2. Oskár Čepan
2.1 V krátkosti o živote autora
Oskár Čepan sa narodil 27. februára 1925 v malej obci zvanej Cífer. Po smrti otca, keď mal Oskár len tri roky sa s rodinou presťahovali do Trnavy. Už od detstva a ranej mladosti na jeho rozvoj pôsobilo sociálno-etické prostredie mesta, ale najmä svojou jedinečnou architektúrou spoločensko-kultúrne dominanty Trnavy. Už vo svojich školských časoch, kedy navštevoval tamojšie gymnázium, sa začal venovať maľbe a kresbe a hlavne skicovitému zobrazeniu Trnavy a jej okolitej krajiny. Silueta mesta sa neskôr vyskytuje aj v jeho neskorších kresbách, kolážach, ale aj v geometrickej abstrakcii.
„Človek sa nemôže venovať len jednej veci – treba stáť na križovatke a dobre sa dívať... To je všetko.“6
Tento krátky úryvok pochádzajúci od Viktora Šklovskijho7 veľmi vhodne vystihuje Čepanovu všestrannosť. Netreba sa venovať len jedinej veci, treba sa poriadne porozhliadnuť viacerými smermi. Osobnosť Oskára Čepana bola všestranná a jeho záľuby sa koncentrovali na viacero navzájom úplne rozdielnych oborov. Svojou profesiou literárneho historika sa stal dôležitým umelcom produkujúcim v duchu dokonale moderných zámerov. V kontrastne s moderným uchytením umeleckej tvorby ho upútala najstaršia história jeho vtedajšieho bydliska, teda okolie hlavného mesta - Bratislavy, a aj jeho materinského kraja, Trnavskej pahorkatiny. Hoci bol Čepan veľmi aktívnym človekom, vo svojom voľnom čase, ktorého nemal veľmi nazvyš sa ešte venoval štúdiu domácej a zahraničnej literatúry súvisiacej s archeológiou. K tomu ho doviedla jeho detská záľuba v skúmaní tvarov kameňov, pričom ho zaujala hlavne staršia doba kamenná. Svoje poznatky sa potom snažil uplatniť aj prakticky. Venoval sa aj geológii, a o čom tuší len málo ľudí, aj scénografii.8
Kľúčovou líniou, akousi cestou sceľujúcou všetky tieto smery jeho záujmov bola výtvarná činnosť. Bola to počiatočná cesta, ktorou vykročil ešte v rannej mladosti a pokračoval ňou prakticky do konca svojich dní. Táto aktivita bola najviac spätá s jeho bytostným zmýšľaním a žitím. Možno práve preto si väčšinu svojich výtvarných diel nechával sám pre svoje vlastné súkromie, rodinu, či priateľov.
Oskár Čepan zomrel 3. septembra 1992 v Bratislave.
3. Rané obdobie
3.1 Charakteristika koláží vytvorených v ranom období
„Koláže Oskára Čepana zo štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa pohybovali v rámci surrealistickej poetiky, v ktorej sa prelínal civilizačný kult mladého tela a olejový smrad dobového inferna so sladkastým pachom voyeuristicky erotických rokokových zátiší v dekoratívnych záhyboch ťažkých látok a oblých ženských tiel. Bola to odozva na dobový materiál patriaci do topiky českého surrealizmu a slovenského nadrealizmu.“9
Český kritik umenia a konceptuálny umelec Jiří Valoch sa pokladá za prvého, koho Oskár Čepan zaujal nie len ako kritik, teoretik, či zberateľ, ale ako aj tvorca výtvarných diel, jedným slovom výtvarník. Predpokladá, že Čepanovou bytostnou ambíciou bolo stať sa výtvarníkom, nielen byť výtvarným teoretikom. Pre spresnenie, systematicky výtvarne tvoril už vo svojej mladosti, kedy ešte dávno nebolo rozhodnuté o jeho budúcom osude. Za zmienku stoja už prinajmenšom koláže, ktoré bez prestávky tvoril v rokoch 1944 – 1946. Niektorí kritici tvrdia, že koláž bola vynálezom pre „bezrukých Raffaelov“,10 aby sa mohli vyhnúť problémom s rôznymi výtvarnými technológiami. Technická jednoduchosť koláže je však pojem podmienený, keďže jednoduchosť finálneho procesu, ktorý dal koláži názov, je bohato zastúpená potrebou neustále zhromažďovať a klasifikovať rozmanité vhodné predlohy.
Podstatná časť práce sa teda odohráva v mysli výtvarníka, ktorý sa snaží nájsť rôzne možné spojitosti medzi následnosťami jednotlivých obrázkov. Autorov, ktorí dokázali uplatniť koláž v potrebnej škále vizuálnych riešení nájdeme určite mnoho. Príkladom je aj český výtvarník Jiří Kolář, ktorý českú koláž najviac rozvinul a obohatil.11
Keďže Čepanovi bolo výtvarné vyjadrovanie bytostne blízke, nemáme dôvod pochybovať o jeho výtvarnej činnosti už od raných štyridsiatych rokov. Faktom tiež ostáva, že autor si takmer všetky svoje výtvarné realizácie od počiatku systematicky datoval, čo svedčí nie len o možnosti, že ich chápal ako sui generis denník, ale mohlo to byť aj preto, lebo si uvedomoval, že jeho výtvarná činnosť môže mať taktiež aj obecnejšiu platnosť. Svoje štúdiá na vysokej škole začal oborom kreslenie a zemepis na prírodovedeckej fakulte v Bratislave. Aj keď si po prvom semestri podal prihlášku a napokon dal prednosť fakulte filozofickej v obore filozofia a slovenčina, jeho snaha o štúdium výtvarnej výchovy môže tiež niečo signalizovať.12 Skutočnosť, že Čepanova výtvarná tvorba bola skôr jeho súkromným denníkom však nič nemení na jej kvalite. Dnes, keď máme možnosť preskúmať to, čo z jeho výtvarných kreácií zostalo a môžeme to hodnotiť nezávisle od dobových okolností, nachádzame len jediný malý problém, ktorý nám bráni vyhlásiť ho za osobitého, jedinečného autora výtvarných diel a to sú malé formáty jeho prác, ktoré pôsobia skôr ako komorné, či už kresby, alebo koláže. To však nie je svetoborným problémom, ktorý by sa nedal prekonať. Postupne sa dostávame k faktu, že autor sa sám snažil prekonať toto obmedzenie, akonáhle mal pocit, že jeho snaha sa môže porovnávať s tým, čo dosiahli tí ostatní.
4. Štyridsiate roky
4.1 Prvé kresby
Priblížme si teda rané začiatky v tvorbe tohto výtvarníka. Už keď mal Oskár Čepan pätnásť rokov pustil sa do tvorenia kresieb a maľby. Bolo to predovšetkým skicovité zobrazovanie. Keďže vyrastal neďaleko Trnavy jeho inšpiráciou bola okolitá krajina tohto mesta, a k tomuto mestu, ktoré mu prirástlo k srdcu sa vo svojej tvorbe neustále vracal.
O rok neskôr, 7. marca 1941,13 keď mal autor šestnásť rokov nakreslil na list z linajkového zošitu farebnú kresbu, solitér s názvom Matematika a geometria, ktorú môžeme považovať za jeho prvý styk s jazykom geometrie.14
Celý nákres spočíva v zobrazení voľnej zostavy rozmanitých menších, vzájomne prepojených geometrických foriem v priestore. Vnímame šachovnicu, rôzne zobrazenia kociek, kvádrov, ihlanov, kužeľov, a iných geometrických, ale aj negeometrických telies, a to všetko zahalené v šedých, modrých, zelených a žltých odtieňoch. Šachovnicové plochy nachádzajúce sa v tejto kresbe môžeme neskôr badať ako abstraktný prvok na niektorých jeho kolážach z nasledujúcich rokov. Jeho koláže tak pôsobili veľmi autenticky a originálne.
Koláže tohto typu pravdepodobne vznikali hlavne v rokoch 1944 až 1952, pričom nás ich zloženie zaujme svojou originalitou, ktorá nezahrňuje erotiku, ako väčšina surrealistických výtvorov. V týchto kolážach nás zaujme hlavne neočakávané prenesenie určitých objektov do nového kontextu, čo na nás môže pôsobiť, ako „básnické, metaforické transponování určitých významů ve světě kolem nás do nových prostředí, což samozřejmě má evidentní východiska v surrealistických zkušenostech, ale výsledek je zcela prost takových manýr, jaké u některých autorů metoda koláže přinášela a přináší.“15
Taktiež ďalšou charakteristikou je fakt, že u mladého Čepana sú výhradným repertoárom materiálov tlačené fotografie z dobových novín a časopisov. Do koláží to vnáša svojské čaro poznatkov reálneho, každodenného sveta, čo im pridáva nový, unikátny kontext. Vzhľadom k autorovmu veku je zaujímavosťou jeho nezáujem o zobrazovanie erotiky, erotické metafory zobrazuje skôr výnimočne. V tvorbe sa vyskytuje aj kresbová intervencia do kompletnej koláže, ktorá má skôr matematickú, či geometrickú formu, čím ju zvýrazní metódou, ktorá nám pripomína konceptuálne umenie šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.
Množstvo originálnych prostriedkov, ktoré sledujeme v najranejšom období Čepanových činností v okruhu vlastného výtvarného diela je nám dôkazom, že môžeme túto jeho tvorbu považovať za jednu z ďalších autonómnych sfér jeho aktivít. Berúc ohľad na dobu kedy vznikla, ju môžeme považovať za začiatočnú pre všetky jeho záujmy vo svete umenia vôbec. K interesantným charakteristikám koláží zo štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov patrí skutočnosť, že sú všetky datované presným vystrihnutým dátumom z novín.16 Tento fakt ešte viac vyzdvihuje samotnú autenticitu ich vzniku a prepojenosť konkrétneho diela s určitým tlačeným médiom, z ktorého môže určitý obrazový materiál priamo tak isto koreniť. Denníkový charakter sa tým prirodzene zdôrazňuje, ale podstatný je odkaz k jasnému tlačenému médiu, či už časopisu, alebo k novinám. Neskôr, keď v šesťdesiatych rokoch tvoril autor výlučne geometrické práce, sa občas vrátil ku koláži, pričom tieto koláže, ktorých koncepcia bola čisto geometrická, datoval zase jedine týmto, z novín vytlačeným dátumom.17
Zo štyridsiatych rokov pochádza viac kreslených solitérov, ktoré doplňujú súbor koláží o nové aspekty. Solitér nazvaný podľa dátumu vzniku, 22. apríla 1946,18 datuje frotáž istého zloženia, pravdepodobne drevenej dosky, ktorá nie je veľmi svojrázne konkretizovaná ako silueta kostola, no v skutočnosti to sú veže trnavského kostola sv. Mikuláša, ktorý sa v rozmanitých podobách vyskytoval vo všetkých obdobiach Čepanovej tvorby ako stály náboženský znak a súčasne spomienka na rodný kraj. Čo kresbu vyzdvihuje a odlišuje je červené pozadie, ktoré sa tiahne kresbou poza kostol a dodáva jej akúsi rozprávkovú povahu.
Vskutku originálne metaforická je kresba 6. mája 1947,19 ktorá plynule prepája vlasy ľudskej hlavy s akýmsi neznámym pohorím a napravo sa čnúcim zaveseným telom voľajakého mŕtveho vtáka.
Zaujímavé vzťahy medzi rozmanito zachytenými predmetmi ponúka dvojica doslova „veristických kreseb s metaforickými vazbami mezi různými útvary,“20 konkrétne diela, ktoré vznikli 25. apríla 194721 a 23.apríla 1947.22 Námetom prvej sústavy je doslova letteristická sústava zdanlivo priestorových samohlások (A, E, I, O, U) vrátane interpunkčných znamienok, bodky a čiarky a do pozadia písmen je zasadená ľudská lebka. Je to skutočne neočakávaný, ale zato originálny námet. Niektorí v ňom môžu vidieť autorove budúce prepájanie záujmov o literatúru a výtvarné umenie. Rovnako svojská je druhá kompozícia rozmanitých predmetov rôznych dimenzií, ktorá na vrchu začína úlomkom vrúbkovaného stĺpu a končí nepravidelnou organickou formou obličkovitého tvaru. Táto forma nám ukazuje, že takéto čisté, ale v nereálnom priestore zasadené formy sa u Čepana objavili ešte tesne pred umelcovým príklonom ku geometrii na kresbe 11. marca 1959.23 Tam doslova vytvárajú istú vymyslenú krajinu, v ktorej poniektoré formy akoby nahrádzali kamene, iné sú rôzne upevnené vo vzduchu, pripomínajúce oblaky, no oblaky to nie sú, pretože tie sú na kresbe zachytené ináč.
Kresby Oskára Čepana by sme možno mohli charakterizovať ako „jakési obrazové koncepty, představy určitých motivů, které by se jako motivy obrazů dobře uplatnili, ale z technických či praktických důvodů zůstávají v operativnější podobě kresby.“24 Pravdupovediac však práve v tomto koncepte pôsobia absolútne presvedčivo. Tým pádom ich len ťažko môžeme do našej výtvarnej kultúry neprijať.
4.2 Surrealistické koláže štyridsiatych rokov
Povaha kresby tušom a ceruzkou sa po roku 1944 zmenila, povolila, obrysy zmäkli, kolorit sa zovšeobecnil, v kresbe sa začali vyskytovať surrealistické podnety. Boli to napríklad kresby a koláže s témou snovej melancholickej krajinky so znakmi lebiek, oválnych organických tvarov, časti ľudských tiel, či stavebných stĺpov a zlomkov.
Jednou z najdôkladnejšie rozširovanou sférou výtvarnej tvorby Oskára Čepana bola práve technika koláže. Prvotne sa u neho vyskytla v rozmedzí rokov 1944 až 1946, a potom ešte hlavne v rokoch osemdesiatych, kedy pracoval najmä s literárnym námetom.
Počas spomínaných troch vojnových rokoch mal autor plodné obdobie, kedy tvoril predovšetkým surrealistické koláže, pre ktoré bola charakteristická štýlová ucelenosť a tmavá, ťaživá jednofarebnosť, zachycujúca dobový pocit vojnového zneistenia.
Zvláštny úkaz je zobrazovaný na koláži vytvorenej 21. júla 1944.25 Povahovo je surrealistická, dokonca až nadrealistická, zobrazuje akési neprezieravé stretnutie objektov, zrážku predmetov ľudskej produktívnej fantázie. Na koláži môžeme vidieť zobrazenú sfingu, akýsi džbán a úlomky stĺpu a to všetko zobrazené na pozadí mesačnej krajinky. Vyobrazené stretnutie predmetov nám môže pripadať nečakané, no nie je to pravda. Môžeme ho ponímať ako mnohovýznamovú obrazovú metaforu, pričom jej výklad, ako je to zvykom v nadrealistických básňach, ostáva voľný. Je to tak, že v popredí zobrazený krčah odkazuje na kultúru pravekých ľudí? Odkazuje obrovská sfinga na božstvo Egypta, či rozbitý korintský stĺp na starodávnu antickú zručnosť? Alebo je to metafora starobylej histórie kultúry, ktorá sa stala jadrom ľudskej kultúry? Pyšný sfingin upretý zrak sa ako keby smelo staval blížiacej sa katastrofe, nebadateľnému orkánu, ktorý zmietol zo sveta všetko živé, zotrvala po ňom iba mesačná krajina, v ktorej nieto stopy po ľudskej duši, a ďalej sa ohrozujúco prikráda, už rozbil aj stĺp. Kde je však podoba človeka? Vnímame len ľudské oko bez slova sa spytujúce, odkazujúc na stvoriteľa zobrazených výtvorov, vyľakané z možnej sebadeštrukcie ľudstva, či kultúry.26
Na podnet básne Arthura Rimbauda Moja Bohéma,27 Čepan vytvoril koláž datovanú 25. novembra 1944.28 Môžeme na nej vidieť obrys kmeňa bezlistého stromu, pod ktorým sa nachádza vojak ležiaco zobrazený, hľadiac do diaľavy. Okolo neho sa nachádza obraz snovej, šedej, pustej krajiny, vták pokľudne sediaci na konári a súhvezdie Veľkého voza. Na koláži si taktiež všimneme harfu, ktorá v nás evokuje očarenie hudbou, pretože hudba bola jednou z mnohých Čepanových múz.
Práve preto autor impresiu z hudby rozvíja aj vo viacerých iných kolážach. Myšlienka zobrazenia harfy je dominantná napríklad aj v koláži z 10. februára 1946.29 Táto koláž patrí medzi jedny z jeho najznámejších. Sledujeme na nej ženu so zrakom náruživo upretím priamo na nás, akýsi strom, uťatú ruku a nové prvky, ktoré autor do koláže vniesol. Je to akási záhadná matematická šifra a vzorce chemických reakcií, ktoré sťaby upozorňujú na „racionálnu výstavbu hudobného diela a na racionálne prvky skutočnosti.“30
Dňa 5. marca 194531 vznikla ďalšia z Čepanových koláží. Zobrazuje pavúka a lono ženy, pričom v pozadí tkvie strašidelná pavučina. Arachné, čiže po grécky povedané pavúk, je odkazom na mýtus o Arachné, tkáčke, ktorá nebojácne vyzvala do zápasu bohyňu Athénu. Arachné zvíťazí, no jej víťazstvo jej nie je uznané, čo nedokáže zniesť a tak si počas tkania gobelínu siahne na život a umiera. Avšak milosrdná Athéna sa nad ňou zľutuje a zmení ju na pavúka. Tento okamih metamorfózy je v histórii umenia zobrazovaný tak ako aj v Čepanovej koláži, často. Je však otázne, či horiaca svieca zachytená na kraji stola predstavuje obrazy z barokového obdobia, ktoré charakterizujú nestálosť ľudského života a samozrejmosť smrti, či na pocit smútku, ktorý Arachné prinútil k vzatiu si života. Pocit viny, strachu a bezvýznamnosti.32
Tieto pocity zažívali taktiež aj básnici, ktorých radíme ku „prekliatym básnikom“, osoby naplnené životnej apatie, konkrétne Charles Baudelaire a Arthur Rimbaud. Predovšetkým Baudelaire, ktorého bolestný výzor tváre zobrazil vo svojej koláži z 23. júla 194433 aj Oskár Čepan. Ponad jeho podobizňou môžeme v ráme obrazu vidieť zobrazenú lebku, ktorá akoby plače s tvárou zaborenou vo svojich dlaniach. Na obraze sa ešte vyníma had ako metafora prvotného hriechu, a ruža ako „kvet zla.“34
Ak chceme interpretovať Čepanove koláže, nemôžeme jednoznačne potvrdiť ich význam, pretože predstavujú kvantum zmyslových domnienok. Sú reflexiou nezávislého tvorenia a fantázie autora, ktorý zásadne, až na určité výnimky svoje koláže nepomenúva, a tým nám dáva voľnosť pre náš vlastný výklad diela. Koláž ako dielo otvorené nás pri výklade priam nabáda použiť našu fantáziu.
„Meradlom všetkého je zázračná a absurdná sloboda metaforickej prirovnateľnosti všetkého so všetkým. Ústi do antisymbolickej, nadpriestorovej a nadčasovej jednoznačnosti automatických, podvedomých pochodov, v ktorých niet hraníc medzi tým, čo je hore a čo dolu, medzi rozmermi, tvarmi a neohraničenými amorfnými plazmami, medzi živou a mŕtvou prírodou, dňom a nocou, snom a skutočnosťou, agóniou a zrodom, životom a smrťou. Nejestvuje ani jednotlivé, ani všeobecné. Krásne sa rovná zázračnému a kŕčovitému.“35
4.3 Scénografické koláže
Oskár Čepan v štyridsiatych rokoch okrem iného spolupracoval aj s divadlom a vytváral koláže scénografického charakteru. Zastával názor, že pri predvádzaní divadelných hier je u divadelníka potrebné mať všestranné vedomosti z hudobnej, výtvarnej a literárnej oblasti umenia. Rozširoval javiskové zjednotenie týchto umení, pretože aj sám chcel každé jedno poznať. Jeho princípom bola skutočnosť, že pre všetky štýly hry je vyžadovaný individuálny postup javiskovej realizácie, pretože by sa inak moli dať dohromady kontrasty, ktoré by spolu pôsobili neesteticky. Výtvarník by mal svoje nápady stále konfrontovať s režisérom a autorom divadelnej hry.
Podľa Čepana je pre moderné hry všedná realistická scéna zbytočná. Je potrebné využiť nové výrazové prostriedky. Zrieknuť sa všeobecných kulís, dať ich bokom. Má sa zdynamizovať scéna vodorovným aj zvislým pohybom, ako keby sa tu zlučovali divadlo s filmom. Vonkajší aj vnútorný priestor je dôležité zobrazovať za pomoci geometrických, kompozične vyvážených plôch, svetla a farieb. Tejto scénografickej kompozícii sa musia prispôsobiť aj herci. Združovať sa majú spôsobom aby nepoškodili vyváženosť plôch a aby vyzdvihovali hĺbku javiska a plastičnosť.
Čepan zmýšľa o scéne ako o javiskovom obraze. Využíva svoje teoretické výtvarné znalosti. Spolieha sa na moderný spôsob osvetľovania. Zásluhou techniky nie je v súčasnom divadle nič nemožné. „Scénograf musí stvoriť priestor pre drámu. Nie kulisami, nie maľovanou dekoráciou, ale silou scénického zobrazovania musí mať divák nezabudnuteľný divadelný zážitok.“36
Medzi najznámejšie scénické návrhy Oskára Čepana patrí napríklad návrh k hre od Milana Begovića Boží človek,37 scénický návrh k hre Chanson Triste,38 či k Pásmu poézie k Oslobodeniu.39
Dostları ilə paylaş: |
