Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

marci 2011 prijal Knesset 40. dodatok (tzv. Nakba zákon) ku Foundations of the Budget Law z roku 1985, ktorý ministrovi financií umožňuje znížiť dotácie alebo podporu verejným organizáciám či inštitúciam, ktorých aktivity sú proti princípom štátu, a teda ak (1) popiera existenciu Štátu Izrael ako židovského a demokratického štátu, (2) podnecuje k rasizmu, násiliu či terorizmu, (3) podporuje ozbrojený konflikt, činy alebo terorizmus nepriateľského štátu alebo teroristickej organizácie proti Štátu Izrael, (4) robí z Dňa nezávislosti alebo dňa založenia Štátu Izrael deň smútku a (5) ničí alebo fyzickým znesväcovaním uráža dôstojnosť štátnej vlajky alebo iných štátnych symbolov (FBL 2011). Trestné sankcie boli z návrhu zákona vypustené (Yacobson - Kandel - Stone 2012). Zákon vyvolal vlnu kritiky, napríklad poslaneci Džamal Zahalka za stranu Balad a Chaim Oron za Merec, ho označili za rasistický (Sofer 2011, Oron 2011). V máji 2011 podali organizácie Adalah a ACRI (Asociácia pre občianske práva v Izraeli) sťažnosť na Najvyšší súd, pretože podľa nich je zákon nedemokratický a porušuje niekoľko základných práv izraelských Arabov, vrátane slobody prejavu, politického a umeleckého vyjadrovania, rovnosť, akademickú slobodu a slobodu povolania (Paraszcuk 2011). Najvyšší súd však v januári 2012 žiadosť zamietol ako nedôvodnú, nakoľko zákon ešte nebol implementovaný (Paraszcuk - Hartman 2012).

62^ Slovo v preklade znamená "neúspech" a jedná sa o výročnú (5. jún) spomienkovú udalosť, ktorou sa pripomína izraelské obsadenie Západného brehu a pásma Gazy v roku 1967, dôsledkom čoho niekoľko tisíc Palestínčanov opustilo tieto územia. Takisto aj počas týchto udalostí dochádza k (násilným) potýčkam medzi izraelskými bezpečnostnými silami a demonštrantami (Lidman 2011a). Väčšia pozornosť sa vždy koncentrovala na deň Nakba. Výnimkou bol rok 2011, kedy najmä na hraniciach so Sýriou (Golanské výšiny) bolo zabitých 24 Palestínčanov. Tí boli posmeľovaní sýrskou vládou podporovanou teroristickou organizáciou, Ľudovým frontom pre oslobodenie Palestíny- hlavné velenie, známa tiež pod označením Organizácia Ahmeda Džibrila. Táto organizácia im za účasť a násilie sľúbila peniaze (ITIC 2011d, ITIC 2011e). Na Západnom brehu, v Gaze či pri libanonských hraniciach boli demonštrácie relatívne pokojné. Aj v tomto prípade hrali sociálne siete hlavnú úlohu pri mobilizovaní demonštrantov (ITIC 2011e: 45-46).

63^ Na demonštrácií sa zúčastnili aj príslušníci iných politických strán (napríklad za Merec Chaim Oron, Kadimu Nino Abesadze a Stranu práce Daniel Ben-Simon) a hnutie ako Šalom Achšav (Mier teraz), Guš Šalom (Blok mieru), Hnutie solidarity so Šejch Džachar či Ženevská iniciatíva (Omer-Man 2011).

64^ Protesty začali v júli 2011 v Tel Avive a zúčastňovalo sa na nich niekoľko stotisíc ľudí. Aktivisti oponovali neustále narastajúcim životným nákladom (najmä ceny za bývanie), zhoršenie a zdraženie verejných služieb, najmä zdravotníctva a školstva. Demonštrácie však pokračovali aj v auguste a septembri už vo viacerých mestách, a tak sa začali pripájať aj ďalšie témy, ako mierový proces, súčasná vláda, práva sexuálnych menšín, životné prostredie a podobne. Do protestov sa zapojili aj rôzne krajine ľavicové subjekty (Chadaš, Ma'avak Sotzialisti, Asociácia za občianske práva v Izraeli, Nový izraelský fond či Národná ľavica a iné anarchistické či komunistické organizácie). V septembri mestská rada v Tel Avive rozhodla odstrániť stanové mestečko a stretla sa s násilnou reakciou aktivistov, ktorý sa dostali až do budovy Mestského úradu (protestu sa zúčastnil aj Dov Chenin), čo napokon viedlo ku zatknutiu viac ako 40 z nich (Hartman - Lappin 2011, Lior 2011a, Rosenfeld 2012).

65^ V roku 1996 to bol prípad Arabského hnutia za zmenu (AMC) a v roku 1999 strana Balad (Frisch 2011).

66^ Umožnuje to zákon o poslaneckej imunite. Sloboda pobyhu člena Knessetu môže byť obmedzená vtedy, ak je tento zákaz motivovaný okolnosťami ohľadne bezpečnosti štátu či vojenského tajomnstva (KMIRDL 1951).

67^ Člen Knessetu potrebuje na vycestovanie do zahraničia povolenie od ministerstva vnútorných záležitostí. Okrem toho do zahraničia nemôže cestovať počas vojny (KMIRDL 1951).

68^ Arabské slovo, ktoré odkazuje na "tragickú" udalosť vzniku štátu Izrael, dôsledkom čoho opustilo svoje domovy z rôznych dôvodov niekoľko stotisíc Palestínčanov. Presné číslo je predmetom sporov, ale najčastejšie sa uvádza číslo v rozmedzí 625 000 až 700 000 (Karsh 2002).

69^ Zákon respektíve dodatok ku Základnému Zákonu Knesset z roku 1958 bol pomenovaný podľa arabského poslanca v Knessete, ktorý niekoľkokrát ilegálna navštívil Sýriu a bol obvinený so špionáže v prospech Hizballáhu (Frisch 2009, Stoil 2008).

70^ Podľa zákona Prevention and Infiltration medzi tieto krajiny patrí Libanon, Sýria, Saudská Arábia, Irak a Jemen, však podľa novelizovaného zákona o občianstve (Citizenship Law) sem spadá už aj Líbya, Afganistan, Sudán, Libanon, Sýria, Irak, Pakistan, Jemen a územie pásma Gazy (Izenberg 2010).

71^ Strana respektíve hnutie začalo vznikať medzi arabskými študentmi v Izraeli niekedy koncom šesťdesiatych začiatkom sedemdesiatych rokov. Odmietala sa zapojiť do politického systému, respektíve nechcela mať nič spoločné s Knessetom. Strana sa skôr sústredila na sieť lokálnych skupín, ktoré mali získavať moc prostredníctvom regionálnych zastupiteľstiev a ľudovými aktivitami. Od svojich počiatkov vnímala PLO ako jediného zástupcu všetkých Palestínčanov a tiež chcela vytvoriť štát Palestína na celkom území (od rieky Jordán ku Stredozemnému moru). Strana patrila medzi hlavných organizátorov demonštrácie zo dňa 30. marca 1976, tzv. "deň krajiny" či "deň zeme". Abna al-Balad podporovala aj vypuknutie prvej intifády v roku 1987 (McDowall 1989: 150-151, Smith - Kiwan 1978: 15-18). Niektorí členovia strany boli vyšetrovaní už od počiatku osemdesiatych rokov, napríklad významný člen Faraj Khnayfus (Drúz), strávil tri roky vo väzení, pretože odmietol slúžiť v IDF (Swedenburg 2003: 93). Aj počas prvej intifády boli niektorí členovia zadržaní a obvinení či už z podpory terorizmu respektíve zo sympatií s teroristickými organizáciami, z poburovanie k rebélii, ničenia majetku, mávania palestínskou zástavou a podobne (Payes 2005).

72^ Členmi strany sú aj Drúzi, napríklad Sajid Nafa. Ten v roku 2001 založil tzv. Pakt slobodných Drúzov, iniciatívu, ktorej cieľom bolo ukončiť odvody Drúzov do izraelskej armády a posilniť komunitnú identitu. Samotný Nafa odmietol súžiť v IDF, za čo bol aj vo väzení, rovnako ako aj jeho synovia (Khoury - Stern 2007). Strana však vo všeobecnosti podporuje všetkých refusnikov, ktorí odmietajú slúžiť v armáde, čím porušujú zákon a sú potom trestne stíhaný.

73^ V tomto ohľade bol Bišára aktívny ešte pre založením politickej strany Balad. Už v roku 1992 založil hnutie Aliancia pre rovnosť snažiace sa zastaviť tento proces (Fraser - Shabat 2003).

74^ Udalosti sa konali 30. marca 2012 v krajinách susediacimi s Izraelom ako aj na Západnom brehu a v Gaze. Napriek očakávaniam ich priebeh bol relatívne pokojný bez väčšieho mediálne pokrytia. Bezpečnostné zložky zabránili pokusom zničiť hraničné ploty (ITIC 2012a). Za organizáciou "pochodu" stáli najmä rôzne extrémistické a teroristické organizácie, napríklad Hamas, Islamský džihád, Moslimské bratstvo, Hizballáh ako aj extrémistické hnutia z juhovýchodnej Ázie. Finančnú a logistickú podporu poskytol aj Irán K ďalším organizátorom patrili aj rôzne Západné radikálne ľudsko-právne a mimovládne organizácie (ITIC 2012b).

75^ Zákon je platný vďaka tomu, že je v Izraeli vyhlásený výnimočný stav už od roku 1948.

76^ Dvaja asistenti Músa Diab a Ašraf Kurtam boli v decembri 2005 zbavení obvinenia, pretože skutočným "motívom cesty boli humanitárne ciele". Odsúdení boli k symbolickému trestu 200-300 hodín verejno-prospešných prací (Adalah 2006).

77^Podľa článku 7 zákona o spravodajskej službe Šabak z roku 2002, Šabak koná v súlade s právomocami garantovanými zákonom, aby tak mohol plniť svoje ciele, ktorými sú ochrana bezpečnosti štátu, inštitúcii a vereného poriadku v demokratickom režime pred hrozbami terorizmu, poškodzovania, subverzie, špionáže a odhaľovanie štátneho tajomstva. Medzi hlavné ciele patrí marenie a prevencia ilegálnej činnosti, ktorej úmyslom je poškodzovať bezpečnosť štátu, jeho inštitúcie alebo demokratický režim. Okrem toho sem patrí aj ochrana osôb, informácii a miest stanovených vládou a iné (viac viď. ISAL 2002). V roku 2007 však riaditeľ služby, Yuval Diskin, deklaroval, že Šabak bude monitorovať aj "subverzívnu činnosť proti židovskej identite štátu" (Khoury - Yoaz 2007) a organizácie, ktoré odmietajú židovský charakter štátu Izrael, aj keď budú konať v súlade so zákonom a nebudú používať násilia, čo odzrkadľovalo rastúcu radikalizáciu arabskej menšiny v Izraeli (ICG 2012: 8, Smooha 2010: 11). Podľa Wikileaks sa Diskin v roku 2008 vyjadril pre niektorými predstaviteľmi USA, že arabskí členovia Knessetu " nešíria izraelské hodnoty, ale zneužívajú poslaneckú imunitu", "flirtujú s nepriateľom" a že sú tam "kooptovaní ľudmi ako je sýrsky prezident Asad" (Ynet 2011).

78^ Na vyšetrovanie dlhú dobu platilo informačné embargo. Z bezpečnostných dôvodom sa to týkalo najmä špecifických obvinení voči predsedovi strany Balad A. Bišárovi. Aj po zverejnení informácií v máji 2007 zostávajú niektoré z nich v utajení (Lappin 2011).

79^ Asila bol v decembri 2007 obvinený z prania špinavých peňazí, keď z nemenovanej arabskej krajiny transferoval peniaze na Bišáru. Sám Bišára ho v roku 2006 požiadal, aby transfer z arabskej krajiny urobil cez Jordánsko a tiež ho poprosil, aby jordánskej spojke nehovoril, že tie peniaze (390 000 USD) sú preňho a kuriéra sa nepýtať na zdrojovú krajinu (Edelman 2007).

80^ Bišárovi poslanecká imunita zabraňovala vyšetrovateľom zakázať mu cestu do zahraničia (Lis - Stern - Ilan 2007).

81^ V tomto čase prebiehal vojnový konflikt medzi pásmom Gaza a Izraelom. Izrael tak odpovedal na raketové ostreľovanie svojho južného územia. Preto sa rozhodol spustiť operáciu "Liate olovo", ktorej cieľom bolo zničiť infraštruktúru Hamasu. Balad ostro protestovala proti týmto opatrenia a spolu s inými aktérmi organizovala rôzne demonštrácie.

82^ Žiadosť o vylúčenie strany z volieb do Knessetu poslal aj obchodík Itai Forman.

83^ Podnecovanie k povstaniu je v Izraeli na základe článku 136 (dodatok z roku 1988) v Trestnom zákonníku zakázané. Zákonník rebéliu definuje ako (1) vyvolávanie nenávisti, odporu alebo nelojálnosti k štátu, jeho inštitúciám, vláde a súdom, ktoré sú zákonne ustanovené, (2) podnecovanie obyvateľov krajiny, aby sa ilegálnym prostriedkami pokúsili dosiahnuť zmenu niečo, čo bolo konštituované legálne. (3) podnecovanie zlej vôle a nespokojnosti medzi obyvateľmi štátu a (4) vytváranie hostility a nepriateľstva medzi rôznymi skupinami obyvateľstva (PL 1977). Kritika, že zákon umožňuje trestné stíhanie voči legitímnej opozícii (Neuberger 2009: 194).

84^ Napríklad poslanec za Likud, Ofir Akunis, podal návrh zákona (tzv. Tibiho zákon) respektíve dodatok ku Základnému zákonu Knesset, ktorý by zakazoval členom parlamentu slúžiť ako poradcovia alebo byť členmi delegácii zahraničných entít či štátov. Ak by poslanec zákon porušil v ďalších voľbách by nesmel kandidovať do Knessetu (Harkov 2011c).

85^ Zjednotená arabská kandidátka vznikla krátko pred voľbami v roku 1996 vytvorením koalície s Arabskou demokratickou stranou a južnou frakciou Islamského hnutia v Izraeli. Dominantnou ideológiou strany je islamizmus. Ra'am má veľmi blízko k teroristickému hnutiu Hamas. V rokoch 2003, 2006 a 2009 boli vyvinuté snahy diskvalifikovať stranu z volieb do Knessete. Vo všetkých prípadoch však Najvyšší súd rozhodnutie zvrátil. Súčasný predseda, Ibrahim Sarsúr, sa napríklad v júni 2011 vyjadril, že si želá, aby Hizballáh zničil Izrael a vyzval na vznik nového kalifátu s hlavným mestom v Jeruzaleme. V súčasnosti má strana v Knessete tri mandáty. Severná vetva Islamského hnutia v Izraeli je oveľa radikálnejšia, snaží sa bojkotovať politický systém v Izraeli, nepriamo popiera holokaust, v roku 2003 bol jej predseda, Read Salah, odsúdený za financovanie Hamasu (viac viď Cohen-Almagor 2011, Israeli 1999, Kedar 2010, Lappin 2010, Lappin 2011, Neuberger 2009: 202-203, Ozcan 2010).

86^ Snahy delegitimizovať či démonizovať Izrael sú veľmi širokým a aktuálnym fenoménom, ktorý by si zaslúžil samostatnú diplomovú prácu. Súčasný izraelský premiér Benjamín Netanjahu zaradil delegitimizáciu medzi tri najkritickejšie strategické hrozby, ktorým čelí Izrael (Netanjahu 2009). Delegitimizácia je hlavnou agendou najmä pre početné mimovládne organizácie, záujmové skupiny či sociálne hnutia (ITIC 2011f, Steinberg 2012).Tento fenomén má dva hlavné komponenty: (1) tzv. BDS (Boycott, Divestment, Sanction) kampane, ktoré sa snažia o diplomatické, ekonomické, akademické či kultúrne sankcie a bojkot Izraela (viac viď Ben Meir - Alterman 2011, Dershowitz 2011, Herzog 2009, ITIC 2011h, ITIC 2012d). (2) tzv. stratégia lawfare (spojenie anglických slov "law" a "warfare"), ktorá označuje nelegitímne používanie medzinárodného práva s úmyslom poškodiť Izrael a dostať izraelských predstaviteľov (politikov alebo vojakov) pred civilné súdy a trestne ich stíhať pre údajné "vojnové zločiny", "zločiny proti ľudskosti" a iné "porušenia medzinárodného práva". Táto taktika bola prijatá na fóre mimovládnych organizácii na konferencii v Durbane v roku 2001 (viac viď Ben Meir - Alterman 2011, Herzberg 2008, NGO Monitor 2009, NGO Monitor 2012). Izrael považuje fenomén delegitimizácie za "neplatný", "ilegálny" a "neakceptovateľný" a snaží sa proti nemu legálnou cestou bojovať (Brinn 2012, Ben Meir - Alterman 2011).

87^ Od začiatku operácie bolo Arafatovo sídlo v Ramalláhu v obkľúčení IDF (viac Rubin - Rubin 2005).

88^ Široká definícia termínu teroristická organizácia sa však nachádza v zákone Prevention of Terrorism Ordinance z roku 1948, ktorý uvádza, že "teroristická organizácia znamená súbor jednotlivcov uchyľujúcich sa v ich činnosti k násilným aktom s úmyslom spôsobiť smrť alebo zranenie inej osoby alebo hrozby použitia takého násilia" (PTO 1948). Definícia teroristickej organizácie sa nechádza aj v Trestnom zákonníku z roku 1977 (viac viď PL 1977).

89^ Tanzím napríklad počas intifády al-Aksá regrutoval ženy ako samovražedné útočníčky. (Rubin - Rubin 2005)

90^ Zatiaľ čo slovo šahíd (mučeník) v arabčine respektíve v islamskej tradícii znamená, zomrieť v mene Božom, prípadne je ním označovaný ten, kto zomrie v rámci džihádu ako svedok svojej viery, tak v izraelsko-palestínskom konflikte je termín spájaný so samovražednými bombovými útočníkmi a teroristami, ktorí zomreli počas útočenia na Izrael (Raděj 2006).

91^ Law for the Prevention of Harm to the State of Israel through Boycotts.

92^ K týmto charakteristikám patrí právo každého Žida emigrovať do Izraela, kde budú mať Židia väčšinu; hebrejčina je oficiálnym jazykom, štátne sviatky a štátne symboly (vlajka, hymna) reflektujú národné obrodenie židovského národa; židovské dedičstvo je fundamentálnym elementom jeho náboženského a kultúrneho dedičstva (HCJ5478/11 2011: 7).

93^ Slobodu pohybu môže obmedziť aj minister obrany, nakoľko nemusí povoliť vstup na územia, ktoré sú vyhlásené za uzatvorenú zónu. Motívom tiež môže byť bezpečnosť štátu a vojenské tajomstvo (KMIRDL 1951). Viď. vyššie prípad Mohammeda Barakeha z DFPE.

94^ V nesledovanom časovom období bol však odsúdený napríklad súčasný člen Knessetu za stranu Chadaš, Dov Chenin, nakoľko odmietol slúžiť v izraelskej armáde počas vojny v Libanone. Podobne bol na tom aj Sajid Nafa (Balad).

95^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku s arabskou stranou Balad.

96^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku s arabskou stranou Ta'al.

97^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku so stranou Chadaš.

98^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku s arabskou stranou Ta'al.

99^ Okrem roku 1996 získala AMC jeden mandát obsadený Ahmedom Tibim.

100^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku s arabskou stranou Balad.

101^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku so stranou Chadaš.

102^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku so stranou UAL.

103^ Strana vytvorila spoločnú kandidátku so stranou UAL.

104^ Proti rozhodnutiu sa odvolala strana Likud na Najvyšší súd.

105^ Proti rozhodnutiu CEC sa odvolal jeden izraelský občan na Najvyšší súd.