Imanuel Kant (1724 – 1804) Kritika súdnosti

Fakulta masmediálnej komunikácie UCM Trnava

PhDr. Dagmar Valentovičová, CSc. Estetika 20. storočia

Estetika 20. storočia

1. 
   prednáška - Teoretické východiská estetiky v 20.storočí
   

Imanuel Kant (1724 – 1804)
Kritika súdnosti

( Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu)
Kant sleduje podmienky a medze ľudskej poznávacej činnosti.

KRITIKA - rozlišovanie, posudzovanie, určovanie medzí racionálneho poznávania a empirickej skúsenosti.

Zmyslová skúsenosť a racionálne poznávanie obsahujú apriorné zložky, ktoré sú nezávislé od zmyslovej skúsenosti a racionálneho poznávania, sú to podmienky, za ktorých sú jedine možné

Empirická skúsenosť – čisté formy priestoru a času.

Racionálne, diskurzívne poznávanie – čisté pojmy, kategórie.

Uvedené formy a pojmy nazerania vyrastajú z transcendentálneho subjektu.

Kant utvoril koncept poznávania a poznania na zovšeobecnených princípoch, obmedzený je oblasťou možnej skúsenosti.

Kant zdôvodnil vkusový súd, vkus.

Schopnosť esteticky usudzovať chápe ako špecifickú schopnosť, odlišnú od zmyslového a racionálneho poznávania. Rovnako je podmienený apriórnym princípom, postupom, ktorým je princíp vnútornej účelnosti.

Efektom estetického názoru a posudzovania je SLOBODNÉ ZAĽÚBENIE BEZ ZÁUJMU, teda bez praktického úžitku, morálky alebo vedeckého poznania.

Vkusový súd možno zovšeobecniť, má charakter subjektívno – všeobecný, z toho vyplýva jeho podoba ľudskej racionality a v tom spočíva aj paradox estetického vkusu.

Kantova teória vkusového súdu umožnila umeniu vyčleniť sa z dovtedy platnej vonkajšej utilitarity, umenie sa od konca 18. storočia vníma ako estetická oblasť s imanentnými a autonómnymi zákonmi.

Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831)
Fenomenológia ducha, Prednášky o estetike
Hegel sleduje vývoj ľudského ducha smerom ku vzdelanosti, od zmyslovej istoty prirodzeného vedomia smerom k špekulatívnemu filozofickému mysleniu.

Heglova filozofická koncepcia v tom čase tvorila pandant žánru výchovno-vzdelávacích románov osvietenstva.

Duch sa vyvíja prostredníctvom dobovo typického kolísania medzi subjektívnym momentom ducha a objektívnym momentom, ktorý ho obmedzuje. Uvedený vzťah má dialektický charakter.

Vedomie začne seba samé spochybňovať, posúva sa na vyššiu úroveň sebauvedomenia si seba samého, objektívnej reality sa zmocňuje pre seba a osebe. Dôležité sú žiadostivosť a boj o uznanie.

Duch prechádza štádiami mravnosti a náboženstva smerom k absolútnemu vedeniu

( čo je rozumné, je skutočné, čo je skutočné, je rozumné).

Hegel sa venoval pojmu umenie, umeleckosť a umeleckému krásnu, skúmal umenie ako  historicky zákonitý stupeň sebauvedomovania sa absolútneho ducha.

Umenia skúma historicky, idealizuje niektoré jeho historické obdobia vývoja a niektoré umelecké druhy a žánre (grécke sochárstvo, poéziu novoveku, tragédiu).

19. storočie je podľa Hegla obdobím konca umenia, končí historická etapa vývoja absolútneho ducha smerom k vedeniu a rozumu, končí etapa, ktorá bola spojená s umeleckým prejavom.
Kant Hegel
percepcia, percipient autor, zámer, doba

zmyslová podoba, forma, výraz pojem, svetonázor, ideológia

účelnosť bez účelu, vnútorná sloboda výraz historického vedomia, pravda

polysémia monosémia

otvorenosť umeleckého diela jednoznačnosť umeleckého diela

pojmová nedefinovateľnosť pojmová definovateľnosť

forma obsah

rovina výrazu rovina významu

signifikant signifikát

konotácia denotácia

autómnosť heteronómnosť

2. 
   prednáška - Semiotická estetika
   

Každá kultúra má svoj vlastný spôsob klasifikácie sveta, ktorá sa odráža v lingvistických a sémantických štruktúrach.

Semiotika- ( gr. sémeion – znak) – termín označujúci vedecké teórie skúmajúce vlastnosti znakov, znakových systémov a znakových procesov. Veda o znakoch.

Teoretické vplyvy filozofie jazyka, lingvistiky, logiky, rétoriky hermeneutiky.
Veci a udalosti skutočného sveta neobsahujú alebo neponúkajú svoj vlastný, skutočný význam, ktorý by jazyk ďalej len prenášal. Význam sveta je spoločenskou produkciou, praxou. Svetu musí byť význam daný, pričom jazyk a používané symboly sú prostriedkom vyjadrenia významov.

Význam nie je daný, ale utvorený. Rovnakej udalosti môže byť pripisovaných viac významov. Utváranie významov je teda významná sociálna aktivita.

Semiotická estetika – smery v estetike 20.storočia, ktoré uplatňujú v → estetike → semiotiku a pristupujú k umeleckému dielu ako k → estetickému znaku. S.e. nie je jednotným smerom, obsahuje rôznorodé koncepcie, ktoré sú založené na rozdielnych estetických a ideologických východiskách.

Roland Barthés, Umberto Eco, Algirdas Greimas

Znak – materiálny, zmyslami vnímateľný predmet, udalosť, operácia, ktorá sa v pozadí prejavuje ako určenie, označenie prezentácie iného predmetu, udalosti, operácie. Poukazuje na odlišný význam od toho, čím je ako objekt.

Znak je znakom len v procese interpretácie
OGDEN-RICHARDSONOV TROJUHOLNÍK REFERENCIE

ZMYSEL

INTERPRETANT

SUBJEKT
VYJADRUJE KONCIPUJE