Pamätnica vištuka 1994

Lurd, maják atómového veku.
Roku 1974 mal som šťastie prežiť štyri nezabudnuteľné dni v Lurde. Šiel som tam z lásky k Panne Márii, ale aj s osobitným úmyslom vidieť na vlastné oči všetko, čo sa tam vidieť dá. Malo mi to poslúžiť pri napísaní knihy Lurd - maják atómovej doby. Myslím, že táto kniha ma stála najviac štúdia, potu, námahy a vyčerpania. A je azda podnes mojou najmilšou knihou. Keď mi príde do rúk, čítam si z nej, prežívam oduševnenie s akým som ju písal. Obdobne je to aj s druhými mojimi knihami.
Riaditeľom Saleziánov v ústave.
Roku 1976 končí sa moja spisovateľská dráha. Mal som na mysli, nakoľko sa pamätám, napísať ešte niekoľko kníh, napr. o Matke Terézii z Kalkaty a iné. V lete ma však vyšší saleziánski predstavení vymenovali za riaditeľa saleziánskej komunity v Ústave sv. Cyrila a Metoda. Tam sa už nebolo možné na sedem - osem mesiacov sústrediť na napísanie knihy. Ekip, ktorý pracoval na Dejinách spásy, začal pracovať na druhej dôležitej náboženskej príručke pre mládež, ktorej sme dali názov Znaky spásy. Mala učiť žiť mladých kresťanov božím životom, ktorý dostali pri krste, kde sme sa stali synmi a dcérami Božími. Je to najvyšší typ života, aký len možno na zemi žiť. Kniha je už takmer na 80 % hotová. Ale tých zo dvadsať percent pre najrozličnejšie príčiny nie a nie až dodnes dokončiť. Okrem priblíženia Božieho života zaoberá sa siedmimi Sviatosťami, ktoré sú prameňmi, kde človek Boží život dostáva, udržiava si ho a ak ho stratil, znovu ho môže pri niektorých Sviatostiach dostať. Zďaleka sa myslelo aj na dajaký tretí diel náboženskej príručky pre mládež. Azda s názvom Život spásy. Bola by to príručka kresťanského života a kresťanskej morálky. Nehovorilo by sa tam len o hriechoch, ale oveľa viac o čnostiach ako o silách, ktorými sa žije denne, ako synovia a dcéry Božie: v práci, v rodine, vo voľnom čase, v kultúre, v politike, v umení, atd. Proti kultúre smrti, ktorou nás nadžgávajú, potrebujeme rozvinúť kultúru života a civilizáciu lásky.

Či takú knihu niekedy dajaký ekip napíše, neviem, ale bolo by to vrcholne potrebné.

Saleziáni v Ústave sv. Cyrila a Metoda.
Riaditeľom saleziánskej komunity v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme som bol deväť rokov. Okrem nás tam žila ešte komunita diecéznych kňazov na čele s rektorom Ústavu otcom biskupom Dominikom Hrušovským a komunita sestier Kresťanskej lásky /Vincentínky/ na čele so sestrou Gallou. Sestry mali na starosti kuchyňu, práčovňu, korešpondenciu Ústavu, knižnicu a čiastočne i administráciu Hlasov z Ríma. Z diecéznych kňazov Mons. Štefan Vrablec mal na starosti hlavnú edičnú činnosť Ústavu. Mons. Dr. Anton Botek bol už penzistom a prekladal do slovenčiny Sväté Písmo. Mons. Jozef Vávrovič do tažkého ochorenia /mozgová príhoda/ pracoval pri vydávaní zborníkov Slovak Studies, ktoré oboznamovali cudzinu so slov. kultúrou a najmä literatúrou. Okrem toho i sám literárne pracoval.

My Saleziáni sme mali s Ústavom zmluvu, podľa ktorej sme pracovali v Malom seminári a v slovenskom gymnáziu, ktoré bolo pre slovenských chlapcov zo zahraničia, ktorí boli u nás v Malom seminári. Veľa a preveľa pracovali i pri písaní, prekladaní, korigovaní a expedícii kníh.

Ja okrem vedenia saleziánskej komunity a Malého seminára učil som aj na gymnáziu svoje odborné predmety: filozofiu a dejepis. No pomáhal som aj pri vyučovaní nemčiny, biológie a pod. Čo sa týka písania, pripravoval som väčšinu textov pre utorkové mládežnícke vysielanie Vatikánskeho rozhlasu. Môj brat Ludvik spolu s Don Rafaelom Černým a s inými saleziánmi robili pri týchto vysielaniach spíkrov. Mládežnícke vysielania začali saleziáni pripravovať v jeseni roku 1968 a pripravovali ich až do roku 1980. Potom nastala 4 - ročná prestávka a odvtedy ich pripravovali ďalších desať rokov až do roku 1994. V tomto roku ich salezián Dr. Rudolf Blatnický pre chorobu musel zanechať.

V Bazileji.
Do švajčiarskeho mesta Bazileja a okolia prišlo po vpáde sovietskej armády do Československa v auguste 1968 niekoľko sto utečencov, medzi nimi i veľa Slovákov. Roku 1971 prišiel medzi nich pracovať ako duchovný vynikajúci slovenský dominikán P. Pius Krivý z Bošáce. Keď o jedenásť rokov zomrel, vystriedal ho v r. 1982 salezián Alojz Ondrejka z Novák. S ním šiel pracovať do Bazileja aj môj brat Ľudovít. Obaja pracovali dovtedy v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Ich príchodom do Bazileja vznikla v tomto meste malá dvojčlenná slovenská saleziánska komunita.

Jej veľkou úlohou bolo však aj posielať na Slovensko náboženské knihy. Po „normalizácii“ v republike počet náboženských kníh, ktoré prepúšťal poštový úrad Praha 120, cez ktorý prechádzala všetka literatúra zo západu, klesol na minimum. Ba tri - štyri razy do roka vracali všetky tieto zásielky z Prahy spať do Ústavu. V Ústave, prirodzene, na niekoľko týždňov prestali so zásielkami a potom pomaly začali skúšať odznovu. Kým za Dubčeka sa dostávali poštou desaťtisíce a desaťtisíce náboženských kníh z Ústavu na Slovensko, za plnej „normalizácie“ toho bolo prabiedne málo.

Preto sa hľadali nové možnosti ako posielať a pašovať knihy. Pošta Praha 120 v balíčku, ktorý pustila, nechala len tri knižky. Ostatné habala. Preto Ústav začal spájať dve - tri knihy v jednu. K nej dávali do balíka ďalšie dve. Zistilo sa i to, že ak poslal dajaký veriaci Nemec, Rakúšan, alebo Švajčiar balíček kníh na Slovensko, balíček vždy prišiel. Takto vznikla myšlienka hľadať y týchto štátoch väčší počet takýchto veriacich. V Bazileji sa tomuto apoštolátu venoval najmä brat Ľudovít. Cestoval a hľadal v týchto štátoch veriacich, potom im každý polroka poslal tri knižky s adresou, kde balíček poslať. Bola to tichá mravenčia práca, ale i touto cestou sa dostalo nemálo náboženského pokrmu na Slovensko, i slovenským sestričkám v Čechách.

V septembri roku 1987 prišiel som do Bazileja aj ja s klerikom Jozefom Tomšíkom. Prvý rok som vlastne býval v Nemecku v mestečku Weil am Rhein, ktoré je na hraniciach Švajčiarska, kým mi dali Švajčiari povolenie na pobyt. Celý rok som dochádzal každé ráno autobusom do Bazileja, ktorý je tiež na hraniciach. Pracoval som tam ako ostatní Nemci, ktorí chodili denne do Bazileja do práce a na nákupy. Navečer som sa potom vracal spať.

V Bazileji som mohol literárne pracovať pomerne viac ako v Ústave. Posielaval som Dr. Rudolfovi Blatnickému do Ríma príspevky pre utorkové vysielania mládežnícke. On ich upravoval a náš don Rafael Černý ako predtým, chodieval ich aj s inými spíkermi do rozhlasového štúdia nahrávať. Posielaných textov bolo spočiatku veľa, rokmi ich ubúdalo a po návrate do vlasti v septembri 1990 takmer úplne prestali.
Katechetické stredisko.

V novembri 1989 prišlo u nás k radikálnym zmenám na politickom, ekonomickom i kultúrnom poli. V tom čase prišiel do Bazileja saleziánsky kňaz Jozef Kutarňa, ktorý pred niekoľkými rokmi ušiel z vlasti. Študoval v Ríme na našej univerzite spiritualitu. Napísal aj doktorskú prácu a mal čakať dosť dlhý čas na jej obhajobu. Inšpektor Saleziánov na Slovensku, Otec Jozef Kaiser ho poveril zaoberať sa s plánmi a prípravou na založenie Saleziánskeho katechetického strediska na Slovensku. Malo vzniknúť po Kutarňovom návrate do vlasti. Jožko Kutarňa prišiel preto na niekoľko mesiacov do Bazileja. Tu sa podúčal nemčine a spolu sme zháňali všetky dostupné materiály, ktoré by mohli poslúžiť pri zakladaní a budovaní spomenutého strediska.

Cez veľké prázdniny 1990 som prvý raz od roku 1968 navštívil vlasť. Stretol som sa s rodinou i so spolubratmi saleziánmi a s Jožkom Kutarňom a Jožkom Pravdom sme za ten čas zašli i do Zágrebu a Ľubľany, do chorvátskeho a slovinského katechetického centra. Zaujímalo nás, ako pred rokmi začínali a ako pracujú teraz.

Vo vlasti.

Po návrate do Bazileja v auguste 1990 som požiadal sal. inšpektora z Novary v sev. Taliansku, Don Carla Filippiniho, o dovolenie ísť pomáhať na tri mesiace spolubratom do vlasti. Dostal soiti ho, a tak som bol 5. septembra späť na Slovensku. Dňa 12. januára 1991 mi vypršala trojročná doba riaditeľa našej 4 - člennej komunity v Bazileji a tak som už ostal vo vlasti natrvalo.

Inšpektor saleziánov na Slovensku, Otec Jozef Kaiser, sa ma pýtal, či by som nešiel do nášho domu do Šaštína pri Bazilike Panny Márie Sedembolestnej. Ochotne som to prijal. Saleziáni - Ján Malženický, Matej Rompf a Milan Fula - boli tu už od marca 1990. Otec Ján Malženický bol šaštínskym farárom a celou dušou sa venoval reštaurovaniu Baziliky zvonka a začínal reštauráciu veľmi zanedbaného a poškodeného kláštora pri bazilike.
Zakladanie gymnázia.

Asi v novembri 1990 ma Otec Kaiser poziadal, či by som nemohol začať prakticky pre založenie saleziánskeho gymnázia v našom dome v Šaštíne. Žiadosť v tomto smere podal na ministerstvo Školstva v máji 1990 už on sám. Dostal i odpoveď, ale veci odvtedy stáli.

V Šaštíne sme sa o tejto veci stretli v januári 1991 traja saleziáni - Dr. Andrej Dermek, Štefan Sandtner a ja. Dva dni sme debatovali, ako by asi malo vyzerať to budúce gymnázium a Saleziánsky študentský domov, ktorý mal byt pri gymnáziu. Dve tretiny budovy kláštora sme vtedy ešte nemali, užívalo ich Ministerstvo vnútra ako sklady pre svoje archívy. Pán nám ich vrátil 31. januára 1991, práve na sviatok nášho zakladateľa sv. Jána Bosca.
12. januára v tom istom roku som sa stal riaditeľom šaštínskeho domu a spoločnými silami dali sme sa do zakladania gymnázia.

Ešte v roku 1990 na jeseň vzniklo v Šaštíne Saleziánske katolícke stredisko. Pracovali v ňom bratia Kutarňovci - Dr. Jozef Kutarňa ako riaditeľ strediska, jeho brat Kamil ako technická sila, Jožko Pravda a ja. Začali sme robiť prvé nesmelé krôčiky, týždenne sme sa stretávali, plánovali a postupne realizovali. Stredisko ostalo v Šaštíne necelý rok. V máji 1991 sa presťahovalo do Bratislavy do nášho domu na Miletičovej ulici a tam je až doteraz.

Ja som ostal v Šaštíne a hneď ako sme 31. januára 1991 dostali celú budovu kláštora i s dvormi a záhradou, podali sme na Ministerstvo školstva v Bratislave opäť žiadosť o povolenie cirkevného gymnázia v Šaštíne a o jeho zaradenie do siete. O niekoľko týždňov sme ju podávali ešte raz. Zdá sa, že niekto tam robil ťažkosti. Napokon však s oneskorením prišiel dekrét podpísaný ministrom Jánom Pišútom 17. 4. 1991, ktorým bolo gymnázium povolené. Bolo treba urýchlene prijímať žiakov do prvej triedy, zorganizovať profesorský zbor a všetko ostatné, aby bolo možné 1. septembra 1991 začať s gymnáziom i so Saleziánskym študentským domovom.

Začiatkom marca 1991 začalo sa naplno pracovať na vnútornej i vonkajšej reštaurácii časti budovy, vrátenej v januári 1991. 15. júla 1991 firma Stabilit z Nového Mesta nad Váhom odovzdala reštaurované poschodie, kde mal byt študentský domov. 15. augusta prvé poschodie s triedami pre gymnázium. Horúčkovite sme zháňali počas celých prázdnin potrebné zariadenia, učebné pomôcky, knihy a pod.

Prvým septembrom nastúpili žiaci i profesori, začala riadna škola a nádejná výchovná práca. V polovici septembra počas najväčšej púte v nedeľu po sviatku Panny Márie Sedembolestnej Otec kardinál Ján Chryzostom Korec, nitriansky biskup, prestrihol pásku pri vchode do budovy gymnázia a posvätil budovu. Otec arcibiskup Ján Sokol bol ešte na konci slávnostných bohoslužieb posvätiť kríže pre triedy.

V školských rokoch 1990 - 1991 a 1991 - 1992 konali sa v Šaštíne záverečné teologické štúdiá a dokončievali svoju saleziánsku formáciu viacerí schopní saleziánski spolubratia - inžinieri. Niektorí z nich nastúpili hneď po kňazskej vysviacke v školskom roku 1991 - 92 do nového gymnázia a domova ako profesori a vychovávatelia. Firma Stabilit v zime 1990 - 91 reštaurovala prízemie kláštora.

Otec inšpektor Jozef Kaiser ma poveril aj riaditeľstvom gymnázia. Tak bolo treba postupne a s húževnatou trpezlivosťou budovať obe: saleziánsky dom a gymnázium. Reštauračné práce mal prevažne na starosti Otec Ján Malženický, šaštínsky farár.

Nová úloha.

Prišiel školský rok 1992 - 93. V gymnáziu som vyučoval dejepis, nemčinu a náboženstvo. To riaditeľstvo by som bol pre veľa a veľa práce i nechal, ale nešlo to. V januári 1992 prišlo veľké prekvapenie. Otcovi Kaiserovi vypršal 6 - ročný mandát saleziánskeho inšpektora. Niekedy okolo Troch kráľov 1993 mi telefonoval náš regionálny predstavený Don Domenico Britschu z Ríma, či by som mohol v prvej polovici januára prísť do hlavného domu saleziánov na Via Pisana 1111 v Ríme. Cestoval som teda. Hlavní predstavení mávajú vždy v decembri a v januári dôležité spoločné porady a konajú pri nich dôležité rozhodnutia. Keď som sa v Ríme telefonicky ozval don Britchuovi, spýtal sa, či by som mohol na druhý deň, t.j. 15. januára, prísť do hlavného domu tak okolo jedenástej. Súhlasil som.

Hlavní predstavení zasadali aj v ten deň do jedenástej predpoludním. Keď zasadanie skončilo, Don Britchu ma okolo pol dvanástej uviedol k hlavnému predstavenému Don Egidiovi Viganovi. Ten mi hneď po privítaní povedal: Pri poradných voľbách ťa mimoriadne veľká väčšina spolubratov navrhla za nového inšpektora! Nečakal môj súhlas, bol si o ňom istý.

Potom sme hovorili o niektorých prvých krokoch a otázkach. Pri odpovediach ma neraz odkázal na Don Britchua. Potom som si kľakol a prosil o požehnanie. Dal mi ho a povedal, že sa za našu inšpektóriu denne modlí. Rozhovor i menovanie trvali asi dvadsať minút. Skončil slovami: A dávaj si pozor na zdravie! 0 dvanástej som už sedel naproti nemu v jedálni predstavených.

Prvé kroky.

Po návrate z Ríma do Šaštína bolo treba veci pozariaďovať, tak v dome ako aj na gymnáziu.

Vymenoval som nového riaditeľa gymnázia v osobe profesora Augustína Nádaského. On bude súčasne a provizórne vykonávať aj funkciu riaditeľa domu, kým nebude menovaný nový.

Začiatkom apríla som sa s najpotrebnejšími osobnými vecami presťahoval do Bratislavy na Miletičovu, do inšpektoriálneho domu. Ubytoval som sa iba provizórne, lebo dom nebol ešte naplno zariadený. Prvé dva mesiace som pochodil všetkých šestnásť saleziánskych diel na Slovensku, od Bratislavy až po Michalovce. Chcel som nadviazať osobný konkrétny kontakt so spolubratmi, s ich prácou, s miestnymi podmienkami a pod.

Prišli veľké prázdniny. Cez kurzy exercícií mohol som so spolubratmi nadviazať ešte hlbší kontakt. Počnúc novým školským rokom 1993 - 94 začali sme myslieť na jubilejný saleziánsky rok 1994. Totiž 8. 9. 1924, pred sedemdesiatimi rokmi prišli na Slovensko prví dvaja slovenskí saleziáni: Don Viliam Vagaí a Don Jozef Bokor. Pán biskup Dr. Pavol Jantausch, apoštolský administrátor v Trnave im zveril šaštínsku faru a pútnický chrám Panny Márie Sedembolestnej, Patrónky Slovenska. V časti bývalého paulinského kláštora pri bazilike otvorili o niekoľko týždňov súkromné gymnázium pre chlapcov, čo sa chceli stať saleziánmi.

Jubilejný rok.

3. januára 1994 v Žiline sme sa rozhodli na schôdzke temer všetkých saleziánov, že tento jubilejný rok intenzívne prežijeme hlavne v týchto troch oblastiach:

1. Podľa príkladu sv. Jána Bosca ešte viac prehĺbime svoj duchovný a rehoľný život. 2. Podľa príkladu sv. Jána Bosca ešte viac zlepšíme svoju výchovnú prácu medzi mládežou. 3. Oboznámime so sv. Jánom Boscom a jeho výchovnými zásadami čo najviac ľudí v našej vlasti.

Takto sa od januára snažíme žít svoj jubilejný rok. Cítime, že Pán Boh a Panna Mária nás požehnávajú.

A ja?

Sily sú len tie, čo sú. Ale i za tie vďaka Pánovi! Za to, že môžem niečo dobré urobiť! Za to, že ešte smiem robiť! Všetko je milosť! Všetko je milosť!

V mojom veku a dnes človek to cíti viac než inokedy! Bohu vďaka! Bohu vďaka! 1 našej milovanej Matke! Za to, že môžem a smiem ešte robiť!

Ernest Macák: KRÁTKY ŽIVOTOPIS MÔJHO BRATA ĽUDOVÍTA,

ktorý leží ťažko chorý v saleziánskom dome na Miletičovej ulici v Bratislave.

Ludvik sa narodil 18. januára 1921 vo Vištuku. Naša matka pochádza zo Šenkvíc a tak môj brat prežil svoje detstvo až do povinnej školskej dochádzky v Šenkviciach. Vo Vištuku potom vychodil štyri triedy ľudovej školy. Dva roky potom chodil do meštianky v Modre, a to vždy aj v zime na bicykli. Myslím, že tie zimy boli preňho strašné. Vtedy to tak robili aj iní chlapci a dievčatá.

Otec chcel mat z neho roľníka. Mňa ako prvorodeného poslal študovať. No Ludvik ktorý sa rád vozil na traktore, na čo sa otec už vtedy zmohol, mu mal pomáhať na poli. Raz, keď práve šli na traktore, otec mu vravel: „Ludvik, ty mi budeš pomáhať.“ No on mu odvetil: „Ale, tatíčko, ja tiež pôjdem študovať do Šaštína ako Erko /Ernest/.“ Otec priniesol aj túto obetu a dal ho študovať do Šaštína, kam prišiel v školskom roku 1934/35. Tam hol dva roky a potom dva roky v Trnave na ulici Jána Hollého, kde dal pán biskup Jantausch saleziánom veľkú budovu, aby v nej otvorili internát a oratórium. Tam prežil dva ruky s nezabudnuteľným saleziánom Augustínom Pozdechom, ktorý sa v prvom roku svojho kňazstva tak vyčerpal, že cez prázdniny upadol do rýchlych suchôt a o šesť týždňov ho pochovali v rodných Hrnčiarovciach.

V roku 1938/39 bol v noviciáte vo Svätom Beňadiku a potom opäť v Trnave vo fílozofícko -pedagogickom študentáte, kde súčasne dokončil aj gymnaziálne štúdiá. Po nich robil pedagogickú prax v Bratislave na Miletičovej ulici, na čo spomína ako na najkrajšie roky svojho života. V rokoch 1944 -1948 konal teologické štúdiá. Prvé dva roky /koncom druhej svetovej vojny/ vo Svätom Beňadiku, ďalšie dva vo Svätom Kríži nad Hronom /dnešný Žiar nad Hronom/. Tam ho v roku 1948 vysvätil za kňaza saleziánsky biskup Dr. Štefan Trochta, ktorý celú túto vysviacku aj s podrobnosťami vo sne videl a na druhý deň svojmu spolužiakovi Františkovi Valábkovi opísal - 25 rokov pred jej uskutočnením v talianskom mestečku Perosa Argentina, kde bol prvý Slovenský saleziánsky ústav. Ako novokňaza ho pán inšpektor poslal do Bratislavy na Miletičovu ulicu, odkiaľ chodil na filozofickú fakultu Komenského univerzity, kde študoval nemčinu a filozofiu. Súčasne pracoval v oratóriu. Mal na starosti mladíkov od 16 do 25 rokov. Bol to Krúžok don Bosca, v ktorom úspešne pracoval.

Po prvom roku univerzitného štúdia išiel na brigádu na Trať mládeže medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou. Tuto trať mládežníčka organizácia '^ČSM“ považovala za svoju. Preto organizovala a posielala tam študentské brigády, najmä cez veľké letné prázdniny. Cez prázdniny v roku 1949 išiel tam už v júni aj on pracoval, a to aj preto, aby mohol pre tých brigádnikov, ktorí budú mat záujem, slúžiť aj svätú omšu. V tomto štiavnickom údolí v osade Kozelník, kde bola veľká píla, postavili pod stromami oltár a brigádnici si posadali na popílené brvná. Na týchto omšiach sa zúčastňovalo okolo tisíc až tisícpäťsto chlapcov a dievčat. Ak sa dobre pamätám, brat v júni pracoval v piatom tábore. Jeho čata podávala 120 - 130 % výkony. Neraz boli víťazmi táborovej vlajky za pracovný výkon.

Raz sa stalo, že v rámci osvety prišiel do ich tábora rečník za „Katolícku akciu“. V júni 1945 Komunistická strana založila v Prahe takzvanú Katolícku akciu. Bola to falošná Katolícka akcia, ktorej cieľom bolo odtrhnúť Katolícku cirkev od Ríma. Po tomto zjazde v Prahe chodili členovia tajnej polície po farách a zháňali podpisy pre túto akciu. Pius XII. 20. júna 1949 celú túto „Katolícku akciu“ exkomunikoval, a tým bol jej osud spečatený. No podpisy sa pre ňu ďalej zbierali. V tom prišiel do ich tábora kultúrny pracovník trate mládeže a začal aj on zbierať podpisy a hovoriť o novej Katolíckej akcii, ako aj proti biskupom a pod. Keď došlo k diskusii, brat Ludvik ho pádnymi dôkazmi - ako sa vraví - položil na lopatky, lebo ten človek sa ani len trochu nevyznal v tom, o čom mal hovoriť. A len čo mu dal nejakú otázku, hneď prišiel do rozpakov. Chlapci a dievčatá búrlivo tlieskali a keď sa malo za „Katolícku akciu“ hlasovať, všetci protestne vyšli von a vôbec sa nehlasovalo.

Neskôr sa však zverejnilo, že všetci jednohlasne boli za „Katolícku akciu“. No tento mládežnícky potlesk bol pre brata osudný. O týždeň ho vyhodili z Trate mládeže a koncom septembra prišli na Miletičovu ulicu y Bratislave dvaja mladí páni, ktorí spolubratom, čo stáli na dvore, vraveli, že sa chcú rozprávať s Ľudovítom Macákom. Keď sa im predstavil, povedali mu, že sú od polície a že ich má zaviesť do izby, aby mu spravili prehliadku. Ostatní spolubratia vôbec nevedeli o čo ide a rozprávali sa ďalej. Keď spravili domovú prehliadku povedali mu, že má ísť s nimi, že však sa vráti. No vrátil sa až po trinástich mesiacoch, ktoré strávil vo vyšetrujúcej väzbe. Vyšetrovanie sa točilo okolo trate mládeže. Obviňovali ho, že tam kazil pracovnú morálku. On im však povedal, že môžu zavolať za svedkov tých 150 chlapcov z jeho tábora, ktorí dosvedčia, že to nie je pravda. Boli tiež zvedaví, kto ho poslal na Trať mládeže, či biskup alebo inšpektor Jozef Bokor. Povedal, že nik ho tam neposlal, ale že išiel tam ako vysokoškolský študent ako ostatní študenti vykonať si svoju vlasteneckú povinnosť. Keď videli, že nič nezmôžu a že obvinenia, ktoré poslali z Trate mládeže nesedia, usilovali sa dostať od neho podpisy a, svedectvá proti biskupom. Myslím, že vtedy sa už začínal proces proti biskupom, ktorý vyvrcholil v januári 1951 odsúdením pána biskupa Vojtaššáka, Buzálku a Gojdiča na vysoké tresty, dokonca dvoch na doživotný žalár. Keď to nechcel podpísať, tak ho zbili, že pri odchode z vyšetrovačky topánky si musel niesť v rukách, lebo nohy mal také opuchnuté, že si ich nemohol obuť. Po prvom procese ho nechali vo väzení, pretože nebolo skutkovej podstaty. Obvinenia neboli ničím podložené. A tak sa stalo, že po trinástich mesiacoch ho prepustili z väzenia. Poslednú noc vo väzení strávil s jedným mladým mužom, menom Šimončič, ktorý bol odsúdený na trest smrti. Tento odsúdenec si veľmi žiadal stráviť túto poslednú noc s mojím bratom, s ktorým sa už predtým vo väzení stretol.

Keď Ludvika prepustili, my sme už boli v koncentračnom tábore a on nevedel, či ho tiež neodvlečú do Podolínca. Preto sa určitý čas skrýval v niekoľkých rodinách. Keď videl, že ho nik nehľadá, vyšiel z úkrytu a našiel si v Bratislave prácu na akejsi stavbe. Hlavný inžinier ho prijal ako robotníka, lebo ako kňazovi, ktorý bol prepustený z väzenia nemohol dať iné miesto. Postupne začal aj tajne apoštolovať. Chystal sa, že cez veľké prázdniny bude pomáhať kázať duchovné cvičenia našim roztrúseným mladým spolubratom. Do toho však prišla vážna nehoda. Začiatkom apríla 1951 náš nebohý spolubrat Títus Zeman viedol veľkú výpravu saleziánov cez rieku Moravu, ktorá bola veľmi rozvodnená /viac ako 4 m vody/ a preto sa nemohli dostať na druhú stranu. Utrmácaní účastníci výpravy hľadali pomoc u miestnych obyvateľov. No tí miesto pomoci upozornili na nich bezpečnostné orgány, ktoré zmobilizovali pohraničné stráže a vojsko. Niektorých čoskoro pochytali, ostatných hľadali. V čase, keď sa títo skrývali, bol ich brat Ludvik navštíviť. Medzi nimi Dr. Dermeka, don Paulíka a iných. No o niekoľko mesiacov polícia už aj jeho hľadala. Chceli ho znovu zavrieť preto, že neoznámil týchto svojich spolubratov, ako to žiadal vtedajší zákon, podľa ktorého každý kto vedel, že sa niekto chce dopustiť dajakého priestupku, bol povinný to oznámiť. Keď sa dozvedel, že idú po ňom, najprv sa niekoľko týždňov skrýval na severnom Slovensku a potom ho istý moravský chlapec, ktorý občas prechádzal z Rakúska do Československa, v jeseni 1951 previedol spolu s ďalším spolubratom a jedným manželským párom cez južné Čechy do Rakúska.

Brat potom zakotvil v rakúskom saleziánskom ústave v Linzi, kde začal učiť prvákov a druhákov náboženstvo a zdalo sa, že tam zostane. Ale v máji 1952 sa zúčastnil veľkej púte, ktorá sa konala v Turíne na počesť Panny Márie Pomocnice kresťanov. Tam ho stretol jeden z hlavných predstavených, don Peter Tirone, a povedal mu, aby išiel do Ríma, kde ho čaká Dr. Anton Botek a prosí, aby tam pracoval na časopise „Hlasy z Ríma“, ktorý tam založili, ale nemajú redaktorov. Preto sa už do Linca nevrátil, ani po svoje veci. Čo potreboval, kúpili mu v Ríme, kde zostal pracovať v redakcii „Slovenské hlasy z Ríma“. Tam spolupracoval s Dr. Antonom Botekom a Dr. Xaverom Číkom, ktorý napísal Dejiny Marietálu. Na prvé číslo časopisu dostali subvenciu, ale hneď im povedali, že na ďalšie im už nebudú môcť dať. Neprajníci sa im smiali, že časopis hneď po prvom čísle zanikne. Oni však dostali z Ameriky bohaté štipendium na sväté omše /za každú 5 dolárov/. Vtedy mal dolár v Taliansku veľkú cenu. Za jeden dolár sa tam dalo jeden deň pekne vyžiť a ostatné im zvyšovali na vydavateľskú činnosť. Takto to šlo, až kým sa časopis trochu nezmohol a nepostavil na nohy. Neboli len redaktormi, ale aj administrátormi. Časopis nielen písali, ale aj balili písali adresy, lepili známky, potom naložili na malú káru a pekne odviezli na poštu.

Rodičia doma až do roku 1958 nevedeli, kde im syn zmizol, či je vo väzení alebo čo sa s ním stalo. Až na sté výročie lurdských zjavení v roku 1958 dostali od neho prvú kartu a dozvedeli sa, že žije.

V roku 1959 mali v severnom Taliansku kňazskú vysviacku piati slovenskí saleziáni, ktorí v 1950 roku utiekli z vlasti, aby sa mohli stať kňazmi, a tam jeden z nich nadhodil, či by sa nemal založiť malý seminár, v ktorom by sa vychovávali kňazi pre Slovensko, kde boli všetky biskupské a rehoľné semináre zatvorené a jestvovala iba teologická fakulta, ktorá smela prijať ročne len 25 bohoslovcov, čo bolo tak málo, že nestačilo nahradiť zosnulých kňazov. Brat sa toho chytil a cez prázdniny v roku 1959 cestoval do Ríma. To bol základ malého seminára. Prístrešie im poskytli talianskí saleziáni, ktorí mali ašpirantát pri katakombách svätého Kalixta. Keď bolo o niekoľko rokov chlapcov už viac, bolo treba myslieť na dajaký iný ústav. Tak vznik[a myšlienka založiť Ústav sv. Cyrila a Metoda. V Ríme sa zišli tamojší Slováci a rozhodli sa založiť ústav, v čom by im mohli finančne pomôcť americkí Slováci. Hlavným dôvodom založenia ústavu bol malý seminár. Americkí Slováci totiž vedeli, že v minulom storočí prišlo do Spojených štátov 27 slovenských kňazov a tí im pomohli postaviť sa na

nohy: po stránke náboženskej a kultúrnej slovenskými školami, ale aj sociálnej rozličnými spolkami /Jednota, Katolícky sokol, atd./. Z vďačnosti za to aj oni chceli podporiť výchovu kňazov v malom seminári, čo bolo hlavným dôvodom budovania Slovenského ústavu. Ústav bol posvätený v roku 1963, na tisícsté výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda do našej vlasti. Posvätil ho kardinál Tisserant.

Z katakomb sv. Kalixta sa malý seminár presťahoval do Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda, kde bol brat v rokoch 1963 - 1966 prvým direktorom saleziánskej komunity ako aj predstaveným seminaristov. Keďže bol veľmi vyčerpaný, musel to prerušiť a ísť si na jeden rok odpočinúť. Šiel za kaplána k sestričkám v severnom Taliansku. Po roku sa vrátil do Ústavu, kde vyučoval v malom seminári, ktorý sa neskôr stal slovenským gymnáziom. Keďže bol nadaný učil tam nemčinu, angličtinu, matematiku a iné potrebné predmety.

V roku 1982 prechádza do švajčiarskeho Bazileja, odkiaľ organizuje distribúciu slovenských náboženských kníh do vlasti. Vo Švajčiarsku, Nemecku a Rakúsku hľadá veriacich, ktorí by boli ochotní pod svojím menom posielať slovenské knihy na Slovensko.

V roku 1985 mal vážnu mozgovú príhodu, z ktorej sa však po niekoľkých týždňoch dostal. V roku 1991 sa vracia do vlasti do novozaloženého Gymnázia svätého Jána Bosca v Šaštíne, kde poldruha roka vyučuje nemčinu a angličtinu. No vo februári 1993 začal pociťovať ťažkosti s dýchaním. Zaviezli ho na vyšetrenie do nemocnice v Podunajských Biskupiciach, kde mu za 8 mesiacov nevedeli zistiť presnú diagnózu. Po ôsmych mesiacoch ho spolubratia previezli do saleziánskeho domu v Bratislave na Miletičovej ulici, kde trpí a trpezlivo znáša svoj kríž, obetujúc to za Cirkev a za saleziánske dielo na Slovensku.

Z jeho literárnych prác poznáme knihu Malý hrdina, v ktorej podáva životopis Dominika Savia. Z vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, kde pracoval 12 rokov ako „spíker“, zostavil 6 knižočiek zvaných Klásky. Sám vypracoval nejedno vysielanie a napísal nejeden článok.

Teraz nech mu Pán pomáha trpezlivo a záslužne znášať kríž neprestajného pripútania na lôžko.