Pamätnica vištuka 1994



Yüklə 416,63 Kb.
səhifə1/7
tarix14.01.2018
ölçüsü416,63 Kb.
#20552
  1   2   3   4   5   6   7




PAMÄTNICA VIŠTUKA 1994

Zostavil: DDr. ALEXEJ IZAKOVIČ. Vydala: KATOLÍCKA JEDNOTA SLOVENSKA, MIESTNA POBOČKA VIŠTUK - 1995. Lektoroval: HADRIÁN RADVÁNI. Fotografie: ANTON KELEŠI ml. Tlač: OFSETOVÁ TLAČIAREŇ, DOLNÍK TIBOR, M.R. Štefánika č. 9, 920 01 Hlohovec

Rudo Vištučan:



FATIMSKÁ PANNA MÁRIA.
Jak miluje deti Matka Božia

ukázala nám to tam vo Fatime.

Zverila im to tam vo Fatime,

zverila im úkol obrátenia Ruska,

obrátenia ateistov v ich rodine.

Svätý Otec zvolal Máriu do Ríma

na pút ku Petrovi ad limina.

A potom ju vyslal: iď po krajinách

ako pútnička vnášať pokoj Boží i požehnanie

národom, rodinám celého sveta.

Tak aj na Slovensku skrsla myšlienka

pozvať nebies Matku Božiu,

Putničku doniesť ľudom pokoj a požehnanie

aj Vištuku obzvlášť k jeho 750-ke.

Putuj Matko, žehnaj našu krajinu,

by zostala verná z neba Tvojim výrokom:

Robiť pokánie, modliť sa veľa,

aby len láska v srdciach zvíťazila.



FATIMA V PORTUGALSKU - VIŠTUK NA SLOVENSKU.

Ako súvisí tento titul?

Vo Fatime 13. mája 1917 prihovorila sa Panna Mária celému svetu. V roku 1994, keď si Vištuk pripomína jubilejné 750. výročie svojho trvania, presne 15. apríla 1994 slávnostne privítal a pozdravil FATIMSKÚ PUTOVNÚ SOCHU vo svojom skromnom, malom ale slávnostne vyzdobenom, dovolíme si povedať srdečnom prostredí.

Ako sa to stalo? Chceme byt skromní, pred Pannou Máriou aj úctivo zbožní, ale dovolíme si povedať aj úprimní.

Z Fatimy sa šírila a šíri mariánska úcta po celom svete. Napríklad: do dnešného roku preputovala „Fatima“ na 500.000 kilometrov pozdravovaná 300 miliónmi pútnikov. S vďakou ale aj s hrdosťou chceme sebe ale aj iným povedať: Vďaka iniciatíve misijných horliteľov, zvlášť školských detí, vznikla túžba pozvať Pannu Máriu - Fatimu - aj na Slovensko, potom vďaka vištuckej iniciatíve aj po Slovensku, ale aj do strednej Európy.

Niekoľko slovíčok na porozumenie. Pôvodne mala Fatima putovať cez Maďarsko, Poľsko, Ukrajinu, možno aj do Ruska. Zasiahli dva „rušivé“ momenty. V Angole, kde mala Česko - Slovenská republika veľvyslanectvo /veľvyslanec Peter Zsoldos a jeho tajomník Ing. Pavol Kosnáč/ rozpútala sa občianska vojna. Opustili Angolu; Slovenská republika otvorila veľvyslanectvo v Portugalsku. V Maďarsku zas politické pomery vynucovali predčasné voľby. V takomto stave celonárodná pút Fatimy nebola únosná.

Manželka veľvyslaneckého tajomníka Ing. Daniela Kosnáčová bola na návšteve vo Vištuku. Sledovala farskú poradu o oživenej vištuckej misijnej horlivosti - a vyslovila sa. „A nemohla by navštíviť „Fatima“ cez Slovensko strednú Európu?“„. Myšlienka očarila misijných horliteľov. Vtedajší vištucký farár Mons. Dr. Alexej Izakovič sprostredkoval Ing. Kosnáčovi audienciu u p. kardinála Jána Ch. Koreca, ktorý poznal pomery v Portugalsku. Myšlienka zaujala aj trnavského pom. biskupa Mons. D. Tótha, slovenského metropolitu Mons. Jána Sokola. Túžba Vištuka privítať Fatimskú Pútničku, účinne podporovaná arcibiskupstvom, vplyvom kardinála J. Ch. Korca - dozrela.

Slovenské veľvyslanectvo v Lisabone /Portugalsku/ mohlo hlásiť ministerstvu, že „Fatima“ bude 14. apríla 1994 oficiálne v bratislavskom kostole sv. Martina.

Faktická poznámka. Medzi vítajúcimi Bratislavčanmi bol súkromne prítomný aj p. prezident Michal Kováč s manželkou.

Putovná socha „Fatima“ zastavila sa aj vo Vištuku. Do 3.000 domácich a cezpoľných veriacich zbožne sledovali, ako na farskom dvore štyria občania /Ing. Peter Polakovič, Jozef Lopoš, Štefan Uhlár, Anton Bublavý/ prevzali „Pútničku“ a postavili ju vedľa poľného oltára, na ktorom celebroval a kázal biskup Mons. Dominik Tóth obklopený okolitými kňazmi /dekan Karol Chvála z Pezinka, Vladimír Kotes z Modry a Vištuka, Štefan Žák z Dubovej, Anton Priebera zo Šenkvíc, Pavol Böhm z Častej, Ján Jakúbek z Báhoňa/, vištuckí rodáci: P. Dr. Fidél Jurčovič OFM, Rudolf Granec salezián, bývalý vištucký farár Mons. Dr. Alexej Izakovič, Juraj Augustín z Arcibiskupského úradu v Trnave. K povzneseniu myslí prispelo aj počasie a čo nemožno zabudnúť, dychovka „Vištučanka“. Na záver bohoslužby prečítal biskup Mons. D. Tóth zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Dodajme: Biskupa Mons. D. Tótha pozdravila miestna predsedníčka Katolíckej Jednoty Ing. Mária Vráblová a v národných krojoch družičky: Lenka Oravcová, Marcela Radakovičová, Silvia Vráblová.

Po ukončení slávnostnej svätej omše usporiadatelia rozdávali spomienkové obrázky. Všetci zbožnými pohľadmi, veru aj srdcami sledovali, ako „Fatima“ pokračuje žehnaním do Trnavy a potom postupne celým Slovenskom, aby sa napokon vrátila do Fatimy, kde ju odovzdali štyria slovenskí diakoni /Branislav Bukovský z Trnavy, Peter Kudláč z Radošoviec, Jozef Kuna z Výčap - Opatoviec, Richard Jankovič zo Starej Turej/ zástupcom Maďarska, pred tvárami okolo 300.000 portugalských detí a na 200.000 dospelých - dňa 10. júna 1994 o 13.00 hodine prostredníctvom slovenského metropolitu Mons. Jána Sokola, so stručnými a zo srdca vychádzajúcimi slovami: „TÁTO SOCHA FATIMSKEJ PANNY MÁRIE DO 9. JÚNA 1994 PUTOVALA PO CELOM SLOVENSKU. JEJ CESTA BOLA TRIUMFÁLNA. DNES JU ODOVZDÁVAME VÁM, ABY NASTÚPILA SVOJU PÚŤ DO MAĎARSKA. ŽELÁME JEJ, ABY TÁTO PÚŤ BOLA ĎALEJ POŽEHNANÁ.“



PRIVÍTANIE PUTUJÚCEJ SOCHY FATIMSKEJ PANNY MÁRIE VO VIŠTUKU.

Naša jubilujúca obec Vištuk dostala k 750. výročiu svojho založenia vzácny dar. V piatok 15. apríla 1994 do našej malej farnosti zavítala putujúca socha Fatimskej Panny Márie. Mnohí tomu nechceli veriť a pýtali sa: „Prečo práve do Vištuka?“. My odpoveď poznáme. Stalo sa tak preto, lebo myšlienka putovania Fatimskej Madony na Slovensku vznikla práve v našej farnosti na podnet jej správcu vdp. Mons. ThDr., PhDr. Alexeja Izakoviča. Práve jemu patrí naše úprimné poďakovanie za to, že náš rodný jubilujúci Vištuk bol poctený takou veľkou milosťou. Sochu do našej farnosti odprevádzal vdp. Dr. A. Izakovič spolu so sestričkami z Kongregácie dcér Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave. Po jej privítaní naši najmenší a farníci z Vištuka a blízkeho okolia bola slávnostná svätá omša, ktorí celebroval pomocný trnavský biskup Mons. Dominik Tóth. Slávnosti privítania Fatimskej Panny Márie vo Vištuku sa zúčastnil aj pezinský pán dekan Karol Chvála, terajší správca farnosti Vladimír Kotes, Anton Priebera zo Šenkvíc, Ján Jakúbek z Báhoňa, dekan Štefan Žák z Dubovej, Pavol Böhm z Častej, Juraj Augustín z Trnavy, sestričky z Bratislavy, sestričky Uršulínky z Modry, vištuckí rodáci - kňazi P. Fidél Ambróz Jurčovič, vdp. Rudolf Granec, ses. Marcela Lišková a 2.500 -3.000 veriacich z Vištuka i blízkeho okolia. Väčšina z nich prijala i sv. prijímanie. Pán biskup pred slávnostným požehnaním zasvätil našu farnosť Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. K dôstojnému priebehu slávnosti prispela svojim doprovodom vištucká dychovka.

Naša farnosť mala iba štyri dni na prípravu tejto mimoriadnej a vzácnej udalosti. No i napriek časovej tiesni sa ju vďaka našim farníkom podarilo dôstojne osláviť. Vištučania vyupratovali a vyčistili verejné priestranstvá, vyzdobili sochu Panny Márie na námestí, súsošie Najsvätejšej Trojice za dedinou, ostatné sochy svätých v obci, kostol, faru i okná. Muži stavali oltár a slávobrány. Na hornom konci bola slávobrána s heslom „Panna Mária, oroduj za Vištuk“, na dolnom konci s heslom „Panna Mária oroduj za Slovensko“ a na začiatku uličky ku kostolu s heslom „Panna Mária Fatimská, Vištuk Ťa pozdravuje a víta“. Prvé dve prosby boli aj na obrázkoch Panny Márie, ktoré vištuckí farníci rozdávali na pamiatku všetkým, ktorí sa tejto krásnej a milej slávnosti zúčastnili. Ženy a dievčence ozdobovali oltár, kostol, faru, vili vence, šili zástavky. Každý mal plné ruky práce. Do prípravy na túto slávnosť sa vzorne zapojil aj Obecný úrad, Základná škola i Poľnohospodárske družstvo. Vištučania sa na privítanie Fatimskej Panny Márie pripravili aj po duchovnej stránke. V hojnom počte pristúpili ku svätému prijímaniu. Po celý týždeň pred slávnosťou sa hrali v miestnom rozhlase mariánske piesne, bola pripravená a odvysielaná relácia o Fatimských zjaveniach.

Táto vznešená udalosť sa natrvalo zapíše do análov našej obce a bude svedectvom i pre budúce pokolenie, že vo Vištuku, ktorému dali pevný základ viery naši predkovia, bude mat Panna Mária trvalé a pevné miesto v našich srdciach i rodinách.



Ing. Mária Vráblová predsedníčka skupiny Katolíckej Jednoty Slovenska
Sochu Panny Márie Fatimskej pozdravili družičky: Lenka Oravcová a Patrícia Vráblová týmito slovami:

„Drahá naša Matka, Nebeská Kráľovná!

Vítame Ťa medzi nami a ďakujeme Ti za všetky dobrodenia, ktoré nám preukazuješ. Chceme sa aj my podobať fatimským deťom, preto Ťa prosíme: vlej do našich sŕdc lásku, pokoru a poslušnosť, aby sme Ťa mohli chváliť, oslavovať a pod Tvoju ochranu sa vždy utiekať.“

Pána biskupa, kňazov a sestričky pozdravili družičky; Marcela Radakovičová a Silvia Vráblová slovami:

„Milý pán biskup, pán dekan, dôstojní páni a ctihodné sestričky! Vítame Vás na tejto krásnej a milej slávnosti a vyprosujeme Vám stálu pomoc a ochranu Panny Márie, aby ste ešte dlho mohli vykonávať Vaše - Pánu Bohu milé povolanie!“.

NA PAMIATKU NÁVŠTEVY PUTOVNEJ SOCHY PANNY MARIE FATIMSKEJ VO VIŠTUKU.
Pri príležitosti tradičnej septembrovej púte u Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, v dňoch 17. a 18. septembra 1994, boli slúžené viaceré sväté omše. 0 8.30 hod. bola slávnostná svätá omša celebrovaná trnavským arcibiskupom Mons. Jánom Sokolom a koncelebrujúcimi biskupmi: Severínom Silvom z Fatimy, banskobystrickým biskupom Mons. Rudolfom Balážom, pomocnými biskupmi Mons. Petrom Dubovským, Mons. Dominikom Tóthom, Mons. Andrejom Imrichom, prelátmi, provinciálom Saleziánov Ernestom Macákom, miestnym správcom fary Františkom Kohútom a mnohými kňazmi.

Po svätej omši pozdravil pútnikov biskup z Fatimy. Potom arcibiskup Mons. J. Sokol posvätil pamätnú tabuľu, pripomínajúcu nedávnu návštevu Panny Márie Fatimskej v našej vlasti. Panna Mária Fatimská okrem iných miest „zastavila sa“ aj vo Vištuku.

Pamätnú tabuľu z Vištuka do Šaštína priniesli farníci a k oltáru ju niesli mládenci, devy a deti vo vištuckom kroji: Jozef Lopoš, Juraj Polák, Zuzana Šuplatová, Monika Novotná, Peter Bublavý, Mária Bublavá, Milan Hanek a Michaela Kosnáčová.

Pamätná tabuľa je umiestnená na hlavnom priečelí farského kostola Najsvätejšej Trojice vo Vištuku, po pravej strane vchodu a jej text znie:



Putovná socha / FATIMSKEJ PANNY MÁRIE / Na svojej prvej ceste Strednou Európou /14.4. - 8.6., - dňa 15. apríla 1994/ slávnostne privítal Vištuk. / Prosíme, / pomôž Vištuku a Slovenskej republike / oslavovať Ťa stále. / Dané v roku Pána 1994. / V jubilejnom 750 roku trvania obce / a farnosti Vištuk.

Pamätnú tabuľu po príchode zo Šaštína odclonil obvodný dekan Karol Chvála z Pezinka, vištucký rodák P. Dr. Fidél Jurčovič, bývalý provinciál Q. františkánov a vištucký rodák salezián Rudolf Granec.



UROBTE VŠETKO, ČO VÁM POVIE !
Nemožno zabudnúť na návštevu Fatimskej Panny Márie, ktorej istou túžbou je natrvalo zostať v našich srdciach a v rodinách.

Pri pohľade na množstvo farníkov a pútnikov nemohol som nemyslieť na svadbu Božieho Baránka /por Zjv. 19,11, kam nás volá práve Jeho i naša Matka, Panna Mária.

V Evanjeliu podľa sv. Jána čítame: Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi Jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej povedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie.“ /Jn 2, 1 - 5/.

Mária veľmi dobre vie, že jej deti nemajú vína, teda to, čo by mali mat: Ježišovho ducha. A jediné po čom túži je, aby prišla hodina jej Syna. A preto vždy naliehavo vyzýva svoje deti: „Urobte všetko, čo vám povie!“

Poslúchnutie tejto materinskej rady priblíži príchod Ježiša, Jej Syna a nášho Brata a Boha.

Celé posolstvo Matky Božej je teda skryté v slovách: Urobte všetko, čo vám povie!

Až potom prichádza Ježišova hodina, v ktorej On sám, uprostred svojich bratov, zabezpečí dostatok vína, svoju prítomnosť uprostred nich.

A aby táto hodina prišla čo najskôr je potrebné, aby sme boli zjednotení, lebo: „Kde sú dvaja alebo traja zjednotení v mojom mene, tam som ja uprostred nich.“ /Mt 18, 20/.

Urobte všetko, čo vám povie!

No Ježiš nám to už povedal: „Ostaňte v mojej láske“ /Jn 15, 9/. Zostať v Ježišovej láske však možno iba vtedy, ak prijmeme za program svojho života Jeho prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom... ako som Ja miloval vás.“ /Jn 13, 34/.

Toto je tá hodina, hodina vzkrieseného Pána, je v sile nového prikázania a vzájomnej lásky, ktorá má rozmer vzájomného darovania života tam a medzi tými, čo „počúvajú Jeho slovo a uskutočňujú ho.“

Posolstvo Fatimy nás všetkých volá k premene myslenia, k premene života, aby sme sa stali novými ľuďmi, opravdivými kresťanmi, ktorí budú zveľaďovať Kristovo tajomné telo a prispejú k vybudovaniu novej zeme a nového neba. A toto je svadba Božieho Baránka - náš program, naše určenie, náš cieľ!



Vladimír Kotes farár v Modre a správca fary vo Vištuku.
FATIMA PO ROKU ...

Táto mimoriadna udalosť sa natrvalo zapísala do sŕdc našich veriacich. Stala sa určitým medzníkom v histórii existencie našej farnosti. Pre mnohých z nás bola vážnym dôvodom na zamyslenie sa nad doterajším životom, nad otázkami života a smrti, nad postojom k životu a úcty k nemu. Mnohí z nás si našli, alebo viac upevnili vzťah a úctu k našej Patrónke a Orodovnici. Utiekajú sa viac k Nej v prosbách a modlitbách. Častejšie a s väčšou vážnosťou pristupujú k Sviatostiam. Modlitbami, prijímaním Sviatostí a pravidelnými finančnými podporami prispievajú na misijnú činnosť.

Náš každodenný život plynie ďalej. Rozžiarený, naplnení láskou a pokojom pre putujúcu sochu Fatimskej Panny Márie v našej farnosti privítali, poklonili sme sa jej a zasvätili sme sa jej Nepoškvrnenému Srdcu. V myšlienkach i v modlitbách sa často vraciame k tejto mimoriadnej a vzácnej udalosti. Jej návštevu v našej farnosti nám neustále pripomína pamätná tabuľa na priečelí kostola. Zapíše sa však natrvalo do našich sŕdc? Budeme s ňou žiť v našich rodinách i v budúcnosti? To sú veľmi ťažké otázky. Vedieť na ne nielen kladne odpovedať, ale podľa vzoru Panny Márie i žiť - si žiada veľké obety a sebazaprenie. Dokážeme to?

Vištuckí farníci.

ČOSI, ČO JE NA SLOVENSKU MÁLO ZNÁME, TAKMER NEZNÁME: ZLATÁ KNIHA FATIMSKÁ.
Pomocou istej osoby /v pozadí je lekár, ktorý žije u nás, ale je Rus/ dostali sme sa ku veľkému počtu občanov z Ruska, ktorí sa prihlásili do Zlatej knihy Fatimskej. Na otázku, kde sa odrazu našli tak mnohí, ktorí sa prihlásili do Zlatej knihy Fatimskej, dostali sme informáciu:

- Vy nás vôbec nepoznáte. My po Černobyle máme v každej rodine najmenej troch chorých. A keby bol len jeden, tak sa u nás všetci členovia prihlasujeme do Zlatej knihy Fatimskej. A odkiaľ to vieme? Priamo zo Slovenska. Ktosi priniesol k nám Zlatú knihu Fatimskú /= ZKF/. U vás hneď jedna duša to preložila a prepísala do azbuky. My si to všelijako rozmnožujeme /ako u nás za komunizmu samizdat/. Nás to veľmi zaujalo, lebo vycítili sme v tom odkaz Fatimskej Panny Márie, ktorý dávala sestre Lucii: „Modlite sa ruženec!“. Hoci by sme mali len jedného chorého v rodine, my sa potom zapisujeme všetci rodinní príslušníci do ZKF. Dokonca bola aj takáto poznámka: „Keby sme nemali chorého, tak máme alkoholika, a ten jeden zastúpi v rodine aj troch chorých odrazu.“ Prvý raz sa nám prihlásilo 17 tisíc. Potom milión dvesto a dokonca spolu skoro šesť miliónov. Prijali sme to s rezervou.

Ako sa rozbehli naši Slováci na misie do Ruska - i naše sestričky - tak sa k nám hlásia znovu odtiaľ, aleje to už organizovanejšie. Udajú nám vedúcich istých centier, na ktorých sa máme obrátiť. Títo nám nahlasujú teraz presne aj s menami, dokonca s niektorými adresami. Na Ukrajine 80 - ročný gréckokatolícky kňaz počul z Vatikánu o Rodine Nepoškvrnenej na Slovensku, vyžiadal si moju adresu z Vatikánu a napísal svojmu biskupovi. Prosil ho o súhlas v celej diecéze založiť Rodinu Nepoškvrnenej. Je to vdp. otec Jurij.

Už asi 5 rokov každý rok posiela aj duchovnú kyticu ružencov pre Svätého Otca, aby sme to spojili s našou. S ním udržiavame kontakt.

Poznámka: Zlatá kniha Fatimská na Slovensku jestvuje od pontifikátu Jána Pavla II.



VIŠTUK V MINULOSTI.

Dávnovek obce.
Od r. 1961 opatrujem asi 6 - tisícročnú kamennú sekeru, ktorá sa našla 4 km juhovýchodne od Vištuka. Aj keby sa našli ešte staršie doklady o živote ľudí v doline Vištuckého potoka, svedčí tento nález o osídlení územia už v dobe kamennej. Odborná literatúra uvádza z okolia Vištuka kultúru volutovú, aj kultúru lengyelskú /2900 r. pr. Kr./.

Vhodné podmienky na lov, ako aj dobré pôdne a klimatické podmienky boli predpokladom ďalšieho nepretržitého osídlenia Vištuka. Skôr rušné ako pokojné časy prežívali VištuSania od začiatku nášho letopočtu. V prvých storočiach sa tu stretol svet barbarov so svetovládnym Rímom. Potvrdzuje to objavená rímska pevnosť pri Cíferi. V polovici tisícročia sa stáva Vištuk súčasťou slovanského etnika na hranici s divokými Avarmi - archeologicky sú doložení v neďalekom Čataji. V stredoveku siahalo slovenské osídlenie ďaleko za Dunaj.

Od druhej polovici tisícročia nachádzame v intraviláne obce doklady o vyspelom roľníctve slovenských Vištučanov. Je možné predpokladať, že v období Veľkomoravskej, či Veľkoslovenskej ríše bol Vištuk trvalou usadlosťou. Nemusí byt náhoda, že dnes v čase dobrých poveternostných podmienok vidieť z vištuckého chotára bratislavský hrad /vtedy baziliku/ i nitriansky Zobor. Tieto pohľady z Polánky, či z báhoňskej cesty ma aj dnes vzrušujú. Možno v tom vidieť aj stredovekú komunitatívnosť /signalizácia ohňom a dymom/ na centrum v Nitre. Nie je potom náhoda, že v r. 1244 sa Vištuk prvýkrát spomína listinne už ako existujúca poddanská obec panstva na Červenom Kameni. To dosvedčuje dávny vznik usadlosti, jej rozvoj na obec a vstup do historického obdobia slovenského Vištuka.

Aj v názve obce vidím slovenský pôvod. Staroslovenské „Vis“ písané „Wisch“ označovalo vodu, rieku, potok, močiar. Predhistorický Vištuk mal najmenej tri vodnaté potoky a mnohé bariny. Potvrdzuje to aj najstaršie pomenovanie Vištuckého potoka z roku 1244 ako „Barzaneh“, čo znamená Barinec /Barina/. Bližšie to opisuje „Vištuk v písme“.



Historický Vištuk

sa rozvíjal ešte sľubnejšie. Počet obyvateľov narastal pravdepodobne aj nemeckou kolonizáciou. Potvrdzovalo by to niekoľko nemeckých mien v stredovekom Vištuku. Výsledkom a potvrdením rozvoja obce bol vznik vlastnej farnosti už asi v 13. storočí, doložene v r. 1332. Pri farách vznikali u nás najstaršie cirkevné ľudové školy. Hoci chybuje dobový obraz Vištuka, ani údaj o počte obyvateľov z tej doby nemáme, predsa máme z tej doby veľmi hodnostnú historickú pamiatku. Je to kostolná veža z pôvodného gotického kostola zo 14. storočia. Len málo miest na Slovensku má takú vzácnu historickú pamiatku. Výstavnosť a rozmery veže umožňujú predstaviť si veľkosť a význam obce s vlastnou farnosťou v 14. storočí.

V nasledujúcom období nastáva úpadok a spustnutie obce. Mohli to spôsobiť časté nájazdy husitov, kedy plienili v Modre, Senci, Trnave a na okolí. Veď už v r. 1428 sa červenokameňský pán Ulrich Wolfurt ukrýval pred husitami v Trnave. Prosperujúci Vištuk s vyčnievajúcou, honosnou vežou nemohol ostať bez „pozornosti“ husitov.

Od 16. storočia sa v obci striedali obdobia rozvoja s obdobiami úpadku. V r. 1540 sa v spustnutej obci usadilo asi 30 chorvátskych rodín a o dva roky bol postavený nový rybník, ktorý bol najväčší na celom panstve Fuggerovcov. Mal vyše 80 hektárov. V r. 1553 bola postavená nová farská budova „pri rybníku“. Zároveň však cisárski vojaci vypálili obec. Okrem poľnohospodárstva sa v obci rozvíjala výroba pálených tehál - ročne až 180.000 kusov, aj výroba šindľov. Takto sa v r. 1591 stáva Vištuk mestečkom /zachoval sa aj odtlačok pečate/. V 16. - 17. storočí zasiahlo turecké plienenie aj Vištuk /dodnes zachované v ústnom podaní/.

Historický Vištuk sa rozvíjal ako slovenská obec. Potvrdzujú to cirkevné vizitácie, aj zápisnice richtárstva, ktoré sa aj v čase najväčšej chorvátskej kolonizácie písali slovensky, alebo dvojjazyčne: slovensko - chorvátsky.

Popri tehliarstve sa rozvíja v obci aj hrnčiarstvo a v 17. storočí má hrnčiarsko - kachliarsky cech. Potom zas zasiahli nepriaznivo do dejín obce stavovské povstania.

V r. 1689 má fara dokázateľne matriku. Počas cisársko - kuruckých bojov v r. 1705 - 8 pri Budmericiach bol vypálený aj Vištuk. V r. 1798 začala výstavba dnešného kostola Najsvätejšej Trojice. Od r. 1800 boli sväté omše už v provizórnych priestoroch a 13. júla 1803 bol kostol konsekrovaný. Časté zálohovanie obce za vysoký poplatok dokladá životaschopnosť a výnosnosť stredovekého Vištuka.

Do 19. storočia vstupuje obec asi so 700 obyvateľmi a 100 domami. Bolo to storočie výrazného rastu obce, ale aj vysťahovalectva obyvateľstva. Potom v r. 1910 má už obec 1.490 obyvateľov /z nich 23 židov/ a asi 150 domov. Slovenský, avšak maďarizovaný Vištuk /v škole, kostole, štátnej správe/ sa s nádejou pozeral na premeny roku 1918.

Československá republika však očakávania Vištučanov nesplnila. Rodu verných slovenských učiteľov, kňazov, notárov, úradníkov nebolo. Ani československý Vištuk sa nedočkal slovenských učiteľov. Pretrvávali ťažké životné podmienky, vysťahovalectvo, aj šírenie komunistickej propagandy. Krátka prvá Slovenská republika nemohla vyriešiť nahromadené problémy. Takto vo voľbách v r. 1946 získala KSS vo Vištuku 45 % hlasov. To ovplyvnilo ďalší vývoj obce.
Dr. Vít Hrmo.

SLOVO O FARSKOM KOSTOLE VO VIŠTUKU.
Na mieste starého kostola bol v rokoch 1798 - 1800 vybudovaný nový, dnešný farský kostol Najsvätejšej Trojice. Posledná svätá omša sa v tomto kostole slúžila 2. septembra 1798.

Počas výstavby nového kostola sväté omše sa slúžili v prízemí kostolnej veže, ktorá sa zachovala z pôvodného kostola podnes.

Potom sa začalo s búraním a rozoberaním kostola a 25. septembra 1798 bol položený základný kameň nového Božieho chrámu.

V zime v roku 1800 bol kostol postavený a zastrešený. Slávnostná konsekrácia kostola bola 13. júla 1803.



Zo správy P. Dr. Fidéla A. Jurčovica, OFM.

NIEČO Z NOVŠÍCH ZÁZNAMOV VO VIŠTUCKEJ FARSKEJ KRONIKE.
Dňa 7. januára 1979 zatelefonoval mi tajomník trnavského arcibiskupského úradu: „Vištucký dekan - farár Ján Holec pre chorobu musí opustiť farnosť. Pán biskup Vás prosí, vypomôžte nám vo Vištuku na 3 - 4 mesiace, kým bude vysviacka nových kňazov. Za odchádzajúceho nemáme náhradu, farnosť by ostala bez kňaza.“

Namietol som: „Mám už vyše 70 rokov. 0 2o by vlastne išlo?“

Tak začal môj, nie štvormesačný, ale 14 - ročný pobyt vo Vištuku. Úrad som prevzal 4. februára 1979. Predchodcu som poznal už v študentských rokoch, aj z rokov kaplánskych, lebo v roku 1933 -1936 pôsobil som ako kaplán v Slovenskom Mederi. Naše stretnutie vo Vištuku bolo doslova kňazsky

- priateľské. Len v jednom nie. Ja som predpokladal, že budem dochádzať vždy na nedeľu, prípadne do školy. Predchodca však chcel odísť do dôchodku do Čataja.

Po prevzatí úradu, v deň jeho odchodu, kľakol som pred ním s prosbou: „Požehnaj ma na začiatku mojej vištuckej cesty.“ On kľakol k mojim nohám s prosbou „Ty ma požehnaj na mojej ceste k cintorínu.“ Stalo sa.

Neskôr som ho prehovoril, aby sa dal pochovať vo Vištuku. On chcel v rodisku. Postupne osvojil si môj názor, pochovaný je vo Vištuku.

Doplním: Deti, ktoré on krstil, kým neboli na prvom svätom prijímaní, v taký krásny deň pri svätej omši v modlitbe veriacich spomínali jeho meno. Popoludní navštívili, ozdobili a rodinnou modlitbou posvätili hrob svojho krstiteľa.

Pri takých jemných dňoch, vekove ďalšie ročníky žiakov chodievajú prvoprijímajúci na „najcennejší“ vištucký hrob - na hrob dekana - farára Jána Mihálya, ktorý ako ľudomil predbehol dobu o celé storočie.

Teraz niečo o našej „spolupráci“ - kňaz a farníci.

Bolo to /aspoň desaťročie/ spoločensky vzornej spolupráce bez toho, žeby bolo potrebné vytvoriť napr. farskú radu. Priznám, že keď som preberal rozsiahlu záhradu, takmer som sa zľakol -priestranná! Z bohoslovia som vedel, ba aj z domu /moji rodičia boli strední roľníci/: s vlastníctvom nemôžeš robiť, čo chceš. Na súkromnom vlastníctve je „sociálny tieň“, čiže povinnosť spravovať ho vzhľadom na spoločenské potreby.

Pamätám, hneď v prvých dňoch podal som žiadosť o zavedenie telefónu, ktorý som nedostal do odchodu. /Zašiel som na správu JRD. So značnou obavou. Veď vtedy bola až obava byt v styku s Cirkvou, kňazom.../. Vyhľadal som správu. Práve zasadal výbor JRD. Predložil som svoju „povinnosť“: príkladne obrobiť záhradu. Nie kvôli sebe. Nemám ani nebudem mat svoju kuchyňu. Na plody však má nárok národ. Dobre pamätám, výbor jednohlasne, skoro s radosťou súhlasil: staré stromy vytrhajú, pôdu zorú, uvedú do vzorného poriadku. Pokúsil som sa zdôrazniť, že všetko vďačné zaplatím. Usmiali sa. Faktúra nikdy neprišla. V prvých dňoch vídal som na dvore Krajčoviča, Královiča /predsedu, podpredsedu JRD, meno mechanizátora si už nepamätám/. Práca pokračovala, za všetko vďaka v prvom rade tomu, že s mechanizmami prichádzali vždy mladší robotníci s neskrývanou radosťou z roboty. Chuť „strhla“ aj mňa. Nadhodil som „Nemohol by sa vybudovať aj vinič?... V druhej polovici záhrady aj stromky?“ Pamätám sa, zase s radosťou. Akú cennú spoluprácu mi tu poskytli Alojz Hájiček /ináč Borovan, ba viac: jeho matka bola pôvodne Izakovičová/ a sused Ivan, Anton Radakovič, ktorý mi bol cez celú dobu neúradným hospodárskym poradcom. S vďakou spomínam napr. vysadenie stromkov a ich ošetrovanie cez celú dobu, čo mali „v režii“ /vždy bez faktúry/ členovia Záhradkárskeho spolku, z výročných výstav tohto spolku takmer každoročne som ozdoboval farskú knižnicu diplomom.

Musím tiež spomenúť: Predchodca rozlučoval sa s farou s cennou vkladnou knižkou, vďaka ktorej mohol som navrhnúť aj uskutočniť obnovu farskej budovy, zavedenie /hneď v prvom roku/ elektrických kachieľ: 6 kusov v kostole a 2 na fare.

Preruším svoje osobné spomienky s poznámkou, že všetky „oslavy“, pri rôznych životných jubileách, osobne som videl skôr ako pripomienku: „Pozor! Už máš ... rokov!“. Do vlastných rúk réžiu prevzali farníci. Po sv. omši pristúpil ku kazateľnici /ambónu/ vytrvalý miništrant Jozef Lopoš /nar. 27. februára 1972/ s pozdravom: „V mene celej farnosti, v mene rodičov a detí, chceme sa Vám i my touto cestou poďakovať za všetky tie práce a organizačné starosti, ktoré ste počas šesťročného pôsobenia v našej farnosti uskutočnili. Vašou zásluhou oživil sa náboženský život v našej farnosti... zmenil sa vnútrajšok nášho kostola - obnovenie oltárov, dlažby, organa, upravenie chóru so schodiskom. Novú tvár má aj vonkajšok s peknou vežou a elektrickými zvonmi. Skrášľovanie vidieť aj na cintoríne. Novu úpravu dostala aj naša kaplnka sv. Anny, aj súsošie Najsvätejšej Trojice. Vaše šesťročné pôsobenie v našej farnosti prinieslo prehĺbenie aj v náboženskom živote veriacich. Zaviedli ste nový spôsob pristupovania k Sviatosti pokánia prvoprijímajúcich v doprovode rodičov, čo sa rodičom páči, tiež návštevníkom. Kostol sa stal pre všetkých školou katechizmu, kde sme si už navykli odpovedať na Vaše otázky. Zaviedli ste aj požehnanie krížikom pre našich najmenších, aj mariánske hodinové pobožnosti.“

Miništrant azda z rodinnej skromnosti nespomenul, že rodina Loptošových /babka Serafa, rod. Kulifajová/ dala nákladne opraviť Lurdskú sochu na námestí, že farníci preniesli z opusteného poľa ku kaplnke sv. Anny a tam obnovili aj sochu sv. Urbana, kaplnku sv. Anny. úpravu /prestavbu/ farskej budovy.

Zdá sa mi, že ani v jadre nemožno „sprítomniť“ obetavosť farníkov, ktorú spomína miništrant Lopoš. Ani to ovzdušie. Azda pomôže list od neznámej farníčky, ktorý som našiel v kostolnej pokladničke 6. júna 1982.


Yüklə 416,63 Kb.

Dostları ilə paylaş:
  1   2   3   4   5   6   7




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2024
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə