Anton tyrol

Duchovný zmysel

Pod pojmom „duchovný zmysel“ ⁴⁹ možno rozumieť azda najširší obsah v porovnaní so všetkými ostatnými zmyslami, pretože obsah tohto zmyslu sa v dejinách mnohokrát menil a spresňoval. Autori ho niekedy označujú prívlastkom „nesúrodý“, „heterogénny“ zmysel. Takto ho chápu najmä tí autori, ktorí kladú ťažisko exegetickej práce do HKM a v nej zdôrazňujú historicitu. Naopak, s týmto označením nesúhlasia tí, ktorí uprednostňujú dynamický a špirituálny aspekt textov.

Duchovný hermeneutický zmysel má svoje opodstatnenie v Kristovi, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych. Duchovný zmysel možno definovať ako zmysel vyjadrený biblickými textami, ak sa tieto čítajú pod vplyvom Ducha Svätého v kontexte Kristovho veľkonočného tajomstva a nového života, ktorý z neho vyplýva. Tento kontext skutočne existuje. Nový zákon v ňom vidí naplnenie Písma. Je teda normálne znovu čítať Písma vo svetle tohto nového kontextu, ktorý je kontextom života v Duchu.

Duchovný zmysel má veľmi úzky vzťah k literárnemu zmyslu. V prípade veľkonočného tajomstva a novozákonných textov literárny a duchovný zmysel sú v podstate zhodné. Takýto zmysel majú aj ostatné nz-spisy. Duchovný zmysel nie je možné odtrhnúť od literárneho, pretože na ňom sú ukotvené a znamenajú naplnenie Písma. Problematický je taký „duchovný“ výklad, pri ktorom má čitateľ pocit, že ide o subjektívny výklad založený na predstavivosti a intelektuálnej špekulácii. Vysvetlené charakteristiky sa týkajú dnešného chápania duchovného zmyslu. V minulosti, napr. v patristike sa duchovný zmysel nachádza – s istou dávkou vynaliezavosti – aj v najmenších podrobnostiach biblických textov pomocou rôznych alegorizmov. Moderná hermeneutika ich však neuznáva, aj keď pripúšťa istú užitočnosť ich obsahov.
Integrálny kresťanský zmysel

Jeho konštitutívne prvky sú: 1. Starý zákon, 2. Nový zákon a 3. Eschatologické naplnenie. Medzi jednotlivými prvkami možno vidieť prejavujúce sa pole napätia, to znamená istú dynamiku smerom k ďalšiemu prvku.

Slovný zmysel jednotlivých vyjadrení biblických autorov sa ukazuje v rôznych výrazových prostriedkoch a zostáva vždy základnou náplňou slov, ich kombinácií, viet. Slovný zmysel je totiž to, čo hovoria slová; je to akási prvá vrstva slov. Avšak tento slovný zmysel ešte nevyčerpáva všetok svoj možný obsah. Vo filozofickom, umeleckom, morálnom aj náboženskom prostredí ešte rozoznávame hlbší zmysel, ktorý sa objasňuje s určitým časovým alebo kvalitatívnym odstupom alebo nadhľadom, ktorý odstup alebo nadhľad nám umožní objaviť v slovách akýsi širší horizont a hlbšie súvislosti. Ak toto platí pre akúkoľvek oblasť ľudského života, o to viac to platí pre náboženskú oblasť, špeciálne pre oblasť SP. Tu prichádzajú do úvahy dve skutočnosti:

1) Rozlíšenie SP na SZ a NZ: toto rozlíšenie vyjadruje na jednej strane kontinuitu medzi SZ a NZ, v dôsledku čoho sz-skutočnosti, prísľuby, symboly atď. nachádzajú svoje naplnenie v NZ, na druhej strane je však dôvodom istého napätia, ktoré vychádza z prevýšenia SZ Novým zákonom. V dôsledku tohto sz-skutočnosti musia byť brané v nz-duchu, a nie vo svojom pôvodnom duchu, keď ide napr. o ich aplikáciu na duchovný život, modlitbu... To je vlastne tento hlbší kresťanský zmysel, o ktorom je reč. Teda už SZ možno čítať a rozumieť v nz-zmysle. Zodpovedá to aj skutočnosti, lebo Boh Otec od večnosti pripravoval a viedol dejiny spásy v perspektíve Krista ako večného Slova. Toto Slovo je už od večnosti v činnosti. Teda SZ sa v tomto zmysle javí ako pedagogická príprava, predstavenie, prísľub, prorocké ohlásenie nz-skutočností.

2) Vlastné eschatologické napätie celej ekonómie spásy: druhá skutočnosť je vlastne pokračovaním prvej nie čo do kvality, pretože v Kristovi bolo povedané všetko, ale čo do realizácie v rámci ustavičného narastania Božieho kráľovstva vo svete až k jeho naplneniu. V dogmatickej terminológii sa v tomto smere uplatňuje výraz consummatio eschatologica (eschatologické [= posledné, celkové, dokonalé] naplnenie) {porov. 1Kor 15,24-28; Zjv 21}.

Teda SP obsahuje toto stále napätie a ono tu bude stále prítomné a ponúkajúce sa pre čitateľov a poslucháčov hlásaného Božieho slova. Tento zmysel SP sa nazýva integrálny kresťanský zmysel SP. Na rade je otázka, či je možné v každom úryvku SP rozlíšiť oba zmysly: slovný a hlbší kresťanský alebo či sa prelínajú alebo či jestvujú nejaké stupne ich postupného odkrývania. Množstvo autorov podáva množstvo názorov. Tie sú častokrát rozdielne iba v terminológii. A tak vyberáme podstatné.

Zmysel textu a vedomie autora: Nezriedka je predkladaná otázka, čí posvätní autori mali vedomie toho významu slov, ktorý význam dnes vyslovujú exegéti. Otázka je nástojčivá, najmä keď si uvedomíme dôležitosť literárnych druhov a odporúčanie koncilu: „...skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť...“ (Dei Verbum 12). Exegéti nie sú jednotní v odpovedi. Ani nejestvuje jednoznačná odpoveď na túto otázku, pretože treba rozlišovať rôzne témy a rôzne iné prvky, ktoré prichádzajú do úvahy:

- Reality SZ (veci, osoby, inštitúcie), ktoré vchádzajú do oblasti typického zmyslu: autor zrejme nepoznal ich nz-naplnenie (napr. o Melchizedechovi svätopisec nevedel, že je to typ Krista [Gn 14,18-24; porov. Hebr 6,20-7,10]).

- Slová SP: ťažšie je vyjadriť sa v tomto prípade: Žalmista napísal vetu: „Ukážeš mi cestu života“ Ž 16,11. Biblický autor tu zrejme myslel na vyslobodenie z nejakého nebezpečenstva. Peter (Sk 2,28) ju aplikoval na zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a kresťan ju dnes aplikuje na svoj život milosti v Kristovi a na nádej vlastného vzkriesenia. Ktorý zmysel bol v mysli biblického autora?

Niektorí odpovedajú poukázaním na Božiu vševedúcnosť. Iní zas argumentujú námietkou, že aj ľudský autor bol skutočným autorom SP. Riešenie je pravdepodobne v zdôraznení viac úmyslu ako vedomia svätopisca v takomto zmysle: nejaký umelec vytvorí nejaké umelecké dielo, napr. napíše báseň. Má s ňou taký úmysel, že chce osloviť nielen súčasníkov, ale aj budúce generácie; aby totiž aj oni precítili hĺbku a jemnosť jeho sentimentov... Ale nemá v úmysle vytvoriť novú poetickú školu a tiež nie to, aby sa podľa tejto jeho básne a poetickej školy vytvoril nový politický systém atď.: O niečom podobnom môžeme uvažovať v prípade biblickej inšpirácie: biblický autor mal v úmysle hovoriť o náboženských veciach ako pisateľ vyvoleného národa, ktorý ide v ústrety tajomnej a veľkolepej budúcnosti, istotu ktorej garantuje JHWH.

V tejto predstave je ľahké pochopiť, že autor síce písal o nejakej jednoduchej veci, ale zrejme mal pritom na mysli mesiášsku budúcnosť (napr. písal o živote, pokoji, spáse, kráľovstve Božom, oslobodení, vykúpení... z nejakého konkrétneho nebezpečenstva [napr. z choroby]), ale význam tohto života, pokoja...oslobodenia, vykúpenia... zostával otvorený voči všetkým ďalším vývojom Božieho plánu.

To isté sa analogicky môže povedať aj o osobách, akými boli: Abrahám, Mojžiš, Jozue, Dávid... Autor dokázal opísať v nich určité momenty s Božím zástojom, ktoré sa mali ešte len naplno prejaviť na konci časov.

Azda je teda možné na uvedenú otázku odpovedať tak, že rozvinutie významu posvätného textu od slovného zmyslu ku integrálnemu kresťanskému zmyslu je virtuálne zahrnuté už na začiatku v momente jeho napísania, a to aj v úmysle posvätného autora, ktorý písal pod vplyvom inšpirujúceho Ducha Svätého. V tomto smere môžu byť texty skúmané a s istotou interpretované podľa cieľa, na ktorý hagiograf bol inšpirovaný.
Typický zmysel

Tento zmysel SP preberieme v troch bodoch: poznanie, jestvovanie a rozsah typického zmyslu vo SP. Jeho konštitutívne prvky sú: 1. sz-typ (predobraz); 2. nz-antityp (naplnenie); 3. Božia dispozícia, na základe ktorej sa istému antitypu prisudzuje nejaký typ. Táto dispozícia (Boží pokyn) sa prejavuje trojakým spôsobom: a) hovorí Ježiš Kristus; b) hovorí svätopisec (dispozícia je zahrnutá do charizmy inšpirácie); c) cirkevné Magistérium keď vyhlasuje článok viery a jeho typ vidí v konkrétnom mieste Písma.

A) Identifikácia typického zmyslu: typický zmysel SP sa týka niektorých vecí alebo skutočností, o ktorých priamo hovorí Biblia, zvlášť SZ a ktoré nejakým spôsobom predobrazujú definitívnu realitu ekonómie spásy. Tento aspekt bol v niektorých etapách exegézy nazývaný typický zmysel SP (1Kor 10,6; Rim 5,14). Aby sme mohli rozprávať o typickom zmysle, sú nevyhnutné tri prvky:

- typ; t. j. nejaká predobrazujúca realita vo SP; má aktívny typický zmysel;

- iná realita (antityp): budúca, predobrazená; má pasívny typický zmysel;

- Božia dispozícia, ktorá určila hovoriť o budúcej skutočnosti v opisovanej realite.

Evidentne najdôležitejší je tretí prvok, ktorý je aj overením typického zmyslu, totiž je nevyhnutný Boží pokyn, na základe ktorého možno hovoriť v minulej skutočnosti o jej budúcej realite. Nie je to ľahké a typický zmysel nemožno vidieť hocikde v Písme.

Pri rozoznávaní typického zmyslu je vrcholne dôležitá centralita Krista pri všetkých typoch. Na okraj toho P. Grelot poznamenáva: „Všetky veci, ktoré sa integrujú v živote Božieho ľudu, nadobúdajú svoj zmysel v tajomstve Krista: v jeho osobe ako v dokonalom a hlavnom znamení; v SZ ako v pedagogickej príprave a obraze vzťahujúcom sa na neho; v NZ ako sviatosti jeho prítomnosti a jeho činnosti“.⁵⁰

B) Existencia typického zmyslu: Cirkevné Magistérium je v tejto veci veľmi explicitné. V liste talianskym biskupom Biblická komisia 20. augusta 1941 píše o slovnom zmysle a popri ňom o duchovnom alebo typickom zmysle, ktorý používal Pán Ježiš a apoštoli.⁵¹ O typickom zmysle hovorili prakticky všetci pápeži v 20. stor., ktorí sa niekedy dotkli biblických otázok vo svojich dokumentoch. Druhý vatikánsky koncil nehovorí výslovne o typickom zmys1e, ale v Dei Verbum 16 hovorí o nevyhnutnosti vysvetľovať SZ tak, že máme na mysli NZ. Dokument PBK Interpretácia Biblie v Cirkvi o typologickom⁵² zmysle hovorí, že sa o ňom často hovorí ako o takom, ktorý nepatrí k Písmu, ale k skutočnostiam, o ktorých Písmo hovorí. V skutočnosti typologický zmysel je založený nie na napísanej skutočnosti, ale na spôsobe jej napísania (porov. Ábelov hlas: Gn 4,10; Hebr 11,4; 12,24). Teda tento zmysel si vytvára Písmo samo.⁵³

Je zrejmé, že SP obsahuje mnohé typy. Iba tak sú niektoré texty zrozumiteľné, napr. návrat ľudu z Egypta - návrat Ježiša z Egypta; Jonáš tri dni v rybe - Ježiš tri dni v hrobe; Agar a Sára - SZ a NZ; Adam (antitézou) - Ježiš... ďalej vody potopy, manna, had na žrdi, veľkonočný baránok...

Vo svetle tohto učenia o typickom zmysle je jasné, aká pravdivá je Augustínova veta: „Novum Testamentum in Vetere latet; Vetus in Novo patet.“⁵⁴ Takto vidíme, že v SZ už boli mnohé fakty providenciálne Bohom určené ako anticipácia toho, čo sa udeje v NZ. V tomto pohľade NZ je uzavretím a naplnením toho, čo SZ predobrazoval slovne alebo typicky.

Celá tradícia vždy obhajovala jestvovanie typického zmyslu SP: Justín a Irenej, potom cirkevní otcovia a spisovatelia poukazovali na tento zmysel. V niektorých prípadoch sa nevyhli ani určitým prílišnostiam.

C) Rozsah typického zmyslu: Nie je ľahké určiť, ktoré miesta Písma sa môžu vidieť v typickom zmysle. Ako všeobecná norma pomáha konštatovanie, že typický zmysel spočíva v Božej dispozícii, ktorá chce určiť jednu realitu ekonómie spásy na predobraz druhej. Podľa mnohých autorov toto sa rozumie ako isté vtedy, keď to vyplynie explicitne z Písma alebo z tradície. Pod tradíciou tu treba rozumieť jednomyseľnú sentenciu Otcov a Učiteľov vo veci viery, prostredníctvom liturgie, ktorá vyjadrujú vieru Cirkvi. Týmito kritériami sa redukujú na nemnohé perikopy tie texty, ktoré majú tento zmysel.

Dnes sa preto uplatňuje trochu širší a voľnejší pohľad na determinovanie typického zmyslu. Dáva sa väčší priestor pre požiadavku Božej dispozície. Tá sa berie aj implicitným spôsobom ako prítomná v základných vzťahoch: SZ smeruje k NZ a NZ smeruje k svojmu eschatologickému naplneniu. Takýto vzťah sa rozumie ako implicitná Božia dispozícia. V tomto pohľade potom historické a kultové skúsenosti sz-ľudu zodpovedajú nz-spôsobom, napr. exodus zodpovedá kresťanskému oslobodeniu; Mojžišove skúsenosti zodpovedajú skúsenostiam Krista (1Kor 10,6; Mt 2; Sk 7,20-40). Zdá sa, že tento spôsob uplatňovali napr. aj Svätí Otcovia, alexandrijská škola a iní. Mnoho by sa dalo v tomto smere namietať patristickému výkladu SP, ktorý používal typický zmysel v širších rozmeroch, ako moderná hermeneutika.⁵⁵ Ale aj presné vymedzenie pojmov „typ“ a „podoba“ je ťažké.

Plný zmysel

Termín „plný zmysel“ (sensus p1enior) nie je starý, zaviedol ho v 20-tych rokoch 20. stor. A. Fernandez.⁵⁶ Príčiny, ktoré viedli k prijatiu tohto výrazu v katolíckej exegéze, súvisia s historicko-kritickou metódou, ktorá ako taká sa postupne presadzovala a niektoré jej kroky boli aj oficiálne akceptované v encyklike Divino afflante Spiritu (1943). Totiž aplikáciou literárnej kritiky na niektoré sz-pasáže autori prišli k záverom, že niektoré sz-miesta vykazovali referencie na eschatologické skutočnosti spásy. Avšak iné miesta, považované za mesiášske (a nebolo ich málo), vzťahujúce sa prorocky na budúcu náboženskú záchranu Izraela a na tvorcu tejto záchrany, interpretované v slovnom zmysle, boli limitované iba na tie okolnosti, v ktorých boli vypovedané. Na jednej strane teda bolo zrejmé, že treba rešpektovať zásady historicko-kritickej metódy (ktorá však nedovolila spomínané miesta vysvetľovať v mesiášskom zmysle), na druhej strane však tu boli výsledky patristickej exegézy, ktorá v týchto sz-miestach videla niečo viac, ako len slovný zmysel. Niektoré z týchto miest poskytli dokonca svoj prínos aj na vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie a o jej Nanebovzatí (Gn 3,15). Podobné texty sú napr. v Iz 52,13 - 53,12, ktoré sú oveľa jasnejšie, ak sa vysvetľujú v perspektíve Kristovho utrpenia. Poučujú nás o tom aj iné miesta NZ (Lk 22,37; porov. Iz 53,12; Sk 8,32-35; porov. Iz 53,7.8 atď.).

Tento zmysel sa nazýva sensus plenior čiže plný zmysel. Nazýva sa tak preto, že v sebe zahrňuje plnosť zmyslu uzavretého v nejakej formulácii, ktorá sa iba v postupujúcom zjavení a v dogmách objavila celkom jasne.

Autori dnes nie sú celkom jednotní v presnej definícii plného zmyslu. Podľa jednej skupiny autorov ide o slovný zmysel, lebo ani autor, ani jeho súčasníci nemali vedomie nejakého hlbšieho obsahu tých slov. Podľa iných autorov zas tento hlbší obsah majú tí, ktorým sa dostáva jasnejšieho zjavenia Božích tajomstiev a toto jasnejšie poznanie je vlastne to isté, ako u svätopisca, ale je tu iba malý rozdiel stupňa alebo miery. Napr. istý hlbší (plnší) zmysel musel mať aj biblický autor, ktorý napísal slová „Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2); hoci tento plnší zmysel sa ozrejmil až v NZ (Hebr 1,5).

Iní autori si všímajú vzťah medzi plným zmyslom a medzi úmyslom svätopisca. Plný zmysel nepovažujú za slovný, ale ho považujú za typický (čiže prítomný vo veciach opisovaných Božou dispozíciou, ale nie v s1ovách) alebo konzekventný (čiže užitočná dedukcia predvídaná Bohom a ním inšpirovaná vzhľadom na neskorších svätopiscov, ktorá nepredstavuje exegézu v úzkom zmysle slova). Svätopisec teda nechápal celkom plný obsah svojich slov, ale mal úmysel vyjadriť to, čo opisovaná vec znamenala pre neho akosi bezprostredne. Predsa tieto veci môžu slúžiť ako predvídané Bohom na vyjadrenie hlbšej pravdy alebo aj ako objekt určitého rozšírenia (extenzie) vyjadreného významu.

Dnes sa ešte diskutuje o tom, či termín plný zmysel má ešte svoje opodstatnenie. K plnému zmyslu sa vyjadrila aj Pápežská biblická komisia v dokumente Interpretácia Biblie v Cirkvi roku 1993.

Akomodačný zmysel

Od plného zmyslu treba odlišovať tzv. akomodačný zmysel (= prispôsobenie, adaptácia). Totiž plný zmysel vždy vyjadruje skutočnosti, ktoré sa nachádzajú v slovnom zmysle. Problém je vždy v tom, že ich v ňom treba akoby odkryť. Ale akomodačný zmysel je taký, že sa nijako nenachádza zahrnutý v slovnom zmysle. Je to vlastne použitie slovného zmyslu a jeho prispôsobenie na taký obsah, ktorý biblický autor nemal v úmysle ani zahrnutým spôsobom.

Biblická akomodácia je použitie nejakého textu SP v takom zmysle, ktorý nebol mienený ani Bohom, ani svätopiscom. Akomodácia môže byť robená dvomi spôsobmi: extenziou (lat. per extensionem) a alúziou (lat. per allusionem).

Extenzia je použitie nejakej pasáže na vyjadrenie nejakej reality (osoby alebo veci) podobnej tej realite, ktorú autor vyjadril. Napr. SP hovorí o spravodlivom patriarchovi Jakubovi, ktorý dostal múdrosť Božiu a liturgia hodín tento text aplikuje napr. na sviatok nejakého svätého vyznávača.

Alúzia nastáva vtedy, keď sa biblickému miestu pripíše taký zmysel, ktorý nemá ani analógiou, ale ktorý naberie len vtedy, keď sa slová z tohto biblického miesta zoberú mimo svoj kontext.

Akomodačný zmysel evidentne nie je biblický ani extenziou, ani alúziou. Predsa však je možné tento zmysel extenziou uplatniť napr. pri kázňach alebo pri iných podobných použitiach SP. Občas ho používa aj liturgia. Je však potrebná veľká opatrnosť, aby tento zmysel nebol predstavovaný ako biblický, pretože nie je biblický. Akomodačný zmysel alúziou takmer nie je prípustný, pretože ohrozuje istý zdravý a vedecký rešpekt voči Božiemu slovu.

Dokument PBK Interpretácia Biblie v Cirkvi (1993) o hermeneutike

Posledný biblický dokument Pápežskej biblickej komisie o otázkach SP má názov „Interpretácia Biblie v Cirkvi“ a bol vydaný roku 1993. V slovenskom preklade⁵⁷ vyšiel v KBD roku 1995. Obsahuje úvodný prejav Svätého Otca Jána Pavla II. na predstavení dokumentu 23. apríla 1993. Potom nasleduje predhovor k dokumentu, ktorý napísal kardinál Jozef Ratzinger. Dokument má úvod a štyri veľké kapitoly, v ktorých sa riešia nasledovné otázky:

I. Metódy a prístupy interpretácie (opis historicko-kritickej metódy a iných prístupov)

II. Problémy hermeneutiky

III. Charakteristika katolíckej interpretácie

IV. Interpretácia Biblie v živote Cirkvi

Otázkam hermeneutiky je teda venovaná druhá kapitola, čo sú strany 77-89 vyššie spomenutého prekladu. Kapitola má dva body: Filozofická hermeneutika⁵⁸ a Zmysly inšpirovaného Písma.

Hneď v úvode je informácia o filozofickej hermeneutike a dokument dáva jasne najavo, že dnešná exegéza „musí byť nanovo premyslená v tom zmysle, že musí vziať do úvahy výsledky súčasnej filozofickej hermeneutiky“ (s. 77). Medzi osobnosťami, ktoré treba zvlášť študovať, sú spomínaní: Friedrich Schleiermacher, Wilhelm Dilthey, Martin Heidegger (pre filozofické témy subjektivity poznania) a Rudolf Bultmann, Hans Georg Gadamer, Paul Ricoeur (pre témy súčasnej hermeneutickej teórie).

Bultmann rozvinul teóriu predporozumenia ako nevyhnutnej podmienky pre každé pochopenie textu. Tu sa už totiž prejavuje veľmi výrazne existencialistický prístup aj k riešeniu problémov hermeneutiky. Gadamer zas hovorí o tzv. hermeneutických kruhoch. Sú to isté historické a kultúrne danosti, ktoré v súhrne tvoria náš horizont chápania. Interpret pri vysvetľovaní alebo čitateľ pri čítaní SP sa môže tak priblížiť svojím horizontom k horizontu textu, že môžu navzájom splynúť, asimilovať sa. Interpret alebo čitateľ si takto rozširuje svoje sebaporozumenie. Ricoeur zdôrazňuje vo svojej „teórii odstupov“ ten fakt, že určitý text po napísaní má určitú vlastnú autonómiu voči svojmu autorovi, aj voči čitateľovi. Čitateľa tak núti premýšľať, a tak prebúdza v ňom vedomie hlbokej dimenzie svojho jestvovania.

V ďalšom bode dokument obhajuje nutnosť akceptovať tieto najnovšie výsledky teórie interpretácie textov a aplikovať ich na texty SP, pretože vernosť biblickým textom spočíva v snahe dostať sa k skutočnostiam viery v týchto textoch a tieto skutočnosti „spojiť so skúsenosťou veriaceho človeka v súčasnom svete“ (s. 80).

Dokument upozorňuje aj na známy problém (exegézy a „eis-egézy“) tak, že hovorí o niektorých teóriách (napr. výslovne spomína Bultmannovu existencionálnu interpretáciu), ktoré „uzatvárajú biblické posolstvo do úzkych limitov filozofie“ (s. 81). V dokumente sa spomína najmä požiadavka ďalekosiahlej demytologizácie ako taká, ktorá podriaďuje posolstvo textu antropológii, a teda zužuje obsah posvätných textov a v konečnom dôsledku je prekážkou. Teda treba sa vyhnúť subjektivizmu a takisto uvedomiť si aj to, že biblická hermeneutika je rozdielna od všeobecnej hermeneutiky akýchkoľvek iných literárnych textov. Rozdiel spočíva v tom, že jej predmetom sú nadprirodzené skutočnosti a tie nemôžu byť plne pochopené len rozumom, ale vierou. Viera je preto ten najlepší predpochop biblických textov. Preto je len samozrejmé, že dobrá interpretácia si vyžaduje „vieru žitú v cirkevnom spoločenstve a vedenie Duchom Svätým.“ „Sväté Písmo treba čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané“ (Dei Verbum, 12). Totiž „s rastom života v Duchu sa u čitateľov rozširuje aj porozumenie skutočností, o ktorých hovorí biblický text“ (Interpret. Biblie, s. 81).

Druhou časťou kapitoly o hermeneutike v dokumente sú odstavce o zmysloch inšpirovaného textu. Najprv sa stručne charakterizujú tri známe zmysly stredovekej interpretácie (alegorický [čo treba veriť], tropologický [morálny] a anagogický [eschatologický]). Ďalej spomína, že kým sa v klasickej hermeneutike rozlišovali viaceré zmysly („vrstvy zmyslov“), v historicko-kritickej metóde sa prejavila snaha definovať iba jeden presný zmysel a to ten, ktorý text mal v situácii svojho vzniku. Zdá sa, že už nemožno trvať na tejto zásade a že treba - aspoň pre niektoré literárne druhy - prijať náuku o viacerých zmysloch:

- Literárny⁵⁹ zmysel: ide o rovnaký zmysel, ktorý bol už charakterizovaný o niekoľko strán predtým. Dokument o interpretácii ešte zdôrazňuje, že tento zmysel má dynamický charakter (s. 84). Treba ho identifikovať aj vtedy, ak sa autor pohybuje na viacerých rovinách reality (najmä poézia). Historicko-kritická metóda má tendenciu definovať iba jeden (historický) zmysel. Dokument jej odporúča snažiť sa vyjadriť smer autorovho myslenia. Okrem toho dokument tu prináša aj príklady použitia literárneho zmyslu.

- Duchovný zmysel: treba ho chápať nie ako nový alebo cudzí zmysel, ale ako pokračovanie alebo predĺženie predchádzajúceho (literárneho) zmyslu. V tom sa vlastne napĺňa dynamický charakter literárneho zmyslu. Duchovný zmysel je niekedy totožný s literárnym zmyslom, o duchovnom zmysle viac hovoríme vo vzťahu k SZ (tak sa napĺňa veta: „neprišiel som zrušiť, ale naplniť“ [porov. Mt 5,17]). Teda duchovný zmysel nesmie byť zamieňaný s rôznymi intelektuálnymi špekuláciami, ale musí mať súvis s textom a so skutočnosťami, ktoré naznačuje. Musia tu byť vyjadrené tri roviny: „biblický text, veľkonočné tajomstvo a život v Duchu“ (s. 87). Patristická exegéza bola známa tým, že na najmenších detailoch nachádzala duchovný alebo zmysel. Encyklika Divino afflante Spiritu tento spôsob exegézy kvalifikuje ako v minulosti síce užitočný, ale dnes mu nie je možné pripísať skutočnú hodnotu (porov. Divino afflante Spiritu, EB 553).

- Plný zmysel (sensus plenior): je relatívne nový prvok v hermeneutike. Označuje sa ním obsah takého textu, ktorý Boh chcel mať v texte, ale ktorý obsah ľudský autor dostatočne nevyjadril. Ide teda o hlbší zmysel textu. To nedostatočné vyjadrenie ľudským autorom treba rozumieť tak, že dotyčného autora doplnil napr. iný neskorší ľudský autor na inom mieste SP alebo koncil alebo pápež alebo celá Tradícia Cirkvi (napr. Iz 7,14 - Mt 1,13). Treba sa však vyvarovať subjektívnym interpretáciám v tomto smere.