Autorom expresívnych starokresťanských mozaík išlo predovšetkým o súlad vnútorného napätia a vonkajšieho výrazu.

Pokiaľ išlo o Boha, ako bolo povedané bol zobrazovaný ako asi šesťdesiat ročný muž z fúzmi. Tato podoba zobrazovania novozákonného Boha Otca, sa stala tiež podobou Hospodina starého zákona. V oboch častiach biblie bývajú zobrazovaný ako polo postavy vykukajúci z mrakov. A pravé v takej podobe, zahalený oblakmi, je kresťanský Všemohúci veľmi blízki najväčšiemu vládcovi Olympu. Tak ako Hospodin je zákryty oblakmi aj grécky hromovládny najvyšší boh- Zeus. Aj inde v biblických text osu zreteľné stopy helenistického vplyvu, tým pravdepodobnejšia sa stáva príbuznosť oboch najväčších postav kresťanstva a antiky.

Tretia božská osoba, Duch svätý, sa celou svojou spirituálnou podstatou vzpiera akémukoľvek zhmotneniu do ľudskej podoby (zobrazovať ho ľudskou postavou nie je teológii dovolene). Boží Duch je vždy výtvarne vnímaný len symbolicky. Napríklad ho zobrazujú ako holubicu alebo ohnive plamienky. V kresťanskom umení bola holubica vždy chápaná ako symbol príznačné svätodušný. Jeho východisko je v novozákonnom výjave Krst v Jordáne. Kristus vystupujúci z vody podáva ruku sv. Jánovi Krstiteľovi a z nebies schádza holubica ako duch svätý. Tento vyjav je pre kresťanstvo zásadne dôležitý, pretože v ňom bol Ježíš božím hlasom uznaný za právoplatného Mesiáša a božieho syna. Krst v Jordáne sa preto stal v umení motívom najobľúbenejším a najčastejším už v umení Katakomb. Ohnivé jazýčky nad hlavami apoštolov aj zlatkavé lúče okolo holubice na iných obrazoch sú akoby zdrojom svetla a vedenia- osvietenia, osvety.

Štvrtým symbolom je najsvätejšia trojica. Trojica je ako ,,summa viery“ J 14,9- ,,Kto vidí mňa, vidí Otca“ -NZ. J 10,30- Ja a Otec jedno sme“. –NZ. Boh sa ľuďom zjavil tromi spôsobmi, v podobe Boha Otca, Syna a Ducha svätého. Výtvarná podoba symboliky Trojice je veľmi bohatá. Medzi najjednoduchšie vyjadrenia patri číslo 3 a jednoduché geometrické symboly: rovnostranný trojuholník, tri vpísané kružnice, tri navzájom pretínajúce sa kružnice. Len veľmi výnimočné sa objavuje ako traja zajaci zo spojenými hlavami (podľa physiologov zajac nikdy nespí a je symbolom neustálej božej bdelosti). Asi najrozšírenejším typom zobrazovania od stredoveku bola tzv. Žaltárová trojica, kde je korunovaný Syn, väčšinou s krížom v ruke a ukazujúc rany, sedí po pravici korunovaného Otca a medzi nimi sa vznáša holubica (Duch svätý).

Spočiatku bolo kresťanstvo prenasledované, nemalo verejné budovy a veriaci sa zhromažďovali v súkromných domoch a pohrebných kaplnkách zriadených nad katakombami, kde boli chránení proti útokom, pretože rímske právo zakazovalo rušenie pobožnosti na pohrebiskách. Nebolo teda treba a nebola ani možnosť budovať verejné priestory pre bohoslužby. V roku 311 n. l. ustavil cisár Konštantín kresťanskú cirkev ako organizáciu v rámci štátu.

Prvé formy umenia
Prvé formy kresťanského umenia sa realizujú v katakombách- nástenné maľby. Najstaršie nástenné maľby pochádzajú z 2 st. Výzdoba je krajne jednoduchá. Témy sú inšpirované rímskym pohanským umením( vtáci zobkajúci hrozno, hostina, pastier, ovce, postavy Oranov- prvé témy ikonografie). Od polovice 3. storočia sa niektoré námety začali objavovať čoraz častejšie: Kristus ako dobrý pastier nesúci baránka, apoštoli sú zobrazovaný ako rybári, holub, páv. Dochádza k prelínaniu mytologických a kresťanských motívov. Ako príklad môžeme uviesť maľby v katakombách via Latina- Herkules zápasiaci s hydrou(pohanský námet) a Daniel v jame levovej (kresťanský námet) Najviac zachované nástenné maľby sú z 3 st. Okolo polovice storočia dosahuje katakombové umenie klasickejšej formy. Tento štýl pretrval až do konca 4 st. Na sklonku storočia sa objavujú triumfálne námety, ktoré sa neskôr uplatňujú v monumentálnej maľbe a v mozaike( vyjadrenie božského pôvodu cirkvi, víťazný Kristus a Kristus na tróne s apoštolmi). V 5 st. môžeme vývoj katakombového umenia sledovať najmä v neapolských katakombách( S. Genaro dei poveri, S. Goáudiso).
Architektúra
Ako náhle sa cirkev stala najväčšou mocou v ríši, bolo treba zvážiť jej k umeniu. Pre miesta bohoslužieb sa nemohli brat ako príklad staroveké chrámy, pretože ich funkcia bola z cela odlišná. Chrámový interiér sa skladal obvykle len z malej svätyne pre sochu boha. Kostol však musel spĺňať viaceré funkcie. Preto sa kostoly nebudovali podľa vzoru pohanských chrámov, ale skôr podľa veľkých zhromažďovacích sien, známych pod názvom bazilika(matka cisára Konštantína dala postaviť baziliku, ktorá slúžila ako kostol, a preto sa kostoly tohto typu označujú názvom bazilika). Tieto budovy slúžili ako kryté tržnice a súdne siene a obvykle sa skladali s veľkých pozdĺžnych miestnosti, oddelenými od hlavnej miestnosti radou stĺpov. Na konci býval priestor pre absidu.. Absidy sa potom používali ako hlavný oltár. Hlavná centrálna sien, v ktorej sa zhromažďovali ľudia, sa neskôr nazvala loď a nižšie bočné priestory zas bočne lode. Stĺpy deliace lode boli väčšinou bohato zdobene. V rannom kresťanstve sa taktiež stavali obytné stavby aké poznáme z Ríma z 2. až 4. storočia ( paláce, pohanské chrámy, občianske budovy, vily- átriového typu).
Zobrazovanie v kostoloch

Otázka zdobenia týchto bazilík bola veľmi závažná a spolu s ňou sa vytvoril ďalší problém zobrazovania a jeho využitie v náboženstve. Skoro všetci ranní kresťania sa zhodli, že v bazilike nemôžu stať žiadne sochy. Sochy sa príliš podobali vytesaným podobám alebo pohanským modlám, ktoré biblia zatracovala. V týchto dobách sa obrazy stali veľmi dôležitou časťou umenia. Obraz slúžil negramotným. Ak malo umenie slúžiť takýmto spôsobom, príbeh sa musel rozprávať čo najjasnejšie a čo najjednoduchšie a všetko, čo by odpútavalo pozornosť od hlavného deja a posvätného cieľa, sa malo vypustiť. Umelci najprv užívali metód rozprávania príbehu, ktoré sa vyvinuli v rímskom umení, avšak postupne sa sústreďovali stále viac na to, čo bolo najdôležitejšie. Obrázok (1) predstavuje dielo, v ktorom sa tieto zásady striktne dodržiavali. Pochádza z baziliky v Ravene. Ilustruje príbeh evanjelia, podľa ktorého Kristus nasýtil päť tisíc ľudí piatimi chlebami a dvoma rybami. Helenisticky umelec by tento príbeh zobrazil ako veľmi dramatický s veľkým zástupom ľudí. Ale umelec ranného kresťanstva si zvolil mozaiku. Pozadie je vyzdobene úlomkami pozláteného skla. Kľudna a stojaca postava Krista je v strede mozaiky. Nie je to fúzatý Kristus ako ho poznáme, ale je taký ako ho videli ranní kresťania. Ma na sebe purpurový habit a naťahuje ruky, čím žehná na obe strany, kde stoja z každej strany dvaja apoštoli, ktorý mu ponúkajú chlieb a ryby. Nesú pokrm zo zakrytými rukami, ako to vtedy robievali poddaný, keď prinášali dary vladárom.

(1)

Ak nám pripadá tento obraz trochu primitívny je to tým, že umelec ho chcel zobraziť čo najjednoduchšie, ako to robievali Egypťania. Egyptské názory na význam jasnosti v zobrazovaní sa vrátil, pretože cirkev kládla dôraz na jednoduchosť a jasnosť. Ale tvary ktoré umelci v tomto období používali, neboli vôbec jednoduché, skôr to boli vyvinuté tvary gréckeho umenia. Kresťanské sa tak stalo akoby zmeskou jednoduchých a zložitých metód.

Kresťanské + Byzantské umenie
Otázka pravého účelu umenia v kostoloch bol pre cele európske dejiny nesmierne dôležitá. Bola to jedna z hlavných predmetov sporu, v ktorom východná, grécky hovoriaca časť rímskej ríše, ktorej hlavne mesto bola Byzanc, alebo Konštantínopol, odmietli vládu latinského pápeža. Jedna strana bola proti akémukoľvek zobrazovaniu náboženského charakteru. V roku 745 bolo prevažne všetko náboženské umenie vo východnej cirkvi zakázané. Ich odporci hovorili, že obrazy sú nielen užitočné, ale dokonca posvätné. Byzantici trvali na dodržiavaní tradícii veľmi dôrazne. Ak sa pozrieme na byzantsky oltárny obraz Panny Márie- ikonu, (2) môže nám pripadať vzdialený úspechom gréckeho umenia. Spôsob, akým sú záhyby drapérie usporiadane okolo tela, modelovanie tvare a ruky pomocou tieňa, toto všetko by nebolo možné bez toho, čo dosiahlo grécke a helenistické maliarstvo. Na druhej strane, zdôrazňovanie niektorých tradícii a nutnosť dodržiavať niektoré povolene spôsoby zobrazovania Krista, alebo Panny Márie sťažovali Byzantským umelcom rozvoj vlastného nadania. Konzervativizmus sa ale vyvíjal postupne, takže nemôžme povedať, že umelci tohto obdobia nemali žiadny voľný priestor. V skutočnosti to boli oni čo pretvárali jednoduché ilustrácie rannokresťanského umenia na cykly veľkých a velebných postav, ktoré dominujú v interiéroch byzantských kostolov
Ikonografia
V byzantskom umení sa Kristus zobrazuje ako tzv. Pantokratón–Vševládca. Často s prvým a posledným písmenom gréckej abecedy alfa a omega čo predstavuje chrismon- Kristov monogram. Začiatočné a posledné písmeno poukazuje na to, že Kristus ako Boh existuje od počiatku do konca. Tiež sa používajú grécke písmená IC a XC, ktoré taktiež poukazujú na Krista, ako na víťaza (NIKA) nad smrťou a hriechom. Častým typom, ktorý sa v tomto období objavuje je tiež obraz Panny Márie s dieťaťom rôznych typov a škôl, ktoré spolu so zobrazením Krista nazývame ikonami.
Románske umenie
Pod názvom Románske umenie myslíme celú umeleckú tvorbu v krajinách západnej Európy v 11. a 12. storočí. V jednotlivých krajinách sa vymedzenie románskeho umenia líši. Románske umenie slúžilo predovšetkým rímskej cirkvi na propagáciu náboženskej ideológie. V tomto období sa zas necení tvorivá originalita, pracuje sa podľa predlôh, preberali sa hotové vzory a umelci sa ich snažili napodobniť.
Architektúra

Staviteľstvo sa značne zdokonalilo a nové stavebné techniky sa už všeobecne uplatňovali. Nový záujem o starovekú klasickú ornamentiku prispel k jednote slohu. Ako už aj sám názov naznačuje, že sa veľa vyťažilo z umenia starovekého Ríma. Rozličné druhy románskeho umenia nepreberali techniky a pravidlá umenia cisárskeho Ríma, ale ich voľnejšie formy. Územie, na ktorom sa ujalo románske umenie, sa kryje s územím západorímskej ríše. Zahŕňa Taliansko ( hoci bolo v tom období veľmi ovplyvnené byzantským umením), Galiu, hispánsku hraničnú oblasť a španielske provincie, Germániu, časť Britských ostrovov. Chronologicky môžeme rokom 1000 označiť začiatok románskeho obdobia až do nástupu gotiky (13 st. ). Toto obdobie je charakteristické svojim stavebníctvom. Rímske stavby, ktoré sa zachovali slúžili románskym architektom ako vzor. Pre románsku architektúru je charakteristické zdôrazňovanie významu klenieb. Najčastejšie sa požívala polkruhová klenba valená. Ďalej sa používali aj krížové klenby. V trojloďových kostoloch niekedy prekrývali strednú loď polkruhovou a valenou klenbou a bočné lode krížovou. Väčšina budov, ktoré sa z tohto obdobia zachovali majú pomerne ustálený pôdorys pripomínajúci staré baziliky.

Románske hlavice sú veľmi rozmanité.

Sochárstvo

Sochárstvo (najmä reliéf) sa vyvíjalo v spojení s architektúrou, používalo štylizovaný rastlinný ornament a motívy zvierat, neskôr aj ľudských figúr. Od plošnosti a lineárnosti smerovalo k vytvoreniu trojrozmernej sochy. Najväčšiu pozornosť venovali sochári priečeliam chrámov a akcentom na tympanón. V Nemecku sa sochárske práce prenášali aj do interiéru (madony, náhrobné dosky, zábradlia) a rozvinula sa tu aj drevorezba.

Ikonografia
Častým ikonografickým námetom bol Kristus, alebo Mária v manderle. Je to akási svetelná žiara vytvárajúca mandľovú formu. Má spojitosť so symbolikou mandle- mandľa predstavuje obraz vnútornej podstaty skrytej vo vonkajšej. Niekedy sa umiestňuje centrálne, na oltár.

Ďalším, veľmi často používaným motívom sú štyria evanjelisti. Na najstarších kresťanských dielach sú zobrazovaný ako štyri rieky vytekajúce zo skaly. Najčastejšie sú zobrazovaný v súlade so Ezechielovým videním Ez1: ,,...a zrazu okolo trónu štyri živé bytosti...Prvá bola podobná levovi, druhá býkovi, tretia mala tvár človeka, štvrtá bola podobná lietajúcemu orlovi“. –SZ. Matúš- okrídlený človek, pretože jeho evanjelium začína narodením Krista v ľudskom tele, Marek- okrídlený lev, lebo na začiatku jeho evanjelia je Janovo kázanie na púšti, Lukáš- okrídlený býk, pretože začína svoje evanjelium správou o obeti kňaza Zachariáša, Ján- orol, pretože z neho duch Boží hovorí najviac, a vie sa dostať do najvyšších oblastí vedomia ako orol do výšin. Toto zobrazenie sa na kresťanských obrazoch objavuje až po 5. storočí. Ich predobrazy v Starom zákone sú štyria proroci a ich obdobou štyria cirkevní predstavitelia Augustin, Ambrož, Jeroným a Rehor Veľký. Niekedy sú s nimi spojované štyri základné cnosti.

Gotika
Prívlastok "gotické" vynašli humanisti talianskej renesancie. S pohŕdaním sa takto označovala kultúra akože barbarská (kultúra Gótov)ktorá sa na Západe rozvíjala medzi 12. a 16. storočím. Gotika sa delí na tri obdobia : Skorú gotiku, vrcholnú gotiku a gotiku neskorú. Toto označenie sa uplatňovalo najprv na architektúru, potom na všetky druhy umenia a napokon na všetku kultúru tohto obdobia. Gotický sloh nebol plodom nejakého myšlienkového úsilia, ale výsledkom technického vývoja, predovšetkým stavebných postupov.
Architektúra

Gotická architektúra sa vyvíjala približne od polovice 12. storočia (vo Francúzsku), do začiatku 16. storočia (v severnej Európe). Charakteristickými znakmi gotickej architektúry je štíhlosť tvarov smerujúcich nahor. Vo svojom vrcholnom období je výdobytkom techniky obdivuhodných a zložitých klenieb. Hmotnosť klenieb sa prenáša zo stien na samostatné vysoké nosné piliere, čo umožnilo vytvoriť vysoký vnútorný chrámový priestor. Tlak klenby sa prenášal opornými oblúkmi na vonkajšie oporné piliere zakončené ozdobným hrotitým ihlanom - fiálou. Charakteristickým znakom gotickej architektúry je lomený oblúk. Okná sú štíhle, úzke, zakončené lomeným oblúkom. V priečelnej časti chrámov sa robili okrúhle okná - ružice. Gotická architektúra využíva veľké množstvo zdobiacich prvkov - členitých výčnelkov, zdobených vežičiek, chrličov. Svetská architektúra sa uplatnila predovšetkým v stavbách hradov. V gotickom slohu sa stavali okrem cirkevných stavieb aj radnice, paláce, meštianske domy, mosty a iné stavby. Gotická katedrála sa stáva vrcholom vývoja kresťanskej baziliky. Pôdorys má tvar latinského kríža na západnom priečelí s dvoma vežami. V protiklade k ťažkému románskemu murivu je v gotike základom odľahčené murivo, takzvané skeletové. Stena je zbavená výlučne statickej funkcie, prelamuje sa vysokými oknami, vnútorný a vonkajší priestor sa zjednocuje. Dôležitým prvkom gotickej architektúry sa stáva svetlo. Farebné vitráže umožňujú prežiarenie chrámového priestoru. Na vitrážach zobrazujú maliari tie isté námety ako na reliéfoch a miniatúrach. Na oknách nachádzame najzložitejšie témy stredovekej mystiky veľmi úzko súvisiace so Starým a Novým zákonom. Exteriér i interiér má bohatú sochársku výzdobu.

Ikonografia

Najčastejším ikonografickým motívom sú v rannom stredoveku sú pašije Kristove. Dôvod vzniku týchto tém súvisí so snahou cirkvi názorne predstaviť veriacim dôležité etapy z Kristovho života. Pašijove námety bývajú súčasťou veľkých christologických cyklov, alebo sú osamostatnené. Na začiatku pašijového cyklu býva Kristus na olivovej hore. Po nej prichádza: Judášov bozk, Kristus pred Kaifášom, Kristus pred Herodeom, Kristus pred Pilátom, Zvliekanie z rúcha, Posmievanie Kristovi, Bičovanie Krista, Korunovanie Krista tŕním, Nesenie kríža, Stretnutie Krista s Veronikou, Pribíjanie Krista na kríž, Vztyčovanie kríža, Ukrižovanie, Snímanie Krista z kríža, Oplakávanie Krista, Kladenie do hrobu, Zostup Krista do predpeklia, Zmŕtvychvstanie, Tri ženy pri Kristovom hrobe, Stretnutie Krista zo sv. Máriou Magdalénou.

Sochárstvo

Neoddeliteľnú úlohu pri výzdobách chrámov malo sochárstvo. Sochárstvo dosiahlo veľký rozvoj v celej Európe. Gotické sochárstvo sa postupne dostáva k plnej plasticite, k vyjadreniu objemovosti, k typu voľnej priestorovej sochy. Záhyby drapéria na sochách naznačuje, že pod nimi je telo. Obľúbený bol motív Panny Márie s dieťaťom. Skoro každá socha, ktorá zaplňuje portály veľkých gotických katedrál, je jasne označená svojim symbolom, aby veriaci pochopili ich význam. Spoločne vyvárajú ucelené ztelesnenie učenie cirkvy.

Maliarstvo

Okolo roku 1400 sa zvýšila tvorba voľných malieb. V celej Európe sa rozvíjal pôvabný sloh, zvaný medzinárodná gotika. Tento sloh hlásal ideál prepychu, rytierstva, uprednostňoval živé farby, pozlacovanie a postavy s útulnými siluetami. Najčastejšia úloha maliarov dovtedy spočívala v iluminácii rukopisov, duch ilustrácii bol však odlišný od ducha vážnych románskych knižných stránok. Pre umelca sa stáva dôležité vyjadriť výraz hlbokého citu a pravidelné rozmiestnenie postáv. Pozadie bolo často pozlátené, alebo z jemnými rastlinnými alebo geometrickými ornamentmi. Postavy boli štíhle s dlhými končatinami, štylizovanými vlasmi, malou hlavou, bohatou riasenou drapériou, ale dôsledné v mimike a gestikulácii. V 13. storočí opustili umelci občas knižných predlôh a znázornili niečo len preto, že ich to zaujímalo. V stredoveku bolo zvykom ilustrovať kalendáre, znázorňujúce ako sa behom mesiacov mení ľudská činnosť. Postupne došlo k posunu záujmu od biblických príbehov k čo najvernejšiemu znázorňovaniu prírody.

Giotto

Taliani boli presvedčení, že keď sa objavil na scéne umelec menom Giotto, bola zahájená celá nová kapitola dejín umenia. Jeho najslávnejšími dielami boli fresky, ktorým sa tak hovorilo preto, lebo sa museli maľovať ešte kým bola omietka čerstvá. Jeho počiatočné obrazy vyvolávajú dojem trojrozmernej sochy, snažil sa vystihnúť objem, hĺbku a charakter postáv. Začal dôkladnejšie modelovať tvár a krk. Situácie zobrazoval ako dialógy, zmenil celkovú mierku- postava bola často väčšia než architektúra.

Skorá gotika

Gotické umenie sa začalo formovať v 12. storočí vo Francúzku, kde urobili architekti prvé závažné pokusy. Tu treba spomenúť baziliku Saint – Denis, kde už okolo roku 1140 použili dômyselný systém rebrových klenieb, podopretých opornými oblúkmi, ktoré zabezpečili stabilitu a ľahkosť stavby. Asi v polovici 12. storočia vznikla už celkom gotická loď katedrály v Sens. V skorej gotike sa ešte stále uplatňujú staré formy, ako napríklad polkruhový oblúk a bol tu malý rozdiel medzi románskou a gotickou profiláciou.

Vrcholná gotika

Vrcholnou gotikou nazývame obdobie od začiatku stavby katedrály v Chartres (1194), až do konca 13. storočia.

Neskorá Gotika

Týmto termínom označujeme obdobie od začiatku 14. storočia do začiatku 16. storočia. Gotický stavitelia 14. storočia sa už neuspokojovali s jasným majestátnym obrysom ranných katedrál. Západné okno je exeterskej katedrály je typickým príkladom tohto slohu. Hlavnou úlohou architektov už neboli kostoly. V rastúcich mestách bolo treba navrhnúť mnoho svetských budov. Najcharakteristickejšie sochárske diela tejto doby už neboli z kameňa, skôr išlo o menšie práce z drahých kovov alebo zo slonoviny, v ktorých umelci tej doby vynikali. V Taliansku zmenilo Giottovo umenie celý spôsob myslenia v oblasti maliarstva. Umelci začali uplatňovať silu pozorovania. Umelci si začali kresliť skice.

Renesancia
Renesancia (14. – 16. storočie) znamená v preklade znovuzrodenie či obrodenie, totiž znovuzrodenie antickej kultúry, teda aj umenia a aj architektúry. Kolískou renesancie je Taliansko. Prvé generácie architektov však vychádzali zo starokresťanských stavieb. Až ďalší umelci študujú skutočné antické pamiatky a vyvádzajú si z nich poučenia pre vlastnú tvorbu. Prvé obdobie renesancie označujeme za rannú, alebo skorú renesanciu (trecento). Po nej vrcholnú renesanciu (quattrocento) a nakoniec neskorú (cinquecento). Po celú túto dobu sa však vyskytujú nejaké gotické prvky rôzneho druhu.

Návrat k antike sa najvýraznejšie uskutočnil v prvej polovici 13. storočia v južnom Taliansku za vlády Fridricha 2. Tento panovník sa obklopoval skôr umelcami ako duchovnými. Pri stavbe svojich hradov bol nútený požiť francúzsky gotický štýl, ktorý ešte vtedy prevládal vo vojenskej architektúre. Zato pri ostaným typoch stavieb, ktoré dal postaviť v južnom Taliansku, podporoval umelecký sloh, ktorý sa vyznačoval úsilím o obnovu klasickej antiky. Táto tendencia napodobniť antické umenie sa prejavila už na niekoľkých reliéfoch na kazateľniciach v južnom Taliansku. Smrťou Fridricha 2. sa konči vývoj tejto juho talianskej sochárskej školy. V polovici 13. storočia vak prichádza do Toskánska sochár nazývaný Nicola Pisano, ktorý sa stal skutočným iniciátorom nového štýlu.

Architektúra

Základným stavebným celkom sa stáva nie cirkevná, ale svetská stavby. Renesanční architekti sa opäť inšpirovali antickými stavbami, ich súmernosťou, jednoduchosťou a pravidelnosťou proporcií. Predstavuje návrat k antickým vzorom – hľadajú sa ideálne proporcie.

Architektonickým nosným článkom je stena, ktorá je súčasne na realizáciu maliarskej výzdoby, často je pokrytá obrazmi veľkých rozmerov. Charakteristickým prvkom je oblúk, ktorý sa uplatnil na arkádach. Na optické vyjadrenie opory stien sa používajú polopiliere – pilastre. Objavujú sa nové typy stavieb: mestské paláce a mestské aj predmestské vily. Renesančná architektúra pôsobí staticky kludným vrstvením horizontálnych poschodí, len niekedy oddelené rímsami. Pre renesanciu sú typické združené okná. Pokiaľ ide o renesančné klenby, najobľúbenejšie typy sú krížová a valená. Kostolov oproti gotike vzniká oveľa menej, pretože predchádzajúce storočie ich zanechalo dosť. Do existujúcich kostolov sa vstavajú bočné spevácke tribúny. Novostavby sa silne pridržujú gotickej tradície. Skutočné renesančné pôdorysy ako napríklad elipsa a mnohouholník sa objavujú až skoro na konci slohu.

Ikonografia

V období renesancie sa otvára celá škála nových typov zobrazovania sakrálnych motívov ku ktorým už pristupujú aj profánne témy. Umelci skúmajú skutočnosť a hľadajú pravdu a krásu, pričom pri tomto hľadaní neustále vzrastá podiel rozumu. Rozvíja sa voľná tvorba. Takto sa otvárajú dve cesty za poznaním, ktoré nakoniec vyústia do dvoch odľahlých oblastí, jedna je zameraná na vedu a druhá na estetiku. Tento fakt sa najviac osvedčil vo florentskej renesancii. Ciele umelca sa zameriavajú na človeka so všetkými jeho kladmi aj zápormi. Tato skutočnosť sa prejavuje aj na nových ikonografických typoch, ktoré sú okrem kresťanskej liturgie inšpirované aj antikou. Umenie nuž nie je len sústredené len na výzdobu sakrálnych objektov, ale začína sa zaoberať aj bežným životom človeka hlavne v mestách. Stredoveká ikonografia doznieva v dielach Giotta a Masaccia a postupne sa rozvíja v dielach umelcov quattrocenta ( 14. storočie) v Taliansku a iných európskych krajinách.

Maliarstvo

Na rozdiel od architektúry alebo sochárstva sa nemohlo rané renesančné maliarstvo inšpirovať antickým umením - z antického maliarstva sa nič nezachovalo. Renesanční maliari sa preto čiastočne inšpirovali antickými reliéfmi. Až v 16. storočí v Ríme boli objavené fresky v Neronovom Zlatom paláci alebo v Titových kúpeloch.

Do značnej miery, ako už bolo napísané vyššie, sa udržuje náboženská tematika. Veľmi často sa však stáva len prostriedkom, ako zobraziť i scény napr. z každodenného života (Madona s dieťaťom je veľmi často hlavne zobrazením materskej lásky) či prezentovať nahé ženské, resp. mužské postavy (napr. motív Adama a Evy). Novo sa objavujú niektoré žánre, napr. portrét, krajina alebo zátišie a v Taliansku sa objavujú aj mytologické motívy prevzaté z antického umenia. Typickým nemytologickým motívom prevzatým z antického umenia je tzv. spinario - chlapec vyťahujúci si z päty tŕň.

V maľbe sa začína používať trojrozmernosť a perspektíva- maliari sa naučili pracovať s priestorom a vyjadrovať jeho hĺbku. Niektorí umelci začali tiež pracovať v omnoho väčšej miere s použitím farieb na vyjadrenie tieňa.

Zvláštnu a odlišnú úlohu od stredoveku hrá kresba. V stredovekom maliarstve sa používala len k určitému typologickému náčrtu budúcej maľby a ako také nevznikali podľa skutočnosti, ale podľa po dielňach kolujúcich typologických a ikonografických schém, tak v renesančnom umení už slúži k štúdiu skutočnosti na vylepšenie obrazu (typické sú skice vytvorené Leonardom da Vincim študujúce napr. svalstvo a pohyb koňa, rysy ľudských tvárí a vyjadrení rôznych emócií).

Sochárstvo

Sochárstvo venuje pozornosť ideálnym proporciám a snaží sa vytvoriť harmonický typ renesančnej ľudskej osobnosti. Telo sa stáva estetickou záležitosťou, pričom anatomická, pohybová a proporčná stránka je východiskom umeleckej tvorby. Socha sa stala samostatným, svojbytným dielom, ktoré už netvorilo organickú súčasť architektúry. Vplyvom zachovaných antických sôch sa sochárstvo stalo prvým umením, kde došlo k zmenám smerom k renesančnému poňatiu. Objavujú sa od antiky po prvýkrát voľne stojace sochy. Umelci dokážu úspešne vyjadriť dramatickosť scény (v stredovekom umení neznáme) expresívnym zobrazením emócií v tvári, gestami či zriasenou drapériou. Veľkou výzvou sa pre renesančného sochára stali jazdecké sochy. Ďalej sa nadväzuje na portrétne sochárstvo cisárskeho Ríma - objavujú sa busty významných osobností. Poznáme aj drobnú plastiku, napr. aj medaily.

Ranná renesancia

V 15. storočí v období rannej renesancie bola hlavným mestom diania Florencia. Najznámejší umelci tejto doby boli napr. Donatello (asi 1386-1466). Jeho klasikou inšpirované sochy vyzerajú ako živé. Platí to tiež o bronzovom Dávidovi. Donatello posunul renesančnú dokonalosť o značný kus dopredu. Antická rímska teória a prax sa dostali do širokého povedomia a prvky antickej architektúry (stĺpy, štíty s rímsou v tvare trojuholníka, guľaté klenby a kupoly) boli používané na všetkých budovách. Maliari v rannej renesancii nemohli napodobňovať antiku, pretože žiadne rímske ani grécke maliarske diela neboli známe. Ale mohli spracovať svoje predstavy v duchu antiky, pričom antické sochy im mohli ponúknuť návod, ako vytvárať veľkolepé obrazy v naturalistickom štýle, čo ako prvý ukázal Masaccio (1401-1428).

Vrcholná renesancia

Obdobie od roku 1500 do roku 1530 je známe ako obdobie vrcholnej renesancie. Generácia umelcov, ktorá dospela, zdokonalila pojatie perspektívy, šerosvitu (tieňovania) a ďalších techník, ktoré vyvolávali dojem, že sa ľudia pozerajú na skutočné postavy a deje.

Behom vrcholnej renesancie nahradil Florenciu ako centrum talianskeho umenia Rím, aj keď všetci veľkí umelci, ktorí v tomto meste pracovali, neboli Florenťania. Počas vrcholnej renesancie boli na vrchole svojho rozvoja traja umelci: Leonardo da Vinci, Michalangelo a Rafael. Leonardo da Vinci (1452-1520) bol z tých troch najstarší. Hoci bol všestranne talentovaný, zanechal po sebe iba pár obrazov. Madona v skalách a Mona Lisa sú dokonalými ukážkami klasického ideálu. Michelangelo Buonarroti (1475-1564) bol Florenťan. Veľký sochár a maliar, ktorý strávil štyri roky svojho života maľovaním rozsiahleho výjavu z biblickej histórie od stvorenia sveta na strop Sixtínskej kaplnky. Raffael Santi (1483-1520) bol najčistejší zo všetkých klasicistov a vkladal do svojich diel kľud a harmóniu. Medzi jeho najznámejšie diela patria fresky vytvorené v Stanze, skupine miestností vo Vatikáne.

Neskorá renesancia

Benátky sa stali protipólom Florencie. Benátky preferovali maliarstvo na rozdiel od plastičnosti. Maliarstvo ovládlo architektúru a sochárstvo. Tvorilo prechod medzi kultúrou renesancie medzi modernou kultúrou s novou umeleckou koncepciou. V maliarstve sa objavila nová výrazová technika. V prvej polovici 16. storočia prijali Benátky ideál renesancie. Boschini, veľký kritik benátskeho maliarstva tvrdil, že Benátčania, ktorý vyvrátili teóriu napodobenia tak vžitú do renesancie, nahradili štúdium prírody živou a niekedy až dobrodružnou hrou fantázie. Velikáni benátskeho maliarstva : Bellini, Carpaccio a Tizian.

Bibliografia:
Dejiny umenia 3- José Pijoan

Dejiny umenia 4- José Pijoan

Dejiny umenia 5- José Pijoan

Příběh umění- E.H.Gombrich

K vývoji symbolů a k interpretaci děl středověkého umnění- Vladimír Denkstein

Lexikon symbolů- Gerd Heinz- Mohr

Slovník biblické ikonografie- Jan Royt
http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_v%C3%BDtvarn%C3%A9ho_umenia

http://sk.wikipedia.org/wiki/Renesancia

http://www.animacia.sk/kniznica.htm

Resumé