Dušan kochol



Yüklə 381.37 Kb.
səhifə1/4
tarix08.08.2018
ölçüsü381.37 Kb.
  1   2   3   4


DUŠAN KOCHOL
BRITSKÁ MÓDNA FOTOGRAFIA

60. A 70. ROKOV




Slezská univerzita


Filozoficko-přírodovědecká fakulta

Institut tvůrčí fotografie



Opava, 2009

DUŠAN KOCHOL


BRITSKÁ MÓDNA FOTOGRAFIA

60. A 70. ROKOV






Slezská univerzita


Filozoficko-přírodovědecká fakulta

Institut tvůrčí fotografie



Opava, 2009

DUŠAN KOCHOL


BRITSKÁ MÓDNA FOTOGRAFIA

60. A 70. ROKOV

MAGISTERSKÁ DIPLOMOVÁ PRÁCA

Obor: Tvůrčí fotografie

Vedoucí práce: prof. PhDr. Vladimír Birgus

Oponent: odb. as. MgA. Tomáš Pospěch




Slezská univerzita


Filozoficko-přírodovědecká fakulta

Institut tvůrčí fotografie



Opava, 2009

Poďakovanie


Ďakujem mnohokrát pánu profesorovi Vladimírovi Birgusovi za vedenie práce, za konzultáciu a mnoho cenných rád a tipov na knihy s tematikou britskej módnej fotografie šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
Prehlasujem, že som túto prácu vypracoval samostatne za použitia literatúry a prameňov uvedených v zozname použitej literatúry.
Súhlasím, aby táto práca bola zverejnená zaradením do knižnice FPF SU v Opave a Uměleckoprůmyslového muzea v Prahe a na internetové stránky ITF.

V Opave, dňa 1. septembra 2009 Dušan Kochol

© 2009 Dušan Kochol, Institut tvůrčí fotografie FPF Slezské univerzity v Opavě

Obsah
Poďakovanie /3


Obsah /4
I. Úvod /7
II. Svetový historický prehľad šesťdesiatych rokov /7
III. Spoločenská situácia a životný štýl v Británii

na začiatku šesťdesiatych rokov /9


IV. Zmeny a vplyvy výtvarného umenia

šesťdesiatych rokov /12


V. Grafický dizajn /13
VI. Hranice medzi reportážnou

a módnou fotografiou /14


VII. Predchodcovia britskej módnej fotografie

šesťdesiatych rokov /17


VIII. David Bailey a The Terrible Three /18
IX. Módne magazíny šesťdesiatych rokov /21
X. Fotografi ako tvorcovia modeliek /25
XI. Blow - Up /28
XII. Mýtus swingujúceho Londýna /32
XIII. Spoločenská situácia v Británii na konci

šesťdesiatych rokov /33


XIV. Záver dekády /35
XV. Svetový historický prehľad

sedemdesiatych rokov /35


XVI. Spoločenská situácia, kultúra a životný štýl

sedemdesiatych rokov /38


XVII. Výtvarné umenie neskorých šesťdesiatych

a sedemdesiatych rokov /42


XVIII. Móda sedemdesiatych rokov /44
XIX. Mládež /46
XX. Punk /47
XXI. Časopisy a Chic sedemdesiatych

a začiatku osemdesiatych rokov /50


XXII. Porno, násilie a dekadencia /56
XXIII. Černošské povedomie /58
XXIV. Nasledovníci britskej módnej fotografie

šesťdesiatych rokov a fotografi

sedemdesiatych rokov /59
XXV. Ženy, módne fotografky /64
XXVI. Pánska módna fotografia /66
XXVII. Móda a dokument /67
XXVIII. Britská módna fotografia po šesťdesiatych

a sedemdesiatych rokoch /68


XXIX. Záver /70
Popisy k fotografiám /72
Abecedný zoznam použitej literatúry

radený podľa autorov /73


Abecedný zoznam použitej literatúry

radený podľa názvu /75


Menný register /77

I. Úvod
Existuje málo publikácií zahŕňajúcich britskú módnu fotografiu a i keď existujú knihy o britskej fotografickej tvorbe, vo väčšine prípadov neobsahujú módnu fotografiu. Vytvoriť históriu módy a fotografie, hoci len čiastočnú, znamená zraziť sa s nárazovou vlnou spomienok, presvedčení a rôznych právd. Mýty o dekádach sú v našej kultúre veľmi silné, od swingujúcich 60tych, punkových 70tych, konzumných 80tych, až po frustrované a úzkostlivé 90te roky. Každý má svoje spomienky na oblečenie, ktoré v tej dobe nosil, na obdobie v živote, keď výzor odrážal to, čím sme boli a čo sme znamenali. Módna fotografia mala vždy snahu slúžiť ako historický pamätník, ale jej presnosť dokumentovania štýlu by mala byť braná s rezervou. To, čo vidíme na stránkach časopisov, nemusí byť vždy to, čo sa v danej dobe nosilo a radšej, ako uvažovať o módnej fotografii ako o kronike verejného štýlu, mali by sme ju vnímať skôr ako módnym priemyslom medializovaný spojený produkt predstavivosti fotografov, stylistov a návrhárov. Módni fotografi i editori a stylisti, s ktorými pracujú, musia neustále prijímať signály, ktoré spoločnosť vysiela. Musia vedieť ako vyjadriť správy, ktoré nielen obsahujú ducha doby, ale taktiež sršia novosťou a pokrokom.

II. Svetový historický prehľad

šesťdesiatych rokov


Šesťdesiate roky zožali dobrú i zlú úrodu zo semien zasiatych v predchádzajúcich desaťročiach. V Juhoafrickej republike apartheid vyústil v Sharpewillský masaker a atentát na Verwoerda, Castrova revolúcia na Kube priniesla fiasko v Bay of Pigs, John Fitzgerald Kennedy bol v roku 1961 inaugurovaný za prezidenta a v krátkej dobe sa mu podarilo pozmeniť verejnú mienku, o dva roky na to bol zavraždený. V šesťdesiatych rokoch v Spojených štátoch narastal vplyv hnutia za občianske práva. Po zavraždení Martina Luthera Kinga nasledovali rasové nepokoje v Los Angeles, Chicagu, New Yorku a Clevelende, na scéne sa objavili Malcolm X a Black Power.
V Británii boli zlaté dni premiéra “Supermaca“ Macmillana ukončené škandálom Profumo, v Číne Mao Ce-Tung uvoľnil vznik Červenej gardy, v Afrike sa Ian Smith so svojimi rhodézskymi osídlencami beznádejne pokúšal o definitívne zavedenie bielej sily, Nelson Mandela bol odsúdený na doživotie, Jomo Kenyatta viedol svojich ľudí k nezávislosti a Gréci zvrhli svojho kráľa. Násilná smrť bola osudom Che Guevaru v Bolívii, Adolfa Eichmanna v Izraeli a bezbranných dedinčanov z My Lai vo Vietname. Marylin Monroe bola predávkovaná a Elvis Presley prejedený.
V roku 1968 sa rozpútalo peklo. Sovietske impérium bolo otrasené Pražskou jarou, Paríž skoro zažil ďalšiu revolúciu, Bobby Kennedy bol zavraždený, v Biafre prepukla občianska vojna, nepokoje v Chicagu na zhromaždení demokratov, čierni atléti vzdali hold Black power na mexických olympijských hrách. V Európe i Spojených štátoch sa školy a univerzity stali centrami anarchie, liberalizmu a pop kultúry. The Beatles donekonečna opakovali, že All You Need Is Love, ale to nestačilo, Flower Power bola spočiatku krásna, no nakoniec však neúčinná.

Všade boli konflikty a spory. Vyššie vzdelanie pre všetkých oproti alternatívnemu školstvu. Drogy boli dobré, drogy boli zlé. Jedni verili, že Kennedy zachránil svet tým, že neustúpil počas kubánskej raketovej krízy, druhí verili, že Chruščov zachránil svet tým, že ustúpil.

141 detí bolo zabitých zosuvom bahna a štrku vo Walse, Florencia bola zaplavená, ropný tanker Torrey Canyon sa potopil na pobreží Anglicka a dal svetu okúsiť príchod ekologického znečistenia. Skopje bolo zničené zemetrasením na Balkáne, dvadsaťtriposchodový vežiak The Ronan Point v Londýne sa zrútil a misia Apollo skončila tragicky v Cape Canaveral.
Ale boli i úspechy. Zrodil sa jumbo jet, Concorde absolvoval svoj prvý let, zaoceánsky parník Queen Elizabeth 2 udržiaval pri živote sny o romantických moreplavbách minulosti a Sir Francis Chichester oboplával sám okolo sveta. Jurij Gagarin sa stal prvým človekom vo vesmíre a James Bond najnovším odkazom sexuálneho vkusu. Ruský tanečník Rudolf Nureyev sa pretancoval až na západ, kde našiel azyl a mnohé ženy našli riešenie na všetky tieto problémy v novovzniknutých antikoncepčných tabletkách.

III. Spoločenská situácia a životný štýl v Británii

na začiatku šesťdesiatych rokov
Vzduch, budovy, oblečenie, tváre, nálada, všetko bolo šedé. Británia v polovici 50. rokov bola všetkým, čím bola po desaťročia, dokonca storočia: svetovou mocnosťou, tvorcom úžasných intelektuálnych, estetických a politických tradícií, statočným víťazom nad nacizmom, vzorom pre mladú Ameriku, základňou mravnosti, dekóra. Ale i tak to bolo v konečnom dôsledku málo. USA, Francúzsko a Taliansko boli moderné. Rocková hudba, teenageri ako určovatelia vkusu, urobili americkú scénu prirodzene hlučnejšou. Dekadentný, dospelý štýl urobil existencionálny Paríž a La Dolce Vita Rím meccami pre medzinárodnú smotánku a objavujúci sa bohémsky underground. Anglicko bolo v kontraste s tým ošumelé a strnulé.

Pre mnohých Britov bola polovica 50. rokov materiálne a psychologicky veľmi podobná polovici 30. rokov. Jediným zábleskom sviežosti bola korunovácia mladej kráľovnej. Londýn bol mestom pre dospelých. Nočné kluby boli miestami, kam ste išli počúvať sláčikovú hudbu. Nebolo tam nič pre mladých ľudí. Mohli ste ukázať prstom na zopár obchodov, barov, kaviarní, divadiel a tančiarní, kde sa to všetko začalo. Celý tento nový svet sa dal obísť za jeden deň. Londýn vyrástol z rezervovaného a zatuchnutého hlavného mesta do módneho centra moderného sveta, aby neskôr znovu ustúpil do úzadia.


Päťdesiate roky boli Paríž a Rím, sedemdesiate Kalifornia, Miami a New York, ale šesťdesiate, to bol swingujúci Londýn – miesto, kde začal náš moderný svet. Počas tých zopár rokov sa všetko spojilo - mládež, pop music, móda, celebrity, satira, kriminalita, výtvarné umenie, sexualita, škandály, divadlo, kinematografia, drogy, médiá – celý moderný bláznivý mix.
Briti, ktorí vytvorili swingujúci Londýn, boli jedineční v ich pružnosti a možnosti absorbovať a transformovať elementy americkej a kontinentálnej kultúry a v ich sebaistote, s ktorou dávali na obdiv svoj objav (samých seba).

Na začiatku šesťdesiatych rokov mesto z ničoho nič prekypovalo pozitívnou energiou. V noci sa mohlo stať všetko. Odvážna, živá, rozhodná, pracujúca generácia mladých ľudí so vzdelaním, s prístupom k antikoncepcii, oslobodením od povinnej vojenskej služby a novou kultúrou správania a senzácií, bola pripravená na všetko. Vznikla nová aristokracia, pantheon pop skupín, hercov, modeliek, novodobých podnikateľov. Žiadne miesto predtým nemalo takú vysokú koncentráciu význačných talentov v jednom čase. Londýn šesťdesiatych rokov bol postavený na individualitách. Ľudia sa stali ikonami, pretože urobili niečo prvé a jedinečné


„Stalo sa to všetko naraz. Každý deň bol ako párty. Bolo to ako rodičmi kontrolované dieťa, ktorému v jednom momente na jeho osemnáste narodeniny oznámia: „Tu máš kľúče od tvojho Ferrari, tu máš kľúče od tvojho domu, tu máš svoj vlastný bankový účet a môžeš si robiť, čo len chceš.“ Bolo to dosť na to, aby ste sa zbláznili! Nové storočie sa začalo v roku 1960. Potom to už bolo len zdokonaľovanie toho, čo sme začali,“ povedal Alvaro Maccioni, reštauratér pracujúci v Tratt (Trattoria Terrazza).
A práve na miestach, ako boli klub Ad Lib alebo reštaurácia Tratt, ste mohli stretnúť smotánku šesťdesiatych rokov. Mnoho mladých hercov, pop hviezd, podnikateľov, ľudí od filmu a divadla, novinárov, módnych návrhárov, fotografov a ich modelky.

Carnaby Street a King’s Road sa stali centrami svetového hnutia mladých ľudí, centrami módy šesťdesiatych rokov. Predtým všetko, čo ste mali, bolo oblečenie, čo nosili vaši rodičia, ale odrazu bol svet farebný.




Skupina tvrdých detí prežila vojnu a ich odolnosť bola jednou z ich hlavných výhod v útoku na tradície.

Barbara Hulanicki, ktorá obliekala mnoho mladých dievčat v jej Biba butiku, poznamenala: „Povojnové deti zbavené výživných proteínov počas detstva, vyrástli v krásnych chudých ľudí, návrhárov sen. Nebolo treba veľa, aby vyzerali výnimočne“.
Byť mladý a obliekať sa moderne pred založením butiku Biba bol problém. Cieľovou skupinou boli tridsaťroční a ceny boli vysoké. Biba priniesla módu pre mladých na široký trh a za nízke ceny, priniesla vytríbenosť drahých značiek prístupnú pre všetkých. Art deco butik Biba sa zmenil na životný štýl.
Mary Quant spojila svoju zručnosť, inšpiráciu, usilovnosť a námet z rozprávky o Petrovi Panovi, nikdy nevyrásť, a vytvorila tak nový druh ženskej módy, ktorá vytvárala dojem toho, čo znamenalo byť cool, slobodný a mladý. Zliberalizovala oblečenie a kozmetiku. So svojim manželom Alexandrom Plunkett-Greenom otvorila butik na King’s Road s názvom Bazaar. Bazaar bol veľmi populárny a Quant čoskoro zahájila svetovú masovú výrobu. Preslávila sa najmä vymyslením minisukne, oblečením s ostrými líniami a outfitmi z PVC. Bol to nový koncept farieb, zábavy, príťažlivosti a dievčenskosti.

Quant taktiež spôsobila revolúciu v kozmetike, do ktorej priniesla farby a nový postup použitia tváre ako plátna. „Chcela som vodeodolnú maskaru, ale v tej dobe skoro žiadna kozmetika neexistovala a muži, ktorí riadili podniky na ich výrobu povedali: „Načo ti je vodeodolná maskara? Ženy aj tak pri plávaní neponárajú hlavu pod vodu.“ A ja som odpovedala: „Veď práve preto!“ A tak som to dosiahla, i keď technicky to bol boj a naše prvé vodeodolné maskary boli tak odolné, že ich bolo vôbec problém dať dolu a niektoré dievčatá ich nosili aj týždeň. Dostala názov Crybaby a bol to pokrok.“

V roku 1966 jej bolo kráľovnou udelené vyznamenanie OBE (člen predstavenstva rádu britského impéria) za prínos módnemu priemyslu, čo bola pocta vyššia ako tá, ktorá bola udelená The Beatles rok predtým, MBE (člen rádu britského impéria).
To, čo bolo v Londýne už v móde, zvyšok sveta ešte nepoznal. Dokázali to i škandalózne titulky v Austrálii, keď lem sukne modelky Jean Shrimpton siahal nad kolená.

Čižmy s vysokými opätkami a krátke sukne dodávali ženám pocit slobody a ich nohám úžasný tvar. A prirodzene muži súhlasili. „Minisukne boli kus mágie“, napísal novinár Peter Evans. „Zrazu boli všetky ženy atraktívne. Prvú vec, ktorú ste na nich zbadali, boli nohy. Potom ste sa pozreli na zvyšok a povedali ste: „No, vieš...“ Ale do toho momentu ste už boli dávno ulovený.“


Ďalšou hviezdou módneho priemyslu bol Vidal Sassoon, kaderník židovského pôvodu z východného Londýna, bojovník, ktorý oslobodil ženy od sedenia pod vlasovým sušičom. Vytvoril zo svojho mena svetovo uznávanú značku a impérium, ktoré neskôr predal, aby sa mohol venovať sebapoznávaniu. Preslávil sa hlavne svojimi rovnými jasnými strihmi geometrických, ale stále organických tvarov. V roku 1963 vytvoril krátky strih s ostrými líniami, ktorý bol známy pod názvom Bob/ Quant/ Kwan/ Khan.
Účes od Vidal Sassoona zachytáva jedna z najznámejších a celosvetovo preslávených fotografií Terenca Donovana pre Vogue, fotografia herečky Nancy Kwan. Donovan poznamenal: „Tie strihy účesov boli také silné, že sa veľmi ľahko fotografovali.“

IV. Zmeny a vplyvy výtvarného umenia šesťdesiatych rokov


V šesťdesiatych rokoch umenie ožilo. Popartisti a Beatnici objavovali nové cesty vyjadrenia.

Umenie ako majetok elity bolo minulosťou. Výtvarné umenie začalo priťahovať masy, a to samozrejme znamenalo peniaze. V roku 1967 Picassova výstava v Paríži prilákala státisíce návštevníkov a National Gallery of Art vo Washingtone zaplatila päť miliónov dolárov za obraz Ginevra de‘ Benci od Leonarda da Vinciho – najvyššiu sumu, aká dovtedy bola za jeden obraz zaplatená.

Módny svet zrazu objavil farby a slobodu. Kaleidoskopická liberalizácia zaujala svoje miesto po storočiach obmedzovania.

Dizajnéri, fotografi a modelky sa stali hviezdami a aj ľudia, čo sa nezaujímali o módu, vedeli o Mary Quant, Jean Shrimpton a Twiggy. Carnaby Street a King’s Road so svojimi butikmi poznali i tí, ktorí nikdy neboli v Londýne.


Počas tohto obdobia ekonomická prosperita a spoločenská eufória v Británii a hlavne v Londýne zohrali hlavnú úlohu vo formovaní modernej ikonografie. Šesťdesiate roky boli veľmi kreatívnym obdobím. Nové ideologické hnutia skombinované s historickými, ekonomickými, sociálnymi, politickými a kultúrnymi zmenami a vedeckou a technologickou revolúciou, priniesli nové výrazové prostriedky a novú ikonografiu. Prosperujúce povojnové mestské prostredie, smerujúce k nadvláde materializmu a konzumnej spoločnosti, potrebovalo umenie, ktoré by bolo odrazom doby, reakciou na spoločenské správanie moderných ľudí. Umenie inšpirované spoločenským dynamizmom a v spätnej väzbe inšpiráciou pre samostatnú spoločnosť.

Povojnová eufória, optimizmus, entuziazmus pre všetko nové a nezvyčajné, sloboda a vitálnosť doby, to všetko vyústilo do vzniku nových hnutí: Computer Art, Process Art, Performance Art, Kinetic Art, Minimalizmus, Land Art, Op Art a iné.

Najdominantnejší bol však Pop Art, ktorého vznik v Británii iniciovali v roku 1956 Eduardo Paolozzi a Richard Hamilton, nasledovaní svojimi žiakmi ako Peter Blake, Richard Smith a novou generáciou v roku 1961, do ktorej patrili napríklad David Hockney, Derek Boshier, Allen Jones, Peter Phillips, Patrick Calfield a sochár Anthony Caro.

V. Grafický dizajn


Baileyho stručná fráza „päťdesiate roky boli šedé – šesťdesiate čiernobiele“ pôsobí vystihujúco, vzhľadom na extrémne kontrasty a potlačenie šedých medzitónov, ktoré charakterizovali štýl väčšiny fotografov (hlavne fotožurnalistov).

Brutalizmus, ostrý kontrast, zrnitá štruktúra, hard-edge prenikli aj do komerčnej fotografie. Vysoký kontrast si taktiež osvojili časopisy ako grafickú šokovú taktiku. Revolúcia v grafickom dizajne v päťdesiatych rokoch poskytla väčšie možnosti inovovať kombinácie fotografie s typografiou, nápaditejšiu grafickú úpravu a usporiadanie fotografií na strane.

Boli to umelecké školy, hlavne School of Arts and Crafts a The Royal College of Art, ktoré podporili túto revolúciu, i keď vedúci fotografi, s výnimkou Briana Duffyho, ktorý študoval maľbu a módu na St. Martins, spravidla nevzišli z týchto škôl.

William Johnstone, riaditeľ Central School poznamenal, že počas päťdesiatych rokov si najlepší študenti vyberali obor grafického dizajnu a typografie skôr, ako obory vysokého umenia. Central School vyprodukovala veľké množstvo grafických dizajnérov, ktorí spolupracovali s fotografmi na tých najpôsobivejších reklamách a obrazoch v časopisoch v šesťdesiatych rokoch.


Vo februári 1963 sa farebná príloha Sunday Times premenila na samotný Sunday Times Colour Magazine, ktorý bol zameraný komerčne vzhľadom na lukratívnosť plnofarebnej reklamy. Stalo sa to štyri roky predtým, ako v Británii začalo farebné televízne vysielanie.

Okrem tohto magazínu bolo málo fotografií v časopisoch farebných. Reklamy boli čiernobiele. Obálky VogueTown boli nemenne tlačené štvorfarebne a samotné časopisy obsahovali viac ako osem plnofarebných strán. Zmena na farbu bola dosť náhla a iba zopár fotografov na ňu bolo pripravených.


V skorých šesťdesiatych rokoch britské časopisy začali reflektovať novú symbiózu grafického dizajnu a reklamnej fotografie. Fotografi boli pripravení zaujať miesto v masmédiách ako tvorcovia imidžu. Zrazu bola situácia otvorená. Hranice medzi jednotlivými disciplínami sa strácali. Zriedkakedy bolo možné do tej doby nájsť na stránkach toho istého časopisu ostrú eleganciu a citlivosť fotografií Davida Baileyho spolu s hrubozrnosťou a surovými emóciami Dona McCullina.

Súčasne s tým krátko triumfoval Pop Art a britskí fotografi, maliari, hudobníci a dizajnéri boli v centre svetovej pozornosti. Na základe nového ducha spájania médií britská fotografia konečne odhodila svoj komplex menejcennosti a vymanila sa z “čiernej diery.“

VI. Hranice medzi reportážnou

a módnou fotografiou


Keď Frank Horvath, pôvodom z Maďarska, pôsobiaci v Taliansku, začal svoju kariéru v módnej fotografii v roku 1957, tak už šesť rokov pôsobil ako úspešný fotožurnalista. Rozhodol sa fotografovať módnu fotografiu v reportážnom duchu 35mm fotoaparátom. Jeho priateľ Cartier-Breson mu poradil, aby buď robil “čistú“ módnu, alebo “čistú“ reportážnu fotografiu a vystríhal ho pred ich zmiešaním. Horvath ignoroval jeho radu, a tak neskôr Horvath spolu s fotografmi, už pracujúcimi v podobnom štýle (Munkácsi, Klein, Faurer, raný Avedon), inšpirovali mnoho mladých módnych fotografov z iných oblastí sveta.
Na fotografov v Británii mali vplyv dve fotografické výstavy, ktorých medzinárodný cestovný plán zahŕňal i Anglicko. Prvá The Family of Man, organizovaná Edwardom Steichenom pre Múzeum moderného umenia v New Yorku, prišla do Royal Festival Hall v roku 1956. Druhá bola výstava Henri Cartier-Bressona, ktorá sa konala v RBA Galeries v Londýne. Bol to čas, keď boli absorbované poznatky veľkých európskych a amerických fotografov a vznikla nová britská identita. Vstrebanie zahraničných vplyvov viedlo k znovuzrodeniu umierajúcej fotografickej scény a jednotlivé kategórie fotografie splynuli v komplexný kultúrny kontext nového média.

V roku 1960 bolo rozlišovanie medzi módnou a reportážnou fotografiou menej podstatné. Zopár fotografov, ktorí sa špecializovali na módu, začali svoju kariéru s iným smerovaním. David Bailey sa napríklad začal seriózne zaujímať o fotografiu v roku 1957 počas služby u kráľovského letectva.








Pre dráhu fotografa v tom čase neboli mnohé alternatívy komerčného uplatnenia. Picture Post zanikol v roku 1957, Sunday Times Colour Magazine ešte nebol založený a fotogaléria v Británii ešte neexistovala, čiže príležitostí v reportážnej fotografii bolo zodpovedajúc situácii, veľmi málo.


Bailey povedal, že fotografia z roku 1948 od Cartier-Bressona s hlbokou atmosférou a bohatou štruktúrou odevu štyroch modliacich sa moslimských žien v Srinagar Kashmir podnietila jeho vášeň pre fotografiu. Nie je to snímok, ktorý by sme normálne označili ako módny, ale Bailey bol svojou povahou vhodný do sveta módy a tak nebolo žiadnym prekvapením, že sa úspešne vydal týmto smerom, aj keď to nebolo jeho pôvodným zámerom.

Baileyho tvorba z obdobia 1957 až 1965 bola zameraná na módnu fotografiu a portréty a bola ovplyvnená jeho záujmom o film a fotožurnalizmus.


Bryn Campbell zaznamenal toto spojenie v prvom článku publikovanom o Baileym (Practical Photography, Január 1960) v čase, keď Bailey ešte stále pracoval ako asistent u Johna Frencha. Porovnáva Baileyho s ďalším Frenchovým žiakom Geraldom Wortmanom. Campbell zaznamenal ich rešpekt pred Cartier-Bressonom, Eugenom Smithom,  Avedonom a Pennom a poznamenal, že z tých dvoch je Bailey ten, ktorého práca čerpá zo znalosti fotoreportáže. Prenesenie techník dokumentárneho realizmu na vysoký štýl fotografie bol manifestom počas špecifickej a krátkej doby začínajúcej koncom roku 1961, keď si Bailey osvojil 35mm fotoaparát. V dvoch esejach Point to Pointers (Vogue, Február 1962) a  Young Idea Goes West (Vogue, Apríl 1962) Bailey umiestnil svoje modely do exteriéru, v ktorom okoloidúci tvorili kompozičné prvky ponechávajúce voľnosť “polo-žurnalizmu“ vkrádajúceho sa do módnej fotografie. Súbežne s týmito experimentmi, s neformálnosťou pre Vogue, Bailey trávil víkendy vo východnom Londýne, dokumentujúc obyvateľov a budovy v oblasti, kde vyrastal. Rozsiahle štúdie East Endu z roku 1962 pripomínali prácu Eugena Atgeta.

Hlavným námetom bolo zaznamenať rýchlo sa meniace mestské prostredie. Vyhýbal sa však fotoreportážnej kategórii s morálnym zmyslom. „Som unavený z fotografií prostitútok, blázincov a hladujúcich detí. Viac nudnejšie, dokola a dokola, hlavne ak tu nie je vojna, ktorú môžete zachytiť.“


Terence Donovan bol na počiatku svojej kariéry zamestnaný v magazíne Town, ako pre svoje sociálne reportáže, tak aj pre svoje zobrazenie pánskej módy. Práca pre VogueQueen bola ohraničená hlavne módou a portrétmi, ale jeho príspevky pre Town mali širší charakter. Od roku 1962 Bailey a Donovan pôsobili medzinárodne a uvedomovali si vzrastajúcu dostupnosť kvalitnej technickej vybavenosti konkurencie, hlavne Američanov. Zo svojich pracovných postupov vylúčili vysoko riskantné 35mm exteriérové módne reportáže, ktoré nahradili dôkladnejšie naplánovaným fotografovaním na lokáciách a v štúdiách. I keď rozvinuli čistý grafický štýl, ktorý ich preslávil, stále pokračovali v experimentovaní so svetlom, pohybom a výrazom a snažili sa vymaniť spod módneho zaškatuľkovania.

Vo svojej súkromnej tvorbe Bailey nikdy neopustil prenosný 35mm fotoaparát - jeho fotografie Catherine Deneuve a jej sestry Françoise Dorléac na sete filmu The Young Girls of Rochefort z roku 1966 sú typické svojou formou dokumentárneho denníka, ktorá bola základom troch kníh, ktoré vydal v sedemdesiatych rokoch.




Dostları ilə paylaş:
  1   2   3   4


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2017
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə