Názov vysokej školy

5.1.5 Územná samospráva

Zo zákona 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov vyplýva, že základným prvkom územnej samosprávy na Slovensku je obec, ktorá je vymedzená ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky. Združuje osoby ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a potreby jej obyvateľov.
Halásková – Kovář (2005) zastávajú názor, že územná samospráva je predovšetkým vyjadrením existencie územných spoločenstiev teda súboru ľudí , ktorí obývajú určité územie. Základnými prvkami územnej samosprávy sú sídla a ich obyvatelia.

Podľa Pekovej - Pilného (2002) je územná samospráva formou verejnej vlády a verejnej správy.

Územná samospráva je zároveň :

• 
  realizácia práva občanov na vlastnú samosprávu
  
• 
  právo na spravovanie určitého územia menšieho než je štát, na základe podmienok stanovených ústavou a príslušnými zákonnými normami za predpokladu vytvorenia potrebných ekonomických podmienok
  
• 
  samostatné spravovanie svojich záležitostí v medziach určených zákonom
  

Podľa Belajovej - Balážovej (2004) vykonávajú územnú samosprávu obce a samosprávne kraje. Územná samospráva predstavuje oprávnenie regiónu a obcí samostatne rozhodovať, samostatne organizovať a samostatne zodpovedať za zákonom vymedzený okruh záležitosti, ktoré sú priamo späté so záujmami obyvateľstva žijúceho v území. Územná samospráva vykonáva verejnú správu na autonómnom území regiónu alebo obce, ktorá im je určená zákonom. Posilňuje priame zapájanie obyvateľstva do formovania a realizácie sociálneho a ekonomického rozvoja územia, na ktorom žije. Z hľadiska priestorového sa územná samospráva člení na:

• 
  miestnu (obecná samospráva)
  
• 
  regionálnu (samosprávny kraj)
  

Kulášik (2009) zastáva názor, že samospráva v štáte, ktorý charakterizuje aj určitý politický systém, môže vykazovať rovnaké alebo podobné znaky správania sa tak, ako všetky ostané prvky politického systému. Politický systém je sústava úloh vzájomného pôsobenia, či štruktúra úloh, ktorá je otvorenejšia ako inštitúcie, organizácie, či skupiny – môže zahrňovať formálnu a neformálnu činnosť, rodinu, voličov, rovnako ako trvalé zoskupenia – samosprávu

Taktiež uvádza, že pri formovaní samosprávy v štáte, ako zložky verejnej správy, by sme mali reflektovať aj vplyvy politického systému a viac vnímať aj funkciu samosprávy, ktorá má prispievať k stabilite a rovnováhe spoločnosti a z pohľadu tohto kritéria hodnotiť aj jej význam. Preto decentralizácia kompetencií, finančná decentralizácia, približovanie rozhodnutí a ich výkonu potrebám ľudí je neoddeliteľne spojené aj s riešením otázok rovnováhy a stability štátu.

Administratívna reforma je podľa Slávika (1997) proces zmeny výkonných procedúr uplatňovaných v oblasti verejných služieb, ktoré nie sú už v súlade s očakávaniami politického a sociálneho prostredia. Zmeny by mali byť uskutočnené a zavedené do administratívneho systému takým spôsobom, ktorý neprerastie do napätia medzi administratívnym systémom a očakávaniamisociálneho a politického prostredia.

K dynamike administratívnej reformy prispievajú tieto faktory:

• 
  Prax a výskum verejnej správy
  
• 
  Rozvoj ideí v oblasti verejnej správy
  
• 
  Vplyv celospoločenkých udalostí na administratívnu reformu
  
• 
  Vplyv politických strán a ideológií
  
• 
  Vplyv úradníkov na smer administratívnej reformy
  

Belajová – Fáziková (2002) definujú sídlo ako každé miesto na zemskom povrchu, kde sa nachádza obytné zariadenie pre človeka. Sídla nie sú navzájom izolované priestorové jednotky, ale vstupujú do zložitých ekonomických, sociálnych a technických vzťahov. Sídlo je teda produkt, ktorý je výsledkom ľudskej aktivity na danom území.

Podľa Košičiarovej (2002) reprezentujú územnú samosprávu obce a vyššie územné celky. Tieto dve zložky sú:

• 
  korporáciami (spoločenstvami), združujúcimi osoby, ktoré majú na ich území trvalý pobyt,
  
• 
  právnickými osobami, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami,
  
• 
  subjektmi verejnej moci (spolu s orgánmi štátnej správy tvoria verejnú správu, ktorú uskutočňujú v rozsahu a spôsobom vymedzeným zákonom).
  

Peková (2004) zastáva ekonomický prístup pri definovaní územnej samosprávy a konštatuje, že v súčasnosti je obec ako základný prvok územnej samosprávy i samostatným ekonomickým subjektom, ktorý zabezpečuje pre svojich občanov verejné statky.
Exner (2004) charakterizuje územný samosprávny celok ako spoločenstvo občanov, ktorí spoločne žijú na vymedzenom území, ktorému štát priznal právnu subjektivitu korporačného charakteru a umožnil ekonomickú existenciu sledujúc to, aby tento celok vykonával verejnú správu aspoň čiastočne vo vlastnom mene a  na vlastnú zodpovednosť.

Steiner (2007) konštatuje, že územná samospráva je organizačnou formou verejnej správy, v ktorej miestne spoločenstvo ako právnická osoba zabezpečuje riešenie od štátu odlišných úloh, ale samotná realizácia týchto úloh sa rieši pod dozorom štátu. Pôsobnosť orgánov územnej samosprávy je zverená týmto orgánom výlučne zákonom alebo na základe zákon.

Taktiež zastáva názor, že územnú samosprávu možno charakterizovať na základe nasledujúcich bodov:

• 
  existencia verejných potrieb a záujmov, ktoré sú vlastné určitému spoločenstvu fyzických osôb, ktoré je vytvorené na územnom základe, v súlade so zákonom prináleží miestnemu spoločenstvu, teda orgánu územnej samosprávy (obec a samosprávny kraj)
  
• 
  postavenie právnickej osoby, ktorá je odlišná od štátu, čím je daný základ pre majetkovú a finančnú samostatnosť,
  
• 
  základom pôsobnosti sú vždy úlohy, ktoré smerujú k uspokojovaniu vlastných potrieb a záujmov miestneho obyvateľstva,
  
• 
  miestne obyvateľstvo si nezávisle od štátnej správy volí personálne obsadenie orgánov územnej samosprávy, ktoré plnia jeho úlohy a zodpovedajú za dosiahnuté výsledky.