Pri pojme elektromagnetické vlnenie sa nám asi vybaví telefonovanie, televízne a rozhlasové vysielanie

Elektromagnetické vlnenie

OBSAH

Elektromagnetické vlnenie 1

1 Elektromagnetické vlnenie 1

1.1 Čo je to vlastne elektromagnetické vlnenie? 2

1.2 Ako sa delí elektromagnetické vlnenie? 2

1.3 Šírenie elektromagnetických vĺn 4

2 Počiatky bezdrôtovej komunikácie 7

2.1 Optický telegraf 8

2.2 Objav elektromagnetického vlnenia 9

3 Prenos informácií elektromagnetickým vlnením v súčasnosti 10

3.1 Televízne vysielanie 11

3.2 Rádiové vysielanie 12

3.3 Iné využitie 13

Záver 13

Literatúra 14

1 Elektromagnetické vlnenie

Pri pojme elektromagnetické vlnenie sa nám asi vybaví telefonovanie, televízne a rozhlasové vysielanie. Technické využitie elektromagnetického vlnenia sa vinie celým dvadsiatym storočím ­ od začiatku rozhlasového vysielania až po masové používanie mobilných telefónov. Rozvoj teórie elektromagnetického vlnenia však siaha do začiatku devätnásteho storočia, kde sa rozvíjala teória elektrického poľa a magnetického poľa.

1.1 Čo je to vlastne elektromagnetické vlnenie?

Elektromagnetické žiarenie je kombinácia priečneho postupného vlnenia a elektrického poľa. Elektromagnetickým žiarením sa zaoberá obor fyziky nazvaný elektrodynamika, čo je podobou elektromagnetizmu.

Akýkoľvek elektrický náboj pohybujúci sa s nenulovým zrýchlením vyžaruje elektromagnetické vlnenie. Keď drôtom (alebo iným objektom, napr. anténou) prebieha striedavý elektrický prúd, vyžaruje sa elektromagnetické žiarenie o frekvencii prúdu. Na elektromagnetické žiarenie sa rovnako ako na čokoľvek iné dá pozerať ako na vlnu alebo prúd častíc. Ako vlnu ju charakterizuje rýchlosť šírenia (rovná rýchlosti svetla vo vákuu), vlnová dĺžka a frekvencia. Časticou elektromagnetického vlnenia je fotón. Energia fotónu E = hf, kde h = 6,626 × 10⁻³⁴ J·s = 4,14 × 10⁻¹⁵ eV·s je Planckova konštanta, f je frekvencia.

1.2 Ako sa delí elektromagnetické vlnenie?

Elektromagnetické vlnenie môžeme rozdeliť na tieto základné zložky:

• 
  Televízne a rádiové vlny
  
  • 
    Dlhé vlny
    
  • 
    Stredné vlny
    
  • 
    Krátke vlny
    
  • 
    Veľmi krátke vlny
    
  • 
    Ultra krátke vlny
    
  • 
    Mikrovlny
    
• 
  Infračervené žiarenie
  
• 
  Viditeľné svetlo
  
• 
  Ultrafialové žiarenie
  
• 
  Röntgenové žiarenie
  
• 
  Gama žiarenie
  

Televízne a rádiové vlny	Používajú sa na prenos správ a televízneho obrazu rýchlosťou svetla po celom svete. Mikrovlny majú vlnovú dĺžku v rozmedzí od 1 mm do 0,3 m. Mikrovlny takisto používa radar, mikrovlnné rúry...
Infračervené žiarenie	Má väčšiu vlnovú dĺžku ako červené svetlo Nemôžeme ho vidieť, ale cítime ho ako teplo. Nazývame ho i tepelným žiarením, pretože ho vyžaruje väčšina teplých predmetov.
Viditeľné svetlo
Ultrafialové vlny	Nemôžeme ho vidieť, ale niektorý hmyz áno Obvykle prichádza zo Slnka a väčšina je pohltená v ozónovej vrstve. Ultrafialové vlny nás aj opaľujú.
Röntgenové žiarenie	Bolo náhodne objavené v roku 1895 nemeckým lekárom Röntgenom
Gama žiarenie	Má najmenšiu vlnovú dĺžku. Je vysielané niektorými rádioaktívnymi látkami, napr. Uránom. Je veľmi prenikavé, môže prechádzať olovom aj betónom. Poškodzuje bunky nášho tela preto je veľmi nebezpečné.

Dĺžky jednotlivých žiarení sú graficky znázornené na nasledujúcom obrázku

1.3 Šírenie elektromagnetických vĺn

  Elektromagnetická vlna sa šíri v tvare guľových vlnoplôch. V dostatočnej vzdialenosti od vysielača môžeme zjednodušene považovať časť guľovej vlnoplochy za rovinu. Potom hovoríme o rovinnej elektromagnetickej vlne. Pohyb rovinnej elektromagnetickej vlny v homogénnom ideálnom dielektriku (vákuum) (obr. a) možno definovať:

-	amplitúda vektora E a H ostáva počas šírenia konštantná
-	vlnový odpor ( charakteristická impedancia ) ako pomer amplitúd E a H je konštantný a pre vákuum má hodnotu:
-	rýchlosť šírenia je konštantná  co = 3.10^8 m/s

  V reálnom nehomogénnom prostredí (obr. b) dochádza k exponenciálnemu zmenšovaniu amplitúdy vektorov E a H. Elektrická zložka nie je vo fáze s magnetickou zložkou ( je medzi nimi fázový posun φ ) a vlnový odpor nie je konštantný.

Elektromagnetické vlny sa šíria z vysielača trojakým spôsobom:
  - priamou priestorovou vlnou
  - ionosférickou priestorovou vlnou
  - povrchovou vlnou

1.3.1 Vlnová dĺžka

  Je to vzdialenosť medzi dvoma miestami v priestore, kde má elektromagnetické pole rovnakú fázu. Je priamo úmerná rýchlosti šírenia c elektromagnetickej vlny a perióde prúdu T, ktorý vyvolal elektromagnetické pole:

  Podľa vlnovej dĺžky λ sa elektromagnetické vlny delia na :

	Vlnová dĺžka	Frekvenčný rozsah v MHz	Použitie
Centimetrové vlny	10 cm	470 až 790	Mikrovlnky, satelitné spojenie
Ultrakrátke vlny	1 m	174 až 230	Televízia, radar
Veľmi krátke vlny	10 m	87,5 až 100	FM vysielače
Krátke vlny	100 m	3,905 až 17,9	Amatérske a lodné vysielačky
Stredné vlny	1000 m	0,525 až 1,605	Rádio na mori
Dlhé vlny	10 km	0,15 až 0,285	Rádio

Vlastnosti elektromag. vlnenia sa prejavujú najmä pri šírení v priestore súvisia v vlnovou dĺžkou λ (resp. f) pre rádioelektrické zariadenia je λ=103-10-1m. Pre príjem dlhých a stredných vĺn sa využíva ohyb vlnenia pozdĺž zemského povrchu. V pásme VKV sú už prekážky v teréne miestami kde vzniká tieň.→nedá sa zachytiť signál(vyžaduje voľný terén, vyššie položené vysielače) - využíva sa rovnomerné priamočiare šírenie plus odraz od vodivých prekážok(ionosféra)

1.3.2 Ionosféra

  Pôsobením slnečného a kozmického žiarenia sa narúša elektrická neutralita atmosféry a dochádza k ionizácii, čím sa mení koncentrácia elektrónov v atmosfére. Ionizovanú časť atmosféry nazývame ionosféra. Ionosféra sa nachádza vo výške asi 60 až 600 km nad zemským povrchom. Existuje viac vrstiev ionosféry ( D, E, F₁, F₂ ), ktoré sa nachádzajú v určitých výškach, pričom vyššie vrstvy majú väčší počet ionizovaných častíc na cm³ a nižšiu permitivitu. Táto zmena permitivity je spojito závislá od výšky a preto sa elektromagnetické vlny šíria krivočiaro. Existuje určitá kritická ( najvyššia ) frekvencia, pri ktorej sa ešte odráža elektromagnetická vlna vstupujúca kolmo do ionosféry. Závislosť medzi kritickou frekvenciou a koncentráciou elektrónov v ionosfére v takomto prípade je daná vzťahom :

kde N je počet elektrónov na cm³ v mieste maximálnej ionizácie. Elektromagnetické vlny s frekvenciou nad 20 MHz sa už od ionosféry odrážajú len výnimočne, čiže sa môžu šíriť iba ako priama priestorová vlna ( na priamu viditeľnosť.)

Vrstvy ionosféry a ich vlastnosti. P - povrchová, PP - priama priestorová, IP - ionosférická priestorová

Elektromagnetické vlny sa šíria rôznym spôsobom:

-	kilometrové čiže dlhé vlny DV sa šíria hlavne prízemnou ( povrchovou ) vlnou zásluhou difrakcie na nerovnostiach zemského povrchu.
-	hektometrové vlny čiže stredné vlny SV (MF) sa odrážajú hlavne od vrstvy  E.
-	dekametrové čiže krátke vlny KV sa skoro vôbec nešíria prízemnou vlnou, ale sa takmer bez tlmenia odrážajú od ionosféry
-	metrové vlny čiže veľmi krátke vlny VKV sa šíria iba priamou priestorovou vlnou, pretože odraz od ionosféry nie je možný, keďže prenikajú ionosférou. Je preto potrebná priama viditeľnosť medzi vysielačom a prijímačom.

1.3.3 Antény

  Správy sa šíria pomocou elektromagnetických vĺn z vysielača ku prijímaču. Aby mohlo nastať šírenie elektromagnetických vĺn je potrebné, aby v priestore bolo také miesto, kde sa mení hustota elektrického prúdu. Takéto miesto sa nazýva žiarič elektromagnetického poľa alebo anténa. Anténu predstavuje vodič, v ktorom sa elektrický prúd s časom mení. Aj keď anténa predstavuje navonok vodič pripojený ku zdroju striedavého prúdu len jedným koncom, ide v skutočnosti o rezonančný obvod. Ten je tvorený indukčnosťou samotného vodiča a kapacitou tohto vodiča k okoliu, vzhľadom k zemi, k ostatným okolitým vodičom atď. Pre jednoduchosť si predstavme sériový rezonančný obvod zložený z cievky L a kondenzátora C. Ak dosky kondenzátora C od seba vzdialime (a), siločiary elektrického poľa sa budú šíriť medzi doskami kondenzátora prostredím (b, c). Podobne, keďže anténa je rovný vodič a nie vinutá cievka, siločiary magnetického poľa sa šíria od vodiča preč do okolitého prostredia (d)

Ak je pripojený vodič na zdroj striedavého prúdu, bude sa prúd vo vodiči šíriť konečnou rýchlosťou v, takže na koniec vodiča o dĺžke l dôjde za čas

2 Počiatky bezdrôtovej komunikácie

Prvé vierohodné záznamy, ktoré nesú znak starobylej komunikácie, boli popísané dejepiscom Polybiusom. Idea komunikácie bola postavená na systéme kódovacích kníh a kódovacích tabúl, ktoré popísaným a navrhnutým symbolom pripisovali jednotlivé významy resp. alafabetické znaky. Polibiom popísaná idea je datovaná približne 350 rokov pred Kristom. Jednotlivé správy alebo znaky mali svoj symbol, vyjadrený napríklad kombináciou a počtom a umiestnením horiacich ohňov na vyššie položenom viditeľnom mieste.

Žurnalista a bádateľ H.M. Stanley v roku 1876 objavil na brehu rieky Kongo (dnes Zaire) kmeň osadníkov, ktorý komunikoval pomocou "hovoriacich bubnov". Bubny boli vyrobené z kmeňa stromu, ktorý bol vydlabaný. Poľa toho, ako bolo na bubon udierané, vydávané zvuky zneli podobne miestnemu jazyku. Osadníci takto komunikovali, pretože nimi osídlené oblasti boli oddelené hustým lesom, ktorý znemožňoval ich priamu viditeľnosť.

Ľudský hlas, resp. zvuk umožňoval komunikáciu len na malé vzdialenosti. Aby sa dosah správ zväčšil, boli používané svetelné a dymové signály. Starovekí Gréci využili na komunikáciu v boji o Thermopylae zrkadlá odrážajúce slnečné lúče. Výhodu priamej viditeľnosti na veľkú vzdialenosť využívalo námorné loďstvo, ktoré komunikovalo pomocou zástav (semafory). Túto formu komunikácie využívali námorné flotily po stáročia.

2.1 Optický telegraf

P
Panelový telegraf
oužitie zástav v pozemnej komunikácii je sťažené pre rázovitosť terénu. Vizuálny princíp využíval tiež optický telegraf, ale s výhodným umiestnením na vysokopoložených miestach, vežiach, stožiaroch alebo budovách. Prvé pokusy s návrhom optických telegrafov začali robiť v roku 1790-1791 bratia Chappeovci, pôvodom Francúzi. Prvá verejná skúška takéhoto telegrafu bola v marci 1791. Toto zariadenie bolo Chappeovcami opisované ako Kyvadlový systém, tiež uvádzaný ako Synchronizovaný systém. Nespokojnosť vynálezcov s využitím Kyvadlového telegrafu vyústila do návrhu panelového telegrafu. 5 panelov telegrafu mohlo signalizovať 25 symbolov, čo bolo 3 krát viac, ako využíval ich prvý Kyvadlový systém (10 symbolov). Neskôr Claude Chappe pochopil, že panelový telegraf bol zlý štart, a že predĺžené objekty sú na veľké vzdialenosti lepšie viditeľné, ako posuvné panely.

V roku 1793 bol skonštruovaný Semaforový telegrafný systém. Semaforový telegraf , ktorý Claude Chappe navrhol, bola komunikačná veža so stožiarom. Na stožiari bolo umiestené horizontálne rameno (regulátor), ktoré malo pripevnené na oboch koncoch kratšie krídla (indikátory). Rameno s krídlami zdanlivo napodobňovalo osobu s rozpaženými rukami, ktorá drží signálne zástavky v každej ruke. Regulátor aj rameno bolo možné natáčať v uhle 45º. Kombináciou natočení tak bolo možné vytvoriť 196 symbolov. Prvá komunikačná trasa viedla Francúzskymi mestami Paríž - Lile. Trasa merala 190km a na prenos využívala 22 semaforových telegrafných staníc, ktoré boli umiestnené na samostatných vežiach alebo vysokých budovách. Prenos signálu cez túto trasu trval 5min. Neskôr vznikli ďalšie komunikačné trasy, najdlhšia 370km Paris - Dion - Lion (r.1804).

Požiadavky na rýchlosť a objem komunikácie sa postupne zvyšovali a technické riešenia optickými telegrafmi už nepostačovali. Rozvoj fyziky a nové poznatky o elektrickom prúde a jeho magnetických účinkoch otvorili nové možnosti.

2.2 Objav elektromagnetického vlnenia

V roku 1820 si dánsky fyzik a chemik Hans Christian Øersted všimol, že magnetka kompasu v blízkosti elektrického poľa vykazuje istý pohyb a takto objavil súvis medzi elektrinou a magnetizmom. V tom istom roku 1820 Francúzky fyziky François Arago zistil, že elektrický prúd usmerňuje nezmagnetizované kovové piliny do kruhu okolo drôtu. Objavil princíp produkcie magnetizmu pomocou cylindricky stočeného medeného vodiča. V tom čase (1820) ďalší Francúz a rovnako fyzik André-Marie Ampere ujasnil Øerstedove pozorovanie a vyslovil prvú teóriu magnetizmu. V nej poukázal na spojitosť medzi magnetizmom a elektrickým prúdom, ako dvoma skupinami javov, ktoré sa predtým považovali za principiálne odlišné. Ak prechádza elektrický prúd vodičom, vzniká v jeho okolí magnetické pole. Je možné, aby naopak vznikol pomocou magnetického poľa v uzavretom obvode elektrický prúd? Odpoveď na túto otázku prvý priniesol v roku 1831 Michael Farraday s dôležitým objavom elektromagnetickej indukcie.

O ďalší veľký pokrok sa zaslúžil Škótsky fyzik James Clerk Maxwell. Výsledkom jeho úsilia bola teoretická práca. Publikoval štúdie " O Dynamickej teórií elektromagnetického poľa" (1865) a "Pojednanie o elektrine a magnetizme " (1873), ktorá sa stala známa ako Maxwellove rovnice. Je to séria štyroch rovníc, ktoré spolu kompletne popisujú vzájomné pôsobenie elektrických a magnetických polí.

Vďaka Maxwellovej teórii, 8 rokov po jeho smrti vynašiel v roku 1887 profesor fyziky Heinrich Hertz oscilátor a laboratórne vytvoril elektromagnetické vlny, pričom meral ich dĺžku a rýchlosť. Ukázal, že povaha ich vibrácií a schopnosti sa lámať a odrážať, sú rovnaké, ako pri svetelných a tepelných vlnách. Ako definitívny záver bez pochybností stanovil, že svetlo a teplo sú elektromagnetickou radiáciou. Hertz bol prvým, kto vysielal a prijímal elektromagnetické vlny. Avšak produkované vlny neboli schopné prekonať väčšiu vzdialenosť a problém, vytvoriť efektívny vysielač a prijímač, zostával.

Napriek tomu, že k vynálezu rádia prispeli mnohí vedci, bol to Taliansky elektroinžinier a vynálezca Guglielmo Marconi, ktorému sa pripisuje tento významný krok. Marconiho úspech spočíval v kombinácií jeho technickej invencie a obchodného dôvtipu. V roku 1895 tento mladý technický nadšenec zdokonalil koherér (prístroj zachytávajúci elektromagnetické vlny) a pripojil ho k jednoduchej anténe, ktorej dolný koniec bol uzemnený. Vtedy predviedol prvú demonštráciu bezdrôtovej telegrafie. V roku 1896 Marconi dokázal vyslať signály na vzdialenosť vyše 1.6km. Prenos bol uskutočňovaný dlhými vlnami a mal vysoké energetické nároky (>200kw) Už v roku 1896 Marconi v Londýne požiadal o patent pre svoj vynález. V nasledujúcom roku jeho prístroj zvládol prenos rádiových signálov z pobrežia na loď na vzdialenosť 29 kilometrov. V roku 1899 Marconi prevádzkoval komerčnú komunikáciu medzi Anglickom a Francúzskom, v roku 1901 vyslal signály na vzdialenosť 322 kilometrov a v tom istom roku bolo prvé písmeno (S) prenesené cez Atlantický oceán. Už v nasledujúcom roku sa rádiové správy pravidelne posielali cez Atlantický oceán a v roku 1905 možnosť rádiového spojenia s pevninou už využívalo mnoho lodí.

3 Prenos informácií elektromagnetickým vlnením v súčasnosti

V súčasnosti sa prenos správ na veľké vzdialenosti uskutočňuje prostredníctvom elektrického prúdu, a to tak, že správa (rôznej fyzikálnej podstaty) ovplyvňuje niektorý parameter elektrického prúdu a takto vytvorený elektrický prúd sa prenáša na miesto určenia. Elektrický prúd, ktorý je nositeľom určitej správy, nazývame elektrický signál. Elektrický signál je teda akýmsi elektrickým ekvivalentom správy. Prenosom elektrického signálu od odosielateľa ku príjemcovi sa zaoberá technická vedná disciplína nazývaná Oznamovacia technika.

 

Oznamovaciu techniku rozdeľujeme na telekomunikačnú a rádiokomunikačnú. Rádiokomunikačná sa zaoberá prenosom informácií pomocou elektromagnetických vĺn, ktoré sa šíria vo voľnom priestore. Telekomunikačná sa zaoberá prenosom informácií pomocou elektromagnetických vĺn, ktoré sa šíria po metalickom alebo optickom vedení. Ľubovoľný rádiokomunikačný alebo telekomunikačný prenosový systém tvorí spojovací reťazec, ktorý obsahuje:

• 
  vysielač, v ktorom sa informácia mení na elektrický signál s frekvenčným spektrom vhodným pre efektívne využitie
  
• 
  prenosové prostredie, ktorým sa signál prenáša od vysielača ku prijímaču
  
• 
  prijímač, ktorého úlohou je spracovanie prijatého elektrického signálu a jeho transformácia na pôvodnú informáciu.
  

3.1 Televízne vysielanie

Od vynálezu rádia a ovládnutia elektomagnetického vlnenia sa ľudia pokúšali o prenos obrazu a zvuku na diaľku. Myšlienka  prenosu obrazov na diaľku spočíva v premene svetla na elektrický signál a  neskôr v spätnej transformácii signálu na svetlo. Prenášaný obraz sa rozdelí na malé štvorčeky. Pomocou fotoelektrického javu sa premení svetelná energia každého zobrazovaného bodu na elektrický signál. Obraz sa sníma pomocou videokamery. Svetlo odrážajúce sa od snímaného objektu prechádza cez objektív kamery ovládaný elektromotorčekom na mikročip CCD (skratka z anglického Charge-Coupled Devices = obvod s nábojovou väzbou), pozostávajúci až zo 400 000 drobných svetlocitlivých snímačov. Dôležitý je fakt, že každá farba farebného spektra je utvorená z troch základných farieb – červenej, zelenej a modrej. Z toho vyplýva, že každý farebný obraz sa dá filtrami rozložiť na tieto farby. Preto sú v kamere látky, citlivé práve na tieto tri farby. Dopadom svetla na snímač vzniká elektrický náboj, ktorý je tým väčší, čím je svetlo intenzívnejšie. Vzniknutý el. signál sa potom buď priamo vysiela pomocou elektromagnetických vĺn, alebo sa uchová buď nahratím na magnetickú pásku či iným spôsobom.

Televízny signál je elektromagnetické vlnenie presne tak isto ako svetlo či rádiové vlnenie. Spolu so signálom televízie sa šíri aj zvuková vlna. Televízny prijímač je schopný tieto signály rozoznať a roztriediť. Vďaka tomu môžeme v reálnom čase sledovať obraz aj počuť zvuk súčastne. Na televízny prenos sa musia používať len ultrakrátke vlny, z čoho vyplýva, že vzdialenosť televízneho prenosu je obmedzená na priamu viditeľnosť. Revolučná udalosť, ktorá umožňuje televízny prenos na ľubovolné vzdialenosti, je použitie spojových družíc. Takéto komunikačné družice využívajú frekvencie nad 3 GHz. Bežný signál má pred zosilnením výkon približne 10^-3 W a zosilovač výkonu mu ho zväčší milión krát. Výkon 10³ W sa potom privádza na obrovský satelit. Tento satelit vytvára úzky rovnobežný zväzok, ktorý bude odrazený družicou. Prechodom elektromagnetickej vlny po družicu, čo je približne 35 000 km, sa zmenší výkon signálu na 10^-11 W. Zosilovač na družici zväčší výkon tohto slabučkého signálu približne na 10 W. Pri prechode na Zem po odraze od družice sa vráti signál s výkonom 10^-17 W. Zosilnením sa videosignálu opäť vráti pôvodný výkon 10^-3 W.

3.2 Rádiové vysielanie

Na začiatku každého rozhlasového vysielania je skutočný zvuk, či je to hudba, reč alebo iný druh zvuku. V rozhlasovom štúdiu od svojho zdroja zvukovými vlnami do okolitého prostredia. Zvukové vlny dopadnú na mikrofón, v ktorom sa ich energia mení na energiu elektromagnetickú. Vznikne striedavý elektrický signál, ktorého frekvencia je zhodná s frekvenciou zvukových vĺn. Tento signál nízkofrekvenčných mikrofónov sa potom zosilňuje nízkofrekvenčným zosilňovačom. Upravuje sa v zvukovej reči a znova zosilňuje na napätie potrebné na diaľkový prenos do vlastného vysielača a to zvyčajne káblovým prenosom. Vo vysielači sa nízkofrekvenčný signál zoslabený diaľkovým prenosom znova zosiluje v nízkofrekvenčných zosilňovačoch. Nízkofrekvenčný signál z koncového zosilňovača má už pomerne veľký výkon, jeho frekvencia a priebeh je však rovnaký ako na výstupe v réžií. Týmto signálom by bolo možné napájať priamo reproduktory. Keby sme ho však priviedli na anténu vysielača, nešírili by sa z nej do priestoru elektromagnetické vlny. Pre tento účel je vhodný len vysokofrekvenčný signál, ktorý však zasa nemožno v reproduktore zmeniť na zvukové vlny. Zostáva teda riešenie, že do antény vysielača treba privádzať vysokofrekvenčný signál, do ktorého je určitým spôsobom zapísaný nízkofrekvenčný signál, ktorý chceme prenášať. Tomuto zápisu hovoríme modulácia. Nízkofrekvenciu nazývame modulačnou a vysokofrekvenciu nosnou, lebo slúži na prenos nízkej frekvencie priestorom pomocou elektromagnetických vĺn. Často sa prenos v tvare elektromagnetického vlnenia uskutočňuje aj voľným prostredím. Na tento účel slúži vysielač V a prijímač P. Takú oznamovaciu sústavu nazývame rádiokomunikačná sústava. V prijímacom zariadení sa signál dekóduje - premení sa na pôvodnú správu.

No a výstupným členom sústavy je znova elektroakustický menič- reproduktor R. V ňom sa elektromagnetická energia signálu premieňa späť na energiu zvukového vlnenia.

3.3 Iné využitie

Využitie prenosu informácii elektromagnetickým vlnením je veľmi rozmanité a nástupom nových technológii sa stále rozširuje. Najčastejšie používané zariadenie, ktoré pracuje pomocou elektromagnetických vĺn je mobilný telefón. Mnoho ľudí si ani neuvedomuje, na akom princípe pracuje. Mobilný telefón funguje na frekvenciách 900 MHz, 1800 MHz, prípadne v Amerike aj 1900 MHz.

WiFi alebo aj Wireless Fidelity je bezdrôtová technológia prenosu dát. .WiFi svojim užívateľom ponúka hneď niekoľko plusov: vytvoriť si sieť ľahko a rýchlo, bez nutnosti ťahať káble. WiFi používa pri prenose dát mikrovlny a vysiela v určenom pásme, ktoré je vyčlenené regulačným orgánom. V tomto pásme môžu vysielať hromadné oznamovacie prostriedky ako televízie a rádia. Zároveň v ňom fungujú aj mikrovlné rúry a iné spotrebiče a preto sa medzinárodnou dohodou vyčlenilo takzvané pásmo ISM (Industrial Scientific and Medical), čo v preklade znamená pásmo vyhradené pre priemyselné, vedecké a lekárske účely.

Záver

Cieľom našej prace bolo priblížiť problematiku prenosu informácií elektromagnetickým vlnením. Bez elektromagnetického vlnenia by sme nemohli doma sledovať televíziu ani rádio, nefungovalo by autíčko na diaľkové ovládanie, ani diaľkové ovládanie televízora. Ani mnohé iné veci, bez ktorých by sme si nevedeli predstaviť náš život.

Literatúra

1. 
   Rehák, Dušan.: Satelitná komunikácia a služby umožňujúce mobilitu v TCP/IP sieťach. In:www.fi.muni.cz.6/2004(cit.2006-05-28)
   
2. 
   Elektromagnetické vlnenie. In: hockicko.utc.sk. (cit.2006-05-28)
   
3. 
   Zaťkovič, Alexander.:Bezdrôtový prenos správ. In: alzat.spseke.sk. (cit.2006-05-28)
   
4. 
   Meluzin, Hubert: Rádiotechnika elektrónkové a tranzistorové prijímače zosilňovače a magnetofóny. Šieste vydanie. Bratislava: vydavateľstvo Alfa 1973. 736 s.
   
5. 
   Teplička, Ivan: Fyzika. Bratislava: vydavateľstvo Enigma 1998.277 s. ISBN 80-85471-58-2.