Názov vysokej školy

2 Cieľ práce

Samospráva je spôsob riadenia určitého celku, keď daný subjekt o aspoň niektorých svojich záležitostiach rozhoduje sám autonómnym spôsobom. Opakom samosprávy je výkon správy (rozhodovanie o určitých záležitostiach) iným, vonkajším subjektom. Výhodou samosprávy je, že je bližšie spravovanému subjektu než vonkajšie a centrálne riadenie, a preto by mala byť pri zabezpečovaní lokálnych či záujmovo vymedzených záležitostií uprednostňovaná.

Jej význam narastá v súvislosti s decentralizáciou verejnej správy a prechodom kompetencíí na samosprávne orgány. Kvoli jej rastucej dôležitosti je nútne poznať jej vývoj v priebehu dejín.

Hlavným cieľom bakalárskej práce bolo popísať vývoj samosprávy mesta Mihalovce počas jej historického vývoja a chatakterizovať dôležité zmeny, ktorými prešla.

Parciálnymi cieľmi práce boli:

• 
  naštudovanie a spracovanie prehľadu literatúry týkajúcej sa vývoja samotnej samosprávy a chápania pojmov s ňou spojených
  
• 
  konkrétny vývoj samosprávy z hľadiska mesta Michalovce
  
• 
  charakterizovanie jednotlivých modelov samosprávy počas historického vývoja
  

Na splnenie cieľa boli použité informácie z odbornej literatúry a informácie zverejnené na internetových stránkach mesta Michalovce.

3 Metodika Práce

Pri plnení cieľov záverečnej práce boli použité nasledovné metódy: analýza a syntéza. Analýza sa zakladala na získaní podrobných informácií o pojme samosprávy a o ďalšich pojmoch, ktoré s ňou bezprostredne súvisia. Využitie metódy syntézy spočívalo v zosumarizovaní poznatkov a vedomostí nadobudnutých počas štúdia odbornej literatúry a internetových zdrojov zameraných na danú problematiku.

Metodický postup bol rozčlenený na nasledovná kroky:

• 
  preštudovanie dostupnej literatúry súvisiacej s danou problematikou
  
• 
  stanovenie konceptu záverečnej práce, rozloženia práce a finálneho obsahu práce
  
• 
  spracovanie prhľadu o súčasnom stave riešenia danej problematiky z domácich i zahraničných literárnych zdrojov a internetu
  
• 
  zosumarizovanie a analýza teoretických poznatkov a východísk riešenej problematiky
  

Základnými zdrojmi pre slúžiacimi na spracovanie záverečnej práce boli:

• 
  odborná literatúra zaoberajúca sa samosprávou, verejnou správou, správnym právom a súvisiacimi pojmami charakterizovynými v práci
  
• 
  zdroje zamerané na stanovenú problematiku dostupné na internete
  

4 Výsledky práce

6.4.1 Charakteristika geografických a prírodných pomerov mesta Michalovce

Mesto Michalovce leží v riečnej nive Laborca. Zo západu ho ohraničujú Slanské vrchy a zo severu je to Beskydské predhorie a Vihorlatské vrchy. Mesto je vzdialené 60 km na východ od Košíc a 35 km od pohraničného mesta na Ukrajine Užhorodu. Zemepisná poloha mesta je určená súradnicami: 48°46' s. z. š. a 21 °54' v. z. d. Nad mestom vystupujú dve zalesnené vyvýšeniny - Hrádok (163 m) a Biela hora (159 m). Okraj Bielej hory obmývajú vody nádrže Zemplínska Šírava (33 km2), ktorá je zo severu chránená oblúkom Vihorlatských vrchov.

Podložie oblasti tvoria treťohorné a štvrtohorné usadeniny. Mesto s okolím patrí do teplej klimatickej oblasti. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 500 do 700 mm a priemerná ročná teplota je 8 až 9 °C. Priemerná nadmorská výška oblasti je 114 m.n.m

7.4.2 Historický vývoj

8.4.2.1 Historický vývoj osídlenia

Výrazný kužeľovitý kopec Hrádok na severnom okraji dnešných Michaloviec bol intenzívne osídľovaný po celé obdobie praveku i v stredoveku najmä na južnom a východnom úpätí. Pravekým obyvateľom poskytoval stavebný materiál, možnosť lovu, rybolovu, pestovanie kultúrnych plodín, aj strategicky výhodnú ochrannú polohu. Práve na tomto mieste bola objavená osada najstarších známych usadlíkov, ktorí zanechali trvalé stopy na území mesta. Boli to neolitickí roľníci, nositelia kultúry s východnou lineárnou keramikou. Od

ias, kedy sa usadili v riečnom ohybe Laborca, uplynulo už takmer sedem tisícročí. Lokalita Hrádok je odvtedy pevne spätá s dejinným vývojom na území Michaloviec.

9.4.2.2 Historický vývoj mesta

V priebehu 5.-6. storočia, v dobe sťahovania národov, ako aj v nasledujúcich storočiach sa stáva teritórium mesta a najbližšieho okolia súčasťou rozsiahleho slovanského územno-sídelného celku v podvihorlatskej oblasti.

V historickom jadre Michaloviec (okolie Kostolného námestia) existovalo osídlenie už od veľkomoravského obdobia (9. storočie). Vznik a ďalší rozvoj slovanskej osady ovplyvňovala vhodná poloha na križovatke ciest, pri dôležitom riečnom brode. Pôvodne slobodné slovanské územie okolia Michaloviec bolo začlenené do uhorského štátu na rozhraní 11. a 12. storočia. Po pripojení Michaloviec a okolia k uhorskému štátu sa celé územie stalo kráľovským majetkom. Prislúchalo k panstvám hradov Zemplín a Ung .Aj veľmoži tu mohli vlastniť zem len so súhlasom kráľa.

Michalovce vznikli z pôvodnej slovenskej osady, ktorá ležala v oblasti Slovenských Michaloviec. Osídlenie v časti Slovenské Michalovce je doložené nepretržite už od 9. storočia, ale prvé písomné správy o Michalovciach pochádzajú až z prvej polovice 13. storočia. Zachovali sa v listinách, ktoré dokumentujú vlastnícke vzťahy a majetkové prevody šľachticov z Michaloviec.

Prvý známy písomný záznam vzťahujúci sa na mesto Michalovce pochádza z roku 1244, kedy Budínska kapitula potvrdila prevod majetkov veľmoža Petra ktoré zahŕňali aj vtedajšie Michalovce v prospech svojej dcéry.

Rýchly rast obce dokladá názov Veľký Michal, ktorý sa objavuje už v r. 1290 vo forme Nogmihal.(tab. č.1) Priaznivý súhrn okolností, okrem iných výhodná poloha pri významnej ceste, pomerne husté osídlenie okolia a existencia hradného panstva spôsobil, že Michalovce sa stali trhovou osadou, popri prevládajúcom poľnohospodárskom zameraní sa stávali aj remeselným strediskom.

V roku 1312 dostali tunajší zemepáni právo vyberať mýto súvisiace s týždenným trhom, konaným každú sobotu, od roku 1449 každý utorok. Trhy a jarmoky boli najdôležitejšou podmienkou pretvorenia dediny na mestečko. V roku 1449 Ján Huňady udelil Michalovciam právo rozšíriť počet výročných jarmokov na dva. V priebehu 14. a začiatku 15. storočia sa tak Michalovce vyvinuli na poddanské mestečko, so sústreďujúcou funkciou remeselnej i obchodnej činnosti. V 15. storočí sa ako hlavné trhové stredisko stali už najvýznamnejším z dvanástich mestských sídel rozložených na Východoslovenskej nížine.

Vývin názvu mesta Tabuľka č. 1

1244	Myhal
1284	Nogmihala
1332	Missael, Michali, Nogmichael
1342	Nagmichal
1348	Nahymihali
1773	Michalowcze
1808	Michalowce

Zdroj : Jáger – Sekela (2007

Pomerne plynulý vývin mestečka do polovice 16. storočia vystriedalo až do začiatku 18. storočia obdobie stagnácie a úpadku. Bolo výsledkom obsadenia južnej časti Uhorska Turkami, všeobecným nepokojom a vojnami, vrátane proti habsburských povstaní, často sprevádzaných epidemickými chorobami. Na konci tohto neblahého obdobia bolo mesto takmer vyľudnené. Počet zdanených usadlostí sa len od r. 1449 do r. 1596 znížil zo 150 na 85. Počet usadlostí znova narastá až v 18. storočí, zároveň s oživením remeselnej výroby.

Výrazný rozvoj však prinieslo mestu až 19. storočie. Revolučné roky 1848/49 priniesli oslobodenie od feudálnych povinností asi 300 tunajším poddaným. V r. 1867 Michalovce získali štatút veľkej obce, v r. 1876 sa stali okresom v modernom ponímaní, jeho charakter v závere poznamenali dôsledky silného pomaďarčovania a rozsiahla vlna vysťahovalectva. Od r. 1800 do r. 1900 počet obyvateľov vzrástol z 2000 na 4906.

V dôsledku stavebného rozvoja sa rozširovala zástavba mesta po oboch stranách dnešnej hlavnej ulice, na ktorú sa prenieslo aj mestské centrum. Podstatný vplyv na pretváranie Michaloviec v tomto období malo vybudovanie železničnej trate Prvej uhorsko-haličskej dráhy v r. 1871. Nové dopravné pomery umožnili mestu rozvinúť obchod s produktmi poľnohospodárstva aj priemyslu. V nasledujúcom období sa stali nielen poľnohospodárskym, ale aj priemyselným a kultúrnym centrom stredného Zemplína.
Prevratné zmeny 20. storočia - vrátane politických, ktoré niekoľkokrát zásadne zmenili vývin v Európe - neobišli ani Michalovce. Napriek neblahým vplyvom dvoch svetových vojen však toto storočie prinieslo mestu dynamický rozvoj vo všetkých oblastiach. Dnešné Michalovce majú vyše 40 000 obyvateľov. Rozvíjajúce sa trhové vzťahy, výhodná zemepisná poloha, vhodné podmienky pre rozvoj turizmu, rozsiahla sieť obchodov, reštauračných zariadení a služieb vytvárajú vhodné predpoklady pre rozvoj mesta.

10.4.2.3 Historický vývoj územnej samosprávy mesta Michalovce

4.2.3.1 Michalovce v 13. Storočí

Prvá písomná zmienka o Michalovciach pochádza z roku 1244, kde sa spomínajú pod názvom Myhal v privilégiu magistra Tomáša, predstaveného budinského chrámu a kapituly. V dobových záznamoch z roku 1258 sú Michalovce označené ako „ villa et predium Myhal“ čo znamená dediny s hospodárstvom, ktoré má zemepán vo vlastnej réžii. V tomto období boli Michalovce len malou poľnohospodárskou dedinou. Jej kompletnú správu mal vo svojich rukách miestny zemepán. Samospráva v dnešnom slova zmysle neexistovala. Poddaní boli feudálnym systémom pripútaní k pôde a jej vlastníkovi zemepánovi, ktorý stál na čele panstva ako jeho vlastník. V rámci územnosprávneho členenie toto panstvo prislúchalo Zemplínskej stolici.
4.2.3.2 Michalovce v 14. a 15. Storočí
V 14. storočí si Michalovce stále zachovávali poľnohospodársky ráz, no zároveň sa postupne stávali centrom okolia a ľud z okolitých sídel som prichádzal na pravidelne trhy. Tento fakt výrazne prispieva k tomu, že sa Michalovce postupne rozrastajú a transformujú na poddanské mesto. V roku 1416 sú Michalovce prvý krát spomínané ako oppidum – mesto. Ako hlavné trhové stredisko sa stali najvýznamnejším z dvanástich mestských sídel rozložených na východoslovenskej nížine. Oproti obciam mali vtedajšie mestá určité výhody vyplývajúce najmä z väčšej dispozičnej moci nad pôdou, vyššej formy samosprávy, práva konať trhy a pod. Michalovce mali už v 15. storočí vlastnú samosprávu na čele ktorej stál richtár a mestská rada. Voľby mestskej rady sa konali každý rok, aj keď richtár mohol svoju funkciu pri spokojnosti zemepána vykonávať aj viac rokov po sebe. Mestská rada vykonávala v zemepanských mestečkách nižšie právne úkony, ktoré na ňu preniesol zemepán. Pred richtárom a mestskou radou uzatvárali občania dohody o majetkových záležitostiach ako boli zálohovania majetku, dedičské konania a dlhové záležitosti. Do kompetencie mestskej rady patrilo aj riešenie bežných priestupkov krádeže, urážky na cti a pod. Rozvinutosť mestskej samosprávy a jej kompetencie boli závislé od ekonomickej rozvinutosti mestečka. Zemepanské mestečko akým boli Michalovce nemalo vlastný spoločný majetok ani spoločné príjmy a preto sa nevyvinuli orgány potrebné pre jeho správu. Michalovce nemali ani mestskú radnicu, ktorá by symbolizovala mestskú samosprávu. Obyvatelia až na pár výnimiek boli vecný poddaný svojho zemepána voči ktorému museli plniť poddanské povinnosti.
4.2.3.3 Michalovce v 16. a 17. storočí
V tomto období prežívalo mestečko ťažké časy keďže v dynastických zápasoch a protitureckých bojoch sa vyprázdnila štátna pokladnica a míňali sa aj peniaze šľachticov. Na konci 16. storočia poznáme aj veľkosť mestečka Michalovce. V roku 1598 bol vykonaný prvý súpis domov v Uhorsku. Podľa neho v tomto roku Michalovce mali 89 domov. Obyvatelia Michaloviec boli Slováci. Svedčia o tom ich mená a priezviská uvedené v súpisoch majiteľov domov a usadlostí z 15. - 17. storočia. Sporadicky sa vyskytujú jednotlivci označení ako Nemec, Poliak, Ukrajinec alebo všeobecne ako hostia. 17. storočie bolo v dejinách Slovenska mimoriadne ťažkým obdobím. Bolo to obdobie protihabsburských povstaní uhorskej a sedmohradskej šľachty, ktoré sa všetky odohrávali na území Slovenska. Postrachom zostávali aj Turci, s ktorými sa často spájala povstalecká šľachta: Uhorská šľachta bojovala proti koristníckej politike viedenského dvora, za náboženskú slobodu a hlavne za svoje stavovské výsady. Napriek nepriaznivým vnútropolitickým okolnostiam a neustálym vojenským ťaženiam sa niektoré činnosti v mestečku Michalovce naďalej rozvíjali. Svedčí o tom vzrast remeselnej výroby, remeselníkov a vznik cechov. V druhej polovici 17. storočia si cech založili mäsiari, krajčíri, kožušníci, gombičkári, kolári, garbiari. V Michalovciach v 17. storočí malo majetky viacero zemepánov. Patrili k nim Bánfiovci, Pongrácovci, Sobránciovci, Barkóciovci, Paluďaiovci, Gombošovci, Šemšeiovci, Ujfa-lušiovci, Stáraiovci, Boronkaiovci, Tarnóciovci a na konci storočia Sirmaiovci. Verejného života sa týka ustanovenie o voľbe richtárov. Tak teraz ako aj predtým v záujme dodržiavania poriadku si ľudia z miest a dedín každoročne majú voliť nového richtára, ktorému sa budú zodpovedať za svoje činy. V tomto období mali Michalovce stále charakter poddanského mestečka, kde činnosti prislúchajúce samospráve vykonávali richtár zodpovedný zemepánovi a mestská rada. V rámci vtedajšieho územnosprávneho členenia Uhorska mestečko Michalovce patrilo do Zemplínskej župy.
4.2.3.4 Michalovce v 18. storočí až 1848
Takisto v tomto období boli Michalovce vrchnostenským mestečkom. Jeho obyvatelia, podliehali majiteľom panstva a boli im povinní odvádzať feudálnu rentu, a to v peniazoch, naturálnych dávkach, no najmä formou roboty na ich majeri. Mešťania i sedliaci v mestečku mali obmedzenú samosprávu, závislú od zemepána. Na jej čele stál richtár s notárom a prísažnými.

Právne postavenie Michaloviec sa v druhej polovici storočia nezmenilo, stále boli vrchnostenským mestečkom. Na jeho čele stála samospráva s obmedzenými správnymi funkciami. Jedinou vrchnosťou obyvateľov mestečka sa v priebehu tohto obdobia stali grófi Sztárayovci. Vzhľadom na úspešné osídlenie vyľudnených Michaloviec v prvej polovici storočia a hospodárske záujmy panstva zvyšoval gróf Michal Sztáray postupne svoje požiadavky na poddaných a odňal im viaceré privilégiá udelené kedysi jeho otcom. Dôsledkom jeho postupu boli viaceré nezhody a konflikty s obyvateľmi mestečka, ktoré vyústili až do súdnych sporov riešených stolicou a sťažnosťami u panovníka.

Uvedené spory obyvateľov s vrchnosťou nepriamo dokumentujú zmenu vzťahu poddaných k štátu, v ktorom videli svojho ochrancu a spojenca v konfliktoch so zemepánmi. Oproti predchádzajúcemu obdobiu oveľa citeľnejšie zasahovali orgány štátnej správy do života mestečka. Niektoré z nich dokonca sídlili priamo v Michalovciach. Takými boli soľný úrad a tridsiatková stanica. Ich sídlo bolo v osobitných budovách, prenajatých od grófa Sztárayho. Na čele soľného úradu stál prednosta, ktorý mal k dispozícii úradníkov a pomocný personál. V soľnom sklade boli uložené sudy so solivarskou soľou, určené na spotrebu a predaj v tejto časti Zemplínskej a Úžskej stolice. Najbližšie podobné sklady stáli v Humennom a Trakanoch. Medzi povinnosti personálu tridsiatkovej stanice, okrem výberu poplatkov za tovar a pomoci štátnym úradníkom patrilo, aj doručovanie pošty, zrejme preto v Michalovciach nebol v tom čase osobitný poštový úrad. Administratívne patrili Michalovce v tom období krátko do Košického dištriktu a Humenského obvodu Zemplínskej stolice. Po reforme verejnej správy r. 1788, keď bolo územie stolice rozčlenené na 6 väčších okresov a 16 menších obvodov, vznikol v rámci Humenského okresu samostatný Michalovský obvod so sídlom v mestečku.
4.2.3.5 Michalovce od revolúcie do konca storočia (1848 - 1900)
Jedným z najdôležitejších výdobytkov revolúcie bolo uzákonenie občianskych práv a slobôd, vrátane zastupiteľského práva dovtedy neprivilegovaných vrstiev obyvateľov vrchnostenských mestečiek a poddaných z vidieka.

V zmysle zákona č. 7 z r. 1848 sa v júni konali v Zemplínskej stolici voľby do stoličných výborov, v ktorých malí byť zastúpení aj mešťania vrchnostenských mestečiek a sedliaci, ešte donedávna poddaní. Z ôsmich volebných okresov v stolici mal jeden sídlo v Michalovciach. Títo volení zástupcovia ľudu sa potom zúčastňovali stoličných zhromaždení

Koncom r. 1848 obsadilo mesto rakúske vojsko, ktoré na jar 1849 vystriedali honvédi a v júli napokon cárska intervenčná armáda. Príchod cárskeho vojska vyvolával všeobecnú paniku. Stoliční a okresní úradníci celú oblasť zo strachu opustili spolu s ustupujúcimi honvédmi. Napriek viacerým víťazstvám, oslobodeniu väčšiny krajiny a istému zblíženiu vlády s predstaviteľmi niektorých národností na jar a v lete 1849, sa revolúcia v auguste 1849 skončila porážkou. Krajina, hospodársky vyčerpaná dlhotrvajúcou vojnou, nedokázala odolať vpádu niekoľkostotisícového ruského vojska v júli 1849. Uhorská vláda musela opustiť Budapešť a armáda po viacerých porážkach 13. augusta 1849 pri Világoši v Sedmohradsku zložila zbrane. V nasledujúcich týždňoch obsadili celú krajinu rakúske a ruské jednotky, ktoré mali zabezpečovať poriadok, odzbrojiť obyvateľstvo a zamedziť možným nepokojom.

Po vojenskom dobytí Uhorska nasledovali súdy, popravy a iné mimoriadne opatrenia. S vyhlásením vojenskej diktatúry bol nastolený výnimočný stav. Noví páni dali v zemplínskych mestečkách a dedinách vybubnovať vyhlášky generálov a iných cisárskych veliteľov, vyzývajúce obyvateľstvo na zachovávanie pokoja, poslušnosti vojsku a pod hrozbou najprísnejšieho trestu varujúce pred akýmikoľvek prejavmi sympatií voči porazenej uhorskej vláde a jej zákonom.

4.2.3.6 Michalovce v rokoch 1900 – 1914
Aj v prvých dvoch desaťročiach mali Michalovce právne postavenie veľkej obce. Na ich čele stálo obecné zastupiteľstvo so 40 riadnymi členmi a 4 náhradníkmi. Polovica riadnych členov a náhradníci boli volení poslanci a polovica tzv. vybraní občania platiaci najvyššiu daň. K najvýznamnejším právomociam obecného zastupiteľstva patrilo stanovenie e vyberanie obecnej dane, správa a prenajímanie obecného majetku, branie pôžičiek, zriaďovanie a rušenie obecných inštitúcií, vydávanie obecných predpisov, prerokovanie a schválenie rozpočtu, zriaďovanie a rušenie obecných škôl ako aj každé ďalšie dôležité rozhodnutie na pôde mestečka, ktoré predpokladalo súhlas štátnych orgánov. Bez ich vyjadrenia, výlučne v kompetencii zastupiteľstva bolo udeľovanie domovského práva, starostlivosť o obecné komunikácie, schvaľovanie zmlúv a dražieb v rámci obce, vysádzanie zelene pri obecných cestách, uliciach a námestiach, výstavba verejných ciest, právne zastupovanie mestečka, určovanie rozsahu termínov dovoleniek obecných funkcionárov a zamestnancov, dohľad nad stavbami v meste z zdravotného a bezpečnostného hľadiska a ostatné povinnosti vyplývajúce zo vtedy platného obecného zákona. Obecné zastupiteľstvo si na výkon jednotlivých kompetencií vytváralo komisie. Funkciu predsedu obecného zastupiteľstva vykonával richtár. Zastupiteľstvo sa schádzalo na riadnom zasadnutí pri prerokovávaní rozpočtu dvakrát najneskôr v marci a novembri. Mimoriadne zasadnutia zvolával richtár podľa potreby. Úradným jazykom pri rokovaniach bola maďarčina.

Samotné vedenie mestečka bolo v rukách vedenia obce na čele ktorého stál richtár. Oproti koncu 19. storočia zanikla funkcia hlavného richtára. Ďalšími členmi vedenia boli: vrchný prísažný, päť prísažných, notár, verejný tútor, obecný lekár a pokladník. Zamestnancami zastupiteľstva bol aj tzv. pomocný personál, úradný personál, služobný personál a mestská polícia. Pomocný personál tvorili volený pomocný notár a pisár. Úradný personál pozostával z pôrodnej babice, hájnika, správcu mestského bitúnku a kominárskeho majstra. Členom služobného personálu bol jediný úradný sluha alebo zriadenec. Všetci funkcionári aj zamestnanci boli za výkon funkcií platení z mestského rozpočtu.

Medzi povinnosti richtára patrila okrem predsedania obecnému zastupiteľstvu aj starostlivosť o presný a plynulý chod úradu, stráženie obecnej pečate, zastupovanie mestečka pri výkone správy, dohľad nad udržiavaním obecných ciest, námestí, budov a mostov, dohľad nad všetkým obecným majetkom, starostlivosť o dodržiavanie protipožiarnych predpisov, zodpovednosť za plnenie rozpočtu, dohľad na verejný poriadok, starostlivosť o chudobných a siroty, spolu s notárom starostlivosť o vykonávanie všetkých úradných súpisov a kontrol obecnej pokladnice, prijímanie pomocného personálu, pomoc notárovi a ďalšie povinnosti vyplývajúce z vtedajšieho obecného zákona.

Vzhľadom na neustály rast počtu obyvateľov, mestečka v tomto období k jednej z najvýznamnejších funkcií vedenia mestečka patrilo udelenie domovského práva. Usadiť sa v Michalovciach mohol každý bezúhonný občan Rakúsko - Uhorska i cudzej krajiny, ktorý preukázal potrebné doklady a zdroj svojich príjmov. Za udelenie tohto práva sa musel zaplatiť poplatok zodpovedajúci majetkovým pomerom príslušného žiadateľa.

Mestečko bolo v tejto dobe centrom Michalovského administratívneho okresu do ktorého patrilo štyridsaťštyri obcí. S počtom obyvateľov 35 000 to bol, pred prvou svetovou vojnou, tretí najväčší z dvanástich okresov v Zemplínskej stolici.

V Michalovciach sídlili aj viaceré štátne úrady. Najvýznamnejším z nich bol Slúžnovský úrad, ktorý reprezentoval prostrednú časť štátnej správy. Ďalej to bol obvodný notariát,  kráľovský okresný súd a uhorský kráľovský daňový úrad.

4.2.3.7 Michalovce v rokoch prvej svetovej vojny
V júli 1914 vypukla prvá svetová vojna, ktorá od základov zmenila život celej krajiny. Dôsledky vojny postihli ako prvé rodiny vojakov odvedených na front. Zemplínska stolica sa stala jedným z prvých území Uhorska, ktorého obyvatelia priamo a v plnom rozsahu pocítili to najstrašnejšie vojnové pustošenie. Aj keď boje v Karpatoch a ruská okupácia nezasiahli Michalovský okres, obyvatelia mestečka výrazne pocítili ich dôsledky. Ako najbližším relatívne bezpečným okresným sídlom sa stali Michalovce v zime 1914 cieľom desiatok utečencov pred blížiacim sa nepriateľským vojskom, začiatkom nasledujúceho roka poskytli útočisko stovkám spoluobčanov i úradom, ktoré vtedy štátne orgány systematicky evakuovali zo severných okresov.

Po znovu dobytí obsadených území a postupnom odchode evakuantov sa život navrátil do normálnych koľají. Vzhľadom na polohu Michaloviec na dôležitej železničnej trati a geografickú blízkosť ku frontu, boli od jesene 1914 strategicky dôležitým mestom. Neustále cez ne prechádzali rôzne rakúsko-uhorské jednotky a v nemocnici sa zhromažďovalo stále viac ranených z bojov v Karpatoch. Michalovská okresná nemocnica slúžila na ošetrovanie ranených vojakov až do konca vojny a jej lekári zachraňovali životy rovnako vlastným vojakom, ako aj ruským zajatcom.

V druhom a treťom roku vojny sa stali samozrejmosťou také skutočnosti ako nedostatok pracovných síl, vysoké ceny, prídelový systém, zastavenie inej ako vojnovej výroby, zaberanie potravín, krmiva a kovov alebo nedostatok mnohých dôležitých tovarov, najmä mydla, petroleja a neskôr i potravín. Od r. 1916 nesmeli roľníci predávať pšenicu, raž, jačmeň, ovos, ktoré podobne ako dobytok mali byť k dispozícii vojsku.
Zároveň museli hlásiť vojenským úradom všetky prebytky obilia, múky, mäsa a iných potravín. Situácia rodín remeselníkov či úradníkov bola ešte horšia, keďže boli úplne odkázané na prídelový systém. Nedostatok pracovných síl po odchode mužov na front kompenzovali úrady prideľovaním vojnových zajatcov do výrobných závodov a na sezónne práce v poľnohospodárstve.

Od r. 1918 sa zhoršila bezpečnostná situácia, stále častejšie dochádzalo k lúpežiam zo strany vojenských zbehov, či utečencov zo zajatia. Na ochranu majetku občanov a verejného poriadku sa v mestečkách organizovala pomocná občianska služba. Prvá svetová vojna sa pre Rakúsko - Uhorsko skončila 28. októbra 1918. O dva dni vypukla v Budapešti revolúcia, ktorá proklamovala premenu krajiny na demokratický štát a na druhý deň sa predstavitelia slovenského politického života v Turčianskom Sv. Martine pridali k myšlienke Československej republiky. Nastalo isté prechodné obdobie, počas ktorého sa nová uhorská (maďarská) vláda vzdala nárokov na Slovensko, a to postupne obsadzovalo nové československé vojsko. Pre obyvateľov Michaloviec sa toto obdobie skončilo až 11. januára 1919, príchodom československých jednotiek.

4.2.3.8 Michalovce v medzivojnovom období 1918 – 1938
V medzivojnovom období sa Michalovce vskutku stali metropolou Zemplína. Bolo to nielen vďaka ich geografickej polohe a počtu obyvateľov, ale i zásluhou vysokej koncentrácie orgánov štátnej politickej správy a desiatok ďalších úradov, ústavov, inštitúcii, organizácií a spolkov. Význam mnohých z nich bol aj nadregionálny. Organizácia politickej a verejnej správy prešla v medzivojnovom období viacerými reformami, ktoré sa bezprostredne dotkli aj Michaloviec. Preberanie uhorského štátneho aparátu a budovanie nového administratívno správneho sa začalo rozhodnutím, že na prechodné obdobie po vzniku republiky sa na Slovensku zachová staré župné a slúžnovské zriadenie.

Ešte v decembri 1918, keď sa značná časť územia východného Slovenska nachádzala v područí maďarskej vlády, vymenoval Dr. V. Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska, prvých slovenských županov. Bol medzi nimi aj M. Križko, župan pre Zemplínsku župu. Okrem Trebišova, dočasného sídla župného úradu, pod československou vojenskou správou boli v tomto čase okresné slúžnovské úrady v Michalovciach, Sečovciach, Vranove, Stropkove, Humennom, Medzilaborciach a Snine. Situácia v nich bola mimoriadne zložitá, a to nielen z pohľadu vnútropolitického, ale aj spoločensko-hospodárskeho.

V lete roku 1919 sa presťahoval župan a úradný personál do Michaloviec, ktoré až do konca roka 1922 boli stálym sídlom Zemplínskej župy. M. Križko zastával funkciu župana viac ako štrnásť mesiacov, do konca februára 1920.

Županom pripadla predovšetkým úloha urýchleného vybudovania miestnych orgánov štátnej správy v rámci župy, jednotný administratívny celok s centrálnym vedením. V právomoci župana okrem iného bolo rozpustiť starý stoličný výbor a nahradiť ho župným administratívnym výborom, v prípade Zemplínskej župy pozostávajúcim z 25 županom menovaných členov z občianstva a z 10 župných úradníkov. Novovymenovaný administratívny výbor Zemplínskej župy podľa zamestnania jeho členov tvorili: 7 roľníci, 7 remeselníci, 4 kňazi, 3 slobodného povolania (právnici, lekári), 2 úradníci a po jednom statkár a obchodník.

Po tomto opatrení nasledovalo ustanovenie vedúcich slúžnovských úradov. Funkcia hlavného slúžneho, ako štátneho úradníka slúžnovského úradu v Michalovciach mala obdobné postavenie v rámci svojho obvodu ako župan. Podobne ako pôsobnosť župana aj hlavného slúžneho bola určená tými istými prevzatými uhorskými zákonmi a právnymi predpismi vydanými československou vládou. Do jeho pôsobnosti patrili veci všeobecnej povahy, matričné, zdravotné, pasové, policajné, súdnictvo, atď.

Pri reorganizácii verejnej správy na Slovensku, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1923, bola Zemplínska župa včlenená do Košickej so sídlom v Košiciach. Miesto dovtedajších 16 žúp sa zriadilo šesť žúp (nazývaných aj veľžupami). Jednou z nich bola aj Košická župa Do jej hraníc bola začlenená bývalá Zemplínska župa so slúžnovskými úradmi, ktoré v zmysle nového zákona boli nahradené okresnými úradmi (v čele s okresným náčelníkom). Všetky okresné úrady z územia Zemplína boli podriadené Župnému úradu v Košiciach.

Župné a okresné úrady sa skladali z orgánov menovaných (byrokracia) a volených (samosprávnych). Dve tretiny členov župného a okresného zastupiteľstva boli ustanovené na základe volieb, tretina bola menovaná. Termín volieb, do týchto a zároveň aj do obecných zastupiteľstiev, bol stanovený na koniec septembra 1923.

Od 1. januára 1923 boli sídlom okresného úradu Michalovce a jeho prednostom bol okresný náčelník, služobne podriadený košickému županovi. Okresný náčelník predsedal okresnému zastupiteľstvu a okresnému úradu. Na základe rozhodnutia župana Košickej župy museli všetci okresní náčelníci najneskôr do 25. každého mesiaca, predostrieť tunajšiemu úradu pravidelnú situačnú správu pozostávajúcu z dvoch častí: politickej a administratívnej.

Michalovce boli v medzivojnovom období aj sídlom troch notárskych úradov Notárom prináležalo predovšetkým sprostredkovanie a obstarávanie štátnej správy v im zverených obciach. Nimi prijaté opatrenia boli obce a ich orgány povinné plniť a dodržiavať

Podobne ako v iných obciach aj pre Michalovčanov bol najdôležitejším orgánom úradnej moci ich obecný úrad. Vrchnostenská moc obce sa totiž vzťahovala na všetky osoby, ktoré na území Michaloviec bývali alebo sa tam zdržiavali, ako aj na všetko imanie, ktoré sa na ich území nachádzalo. Michalovce boli zo zemplínskych obcí už podľa uhorských zákonov z druhej polovice 19. storočia, ale aj v zmysle československých zákonov z rokov 1919 až 1922, tzv. veľkou obcou, kým ostatné mestečká Zemplína mali štatút malých obci. Aj v prípade veľkých obci ich administratíva bola dvojaká: samosprávna (vykonávalo ju obecné zastupiteľstvo) a štátna (vykonával ju obecný notár).

Samosprávnu funkciu v Michalovciach vykonával obecný úrad prostredníctvom obecného zastupiteľstva, obecnej rady a richtára (od roku 1923 prostredníctvom starostu). Ich orgánmi boli komisie, úradníci a zamestnanci. Najvyšším orgánom bolo obecné zastupiteľstvo, ktoré malo verejne zasadať najmenej raz za dva mesiace. Jeho uznesenia realizovala obecná rada, ktorej predsedom bol richtár (starosta), a jej neverejné schôdze sa konali zvyčajne raz až dva razy za mesiac. Podľa Organizačného štatútu veľkej obce Michalovce boli zamestnancami obecného úradu: obecný tajomník, merník, hospodársky správca, účtovník, podateľník, archivár, prokurátor, poručník, pokladník, knihovník, lekár, zverolekár, policajný komisár, 12 policajti, 4 pôrodné asistentky, 4 obecní doručovatelia, 3 pisárky, 2 kancelárski sluhovia, 2 obecní exekútori. 2 kočiši, 2 hasiči, dôchodkový kontrolór, cestár a hrobári. Do roku sa 1923 členstvo v oboch orgánoch obsadzovalo na základe menovania. Následne sa zástupcovia delegovali na základe výsledkov volieb.

V roku 1934 sa obecné zastupiteľstvo prostredníctvo Notárskeho a Okresného úradu v Michalovciach obrátilo na ministerstvo vnútra Československej republiky so žiadosťou o povolenie používať názov mesto. Odtiaľ požiadavka putovala na Krajinský úrad do Bratislavy. Napriek týmto snahám sa požadovaný zámer nepodarilo presadiť. Michalovce používali naďalej status Veľkej obce. Podľa organizačného štatútu Veľkej obce Michalovce patrilo medzi prvoradé právomoci obce disponovanie obecným majetkom, spravovanie finančného hospodárenia obce, starostlivosť o obecné cesty, školy a iné obecné ústavy, starostlivosť o chudobných, atď. Obecný rozpočet Michaloviec bol do zrušenia Zemplínskej župy schvaľovaný tunajším župným zastupiteľstvom, od roku 1923 kedy boli Michalovce začlenené do košickej župy táto právomoc prešla na okresné zastupiteľstvo.

4.2.3.9 Michalovce v rokoch 1938 – 1944
Dňa 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska v rámci Československého štátu. Na základe týchto udalostí došlo 11.októbra 1938 k vytvoreniu Slovenského národného výboru v Michalovciach nahradzujúceho dovtedajšie obecné zastupiteľstvo. Následkom Viedenskej arbitráže, ktorá vyústila v zabratie časti južného Slovenska bola aj administratívna zmena, keď Michalovskému okresu pripadlo osemnásť obcí bývalých okresov Sobrance a Veľké Kapušany.

V septembri 1939 na základe zákona č. 190/1939 Sb. z. o verejnej správe vnútornej bola zrušená okresná samospráva a prechod všetkých jej kompetencií na okresný úrad v Michalovciach, ktorý sa stal reprezentantom okresnej správy. Miestnym orgánom verejnej štátnej správy bol michalovský obecný notársky úrad. Samosprávne orgány mesta boli rozpustené už v decembri 1938 a odvtedy mesto riadil vládny komisár za pomoci poradného zboru. Na základe tohto zákona bol uvedený do činnosti aj nový administratívno-správny systém župného zriadenia Slovenska. Jedna zo šiestich samosprávnych žúp, na ktoré bolo územie Slovenskej republiky rozdelené bola aj Šarišsko-zemplínska zo sídlom v Prešove.

V roku 1944 bol zrušený systém správy obce formou povereného vládneho komisára a poradného zboru, následne sa uskutočnil návrat k starostovi obce a obecnému výboru avšak bez možnosti ich voľby občanmi. To v podstate znamenalo len zmenu pomenovania vládneho komisára na starostu a poradného zboru na obecný výbor.

Následne dňa 14. júna 1944 vláda Slovenskej republiky udelila Veľkej obci Michalovce štatút mesta. Akt povýšenia na mesto sa konal 18 .júna 1944, kedy vtedajší predseda vlády slovenskej republiky Alexander Mach prečítal v mestskom dome dekrét vlády o povýšení Michaloviec na mesto.

Ďalšie spoločensko-politické udalosti v živote mesta boli už však spojené s vrcholiacimi prejavmi protifašistického odporu, s prípravami na Slovenské národné povstanie a bojmi za oslobodenie mesta vojskami červenej armády.
4.2.3.10 Michalovce od druhej svetovej vojny do roku 1989
Sovietske vojská prenikli do Michaloviec 26. novembra 1944. Ihneď po oslobodení mesta Michalovce sa v meste i okolí sformovali národné výbory ako orgány novej moci. Ustanovujúca schôdza michalovského národného výboru sa uskutočnil 28. novembra 1944. Jediným bodom rokovania bolo ustanovenie sedem členného mestského národného výboru, ktorý mal v meste zabezpečiť zachovanie všeobecného poriadku a pokoja. Na druhom zasadnutí o deň neskôr bol výbor rozšírený na dvadsať sedem členov a bolo ustanovené trojčlenné predsedníctvo. Paralelne sa v Michalovciach utvárali aj nové mocenské orgány na okresnej úrovni – okresný národný výbor.

V máji 1946 sa konali parlamentné voľby v rámci ktorých na Slovensku zvíťazila Demokratická strana, avšak v rámci Československa víťazstvo pripadlo komunistom. Na základe výsledkov týchto volieb boli reorganizované miestne národné výbory i okresné národné výbory. Vynárali sa však rozpory medi Demokratickou stranou a komunistami, ktoré súviseli s úpravou rozdelenia mandátov vo výboroch.

Udalosti z februára 1948, keď došlo ku prebratiu moci komunistami, neboli len bežnou mocenskou zmenou, ale smerovali k nastoleniu komunistického režimu, ktorý sa udržal až do roku 1989.

Reálnu politickú moc prebrali v tomto období akčné výbory zložené z komunistov a im naklonených politických štruktúr. V Michalovciach sa sformoval miestny akčný výbor, ktorý 26. februára prebral zodpovednosť za chod miestneho národného výboru a za prítomnosti členov okresného akčného výboru a Komunistickej strany ustanovil dočasnú mestskú správnu komisiu. Tá prebrala právomoci miestneho národného výboru.

Na okresnej úrovni sa prechod moci do rúk komunistického režimu uskutočnil na základe identického scenára. Od roku 1950 mesto spravoval miestny národný vybor, na čele ktorého stál predseda a tajomník.

Rok 1960 priniesol zásadné zmeny tykajúce sa samotného mesta Michalovce, ako aj okresu. Na základe nového administratívneho usporiadania boli k okresu Michalovce priradené územia dovtedajších okresov Vranov nad Topľou a Sobrance. Zmenilo sa  postavenie samotných Michaloviec, ktorým bol opätovne priznaný štatút mesta a tak sa zmenili pomenovania niektorých inštitúcií, napr. miestny národný výbor sa premenoval na mestský národný výbor. Začiatkom roku 1960 boli k mestu pripojené tri dovtedy samostatné obce – Močarany, Topoľany a Vrbovec. Tieto zmeny vytvorili predpoklady pre rýchlejší rozvoj mesta Michalovce. Organizácia správy mesta na báze Mestského národného výboru pretrvala až do revolúcie v roku 1989.

4.2.3.11 Michalovce po roku 1989
Po udalostiach z novembra 1989 nastal spád udalostí, ktoré v konečnom dôsledku viedli k postupnému prenosu moci z rúk komunistickej strany, pád komunistického režimu a vznik modernej demokratickej spoločnosti. Dňa 26. januára 1990 sa uskutočnilo stretnutie spektra politických strán na čele so stranou Verejnosť proti násiliu so zástupcami komunistickej strany. Na tomto stretnutí sa dohodli počty kandidátov za jednotlivé strany do mestského národného výboru, ktorý mal fungovať do najbližších demokratických volieb. Prvé slobodné a demokratické voľby sa uskutočnili 8. a 9. júna 1990, občania mali po dlhej dobe možnosť výberu zo širokého spektra politických strán a hnutí.

Výsledkom týchto politických a spoločenských zmien bol aj nový zákon Slovenskej národnej rady o obecnom zriadení a zákon o voľbách do orgánov samosprávy. Na základe tejto novej právnej úpravy nastali niektoré zmeny : mestský národný výbor zanikol a bol nahradený mestským úradom, plénum mestského národného výboru bolo nahradené mestským zastupiteľstvom, radu mestského národného výboru vystriedal mestská rada, zrušená bola i funkcia predsedu mestského národného výboru, po voľbách sa na čelo mesta postavil primátor.

Prvé voľby do samosprávnych orgánov mesta po roku 1989 prebehli v dňoch 23. – 24. novembra 1990. V nich bolo zvolené šesťdesiatčlenné mestské zastupiteľstvo. Prvým ponovembrovým primátorom mesta Michalovce sa stal Ing. Milan Matejovič. Na prvom slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré prebehlo 10. decembra 1990, bola po zložení sľubov poslancov a primátora zvolená aj mestská rada. Následné bola schválená aj nová organizačná štruktúra mestského úradu, bola ustanovená funkcia hlavného kontrolóra a vytvorilo sa niekoľko oddelení pre výkon rôznych špecifických funkcií mestského úradu. Orgány samosprávy mali vo svojej kompetencii najmä rokovania a schvaľovanie rozpočtov na jednotlivé roky, schvaľovanie všeobecne záväzných nariadení, stanovenie výšky miestnych daní a poplatkov atď. V júni 1991 schválilo mestské zastupiteľstvo návrh mestského erbu (obr.1), farieb a zástavy. Postupne schvaľovalo premenovanie jednotlivých ulíc v duchu novej doby.
Obr.1 Erb mesta Michalovce Zdroj: http://www.michalovce.sk/
Ďalšia veľká historická udalosť nastala pre obyvateľov Michaloviec ako i celého Slovenska 1.januára.1993, kedy vznikla samostatná Slovenská republika. Aj po tomto historickom míľniku fungovanie miestnej územnej samosprávy pokračovalo bez väčších zmien.

V roku 1996 došlo k zmene územno-správneho členenia Slovenska. Mesto Michalovce sa znovu stalo sídlom okresu a bolo zaradené do novovzniknutého Košického kraja. Samospráva v tomto období nezanedbávala ani medzinárodné vzťahy, obnovené boli družobné vzťahy s moravským mestom Výškov, bola podpísaná zmluva o spolupráci s ukrajinským mestom Kremenčuk, nadviazala sa spolupráca aj s poľským mestom Jaroslaw.

V rámci vládnych reforiem sa začal v roku 2002 prenos kompetencií zo strany štátu na mestá a obce. Mesto Michalovce tiež začalo preberať niektoré kompetencie, ktoré pred tým prislúchali okresnému úradu. V apríli 2002 bolo v meste vytvorené detašované pracovisko Košického samosprávneho kraja. Od 1. júla 2002 sa samospráva stala zriaďovateľom predškolských a školských zariadení na území mesta, Strediska služieb školám, Centra voľného času, Domova dôchodcov a Zariadenie opatrovateľskej služby. Prenos jednotlivých kompetencií na samosprávu prebiehal vo viacerých fázach a bol spojený s decentralizáciou verejnej správy na Slovensku.

Samospráva mesta Michalovce funguje po roku 1989 na princípe volených zástupcov, ktorí sú delegovaní na základe výsledkov komunálnych volieb. Voľby do orgánov samosprávy prebiehajú pravidelne každé štyri roky. Na čele mestskej samosprávy stojí primátor, volený obyvateľmi mesta a mestské zastupiteľstvo zložené z poslancov jednotlivých politických strán či nezávislých poslancov. Mestské zastupiteľstvo má 60 členov a pomer zástupcov za politické strany je odvodený od výsledkov komunálnych volieb.