Masarykova univerzita

1.2 Verbálna a neverbálna komunikácia

„Kedykoľvek sa stretnú dvaja či viacero ľudí, neexistuje nekomunikácia, a teda aj keď ľudia mlčia alebo sa nehýbu, napriek tomu spolu komunikujú.“ (Junová, in Pavlová-Zahalková, A., 1976, s.14). Komunikáciu na základe prejavu delíme na dva druhy, a to verbálnu a neverbálnu (niektorí autori uvádzajú pojem nonverbálna komunikácia). Tieto dva druhy sa vzájomne prelínajú a doplňujú. Avšak verbálna komunikácia je vždy sprevádzaná neverbálnymi prejavmi ale neverbálnu komunikáciu je možné realizovať bez verbálnej, t. j. samostatne.

Verbálna komunikácia

Druh verbálnej (slovnej) komunikácie zahŕňa komunikačné procesy, ktoré sú uskutočňované formou hovorenej alebo písanej reči. Komunikácia verbálna je „komunikácia prostredníctvom artikulovaných zvukových reťazcov–slov“ (Klenková, J., 2006, s.31). Lejska (2003) verbálnu komunikáciu zahrnuje do komunikácie pojmovej, ktorej užívaním sa človek diferencuje od ostatných živočíšnych druhov. Verbálna komunikácia taktiež nesie veľký sociálny význam – inteligencia človeka sa značne odzrkadlí v slovnom a písomnom prejave (Braun, 1992, in Klenková, J., 2006).

Neverbálna komunikácia

Komunikáciu prostredníctvom iných ako verbálnych komunikačných prostriedkov nazývame neverbálnou. Pochopenie a produkcia neverbálnych prostriedkov komunikácie napomáhajú k začleneniu sa do spoločnosti. Tieto schopnosti si osvojujeme skôr ako vlastnú produkciu reči. Veľmi často sa na túto oblasť v rámci vývoja reči pozabúda. Každý rodič si pamätá prvé slovo svojho dieťaťa, avšak málo z nich venuje pozornosť mimoslovným prejavom a reakciám. Pritom veľké množstvo informácií nesú neverbálne prejavy. Toto potvrdzuje aj Lewis (1995), ktorý uvádza, že asi 7 percent údajov a poznatkov v konverzácii nesú samostatné slová. Väčšina informácií je predávaná prostredníctvom zmesi neverbálnych prejavov.

Zložky neverbálnej komunikácie

Medzi neverbálne prejavy zaraďujeme podľa Vybírala (2000):

• 
  posturiku, ktorá zahŕňa gestá, postoje a držanie tela,
  
• 
  mimiku (výraz tváre),
  
• 
  pohľad očí,
  
• 
  proxemiku, ktorú chápeme ako vzdialenosť medzi komunikujúcimi,
  
• 
  haptiku (telesný kontakt),
  
• 
  tón hlasu,
  
• 
  vlastný zjav,
  
• 
  a iné nonverbálne aspekty reči.
  

De Vito (2001) medzi neverbálne prejavy pridáva chronemiku. Je to spôsob, ktorým komunikujúci hospodári s časom.

Klenková (2006, s.29) nazerá na neverbálne prejavy z iného hľadiska, uvádza že neverbálna komunikácia „zahŕňa všetky dorozumievacie prostriedky neslovnej podstaty.“ Do neverbálnej komunikácie zaraďuje vokálne (paralingvistické) fenomény (kvalita hlasu, spôsob hovorenia) a nevokálne (extralingvistické) fenomény (mimika, gestika, haptika, držanie tela a zrakový kontakt).

Užitie neverbálnych prejavov je často nevedomé a našu výmenu informácií vo veľkej miere ovplyvňujú aj iné faktory, ako sú momentálna nálada, motivácia, osobný postoj či očakávanie. Reč tela, ako sa často označujú prostriedky neverbálnej komunikácie, môže kladne i záporne ovplyvniť celý priebeh rozhovoru i názor komunikačného partnera na našu osobnosť. Neverbálna komunikácia patrila medzi najstaršie komunikačné prostriedky a v priebehu času sa vyvíjala. V jej vývoji sa odzrkadlili kultúrne, geografické aj etnické zvláštnosti. A tak musíme mať na pamäti, že každá kultúra využíva iné neverbálne prostriedky a taktiež im prisudzuje iné významy. Správne porozumenie neverbálnej komunikácii závisí od celkového kontextu komunikačnej situácie.
Neverbálnu komunikáciu výraznejšie využívame pri vyjadrení vlastných pocitov, postojov a myšlienok. Bytešníková (2012) uvádza, že neverbálna komunikácia je považovaná za expresívnejšiu a pravdivejšiu. Porozumením a využitím prostriedkov verbálnej komunikácie sa orientujeme vo svete, slová sa stali súčasťou skoro každej medziľudskej interakcie, a tak verbálna komunikácia získava dominantné postavenie v dorozumievacom procese. Ale ak v rámci komunikácie dôjde k nesúladu medzi verbálnym a neverbálnym prejavom, pravdepodobne uveríme neverbálnemu signálu (Klenková, J., 2006).

1.3 Psychomotorický a rečový vývoj dieťaťa v rannom období

Ontogetenický vývoj, t.j. vlastný vývoj jedinca delia odborníci do rôznych štádií. Najpoužívanejšie je delenie do troch fáz, a to prenatálnej (vnútromaternicový vývoj), perinatálnej (priebeh pôrodu) a postnatálnej fáze, ktorá zahŕňa vývoj jedinca od narodenia až po smrť. J. Čáp (2001) postnatálnu fázu ďalej delí na: ranné detstvo, ktoré zahŕňa prvý rok života (dojča), druhý a tretí rok života (batoľa). Na obdobie ranného detstva nadväzuje predškolský vek, ktorý v šiestom roku života prechádza do mladšieho školského veku, a ten je ukončený približne v desiatom roku života. Potom nastupuje obdobie stredného a staršieho školského veku (puberta a adolescencia), na ktoré nadväzujú tri stupne dospelosti, a to mladá, stredná a neskorá. Posledným obdobím v postnatálnej fáze je obdobie starnutia.

U psychomotorického vývoja nastáva úzke spojenie a prelínanie psychicky a motoriky (Szábová, M., 1999). Zameriavame sa na vývoj pohybovej a psychickej stránky dieťaťa.

Vývoj reči je jednou z najdôležitejších etáp v ľudskom živote. Kľúčovým obdobím v tejto etape je proces osvojenia si hovorenej reči do šiesteho roku veku dieťaťa. Vývojové tempo najrýchlejšie prebieha v období medzi ranným detstvom a predškolským vekom, t.j. do 3 až 4 roku veku dieťaťa (Bytešníková, I., 2012).

Psychomotorický vývoj

Pri popise psychomotorického vývoja jedinca sa zameriame na tri vekové kategórie ranného obdobia, ktoré Allenová a Marotzová (2002) časovo ohraničujú nasledovne: 1. novorodenec- od narodenia do konca prvého mesiaca,

2. dojča- od prvého mesiaca do prvého roku,

3. batoľa- od prvého roku do troch rokov.

Novorodenec

Motorika novorodenca prebieha len na reflexnej úrovni za účelom ochrany a prežitia. Základnými reflexami, ktoré uvádza Langmeier a Krejčířová (1998) sú sací, pátrací, vyprázdňovací, hltací, orientačný, úchopový, polohový a obranný. Tieto reflexy mu pomáhajú prispôsobiť sa novému okoliu. V tomto období sa vytvára citový vzťah medzi novorodencom a jeho rodičmi alebo opatrovníkmi. Utvára si voči nim pocit dôvery a bezpečia. Reakcie každého novorodenca na rôzne osoby sú značne diferenciálne, na základe čoho si môžeme všímať prvé známky individuality. Zmyslové vnímanie je už značne rozvinuté, jedinec rozlišuje svetlo a tmu, vníma okolité zvuky.

Dojča

V prvých štyroch mesiacoch jedinec posilňuje svaly a získava nad nimi kontrolu, čo sa prejaví v rýchlom rozvoji motoriky. Dojča opretím o paže zdvíha hlavu, máva rukami, pretáča sa a naťahuje sa za predmetmi. Ruky už nezviera do pästičiek, ale dlane sú pootvorené. Predmety uchopuje celou rukou, ale neudrží ich. Dojča v tomto období reaguje na zvuky pootočením hlavy a rozpoznáva zmeny v ľudskom hlase. Medzi štvrtým a ôsmim mesiacom sa rozvíja kliešťový úchop pri chytaní malých predmetov, väčšie predmety uchopuje celou rukou. Jedinec je už schopný samostatného sedu. V tomto období sa prehlbuje vzťah k matke a dojča už reaguje na svoje meno. Od ôsmeho mesiaca sa dieťa intenzívne pripravuje na chôdzu a reč. Predmety už uchopuje jednou rukou a rôznorodo s nimi manipuluje. Jedinec je veľmi spoločenský, avšak prejavuje strach z cudzích ľudí (Allen, Marotz, 2002).

Batoľa

Dieťa je schopné samostatného pohybu a jeho jemná motorika sa neustále zdokonaľuje, dokáže navliekať korále, skladať jednoduché puzzle či stavebnice (Šulová, L., 2004). Neustálym opakovaním pohybov ako napríklad chôdza do schodov sa rozvíja i hrubá motorika. Batoľa sa teší pozornosti okolitých osôb a všetko skúša samostatne. Okolo druhého roku sú pre správanie jedinca typické výbuchy hnevu, dieťa je netrpezlivé a často vzdorovité.

Vývoj reči

Vývoj reči prebieha v určitých štádiách, avšak tieto štádiá na seba plynulo nenadväzujú, často sa prekrývajú a individuálne odlišujú. V. Lechta (1990, s.37) uvádza: „len u 50% detí sa dané štádium objavuje skutočne približne v „tabuľkovom“ veku, ktorý uvádza odborná literatúra.“ Taktiež si musíme uvedomiť, že medzi jednotlivými štádiami nastávajú obdobia akcelerácie a retardácie.

Sovák (1971, in Klenková, J., 2006) od narodenia dieťaťa vymedzuje niekoľko štádií reči, ktoré nie je možné presne časovo oddeliť:

1. obdobie kriku

2. obdobie džavotania

3. obdobie porozumenia reči a vlastný vývoj reči, ten ďalej delí na:

a. štádium emocionálno-vôľové

b. štádium asociačno-reprodukčné

c. štádium logických pojmov

d. intelektualizácia reči.

V. Lechta (2003) vymedzuje päť základných fáz pre približné určenie dosiahnutej vývojovej úrovne reči. Do 1. roku života sa odohráva obdobie pragmatizácie, ktoré začína reflexným krikom, pokračuje emocionálnym a komunikačným krikom. Medzi šiestym a ôsmym mesiacom nastáva štádium napodobňujúceho džavotania, kedy sa zo zvukov začínajú stávať hlásky. V období sémantizácie (1.-2. rok života) dieťa užíva jednoslovné vety, ktoré tvorí opakovaním jednoduchých slabík, objavuje sa prvý vek otázok a pasívna slovná zásoba prevláda nad aktívnou. V 2.-3. roku života nastáva obdobie lexemizácie, kedy dieťa rečou usmerňuje svoje okolie, vyhľadáva komunikáciu a zdokonaľuje sa v porozumení reči. Po období gramatizácie (3.-4.rok života), kedy nastáva druhý vek otázok, prebieha posledné obdobie vývinu reči, a to obdobie intelektualizácie (po 4. roku života). Reč dieťaťa sa podobá reči dospelých a vyskytujú sa v nej všetky slovné druhy.

Nie len uvedení autori, ale aj mnoho iných odborníkov delí a pomenováva jednotlivé štádiá (obdobia) vývoja reči rozdielne. Mnoho z nich sa však zhoduje na základnom delení na: Prípravné (predrečové) štádiá vývoja reči a Vlastný vývoj reči.

Prípravné (predrečové) štádiá vývoja reči

V období do 1. roku života si dieťa prostredníctvom predverbálnych a neverbálnych prejavov osvojuje zručnosti a návyky, na báze ktorých sa neskôr vybuduje skutočná reč. Prvý prejav dieťaťa, ktorý slúži k príprave artikulačného aparátu na skutočnú reč sa objavuje už v prenatálnom období a je to tzv. vnútromaternicové kvílenie (vagitus uterinus). Zelerová (in Lechta, V., 1990) k predverbálnym prejavom objavujúcim sa v prenatálnom období pridáva hltacie pohyby, čkanie a cmúľanie palca.

Prvým prejavom v postnatálnom období je krik. Odborníci sa zhodujú na tom, že tento novorodenecký prejav je reflexného pôvodu a vzniká z podráždenia dýchacieho centra pri prechode na pľúcne dýchanie. Po šiestom týždni krik dieťaťa nadobúda určité citové zafarbenie, najskôr dieťa tvrdým hlasovým začiatkom vyjadruje nepríjemné pocity a po treťom mesiaci sa jeho príjemné pocity odzrkadlia v mäkkom hlasovom začiatku. Všetky hlasové prejavy tohto obdobia označujeme ako hrkútanie či mrnkanie (Lechta, V., 1990).

S hrkútaním prichádza obdobie pudového džavotania. Dieťa pri hre s hovoridlami spontánne napodobňuje sacie pohyby, ktoré sprevádza hlasom. Tieto hlasové prejavy sú pudové, nie sú vedené sluchovou kontrolou, a tak sa vyskytujú i u nepočujúcich detí. Pudové džavotanie prebieha u detí všetkých národností, a tak tieto zvuky nepokladáme za hlásky materinského jazyka, ale označujeme ich ako prahlásky, prefonémy.

Vo veku medzi šiestym a ôsmym mesiacom nastáva obdobie napodobňujúceho džavotania. Dieťa zvuky neprodukuje pudovou cestou ale napodobňovaním svojho okolia kedy zapája vedomú sluchovú aj zrakovú kontrolu. Niekoľkonásobné pokusy o opakovanie skupín hlások nazývame fyziologickou echoláliou.

Okolo desiateho mesiaca začína dieťa svojím džavotaním reagovať na okolie, na melódiu rečového prejavu a počuté zvuky asociuje s predstavami, ktoré sa často opakujú. Hovoríme, že nastáva štádium porozumenia reči. Dieťa svoje porozumenie reči často vyjadruje formou motorickej reakcie.

Vlastný vývoj reči

„O vlastnom vývoji reči môžeme hovoriť od doby, kedy začne dieťa spontánne užívať svoje prvé slová, t.j. približne od konca 1.roku života.“ (Pavlová-Zahálková, A., 1976, s.47).

Prvým verbálnym prejavom okolo prvého roku života sú jednoslovné vety, ktorých význam sa odvíja od momentálnych potrieb dieťaťa a konkrétnej komunikačnej situácie. Týmito slovami dieťa vyjadruje svoje city, potreby, priania a prosby, a preto je toto obdobie označované za emocionálno-vôľové (Klenková, J., 2006). S príchodom prvých slov však džavotanie neprestáva a dieťa taktiež v komunikácii naďalej využíva mimiku, plač, gestá a iné predverbálne či neverbálne prostriedky.

Medzi prvým a druhým rokom dieťa nenapodobňuje len dospelých ale nové slová si často opakuje samé pre seba. Hovorenie sa stáva formou činnosti a toto obdobie označujeme ako egocentrické.

Obdobie po druhom roku života, nazývané asociačno-reprodukčné, sa vyznačuje prudkým zdokonaľovaním pri osvojovaní reči. Prvotné slová nadobúdajú podľa M. Sováka (1978, in Bytešníková, I., 2007) pomenovávajúcu funkciu, kedy dieťa označuje rôznymi výrazmi konkrétne osoby a javy vo svojom okolí. Tieto označenia neskôr prenáša na javy podobné. Asociácie ešte stále prebiehajú na prvosignálnej úrovni. Zaujímavým faktom je, že po dovŕšení dva a pol roka je možné pri neúspešnom pokuse dieťaťa o komunikácie pozorovať známky frustrácie (Lechta, V., 1990).

Štádium rozvoja komunikačnej reči je možné pozorovať medzi druhým a tretím rokom. Dieťaťa pomocou reči nevyjadruje len svoje potreby a pocity, ale samostatne vyhľadáva komunikáciu s inými ľuďmi. Pomocou reči sa učí usmerňovať dospelých, dianie navôkol, a tak dosahuje svoje ciele.

Dôležitým obdobím je štádium logických pojmov, ktoré vrcholí okolo tretieho roku. Slová v reči dieťaťa sa za pomoci abstrakcie a zovšeobecňovania stávajú obecnými pojmami a reč tak prechádza na druhosignálnu úroveň.

Posledné štádium sa nazýva intelektualizácia reči. Nastáva okolo štvrtého roku života a pretrváva až do dospelosti. Dieťa svoje myšlienky a pocity vyjadruje s potrebnou presnosťou. Nastáva učenie ako pochopiť obsah, rozlišovať konkrétne a abstraktné pojmy, diferencovanie slovnej zásoby a skvalitňovanie rečového prejavu (Klenková, J., 2006).

Jazykové roviny v ontogenéze reči

Analýza vývoja reči z pohľadu jazykových rovín ja založená na prehľadnosti. V praxi sa všetky roviny navzájom prelínajú a ich vývoj prebieha súčasne.

Morfologicko-syntaktická rovina popisuje a skúma vnútornú stavbu slova, hovorovú stavbu viet a súvetí (Dvořák J., 1998). Táto rovina odráža duševný vývoj jedinca. Nezrovnalosti v morfologicko-syntaktickej rovine môžu poukázať na odchýlky v mentálnom vývoji, aj keď výslovnosť jedinca je bezchybná. Zameriavame sa na ňu okolo prvého roku dieťaťa kedy sa opakovaním slabík začnú tvoriť prvé slová. Tieto slová plnia funkciu jednoslovnej vety, sú neohybné, neskloňujú sa a nečasujú. Okolo 1,5-2. roku začne dieťa používať dvojslovné vety a viacslovné vety začne užívať okolo 2,5-3. roku. Medzi druhým a tretím rokom dieťa užíva jednotné i množné číslo a začína skloňovať. „Z hľadiska morfológie sa v reči dieťaťa s narastajúcim vekom mení zastúpenie jednotlivých slovných druhov. Dieťa najskôr začína používať podstatné mená a neskôr slovesá.“(Lechta, 1990, s.44). Dieťa využíva v reči všetky slovné druhy okolo 4. roku života. V priebehu vývoja reči sa môže vyskytnúť tzv. fyziologický dysgramatizmus. „Do 4 rokov považujeme dysgramatizmi t.j. neobratnosti v tvarosloví či vetosloví, za fyziologické“ (Bednářová, J., Šmardová, V., 2007, s. 29). Pokiaľ neobratnosti pretrvávajú i po 4. roku života, môže sa jednať o narušený vývoj reči.

V rámci lexikálno-sémantickej roviny sa sústredíme na aktívnu aj pasívnu slovnú zásobu. Prebehlo mnoho výskumov v oblasti slovnej zásoby, ktorých výsledky sa často líšia, ich spriemerovaním získavame údaje, ktorá uvádza aj Klenková (2006). Okolo prvého roku je slovná zásoba dieťaťa na 5-7 slovách, 2 roky – 200 slov, najväčší nárast pozorujeme u trojročného dieťaťa kedy sa slovná zásoba pohybuje okolo 1000 slov. Vo veku 4 rokov – 1500 slov a pred nástupom do školy 2500-3000 slov. Pre rozvoj aktívnej a pasívnej slovnej zásoby sú dôležité dva medzníky, a to tzv. prvý a druhý vek otázok. Prvý vek otázok nastáva okolo jeden a pol roku dieťaťa a vyznačuje sa otázkami „Čo je to? a „Kto je to?“. Okolo tri a pol roka života sa začínajú vyskytovať otázky „Kedy?“ a „Prečo?“, ktorých nositeľom je druhý vek otázok.

Foneticko-fonologickej rovine sa venovalo mnoho odborníkov, ktorí sa snažili stanoviť poradie výslovnosti jednotlivých hlások. K najznámejším teóriám o fixovaní hlások patrí Schulzeho teória, ktorá uvádza tzv. pravidlo najmenšej námahy. Podľa tohto pravidla dieťa najskôr vytvára hlásky, ktoré sú artikulačne nenáročné, t.j. samohlásky, a potom artikulačne náročnejšie spoluhlásky. Dieťa postupuje od perných hlások – P, M, B až k hláskam hrdelným – CH (Lechta, 1990). Žebrovská (1983, in Klenková, J., 2006) uvádza názory Jacobsona a Hallera, podľa ktorých dieťa najskôr používa jazyk labiálnym spôsobom, kedy využíva kontrast medzi samohláskami a spoluhláskami (P-A), potom nasleduje štádium opozície nosnej a ústnej spoluhlásky (M-P) a opozície perného a ďasnového prvku (P-T). Výskumy našich popredných fonetikov sa zhodujú na nasledujúcej teórii. Najskôr sa fixujú samohlásky a spoluhlásky sa fixujú v nasledujúcom poradí: záverové (P,B,M,T,D,N,Ť,Ď,Ň,K,G), úžinové (F,V,J,H,CH,S,Z,Š,Ž), polozáverové (C,Č) a úžinové so zvláštnym spôsobom tvorenia (DZ,DŽ,L,R).

Pragmatická rovina, je poslednou rovinou, ktorú v rámci jazyka môžeme charakterizovať ako užitie všetkých nadobudnutých jazykových a rečových kompetencií a schopností v medziľudskom kontakte. Jedná sa o uprednostňovanie obsahovej stránky jazyka a reči pred zvukovou stránkou (Peutelschmiedová, A., 2005). Lechta (1990) označuje pragmatickú rovinu ako sociálnu aplikáciu komunikačnej schopnosti a definuje ju ako kvalitatívne vyšší proces. Medzi medzníky tejto roviny zaraďujeme pochopenie svojej úlohy v komunikácii, ktoré nastáva medzi druhým a tretím rokom. Po treťom roku sa uskutočňuje aktívna komunikácia s ľuďmi v okolí a v štyroch rokoch sa objavuje samostatné nadviazanie a udržanie rozhovoru.
Podmienky k správnemu vývoju reči sú:

• 
  nepoškodená centrálna nervová sústava,
  
• 
  normálny intelekt,
  
• 
  normálny sluch,
  
• 
  vrodená miera nadania pre jazyk,
  

• 
  adekvátne sociálne prostredie (Jedlička, I., 2003,s. 90).
  

Prudký rozvoj osobnosti človeka nastáva do 3 rokov jeho života. Ranný vek má kľúčový význam i v ontogenéze rečových schopností. Navonok prebieha vývoj reči spontánne a automaticky, v skutočnosti je ovplyvňovaný vnútornými ale najmä vonkajšími faktormi. K najhlavnejším vonkajším faktorom, ktoré môžu pozitívne ale i negatívne ovplyvniť rečové schopnosti dieťaťa radíme vplyv rodiny a najbližšieho okolia.

2.