Názov vysokej školy

3.1.3 Štátna správa

Dřízová (1999) konštatuje, že štátna správa predstavuje jednu z foriem činnosti štátu, ktorej poslaním je realizácia výkonnej moci štátu. Svojou povahou je štátna správa organizátorskou a mocenskou ochrannou činnosťou štátu. Na jednej strane zahŕňa v sebe riadiace prvky a na druhej strane prvky regulácie v ich najvšeobecnejšom chápaní.

Porubčan - Barát - Kučírková (2003) definujú štátna správa ako formu činnosti štátu, poslaním ktorej je realizácia výkonnej činnosti štátu vrátane ochrany organizátorskej a mocenskej činnosti štátu.

Belajová - Balážová (2004) hovoria, že štátnu správu je nutné chápať ako druh činností vykonávaných v mene štátu. Úlohy štátu v menšej miere plnia aj neštátne subjekty, a to nie ako vlastné úlohy, ale ako úlohy vykonávané v mene štátu. Niektoré úlohy štátnej správy sú teda prenesené na územnú samosprávu (matrika, organizovanie volieb do parlamentu).

Škultéty (2004) konštatuje, že pri vlastnom výkone štátnej správy ide o realizáciu vzťahu so zásadne rozdielnym postavením subjektov a objektov tejto správy.

Podľa autora subjektom štátnej správy sám štát, predstavovaný jednotlivými príslušnými orgánmi je štátnej správy, a správa nie je realizovaná len v mene štátu, ale taktiež, v jeho záujme. Prostredníctvom štátnej správy štát realizuje štátnu politiku, ktorá je výrazom jeho záujmov, a realizuje ju vo vzťahu k objektom, ktoré sú povinné sa tomuto pôsobeniu podriadiť bez ohľadu na to, či sú voči štátu vo vzťahu subordinácie.

Taktiež uvádza, že objekty štátnej správy pri plnení ich vlastného poslania nie sú súčasťou organizačného systému štátnej správy a majú svoje svojprávne, od štátnej správy nezávislé postavenie.

Podľa Steinera (2007) je vhodné si uvedomiť, že štátna správa je najrozsiahlejším druhom štátnej činnosti, pretože výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia vnútorných a vonkajších funkcií štátu. Orgány štátnej správy plnia prevažnú časť úloh zabezpečovaných štátnymi orgánmi. Činnosť štátnej správy je činnosťou podzákonnou, čiže je vykonávaná na základe zákona. Z toho vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy vykonávajú svoju činnosť nie vo vlastnom mene, ale v mene štátu. Právnym dôsledkom takéhoto konania okrem iného je, že za prípadnú škodu spôsobenú občanom alebo právnickým osobám nezákonným rozhodnutím orgánu štátnej správy nezodpovedá priamo orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal, ale štát, ktorý je povinný škodu nahradiť

Škultéty (2004) pod pojmom orgán štátnej správy rozumie orgán štátu, ktorý vystupuje v jeho mene, uskutočňuje úlohy a funkcie štátu výkonnou a nariaďovacou činnosťou štátu a je zriaďovaný zákonom alebo iným právnym aktom ako organizačno - právna jednotka so samostatnou pôsobnosťou a právomocou a tomu zodpovedajúcou organizačnou štruktúrou.

Pojem orgán štátnej správy sa používa podľa Marišovej (2002) v dvojakom zmysle. V užšom slova zmysle pre tie štátne orgány, ktoré sú právnymi predpismi označované ako orgány štátnej správy. V teórii správneho práva sa pojem orgán štátnej správy chápe aj v širšom kontexte, v tom prípade je pojem orgán štátnej správy totožný s pojmom správny orgán.

4.1.4 Samospráva

Podľa Poslucha - Cibulku (2001) idea, vznik a vývoj samosprávy sú spojené sformovaním občianskej spoločnosti. Samospráva je osobitnou formou vyjadrenia plurality názorov na miestnej úrovni v danej spoločnosti, je teda významnou zložkou právneho štátu.

Podľa Géciovej (2002) samospráva je taká forma správy vecí verejného záujmu, keď si príslušníci spoločenstva skupiny ľudí, ktorá má spoločné ciele a záujmy, t.j. tí, ktorí žijú na jednom určitom území (v obci, meste, regióne), alebo napr. majú rovnaké povolanie alebo záujmy si zvolia spomedzi svojho stredu zástupcov, ktorým odovzdajú časť svojich prirodzených práv, požiadavky a starosti, aby ich vykonávali a uplatňovali v zastúpení celého spoločenstva. Vo všeobecnom ponímaní sa samosprávou zriedka označuje oprávnenie určitého spoločenského organizmu, obstarávať právom vymedzený okruh svojich záležitostí, samostatne a relatívne nezávislé na širšom spoločenskom organizme, ktorého je súčasťou. Z hľadiska politického ide o formu realizácie verejnej správy občanmi resp. vládu ľudu

Moravčíková - Kučírková (2006) konštatujú, že samospráva je formou usporiadania spoločnosti alebo jej častí, kde o prijatých opatreniach rozhodujú bezprostredne tí, ktorých sa opatrenia týkajú. Ideál samosprávy býva formulovaný v kontraste k usporiadaniu spoločnosti, ktoré rozdeľuje členov sociálneho útvaru na tých, ktorí rozhodujú a na tých, ktorí sú ovládaní a riadení. Cieľom samosprávy je sprehľadniť a priblížiť rozhodovanie k tým, o ktorých sa rozhoduje.

Pavlíček (1998) uvádza, že samospráva je v najvšeobecnejšom zmysle vymedzená ako činnosť samostatná, slobodná a nezávislá. Základnými definičnými znakmi sú sloboda, nezávislosť a samostatnosť.

Steiner(2007) konštatuje, že samospráva vo verejnej správe predstavuje vnútorné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami, ktoré nemajú štátny charakter. Rozlišuje územnú a záujmovú samosprávu.

Dřízová (1999) uvádza, že pod pojmom samospráva treba rozumieť výkon určených úloh správy štátu samostatnými, štátom určenými verejnoprávnymi subjektmi. Samospráva predstavuje takú oblasť verejnej správy, ktorá je zákonmi zverená subjektom, ktorých sa bezprostredne dotýka. V tomto chápaní je samospráva časťou správy štátu decentralizovanou na subjekty neštátneho charakteru. Formy a metódy, ktoré samospráva používa pri pôsobení na svoje objekty, nemajú štátno-mocenskú povahu. Samospráva je formou činnosti subjektov správy vecí verejných, ktorej poslaním je realizácia vlastnej samosprávnej moci - prvotnej právomoci rozhodovania v samosprávnych otázkach a výkonnej samosprávnej moci. Výkonnú samosprávnu moc využíva samospráva okrem samosprávnemu výkonu vlastných aktov i na samosprávny výkon zákonov štátu a ich obsahu v podmienkach pôsobenia samosprávnych subjektov.

Halásková – Kovář (2005) konštatujú, že podstatou samospráva je rozptyl štátnej moci, ktorý však nie je samoúčelný. Vyplýva z existencie čiastkových jednotiek spoločnosti, ktoré majú svoje špecifické záujmy. Moderné systémy samosprávy sú založené na princípe subsidiarity číže prenesení rozhodovacej právomoci na úroveň čo najbližšiu vlastnému procesu o ktorom sa rozhoduje. Ide teda o rozhodovanie o miestnych záležitostiach na miestnej úrovni.

Škultéty (2004) uvádza, že myšlienka samosprávy je zlučiteľná len s demokraciou, založenou na pluralite spoločenských a politických záujmov, a preto je založená na partnerskom vzťahu štátu a korporácií ako subjektov samosprávy. Samospráva predstavuje vo verejnej správe výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru. Takto chápaná samospráva nie je a nemôže byť totožná so štátnou správou. a to najmä vzhľadom na povahu mocenskej podstaty štátnej správy. Štátna správa, sa však spoločne so samosprávou podieľa na jej úlohách a má zodpovednosť za realizáciu verejných záležitostí.

Podľa Dřízovej (1999) zaručuje demokratický spôsob vlády občanom účasť na riadení spoločnosti Všetky politické štruktúry musia byť transparentné a prístupné občanom. Jednotlivé zložky vlády zahŕňajú rôzne stupne riadenia. Predstavitelia týchto orgánov sú volení občanmi a zodpovedajú za najdôležitejšie úlohy, ktoré vláda plní vo vzťahu k spoločnosti. Predstaviteľmi vládnej štruktúry sú kontrolované a riadené nižšie štruktúry, zabezpečujúce realizáciu politických cieľov v miestnych podmienkach. V takto definovanom systéme má každý stupeň riadenia presne vymedzenú pôsobnosť.

Marková (2000) chápe samosprávu ako organizačnú zložku verejnej správy. Miestna samospráva je takou zložkou verejnej správy v ktorej miestny občania ako spoločenstvo riešia pod dohľadom štátu zákonom stanovené úlohy vo svojom mene a na svoju zodpovednosť . Pri tejto činnosti sú obmedzovaný len zákonmi.

Průcha (2000) zdôrazňuje vzťah samosprávy k súkromnej správe a rovnako i k štátnej správe. Súkromnej správe sa samospráva približuje v tom, že v oboch ide o správu vlastných záležitostí a štátnej správe tým, že tieto záležitosti sú verejnosprávneho charakteru. Samospráve je teda verejná správa charakteristická zameraním samosprávneho subjektu na seba a na svoje vlastné záležitosti.

Lacina - Čechák (2001) konštatujú, že samospráva sa od štátnej správy líši metódami a formami pôsobenia na spravovaný subjekt. Podľa nich územná samospráva predstavuje decentralizované výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátnej povahy. Samosprávu je možné charakterizovať ako oblasť verejnej správy , ktorá je zameraná na seba a na riešenie svojich vlastných záležitosti.

Ottová (2004) charakterizuje samosprávu ako formou verejnej správy, ktorá je uskutočňovaná neštátnymi verejnoprávnymi subjektmi občianskej spoločnosti relatívne nezávisle od štátnych, predovšetkým správnych orgánov. Samosprávne orgány teda nevystupujú v mene štátu, ale v mene daného samosprávneho spoločenstva a v jeho záujme či v zaujme jeho občanov.