Anton tyrol



Yüklə 0,58 Mb.
səhifə1/8
tarix28.11.2017
ölçüsü0,58 Mb.
#12947
  1   2   3   4   5   6   7   8
    Bu səhifədəki naviqasiya:
  • Skratky

ANTON TYROL


VŠEOBECNÝ ÚVOD DO BIBLICKÉHO ŠTÚDIA
Traktáty:
inšpirácia, kánon a text Svätého písma

hermeneutika

heuristika

apokryfy


biblická pastorácia a konštitúcia Dei Verbum
Publikácia bola vydaná knižne:
KBD Svit 2000

Lektoroval a

Nihil obstat udelil P. Doc. ThDr. Dr. Ľubomír Stanček, PhD., CM
Imprimatur Mons. Prof. ThDr. František Tondra

spišský diecézny biskup

č. 155/2000 dňa 3. 10. 2000

© Anton Tyrol 2000


ISBN 80-968345-3-3

Skratky


používané v slovenských biblických publikáciách

____________________________________________________________
Názvy kníh Svätého písma Starého aj Nového zákona a ich značky sú totožné so slovenským vydaním Svätého písma, SÚSCM Rím 1995, podľa skratiek uvedených na s. 7-8.

Názvy dokumentov II. vatikánskeho koncilu sú totožné s latinskou terminológiou jednotlivých dokumentov.


1Clem Prvý list Klementa Rímskeho Korinťanom

a i. a iné

akad. akadsky, akadský

akt. aktívny tvar

al. alebo

angl. anglický, anglicky



Ant. Iud. Antiquitates Iudaicae (dielo Jozefa Flávia)

aor. aorist

aram. aramejsky

AT nem. Starý zákon

atď. a tak ďalej

BHS Biblia Hebraica Stuttgartensia (= Hebrejská Biblia, Stuttgart)

BT biblická teológia

cca circa (=približne)

č. číslo

ČKN České katolické nakladatelství

D Deuteronomistický prameň

DAS Divino afflante Spiritu

dat. datív

Denz. Denzinger

dosl. doslova, doslovne

Dt Deuteronómium (ako 5. Mojžišova kniha)

Dt-Iz Deutero-Izaiáš

Dt-Zach Deutero-Zachariáš

DtrD deuteronomistické dielo

DtrK deuteronomistický kódex

DtrT deuteronomistická teória

Dtr deuteronomista

dtr- deuteronomistický

DV Dei Verbum (vieroučná konštitúcia o Božom zjavení)

E Elohistický prameň

EB Enchiridion Biblicum

enc. encyklika

EKK Evangelisch-Katholischer Kommentar zum Neuen Testament

EÜ Einheitsübersetzung (jednotný nemecký preklad SP)

ev. a. v. evanjelický augsburského vyznania

excl. exclusive (opak k «vrátane»)

franc. francúzsky

fut. futurum (budúci čas)

gen. genitív

gr. grécky

hebr. hebrejsky, hebrejský

hif. konjugácia hifil v hebrejčine

hitp. konjugácia hitpael v hebrejčine

HKM historicko-kritická metóda

hof. konjugácia hofal v hebrejčine

i. e. id est (to je)

incl. inclusive (=vrátane)

infin. (inf.) infinitív

ipt. imperatív (rozkazovací čas)

J Jahvistický prameň

JBL Journal of Biblical Literature

Jn-ev Jánovo evanjelium

Jn- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Jánovým evanjeliom

jv juhovýchod

jz juhozápad

kap. kapitola, kapitoly

KBD Katolícke biblické dielo

KBF Katolícka biblická federácia

KKC Katechizmus Katolíckej Cirkvi

L Leningradský kódex

lat. latinsky, latinský

Lk-ev Lukášovo evanjelium

Lk- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Lukášovým evanjeliom

LXX Septuaginta

Mk-ev Markovo evanjelium

Mk- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Markovým evanjeliom

ms manuskript (rukopis)

mss manuskripty (rukopisy)

MT (TM) masoretský text

Mt-ev Matúšovo evanjelium

Mt- prvá časť stratky (príd. meno), označujúca súvislosť s Matúšovým evanjeliom

n. nasledovný (-á, é [sg.])

nar. narodený

N. B. Nota bene! (= Dobre si všimni!)

nem. nemecky, nemecký

nif. konjugácia nifal v hebrejčine

NJB Neue Jerusalemer Bibel

nn. nasledovné (pl.)

nom. nominatív

NSK-AT Neuer Stuttgarter Kommentar - Altes Testament

NSK-NT Neuer Stuttgarter Kommentar - Neues Testament

NTA New Testament Abstractes

NTSt New Testament Studies

NVg Neovulgáta (Nová Vulgáta)

NZ Nový zákon

NZ- (nz-) novozákonný

o. okolo


o. i. okrem iného

os. osoba

P Kňazský kódex, Kňazský spis (Priesterkodex, Priesterschrift)

paral. paralelné miesta, paralelne

pas. pasívny tvar

PBK Pápežská biblická komisia

PBI Pápežský biblický inštitút

pf. perfektum (gramatický čas)

PG J. P. Migne. Patres Greci

PIB Pontificio Istituto Biblico (= PBI)

piel konjugácia piel v hebrejčine

pl. plurál

PL J. P. Migne. Patres Latini

PLBV Jozef Heriban, Príručný lexikón biblických vied, SÚSCM Rím 1992.

pozn. poznámka

pr. Kr. pred Kristom

prez. prézent (prít. čas)

príp. prípadne

Pt Pentateuch

ptcp participium

Pt-Iz Proto-Izaiáš

Pt-Zach Proto-Zachariáš

pual konjugácia pual v hebrejčine

qal konjugácia qal v hebrejčine

R Rouét de Journel. Enchiridion Patristicum

r. rok, roku

RB Revue Biblique

resp. lat. respektive (= alebo, vlastne, prípadne)

RNT Regensburger Neues Testament

rr. roky, v rokoch

s., ss. strana, strany

s. a. sine anno (bez [udania] roku)

SBF Studium Biblicum Franciscanum (Františkánsky bibl. inštitút v Jeruzaleme)

sg. singulár (jednotné číslo)

sing. singulár (jednotné číslo)

SKK-AT Stuttgarter Kleiner Kommentar - Altes Testament

SKK-NT Stuttgarter Kleiner Kommentar - Neues Testament

skr. skratka, skrátené

SLK Slovenská liturgická komisia

slov. slovenský, slovensky

s. p. sine pagina (bez [čísla] strany)

SP Sväté písmo

SSV Spolok svätého Vojtecha

stor. storočie

SÚSCM Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda

sv severovýchod

sz severozápad

SZ Starý zákon

SZ- (sz-) starozákonný

tal. taliansky, taliančina

t. č. toho času

Test. Lev. Testamentum Levi

t. r. toho roku

Tr-Iz Trito-Izaiáš

Tr-Zach Trito-Zachariáš

v. (vv.) verš, verše

Vg Vulgáta

vok. vokatív

ZAW Zeitschrift für die alttestamentliche Wissenschaft

ZKTh Zeitschrift für katholische Theologie

zn. znamená

zv. zväzok, zväzky

ZWTh Zeitschrift für Wissenschaftliche Theologie

* „asterisk“ - okrem klasického používania tohto znaku na označovanie odchýlok, týmto znakom sú uvádzané vzájomne súvisiace údaje (bezprostredne pred týmto znakom a bezprostredne po tomto znaku), ktoré treba porovnať

|| poukaz na paralelné miesto
N. B.: Ak sú žalmy uvádzané tak, že za prvým číslom žalmu je uvedené ešte jedno číslo v zátvorke a potom nasleduje číslo verša, znamená to, že jeden údaj je podľa hebrejského číslovania žalmov a druhé číslo je podľa gréckeho číslovania v LXX. Obyčajne vyššie číslo je podľa hebrejského číslovania. Ak je uvádzaný iba jeden údaj a za ním sa uvádza číslo verša (alebo veršov), znamená to, že ide o hebrejské číslovanie.

Úvod
Výstižným spôsobom charakterizoval Sväté písmo Gustav E. Closen vo svojich teologických úvahách o základných náboženských ideách Starého zákona,1 kde vyslovil názor, že Sväté písmo je mystériom milosti, pravdy a lásky.

Sväté knihy vznikli z tajomnej Božej iniciatívy a pôsobenia jeho Ducha na ľudí, ktorí sa stali jeho aktívnym nástrojom, a tak z tejto tajomnej božsko - ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré trasovali cestu posväcovania, „zbožstvovania“ človeka, keď hovoria o dejinách stále hlbšieho skláňania sa Boha k ľuďom, a to až po jeho Vtelenie.

Tajomstvo pravdy je vo Svätom písme vyjadrené v plnosti tým, že Písmo obsahuje Božiu „výpoveď“. Boh sa vypovedal vo Svätom písme, ktoré je jeho Slovom. Postupnosť týchto výpovedí prostredníctvom rozmanitostí ľudských literárnych foriem je to, čo fascinuje biblistov a všetkých, ktorí majú lásku k Svätému písmu a postupne to štúdiom objavujú a posilňujú sa tak na ceste k spáse.

Teda Boh sa k nám skláňa, hovorí o sebe a dáva sa nám... Takto sa Sväté písmo stáva prostriedkom zbližovania sa Boha a človeka. Tento prostriedok postupne prechádza potom do sviatosti ako do svojho zavýšenia. Sväté písmo sa tak stáva základným východiskom pre dogmatiku, morálku, právo atď.

II. vatikánsky koncil zdôraznil význam Svätého písma v živote Cirkvi, keď jednoznačne prehlásil, že „Cirkev vždy mala a má Sväté písmo spolu s posvätným podaním za najvyššie pravidlo viery“ (Dei Verbum, 21).2 Na inom mieste: „štúdium Biblie nech je sťa duša posvätnej teológie“ (Dei Verbum, 24). Iný poukaz na dôležitosť správneho pochopenia biblických textov odznel z úst Svätého Otca Jána Pavla II. dňa 23. apríla 1993 na audiencii, pri ktorej mu bol predstavený dokument Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi.3 Pápež vtedy povedal: „Spôsob vykladania biblických textov má pre mužov a ženy dneška priame dôsledky pre ich osobný a spoločenský vzťah k Bohu a tiež je úzko spojený s poslaním Cirkvi. Ide teda o životne dôležitý problém, ktorý si zasluhuje plnú pozornosť.“

S vedomím dôležitosti biblického štúdia sa vydávame do poznávania jednotlivých traktátov a aj podľa slov Mt 13,52: „Preto sa každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, podobá hospodárovi, ktorý vynáša zo svojej pokladnice veci nové i staré.“

Časove je celé biblické štúdium rozvrhnuté na päť rokov s tým, že v prvom roku štúdia sa preberá všeobecný úvod do biblických kníh a hlavnými témami sú: inšpirácia, kánon a text Svätého písma. Berú sa pritom otázky tak Starého, ako aj Nového zákona. V ďalších dvoch rokoch je to najskôr Starý zákon preberaný chronologicky; v prvej časti po babylonské zajatie a v druhej zas od zajatia po Ježiša Krista. Na Nový zákon sú vyhradené tiež dva roky; tu sa látka delí podľa obsahu; v prvej časti sa študujú evanjeliá a Skutky apoštolov a v druhej časti sv. Pavol, jeho listy, katolícke listy a Apokalypsa.

Metodologicky je látka rozdelená na jednotlivé traktáty. Za každým prebratým celkom sú vybrané niektoré príslušné texty na určité exegetické skúmanie a v závere kurzu Starého aj Nového zákona je pridaných niekoľko tém na štúdium teológie Starého aj Nového zákona. Na konci starozákonného kurzu je pridaných niekoľko kapitol o judaizme. Táto téma dnes veľmi naberá na dôležitosti tak z dôvodov ekumenizmu, ktorý v posledných rokoch zahrňa aj komunitu starozákonného vyvoleného ľudu, ako aj z dôvodu dôkladnejšej prípravy na dobré porozumenie novozákonných textov. Totiž vo všetkých textoch Nového zákona sa odráža starozákonná židovská mentalita, symbolika, formulácie, ba dokonca aj niektoré výrazy. Spomínané rozdelenie na jednotlivé traktáty a potom celý rozvrh jednotlivých tém, aj výber textov takmer vo všetkom sledujú kompletný kurz biblických štúdií, ktorý vyšiel v Taliansku pod názvom Il Messaggio della Salvezza. Celé dielo začalo vychádzať roku 1966 a ihneď začali vychádzať aj ďalšie stále dopĺňané vydania.4 Dielo je kolektívne a hlavnou mierou sa o jeho zostavenie zaslúžili: P. Giovanni Canfora, O. M. I.; Mons. Piero Rossano; P. Silverio Zedda, S. J.; a P. Carlo M. Martini, S. J. z Pápežského biblického inštitútu, ktorý prepracoval niektoré otázky v 3. edícii podľa záverov II. vatikánskeho koncilu. Výhodou takéhoto systému nášho štúdia bude o. i. to, že postupne prídu na rad všetky dôležité biblické otázky a silnou stránkou systému v Il Messaggio je pomerne pestré striedanie sa tém: po úvodných poznámkach ku každej knihe nasledujú vždy exegetické poznámky a nakoniec po jednotlivých celkoch nasledujú traktáty z biblickej teológie Starého a Nového zákona.


I. TRAKTÁT: INŠPIRÁCIA SVÄTÉHO PÍSMA
1. Všeobecná orientácia a terminológia biblických kníh
Dobré pochopenie biblických kníh a ich textov predpokladá presnú znalosť mnohých termínov a pravidiel. Tieto termíny nie sú samoúčelné dohody exegétov, ale v konečnom dôsledku chcú pomôcť užitočne čítať Sväté písmo, a tak sa duchovne Božím slovom obohacovať a formovať.

Hlavným problémom a cieľom biblického čítania je otázka ako poznať v tom-ktorom texte Božie slovo. To živé zo Svätého písma, ktoré je nadčasové a každého oslovujúce. Slovom, ako rozlíšiť posolstvo Božieho zjavenia od toho, čo je len dejinnou formou, ľudským prostriedkom, poznačeným kultúrnou, sociálnou a geografickou situáciou. Ďalšou vážnou otázkou je množstvo textov, ktoré čitateľ Svätého písma často vynechá z dôvodu určitej nepochopiteľnosti alebo stereotypu, napr. rôzne štatistiky, genealógie alebo starozákonné predpisy, ktoré sú už dnes prežité. Otázka je teda takáto: Sú aj tieto texty Božím slovom? Aj takýmito otázkami sa zaoberá všeobecný úvod vo svojich prvých traktátoch a chce ich pomôcť rozriešiť. V tomto smere je zvlášť dôležitý traktát o hermeneutike, ktorá sa zaoberá otázkami rôznych zmyslov textu Písma a z toho vyplývajúcimi formami interpretácie.

Najdôležitejším prameňom biblického štúdia je samotný text Biblie a vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi. Tieto vyjadrenia sú zhrnuté v zbierke s názvom Enchiridion Biblicum (19614). K týmto primárnym prameňom sa pripája učenie cirkevných otcov a mienky teológov. K Biblii sa všeobecne pristupuje ako k určitému compositu božsko-ľudského pôvodu. Preto sú tu samozrejmé otázky o ľudských vyjadrovacích prostriedkoch, ďalej sa prejednávajú historické a archeologické problémy, objasnenie ktorých pomáha lepšie sa orientovať v biblických textoch a tu významne pomáhajú pomocné biblické vedy ako biblická a kresťanská archeológia, orientálne biblické reči, geografia Svätej zeme, topografia a iné.

Všeobecné úvody k Biblii majú už svoju históriu. Najstaršími takýmito úvodmi sú niektoré poznámky u Ireneja (Adv. Haer., III, 1,1 R 208) a Muratoriho fragment (EB 1-7). Nesamostatné formy týchto úvodov boli niekedy zachytené na začiatkoch pojednaní o niektorých knihách. Tak napr. Hieronym písal mnohé poznámky v úvode ku starozákonným knihám (R 1372-1397). Pravdepodobne najstarším systematickým pojednaním na túto tému je dielo Epifania (315-403) De mensuris et ponderibus (PL 43,237-294). V závere patristického obdobia to bola práca Cassiodora Institutiones divinarum litterarum (PL 70,1105-1150), pojednáva tu o hermeneutických problémoch. Zo stredovekých autorov je dôležitý Hugo od sv. Viktora s dielom De Scripturis et scriptoribus sacris praenotatiunculae (PL 175,9-28) a ešte obšírnejšie je jeho dielo Eruditionis didascalicae libri septem (PL 176,741-846). V časoch reformácie nastal veľký rozvoj hermeneutiky a s tým aj otázok okolo kánona. Najznámejším autorom v tomto období je Robert Bellarmín s dielom De Verbo Dei. Koncom 17. stor. vystúpil s niektorými tézami literárnej kritiky Richard Simon (†1712) a to bol vlastne začiatok moderného prístupu k otázkam interpretácie. Súhrne sa tento nový smer nazýva „biblická otázka“.

V tomto historickom postupe otázok rozoznávame teda 4 fázy vývoja všeobecného úvodu k Biblii:

1. Obdobie cirkevných otcov: prevažuje priamy kontakt s textami;

2. Stredovek: začínajú prevažovať otázky textu, hermeneutiky a kánona posvätných kníh;

3. Reformácia: nastoľuje otázku autority Cirkvi v interpretácii Písma;

4. Moderné obdobie: znovunastoľuje problémy inšpirácie a neomylnosti Biblie.

Dnes sa katolícka biblická veda orientuje v duchu posledných pápežských a koncilových dokumentov: Divino afflante Spiritu pápeža Pia XII. z roku 1943, vieroučnej konšitúcie II. vatikánskeho koncilu Dei Verbum z 18. novembra 1965 a dokumentu Pápežskej biblickej komisie Interpretácia Biblie v Cirkvi z 15. apríla 1993.

Biblické knihy, o ktorých sa pojednáva v týchto traktátoch, sa v samotnej Biblii nazývajú rôznymi výrazmi:

grafai hagiai (Rim 1,3) sväté Písma

ta hiera grammata (2Tim 3,15) sväté Písma

he hiera biblos (2Mach 8,23) posvätná Kniha

ta biblia ta hagia (1Mach 12,9) sväté knihy

Vyskytujú sa aj iné názvy ako: Písmo, Písma, a. i. Z gréckeho plurálu ta Biblía pochádza výraz so singulárovým významom: Biblia, ktorý je s minimálnymi odtienkami totožný vo všetkých moderných rečiach.

Je tu ešte jedna skupina názvov Svätého písma, v ktorej východiskovým bodom je obsah týchto kníh:

diathéke (1Mach 1,60) lat. testamentum; zmluva (stará, nová; porov. 2Kor 3,6.14).

Iný výstižný názov pre Bibliu zásluhou Tertuliána bol instrumentum a zvýrazňoval to, že Biblia znamená pre Cirkev autoritatívny a autentický dokument viery.

Za zmienku stoja aj skupiny kníh, ktoré mali svoje názvy. U židov to bol predovšetkým výraz Zákon, čo znamenalo päť Mojžišových kníh, proroci a spisy. Proroci boli delení na prvších (Joz, Sdc, 1,2Sam, 1,2Kr) a neskorých, knihy ktorých sú totožné s tými, ktoré my nazývame proroci. Nový zákon sa tiež delil na Evanjeliá a pod názvom Apoštol sa rozumeli Sk, všetky listy a k tomu sa pripájala Apk.

Dnešné rozdelenie SZ a NZ na hlavy a verše je pomerne nové. Prvým, kto rozdelil text na hlavy, bol Štefan Langton, kancelár Parížskej univerzity a neskôr kardinál v Canterbury (†1228). Roku 1528 Sante Pagnini di Lucca tieto hlavy ešte rozdelil na terajšie verše (SZ) a pre NZ to urobil roku 1555 Robert Estienne (od latinizovaného Stephanus). Toto rozdelenie sa potom ujalo vo všetkých vydaniach SZ a NZ aj v ich prekladoch.

Predsa však už aj predtým jestvovali isté delenia SZ-textu v Mišne z II. stor. po Kr. Takisto je to zjavné aj zo záverečného počítania veršov na konci každej SZ-knihy. Sante Pagnini pri svojom rozdelení Langtonových kapitol na verše zohľadnil toto delenie, a tak dnes máme túto vzácnu zhodu. Hebrejské texty mali ešte iné, liturgické delenie na určité perikopy, ktoré sa volali setuma a petucha.
2. Sväté písmo v dejinách spásy Starého zákona
Jednotlivé knihy Svätého písma (skr. SP) alebo aj konkrétne texty sa pri čítaní môžu zdať na prvý pohľad ničím odlišné od inakších svetských kníh a textov. Je tu namieste otázka o inšpirácii, ktorá sa v premietnutí do praxe formuluje takto: Čo to znamená, že tento text je inšpirovaný? Čím je ten text iný, keď je Bohom inšpirovaný a čo to pre mňa znamená ? ... atď.

V prvých storočiach kresťanskej éry tento problém nebol vypuklý. Cirkevní otcovia písali obsiahle komentáre ku knihám, uctievali si tieto knihy, hovorili o nich ako o svätých knihách, ale pritom necítili potrebu písať teoreticky o inšpirácii a o všetkých otázkach s tým spojených. Až v stredoveku vznikli isté menšie nejasnosti v otázkach charizmy proroctva za čias Tomáša Akvinského. Nasledovné storočia zaznamenali niektoré otázky týkajúce sa ľudskej stránky a inšpirácia, čiže božský charakter SP bol ešte stále mimo diskusiu. Dokonca aj na začiatku reformácie sa všeobecne uznávali tradičné postoje vo veci inšpirácie. Otázky zásadného charakteru v tejto veci sa začali objavovať až v 17. stor. nástupom novej mentality, ktorú spôsobuje veľký rozvoj prírodných vied a celkový dôraz na „rozum“ a „dôvod“. Tu sa začali uplatňovať nové prístupy k otázke inšpirácie a na konci tohto prúdu sme aj my s dnešnou dobou a patričnými vyjadreniami Učiteľského úradu Cirkvi a formuláciami špecialistov v tomto obore. Po formulovaní niektorých princípov fundamentálnej teológie bude poukázané na prínos jednotlivých období do tejto diskusie cez SZ a NZ až podnes.

Inšpiráciu ako fakt nemôžeme brať v izolácii od ostatnej Božej činnosti v dejinách spásy. Ona má v dejinách spásy svoje integrálne miesto a zahrnutie. Božie zjavenie ako celok by sa dalo zhrnúť do niekoľkých slov: Boh vo svojej láske sa rozhodol zjaviť seba samého ľudstvu a oznámiť mu svoj plán spásy človeka a zároveň mu umožniť účasť na tomto projekte. Preto Boh zasahuje slovami a činmi do dejín človeka od počiatku a pozýva ho k spolupráci. Táto Božia aktivita sa vcelku nazýva „zjavenie“.

Slovu „zjaviť“ zodpovedá v hebrejčine glh (galah), v gréčtine apokalypto a lat. „revelare“. Hebrejský význam je veľmi bohatý. Znamená otvoriť oči alebo uši niekomu, poučiť niekoho o nepoznanej veci, odkryť (porov. Gn 35,7; 2Sam 7,27). V teologickom zmysle sa na označenie zjavenia používajú aj slová s významom „vidieť“ a prijímateľ Božieho zjavenia sa často volá „vidiaci“, od toho je odvodené „videc“ - jedno z pomenovaní proroka (porov. Gn 12,7; Ex 24,11). Toto videnie však nemožno vždy brať doslova, akoby šlo o videnie očami, často ide o metaforu alebo o kontempláciu v mysli. Stretnutie zjavujúceho sa Boha a vidiaceho človeka sa vyjadruje slovom „poznanie“, čo v sebe obsahuje vnútornú skúsenosť a poznanie Božích ciest, jeho spásy, spravodlivosti atď. (porov. Iz 40,5; 56,1). Inými, veľmi častými výrazmi na označenie zjavenia je slovo „počuť“ alebo celé formuly: „Boh oslovil...“; „Boh prehovoril...“; „Videnie, ktoré videl...“ (porov. 2Sam 7,4; Oz 1,1).

Ďalším krokom v pochopení pojmu zjavenia je fakt, že pod opisom Boh prehovoril, oslovil, alebo: človek videl... treba rozumieť samotného Boha, ktorý sa zjavoval; zjavoval seba samého ako živú osobu (Dei Verbum, 2). Boh sa zjavuje ako Stvoriteľ všetkého, ktorý vládne svetu a usmerňuje jeho udalosti, je Svätý a vyžaduje bezpodmienečnú službu každého človeka. Výstižnú charakteristiku zjavenia mena JHWH podáva P. Benoit: „vrcholom zjavenia, teda Božieho mena YHWH nie je natoľko vyjadrenie jeho podstaty, ako skôr pozvanie poznať ho vo vedení - ktoré on uskutočňuje stálym a účinným spôsobom - dejín spásy ako jeden a jediný pravý Boh, ktorý vedie osudy Izraela od jednej udalosti k druhej“5 (porov. Oz 12,10; Iz 45,5).

Z toho vidíme, aký široký pojem o zjavení tkvie v biblických výrazoch. II. vatikánsky koncil o tom výslovne píše: „Tento plán zjavenia sa uskutočňuje udalosťami a slovami, ktoré medzi sebou vnútorne súvisia, takže činnosť Božia v dejinách spasenia odhaľuje a potvrdzuje učenie a skutočnosti vyjadrené slovami; a slová zas ohlasujú skutky a vysvetľujú v nich skryté tajomstvo“ (Dei Verbum 2).

Jedným z najhlavnejších výrazov na pochopenie biblického konceptu zjavenia je hebrejský výraz debar JHWH. Slovo je často používané v pluráli a naznačuje Božie zákony a Božiu vôľu v permanentnom zmysle. Izrael tu dobre reflektuje v Biblii naznačený prvotný chaos a Božie Slovo na počiatku alebo iné formulácie, v ktorých sa používajú tieto vyjadrenia o Slove: „Nielen samým chlebom...“ (Dt 8,3). Boh svojím Slovom všetko tvorí, koná, udržiava a riadi.

Je veľmi ťažké, ba až nemožné - pokiaľ máme na mysli SZ - presne datovať knižnú formáciu jednotlivých predtým jestvujúcich ústnych tradícií. Ide tu iste o proces s mnohými fázami a redakciami. Autori rozoznávajú niekoľko etáp, ktoré sa v tejto veci odohrali, a to od začiatku monarchie až po babylonské zajatie:



1. Činnosť prorokov v duchu: Výraz „slovo“ sa v Biblii vyskytuje v zmysle Božieho slova prorokovi alebo aj v zmysle slova proroka, ktorý ohlasuje Božie slovo ľudu. Potom slovo proroka muselo byť prijímané ako slovo Boha, pretože prorok dostal poslanie (porov. Iz 6,6-7; Jer 1,19). Fakt, na základe ktorého malo slovo proroka silu Božieho slova, je duch Pánov. Tento duch Jahveho zaisťuje život stvoreniu, poriadok a vzrast Božieho ľudu. Skusujú ho proroci (2Sam 23,2; Oz 9,7; Ez 2,2). Tento duch Jahveho spočinie v eminentnej miere na Mesiášovi (Lk 4,18-21).

2. Zachovanie a odovzdanie slova: Slovo raz prednesené sa nestráca po svojom vypovedaní. V izraelskej náboženskej komunite boli ustanovené niektoré funkcie, úlohou ktorých bolo zachovať slovo a konať podľa neho. Napr. to boli starší; tí mali za povinnosť vykonávať spravodlivosť podľa Pánovho slova (Ex 18,19-26); celkom špeciálne postavenie mal napr. Jozue. Jeho úlohou bolo obnoviť Boží poriadok, zachovať zákon a obnoviť zmluvu (Joz 24). Ďalej to boli leviti, speváci, proroci, pisári...

3. Niektoré Božie pokyny zapísať slovo: V biblistike sa na túto situáciu aplikuje výraz „fixácia Božieho slova“. Niekoľko prípadov: Ex 17,14; 34,27; Jer 36,1-2; Dt 17,18. Tieto výslovné pokyny Boha pre ľudí zapísať slovo slúžia ako úvod k celku Písma, ktorému sa prikladá tá istá závažnosť ako vyššie citovaným príkladom. Svedčia o tom napr.: Ex 24,7; 2Krn 34,14-33; Ezd 9-10; Neh 8.
Z tohoto všetkého vidíme, že židia mali jasný pojem inšpirácie, teologicky veľmi dobre pestovaný. Sväté knihy (zvlášť knihy zákona) majú absolútnu autoritu. Tento zoznam kníh v posledných storočiach pred kresťanskou érou mal už pevnú podobu a ľud si ich vážil a uctieval. V 1Mach 12,9 hovorí veľkňaz Jonatán: „...útechu čerpáme zo svätých kníh, ktoré máme po ruke...“. Okolo roku 130 pr. Kr. Ben Sirach prekladal knihu svojho starého otca, vtedy už židia mali presne definovaný zoznam svätých kníh a tieto boli rozdelené do troch skupín: Zákon, proroci, iné spisy.

Viera v inšpiráciu kníh SP bola v tých storočiach vyjadrovaná stále jasnejšie. Najväčší židovskí spisovatelia Jozef Flávius a Filon Alexandrijský výslovne hovoria o inšpirácii; Filon má dokonca peknú definíciu: (vo svätých knihách priamo hovorí) „človek inšpirovaný Bohom bez toho, aby povedal niečo svoje“ (De Monarchia 9)6. Je síce pravda, že Filon vysvetľoval inšpiráciu iba filozoficky ako extatický jav (vplyv Platóna), ale jeho snaha vysvetliť a definovať aj tento fakt je pozoruhodná. Fláviova zmienka o inšpirácii nie je taká precízna, ale sa viac približuje biblickému obrazu: hovorí, že sväté dejiny (=knihy) u židov sú dielom prorokov, ktorí jasne hovorili o vzdialených a minulých udalostiach, ktoré mali Božou inšpiráciou“ (Contra Apionem, I, 8,37.44)7.

Záverom možno zhrnúť 3 fakty: 1. Izrael v určitom dejinnom momente má jasné vedomie o vlastníctve svätých kníh s absolútnou autoritou, lebo obsahujú Božie slovo; 2. pokiaľ ide o pôvod týchto kníh, proroci obdarení impulzom ducha Jahveho zapísali Božie výroky a s pomocou tohto ducha založili veľkú prorockú tradíciu v Izraeli; 3. sväté knihy obsahujú činnosť Boha zjavujúceho sa svojou iniciatívou. Knihy predstavujú poklad Božieho slova a národ si ich nesie ako večné svedectvo Božieho zjavenia.
3. Sväté písmo v dejinách spásy Nového zákona
Základným východiskom v tejto časti musí byť konštatovanie z úvodu listu Hebrejom: „Mnoho ráz... hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov, ... prehovoril k nám v Synovi...“ (Hebr 1,1-2). Je samozrejmé, že ak v Ježišovi Kristovi má zjavenie svoj vrchol, aj sväté knihy došli v ňom ku svojmu naplneniu.

Vzťah Ježiša a apoštolov voči svätým knihám SZ: Pán Ježiš a apoštoli citovali často SZ. Tieto knihy majú u nich neodškriepiteľnú autoritu. „Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní“ (Mt 5,18). Veľmi časté sú výroky: „Písmo hovorí“ (porov. Jn 19,37; Rim 4,3; 9,17; Gal 4,30; 1Tim 5,18) alebo : „je napísané“ (porov. Mt 2,5; 4,4.6.7; Mk 7,6; 9,12; Lk 10,26; Jn 8,17; Sk 1,20; Rim 1,17; 1Pt 1,16). Celkove jestvuje vyše 150 citácií SZ v NZ.

V NZ jestvujú aj také citácie SZ, ktoré sú komentované tvrdením, že boli povedané alebo napísané pod vplyvom Ducha Svätého:

- Mk 12,36: Ježiš tvrdí o žalme 110,1, že ho povedal Dávid v Duchu Svätom: „Veď sám Dávid hovorí v Duchu Svätom: «Pán povedal môjmu Pánovi...»„

- Mt 1,22: evanjelista kvalifikuje proroctvo Iz 7,14, ako povedané Pánom skrze proroka: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: «Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel»„. Podobný prípad má Mt 2,15, keď cituje Oz 11,1.

- Sk 1,16.20: Peter vstal v zhromaždení a povedal: „Bratia, muselo sa splniť Písmo, kde predpovedal Duch Svätý ústami Dávida o Judášovi ... lebo v knihe žalmov je napísané: «Jeho príbytok nech spustne...»„

- Hebr 10,15: citát z Jer 31,33-34 je uvedený slovami: „Dosvedčuje nám to i Duch Svätý, keď povedal...“

Známe sú 2 miesta v textoch NZ, ktoré znamenajú výslovné vyjadrenie sa Cirkvi o inšpirácii SZ ako celku:

- 2Tim 3,16-17: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.“ Citát vo svojom kontexte hovorí o celom komplexe kníh SZ, ktoré sú vhodné na formáciu človeka. Autor listu píše Timotejovi o jeho detstve, v ktorom spoznával Sväté písmo od svojej matky a starej matky (boli zrejme židovky), (2Tim 1,5). Pri výklade tohto textu najdôležitejšie je slovo qeovpneusto“. Otázkou je, či má zmysel atributívny alebo predikatívny a tiež, či má aktívny alebo pasívny zmysel. Na základe porovnania s inými prípadmi jeho výskytu v mimobiblickej literatúre má zmysel pasívny a predikatívny. Teda Pavol ho použil nie v zmysle aktívnom, akoby Písmo „dýchalo božské“, ale v zmysle pasívnom a síce, že Písmo je vdýchnuté Bohom (=inšpirované).

- 2Pt 1,20-21: „Predovšetkým však vedzte, že nijaké proroctvo v Písme nepripúšťa súkromný výklad. Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ Na tomto mieste nie je ani tak dôležité, či súhlasíme s tými autormi, ktorí pripisujú list sv. Petrovi, alebo ho pripisujú niekomu inému. Dôležité sú tu vyjadrené myšlienky, ktoré nám tak predstavujú prvé kresťanské spoločenstvá. Autor listu povzbudzuje kresťanov čakať bez chvatu deň naplnenia Božích prísľubov. Oznámenie druhého príchodu Krista odvodzuje svoju istotu z jeho slávneho premenenia, o ktorom autor hovorí, že bol toho svedkom a z proroctiev, na ktoré má kresťan hľadieť ako na lampu, ktorá svieti v temnom mieste, kým nesvitne deň a nevzíde v srdci zornica. Dôvody tejto dôvery v proroctvá sú práve tie, ktoré menuje autor v texte 2Pt 1,20-21. Autor má na mysli proroctvo, ktoré je v Písme (pa◊sa profhtei÷a grafhvß); i˙di÷aß e˙pilu/sewß ouj gi÷netai; slovko e˙pi/lusiß vo všeobecnosti znamená výklad snov a hádaniek, gi÷netai sa vždy viaže s genitívom. Pravdepodobne hádači rôznych hádaniek a vykladači snov sa v tých časoch pokúšali vyjadrovať aj k otázkam parúzie.

Pre hovorenie v Duchu Svätom je vo v. 21 použitý výraz fero/menoi a znamená nesenie Duchom, ako je nesená loď vetrom (porov. Sk 27,15.17). Takto hovorili ľudia - slov. preklad má - „poslaní“ od Boha. Problém je ešte v jednom slove: aÓpo\. Totiž niektoré kódexy čítajú aÓgi/oi, ale to preto, že zamieňajú grécke „g+i“ za „p“.


Zo všetkých vyššie citovaných textov je vidieť veľmi jasne, že Ježiš a apoštoli prejavili otvorene svoj vzťah k starozákonným knihám a svoje presvedčenie o ich absolútnej autorite a o Božom pôvode. Explicitne sa vyjadrili o tom, že Boh hovoril ústami ľudí a že ľudia prehovorili v mene Božom a pohnutí Duchom Svätým. Toto sú dva základné elementy inšpirácie,8 o ktorých bude reč neskôr.

Potrebné je uvedomiť si ešte ďalší fakt, a síce akým spôsobom chápe Ježiš a apoštoli autoritatívny a božský charakter SZ-kníh, pretože by mohlo dôjsť k mýlnemu uzáveru a NZ-knihy by sa takto iba kvantitatívne pripojili ku SZ-knihám. Tu však jestvuje podstatná novosť zavedená Ježišom v tom, že Ježiš a apoštoli považujú SZ-knihy jednoducho za prísľub a prípravu toho, čo sa definitívnym spôsobom odohráva v ich čase, predovšetkým v Ježišovi Kristovi (porov. Lk 7,17-21; 24,25-27;.44-47; Jn 5,39).



Pôvod novozákonných spisov v novozákonnom hlásaní: Tu ide o otázku, či je možné nájsť v novozákonnom ohlasovaní nejakú zmienku o písomnom zachytení Ježišovho ohlasovania alebo ohlasovania apoštolov.

Ježiš celé svoje posolstvo oznámil ústne (porov. Lk 1,1) a to isté učil aj svojich učeníkov, keď ich poslal kázať (porov. Mk 3,14; 6,30; Mt 28,19 atď.). Na počiatku NZ-ohlasovania teda nejestvuje nejaká kniha, je to podobné, ako to bolo aj v SZ. Prvé kresťnské spoločenstvá si ústne opakovali rozprávania hlavných udalostí a slov zo života Ježiša (porov. 1Kor 11,17-27), ktoré im potom slúžili ako orientácia v kresťanskom živote. Tieto fakty boli nazývané „dobrá zvesť“ čiže „evanjelium“. Bolo celkom normálne, že sa časom prejavili želania mať tieto rozprávania zachytené aj v písomnej forme. Tak vznikli prvé zbierky Ježišových slov, nazývané dnes lógiá (z gr. logos=slovo). Boli to zbierky najdôležitejších výpovedí Pána Ježiša vzťahujúce sa na hlavné aspekty kresťanského života alebo na oblasti zvláštneho záujmu kresťanov, predovšetkým to boli rozprávania o umučení Ježiša. Ďalším faktorom v tomto probléme boli pribúdajúce cirkevné spoločenstvá, niektoré boli aj značne vzdialené. Vznikla tak potreba poslať im povzbudenie formou listu. Prvotná Cirkev si bola vedomá účinkovania a prítomnosti Ducha Svätého v kresťanských spoločenstvách pri apoštolskom hlásaní Slova (porov. Mt 28,20; Mk 16,15-20; Lk 24,47-49; Jn 16,12-15; Sk 1,5.8 atď.) a na tomto základe spoznala v týchto spisoch dielo toho istého Ducha, ktorý hovoril cez apoštolov a vyučoval Boží ľud. Takto teda vznikajú posvätné spisy v novom poriadku spásy a sú vnútorne spojené s NZ-Božím ľudom a tvoria jeho duchovné dedičstvo. Tieto spisy predstavujú spásnodejinný moment, kedy sa Boh zjavuje v Kristovi a sú ovocím špeciálneho Božieho zásahu prostredníctvom ich pisateľov. Podobne ako je tomu v SZ, aj tu inšpirácia nie je nejakým izolovaným činom, ale je organickou súčasťou Božej spásnej činnosti.



Knihy Nového zákona ako definitívny moment Božieho poriadku: Už bolo spomenuté, že NZ-knihy nepredstavujú kvantitatívne rozšírenie vo vzťahu k zbierke SZ-kníh, ale predstavujú niečo iné. V čom spočíva táto zmena? NZ-knihy sú považované za naplnenie a zavýšenie toho, čo sa vo všetkých SZ-knihách a počas všetkých predchádzajúcich stáročí iba načrtávalo. Preto NZ-zjavenie vo vzťahu ku SZ-zjaveniu predstavuje cieľový bod, ktorý až tak umožňuje vysvetliť a porozumieť SZ-línie Božieho zjavenia, ktoré v samotnom SZ nebolo ľahké pochopiť s úplnou jasnosťou. Teda posolstvo Ježiša Krista vo vzťahu k SZ nemá len úlohu schváliť a potvrdiť platnosť SZ, pokiaľ ide o jeho autenticitu, ale má úlohu aj určitého objasňovania hodnôt, ktoré v SZ boli akýmsi spôsobom uložené pre to, aby boli NZ-Božím zjavením vynesené na svetlo. Ďalej je v týchto SZ-hodnotách možné vidieť konvergenciu Božieho plánu spásy smerom ku Kristovi. V tomto svetle sa mohla potom jasne rozoznať aj skončená platnosť niektorých predpisov, nakoľko už boli prekonané svojím zdokonalením v Kristovi.
Záver: Ani v NZ, podobne ako v SZ nie je vypracovaná nejaká presne definovaná doktrína o inšpirácii svätých kníh, ale v textoch jestvujú všetky objektívne prvky na jej definovanie. Na jednej strane Ježiš a apoštoli priznávajú SZ-knihám úplnú autoritu a explicitne o tom aj hovoria, na druhej strane ich hlásanie NZ-posolstva zahýňa konštitutívne prvky inšpirácie, ba obsahuje prvky definitívneho Božieho zjavenia. Z týchto postojov vznikajú NZ-spisy, v ktorých prvotná Cirkev rozpoznáva tieto prvky, ktoré zodpovedajú prvkom inšpirácie SZ, ba viac, vo svetle týchto NZ-prvkov inšpirácie kresťania spoznávajú lepšie SZ-Božie zjavenie. Tým SZ-Božie zjavenie dostáva nový zmysel a svoju permanentnú hodnotu.

Úmyselne sme sa nepokúšali formulovať tieto prvky inšpirácie na tejto úrovni. O to sa pokúsime až pri ďalších kapitolách, pri ktorých pôjde o sledovanie tejto otázky v jednotlivých dejinných momentoch, tak ako sa táto téma odvíjala v konfrontácii s rôznymi problémami, ktoré sa postupne vynárali.

4. Božia autorita a pôvod svätých kníh v učení Otcov
Podstatné prvky inšpirácie boli už identifikované v biblických textoch. Ale prvotná Cirkev, ani predtým židovská náboženská komunita neformulovala svoju doktrínu o inšpirácii. Až nasledovné storočia po Kristovi nastáva postupné formulovanie týchto prvkov. Takto sa aj doktrína inšpirácie postupne prehlbuje a spresňuje. Cirkevní otcovia sa však tiež nevenujú špeciálne tejto otázke, ale formulujú niektoré aspekty ako: viera v Boží pôvod svätých kníh, viera v autoritu týchto kníh atď. V tejto veci v ich orientácii treba zaznamenať dva momenty: nádväznosť na NZ-texty a prehĺbenie náuky, ktorú prinášajú. Kontinuita spočíva v podržaní definovaných pojmov ako: „kniha inšpirovaná Duchom“, človek - pisateľ pod vplyvom Božím. Prehĺbenie spočíva zas v explikácii zaužívaných pojmov a v zavedení nových termínov. Celkove sa však úvahy Otcov o inšpirácii sústreďujú na tieto témy: človek ako nástroj a Boh ako autor svätých kníh, Písmo ako Boží diktát a ako Slovo alebo list od Boha.

Nadväznosť na ohlasovanie apoštolov: Vo všeobecnosti sa Otcovia vo svojich textoch o inšpirácii opierajú o 2 biblické miesta v 2Tim a 2Pt.

Klement Rímsky aplikuje text Iz 53,1-12 na utrpenie Krista a hovorí: „ako Duch Svätý o ňom povedal“ (PG 1,240). Píše tiež o Svätom písme ako o „pravdivom, ktoré pochádza od Ducha Svätého“ (PG 1,300).

Barnabášov list cituje nejaký SZ-text a hovorí, že „Pánov Duch prorokuje“ (PG 2,749).

Sv. Justín hovorí, že svätopisci sú „božsky pohnutí“ (theoforountai: PG 6,381).

Irenej učí, že hoci my nemôžeme nájsť rozriešenie všetkého, čo sa nachádza v Písme, predsa ho máme považovať za dokonalé, „pretože bolo vypovedané Slovom Boha a jeho Duchom“ (Adv. Haer., II, 28,2: PG 7,704). Po Irenejovi svedectvá autorov o inšpirácii začínajú byť stále viac početné.

Origenes v diele De principiis (IV,9: PG 11,359) napísal, že sväté knihy boli napísané „pod inšpiráciou Ducha Svätého, vôľou Otca skrze Ježiša Krista“.

Ján Chryzostom: „Proroci hovorili inšpirovaní Božím Duchom, a preto Písma, keďže boli napísané Duchom, obsahujú v sebe ohromný poklad“ (In illud „Vidi Dominum“, hom. 2,2:PG 56,110).

Ambróz: „Celé Božie Písmo sa nazýva theopneostos, pretože Boh vnuká to, čo povedal Duch“ (De Spir. Sancto III, 16,112: PL 16,803).

Augustín: „Počúvajme teda, čo nám Duch Svätý hovorí ústami proroka v tejto reči žalmu“ (In Ps. 33, sermo 2,1: PL 36, 307).

Takýchto vyjadrení je veľmi veľa. Na prvý pohľad je zjavná kontinuita Otcov voči Písmu a ich zhoda s doktrínou NZ o božskom a inšpirovanom charaktere Písma.



Človek ako nástroj Boha pri prorokovaní a písaní svätých kníh: Mnohé vyjadrenia Otcov hovoria o človeku-pisateľovi svätých kníh ako o nástroji Božieho Ducha. Nazývajú ho „Božie ústa“ (porov. Lk 1,70: Boh hovoril „ústami svojich svätých prorokov“). ·pecificky patristické sú napríklad prirovnania svätopisca k lýre, ktorej sa dotýka plektrón, tento obraz aplikujú na proroka.

Atenagoras hovorí, že Duch Svätý si poslúžil ľudskými autormi SZ tak, ako si hudobník poslúži nástrojom, na ktorý hrá (PG 6,908).

Autor spisu Cohortatio ad Graecos učí, že Duch Svätý je ako plektrón, ktorý rozozvučí svätopiscov, ktorí sú ako jeho lýra (PG 6,25n.).

Doktrína o inšpirácii sa rozvíjala aj z polemických dôvodov s bludmi. Montanisti učili, že inšpirácia je extatického charakteru a že prorok rozprával iba v alienácii zmyslov podobnej pohanským veštbám (orákulám-výpovediam). Týmto názorom sa postavil na odpor okrem iných aj sv. Hieronym: „Nie je pravda, čo si predstavuje Montanus a nerozumné ženy, že proroci rozprávali v extáze a tak nevedeli, čo rozprávali“ (In Ezech. 11,24: PG 25,101). V súvislosti s týmto bola rozvíjaná náuka o ľudskom autorovi ako o nástroji:

Augustín: „Preto od momentu, keď oni napísali to, čo On (Kristus) ukázal a povedal, nebude sa môcť v žiadnom prípade povedať, že On nenapísal... Vskutku, všetko to, čo On chcel, aby sme my čítali vo veci jeho činov a rečí, to im prikázal ako svojim rukám, ktoré to napísali (hoc scribendum illis tamquam suis manibus imperavit)“ (De consensu Evang., I, 35,54: PL 34,1070).

Sv. Hieronym a proposito žalmu 45,2 („môj jazyk je ako pero rýchlopisca...“) komentuje v osobe žalmistu: „Musím si teda pripraviť aj môj jazyk ako pero, aby cezeň písal Duch Svätý v srdci a v ušiach poslucháčov. Patrí sa mi ponúknuť môj jazyk ako nástroj a on má hrať ako na nástroji to, čo mu je vlastné“ (Epist. 65,7: PL 22,627).

Sv. Gregor o autorovi knihy Jób píše: „Je celkom zbytočné hľadať, kto napísal tieto veci odvtedy, ako vierou veríme, že autorom knihy je Duch Svätý...“ (In Iob. Moralia , praefatio 1,2: PL 75,517).

Tieto a ďalšie početné vyjadrenia Otcov na tému svätopisca ako „nástroja“ ukazujú, že Otcovia si boli vždy vedomí závislosti človeka na Božej aktivite. Pri charakterizovaní svätých kníh zdôrazňujú, že obsahujú to, čo nám Boh chcel oznámiť.



Boh - autor Svätého písma: V patristických výpovediach je vždy veľmi dôrazne podčiarkovaná Božia autorita ako základ Písma. Zrejme tu išlo o boj s herézami, ktoré sa v II.-IV. stor. prejavovali vo forme gnosticizmu a manicheizmu. Tieto bludné učenia mali spoločné tendencie v zdôrazňovaní protikladu SZ a NZ, ba ich brali až ako dva protikladné princípy a poriadky. Je to jasné napr. zo spisu Acta Archelai, pred r. 350, kde sa Mani-mu pripisuje učenie, podľa ktorého satanovi sú pripísané „veci, ktoré sa nachádzajú v prorokoch a zákone“ (PG 10,1451 nn.). Proti takémuto poňatiu sa stavajú Otcovia a v dokumentoch Učiteľského úradu Cirkvi sa vysvetľuje pravda o Božom autorstve oboch zákonov, pretože Boh sám je autorom oboch poriadkov spásy na spôsob pokračovania.

Sv. Lev: „On, (Kristus) je koncom Zákona tým, že ho neurobil prázdnym, ale ho naplnil. A on sám je tiež autorom starých vecí ako aj nových...“ (Sermones 63,5: PL 54,356; R 2205).



Statuta Ecclesiae Antiquae: (Kto má byť ordinovaný za biskupa, toho sa pýta) „si novi et veteris testamenti, id est, legis et prophetarum, et apostolorum unum eumdemque credat auctorem et Deum“ (EB 30; PL 56,880A).

Formula „Deus auctor“ je viackrát použitá na Florentskom koncile roku 1442 (EB 47), na Tridentskom koncile (r. 1546; EB 57), na I. vatikánskom koncile (r. 1870, EB 77) a na II. vatikánskom koncile (r. 1965; konštitúcia Dei Verbum, č. 11).



Písmo - „Božie diktovanie“: V západnej tradícii mala široký ohlas ďalšia formula, ktorá bola predmetom záujmu Otcov v snahe vyjadriť závislosť svätopisca a Boha, a bola to formula: „Písmo-Boží diktát.“9 Formula sa nachádza napr. u Hieronyma, ktorý tvrdil, že Duch Svätý „diktoval“ sv. Pavlovi to, čo on napísal vo svojich listoch (Ep. 120,10: PL 22,997). Augustín sa vyjadril, že údy Slova, ktoré sa stalo telom, napísali to, „čo spoznali z diktovania hlavy“ (De consensu evang. I, 35,54: PL 34,1070). Táto formula sa nachádza aj u sv. Tomáša, ktorý tvrdí: „Viera predpokladá, že Písmo bolo vyhlásené diktujúcim Duchom“ (Spiritu dictante)“ (In 2 Sent., Dist. 12,a. 2). Túto formulu prebral potom aj Tridentský koncil „Spiritu Sancto dictante“ (EB 57). Treba však poznamenať, že vo vtedajších časoch výraz „dictare“ mal oveľa širší zmysel, ako má dnes. Ak sa hovorilo o nejakom autorovi, že niečo „nadiktoval“, rozumel sa tým nejaký úkon „kompozície“, „učenia“, „predpisu“.10 Ten istý zmysel slova „dictare“ treba vidieť aj v encyklike Providentissimus Leva XIII., keď hovorí o svätých knihách „diktovaných tým istým Duchom...“ (EB 89, porov. EB 124, EB 448). A. Bea hovorí, že „každý pokus vysvetľovať povahu inšpirácie pri použití slova dictare vo vlastnom zmysle je mýlny“.11 Predsa však toto slovo zdôrazňuje primárnosť Božej aktivity vo fakte inšpirácie.

Písmo - „Boží list“: Doteraz boli vymenované hlavné témy, ktoré cirkevní otcovia rozvíjali v otázke inšpirácie. Popritom však okrajovo spomenuli myšlienku „Božieho listu“ alebo myšlienku „Božej reči Otca k synom“. Prejavilo sa to hlavne v pastorálnych a homiletických spisoch o tajomstve Písma. Naznačuje nám to aj Dei Verbum (č. 21): „Veď v posvätných knihách ide s veľkou láskavosťou v ústrety svojim dietkam Otec, ktorý je na nebesiach a prihovára sa im.“

Sv. Augustín: „Z onoho mesta, voči ktorému sme my pútnikmi, nám prišli dva listy: sú to Písma“ (In Ps. 90, sermo 2,1: PL 37,1159).

Sv. Hieronym: „Boh hovorí každý deň veriacim prostredníctvom svedectva svätých Písem“ (Ep. 133,13: PL 22,1160).

Sv. Ján Chryzostom: „Nech si každý uvedomí, že cez prorokov jazyk počúvame Boha, ktorý k nám hovorí“ (In Gen. 2, hom. 15,1: PG 53,119).


Záver: učenie cirkevných otcov neprinieslo veľké vyjasnenie do otázky inšpirácie Svätého písma. Ich zásluha v tejto otázke je však hlavne v tom, že zachovali základné koncepty a formuly, vo svojich dielach ich spomínali, a tak pripravili ich podrobnejšie prediskutovanie v nasledujúcich storočiach: človek ako nástroj Boží, Boh ako autor svätých kníh, Písmo ako diktovanie, slovo, list od Boha. Ak porovnávame pojmy božská a ľudská aktivita, Otcovia zdôrazňujú predovšetkým Božiu aktivitu. V ďalšom slede tejto otázky uvidíme, ako došlo k upresneniu týchto termínov.
5. Otázky pôvodu a autority Písma od stredovekých učiteľov po Trident (1546-1563)
V tejto kapitole sa pojednáva o situácii v biblickej otázke, predovšetkým o otázke inšpirácie v rozpätí od VII. - VIII. stor. až XVI. stor. Kapitola je rozdelená na tri časti: 1. autori až po scholastiku, 2. scholastika, zvlášť sv. Tomáš Akvinský a 3. doktrína koncilov až po Trident.

Mienky stredovekých predscholastických autorov: Stredovekí autori, ktorí sa venovali biblickým otázkam, zaujímajú v nich podobné postoje ako cirkevní otcovia. Aj pre nich je SP pokladom a nevyčerpateľným prameňom duchovného bohatstva. Irenej povedal: V Písme „nič nie je bez významu“ (Adv. Haer., IV, 18,2: PG 7,1025); sv. Bernard: „nič tam nie je, čo by neobsahovalo nejaké tajomstvo“ (Super Missus est, 1,1: PL 183,55n); Eriberto di Losinga: „...nie je tam ani jedna strana, ktorá by neniesla svedectvo Vteleného Slova“ (Sermo I, ed. Goubleau-Symonds 2, 12)12.

Hlavnou úlohou, ako ju videla táto doba, bolo rozlíšiť, usporiadať a inventarizovať pomocou doktríny o štyroch zmysloch toto bohatstvo obsiahnuté v Písme a vysvetliť vzťah všetkých elementov s Kristom. V takejto práci sa často mieša - ako tvrdí H. de Lubac - „umelá vynaliezavosť s hlbokým citom pre nevyčerpateľné bohatstvo zjavenia“. V tejto dobe zatiaľ ešte nevyskočili problémy, napr. objektívnej pravdivosti historických tvrdení obsiahnutých v Písme alebo otázky štýlu či iné. Keďže chýbal stimul na prejednávanie týchto otázok, autori stredoveku sa zväčša vyslovujú zbežne o inšpirácii Biblie a vo všeobecnosti opakujú to, čo už formulovali cirkevní otcovia v predchádzajúcich storočiach. V dielach stredovekých autorov je silne cítiť vplyv Augustína, Hieronyma a Gregora.

Hlavnými autormi v tomto období sú: Kassiodor, Izidor Sevilský, Béda Ctihodný, Rabanus Maurus. Túto dobu a situáciu v bibliku veľmi výstižne charakterizuje Bédov výrok v úvode ku komentáru evanjelia sv. Lukáša (PL 92,307): „Pokiaľ ide o fakt, že evanjelistovi sa zdalo dobré napísať, toto sa nechápe tak, že iba jemu pripadalo dobré napísať, ale to bolo pod vplyvom Ducha Svätého, že sa to aj jemu zdalo vhodné.“ Predsa sa aj on (Béda) dotýka otázky štýlu, keď poznamenáva, že Lukáš vedel veľmi dobre po grécky, a preto sa jeho reč v evanjeliu a v Skutkoch viac približuje k profánnej reči (Epist. 10 ad Accam: PL 94,692).

Teda u týchto autorov sa objavujú klasické témy, ktoré hľadia viac na rovnováhu ako na originalitu.



Obdobie scholastiky. Sv. Tomáš a otázka proroctva: Scholastika má svoju najväčšiu zásluhu v tom, že priniesla obrovský rozvoj pojmov a spolu s nimi aj rozvoj formulácie teologických tém a takto pripravila dobrú pôdu pre diskusiu o všetkých teologických otázkach, medziiným aj o biblických. Takto sa u scholastikov objavujú nové formulácie klasických otázok. Napr. Duns Scotus vymenoval argumenty, na základe ktorých treba sväté knihy považovať za inšpirované: „praenuntiatio prophetica, Scripturarum concordia, auctoritas scribentium, diligentia recipientium, rationabilitas contentorum, irrationabilitas singulorum errorum, ecclesiae stabilitas, miraculorum claritas“ (porov. Op. Omnia VIII, Paríž 1893, Prol. Comm. in L. I Sent., q. 2, n. 3).

Veľký pokrok v teoretickej biblickej vede zaznamenala predovšetkým dominikánska scholastika zásluhou Alberta Veľkého a Tomáša. Albert Veľký vysvetľuje, v koľkých spôsoboch sa môžu vidieť Božie veci a rozlišuje telesné imaginárne a intelektuálne videnie. Tomáš je zas známy predovšetkým tým, že sa zaoberal analýzou vzťahu Božej a ľudskej akcie v prípade proroka, čo je v mnohom podobné ako v prípade svätopisca. Tomáš rozlišuje spôsoby účinkov Božej a ľudskej akcie v charizme proroctva. Pritom čerpá z Augustína a z diela Alberta Veľkého, pozná aj Avicenu a Majmonida, ktorí študovali otázku stupňov prorockého poznania. Tomášove poznatky sú vyjadrené v komentároch (Iz 1,1; 6,1; 1Kor 14; 2Kor 12,1; Hebr 1,1; 11,32), v Quaestiones disputatae de veritate XII, v Summa contra Gentiles a nakoniec aj v Summa Theologiae (II-II, qq. 171-174).

Proroctvo podľa neho je poznanie vecí, ktoré prevyšujú prirodzený rozum, je to charizma poznania. Príčinou je nutne Duch Svätý. Pre prijatie tejto charizmy sa vyžaduje nadprirodzené svetlo a často aj nové druhy poznania v mysli proroka. Na okraj toho Tomáš poznamenáva, že autori, ktorí napísali sapienciálne knihy, písali o veciach poznaných prirodzene, ale v sile nadprirodzeného svetla neomylne posudzujú to, čo píšu. Táto téza sv. Tomáša bola v 20. storočí znovu diskutovaná v súvislosti s pojednávaním o ľudských aspektoch svätých kníh. Treba vidieť aj to, že Tomáš sa nevenuje inšpirácii ako takej, ale iba faktu proroctva ako určitej schopnosti poznania. Napriek tomu v Tomášovej teológii sa objavili dva prvky, ktoré veľmi pomohli definovať niektoré elementy teórie inšpirácie. Predovšetkým je to aplikácia pojmu inštrumentality (nástrojovosti) u ľudských autorov pod vplyvom Božím. Hovorí, že „homo fit instrumentum Dei“ (q. 172, a. 4c, ad 1), to isté hovorí ohľadom „milosti reči“ a ohľadom charizmy zázrakov. Vo všetkých nasledujúcich prácach všetci biblisti čerpajú túto kategóriu nástrojovosti človeka od Tomáša. Tak bolo tomu aj v XIX. stor. pri analyzovaní Božej a ľudskej činnosti v inšpiratívnom akte.

Ďalším významným prínosom je rozlíšenie medzi acceptio rerum a iudicium de rebus acceptis. Sú to dva elementy prorockého poznania. Prvý z nich nie je vždy nevyhnutný. Takto je možné do „prorockej“ kategórie chápanej v širokom zmysle pojať aj ľudskú aktivitu pisateľa, ktorý zhromažďuje svoj materiál (q. 173, a. 2c, ad 1). V ďalšom majú potom tieto jemné dištinkcie sv. Tomáša taký osud, že teológovia kedykoľvek začnú diskusiu na tieto témy, vracajú sa k Tomášovi a to aj v našich moderných časoch.



Tridentský koncil a rozsah inšpirácie: Po Tomášovi nikto neprenikol do ním komentovaných otázok hlbšie. Autori poväčšine opakujú jeho tézy a uplatňujú ich na konkrétne prípady. Známi sú: Durando, Raimondo Martini, Enrico di Gand. Posledný sa vyznamenal ocenením Tomášovej charakteristiky hagiografov, ktorí: „hoci sekundárni, predsa sa musia nazývať autori“, „autori sekundárni a ministeriálni“.13 Táto práca teológov však nie je úpadková. Ich zásluha je predovšetkým v tom, že udržiavajú otázku živú a vedia o týchto kategóriách Tomáša a vo vhodnom čase nimi poslúžia svojim súčasníkom. Napr. v čase koncilov, ktoré vtedy síce nedefinovali práve tieto témy, ale okrajovo sa dotkli aj biblických problémov a vo svojich definitívnych záveroch používajú práve tieto Tomášove kategórie. Tak napr. Florentský koncil (1438-1445) v dekréte Pro Iacobitis prináša výraz „Boh je autorom Starého a Nového zákona“ (EB 47).

Tridentský koncil sa nezaoberal otázkami omylov v učeniach o božskom pôvode svätých kníh a ich autority. Tieto otázky nastolila protestantská reforma. Koncil sa obmedzuje na vyjadrenie katolíckej viery vo sväté knihy Starého aj Nového zákona. Koncil tiež prebral výraz „Spiritu Sancto dictante“. Pred Tridentským koncilom ešte nebola nastolená otázka spôsobu ľudskej účasti na písaní. Aj Tridentský koncil o tom mlčí. V centre jeho pozornosti je otázka kánonu a to práve z dôvodu určitých negácií a k tomu sa koncil vyjadril explicitne (EB 57-60). Dôležitá pre otázku inšpirácie je predovšetkým definícia rozsahu (extenzie) inšpirácie. Koncil definoval totálnu extenziu inšpirácie tak, že po presnom vymenovaní inšpirovaných kníh SZ a NZ (EB 58-59) pridáva: „Si quis autem libros ipsos integros cum omnibus suis partibus... pro sacris et canonicis non susceperit, anathema sit“ (EB 60). Treba si všimnúť, že koncil priznal v definujúcom kánone Svätému písmu maximálnu mieru inšpirácie: všetky časti všetkých a úplných kníh. Nezáleží teda na tom, či je obsah v nejakej časti hocktorej knihy nie celkom a v úzkom slova zmysle náboženský, alebo či je niečo obiter dictum (povedané mimochodom). Túto formulu inšpirácie z Tridentského koncilu zopakujú aj oba Vatikánske koncily:

I. vatikánsky koncil: Si quis Sacrae Scripturae libros integros cum imnibus suis partibus..., pro sacris et canonicis non susceperit, aut eos divinitus inspiratos esse negaverit: anathema sit“ (EB 79).

II. vatikánsky koncil: „Svätá Matka Cirkev má totiž na základe apoštolskej viery za sväté a kánonické knihy Starého a Nového zákona v ich celosti i so všetkými ich časťami...“ (Dei Verbum, 11).



Všetky tieto vyhlásenia Učiteľského úradu Cirkvi sú vyjadrením božsko-apoštolskej a patristickej tradície. Ježiš sa viackrát odvolával na SZ-predpovede o ňom alebo o udalostiach v súvislosti s ním a takto vysvetľoval SZ. Apoštoli podľa príkladu svojho božského Majstra nerobili vo svojich výkladoch nijaké rozdiely medzi textami prvoradými a druhoradými. Pavol prekvapuje vo svojich listoch SZ-citátmi textov, ktoré sú krátke a zdanlivo zanedbateľné. Aj sv. Ján si všíma drobné detaily v SZ (napr. „nepolámete mu kosti“ Ex 12,46 - Jn 19,36). Otcovia sa tiež zastávajú každej časti SP ako inšpirovanej a preukazujú celému SP svoju úctu. Napríklad Origenes napísal: „Božia múdrosť preniká celé Písmo božsky inšpirované, až po posledné písmeno“ (PG 12,1081).
Záver: Cirkevné učenie bolo v tomto období jasne vyjadrené vo veci úplnej inšpirácie svätých kníh. Na tomto základe treba vždy odmietnuť akékoľvek pokusy deliť posvätné texty na také, ktoré podliehajú charizme inšpirácie a na také, ktoré by boli z nej vyňaté. Tridentský koncil teda nepriniesol teologický rozvoj učenia inšpirácie, ale jeho závery o rozsahu inšpirácie boli východiskovým bodom pre všetky nasledujúce kontroverzie nastolené protestantskými a racionalistickými postojmi.
6. Po Tridentskom koncile: otázky povahy inšpirácie a Božieho pôvodu svätých kníh
Po Tridente nastal veľký rozvoj záujmu teológov o problémy spojené s otázkou Božieho pôvodu svätých kníh. Boli na to rôzne dôvody. Na jednej strane protestanti hoci energicky schvaľovali Boží charakter Biblie, predsa zo svojho kánona vylúčili niektoré knihy, nielen z toho dôvodu, že chýbali v židovskom kánone kníh, ale aj pre určité ľudské dôvody, ako napr. že 2Mach, ktorá sa zdá byť súhrnom predchádzajúceho diela (porov. 2Mach 2,19,32). Je len prirodzené, že takéto postoje vzbudili ohlas a obranné postoje zo strany katolíckych biblistov a to vyvolalo aj snahy opäť a ešte jasnejšie formulovať povahu inšpirácie. Vznikali teda biblické pojednania o inšpirácii na oboch stranách. Na konci XVII. stor. začína vedecký výskum Biblie metódou porovnávania jej údajov a výsledkov vedeckých bádaní. Významnými biblistami v tomto období boli: Dominik Bañez a Leonard Lessio.

Dominik Bañez a „verbálne diktovanie“: D. Bañez sa venoval komentovaniu niektorých otázok z diela sv. Tomáša. Vysvetľuje napríklad, čo znamená formulácia, že nejaký spis je zostavený „Božou inšpiráciou“. Podľa Bañeza tu môže ísť o tri možnosti: 1. autor to nepoznal a bolo mu to Bohom zjavené; 2. alebo autor to poznal, ale dal sa na písanie pohnutý Bohom a za istej asistencie Ducha Svätého; 3. alebo že veci poznané prirodzene alebo zjavené sú vsugerované a takmer diktované pokiaľ ide o jednotlivé slová. Tieto potom autor Božím pohnutím napíše. Autor sa vyslovuje k druhej možnosti a dodáva, že Biblia obsahuje čiastočne aj veci poznateľné prirodzenou skúsenosťou alebo rozumom. Hneď pritom dodáva, že pre vyhnutie sa každému omylu je nevyhnutné, aby Duch Svätý diktoval každé slovo. Podáva aj príklady z vyjadrení cirkevných otcov, ktoré zdôrazňujú závislosť ľudského nástroja na Bohu. Avšak nepopiera aj takú možnosť, žeby voľba jednotlivých slov bola ponechaná na vedomosti alebo usilovnosť svätopisca. Táto Bañezova teória (dictatio verbalis) sa rýchlo stala spoločnou a vlastnou hlavne dominikánom, a to až do XVIII. stor.

Teória slovného diktátu bola potom predmetom ďalšej diskusie. Podľa niektorých dictatio verbalis nie je nič iné ako vyzdvihnutie (elevácia) pisateľovej schopnosti ako takej. Iní chápu toto učenie na materiálny spôsob akéhosi odovzdania jednotlivých slov. Ale sám Bañez nie je celkom jasný vo svojich vyjadreniach, lebo v tom istom kontexte používa raz výraz „inšpirácia“ a inde zas „zjavenie“. Pozície Bañeza dali dôvod na ďalšie spresňovanie náuky o inšpirujúcom pohnutí a jeho hlavnou zásadou bol názor, že spod Božieho vplyvu sa nesmú vylučovať ani jednotlivé vyjadrenia SP. To je dôležité aj v súvislosti s pestovaním zmyslu pre najmenšie výrazové detaily v Biblii. Tento zmysel veľmi pestovali cirkevní otcovia. Ale na druhej strane prílišným materiálnym zdôrazňovaním verbálnej inšpirácie zostával príliš malý priestor na skutočnú ľudskú aktivitu pisateľa a to potom spôsobovalo ťažkosti pri vysvetľovaní výrazovej rôznosti, ktorú stretávame v SP. Preto nemálo teológov sa obrátilo k iným prístupovým formám vysvetľovania.



Lessio a rozlišovanie medzi zjavením a inšpiráciou: Leonardo Lessio bol Louvainským teológom a stal sa známym svojimi tromi tvrdeniami, ktoré mu cenzúrovala Univerzita v Louvain roku 1587: 1. Aby nejaká kniha bola považovaná za SP, nie je nevyhnutné, aby jednotlivé slová boli inšpirované Duchom Svätým; 2. nie je nevyhnutné, aby jednotlivé pravdy a tvrdenia boli bezprostredne inšpirované Duchom Svätým u pisateľa; 3. ak o nejakej knihe napísanej bez asistencie Ducha Svätého tento Duch Svätý následne dosvedčí, že tam nie je nič nepravdivé, táto kniha sa stáva Svätým písmom. V pozadí takýchto Lessiových tvrdení je jeho snaha dať väčší priestor ľudskému prvku v inšpirácii, lenže Lessio robil chybu v tom, že božský a ľudský element vyjadroval akosi na tej istej rovine. Hoci ale Lessiove tvrdenia sú mylné, ich účinok bol veľký, lebo dal podnet na snahu definovať zjavenie a inšpiráciu.

Kým zjavenie je pozitívne vnuknutie pravdy svätopiscovi zo strany Boha, inšpirácia je zvláštnym pohnutím zo strany Božieho Ducha a pisateľ pod týmto vplyvom píše určité veci, pri písaní ktorých ho Duch Svätý sprevádza. Dva prúdy vtedajšieho biblického myslenia majú neskôr svojich opravovateľov v nasledovných generáciách teológov: Robert Bellarmin tvrdí, že Boh v niektorých prípadoch „pohýnal pisateľov písať to, čo kedysi videli, počuli a na čo sa rozpamätávali a súčasne im asistoval, aby napísali iba pravdu“ (De Verbo Dei, 1. 1, c. 15, 2). Suarez hovoril o „diktáte“, ale zároveň pripúšťal, že sa mohol uskutočňovať iba jednoduchou asistenciou, ktorá zabraňovala chybám (De fide, disp. 5, sec. 3). Treba vedieť, že tí, ktorí popierali verbálnu inšpiráciu, netvrdili, že jednotlivé slová nemôžu byť zahrnuté do faktu išpirácie. Napr. Bellarmin tvrdil, že každé jednotlivé slovo je zahrnuté do viery.

Popri týchto spomenutých autoroch však boli aj takí, ktorí ťahali celú náuku smerom k minimalizovaniu vplyvu Božieho Ducha v inšpirácii: J. Bonfrère (†1642) rozlišuje tri spôsoby, podľa ktorých Duch Svätý môže účinkovať na svätopiscov: 1. antecedentný model - predchádzajúce pohnutie; 2. konkomitantný model - asistencia Ducha nastane „svojou inšpiráciou“ v okamihu, kedy ide nastať omyl; 3. konzekventný model - Duch Svätý dosvedčuje, že to, čo bolo napísané, je pravdivé. V týchto vyjadreniach je jasná snaha dať čím väčší priestor ľudskej aktivite, ale tieto modely nemôžu byť v zhode s pojmami inšpirácie v Biblii, ani s patristickými postojmi v tejto veci. Predsa všal sa našli nasledovníci, ktorí zastávali aj také názory, ako je 3. Bonfrèrov model (napr. D. Haneberg [†1876] týmto spôsobom vysvetľoval charizmu inšpirácie). Iní požadovali účinkovanie Ducha Svätého iba na veci viery a na veci s ňou spojené (H. Holden [†1662]), alebo presadzovali mienku o asistencii Ducha Svätého, ktorá iba chráni pred omylom (J. Jahn [†1816]).

Všetky tieto tvrdenia majú spoločné to, že sa obmedzovali na vysvetlenie toho, čo bolo momentálne v diskusii. Chýbal dejinno-spásny pohľad, v ktorom sa inšpirácia nemôže vidieť len ako jeden fakt sám osebe, a tak byť analyzovaný na niekoľko málo elementov. Vysvetlenie musí byť zasadené do celkového rámca Božieho zjavenia sa v histórii svojho ľudu.



Obrana božského charakteru svätých kníh: V XVIII. stor. vstúpili do biblickej vedy nové otázky spôsobené námietkami racionalistov, ktorí popierali božský charakter SP. Všetky ich námietky museli potom teológovia preberať a argumentovať pri obrane božského charakteru týchto kníh, čím sa doterajší rozvoj teológie inšpirácie trochu spomalil. Na tomto poli sa presadil I. F. Marchini, ktorý r. 1777 publikoval dielo De divinitate et canonicitate Sacrorum Librorum. Sú v ňom zhrnuté autorove prednášky z predchádzajúcich desaťročí. Úvodom k tomuto dielu je konštatovanie, že táto otázka nebola doteraz prejednávaná, lebo to nebolo potrebné. Potom sa autor akoby ospravedlňoval za to, čo publikuje a to vzhľadom na „ničomné časy“, a potom píše priamo proti Spinozovi a proti deistom, a argumentuje priamo z Biblie. Obraňuje obsah Biblie dokonca aj v tých miestach SZ, ktoré hovoria o negatívnych činoch a vlastnostiach ľudí z morálneho hľadiska.
Záver: Tieto negatívne postoje racionalistickej a liberálnej kritiky mali aj jeden pozitívny účinok: tým že spochybňovali Bibliu ako celok, tým aj vyvolali u teológov potrebu zaoberať sa Bibliou ako celkom a ich snahu zasadiť otázku inšpirácie do celkového spásno-dejinného rámca. Spočiatku ich argumentácia nebola veľmi presvedčivá, lebo si vyžadovala hlbšiu teologickú reflexiu hlavne v otázkach, ktoré boli vyvolané zo strany prírodných vied. Ale v závere XIX. stor. sa dostala biblická veda opäť na úroveň pokojného spracovávania jednotlivých tém náboženského posolstva vlastného svätým knihám.
7. Otázky inšpirácie a I. vatikánsky koncil
Počnúc od XVII. stor. až po XX. stor. sa teológovia prevažnou mierou z biblických otázok zaoberali otázkami božskej autority Biblie a rozsahom inšpirácie. Spomedzi prvoradých autorov tohto obdobia si zasluhuje pozornosť J. B. Franzelin pre svoj prínos formou dôležitého biblického traktátu o inšpirácii a tiež pre svoj podiel na I. vatikánskom koncile.

J. B. Franzelin a koncept „literárneho autora“: J. B. Franzelin napísal roku 1870 obsiahlu dogmatickú monografiu Tractatus de divina Traditione et Scriptura. Dielo sa preslávilo tým, že autor v ňom zaviedol nový termín „literárny autor“. Dielo sa začína obvyklým úvodným konštatovaním o zbierke posvätných kníh, ktorých autorom je Boh pôsobením vplyvu milosti na ľudských autorov a toto pôsobenie sa nazýva inšpirácia. Tu začína autor diela rozvíjať svoje vysvetlenie. Začína otázkou: Ako môže byť Boh prvoradým autorom nejakej knihy?

Autorom nejakej knihy je ten, kto svojou mysľou niečo skoncipuje a svojou vôľou dá pokyn na napísanie tohto konceptu. Takto Boh koná tieto úkony prostredníctvom svätopisca. Tento pisateľ teda vo svojej mysli na základe Božieho impulzu determinuje napísanie tých faktov, ktoré Boh mieni a chce zdeliť. Nejde tu nevyhnutne o zjavenie, pretože ľudský autor to môže poznať aj iným spôsobom. Inšpirácia je totiž charizma osvietenia a pohnutia, pomocou ktorej človek svojou mysľou pochopí pravdy, ktoré Boh chce dať Cirkvi prostredníctvom Písma a vôľa svätopisca je pohnutá na odovzdanie týchto právd a len týchto právd písomným spôsobom. Takto človek, vyzdvihnutý a nadchnutý (elevatus), ako nástrojová príčina činnosti Boha ako prvotnej príčiny, uskutočňuje Boží plán neomylne.

Franzelin ďalej rozlišuje formálnu a materiálnu príčinu v inšpirácii. Formálnou stránkou je Boh a materiálnou je človek, lebo tento usporadúva materiál, volí prostriedky, hľadá slová atď. Predsa však je chránený Bohom pri tomto „premietaní“ právd do slov.

Týmto svojím systémom vysvetľovania Franzelin vzbudil veľký záujem o psychológiu inšpirovaného autora podľa schémy „intelekt, vôľa, vykonávacie schopnosti“. Systému sa vyčíta určitá strohosť a prílišný antropomorfizmus pri označení Boha ako literárneho autora svätých kníh. Franzelin vyvolal svojím dielom veľké nadšenie, ale aj veľký odpor niektorých teológov.



Doktrína I. vatikánskeho koncilu a problémy, ktoré vyvolala: Učenie I. vat. koncilu o inšpirácii znamená zhrnutie pozitívnych predchádzajúcich výsledkov teologického bádania a určité trasovanie budúceho výskumu v tejto otázke. Stručne sa toto učenie dá zhrnúť takto:

Koncil odmietol dve tzv. minimistické teórie: 1. že nejaká kniha sa stáva inšpirovanou na základe cirkevnej aprobácie a 2. že inšpirácia môže byť chápaná aj ako iba negatívna asistencia, ktorá chráni pred omylom. Okrem toho koncil poskytol aj pozitívnu formuláciu inšpirácie: niektoré knihy sú nazývané inšpirované „lebo boli napísané inšpiráciou Ducha Svätého, majú Boha za autora a ako také boli dané Cirkvi“. Teda koncil zdôraznil predovšetkým 2 línie: Božie pohnutie vo vzťahu ku svätopiscovi a prisúdenie autorstva Bohu. Predsa však toto koncilové učenie vyvolalo niektoré otázky:

a) Ako treba chápať inšpirujúce Božie pohnutie vo vzťahu k jednotlivým schopnostiam hagiografa?

b) Čo chce koncil učiť, keď hovorí, že tieto knihy majú za autora Boha? Chce hovoriť len všeobecne o Božom pôvode alebo chce aplikovať špecifickú metaforu literárneho autora?

c) Tvorí odovzdanie inšpirovaných kníh Cirkvi súčasť definície inšpirácie?
a) Koncil chcel vylúčiť minimalistické teórie Božej prítomnosti v inšpirácii a bližšie nedefinoval pôsobenie na svätopiscove schopnosti. Toto pôsobenie však treba chápať v predchádzajúcom i sprevádzajúcom zmysle každej činnosti svätopisca.

b) V poznámkach ku koncilovým dokumentom sa uvádza, že výraz „autor“ znamená, že „jedno a to isté napísanie niečoho sa pripisuje prvorado činnosti Boha, ktorý koná v človeku a prostredníctvom človeka“. Lenže ani tak ešte pojmy neboli jasné. Boli vznášané ďalšie otázky, napr. či koncilový výraz „autor“ je zameniteľný s patristickým výrazom „príčina“, alebo či výraz „autor“ treba chápať v zmysle „literárny autor“. A. Bea zastával názor, že výraz „autor“ je u Otcov aplikovaný na Boha v zmysle „literárneho autora“ a svoje tvrdenie podopieral niekoľkými citátmi z Otcov. Ale tieto texty nie sú mnohé a tiež nie vždy jasné. N. Y. Weyns napísal r. 1953 štúdiu De notione inspirationis biblicae iuxta Concilium Vaticanum a v nej tvrdí, že výraz „autor“ má pôvod v kontroverziách proti dualizmu manichejcov, a že I. vatikánsky koncil ju nechcel použiť v zmysle „autor spolupisateľ“. Koncil mal úmysel len znovuzdôrazniť Boží pôvod svätých kníh, odmietnuť teórie, v ktorých tento pôvod nie je dostatočne rešpektovaný, ale bez úmyslu pripísať kvalifikáciu „literárny autor“ Bohu. Najnovšie tento výraz kritizoval aj K. Rahner.

c) Relátor I. vatikánskeho koncilu Gasser sa vyjadril, že formulácia odovzdania svätých kníh Cirkvi tvorí iba „vonkajší charakter“ inšpirácie, nie vnútorný. Teológovia pri definovaní podstatných prvkov inšpirácie spočiatku teda nemenovali toto odovzdanie ako podstatný prvok inšpirácie. Ale ten istý N. Y. Weyns tvrdí, že úmyslom koncilu bolo zaoberať sa inšpiráciou proti omylom racionalizmu, ktorý bol vtedy veľmi živý. Z toho vyvodzoval, že odovzdanie kníh Cirkvi tvorí časť definície inšpirácie, pretože tým sa vyjadruje, že iba ona sama rozlišuje knihy zahrnuté do kánona od tých, ktoré hoci snáď by aj boli inšpirované, ale sa netešia takémuto priznaniu, a teda netvoria súčasť autentických textov Božieho zjavenia. Takáto definícia Weynsa, z ktorej sa dá prípadne usudzovať, že by aj mohli jestvovať knihy inšpirované, ale netvoria súčasť kánona, pretože nemajú priznanie Cirkvi, ostáva súkromnou mienkou jej autora.
Poznámka o kritériu inšpirácie: Dôkazným kritériom dogmy o inšpirácii je božsko-apoštolská tradícia, pretože Kristus a apoštoli sú neomylní. Existujú tri detailizované hľadiská, teda tri kritériá istoty inšpirácie:
1) Kritérium apoštolskosti: apoštoli boli neomylní tak v ústnom hlásaní, ako aj v písomnej forme. Teda všetko, čo apoštoli napísali, je inšpirované. Neomylnosť, samozrejme, neznamená inšpiráciu. Na to, aby neomylný apoštol bol aj inšpirovaný, potreboval zvláštnu charizmu. Toto kritérium však nie je jediné a výlučné pre celú Bibliu, ani iba pre NZ, pretože Mk a Lk neboli apoštoli, a predsa ich spisy sú inšpirované! Avšak kritérium apoštolskosti sa zdá byť dôkazným na základe troch dôvodov: 1. iba z epochy apoštolov môžeme mať inšpirované knihy. Smrťou posledného apoštola končí verejné Božie zjavenie, a preto aj inšpirácia; 2. to, že nejaký spis je inšpirovaný, vieme od apoštolov z ich učenia. Z toho nevyplýva automaticky pre každého apoštola milosť inšpirácie; 3. vskutku, všetky spisy apoštolov, ktoré sa nám zachovali, sú inšpirované. Ale tieto spisy sú inšpirované nie na tom základe, že ich zostavili apoštoli, ale preto, že apoštoli učili, že tieto knihy sú inšpirované.

To, čo platí v NZ pre apoštolov, to v SZ platí aj pre prorokov.


2) Kritérium svedectva ľudského autora: to znamená, že ľudský autor inšpirovaného spisu môže dosvedčiť, že jeho spis je inšpirovaný. Proti tomu sa namieta: a) nie je bežné, žeby inšpirovaný autor prehlásil, že jeho dielo je inšpirované; jestvujú len určité indície, napr. Apk 1,3; 22,18; b) inšpirovaní autori nemuseli byť nevyhnutne vedomí inšpirácie, mnohí si ňou neboli istí; c) aj keby inšpirovaný autor tvrdil, že jeho dielo je inšpirované, nebolo by to dôkazným kritériom, lebo by to bola vždy ľudská istota a my potrebujeme božskú istotu; navyše, istota nepramení z toho, že niekto niečo hovorí, ale z toho, že to hovorí spoľahlivý a verný človek.
3) Kritérium zo svedectva Ducha v čitateľovi a iné vnútorné kritériá: je to typický argument protestantov od Kalvína a nasledujúcich. Pritom to vysvetľujú tak, že čitateľ to pocíti vo svojom vnútri pri čítaní, že čítaný spis je inšpirovaný. Táto istota pochádza z vnútorného svetla od Ducha Svätého, ktorý toto svetlo dáva každému veriacemu. Ale proti tomu hovorí fakt, že toto svedectvo Ducha nie je riadnym prostriedkom na získanie tejto istoty. Navyše, ak aj existuje, nie je evidentná a čitateľ môže často upadať do ilúzií a sugescií. Preto k tomuto kritériu protestanti obyčajne pripájajú ďalšie, ktoré sú ale vždy internými kritériami a z tohto dôvodu sú nedostatočnými: a) vnútorné kritériá na biblické knihy ako vznešenosť a ušľachtilosť náuky a reči, jednoduchosť, starobylosť, účinnosť vzbudenia zbožných sentimentov; b) vnútorné kritériá na čitateľa biblických kníh, čiže náboženské city v tom, kto číta tieto knihy: duchovná náklonnosť, kajúcnosť, viera.
Záver: Zo všetkých týchto uvedených „kritérií“ je jasné, že ani jeden z nich nedokazuje prvoradé Božie autorstvo týchto kníh. Okrem toho, tieto „kritériá“ sú subjektívne a arbitrárne (práve pre fakt, že závisia na vnútornej dispozícii každého), a teda nie sú stabilné sami v sebe. Okrem toho tieto hodnotenia „kritérií“ neplatia len pre prípad biblických kníh, to platí napr. aj pre mystické knihy. Sú to teda kritériá vágne a neisté.

Z tohto všetkého je možné urobiť len jeden záver, a to: že jedinou inštanciou na dokázanie existencie inšpirácie je božsko-apoštolská tradícia, chránená, prehĺbená a objasnená riadnym a mimoriadnym Učiteľským úradom Cirkvi.


8. Od encykliky „Providentissimus“ po naše dni: psychológia inšpirovaného autora
Obdobie posledného storočia počnúc od vydania encykliky Providentissimus Deus pápeža Leva XIII. r. 1893 je obdobím veľkého pohybu v biblickej vede, a tak isto aj v otázke inšpirácie. Namiesto prehľadu o jednotlivých autoroch je užitočné urobiť v prvom rade prehľad hlavných dokumentov Magistéria, pretože tieto boli početné a mali rozhodujúci vplyv na vývoj učenia o inšpirácii. Veľký priestor treba venovať aj otázkam psychológie inšpirovaného autora a otázkam pravdy Písma. Toto sú zároveň záverečné pojednania celého traktátu o inšpirácii.

Dokumenty Magistéria: Medzi najhlavnejšie dokumenty Magistéria, ktoré podstatne ovplyvnili biblické vedy, patrili nasledovné dokumenty (uvádzané v chronologickom poriadku):

- encyklika Providentissimus pápeža Leva XIII. z 18. 11. 1893 (EB 81-134): bola vydaná s cieľom usmerniť biblistov vo vzťahu k minimistickým teóriám o neomylnosti Písma, poskytuje kompletnú panorámu a metódu biblického štúdia a povzbudzuje vedcov rozriešiť problémy z prírodných vied a dejín s pozornosťou voči biblickému jazyku a voči iným druhom štúdia;

- odpovede Biblickej komisie z 13. 2. a 23. 6. 1905 vo veci biblických implicitných citácií a zdanlivo historických rozprávaní v Písme. Pripúšťa sa, že sa môžu nachádzať v Písme, ale popiera sa, žeby to mohli byť všeobecne platné princípy na riešenie ťažkostí, ktoré sa môžu v SP vyskytnúť;

- dekrét Lamentabili a encyklika Pascendi proti modernizmu z 2. 7. a 8. 9. 1907. Dekrét vylučuje mienku, žeby inšpirácia bola spolumožná (compossibile) s omylmi (EB 202) a žeby sa mohlo nebrať ju do úvahy pre interpretácii Biblie (EB 203). Encyklika opisuje a odsudzuje modernistickú teóriu o inšpirácii chápanú ako mohutný impulz odvodený z náboženskej skúsenosti, vlastnej v podstate každému veriacemu a zdôrazňuje absolútnu pravdu posvätných kníh (zvlášť EB 258n 264n);

- rôzne odpovede Biblickej komisie od 1906 po 1915 (porov. EB 187-189 a passim až k číslam 414-416). Zvlášť sa tu trvá na historickej pravde evanjelií a Skutkov a odmietajú sa teórie, ktoré sa zdajú ako poškodzujúce a napádajúce neomylnosť Písma;

- encyklika Spiritus Paraclitus Benedikta XV. z 15. 9. 1920: bola vydaná z príležitosti 1500 výročia smrti sv. Hieronyma. Pripomína dielo a exegetické učenie sv. Hieronyma, opakuje učenie Leva XIII. o neomylnosti SP a vylučuje rozlišovanie náboženského a profánneho elementu v SP a odmieta názor o „relatívnej“ pravde v historických knihách (EB 440-495);

- list Biblickej komisie talianskym arcibiskupom a biskupom z 20. 8. 1941. Zdôrazňuje dôležitosť slovného zmyslu a nevyhnutnosť prísne vedeckej metódy na jeho determináciu;

- encyklika Divino afflante Spiritu Pia XII. z 30. 9. 1943. Pripomína 50-te výročie encykliky Providentissimus a odporúča používať kritickú vedu, jazykové a historické vedy a odporúč tiež študovať spôsoby vyjadrovania sa u svätopiscov, aby sa tak mohlo prísť k determinácii slovného zmyslu, a tak patrične uctiť inšpirované slová (EB 538-569);

- list Biblickej komisie kardinálovi Suhardovi týkajúca sa času dokumentov Pentateuchu a literárneho druhu prvých 11-tich kapitol Genezis (16. 1. 1948). Tiež nástojí na výskume literárnych foriem týchto kapitol, lebo tieto formy ešte neboli dobre poznané (EB 577-581);

- encyklika Humani generis Pia XII. z 12. 8. 1950. Zdôrazňuje božskú autoritu Písma a povzbudzuje študovať literárny druh prvých 11-tich kapitol Gn (EB 611-620);

- monitum posvätného Ofícia z 20. 6. 1961 o kautele, ktorá má byť požívaná pri skúmaní o historickej pravde, zvlášť slov a činov Ježiša;

- inštrukcia Biblickej komisie z 21. 4. 1964 o historickej pravde evanjelií. Zdôrazňuje historickú hodnotu evanjelií a upozorňuje, že treba zohľadňovať etapu ich formácie a ich literárny druh (AAS 16 [1964] 712-718);

- vieroučná konštitúcia Dei Verbum II. vatikánskeho koncilu z 18. 11. 1965. Konštitúcia vysvetľuje katolícku doktrínu o témach zjavenia, inšpirácie a exegetickej metódy, o Starom a Novom zákone v živote Cirkvi.

Odporúča sa študovať tieto dokumenty priamo v ich úplnom texte. Na prvý pohľad je vidieť ich množstvo za jedno storočie. To nám dokumentuje, akú dôležitosť a pozornosť prikladala Cirkev tejto oblasti Biblie v dnešnom svete.



Psychológia inšpirovaného autora a konzekvencie pre biblickú reč (literárne druhy): V 20. stor. sa ujalo ako východiskový bod členenie Božieho vplyvu v inšpirácii v duchu schémy „intelekt, vôľa, exekutívne schopnosti“. Túto schému prevzala aj encyklika Providentissimus v jednej vete, ktorá slúži ako orientačný maják pre všetkých budúcich teológov:

„(Spiritus Sanctus) Nam supernaturali ipse virtute ita eos ad scribendum exercitavit et movit, ita scribentibus adstitit, ut ea omnia eaque sola, quae ipse iuberet, et recte mente conciperent, et fideliter conscribere vellent, et apte infallibili veritate exprimerent: secus, non ipse esset auctor Sacrae Scripturae universae“ (EB 125).

Veľmi výstižnú definíciu inšpirácie je možné nájsť u autorov H. Höpfl - B. Gut Introd. I. 92, p. 59:


Yüklə 0,58 Mb.

Dostları ilə paylaş:
  1   2   3   4   5   6   7   8




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2024
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə