Masarykova univerzita filozofická fakulta ústav hudební VĚDY

9.1 V krátkosti o živote Kolářa

Jiří Kolář sa narodil 24. septembra 1914 v malom mestečku južných Čiech s názvom Protivín. Bol básnikom, prekladateľom, výtvarníkom, autorom koláží, asambláží a objektov. Bol jedným z najvýznamnejších a najoriginálnejších osobností českej kultúry dvadsiateho storočia. Jadrom Kolářovho umenia sa stalo prelínanie verša do výtvarného prejavu a zachytenie básnických imaginácií vizuálnymi prostriedkami.¹⁰² Svoje rané koláže vystavil po prvý krát v roku 1939 u Emila Františka Buriana.¹⁰³ V rokoch štyridsiatych tvoril básnické zbierky, na sklonku týchto rokov sa prvý krát pokúsil o výtvarnú interpretáciu či prepis svojej básne. S príchodom päťdesiatych rokov sa u Kolářa objavujú prvé pokusy s rozmanitými podobami koláže. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov už nadobro upustil od písanej poézie a naplo sa začal venovať výtvarnému výkladu svojich diel. Zvoľna rozširoval vlastné techniky, vďaka ktorým mohol postupne prepájať rozdielne významové vrstvy a utriediť ich podľa určitých zásad.

Jiří Kolář zomrel 11. augusta 2002 v Prahe.

9.2 Koláže Jiřího Kolářa

Do okruhu výtvarníctva prenikol Kolář už v predvojnových rokoch. Netvoril vtedy iba rané koláže, pokúšal sa aj kresliť a maľovať. Podobne ako Oskár Čepan, mal mnoho záľub. Okrem iného bol taktiež aj uznávaným básnikom. No po roku 1948, kedy na sebe začal badať prvé známky krízy slovného vyjadrovania,¹⁰⁴ rozhodol sa vrátiť ku svojim výtvarným pokusom. Zo začiatku sú to obrazové podoby básne. Autor sa snaží nájsť obrazový materiál, v ktorom by mohol realizovať verš po verši svoju báseň tak, že by ju čitateľ už nečítal ale chápal by ju z postupu týchto obrazových citácií. O niečo neskôr sa pokúša aplikovať obrazový materiál rovno do materiálu básnického. „Nejprve jsou to jakési obrazové rýmy, kde klade vedle sebe dvě nebo i více různých fotografií a reprodukcí, které však ve svém tématu nebo vizuálním uspořádání mají něco společného; potom jakási obrazová vyprávění, kde skládá k sobě různorodý obrazový materiál tak, že vzniká dějové pásmo.“¹⁰⁵

Neverbálne písanie, ku ktorému sa Kolář dopracoval za začiatku šesťdesiatych rokov mu pomohlo nájsť cestu, ktorá ho natrvalo dostala mimo slovesné vyjadrenie. Prvé práce vznikali v rokoch 1962 a 1963.¹⁰⁶ Opäť sú to analógie textov, ale nie v zmysle, že používajú svoje materiálny symbolickým spôsobom, ktorý je charakteristický pre jazyk, no Kolář tu už môže slobodne využívať svoj objav neverbálneho písania. Tieto analógie textov totiž nie sú organizované metódou výtvarného diela. Zvyknú to byť zauzlené povrazy buď samostatne, alebo s predmetmi zaviazanými do nich. Tieto predmety môžu byť napríklad žiletky, kľúče, všelijaké drobné predmety, alebo jednoducho rôzne útržky tkanín, ktoré na sebe miestami majú abstraktné znaky. Dôležitá je skutočnosť, že tieto významové prvky sú za sebou na povraze zaradené postupne jeden za druhým, teda lineárne, akoby sa jednalo o akýsi zašifrovaný text. Kolář tieto diela potom nazýva básňami, hovorí o básňach „uzlových,“ „žiletkových,“ či „predmetových.“¹⁰⁷ Autor tu namiesto slov nadobúda látku oveľa plastickejšiu a vyjadrujúcejšiu. Čo však majú tieto koláže spoločné s literatúrou je skutočnosť, že pri porozumení týchto „básní“ nevychádzame z celku, ale musíme si ich prehliadať postupne, ako keby sme ich čítali.

Kolář v tej dobe na chvíľu odbočil aj k abstraktným kresbám. Na písacom stroji tvoril kompozície malými abstraktnými obrazmi. Tieto obrazy vznikali priečnym prerezávaním vrstiev papierov odlišných farieb nalepených na seba, a tvorili abstraktné farebné skladby. Vytvoril vtedy dokonca aj niekoľko dadaisticko-surrealistických koláží. Táto jeho odbočka od tvorby však netrvala dlho. Kolářa totiž zaujímali iné alternatívy.

Kompozície vytvorené v rokoch 1962 – 1963 boli síce netradičné a zaujímavé, no na nasledujúce Kolářove diela nemali účinok. Jeho ďalšia tvorba úplne prepadá technike koláže. Tejto technike sa naplno začal venovať po roku 1958, kedy sa jeho priateľ vrátil z bruselskej svetovej výstavy.¹⁰⁸ Do Prahy sa v tej dobe dostali novinky z dejiska svetového umenia a pre Kolářa to bolo podnetom aby sa pustil do tvorby koláží. Keď medzi svojich súčasníkov výtvarníkov prišiel s týmto novým nápadom vysmiali sa mu. To ho však ani zďaleka neodradilo a začal sám tvoriť koláže a to dokonca spôsobom, ktorý sa úplne odlišoval od všetkých doterajších spôsobov. Vymýšľal pre tieto svoje nové varianty koláží rozličné názvy.

„Roláž“ bola zostavená z pruhov a pripomínala pomaľovanú zatiahnutú roletu, „chiasmáž“ bola vytvorená z množstva natrhaných, alebo narezaných častí, ktorých smery sa krížia a vytvárajú chiasmaty, čiže kríženie, „proláž“ vznikla od českého slova znamenajúceho prelínanie, „ventiláž“ bola koláž s voľne zavesenými detailmi, „muchláž“ bola kolážou, ktorá vzniká deformáciou obrazu stláčaním a veľa ďalších.¹⁰⁹

Kolář sa zopárkrát snažil vysvetliť svoje teoretické princípy, pričom o zmysle svojich koláží sa často vyjadroval prekvapujúco. Roláž mu umožnila príležitosť pozorovať svet vždy prinajmenšom v dvoch rozmeroch a doviedla ho k alternatíve mnohonásobnosti reality. Vďaka chiasmáži si osvojil spôsob hľadenia na seba a na okolitý svet z tisíc a jedného uhlu. Návšteva Osvienčimského múzea ho doviedla k asambláži. Miestnosti plné vlasov, topánok, kufrov, šiat, na to umenie snáď nikdy nebude stačiť. Tu sa prejavila jeho nedôvera k veciam, ktoré umelo vyvolávajú šok, ku veciam, ktoré chcú provokovať a dráždiť. Zaujímavá je tiež jeho myšlienka: „Svět vás zasahuje přímo, roztrhává vás a znova sestavuje. Proto k vyjádření tohoto stavu mi nejlepší připadala koláž.“¹¹⁰

Kolář teda tvoril rôzne chiasmáže,¹¹¹ proláže,¹¹² uzlové básne, v jeho diele môžeme nájsť taktiež rozbité zrkadlo, kde človek videl vlastnú tvár popretínanú tmavými prázdnymi plochami, či biely papier, ktorý na výstave slúžil ako výzva pre divákov aby si ho zaplnili ako chcú. Pre Kolářa je pri vytváraní diel charakteristická úplná precíznosť, nevyhýba sa žiadnym technickým ťažkostiam.¹¹³ Nikto mu nikdy nepomáhal, svoje diela si tvoril stále od začiatku až po koniec úplne sám. Môže nám občas pripadať, že tieto diela sú práca sama o sebe, akoby vyzdvihoval všetkých robotníkov, „skoro jako by jeho pracovitost měla být omluvou za výjimečnost umělcovi existence, jako by jej měla vracet mezi ostatní pracující lidi, prosté řemeslníky a dělníky.“¹¹⁴ Zliepanie koláže sa stáva skutočným obsahom diela. Je to akási analógia techniky maľby gestickej, kde je priebeh maľovania zmyslom obrazu. Dôležitou sa stáva mechanická stránka priebehu tvorby.

Materiály, ktoré autor volí majú svoj symbolický význam.¹¹⁵ Symbolické je predovšetkým Kolářove používanie písaných a tlačených textov. Na písme a tlači podľa neho stojí celá moderná kultúra. Jej usporiadanosť, jej dokazovanie, jej teoretické snaženie sa. Autor svoje texty používa schválne, no súčasne robí všetko preto aby im vzal ich zmysel. Sústreďuje sa hlavne na texty, ktorým nie je rozumieť, na cudzojazyčné, či rôzne exotické texty. Narába s nimi tak, aby sa z nich zachovala iba mihotavá popolavosť. Kolář nás uvádza do sveta, kde slovo a text už nepomôžu nikomu.

Medzi ďalšie autorove symbolické koláže môžeme zaradiť reliéfne koláže, ktorých podkladom sú všelijaké predmety. Napríklad časti domáceho náradia ako varecha, mlynček na mäso či štipce na prádlo. Tieto predmety sú symbolom chudobného sveta, ktorý bol príznačný pre Kolářovu mladosť. Obdobou týchto objektových koláží sú koláže textilné. Tu skladá periny, obliečky, deky, ktoré zvykli zdobiť domácnosti už spomínaného chudobného sveta.

Jiřího Kolářa cez svoje nové metódy tvorby prináša neobyčajné dívanie sa na svet okolo nás. Tento svet zrazu chápeme úplne ináč a s údivom odhaľujeme spojitosti, o ktorých sme ani len netušili. V jeho tvorbe sa spája poriadok a náhoda, skúša rôzne variácie a nápady až pokým sa nevyčerpajú všetky možné alternatívy. Ustavičnou kombináciou rozmanitých spojení, hľadaním nových charakterov výtvarných riešení, hrou s miešaním protikladných prvkov všelijakých rovín života a rôznych historických období sa vytvára obrovská rada výtvarných veršov. Kolář objavuje krásy všedných a jednoduchých vecí, ktoré vďaka spojeniu s útržkami dejín umenia a so štruktúrou plochy kolážovanej rôznym druhom písma nadobúdajú úplne novú formu. Občas vo svojich výtvoroch využije humor, ktorým sa snaží ukázať, že na českú históriu sa dá dívať aj bez bremena vžitých názorov. Jeho diela sú harmonické, majú váženú, jasnú a jednoduchú kompozíciu, snažia sa rozbiť tradičné chápanie, cítenie a myslenie. Bol umelcom, ktorému sa podarilo zvládnuť metódu koláže do každej maličkosti, a obohatiť výtvarné umenie o úplne nové postupy.¹¹⁶

9.3 Podobnosti a odlišnosti v dielach Oskára Čepana a Jiřího Kolářa

Tak ako Oskár Čepan predstavuje originálnu osobnosť slovenského umenia, tak aj Jiří Koláž predstavuje to isté v umení českom. Súčasne reprezentovali významných československých predstaviteľov. Pri svojej štúdii som však zistila, že títo dvaja výtvarníci majú síce zopár, no nie mnoho spoločných znakov tvorby.

Obaja patrili medzi prvých svojej doby, ktorí sa začali venovať kolážovej tvorbe. Kolář sa chvíľu venoval aj surrealistickým kolážam, pre Čepana tieto koláže charakterizujú tvorbu celého desaťročia. Rovnako je to aj s abstraktnými kresbami, ktoré boli pre Kolářa len akousi odbočkou pri tvorbe koláží, pre Čepana jeho abstrakcie znamenali významné obdobie, neoddeliteľnú súčasť jeho tvorby.

Hlavným spoločným znakom však bolo ich moderné zmýšľanie, netradičné pre dobu v ktorej tvorili. Oskár Čepan na rozdiel od Kolářa ostal v úzadí, pretože vedel, že by ho jeho súčasníci nepochopili a nechcel im byť na smiech. Naopak Kolář sa aj potom čo jeho nápad vysmiali odhodlal tvoriť koláže, ktorých okruh dokonca postupne rozširoval vlastnými nápadmi.

Ďalším spoločným znakom bola láska k literatúre. Čepan svoju záľubu vyjadril v literárnohistorických kolážach z rokov osemdesiatych zobrazovaním významných slovenských literátov. Kolář sa venoval poézii, básňam, ktoré sa snažil zobrazovať ako obrazce.

Čo sa týka rozdielnosti tvorby, poukázala by som na veľkosti diel týchto autorov. Čepan si napríklad svoje geometrické abstrakcie kreslil na papiere A4 rozmerov, jeho koláže mali tiež veľkosti obyčajných rozmerov. Nič príliš malé, nič príliš veľké, zlatá stredná cesta. Kolář naopak tvoril priam remeselnícke diela veľkých rozmerov, napríklad aj dva metre vysoké koláže.¹¹⁷

Najväčším rozdielom v tvorbe týchto dvoch umelcov však bola ich publikácia výtvarných diel. Jiří Kolář publikoval svoje diela na mnohých výstavách v rôznych krajinách, napríklad v Prahe, Viedni, Paríži, Miláne, či dokonca aj v New Yorku.¹¹⁸ Kolář chcel aby jeho tvorba bola videná a aj bola. Dnes jeho diela poznajú mnohí zahraniční či už výtvarní odborníci, alebo len obyčajní diváci. Čepan bol jeho pravým opakom. Mnohé zo svojich diel buď zničil, nechal si ich pre svoje vlastné potešenie, alebo ich rozdal svojim priateľom. Výtvarná činnosť bola jeho záľubou, ktorú nepotreboval zverejňovať. Na výstavách svoje diela nepublikoval, prvé výstavy s jeho dielami sa začali uskutočňovať až po jeho smrti. Pravdepodobne práve preto dnes jeho výtvarnú činnosť pozná len malé množstvo ľudí, zväčša sú to iba teoretici umenia, ktorí sú zameraní výlučne na jeho tvorbu.