Anton tyrol

a) Dôkazy vonkajšej kritiky: dedukované na báze čísla, na hodnotení kódexov a na ich vzájomnú interakciu:

1. regula: Lepšie dosvedčená lektúra je pôvodnejšia.

Svedkovia ale nie sú na počítanie, ale na hodnotenie. Teda po uvedomení si hodnoty kódexov, ak ich väčšina prináša určitú konkrétnu lektúru, túto treba nasledovať, zvlášť ak kódexy prináležia k rôznym „textovým recenziám“.

2. regula: Musí sa brať do úvahy príbuznosť manuskriptov.

Príbuznosť manuskriptov sa určí predovšetkým na báze spoločných omylov. Textová kritika dnes, ako sme videli, dokázala stabilizovať tri alebo štyri isté skupiny kódexov. Táto regula teda nástojí na hodnote kódexov viac ako na ich počte. Vskutku nie počet má na nás zapôsobiť, ale kvalita kódexov. Nateraz však, ak väčšina najlepších kódexov prináša nejakú lektúru, je dobré nasledovať ju ako pôvodnú.

Príklad: Gal 6,2

- ajnaplhrwvsete: BFG 323 a málo iných, it vg co Otcovia

- ajnaplhrwvsate: ÅACDY 0122 ˜ Otcovia

- ajpoplhrwvsete: P⁴⁶.

Jestvujú dva motívy, prečo preferovať prvý variant, pretože má lepšiu atestáciu (H+D+preklady) a okrem toho druhý variant sa zdá byť pokusom pisárov prispôsobiť budúci čas predchádzajúcim imperatívom. Tretí variant, pokiaľ ide o gramatickú formu, sa približuje k prvej a použitie formy ajpoplhrovw (splniť, vyplniť) môže byť pokusom spresniť zmysel slova ajnaplhrovw (uskutočňovať, dovršovať).

3. regula: Jednotlivé skupiny kódexov treba hodnotiť konfrontáciou.

Je jasné, že nejaký variant podopieraný „neutrálnym textom“ (=H) a „západným textom“ (=D) má väčšiu pravdepodobnosť byť originálnym voči nejakému inému, ktorý je podopieraný iba samým „textom koiné“ (=K). To isté nech sa povie aj o lektúre podopretej textami H+K voči D. Naopak, viac problematický je prípad lektúry podopieranej v H voči D+K. Väčšinou treba dať prednosť H, ibaže by iné dve recenzie prinášali „lectio difficilior“ alebo „lectio brevior“.

Príklady: Gal 6,9 a 6,10

a) Gal 6,9:

- ejgkakw'men: ÅABD* 33 81 326 a iné co

- ejkkakw'men: CD^cY˜

- ejkkhsw'men: FG

Tretí variant treba vylúčiť, pretože je slabo a málo atestovaný; okrem toho jeho odvodenie z ejkkaivw by nedávalo dobrý zmysel v kontexte. Druhý variant, hoci je lepšie atestovaný (D^c+K), sa takmer exkluzívne vzťahuje na jedinú tradíciu manuskriptov a pravdepodobne je pokusom použiť post-neotestamentárnu bežnú formu toho istého slovesa prvého variantu. Nateraz akceptujeme prvý variant, pretože je lepšie dosvedčený (H+D+K) a viac vyhovuje NZ-gréčtine.

b) Gal 6,10:

- ejvcomen: P⁴⁶ACDFGY˜ Otcovia

- ejvcwmen: ÅB 6 33 104 326 614 a iné

Naozaj je ťažko rozhodnúť, pretože druhý variant je veľmi dobre doložený. Predsa však tento sa zdá byť štylistickým vylepšením: wJ“ sa chápe ako ekvivalent k eJvw“ riadiace konjunktív a takýto môže byť jeho zmysel. Nateraz prvý variant, aj keď sa neopiera o „neutrálny text“, zdá sa byť najlepší, pretože je to „lectio difficilior“.

4. regula: Musí byť braný do úvahy paralelistický vplyv, (v citáciách SZ) vplyv LXX.

a) Lk 6,20:

- Maka¿rioi oi˚ ptwcoiv: väčšina najlepších kódexov

- Maka¿rioi oi˚ ptwcoi« tw/' pneuvmati: ŹQQf^{1 13} al it bo

Druhý variant treba odmietnuť, pretože je podriadený paralelistickému vplyvu Mt 5,3; kým prvý je „lectio brevior“.

b) Gal 3,10: väčšina kódexov

- pa◊ß o§ß oujk e˙mme÷nei pa◊sin toi√ß gegramme÷noiß: P⁴⁶ Å^*BY 6 33 81 104 365

- pa◊ß o§ß oujk e˙mme÷nei ejn pa◊sin toi√ß gegramme÷noiß: Å^cACDFG˜ latt.

Druhý variant je dobre podložený, ale je to pokus prispôsobiť text Gal 3,10 ku Dt 27,26 zo LXX; takto prvý variant je iste lepšie podložený (prinášajú ho najlepšie kódexy H a najlepšie minuskulné kódexy) a okrem toho neharmonizuje s vplyvom LXX.

5. regula: Musia sa brať do úvahy reťazové lektúry.

Príklad: porov. Hebr 9,2 podľa variantu kódexu B: „Bol zhotovený stánok a vo svojej prednej časti zvanej «Svätyňa» bol svietnik a stôl predkladných chlebov kai; to; crusou'n qumiathvrion“. Keďže tento kódex tu mal takúto formuláciu, musel potom meniť aj verš 4: „Za druhým závojom bola časť stánku zvaná «svätyňa svätých» a obsahovala archu zmluvy, celú pokrytú zlatom“, kým iné kódexy kladú do 4. verša to; crusou'n qumiathvrion.

b) reguly vnútornej kritiky dedukované na báze konfrontácie variantov medzi sebou a na báze ich bezprostredného kontextu:

6. regula: Ťažšia lektúra je pôvodnejšia.

Motív je jasný: naozaj je ľahšie myslieť, že nejaká lektúra pôvodne ťažká bola zjednodušená, ako že pôvodne ľahká lektúra bola neskôr zmenená na ťažšiu. Starosti gramatického charakteru, štylistického, exegeticko-doktrinálneho často tlačili pisárov odstraňovať prekážky a uľahčovať lektúru textu. Toto kritérium je iste najdôležitejšie, ale nesmie byť absolutizované: používa sa spolu s ostatnými kritériami.

Príklad: Rim 7,25

- cavri“ de; tw'/ Qew/': ŹY 33 81 104 365 1506 pc

- cavri“ tw'/ Qew/': B Epiph

- hJ cavri“ tou' Qeou': D

- eujcaristw' tw'/ Qew/': Å^*A˜ syr

Prvý variant je iste „lectio difficilior“ a je dostatočne dobre potvrdený; variant B je iste druhoradý a je snáď z liturgického používania, pre ktoré neuberá nič prvému variantu; tretí a štvrtý variant sú zjednodušenia: odpoveď na otázku zo 7,24: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Milosť Božia alebo milosť Pána“; posledný variant musel nastať dvojitým omylom diktografie: touvtou eujcaristw' tw/'.

7. regula: Kratšia lektúra je pôvodnejšia.

Naozaj, ľahko sa môže akceptovať, že nejaký text pôvodne kratší bol pre objasnenie rozšírený, akoby mal byť skrátený a takto by mala byť skomplikovaná jeho lektúra.

Príklad: Lk 24,53

- eujlogou'nte“ to;n Qeovn: P⁷⁵ÅBC*L syr geo

- aijnou'nte“ to;n Qeovn: D it Augustín

- aijnou'nte“ kai; eujlogou'nte“ to;n Qeovn: AC²KWXQ a iné

Prvý a druhý variant by mohli mať rovnakú pravdepodobnosť byť pôvodnými, pretože obidva sú „lectiones breviores“, ale prvý je oveľa lepšie dosvedčený. Posledný, naopak, je rozšírením textu na báze dvoch predchádzajúcich variantov.

8. regula: Uprednostnená lektúra musí byť v harmónii s kontextom.

Nejaký textový variant ťažko môže byť pôvodný, ak je úplne v kontraste so svojím blízkym a vzdialeným kontextom (viď príklad A) v 3. regule).

9. regula: Preferovaná regula musí byť schopná vysvetliť iné varianty.

Toto overenie je exegétmi často zanedbávané, ale je to protidôkaz platnosti zásady „lectio difficilior“, „lectio brevior“ a iných regúl.

10. regula: Iba v krajných prípadoch možno pristúpiť na konjektúru.

Uchýliť sa ku lektúre, ktorá nemá nijakú podporu v textovej tradícii, sa smie iba v krajných prípadoch a s najvyššou prudenciou.

Príklady: Jak 4,2 a Sk 20,28.

------------------------------------

Súborné dielo Il Messaggio 1 podáva 4 nasledovné normy vnútornej textovej kritiky⁴²:

1) Tá lektúra je pôvodná, ktorá môže vysvetliť vznik ďalších variantov;

2) Vo všeobecnosti sa ťažšia lektúra uprednostňuje ako pôvodná pred ľahšou lektúrou;

3) Všeobecne sa kratšia lektúra preferuje pred dlhšou;

4) Lektúra odlišná v paralelnom mieste sa preferuje pred konformnou lektúrou.

Konjektúra sa robí v tých prípadoch, keď ani jeden prezentovaný variant nezodpovedá pravidlám vnútornej textovej kritiky, čiže keď sa všetky ukážu byť mylné. To môže navrhnúť len špecialista v tomto obore, teda exegéta s veľkou exegetickou skúsenosťou. Urobiť to môže iba široký okruh špecialistov po dokonalom zvážení.

IV. TRAKTÁT: HERMENEUTIKA
Hermeneutika je významnou oblasťou biblických vied, ktorá sa týka výkladu biblických textov. Vo svojej histórii zaznamenala pozoruhodný vývoj najmä v závislosti od ľudského spôsobu vnímania sveta v rámci jednotlivých kultúr a filozofických modelov, ba dokonca v závislosti od ľudských mentalít. V posledných desaťročiach vzrástol význam filozofickej hermeneutiky.
Pojem „hermeneutika“

Hermeneutika⁴³ je veda, ktorá pomáha čitateľovi Svätého písma (SP) nájsť správny zmysel biblických textov. Je to akýsi celkový pohľad na SP tým, že systematizuje celú teóriu spôsobov rozoznávania zmyslu. Pritom zohľadňuje mentalitu, psychológiu autora, kultúru, históriu, epochu napísania textov atď. Preto niektorí odborníci majú názor, že hermeneutika nie je biblická disciplína, ale skôr filozofická.

Hermeneutika (gr. hermeneuo = interpretujem, vysvetľujem; v pasíve: značiť, chcieť povedať, byť preložené⁴⁴) je veda o interpretácii SP (lat. scientia interpretativa). V prvom rade je potrebné k Biblii pristupovať ako ku knihe Božieho pôvodu určenej Cirkvi ako norma a pokrm jej života. Tento fakt je nevyhnutné mať vždy na mysli, ak chceme vystihnúť ten význam slov, ktorý význam nám Boh chcel sprostredkovať v slovách Písma.

Hermeneutika chce zhromaždiť teoretické poznatky a praktické normy, ktoré treba mať na pamäti pri snahe dobre pochopiť biblické spisy a vyložiť ich význam pre službu Cirkvi. Hermeneutika je chápaná ako posvätná veda, aj keď pracuje často s profánnymi kritériami a technikami interpretácie antických spisov. Dnes sa hermeneutika zaoberá so svojím objektom na spôsob špekulatívnej vedy a skúma fenomén stretnutia sa človeka ako historického bytia s Božím slovom, ktoré je napísané a trvalé. Takéto zameranie hermeneutiky sa plne prejavuje vo veľmi diskutovanej otázke „existencialistickej interpretácie“.

Vzťah hermeneutiky k iným biblickým introduktívnym traktátom

Hermeneutika je vlastne záverečným traktátom všeobecného úvodu do štúdia Svätého písma a predchádzajúce traktáty (inšpirácia, kánon, text SP, preklady) vlastne privádza k naplneniu. S traktátom o inšpirácii má spoločné to, že berie do úvahy dvojitý pôvod SP (božský a ľudský) a tomu zodpovedajúco vysvetľuje jeho obsah. Jedna stránka (pokiaľ ide o dvojitý pôvod) nesmie byť na úkor druhej. Traktát o kánone limituje objekt hermeneutiky. Štúdium textu SP poskytuje hermeneutike istotu o dodnes podstatne neporušenom obsahu SP.

Rozdelenie hermeneutiky

Oblasť hermeneutiky je poznačená filozofickými predpokladmi chápania textu, ďalej filologickými zásadami a normami cirkevného Magistéria. Z tohto stretania sa spomínaných oblastí pre hermeneutiku vyplývajú tri témy:

- Teoretické poznatky, ktoré sa vzťahujú na „zmysly“ SP. Táto časť sa zvykne nazývať „noematika“ (gr. noéma = myslenie, myšlienka). Ide tu o definovanie hermeneutických zmyslov.

- Normy, podľa ktorých v jednotlivých úryvkoch možno objaviť bohatstvo významu biblického textu. Nazýva sa „heuristika“ (gr. heuriskein = nájsť, nachádzať). Cieľom je identifikovanie predtým definovaných zmyslov v texte SP.

- Praktický spôsob vysvetľovania významu SP pre použitie v Cirkvi, nazývaný tiež „proforistika“ (gr. proferein = jasne vysloviť, vyjadriť). Túto oblasť možno nazvať „hermeneutický servis“, pretože ide o predkladanie výsledkov hermeneutického výskumu.
Stručný prehľad jednotlivých hermeneutických systémov

Nz-dejiny exegézy (prípadne tu možno rátať aj sz-exegézu) majú svoje niektoré veľmi významné etapy, v ktorých sa exegéza veľmi rozvinula, vytvorila exegetický systém a vlastné metódy, ktoré pretrvali aj niekoľko storočí. Tak rozlišujeme predovšetkým alexandrijskú a antiochijskú biblickú školu, potom je to patristická exegéza (tu patria cirkevní otcovia, medzi ktorými vyniká sv. Augustín); ďalej je to scholastická stredoveká exegéza (pokiaľ ide o teoretické spracovanie exegetickej metódy, predstavujú ju aj tomistickí filozofi) a modernú kritickú exegézu. Každá z týchto exegetických škôl mala svoj systém a pokiaľ' išlo o hermeneutickú vedu, každá mala svoju vlastnú terminológiu.

Nz-exegéza vznikla v prvotnej Cirkvi pri tzv. kristologickej relektúre sz-textov. Apoštoli a apoštolskí žiaci židovského pôvodu iste používali sz-metódy výkladu SP a aplikovali ich na NZ. Iní, ktorí pochádzali z prostredia gréckej kultúry, zas pri výklade textov SP aplikovali svoju filozofiu, najmä Platónove rozlišovanie nadzmyslového sveta ideí a ich pozemského tieňa.⁴⁵ Tento spôsob myslenia prešiel aj do židovskej (cez helenistické židovstvo) a kresťanskej exegézy a prejavil sa v alegorickom výklade. Jeden z najznámejších odborníkov v tomto smere bol Filón Alexandrijský, ktorý veľmi rozvinul túto alegorickú metódu vo svojich výkladoch SZ v židovskej komunite v egyptskej Alexandrii. Túto alegorickú tradíciu potom prevzala tamojšia biblická škola.

- Alexandrijská biblická škola: založil ju istý Pantenos (okolo roku 180 po Kr.). Jej pôvodným zámerom bola snaha vysvetľovať SP v helenistickom zmysle. Jej najhlavnejší predstaviteľ bol Origenes (†254). On vo SP rozlišoval tri základné zmysly:

a) somatický (telesný, slovný; = menej vyspelý);

b) psychický (je pre dokonalejšieho človeka ako predchádzajúci; tento už chápe aj mravný význam);

-c) pneumatický (tento je najdokonalejší; tu sa človek ponára do hlbín a tajov SP).

Origenovo učenie o troch zmysloch zodpovedá antickému učeniu o človeku (sóma, psyché, pneuma).

- Antiochijská exegetická škola: vznikla v Antiochii (Sýria) a používal sa v nej slovný a typický zmysel. Alegorický zmysel odmietala. Bol to vlastne protiklad Alexandrie. Hlavní predstavitelia: Diodorus z Tarzu [†390[, Teodor z Mopsuestie [† 428], Ján Zlatoústy [†407].

- Patristická exegéza: nadobudla veľmi významné postavenie v Cirkvi, pretože celé cirkevné spisovateľstvo bolo akoby včlenené do exegézy. Celý kresťanský život bol poznačený Bibliou. Aj teológia bola časťou exegézy. Dogmy, ktoré boli definované, boli výsledkom úvah Otcov nad textami SP. Origenes používal somatický (bezprostredný, telesný) a duchovný (spirituály) zmysel. Okrem toho sa ešte rozlišoval historický zmysel, ale tento (nie zmysel, ale druh) je predmetom heuristiky. Duchovný zmysel spomenula aj encyklika Divino afflante Spiritu (EB 552) ako taký, ktorý ide za bezprostredný slovný zmysel. Má tú výhodu, že pripomína ten zmysel, ktorý vnukol Duch Svätý ľudskému pisateľovi; ale má aj nevýhodu, že sa svojím názvom akosi stavia do protikladu k slovnému zmyslu a podnecuje hľadať duchovný zmysel bez ohľadu na slovný zmysel. Kým správnejšie je hľadať duchovný zmysel v kontinuite so slovným zmyslom. S týmto cieľom bol v poslednom čase vytvorený výraz sensus plenior (plný zmysel). Ide vlastne o náhradu výrazu „duchovný zmysel“, ktorý je totožný (čo do významu) s výrazom „integrálny kresťanský zmysel“ charakterizovaný nižšie.

- Stredoveká exegéza (ale aj patristická) rozdeľovala zmysly textu SP na:

a) alegorický (sz-skutočnosti nadobúdajú kristologický charakter);

b) tropologický (lat. tropos = spôsob; vzťahuje sa na morálny život, správanie sa kresťana v komunite);

c) anagogický (gr. anago = vynášať hore, predstaviť; týka sa naplnenia spásnych skutočností vo večnosti; eschatologický).

Týmito tromi druhmi exegetického vysvetľovania sa v stredoveku veľmi prehĺbilo skúmanie SZ a nahromadil sa veľmi rozsiahly obsah. Tieto tri stredoveké hermeneutické zmysly (spolu so štvrtým – slovným) prakticky platia až podnes a jestvujú pokusy použiť ich v existenciálnej interpretácii.⁴⁶

Iný druh terminológie je dvojica výrazov „typický“ zmysel a „plný“ zmysel. Nateraz len krátke objasnenie: typický zmysel je hlboký zmysel, ktorý môžu nadobudnúť veci, čiže skutočnosti a fakty v Biblii; plný zmysel je hlboký zmysel samých slov v Písme.

Štvoraký zmysel má aj kabalistická Kniha žiary (Sefer zohar):

1. Wortsinn, hebr. pešat; jednoduchý zmysel;

2. Hinweis, hebr. remez, alegorický zmysel;

3. Midraš, hebr. midraš (od hebr. slovesa daraš = kopať, dolovať);

4. Geheimnis, hebr. sod, mystický význam.

Okrem zmyslov sa vo SP môžu rozoznávať aj tzv. „parametre“, čiže hľadiská istej miery, napr. estetický parameter, ontologický, existenciálny... Ide o určité smery skúmania obsahu Písma.

Náuka o zmysloch textu Svätého písma (noematika)

Ľudská reč je veľmi bohatá vo svojich spôsoboch vyjadrovania. Toto bohatstvo sa prejavuje v tom, že jedným slovom možno vyjadriť množstvo významov alebo zmyslov. Zá1eží vždy na konkrétnej situácii a na súvise s ostatnými slovami, vetami a celým kontextom. Hermeneutika vo svojej užšej disciplíne, noematike, sa usiluje zachytiť tieto odtiene v zmysle a zosystematizovať ich.

Je tu však zároveň niekoľko ťažkostí:

- Biblia, ktorá je objektom noematiky (ale najmä heuristiky), je knihou aj Božieho aj ľudského pôvodu, a preto ustavične treba rátať s týmito dvoma rovinami v celku SP a aj vo všetkých jeho častiach. Teda pri posudzovaní rôznych zmyslov treba myslieť na to, že aj biblický autor vo svojom ľudskom myslení zohľadňoval Božie pravdy, ktoré chcel vyjadriť.

- Situácia biblických výpovedí je veľmi vzdialená a rôznorodá. Od niektorých perikop nás delí 25 storočí a viac, od iných zas 20 storočí. Teda aj SP ako komplex kníh má svoj rast.

- Okrem toho ľudský duch sa ustavične vyvíja a prehlbuje a usiluje sa v biblických textoch objaviť stále nové obsahy ako svoj pokrm. Hermeneutika sa usiluje vo svojich kategóriách zachytiť aj túto vyvíjajúcu sa mentalitu ľudstva. Preto aj v hermeneutike treba zachytiť istý vývoj v definovaní jednotlivých zmyslov textu. Kedysi sa zvykli rozlišovať zmysly: priamy (slovný), nepriamy (typický), explicitný (jasný), implicitný (nie bezprostredne jasný), plný, akomodačný...

Ideálne by bolo preštudovať tému v celom jej historickom vývine, aspoň čo sa týka zásad rabínskej exegézy, ďalej zásady patristickej exegézy, stredovekej a nakoniec dôkladne preštudovať modernú filozofickú a teologickú hermeneutiku. Teraz sa však uspokojíme s objasnením tých zmyslov SP, ktoré majú v dnešnej diskusii väčšiu dôležitosť a o ostatných zmysloch budú urobené iba zmienky.
Slovný zmysel

Je to základný zmysel, ktorý dávajú napísané slová v rámci svojho súvisu s celkom. Treba ho odlišovať od doslovného zmyslu, ktorý pestujú fundamentalisti. Slovný (alebo literárny) zmysel⁴⁷ je ten zmysel, ktorý majú slová tak, ako sú uvedené v kontexte. Lenže jedno a to isté slovo môže mať viac zmyslov v rôznych kontextoch. Záleží teda na úmysle autora, aký význam chcel autor dať tomu-ktorému výrazu. Spoznávame to z kontextu, ale musíme sa pritom vyvarovať psychologizmu, ktorý hermeneutika odmieta. Je to zmysel, ktorý chcel dať textom ich ľudský autor. Napr. Lk 12,35 („majte bedrá opásané“) autor iste nechcel odporúčať nejaký doplnok k šatám, ale stálu pripravenosť. Je priamo chcený ľudským autorom, ale aj Bohom, pretože je plodom inšpirácie. Pritom slovný zmysel nemusí byť iba jednoznačný. Treba ho vysvetľovať v duchu istej dynamiky charakteristickej pre tieto texty, ktoré prezrádzajú myslenie autora a dosah textu. V tom je jeho bohatstvo. Delí sa ešte na slovný vlastný a slovný prenesený zmysel.

A) Vlastný slovný zmysel: je vtedy, keď sa jednotlivé slová berú vo svojom prvom a originálnom význame. Medzi príkladmi vlastného slovného zmyslu možno uviesť:

- Prirovnanie je postavenie dvoch objektov vedľa seba pomocou výrazov, ktoré oznamujú podobnosť (podobné k..., ako...). Príklad: „ten vojak je ako lev“; prvý termín sa volá ilustrovaný a druhý je ilustrujúci.

- Parabola je pokračujúce prirovnanie. V parabole je veľmi rozvinutý ilustrujúci termín s cieľom umožniť lepšie pochopenie ilustrovaného termínu. Niekedy ale nie všetky detaily ilustrujúceho termínu možno aplikovať na ilustrovaný termín, ale iba celok ilustrujúceho termínu. Pri parabolách sa rozlišuje tzv. „tertium comparationis“⁴⁸ (= tretí prvok porovnania), to je však predmetom štúdia kritiky formy v rámci historicko-kritickej exegetickej metódy.

- Bájka je určité imaginatívne rozprávanie s nepravdepodobným obsahom. Zvieratám alebo rastlinám sú pripísané ľudské vlastnosti. Zdalo by sa čudné, že bájka má svoj vlastný slovný zmysel, ktorý ale nie je identický s objektívnym zmyslom (rovnako ako aj pri parabole a prirovnaní)

B) Prenesený slovný zmysel: je vtedy, keď sa slová neberú vo svojom prvom a originálnom zmysle, ale sa berú v nejakom odvodenom zmysle, prispôsobenom na základe nejakej podobnosti. Vo SP sa nachádza prakticky všade. Príkladmi tohto zmyslu sú:

- Metafora je prisúdenie nejakého nominálneho alebo verbálneho predikátu nejakému subjektu, keď tento predikát mu nie je celkom príslušný (napr. „vy ste svetlo sveta“ Mt 5,14). Aj tu máme ilustrovaný a ilustrujúci termín; metafora môže byť aj implicitná („iďte a povedzte tej líške“ Lk 13,32).

- Alegória je pokračujúca metafora. Niekedy sa alegória mieša s parabolou. Príkladmi alegórie sú: Iz 5,1-6 (vinica); Jn 10,11-16 (Dobrý Pastier); Jn I5,1-6 (vinič a ratolesti).

- Irónia vyjadruje sa vetou, ktorá - ak by sme ju brali v doslovnom znení - hovorila by opak. Napr. Gn 3,22 („Hľa, človek sa stal ako jeden z nás“); lKor 4,8; 2Kor 11,20. Kontext hovorí, že vetu nemožno brať v doslovnom zmysle, ale v opačnom.

- Pseudonymia ako hovorí názov, autor textu vystupuje pod iným menom; obyčajne je to meno nejakej známej osobnosti v Izraeli (napr. autor knihy Kazateľ hovorí, že je Šalamún). Nie je to omyl, pretože takýto prejav bol vtedy bežným zvykom.

- Hyperbola: názov hovorí, že ide o nejaké zveličovanie. Hyperbola je rétorická forma, ktorá pripisuje nejakej veci väčšie rozmery, ako sú v skutočností. Používa sa s cieľom ovplyvniť fantáziu čitateľa alebo poslucháča, aby si ľahšie zapamätal pravdu (napr. Mt 19,24 „ľahšie je ťave prejsť uchom ihly...“; Jn 21,15). Hyperbolická veta sa berie v slovnom zmysle tak, že sa redukujú zveličené proporcie faktov, javov, vecí...

- Metonymia je zámena mien dvoch vecí, ktoré stoja vedľa seba v nejakom súvise (príčina - účinok; nástroj - efekt; matéria - vec zložená z tej matérie; obsah - vec, ktorá má obsah...). Napr. Gn 3,19 „v pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“; alebo 1Kor 10,16.

Symbolizmus je tiež súčasťou témy o prenesenom zmysle. Hovoríme o ňom, keď nejaká skutočnosť je vyjadrená prostredníctvom inej. Môže byť prirodzený (jedna realita spontánne nahrádza inú) alebo konvenčný (nejaká realita je dohodou (konvenciou) označená inou realitou; tá ale nemá vnútornú schopnosť reprezentovať pôvodnú realitu, preto je potrebná dohoda).

Prirodzený symbolizmus slov: zámena slov: jarmo - vláda; kľúče - moc (Ž 2,3; Mt 16,19; Mt 16,24).

Prirodzený symbolizmus udalostí: napr. symbolické akcie v SP (3Kr 11,29-31; Jer 19,1-11; Ez 37,1-14; Mt 27,24; Sk 10,10-16; Sk 21,10-13).

Konvenčný symbolizmus predmetov: vo SP sú zriedkavé (Nm 15,38-40).

Konvenčný symbolizmus osobných mien: v profánnych spisoch je takmer neznámy (Iz 7,3; 8,3).

Konvenčný symbolizmus čísel: nejaké číslo je zvolené preto, aby predstavovalo nejakú realitu, ktorú to číslo svojou povahou nevyjadruje (napr. symbolika čísel Apokalypsy: 3, 7, 12...).

Jednotnosť slovného zmyslu: problémom je otázka, či nejaký text SP má v sebe viac slovných zmyslov súčasne, alebo obsahuje iba jeden zmysel. V minulosti boli v exegéze tendencie rozoznávať viac slovných zmyslov v jednom texte, a to z dôvodov dvojitosti pôvodu SP. Lenže tieto názory už boli hermeneutickou vedou prekonané. V skutočnosti snahy niektorých biblistov identifikovať v jednom texte dva slovné zmysly poukazujú na to, že ide o homogénne prehĺbenie jediného slovného zmyslu, čo vedie do oblasti integrálneho kresťanského zmyslu. Celkom inou záležitosťou je otázka viacerých rovín slovného zmyslu. Napr. Jn 11,50-52 je reč o veľkňazovi Kajfášovi, ktorý vypovedal slová o tom, že bude lepšie, ak jeden človek zomrie za ľud. Evanjelista Ján prináša tento citát a ihneď komentuje jeho viaceré roviny. Teda ak autor biblického textu explicitne komentuje viaceré roviny svojho textu, iba vtedy môžeme hovoriť o viacerých významoch v slovnom zmysle.