Pojem a predmet didaktiky



Yüklə 57,08 Kb.
tarix07.12.2017
ölçüsü57,08 Kb.
#14501

Pojem a predmet didaktiky
Didaktika je pedagogická disciplína, ktorá skúma zákonitosti vyučovacieho procesu (ako premyslene a systematicky postupovať pri vyučovacom procese).
Pojem didaktika je odvodený od gréckeho slova „didaskien“(didasko) čo znamená učiť, vyučovať.

Tento pojem do pedagogiky zavádza nemecký pedagóg Wolfgang Ratke v roku 1613. Pojem didaktika chápal ako „teóriu vyučovania“.

Výrazný vplyv na rozvoj didaktického myslenia mal aj J.A. Komenský hlavne dielami „Veľká didaktika“ a „Analytická didaktika“.
Didaktika sa delí na:


  1. všeobecnú didaktiku – zaoberá sa obsahom vzdelávania, metódami, zásadami, formami, prostriedkami vyučovacieho procesu

  2. špeciálne didaktiky – predmetové didaktiky – metodiky – zaoberajú sa špeciálnymi problémami vyučovania jednotlivých predmetov, napr. didaktika matematiky, slovenského jazyka, telesnej výchovy atď.


Predmet didaktiky

Predmetom skúmania didaktiky je:

  • obsah vzdelávania (kurikulum)

    • skúma sa z hľadiska toho, koľko sa má žiak naučiť, koľko informácií má žiak získať v jednotlivých predmetoch, ročníkoch a na jednotlivých stupňoch a druhoch škôl.

    • skúma sa ako usporiadať jednotlivé informácie, ako ich štruktúrovať, a akú postupnosť a nadväznosť zvoliť, aby sa učivo dobre pochopilo, osvojilo a využilo

  • proces vyučovania - ciele, metódy, zásady, prostriedky, organizačné formy vyučovania

proces vzdelávania sa skúma z hľadiska hľadania najlepších metód, foriem, prostriedkov používaných na vyučovaní

  • interakcia učiteľa a žiakov na vyučovaní

    • skúma sa z hľadiska tvorby vzťahov medzi učiteľom a žiakmi, medzi žiakmi navzájom, skúma sa štýl učiteľa, ktorý používa na vyučovaní, skúma sa štýl učenia žiakov a klíma na vyučovaní


Vzdelávanie
Vzdelávanie – je proces, v ktorom žiak nadobúda poznatky, vytvára vedomosti, zručnosti, rozvíja schopnosti (telesné, duševné) a záujmy.

Základom vzdelávania je učenie.



Učenie je osvojovanie poznatkov, zručností, návykov.

Vzdelávanie, ktoré sa uskutočňuje dlhodobo, inštitucionálne pod vedením učiteľov, lektorov, inštruktorov nazývame vyučovaním. ( „vyučovanie“ je zámerný, organizovaný proces riadený pedagógom kde dochádza k vzájomnej interakcii (spolupráci) medzi učiteľom a žiakom – učiteľ vyučuje a žiak sa učí a rozvíja v súlade s obsahom edukácie)

Ak vzdelávanie prebieha podľa vlastného plánu, vlastným úsilím, s cieľom rozšíriť vedomosti o nové poznatky, vtedy hovoríme o sebavzdelávaní.

Výsledkom vzdelávania je vzdelanie.



Vzdelanie – je súbor vedomostí, spôsobilostí, návykov, názorov, postojov človeka.

Vzdelanie rozdeľujeme na všeobecné a odborné.

Z hľadiska úrovne na základné, stredné, vysokoškolské.

Funkcie a ciele vzdelávania
Funkcie vzdelávania:

Zo spoločenského hľadiska rozlišujeme tri základné funkcie vzdelávania:



  1. personalizačnú – vzdelávanie pomáha človeku stať sa zrelou, integrovanou osobnosťou (integrovaná osobnosť je celistvá osobnosť, vedomá si svojej hodnoty a svojho ľudského a spoločenského poslania)

  2. socializačnú – vzdelávanie pomáha človeku produktívne žiť v spoločnosti

  3. profesijnú – vzdelávanie poskytuje poznatky, zručnosti, ktoré sú potrebné na vykonávanie povolania

pedagogického hľadiska rozlišujeme:



  1. formatívnu funkciu vzdelávania – prejavuje sa v rozvoji poznávacích procesov (pamäť, myslenie, tvorivosť, schopnosti, vedomosti) a v kultivácii mimopoznávacích funkcií, procesov (prežívanie, cítenie, hodnotenie, motivovanie, sebariadenie). Formatívna funkcia vzdelávania sa prejavuje vo výchove a sebavýchove.

  2. informatívnu funkciu vzdelávania – spočíva v osvojovaní konkrétnych informácií o svete, prírode, spoločnosti, človeku.

  3. inštrumentálnu funkciu vzdelávania – vzdelávanie ako východisko ďalšieho vzdelávania (vedomosti a vzdelanie pôsobia ako nástroje na ďalšie poznávanie a učenie sa, sú nástrojom sebazdokonaľovania).


Ciele – obsah vzdelávania

Z pedagogického hľadiska cieľom vzdelávania je:



      • rozvoj poznávacej stránky osobnosti (utvárať poznatky, vedomosti, rozvíjať schopnosti)

      • rozvoj mimopoznávacej stránky osobnosti (vnútorná motivácia a aktivita /schopnosť prekonávať prekážky, nevzdávať sa, vnútorná potreba poznávať/, prosociálne správanie /schopnosť spolupracovať, nadväzovať medziľudské vzťahy/, autoregulácia, sebaovládanie, sebariadenie /schopnosť ovládať svoje vnútorné impulzy, pudy, inštinkty, uvedomenie si noriem, podľa ktorých sa človek má správať/, emocionálna inteligencia / schopnosť identifikovať svoje city, ovládať ich, vedieť sa vcítiť do druhého človeka/)

      • rozvoj senzomotorickej stránky osobnosti (osvojovanie zručností, návykov)

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Obsah vzdelania tvoria:

Poznatky – súbor informácií, faktov o svete, javoch, procesoch


    • výsledok poznávacej aktivity človeka

    • poznatok môžeme získať sprostredkovane, alebo vlastnou činnosťou, skúsenosťou

Vedomosti – sú to osvojené poznatky, ktoré sú prijaté zmyslami, pochopené, spacované

a fixované v pamäti

- vedomosti tvoria sústavu pojmov, pravidiel, poučiek, zákonov, teórií, s ktorými

jednotlivec disponuje, používa ich


Schopnosti – rozumové vlastnosti osobnosti, ktoré sú podmienkou na

úspešné vykonávanie nejakej činnosti (človek neprichádza na svet s hotovými

schopnosťami, tie sa vyvíjajú na základe vlôh, ktoré môžu byť prenesené

dedične, alebo sú získané počas plodového vývinu)



    • rozvíjajú sa adekvátnou činnosťou

Schopnosti možno zoskupovať do rozličných skupín.

Z hľadiska výchovno- vzdelávacieho procesu možno uviesť nasledovné členenie:



    • zmyslové schopnosti(rozlišovanie farieb, zvukov, tvarov..)

    • pohybové schopnosti (koordinácia pohybov, presnosť, rýchlosť..)

    • rozumové schopnosti (pamäť, myslenie, pozornosť, presnosť, porovnávanie..)

Rozlišujú sa schopnosti aj podľa činností: matematické, športové, umelecké..

Možno hovoriť aj o schopnostiach všeobecných (inteligencia) a špecifických (napr. matematické, jazykové..)


Zručnosť – je schopnosť vyjadrujúca manuálnu šikovnosť

    • iná definícia – „zručnosť je nadobudnutá pohotovosť správne čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávať určitú činnosť na základe osvojených

vedomostí a predchádzajúcich praktických činností“

    • zručnosť sa dá nadobudnúť precvičovaním

    • zdokonaľuje sa v činnosti

    • zručnosti: a) motorické, pohybové (písanie, bicyklovanie)

b) intelektové/mentálne (spôsobilosti) – rýchlosť a presnosť

myšlienkvých operácií, násobenie, delenie, pravopis....


Návyky – predstavujú zautomatizované vykonávanie určitých činností

    • návyk dosiahneme opakovaním, precvičovaním

    • význam návykov je v tom, že uľahčujú, urýchľujú vykonávanie činnosti

    • napr. umývanie, písanie, kreslenie – človek už nemusí premýšľať, ako držať ceruzku, štetec, mydlo a ako činnosť vykonávať


Druhy vzdelávania

Vzdelávanie je spoločensky organizovaná činnosť a môžu ju zabezpečovať rôzne inštitúcie. Na základe toho rozlišujeme:

  1. formálne vzdelávanie – uskutočňuje sa v školách a je povinné

  2. neformálne vzdelávanie – organizované vzdelávanie, ktoré sa uskutočňuje mimo formálneho vzdelávania, je dobrovoľné. Patrí sem činnosť, ktorú organizujú rôzne inštitúcie, ale aj školy, sú to rozličné kurzy – napr. počítačové, školenia, rekvalifikačné kurzy a pod.

  3. informálne vzdelávanie – proces, ktorý sa uskutočňuje bez vzdelávacieho zámeru, napr. v rodine, medzi vrstovníkmi a pod.



Z vertikálneho hľadiska rozlišujeme vzdelávanie, ktoré sa uskutočňuje:

    • v predškolských zariadeniach – materské školy – predprimárne vzdelávanie

    • na 1. a 2. stupni ZŠ – primárne vzdelávanie

    • stredných školách – sekundárne vzdelávanie

    • na vysokých školách, ktoré majú tri stupne vzdelávania – terciárne vzdelávanie

      • bakalárske štúdium – prý stupeň vysokoškolského vzdelávania-tit.Bc

      • magisterské štúdium – druhý stupeň vysokoš. vzdelávania – tit. Mgr.

      • doktorandské štúdium – tretí stupeň vysokoš. vzdelávania – tit.PhD.

  • celoživotným vzdelávaním

  • na univerzite tretieho veku



Z horizontálneho hľadiska rozlišujeme vzdelávanie:

  • Všeobecné vzdelávanie – uskutočňuje sa na ZŠ, SŠ. Obsahom vzdelania sú základné vedomosti, zručnosti a spôsobilosti z jednotlivých vedných odborov potrebné pre každého človeka. (Poskytuje základnú orientáciu v oblasti vedy, techniky, spoločnosti, kultúry a človeka.)

  • Odborné vzdelávanie – uskutočňuje sa na SŠ, VŠ. Obsahom vzdelania je sústava odborných vedomostí, zručností, vlastností, návykov nevyhnutných na vykonávanie určitej kvalifikovanej práce.

Podľa zriaďovateľa školy rozlišujeme:

    • štátne školy

    • súkromné školy

    • cirkevné školy


Konkretizácia obsahu vzdelávania
Obsah vzdelávania je konkretizovaný v:

  • učebnom pláne

  • učebných osnovách

  • štandardoch vzdelávania

  • učebniciach

Obsah vzdelávania určuje ministerstvo školstva. Na základe školskej reformy (2008) ministerstvo školstva vymedzuje rámcový obsah vzdelávania (základné učivo) v ŠVP, ktorý je záväzný pre všetky školy v štáte, aby sa ponechal priestor pre školské kurikulum(obsah), ktorý si tvorí škola sama – ŠkVP. Pri tvorbe školského kurikula sa zohľadňujú špecifické regionálne podmienky a potreby školy (miestna kultúra, história, potreby žiakov...)


Vzdelávacie štandardy

Vymedzujú obsah učiva jednotlivých predmetov i požiadavky na žiaka.

1.Obsahový štandard- norma pre učiteľa, vymedzuje obsah učiva, ktorý si má žiak v predmete a v danom ročníku osvojiť. Je spracovaný tak, že obsahuje základné záväzné učivo a ponecháva učiteľovi istú voľnosť a priestor pre jeho dotváranie.

2.Výkonový štandard – norma pre žiaka, cieľové požiadavky. Vymedzuje aké vedomosti, zručnosti má žiak preukázať po ukončení vzdelávania, čo má prezentovať napr. pri prechode do vyššieho ročníka, alebo na vyšší stupeň školy.

Učebný plán

Učebný plán je súčasťou pedagogickej dokumentácie, ktorý je vydaný ministerstvom školstva. Konkretizuje obsah vzdelávania a jeho organizáciu na určitom stupni a type školy.



V súčasnosti je učebný plán rámcovou normou, ktorá umožňuje riaditeľom škôl jeho modifikáciu (úpravu).

Učebný plán obsahuje:

- zoznam predmetov vyučovaných v danom type školy (predmety sú zoradené do vzdelávacích oblastí)

- týždenný a celkový počet vyučovacích hodín pre príslušný predmet a ročník

- povinné a voliteľné predmety



Učebný plán je východiskom pre zostavenie učebných osnov a rozvrh hodín.
Učebné osnovy

Učebné osnovy sú súčasťou pedagogickej dokumentácie.



Tvoria sa pre každý predmet osobitne.

Obsahujú rozpracovanie učiva príslušných predmetov v ročníkoch na jednotlivé tematické  časti a celky.

Učebné osnovy stanovujú:

  • ciele predmetu

  • obsah predmetu

  • rozsah predmetu

  • metódy, organ.formy, postupy pri realizácii obsahu – stratégie vyučovania


Typy osnovania:

Epizodické osnovanie – učíme jednu tému a bez nadväzovania na prebrané učivo prechádzame na novú tému, napr. preberieme spisovateľa Mila Urbana a na ďalšej hodine preberieme Vincenta Šikulu bez zjavného poukázania na súvislosti alebo spoločné a odlišné znaky. (učivo tematicky na seba nenadväzuje napr. po tematickom celku Európa sa preberá tematický celok Austrália)

Lineárne osnovanie (postupné) – je typické tým, že nové učivo sa pridáva k starému. Stavia sa na predchádzajúcej učebnej látke a na línii výstavby poznatkového systému sa pokračuje pridávaním novej učebnej látky s predpokladom, že žiak predchádzajúcu učebnú látku ovláda. Napr. typické je to pre vyučovanie matematiky – od pochopenia čísla a jednoduchých matematických operácií sa žiak postupne dostane k zložitým rovniciam.

Špirálovité alebo cyklické osnovaniestavia na tom, že osnovy sa k určitej téme vracajú buď v samotnom ročníku alebo vo vyšších ročníkoch. Najprv sa opakuje predchádzajúce učivo, a potom sa rozširuje a prehlbuje o nové. Špirálovité osnovanie teda znamená, že k preberanému učivu sa vraciame, vychádzame z neho, sústavne ho rozširujeme a obohacujeme.


Učebnice
V učebniciach je didakticky spracované učivo vymedzené učebnými osnovami.Učebnice sú základným didaktickým prostriedkom pri realizácii výchovno-vzdelávacieho procesu.

Podľa didaktickej funkcie ich možno rozdeliť na:

1. vlastné učebnice (obsahujú výklad učiva, poučky, pravidlá, námety na samostatnú prácu )

2. cvičebnice (obsahujú úlohy a cvičenia na opakovanie a utvrdzovanie učiva)

3. čítanky (obsahujú umelecké texty, príbehy, rozprávky..)

4. osobitné druhy školských kníh (tabuľky, encyklopédie, atlasy, slovníky..)


Funkcie učebníc:

  • poznávacia (vzdelávacia) – poskytuje fakty, informácie

  • motivačná funkcia (dobre spracovaná kniha vzbudzuje záujem, učiaci po nej siaha so záujmom)

  • komunikačná funkcia (rozvíja slovnú zásobu, učiaci s knihou pracuje- podčiarkuje text, dotvára ho ... )

  • regulačná funkcia (učivo je členené do častí podľa logickej nadväznosti)

  • aplikačná funkcia (obsahuje námety na využitie učiva v praxi, uvádza príklady zo života ..)

  • integračná funkcia (text učebnice ukazuje aj širšie súvislosti a nadväznosť na iné predmety)

  • kontrolná a usmerňujúca funkcia (pomocou kontrolných otázok, úloh, ktoré sú v učebnici žiak a učiteľ zisťuje či žiaci učivo pochopili)


Učebnice obsahujú:

  • základný text (sem patria pojmy, fakty, teórie, zovšeobecnenia)

  • doplňujúci text (obsahuje informačný materiál slúžiaci k prehĺbeniu základného textu, k jeho upevneniu)

  • vysvetľujúci text (slúži na pochopenie základného textu, obsahuje vysvetlenia, poznámky, porovnanie názorov iných autorov)

  • otázky, cvičné úlohy

  • mimotextové komponenty - tabuľky, obrázky, ilustrácie, schémy, náčrty, úvod, obsah,


Požiadavky na učebnice :

  • vedeckosť – učebnica má obsahovať vedou overené skutočnosti

  • zhoda s učebnými osnovami

  • tematická usporiadanosť - tematické celky majú byť usporiadané logicky

  • zrozumiteľnosť - možnosť individuálneho učenia (respektíve opakovania a

upevňovania učiva)

  • učivo a úlohy majú byť konštruované tak, aby umožňovali medzipredmetové vzťahy

  • jazyková a štylistická správnosť

  • estetický vzhľad a primeraná grafická úprava

K učebniciam sú vydávané metodické príručky. V nich učiteľ nájde odporúčania ako učebnicu správne používať, ako postupovať, aby si žiaci osvojili učivo.




Výučbový proces
Základom výučbového procesu je utváranie vedomostí, zručností žiakov, ktoré sú normatívne stanovené učebným plánom, učebnými osnovami a učebnicami.

Výučbový proces ovplyvňuje aj city žiakov, ich motiváciu.

Vo výučbovom procese prebiehajú interakčné vzťahy medzi učiteľom a žiakmi, ale aj medzi žiakmi navzájom.

Pri vyučovacom procese treba rešpektovať individuálne schopnosti žiakov.

Na vyučovaní okrem osobnosti učiteľa pôsobí na žiakov aj obsah učiva. Niektoré učivo si vyžaduje mechanické zapamätanie faktov, iné učivo si vyžaduje logické myslenie, tvorivosť a fantáziu žiakov.

Funkcie výučbového procesu:


  1. vzdelávacia

  2. výchovná

  3. regulačná


1.Vzdelávacia funkcia výučbového procesu:

  • vzdelávanie, t.j. získavanie vedomostí a poznatkov

  • rozvoj poznávacích funkcií – vnímanie, pamäť, pochopenie javov, procesov, logické myslenie (analýza, syntéza, dedukcia, indukcia), hodnotiace, tvorivé myslenie

Vzdelávacia funkcia je hlavnou funkciou výučbového procesu.
2. Výchovná funkcia vyučovacieho procesu:

Spočíva v zámernom rozvíjaní mimopoznávacích zložiek osobnosti. Konkrétne ide o to, aby žiak mal pozitívny vzťah k tomu, čo sa učí, k spolužiakom, k učiteľom, a k poznávaniu ako k procesu sebazdokonaľovania.

Dôležitý je rozvoj sociálnych vzťahov, aby žiaci boli schopní spolupracovať, tvoriť priateľské vzťahy a riešiť konflikty. Vyučovanie má prispieť k rozvoju emócií, k hodnotovej orientácii a k etickému správaniu.
3.Regulačná funkcia vyučovacieho procesu sa realizuje v dvoch oblastiach:


  • v organizácii výučbového procesu

  • vo vedení žiakov k sebadisciplíne, sebakontrole, sebariadeniu

Žiaci si osvojujú disciplínu a učia sa regulovať svoje správanie tým, že vyučovanie je organizované a v škole sa dodržiavajú dohodnuté pravidlá. Vyučovací proces má podporovať aj sebakontrolu, sebariadenie žiaka, rozvíjať u žiakov pozitívnu vnútornú motiváciu.
Úlohou žiaka na vyučovaní je:

  • prejavovať sa aktívne

  • samostatne myslieť

  • rešpektovať dohodnuté pravidlá, disciplinovane sa správať

  • uplatňovať hodnotiace myslenie

  • používať tvorivosť pri riešení úloh a problémov

Vyučovací proces je zámerné, odborné pôsobenie učiteľa na žiakov. Rozhodujúcu úlohu v tomto procese zohráva učiteľ. Zložitosť výučbového procesu spočíva v tom, že nestačí žiakov len vzdelávanť, ale je potrebné pôsobiť aj na celkový rozvoj osobnosti.


Fázy (etapy) výučbového procesu
Vyučovací proces možno rozdeliť do jednotlivých fáz, v ktorých sa realizujú čiastkové ciele.

.


  1. motivačná fáza – je to zvyčajne úvodná časť, v nej sa žiaci pripravujú na aktívne osvojovanie učiva. Prebúdza sa záujem o to, čo sa bude na vyučovaní diať. Oznamuje sa cieľ vyučovacej hodiny a plán postupu. Správna motivácia je zárukou polovice úspechu. Motivácia sa uskutočňuje aj priebežne počas hodiny, tým že sa učivo prezentuje zaujímavo, príťažlivo, lebo žiaci sa nie vždy učia z vlastného záujmu.




  1. expozičná fáza – uvedená fáza nadväzuje na predchádzajúcu. Ide tu o prvotné oboznámenie žiakov s novým učivom a prezentáciu nového učiva. Učiteľ si volí vhodné metódy, so zreteľom na obsah učiva, vekové a individuálne osobitosti žiakov. Napr. monologický výklad, alebo dialog. metódy, názorné, praktické. V tejto fáze môže učiteľ využívať aj didaktickú techniku.Úlohou tejto fázy je, aby žiak mal správnu predstavu o učive a osvojil si preberané učivo.




  1. fixačná fáza – úlohou tejto fázy je opakovanie a utvrdzovanie učiva. Opakovanie a upevňovanie učiva by sa malo realizovať v nových, zmenených situáciách a podmienkach za využitia rôznych metód. Učiteľ využíva na upevňovanie učiva napr. rôzne úlohy, príklady, cvičenia, ktoré sú v učebniciach, pracovných listoch... Prácu v tejto fáze môže učiteľ organizovať frontálne, v skupinách, individuálne. V rámci tejto fázy sa uskutočňuje i nasledovná fáza – zisťuje do akej miery žiaci pochopili učivo.




  1. diagnostická fáza – ide o preverovanie/zisťovanie osvojenia vedomostí, zručností, kontrolu splnenia cieľa výučby. Táto fáza sa výrazne prejavuje po predchádzajúcich , no jej uplatnenie má svoje opodstatnenie i v predchádzajúcich fázach.Už počas prvotného zoznamovania žiakov s novým učivom učiteľ krátkymi otázkami priebežne zisťuje priebeh osvojovania vedomostí – priebežná diagnóza (mikrodiagnóza). Na základe zistenia buď pokračuje, alebo upravuje svoj prístup a pôsobenie na žiakov (napr. opätovné vysvetlenie učiva, výber inej vyučovacej metódy..). Po prebraní učiva učiteľ rôznymi metódami zisťuje stupeň osvojenia vedomostí žiakmi. V tomto prípade hovoríme o diagnóze výsledkov učebnej činnosti. Stupeň osvojenia vedomostí je nielen meradlom činnosti žiakov, ale výsledkom didaktickej práce učiteľa. Diagnóza tak plní funkciu spätnej väzby.

Hodina, v ktorej sa uplatnia všetky fázy, sa nazýva hodinou kombinovanou (klasická, zmiešaná, základná).



Hodina, v ktorej dominuje len istá fáza je hodina zvláštneho typu, napr. hodina vytvárania nových vedomostí, hodina opakovania a utvrdzovania učiva, hodina preverovania vedomostí žiakov a pod.
Yüklə 57,08 Kb.

Dostları ilə paylaş:




Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2024
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə