Človek je fanatik zmyslu

---

 

1 

(2000) Kritika & Kontext 5 (1) 98-99 

 

 

Človek je fanatik zmyslu 

 

(K diskusii o Dawkinsovej knihe „Sebecký gén“ v revue Kritika a kontext) 

 

Ladislav Kováč 

 

Darwinova koncepcia evolúcie prirodzeným výberom je jednoduchá: Vo svete sa 

vyskytujú rozmanité entity - veci a javy. Vyskytujú sa dovtedy, kým nezaniknú. Keďže platí 

druhá veta termodynamiky, podľa ktorej spontánne všetko speje k zániku, entity, ktoré 

pretrvávajú, sú buď mechanicky alebo chemicky značne stabilné (napr. diamant), alebo „sa 

musia“ zániku aktívne „brániť“. „Bránia sa“ tak, že svoje pretrvávanie „zaisťujú“ 

zrýchľovaním zániku iných entít okolo seba: čerpajú z prostredia – a tým rozkladajú – 

užitočné zdroje: využiteľnú energiu, stavebný materiál, živiny. Veľmi výhodnou „stratégiou“ 

niektorých entít, akou „si zaisťujú“ svoje pretrvávanie, svoju onticitu, je, že sa rozmnožujú, že 

si vytvárajú vlastné kópie. To vedie k tomu, že entity pribúdajú a keďže užitočných zdrojov 

nie je neobmedzené množstvo, jednotlivé entity o zdroje „súťažia“. A pretrvávajú tie, čo sú 

v súťaži úspešnejšie. Pretrvávajú, pretože pretrvávajú – niet v tom nijakého účelu a nijakého 

transcendentujúceho zmyslu. (Pojmy zmysel a účel treba rozlišovať. V slovenčine je rozdiel 

medzi nimi rozmazanejší než je v angličtine medzi meaning a purpose. Rozlíšenie je 

všeobecne dôležité a má zásadný význam pre úvahy o zmysle ľudského života.) 

Darwin týmto princípom vysvetlil povahu života a jeho evolúciu. Sto rokov pred 

Darwinom vedel už o fungovaní tohto princípu v ekonomike Adam Smith a o päťdesiat rokov 

po Smithovi použil ho na vysvetlenie dynamiky ľudských populácií Thomas Malthus. No 

princíp je to celkom univerzálny: O dostupné zdroje „zápasia“ medzi sebou rovnako atómy 

pri chemických reakciách v skúmavke, organizmy v ekosystémoch a idey v kultúrach, ako 

galaxie v celom vesmíre. 

 Napriek tejto jednoduchosti a univerzálnosti, prijatie darwinovského pohľadu robí 

ľudskej mysli ťažkosti. Darwinova koncepcia je totiž antiintuitívna. Ľudská myseľ  hľadá účel 

vo všetkom a tam, kde ho niet, ho sama generuje. Zrejmé je to v ontogenéze jedinca. Ľudské 

mláďa, akonáhle je schopné súvislo hovoriť, neustále stavia otázku: prečo? (všimnime si, 

nepýta sa: ako?). Svet, ako ho chápe, realita, je hneď od prvých hodín po narodení naplnený 

účelmi: všetko má svoje odôvodnenie, svoje poslanie, všetko je usporiadané a nejakou 

autoritou riadené. Rovnako tomu bolo už vo fylogenéze človeka. Len čo sa objavili prvé 

známky vedomia, a úžasu z existencie, už svet začal byť zapĺňaný poriadkom a účelmi: 

škriatkovia, duchovia, bohovia, s ich zámermi a rozhodnutiami, boli všade, ešte aj za 

obyčajným šumením lístia v konároch stromov. Človek je hľadač účelu a zmyslu. No najmä: 

vymýšľač zmyslu; fanatik zmyslu - mýtofil. 

Týmto je poznamenaný, ak nie priam určený, náš jazyk. Jazyk svojím obmedzeným 

slovníkom a syntaxou nám vnucuje účelovú interpretáciu sveta (samotné slovo „vnucuje“ 

v tejto vete je toho dôkazom: aké iné ale použiť?). Najmä jazyk spôsobuje, že celý náš výklad 

sveta sú stále ešte poväčšine len antropomorfné metafory (preto sú formálne jazyky, a najmä 

jazyk matematiky, pre vedu tak dôležité). Všetky slová, ktoré sú v predchádzajúcich 

odstavcoch vložené do úvodzoviek, nie sú ničím iným, než antropomorfizmami.   

Takýmto antropomorfizmom je aj Dawkinsov termín „sebecký“ gén. Fakt, že sa stal 

častým objektom kritiky od roku 1976, keď Dawkinsova kniha vyšla v prvom vydaní, nie je 

---

 

2 

však dôsledkom iba tohto nepochopenia jeho metaforickej povahy. Stojí za tým to, s čím sa 

darwinizmus, v jeho najrozmanitejších podobách, stretával od roku 1859, roku vydania 

Darwinovej knihy: emocionálne zábrany v ľuďoch, imprintovaných vierou na transcendentnú 

účelovosť sveta, prijať prostú pravdu o povahe života. Dejiny biológie sú plné afektuálov, čo 

si z darwinizmu urobili fackovacieho panáka; často z takého darwinizmu, ktorého nikdy 

nebolo a ktorý si oni sami vymysleli. Len na to, aby ho mohli porážať – s vášňou križiackych 

rytierov alebo bojovníkov hidžadu. Pre úplnosť treba dodať, že boli a sú aj iní kritici 

darwinizmu – a medzi kritikmi „dawkinsizmu“ je ich väčšina. Teóriu evolúcie prirodzeným 

výberom síce prijímajú, ale pripadá im zjednodušená, redukcionistická, neadekvátna zložitosti 

sveta, takže potom oni vymýšľajú svoje vlastné, neredukcionistické, holistické teórie. Takíto 

kritici sa často sa objavujú medzi biológmi, pre ktorých je laboratórna práca namáhavá alebo 

nudná a ktorí matematické modely evolúcie vinia zo zjednodušenia.  Ich matematické 

predpoklady alebo vzdelanie však pritom spravidla nestačia ani len na porozumenie týmto 

modelom. 

Darwinizmus, aj v jeho dawkinsovskej podobe, nie je konečnou, uzavretou teóriou, 

mení sa každým novým vedeckým objavom. Sám je vystavený darwinovskej evolúcii. Ani 

Dawkins možno netušil, k akej premene pohľadu na dynamiku génov privedie jeho koncepcia 

iných „sebeckých“ replikátorov, mémov. Jeden takýto mém, mém pre celibát katolíckych 

kňazov, po stáročia bránil replikácii mnohých génov. Možno niektoré celkom vyradil, hoci  

ináč, nebyť tohto mému, by boli oné gény v „zápase“ o pretrvanie celkom „zdatné“ a 

„úspešné“.  Za druhej svetovej vojny sa japonskí letci-sebavrahovia vrhali s nákladom bômb 

na americké lode a svoje „sebecké“ gény obetovali „vyššiemu záujmu“ – dá sa dnes povedať, 

že tieto gény boli iba „zotročené“ špecifickými mémami. 

K najpodstatnejšiemu posunu oproti Dawkinsovmu výkladu dochádza dnes zásluhou 

výskumov génových sietí. „Sebecké“ gény „kooperujú“ zrejme oveľa viac, a intímnejšie, než 

sa to javilo Dawkinsovi. Hlavne preto, že sú spojené do hierarchií, v ktorých existujú 

„vládcovské“ a „služobné“ gény a že funkcia väčšiny génov je závislá od kontextu iných 

génov, no najmä negénových, epigenetických faktorov. Z evolučného hľadiska je naozaj 

každý z nás ľudí len „prostriedkom“, „zariadením“, ktorým si „sebecké“ gény „zaisťujú“ 

svoju reprodukciu. Ale videné inou optikou, každý sme hierarchickým systémom. 

S organizáciou na rôznych rovinách: tá najnižšia rovina, génová, je síce evolučne najstaršia 

a je základom, na ktorom stoja vyššie štruktúry, no tieto vyššie štruktúry sú samé novými 

entitami, s vlastnou dynamikou, s vlastnými pravidlami „súťaže o prežitie“, s vlastnou 

kontrolou a „vládou“ nad tým, čo leží nižšie. A tá najvyššia individuálna úroveň, ktorá určuje 

osobnú identitu a sebauvedomenie každého z nás, nie je fantómom, nie je epifenoménom - 

tôňou, ktorú vrhajú gény ako by jediné skutočné entity živého sveta. Naopak, individuálne 

vedomie klasifikuje svet, vytvára realitu; to my, hoci sami sme produktmi génov, cez svoju 

konceptualizáciu sveta dávame génom ich „ozajstnú“ existenciu. To z výšky nášho pohľadu, 

v našej optike, majú gény účel a ich súbory zmysel. 

Veľa vieme o dynamike génov, málo o dynamike mémov a skoro nič o povahe 

ľudského vedomia a o dynamike spoločnosti. Naša mýtofilia nás vybavuje predsudkami 

a skoro neprekonateľnými zábranami prijať antiintuitívne poznatky vied. Najmä ak sú 

v rozpore s kultúrnymi tradíciami. (Preto bolo veľkou udalosťou konca 20. storočia, keď 

pápež Ján Pavol II. vyhlásil v roku 1996, že katolícka cirkev prijíma Darwinov výklad 

evolúcie človeka. Stalo sa tak „len“ 150 rokov po Darwinovom objave. Na prijatie 

Kopernikovho učenia bolo treba čakať 450 rokov.) Som presvedčený, že by vedľa 

Dawkinsovho „Sebeckého génu“ (a jeho „Rieky z raja“, ktorú máme aj v slovenskom 

preklade) mali patriť do základného kurikula vysokoškolského vzdelania rovnako 

v prírodných ako kultúrnych vedách ešte aspoň tieto u nás ľahko dostupné knihy: 

Konrad Lorenz: „Základy etológie“. 

---

 

3 

Jane van Lawick-Godallová: „Desať rokov medzi šimpanzami“ (no urýchlene treba 

preložiť jej novšiu knihu „Through a window“). 

Richard Leaky: „Pôvod ľudstva“. 

Jozef Kelemen: „Strojovia a agenty“. 

Kolega z kultúrnych vied, ktorému som Dawkinsov „Sebecký gén“ daroval, odložil 

knihu znudene po niekoľkých prvých stranách. Heidegger je predsa podstatne „hlbší“! (Hoci, 

pravdupovediac,  Heideggerove zamotané a tajomne znejúce texty sú iba jednou 

z nesčíselných variácií na dva a pol tisíc rokov starú platónsku tému.) Koľko asi vzdelancov  

na Slovensku a v Česku Dawkinsovu knihu naozaj prečítalo? Koľkí Dawkinsovej vynikajúcej 

interpretácii darwinizmu - najväčšiemu prelomu v dejinách ľudského myslenia, fundamentu, 

na ktorom by mali stáť všetky kultúrne vedy -  vôbec porozumeli?