Pamätnica vištuka 1994

Žiaľ, posmrtná poznámka: Vištucký rodák, cenný človek Ľudovít Macák umrel v Bratislave 18. decembra 1994. Pochovaný je medzi saleziánmi v Šaštíne. Pochoval a nad hrobom rozlúčil sa s ním biskup Dominik Hrušovský, ktorý s nebohým dlhé roky spolupracoval v Ríme, v zahraničí. Umieral odovzdaný do vôle Stvoriteľa. Posledné týždne bolestivého života až hrdinsky spríjemňovala mu rodná sestra viacročná väzenka.

SLOVENSKÁ RODINA

Rok 1994 zasvätený rodine, je príležitosťou zastaviť sa pri jednej, donedávna vari typickej slovenskej rodine. Zájdime si do obce Vištuk a nazrieme k Jurčovičovcom. Rodičia Jozef /1869 -1929/ a matka Terézia /1870 - 1959/ obohatili slovenskú pospolitosť desiatimi deťmi /jedno z nich zomrelo maloleté/, z ktorých si náš národ môže s hrdosťou pripomenúť troch.

V 1 L 1 A M /1893 - 1915/ bol nadaný s obdivuhodným zrelým slovensko - slovanským povedomím už v mladosti. Roľnícki rodičia mu umožnili základné, aj vyššie vzdelanie a ako to dokumentuje aj fotografia, pripravoval sa na kňazské povolanie. Žiaľ, do života vstupoval v čase maďarizácie. Bohoslovie musel opustiť. Odišiel do Prahy, odkiaľ musel narukovať. Mame na rozlúčku povedal: „Mama, ja do Rusov strieľať nebudem.“ Už v roku 1915 dostali rodičia úradnú správu, že Viliam je mŕtvy. V rodinnej tradícii sa však uchovalo presvedčenie. že nezahynul v boji.

B E R N A R D Í N A /1913 - 1945/. Volali Ju Bernuška. Vo Vištuku ešte žijú pamätníci, ktorí poznali to čiperné, nadané a slušné dievča, ktoré rado chodievalo do kostola a pomáhalo pri jeho ozdobovaní. Aj Bernuška sa rozhodla zasvätiť svoj život Bohu a ľudom. Stala sa rehoľnicou. Talentovanej a charakterovo čistej rehoľa umožnila kvalitnú prípravu na vysokoškolskej úrovni. Po ukončení Bernuška odišla ako misionárka do zámoria, kde ju čakala skorá smrť. Počas krutých bojov o Manilu /Filipíny/ medzi Japonskom a USA bola sestra Bernuška - Victimária v kryte, upravenom na kaplnku. Po plnom zásahu nezostalo tu nič ani z 15 obyvateliek, medzi ktorými bola aj ona. Po prechode frontu našli v rozvalinách krytu zlatú guľôčku - zvyšky kalicha a sem - tam kúsky plátna.

FERDINAND /1910 - 1981/, ďalší z rodiny Jurčovičových, bol nadaným dieťaťom, charakterným človekom, ktorý sa postupne vypracoval na vzdelaného hospodárskeho odborníka. Životy jeho dvoch súrodencov ukončili sa za vojny, jeho život až po nej. Nahradili ho skúsenosti politického väzňa, aby potom „na slobode“ sa mohol starať o rodinu, medzi iným aj ako kŕmič býkov.

Slovenská rodina v minulosti, vďaka aj svojim zmyslom pre rodinnú česť, vedela zachraňovať ohrozovanú slovenskosť našich obcí. /Redakčná poznámka: V prítomných dňoch Vištučania pokúšajú sa v ďalekej Manile odhaliť pamätnú tabuľu slovenskej misionárke - svojej rodáčke/

V jubilejnom zborníčku Vištuka, vydanom obcou, sú aj fotografie Viliama a Bernušky - Victimárie s podrobnejšími životopismi /na str. 69/.
ZO SPOMIENOK XAVERIE A. POKOJNEJ

Z vištuckej farnosti Pán si povolal k duchovnej službe šesť kňazov - rehoľníkov a osem rehoľných sestier.

Prvé primície mal Anton Macák, salezián. v roku 1938. V roku 1940 holi primície P. Fidéla Jurčoviča, františkána, neskoršieho provinciála rehole. Po roku 1945 mal primície Ernest Macák, salezián, terajší provinciál Saleziánov. Potom jeho brat Ľudovít Macák, salezián, ktorý pod menom Bohuslav mával vo Vatikánskom rozhlase príhovory pre mládež v čase totality. Ďalší salezián František Šimna, ktorý už zomrel, posledný Rudolf Granec, ktorý už nemohol mať doma primičnú svätú omšu.

Prečo holi viacerí saleziánmi? Anton Macák bol strýko oboch mladších Macákových, za ním išli jeho synovia. Saleziáni holi v Šaštíne. kam naši veriaci chodievali na púte. Bola tu nová rehoľa, ktorá svojou činnosťou priťahovala mládež.

Z Katolíckych novín sa dozvedáme bližšiu správu o S. Victimarii - Bernardíne Jurčovičovej. ktorá bola misionárkou Kongregácie služobníc Ducha Svätého. V roku 1933 prišla na Filipíny, kde vyučovala ako profesorka na Vysokej škole. Ako 32 ročná zomrela pri priamom zásahu bomby do ich krytu v marci r.1945.

S. Serafia - Gabriela Kulifajova vstúpila do kongregácie Najsvätejšieho Spasiteľa. Podľa slov jej mladšej sestry Gabriela chodila do školy v Modre u Uršulínok a oni ju upozornili na mladú kongregáciu. Tu sa osvedčila aj ako dlhoročná generálna predstavená.

Sestier uršulínok holo šesť: S. Valéria - Anna Krajčovičová, S. Veronika - Anna Líšková, S. Uršuľa - Ernestína Kulifajová. S. Assumpta - Anna Kulifajová, S. Xavéria - Augustína Pokojná, S. Domitila - Marcela Líšková. V roku 1950 museli opustiť kláštory a činnosť a putovať po Slovensku.
Mladšie boli dané do Čiech, kde pracovali v továrňach, neskôr aj v ústavoch pre deti. S. Domitila prišla do Bratislavy, kde v službe kostolníčky pracuje podnes.

K Uršulínkam šli viaceré preto, že bol styk s Modrou a tiež s Trnavou, kde študovali potom na gymnáziu alebo na učiteľskom ústave.

Serafia Gabriela Kulifajová. Narodila sa 4. septembra 1899 vo Vištuku. Zomrela 13. marca 1984 v Kláštore pod Znievom. Už ako mladé dievča chodievala so svojimi rovesníčkami do kláštora Uršulínok v Modre, kde Uršulínky viedli Mariánsku kongregáciu dievčat. V roku 1920 vstúpila do kongregácie Dcér Najsvätejšieho Spasiteľa. Do jej života tvrdo zasiahol pohon proti rehoľniciam. Boli násilne vysťahované z kláštorov a presídľované z roboty do roboty z miesta na miesto. V roku 1947 bola zvolená za generálnu predstavenú a zostala v tomto úrade do roku 1970. V týchto smutných rokoch rehole boli na vymretie. Predstavená chodievala na pohreby, nie na prijímanie do rehole. Kongregácia Najsvätejšieho Spasiteľa bola menšou rehoľou. Mala štyri provincie: Slovenskú, Česko -moravskú, Maďarsku a Nemeckú. Najpočetnejšou bola slovenská asi s 200 členkami. Dnes má 171 členiek. - Pri pohrebe vložili sme do hrobu aj hrudku vištuckej zeme, lebo svoju rodnú obec nosila v srdci aj na konci svojho života, ktorý prežívala „na vozíčku“.

SPOMIENKY NA SESTRU VICTIMÁRIU Z KONGREGÁCIE SLUŽOBNÍC DUCHA SVÄTÉHO.
V Katolíckych novinách 1. mája 1994 bolo uverejnené, že mladí Slováci pôjdu na Kvetnú nedeľu roku 1995 na celosvetové stretnutie so Svätým Otcom v Manile. Okrem iných prekvapení bude pre nich aj hrob sestry Victimárie, rodenej Bernadety Jurčovičovej z Vištuku. i Ako rada by som sa pripojila a položila kytičku čerstvých kvetov z rodnej zeme, ktorú ona z lásky k dušiam opustila. Dnes už len spomínam...

Ako 12 ročné dievčatá sme sa stretli a štyri roky sedávali vedia seba v jednej školskej lavici v Modre, v Štátnej meštianskej škole koedukačnej. Boli to roky úprimného priateľstva. Obe sme pochádzali z viacdetnej katolíckej rodiny. Stretli sme sa u sestier Uršulíniek v Modre, ktoré nás ubytovali. Dzinka, ako sme ju familiárne volali, odišla po roku k svojej sestre v Modre, kde bývala do ukončenia školy. V čase nášho stretnutia bola predstavenou šesťčlennej komunity Matka Mariana Budzelová, učiteľka. Táto dobrá duša nám nahrádzala domov.

V čase keď Bernardínka bola ešte doma, sestry Kongregácie služobníc Ducha Svätého robili v okolitých obciach nábor mladých ľudí pre misie. Tak sa Bernadetka spoznala s týmito sestrami a s ich poslaním. Do citlivého srdca dievčatka bolo zasiate semeno, ktoré po rokoch natoľko zmocnelo, že sa jej splnila túžba nasledovať volanie Pána Ježiša a ísť do Jeho vinice ďaleko od rodnej obce. Čo všetko musela prekonať kým dosiahla vytúžený cieľ, už čiastočne opísala sestra M. Pavla Tóthová v spomenutých novinách.

| Ja idem spomínať len roky spoločne prežité v meštianskej škole. Ako žiačka bola nielen nadaná, ale aj mimoriadne usilovná. Pre jej veselú a vtipnú povahu bola v celej triede obľúbená.

Zamestnávala ju myšlienka na misie. Od sestier vedela, že k tomu musí ovládať cudzie reči. Preto keď v škole vyhlásili, že sa ako nepovinný predmet bude vyučovať nemčina, ona bola prvá, ktorá sa hlásila. A čo povedať o jej duchovnej príprave? Denne sme chodili ráno na sv. omšu, prvý rok spolu z kláštora, neskôr keď už bývala u svojej sestry, sme sa stretali v kostole. Sv. omša bývala o štvrť na osem vo farskom kostole. U jej sestry sme sa potom obe naraňajkovali a bežali do školy.

V druhej triede nás prijali ako čakateľky do Mariánskej družiny. Dostali sme mariánsky medailón na zelenej stužke. Bernadetka to brala vážne. Prezradila mi, že si doma urobila oltárik so sochou Panny Márie, kde sa modlievala aj za sestričky misionárky. Takto živila svoju tajnú túžbu. A ako vidíme, Pán Boh tieto šľachetné túžby nenechal nevypočuté.

Prišiel čas našej rozlúčky. Ona bola prijatá do Učiteľského ústavu v Modre, ja som išla do Trnavy, do ústavu k sestrám Uršulínkam. Objali sme sa so slovami „Do videnia“. Viac sme sa už nestretli. Po skončení Učiteľského ústavu odišla do Rakúska /do mesta Stockerau/, kde sa pripravovala na svoje náročné poslanie.

Mária Szabová, rod. Bolečková

HROB SESTRY VICTIMÁRIE.

„Mladých Slovákov, ktorí pôjdu na Kvetnú nedeľu v roku 1995 na celosvetové stretnutie mládeže so Svätým Otcom, čaká zvláštne prekvapenie: hrob slovenskej misionárky, 32 - ročnej sestry Victimárie.

Jednou z možností, ako sa zblížiť s krajinou, v ktorej sa v roku 1995 uskutoční celosvetové stretnutie mladých so Svätým Otcom, je aj príležitosť spoznať misijné dielo a smrť slovenskej sestry Victimárie, rodenej Bernardíny Jurčovičovej z Vištuka.

Na svoje náročné poslanie sa sestra Victimária, z Kongregácie služobník Ducha Svätého, po skončení Učiteľského ústavu v Modre pripravovala v kláštore v Rakúskom meste Stockerau. Vlastná príprava spočívala v sebazdokonalovaní, a to po stránke duchovnej i odbornej. Zamerala sa hlavne na jazyky, a to na angličtinu a španielčinu. Po zložení rehoľných sľubov odišla na štúdia do Steylu v Holandsku.

Jej prvým misijným územím sa v roku 1933 stali Filipíny. Tu pôsobila ako profesorka na College Holy Chost v hlavnom meste Manile. V dôsledku vojny /1939 - 1945/ a prudkých bojov medzi Japoncami a Američanmi sa odsťahovala spolu so 115 sestrami do kláštora v mestečku St. Thomas. V marci 1945 toto mestečko často bombardovali a preto sestry žili v kryte, vykopanom v záhrade kláštora. V prostriedku krytu mali tabernákulum s Najsvätejším, kde sa modlili a žili spolu s Ním. Ich kryt však dostal priamy zásah bomby, takže z posvätných nádob zostali len stopené zlaté gule. Po eucharistickom Spasiteľovi a jeho verných strážkyniach sa na povrchu nenašlo nič. Len kúsky šiat ležali sem - tam rozhádzané, ktoré sa pri dotknutí rozpadli na popol.

Jednota sestier a bezprostredné spojenie s Kristom aj v ohni bojov je výzvou k jednote mladých celého sveta i s Kristovým nástupcom na zemi - Svätým Otcom aj na Filipínach.“

Sr. M. Pavla Tóthová CFSS (Katolícke noviny 109, l.mája 1994, č. 18, s.l4).

VISTUCKÝ UČITEL JÚLIUS STRMEŇ / 1887 - 194 /.

Bývalý riaditeľ, nateraz vištucký učiteľ Dušan Škarčák, zostavil krátke dejiny vištuckej školy. Podľa zoznamu na vištuckej škole pôsobilo, resp. ešte pôsobí, spolu 143 učiteľov, medzi nimi aj Július Strmeň. Jeho Dušan Skarčák v rukopisnej práci „Rozvoj školstva v našej obci“ uvádza slovami „Významnou osobnosťou na úseku vzdelávania“. Potešilo nás to, lebo rozvoj školstva na dedinách bol ozaj náročný. Napr. v jednej triede bolo až 100 žiakov. Stálo by za to vydať Škarčákov rukopis aspoň pre oboznámenie občanov s nedávnou, až neuveriteľnou skutočnosťou na poli dedinskej kultúry, čo však nieje našim zámerom /Základ je aj v Zborníku „Vištuk - 750 rokov“. Nás zaujíma aká - taká správička o náplni Strmeňovej kultúrnej činnosti, lepšie povedané o jeho pokusoch povzniesť obec Vištuk.

Aspoň niekoľko poukazov. Vytrvale vysádzal stromovú cestu smerom na Budmerice. Ktosi povedal, že aspoň tri razy mu občania stromky odniesli, ale on opakoval svoj zámer - úspešne. Sám obrábal roľu. Na vtedajšie pomery bol odborníkom: ako predchádzať ochoreniam dobytka, aké osivo užívať - aj na základe vlastných skúseností, ktoré čerpal z literatúry, živelne potrebnej najmä keď začala parcelácia a to práve pre nových majiteľov rôl, ktorí s obrábaním mali malé skúsenosti, ak vôbec mali.

Vo Vištuku nebola pošta, len v Budmericiach. Ale čo s listami napr. vysťahovalcov v cudzine...

Zvláštnou Strmeňovou obľubou boli včely. Sám ich mal a odborne odporúčal občanom, z nich ešte dvaja - traja žijú. Strmeňovo meno aj dnes sa spomína ako „učiteľa“ štepenia. Aj kríky v opustených potôčkoch štepil. Chlapcov učil aj tomuto a oni mali radosť, keď sa štep ujal. Nedokázal som si overiť: vraj z Rakúska priniesol pre Vištuk netypické včely, ktoré sa však ujali.

Azda nezaškodí doplniť riadky o Strmeňovi. V spoločnosti ženského sveta čestne zastupovala svojho manžela Mária Strmeňová, rod. Takáčová z Trnavy. Zdá sa, že to bola učiteľka - žena, ktorá neodmietala poučenie o starostlivosti o deti, o domácnosť a pod.

MARIÁNSKE HODINKY
Ja osobne stretol som sa s krásou tejto mariánskej pobožnosti vtedy, keď sme začali s obnovou trnavských mariánskych pobožností v roku 1939. Tam sa premodlievali trnavské kongreganistky. Vo Vištuku sme zaviedli tieto hodiny v roku 1981 - vždy raz mesačne.

Spevácky zbor tvorili: Františka Radakovičová, Daniela a Andrea Uhlárová, Jarmila Melišková, Katarína Poláková, Mária Podhorská, Ivetka Lopošová, Alena a Jana Kordošová, Daniela Polakovičová, Jozef Jelinek.

Zbor miništrantov počítal dvadsať väčších chlapcov. Osvedčili sa ako ukáznená skupina. Postupne ochotne vykonávali v pôste premodlievanie cez Krížové dni.

Všetci prvoprijímajúci v roku mali vždy pridelenú osobitnú miništrantskú úlohu.

H o d i n k y - začali spievať ako prví:

Marta Nagyová, Iveta Lopošová, Danka Polakovičová, Danka Radakovičová, Fanka Radakovičová, Alenka Kordošová, Jozef Jelínek. Prvé hodinky v roku 1980.

H o d i n k y - ktorí spievajú teraz:

Zuzana Šup latová, Dana Ábelová, Michaela Ondrušková, Lydka Bednáriková, Lucia Kulifajová, Lucia Vráblová, Andrea Sudinová, Martina Sudinová, Jana Sudinová, Maja Bublavá, Kamila Uhlárová, Lenka Šuplatová, Paťa Vráblová, Silvia Vráblová, Darinka Poláková, Viera Ležáková, Silvia Ležáková.

H o d i n k y - spievali:

Január: Zuzana Šuplatová, Darinka Poláková, Danica Hábelová, Michaela Ondrušková, Lucia

Kulifajová, Kamila Uhlárová, Lýdia Bednáriková. Február: Danica Hábelová, Michaela Ondrušková, Kamila Uhlárová, Lucia Kulifajová, Lýdia

Bednáriková.

Marec: Lucia Kulifajová, Zuzana Šuplatová, Danica Hábelová, Michaela Ondrušková. Apríl: Michaela Ondrušková, Danica Hábelová, Lýdia Bednáriková, Kamila Uhlárová, Zuzana

Šuplatová. Máj: Darinka Poláková, Zuzana Šuplatová, Danica Hábelová, Michaela Ondrušková, Lýdia

Kulifajová, Lýdia Bednáriková, Kamila Uhlárová. Jún: Danica Hábelová, Michaela Ondrušková, Lýdia Bednáriková, Lucia Kulifajová.

Ku krásnym tradíciám vištuckých veriacich patrí každoročná pobožnosť k Lurdskej Panne Márii dňa 11. februára, ktorá je spojená so sviečkovou procesiou. Každú poslednú nedeľu v mesiaci bývajú na litánie „Hodinky“. Je to milá pobožnosť k Panne Márii, ktorú krášlia spevom k Panne Márii dievčence z miestnej Základnej školy. Tradíciou /obnovenou/ sa tiež stáva stretnutie vištuckých veriacich z blízkeho okolia v Budmerickom lesíku dňa 15. augusta pri soche Panny Márie, pri slávení jej sviatku Nanebovzatia.

ZDRUŽENIE SPOLKU SVÄTÉHO RUŽENCA.

Skupiny - „Ruže“ - vedúce a členovia s dátami narodenia.


1. Ruža - Helena Grancová (10.10.1918). - Irena Kosnáčová (20.9.1937), Ľudmila Kulifajová (7.4.1961), Eva Grancová (12.1.1952), Marta Fabiakovičová (16.10.1935), Mária Cetlová (25.9.1951), Mária Gašparovičová (31.10.1928), Katarína Kráľovičova (11.11.1935), Anna Uhlárová (6.5.1937), Irena Krajčovičová (10.3.1904), Mária Bednáriková (28.9.1912), Mária Hábelová (3.9.1927), Jozefína Bachratá (14.3.1935), Viktória Košanová (21.2.1926), Mária Blahová (1.1.1945).

2. Ruža - Františka Pešková (30.4.1921). - Jozef Kulifaj (1.8.1942), Lýdia Jurčovičová (5.6.1945), Amália Flórová (10.3.1913), Filoména Stojkovičová (1.6.1929), Alojzia Pešková (24.6.1943), Vilma Brichtová (27.7.1919), Augustína Janečková (20.11.1927), Františka Uhlárová (2.12.1914), Berta Kolátová (6.9.1928), Mária Nováková (28.2.1919), Emília Kulifajová (14.5.1919), Helena Kunáková (9.9.1922), Mária Bilská (8.9.1945), Eva Jurčovičová (3.3.1945).

3. Ruža - Marika Nováková (29.11.1925). - Anna Kulifajová (21.7.1948), Mária Mizerová ml. (28.10.1945), Anna Mrvová (10.5.1945), Veronika Sobotová (28.4.1944), Helena Čaputová (30.8.1932), Justína Kulifajová (29.4.1930), Mária Jurčovičová (6.12.1932), Vlasta Suchanská (2.9.1961), Paulina Poláková (4.2.1947), Rudolf Polák (29.11.1942), Marta Radakovičová (6.12.1932), Ľudmila Pešková (17.6.1963), Anna Huková (11.1.1946), Rozália Mináriková (13.4.1946), Jana Radakovičová (31.12.1962).

4. Ruža - Jozefína Kulifajová (9.9.1943). - Augustína Ochabová (25.11.1928), Justína Mrvová (25.5.1930), Mária Kolková (3.3.1939), Paulina Kolková (28.12.1918), Petronela Hrdlovičová (29.5.1913), Anna Barteková (25.8.1929), Agneša Garasová (9.2.1951), Jozefína Nápravní ková (16.1.1926), Marta Macáková (3.12.1946), Magdaléna Parajková (26.11.1926), Anna Jurčovičová (20.11.1919), Vilma Stojkovičová (6.5.1931), Anna Nagyová (1.3.1944), Marta Bordáčová - Nagyová (4.3.1970), Anna Baxová (24.11.1923).

5. Ruža - Zuzana Šuplatová (19.8.1980). - Anna Stojkovičová (11.5.1941), Danica Hábelová

(3.8.1981), Lenka Poláková (12.6.1981), Darina Poláková (28.3.1981), Lenka Oravcová (13.5.1981), Hedviga Klimová (6.4.1929), Lívia Vráblová (27.5.1979), Michaela Ondrušková (15.5.1980), Anna Ochabová (16.7.1938), Františka Krchnáková (4.10.11934), Lenka Šuplatová (25.4.1985), Patrícia Vráblová (19.7.1981), Paulína Šuplatová (2.3.1956), Mariena Vráblová (8.9.1953).

6. Ruža - Mária Vadovičová (1.11.1938). - Magdaléna Slováková (8.12.1951), Mária Oravcová (22.11.1948), Paulina Čambalová (9.1.1939), Marta Ochabová (22.10.1946), Anna Stankovičová (10.3.1929), Filoména Ochabová (14.1.1930), Berta Vavrinčíková (6.2.1939), Jozefína Tekulová (14.4.1924), Brigita Pešková (9.9.1928), Alžbeta Pálková (20.11.1926), Terézia Kráľovičova (27.5.1942), Vilma Györiová (23.5.1936), Emília Široká (16.2.1934), Michal Ochaba (21.9.1964).

7. Ruža - Veronika Uhlárová (20.7.1910). - Helena Uváčková (18.8.1949), Ilka Ježovítová

(20.9.1920), Pavlina Radakovičová (10.9.1910), Viera Mizerová (28.3.1942), Mária Pešková (14.5.1926), Anna Melišková (12.5.1940), František Uhlár (18.4.1948), Marta Uhlárová (12.1.1954), Peter Jurčovič (21.6.1957), Mária Jurčovičová (14.10.1929), Mária Macáková (4.10.1913), Marek Krajčír (16.2.1974), Oľga Krajčírová (26.7.1930), Anna Srnáková (6.7.1914).

8. Ruža - Karolína Jurčovičová (14.3.1942). - Viera Jurčovičová (24.4.1966), Terézia Oťápková (18.9.1937), Dominik Kocinger (11.4.1932), Sidónia Kocingerová (1.1.1934), Terézia Čambalová (28.2.1943), Peter Jurčovič (25.5.1971), Jozefína Ritterová (6.4.1929),

Ladislav Nemec (30.4.1932), Vilma Slezáková (29.5.1910), Anna Huková (22.2.1914), Mária Plevčíková (1.8.1926), Marta Baxová (6.2.1956), Ernest Tomašovič (23.7.1930), Magda Jurčovičová (3.12.1944).

9. Ruža - Emília Svrčková (2.10.1925). - Anna Ležovičová (29.1.1903), Anton Radakovič (27.11.1929), Alojz Hájiček (2.5.1925), Marta Hájičková (4.10.1955), Sidónia Krajčovičová (25.3.1929), Štefánia Kulifajová (15.4.1919), Mária Bilčíková (18.9.1923), Lenka Mináriková (27.4.1931), Matilda Stranovská (26.9.1925), Jozef Minárik (12.3.1923), Agneša Tomašovičová (20.9.1923), Helena Oravcová (18.12.1919), Anna Podolská (20.12.1923), Mária Slezáková (31.10.1922), Mária Navračičová (27.3.1915).

10. Ruža - Danica Hábelová (3.8.1981). - Viktória Hábelová (25.10.1956), Anna Bednáriková (11.9.1940), Augustína Polakovičová (29.12.1936), Mária Štiavnická (5.10.1935), Marcela Mináriková (27.6.1941), Emília Macáková (15.4.1943), Irena Kosnáčová (26.9.1937), Oľga Fabiankovičová (4.7.1947), Margita Nemcová (18.7.1924), Lýdia Tešovičová (14.6.1926), Paulina Suchanská (23.4.1925), Rozália Kulifajová (20.8.1926), Mária Čajkovičová (28.8.1923), Mária Stojkovičová (14.10.1925),Anna Makýšová (15.9.1925).

11. Ruža - Filoména Ochabová (14.1.1930). - Rozália Šintálová (7.8.1913), Štefánia Moravčíková (6.6.1927), Denisa Moravčfková (4.2.1980), Zita Fajkusová (10.1.1949), Mária Mizerová (1.3.1913), Anna Petrášová (20.2.1923), Marika Nováková (29.11.1925), Gizela Radakovičová (22.10.1911), Anna Hrdlovičová (5.6.1919), Mária Horvátová (7.9.1930), Anna Petrášová (26.7.1930), Viola Šintálová (5.5.1945), Helena Ochabová (10.10.1923), Zita Huková (12.12.1939), Mária Gašparovičová (28.12.1929).

12. Ruža - Rozália Vadovičová (26.8.1909). - Iveta Lopošová (14.12.1969), Anton Vadovič

(24.12.1933), Mária Vadovičová (1.11.1938), Aneška Vrábelová (17.12.1957), Berta Plevčíková (1.11.1920), Apolónia Ochabová (11.2.1915), Sidónia Lukáčová (20.4.1926), Elena Vandáková (10.4.1956), Jozefína Radakovičová (27.2.1933), Emília Svrčková (2.10.1925), Anna Kulifajová (11.4.1926), Terézia Lopošová (15.7.1945), Mária Tešlárová (5.12.1920), Terézia Ochabová (6.10.1923).

O MODLITBE SVÄTÉHO RUŽENCA.

Lucia z Fatimy, ktorej sa zjavila Panna Mária, vyjadrila sa, že „ruženec je po sv. omši najmocnejšou modlitbou, ak chceme svoju vieru udržať a ju posilniť“. Taký je dôležitý v našom živote. Je to modlitba lásky. Naznačuje nám to už aj samotné meno: ruženec - veniec ruží, ktorý kresťania touto modlitbou vijú Kristovi a Jeho Matke. A ruža je symbolom lásky. A ešte krajšie je to vyjadrené, keď pätnásti ružencoví ctitelia sa spájajú akoby v jednom venci lásky a tvoria ružu Živého ruženca.

^ Je to rozjímavá modlitba, v ktorej sa nám akoby v 15 dejstvách približujú najvážnejšie pravdy našej viery. Ruženec je malým evanjeliom, v ktorom si približujeme detstvo nášho Pána, jeho utrpenie, smrť, vzkriesenie a konečne Jeho víťazstvo. A tiež Jeho Matky. Koľko krásnych čností vyviera z týchto rozjímaní: pokora, láska, poslušnosť, obetavosť, živá viera a hlavne nádej a radosť aj z nášho víťazstva. Dajme sa formovať silou týchto tajomstiev v podobnosť Krista a Márie a ich nasledovať, aby keď skončíme modlitbu, nebol koniec, ale aby to malo pokračovanie v našom živote.

Ktosi poznamenal, že ruženec je „teplomerom kresťanstva“ - a ozaj, tam kde sa modlia ruženec panuje živá viera a bohatý kresťanský život. Povzbuďme sa toľkými obráteniami, uzdraveniami, požehnaním, úspechmi v misiách a v apoštoláte, toľkými zázrakmi milostí, k ešte horlivejšiemu modleniu sa sv. ruženca. Je to modlitba tak jednoduchá a pritom bohatá, môže sa ju modliť dieťa i profesor, môžeme sa ju modliť všade, teda nielen v kostole, ale i doma a na cestách.

Keď človek zomrie, pozostalí veriaci mu zvyknú dať do rúk ruženec i keď niekedy to nie je v súlade s jeho postojom k tejto modlitbe. Snažme sa tak žiť a modliť sa túto modlitbu, aby každý mohol povedať, že keď príde náš deň odchodu k Otcovi - áno to je pravda -, to bol horlivý ruženčiar a aby sme s ružencom mohli otvoriť brány večného príbytku. Keď sa raz spýtali Sv. Otca na objasnenie tretieho fatimského posolstva, vytiahol ruženec a povedal :Toto je naša záchrana!“

Miloslav Mrva

MÁJOVÉ PRÍHOVORY K PANNE MÁRII /1993/.
Modlitba k Nepoškvrnenej Panne Márii.

Pozdravujeme Ta Presvätá Panna. Ty si živý obraz putujúcej Cirkvi - vedieš nás do Božieho Kráľovstva. Ožiar naše srdcia svetlom svojho Nepoškvrneného počatia, aby sme sa oslobodili od hriechu a dôstojne žili ako svätý ľud Boží, ohlasujúc veľkosť Božej dobroty. Nepoškvrnená Panna, Ty si nechcela na tomto svete nič iné, než slúžiť Pánovi. Nauč nás žiť v dôvernosti s Bohom a v bratskom porozumení s ľuďmi, ako to od nás žiada sviatostná milosť krstu. Vypros nám, aby sme boli silní vo viere, radostní v nádeji a horliví v bratskej láske. Nech sme každý deň vernými svedkami evanjelia, ktoré nám ohlásil Tvoj Syn, náš Pán, Ježiš Kristus. Amen. (l.máj 1993)