Pamätnica vištuka 1994

Oprava kostola - dojmy.

Opravu kostola zvonku sme ukončili. Nebola len oprava predstavujúca len fyzickú prácu. Bolo to oveľa viac, čosi tak krásne a cenné, na čo budú ešte po rokoch spomínať i tí najmladší účastníci -školáci, podieľajúci sa na prácach.

Vracajúc sa v spomienkach do detských rokov oživujem si v mysli krásne kresťanské akcie - boli to misie. Znamenali pre obec duševný prerod farníkov /sv. spoveď, kázne, pobožnosti, sv. spoveď/. Oprava kostola u nás bola podobným obrodením. Veď bolo doslova dojímavé vidieť účasť mladých i starých. Práce na veži do neskorých večerných hodín a ráno po troch - štyroch hodinách spánku išli muži opäť do práce. Veď to je veľká obeta. Keď sa robil v rodine pracovný program na sobotu a dospelý syn prehlásil „ide sa na kostol“, rodičia si v duchu mohli povedať - naša námaha nevyšla nazmar.

Čo na mňa najviac zapôsobilo?

- Práce boli veľmi sťažené, pracovalo sa pomerne vysoko, kde robili i deti a za celý čas neprišlo k nijakému úrazu.

- Krásny bol obraz, a bolo ich viac, keď pracovali súčasne otec a syn /prípadne zať/ a niekedy aj vnuk.

- Prác sa zúčastnili aj takí mužovia, ktorí už roky nechodia vôbec do kostola. Nie žeby to boli zlí ľudia, ale prosto zostali v náboženstve ľahostajní. Ich prácu na kostole si obzvlášť cením, lebo oni museli najprv zviesť boj sami so sebou. Je však isté, že človek ako jediný mysliaci tvor na zemi, nemôže konať bez toho, žeby nerozmýšľal. I títo sa zamýšľali nad vykonávanou prácou. Keďže pracovali na kostole je logické, že ich myšlienky mohli viest jedine k Bohu - bez ohľadu, či sú ešte veriaci, alebo sa už približujú k neveriacim - a to som už opäť pri novej forme misií, ktoré boli v našej obci.

Odplať Bože všetku námahu spojenú s týmito prácami nášmu dúšpastieruvi a nám farníkom zostáva už len vysloviť za takéto dielo: Buď Bohu vďaka! /Toľko neznáma farníčka v liste, ktorý vhodila do kostolnej pokladničky/.

Ako doplnok pripojujem záznam z kroniky o stavbe kostola, ktorý mi poskytol vištucký rodák, provinciál slovenských františkánov P. Dr. Fidél Ambróz Jurčovič.

Citát z histórie kňaza Jána Mihályho: „Vištučania, hoci predtým boli široko - ďaleko vychýrení ako veľmi hlavatí a hoci aj podaktorí šomrali keď sa kostol búral, hoci počas stavania im nič neodpustili z robôt na panskom a i keď to bola pomerne malá dedinka na tak veľké dielo /cca 700 duší/ a nik im nepomáhal, hoc mali dosť svojich prác na poliach a vo viniciach, predsa bolo vidieť takú ochotu a neúnavnú prácu, že môžem tvrdiť, že sa žiaden kostol nevybudoval bez menšieho kriku a sťažnosti ako tento. Boh, ktorý riadi srdcia i ľadviny, dúfam, že svojou milosťou učiní, že Vištučania odložia svoju hlavatosť a budú za príklad ostatným“.

Osobne mám v pamäti prevažne iba pekné spomienky. Vypočítavať to, že kto - čo urobil prakticky ani nemožno. Ktosi výstižne povedal: viac roboty dalo by menovať, kto z obce stál mimo, ako menovať tých, čo spolupracovali. Napr. na vlastné oči som videl, že po príchode poludňajších autobusov niektorí sa ponáhľali ku kostolu, aby zistili, či treba hneď pomáhať, alebo možno zájsť domov naobedovať sa a potom...

Ovzdušie i ochotu farníkov sprítomnia aj ďalšie spomienky. Malo sa začať s prácami na dláždení kostola. Vykonali to cudzí odborníci. Požiadal som farníka /A. Stankoviča/, odborníka, aby si vzal víno z prvých a posledných hodín tejto práce. Jeho odpoveď: už som si vyžiadal tri dni voľna...

Práce na kaplnke sme neprogramovali. S návrhom obnovy prišiel Frido Bilčík, vážený farník z okolia kaplnky. Keď som vyslovil svoju obavu, či bude dosť ochoty, odpovedal: „Ja som už pochodil okolitých farníkov. Ochota je.“ Aj bola.

Alebo môj brat Ján, ktorý za mojich 14 rokov odpracoval s manželkou v záhrade na 7.000 hodín a prišiel mi pomáhať, povedal mi: Vieš koľko starších ľudí prišlo s väčším - menším demižónom so slovami: som už starší, chorľavý, pomáhať nevládzem, je však chladno, prihrejte víno na občerstvenie... Školáci, myslím siedmaci, sami zorganizovali niekoľkodňovú „brigádu“, ochotní, disciplinovanú a s výdržou!

Azda vrchol ochoty? Montážne roboty s elektrifikáciou zvonov robili sme na Veľkú noc. Aby sa už mohlo zvoniť na vzkriesenie, niektorí odchádzali takmer z kostola na ranné práce do zamestnania. Niekoľko raz sa stalo, že prišli aj kňazi z iných farností s otázkou: Ako sa Vám to podarilo? Zohnať materiál, získať peniaze, toľko ochoty? Mohol som odpovedať: Nikdy som nepýtal peniaze. Dedinský ľudia sledujú život a sami vedeli odhadnúť kedy a čo stojí. A hoc šlo spolu asi o 800.000 Kčs, nikdy nechýbali dary! Materiál? Mali sme porady. Na nich povedali v ktorom obchode, kde možno zohnať potrebný materiál. A na záver: Pán Boh zaplať všetkým za ochotu, podporu, spoluprácu!

Keď som však už odstúpil od pôvodného zámeru, o „mojom“ pobyte vo Vištuku nič nepísať, zvlášť v súvislosti s presmutnými chvíľami v závere môjho pobytu /krádeže mladistvých v kostole, doslova vykradnutie fary mesiac pred mojim odchodom/, aspoň niečo o celkovom ovzduší.

Prvé roky prežívali sme zo strany verejnej správy v dusivom prostredí. Priznám, bolo asi šesť „intervencií“ na okrese. Buď so žiadosťou, aby ma štátna vrchnosť odstránila, alebo aspoň znemožnila. Nemožno poprieť, boli tu /našťastie len pár/ vytrvalí udavači. Celkove zo strany predstaviteľov obce nezažil som útoky.

V posledných rokoch keď našťastie, hlavná „hospodárska“ aktivita fary nebola potrebná a zo strany správy obce nastávalo porozumenie, došlo aj k spoločnému zblíženiu. Tak napr. Obec pozývala ma k účasti na celoobecných podujatiach.

Škola? Keď som prišiel do Vištuka, štátna politika bola výslovne protináboženská. Zo strany učiteľského zboru nedochádzalo k prestrelke. Obmedzovali sa iba na „najnutnejšie“, napr. na zastrašovanie pri zápise detí na vyučovanie náboženstva. Pohyb v škole počas vyučovania náboženstva? Zo strany učiteľského zboru /možno aj vzhľadom na môj vysoký vek/ nebol síce nejako blízky, ale nebol ani provokačný.

Keď tak pri svojom odchode skúmam dobu, nemôžem povedať, že mimoškolská, mimokostolná aktivita nebola ako za mojich mladších rokov, napr. spolková činnosť - bola skoro nulová.

Mal som však radosť napr. z činnosti požiarnikov a zvýšenú radosť z činnosti, skoro až príkladnej, zo strany záhradkárov.

Vo farnosti bolo dobre cítiť činnosť súboru „Melódia“, ktorý tu pôsobil v r. 1971 - 1985. Jej činnosť súvisí s pobytom prof. Dr. Víta Hrmu, ktorý tu žil, mal z Vištuka manželku; svojou činnosťou však „Melódia“ prekročila vištucký chotár. Vo svojej kronike iste má zaznačené aj cenné prínosy osvetovej činnosti v prospech Slovákov v zahraničí.

Vidím, že som sa dlhšie zdržal pri spomienkach na svoju činnosť s farníkmi - skôr organizačnú, ktorú rozhodne nemožno podceňovať. Sú však aj niektoré spomienky kultúrno - náboženské.

Svoje vykonala a vykonáva aj po mojom odchode z farnosti napr. „Lurdská“ pobožnosť. Zaviedli sme ju hneď v roku 1980, vždy v najbližší deň po 11. februári, dni to lurdských zjavení. „Lurdská“ pobožnosť teší sa pozornosti aj v okolí.

MISIJNÝM SVETOM
"V juhozápadnej časti "Čierneho kontinentu" nachádza sa Angola, vzdialená od nás asi 10.000 kilometrov. Je to bývalá portugalská kolónia, z ktorej najviac vyvážali otrokov na práce do Ameriky. Ťažia sa tu diamanty, ropa, pestuje káva. Je to krajina nesmierne bohatá a zároveň chudobná.

Vlani bolo tomu dvadsať rokov od pôsobenia slovenského misionára pátra Juraja Poljaka v Angole. Tento verbista, rodák z Tepličky nad Váhom pri Žiline, robí Slovákom len česť.

Angola je dvadsaťkrát väčšia ako Slovensko. Má asi 9 miliónov obyvateľov, z čoho je približne 60 % katolíkov, roztrúsených po celej krajine.

Misionár je tu kňazom, učiteľom, zdravotníkom, murárom, remeselníkom - všetkým možným, čo život prinesie. Páter Poljak pôsobí na území asi ako polovica Slovenska, v provincii Bengo s 300.000 obyvateľmi /z nich asi 50 % katolíkov/. V tejto "vinici" pracuje spolu 7-9 misionárov, ktorí majú na starosti 47 kaplniek, zdravotné centrá a leprosárium, kde sa lieči z malomocenstva 80 až 150 domorodcov. Mal som možnosť navštíviť takéto leprosárium. Hoci pacienti nie sú vo vysokom štádiu choroby, pre Európana je to hrozný pohľad. Ľudia bez silnej viery by im nedokázali pomáhať. Z očí černochov možno vyčítať len vďaku. Misionári sú odkázaní na pomoc zvonku /Nemecko, Rakúsko, Slovensko/. Zo Slovenska im prišla pomoc z obce Vištuk pri Modre. Vo Vištuku začína žiť misijná myšlienka. Na hody, na sviatok Najsvätejšej Trojice si školáci zo základnej školy povedali, že budú sa menej kolotočovat a na misie ušetrili 1.800 Sk, ktoré poslali deťom do Angoly. Najviac ušetrili šiestaci a prvoprijímajúci. Ich starí rodičia, rodičia a súrodenci poslali na misie skoro 50.000 Sk. Srdečné Pán Boh zaplať." Ing. Pavol Kosnáč, Angola. /Posol, č. 2, 1992/

Poznámka.

Boli sme milo prekvapení, keď P. Poljak pomocou "videa" pozdravil a poďakoval Vištučanom, ktorí boli zhromaždení na fare na misijnej porade.

Neskôr, keď na návštevu rodiny do vlastí z viedenského letiska doviezli sme ho "nocovať" do Vištuka, ráno mal "ďakovnú" svätú omšu, pri ktorej P. Poljaka pozdravili početní farníci a odovzdali mu obálku s nápisom "Cestovné na ďalšiu návštevu do Vištuka". Veľká škoda, lebo školáci mali práve školský výlet. V kostole ich bolo preto málo. Ale mal som radosť, že niektorí školáci na výlet nešli, aby sa mohli stretnúť s misionárom, ktorý /vo videu/ pozdravoval Vištučanov.

DARY VIŠTUCKÝCH ŠKOLÁKOV NA SVÄTÉ MISIE V ŠKOLSKOM ROKU 1993/1994.

2. ročník: Mária Bublavá - 40 Sk.

3. ročník: Peter Bublavý - 50 Sk, Branislav Hrdlovič - 70 Sk, Marek Ondrušek - 40 Sk, L Peter Podolský - 50 Sk, Kamila Uhlárová - 100 Sk, Peter Petráš - 100 Sk, • Anton Kulifaj - 100 Sk.

4. ročník: Silvia Vráblová - 50 Sk, Zuzana Polakovičová - 50 Sk.

5. ročník: Monika Polakovičová - 100 Sk, Juraj Uhlár - 50 Sk.

6. ročník: Lucia Dzíbelová - 14 Sk, Danica Hábelová - 36 Sk, Andrea Jurčovičová - 15 Sk,

Lenka Oravcová - 10 Sk, Lenka Poláková - 20 Sk, Darina Poláková - 30 Sk,

Katarína Lošonská - 5 Sk, Patrícia Vráblová - 50 Sk, Miroslav Cetl - 20 Sk.

7. ročník: Lýdia Bednáriková - 30 Sk, Lucia Kulifajová - 30 Sk, Michaela Ondrušková - 30 Sk, Zuzana Šuplatová - 30 Sk.

8. ročník: Ľubica Novotná - 100 Sk, Lucia Vráblová - 50 Sk. Spolku: 1.470SK. b Niektorf dali dar, ale meno neudali.

PRIPOMIENKA MOJICH KŇAZSKÝCH ŠESŤDESIATIN.
Len kvôli objasneniu niektorých /nie základných/ rokov 1979 - 1993 medzi Vištučanmi. Bol som s vami takmer 14 rokov. Vybral som z farskej kroniky práce, ktoré ste v základe uskutočňovali Vy, Vištučania. Prebehlo za tie roky mnoho akcií, prevažne takých, na ktoré /dovoľte zdôrazniť/ spomínam na konci života s vďakou svojim farníkom. Nebudem nič opakovať. V základe všetko obsahujú riadky miništranta Jozefa Lopoša a neznámej farníčky.

Stala sa však aj výnimka. Skutočne pekná, v deň môjho 60 - ročného kňazstva /1962/.

Ako k tomu, celkom výnimočnému, v mojom živote došlo?

Niekoľkí farníci vedeli o kňazskej 60 - ke. Každému som zaďakoval a požiadal, aby farnosť upustila od toho, čomu sa hovorí „oslava“. Niektorí, neviem presne koľkí, pri návšteve arcibiskupského úradu dohovorili sa s p. biskupom Mons. D. Tóthom, že on istotne príde a farníci nech vykonajú prípravu. Pán biskup sa nedal odhovoriť, farníci zas splnili svoju úlohu. Tak došlo k „oslave“. Tak by som nemal písať, lebo bola to skutočne milá farská manifestácia za prítomnosti viacerých kňazov. Pán Boh zaplať! Ale dovoľte milí farníci - bývalí - čosi na objasnenie. Skutočne, tých 60 rokov bolo. Aspoň stručne. Zachytila ich aj tlač. Napr. Katolícke noviny /doc. Dr. Jozef Šimončič, 21. február 1993/, Duchovný pastier /Dr. Anton Tyrol, č. 4/, Trnavský hlas extra /Robert Vavro, č. 9/, Gorazd /Dr. Vít Hrmo, február 1993/. Niektoré tu uverejňujem.

Ale boli aj smutné správy. V roku 1980, keď prichádzali hodári, doniesli smutnú správu: Socha Najsvätejšej Trojice za dedinou, smerom na Báhoň, je demolovaná. Denník Práca 29. apríla priniesol správu, že Armin L. a Jozef R. boli odsúdení za krádež v kostole. Armin L. 5 rokov, Jozef R. 1 rok. Z kostola ukradli kalichy, ktoré ešte v deň krádeže bezpečnosť večer priniesla na faru.

Vištuk zažil aj smutnejšie. Vištučanmi spôsobenú krádež, ktorá sa stala po mojom odchode do nemocnice, 10. októbra 1993. Ku krádeži sa priznal Vištučan /určite nie bez spolupracovníkov/.

Chcem, žiaľ s bolesťou, spomenúť príčinu môjho odchodu: pri kostole cez svätú omšu stávali niekedy aj otcovia so synmi a behali dievčence.






Z knihy: František Mikloško: „Nebudeme ich môcť rozvrátiť.
Z osudov katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1943 - 1988.“

„Roky 1948 - 1988. S blížiacim sa výročím tohto štyridsaťročia rástla u nás, štyridsaťročných, túžba dozvedieť sa, ako to všetko bolo. Začali sme po celom Slovensku hľadať očitých svedkov týchto udalostí a zistili sme, že je najvyšší čas /ak už nie neskoro/. Ľudia, ktorí okolo roku 1948 boli v zodpovednom veku, sú pomaly na odchode... Na cestách za pravdou sme neraz posedeli so starými „veteránmi“. Zvlášť milo spomíname na stretnutia s Dr. Alexiom Izakovičom, s Msgr. Viktorom Trstenským, prof. Štefanom Šmálikom... Nachádzali sme u nich múdrosť spojenú so stelesnenou dobrotou. Nachádzali sme u nich kultúru a kultivovanosť sveta, v ktorom vyrástli a boli vychovaní...“ /str. 153/.

„Slovensko sa dalo do pohybu. Mnohí kňazi vo farnostiach sa venovali hlavne mladým ľudom.. Veľkými oporami sa ukázali „veteráni“: Msgr. Viktor Trstenský, veľký bojovník a zástanca práv Cirkvi a národa, napísal od roku 1945 vyše 300 listov, v ktorých protestoval, karhal, povzbudzoval;

prof. Ladislav Hanus - filozof a spisovateľ, ktorý okolo seba združoval mladých kňazov; prof. Štefan Šmálik - historik a prekladateľ; Ladislav Hagovský - prekladateľ; otec Mastyčák - prekladateľ; Janko Silan - básnik; Msgr. Andrej Patka; Emil Šafár; Rudolf Bošňák; Viliam Mitošinka; Alexej Izakovič; Imrich Ďurica, František Paňák a mnohí iní. Svojou celoživotnou kňazskou službou, často plnou utrpenia, dotvárali duchovnú atmosféru na Slovensku a pre mladých ľudí boli obrovským povzbudením...“ /str. 122 - 124).

KÁZEŇ NA 60. VÝROČIE KŇAZSKÉHO JUBILEA MONS. A. IZAKOVIČA

„Drahý náš jubilant, milí oltárni bratia, ctihodné sestry, deti, mládež, bratia a sestry v Kristu! Šesťdesiat rokov uplynulo odvtedy, čo náš duchovný otec v kňazskej vysviacke tajomne splynul s Kristom Veľkňazom, aby mu Kristus daroval svoju moc a milosť, on však Kristovi svoj život.

Slávime sviatok Cyrila a Metoda a jubilant sa nám javí ako pokračovateľ ich diela a my sme tu ako žiaci sv. Metoda. Naši vierozvestcovia boli veľkí apoštoli, ako sv. Peter a Pavol preslávili Rím, tak oni zvestovali Evanjelium našim predkom, Slovanom a stali sa apoštolmi Európy.

Ale práve tak vynikali láskou k Bohu, ktorú nám zanechávajú s celým tým bohatým dedičstvom. Láska k Bohu ozdobila ich detské roky a potom ich mladosť čnosťami kresťanského života:

poslušnosť, čistota, vernosť Božím prikázaniam - tomu ich učili dobrí rodičia slovom a príkladom. Teraz myslím na vás milé deti, mladí priatelia, ako vy budete vedieť odolávať všetkým nebezpečenstvám, ktoré vás ohrozujú: škola, spoločnosť, filmy, TV, časopisy. Jestvuje jeden jediný liek: láska k Bohu. Milovať budeš Pána Boha svojho, takto vychovávali aj starozákonní rodičia.

Tá istá láska ich viedla k tomu, aby obidvaja vstúpili do kláštora na hore Olymp. Sv. Metod bol vojakom - dôstojníkom, Konštantín - filozof, univerzitným profesorom. Ale až spoznali vôľu Božiu, hlas Boží: pod a nasleduj ma, zanechali vysoké funkcie, ktoré sa javia ako kariéra a rozhodli sa vstúpiť do kláštora. Tu sa javí ich dokonalá láska - celkom sa odovzdať Bohu.

Prečo je nedostatok duchovných povolaní? Boh volá mnohých ale málo prijíma jeho volanie. Táto láska vrcholí, keď opúšťajú kláštor, aby nastúpili cestu zvestovania Evanjelia, napr. Arabom, Mazarom, potom Slovanom. Charitas Christi urget nos - Láska ku Kristovi nás ženie. Apoštolská práca je nesmierne ťažká, nebezpečná. Koľko utrpenia pripravila Cyrilovi, ktorý predčasne zomiera r. 869 v Ríme ako 42 - ročný. Koľko utrpenia Metodovi, keď bol väznený v Passau. Len láska ku Kristovi mu dala silu vytrvať a tak prijať korunu slávy.

Tu istú lásku objavujeme i u nášho jubilanta. Jeho dobrí rodičia mu vštepovali lásku: milovať budeš Pána Boha svojho... Preto keď mu Pán povedal: pod a nasleduj ma, vtedy odpovedal: Áno, Pane, tu som, aby som splnil Tvoju vôľu.

V tejto láske nastupuje do seminára a tam už robí predsavzatia o dokonalej láske: na celý život zrieknuť sa rodinného života, vziať na seba celibát. Ale išiel ďalej: priniesť veľkú obetu. V tejto láske k Bohu nastupuje cestu k dušiam: Holíč, Skalica, Slovenský Meder, Nové Zámky, Trnava, Bratislava, Majcichov. Všade nadšene zvestuje Evanjelium. Pred nim sa otvárajú dvere i prezidentského paláca, aby svojou rozvážnosťou radil, pomáhal, varoval. V tejto láske pomáha vojakom na fronte, dodáva nádej, útechu, povzbudenie. Táto láska sa stáva jediným prameňom sily, aby nastúpil krížovú cestu utrpenia vo väzniciach a neskôr, keď pracuje ako robotník v podnikoch Trnavy a na rašeliniskách. Láska Kristova ho znovu viedla k dušiam - až mu to bolo umožnené a táto láska ho priviedla aj sem do Vištuka.

Dlho bolo nad ním zamračené ä ako keď slnko zažiari cez mračná, tak zasvietilo slnko v jeho živote 12. novembra 1991, keď Sv. Otec dal na znamenie, že je milý Bohu i Cirkvi /vyznamenanie monsignore/.

Ďakujeme Ti, drahý náš jubilant, za všetku obetavú prácu, za krásny príklad kňazského života a prosíme so sv. Pavlom, ktorému bolo jedinou útechou: môj život sa končí, ale je mi pripravená koruna, ktorú dá Pán všetkým, čo očakávajú Jeho príchod. Amen.“
Mons. Dominik Tóth, svätiaci biskup a generálny vikár trnavského arcibiskupstva.
DUB Z BOROVEJ, VZÁCNE JUBILEUM DR. A. IZAKOVIČA.

„V našich mysliach je dub symbolom pevnosti a sily. Slovensko bolo v minulosti bohaté na zdravé duby v lese i v spoločnosti. Stretol som a poznám takýto slovenský pilier.

Spomínaný dub - Msgr. ThDr. a PhDr. Alexej Izakovič sa dnes - 24. 2. 1993 - dožíva 85 rokov. Pochádza z Borovej pri Trnave. Svoje duševné a telesné zdravie rozvíjal už počas gymnaziálneho štúdia v Trnave. V r. 1927 vyhralo „jeho“ družstvo i cenu mesta B. Bystrica v atletike. Aj v dôchodku sa zúčastnil na viacerých veteraniádach /guľa, disk, oštep, kladivo/. Organizoval miestnu, neskôr krajskú a celoslovenskú Orolskú telovýchovu. Vydával a realizoval viaceré noviny. V r. 1935 uverejňuje zásadný článok „Čo s našim Orlom?“ /Slovák, 11. aug. 1935/.

Teologické štúdium začal v Trnave a ukončil kňazskou vysviackou v Olomouci r. 1932. Potom nasledovali kaplánky v Holíči, Palárikove, Nových Zámkoch, Trnave. Bol činný v miestnych spolkoch a najmä v Ústredí slovenského orla. Okúsil aj život frontového vojaka. Povojnové nádeje na lepšie časy vystriedali roky vyšetrovania a väzenia /Bratislava, Leopoldov, Ilava/ s dôsledkom podlomeného zdravia, avšak s pevným duchom. Nasleduje zákaz dúšpastierskej činnosti, pracuje manuálne, od r. 1961 je čiastočný invalidný dôchodca. Od r. 1968 vypomáha /aj na čierno/ na rôznych miestach kňazskej služby. Ani v r. 1968, ani doteraz sa úplnej rehabilitácie nedočkal. Terajší pápež ho 12. novembra 1991 pribral „medzi svojich kaplánov /monsignore/“.

V rokoch útlaku Cirkvi a nedostatku kňazov hrozilo zrušenie farnosti aj vo Vištuku. Vtedy sa ako 71 - ročný invalidný dôchodca ujíma správy vištuckej farnosti. Je pozoruhodné, že aj v totalitnom režime dokázal tento prestarnutý farár pozdvihnúť farnosť i obec. Už v nástupnej kázni 28. januára 1979 začal vytvárať z kostola okrem modlitby a bohoslužby aj školu „kde sa budeme snažiť zachovávať tisícročné dedičstvo našich otcov“. On vyslovené myšlienky aj naplňoval. Dokazuje to obnova kostolnej veže, celého kostola, kaplnky, elektrifikácia zvonov, kúrenia, ale aj mnoho iných prác v prospech mládeže, chudobných a misií.

Msgr. Izakovič sa osobne poznal s otcom národa Andrejom Hlinkom, ktorý mu v deň svojej smrti povedal: „Len si nechajte drahú slovenskú mládež. Nebojte sa, veďte ju. Nech sa cvičí nielen v cvikoch, zábavách a tancoch, ale nech myslí na svojho ducha, dušu...“ Jubilantovi vyjadrujeme „živio“ a ďakujeme za odovzdané dobrá.“

Vít Hrmo, Slovenský denník 24. február 1993.

ŽIVOTNÉ JUBILEUM KŇAZA.

„V tomto roku sa dožil významného životného jubilea Mons. ThDr. a PhDr. Alexej Izakovič, horlivý podporovateľ misijnej činnosti a organizátor hmotných a finančných podpôr chudobných, vojnou a hladom zničených oblastí v Európe /najmä býv. Juhoslávia, Rusko/ i v Afrike.

Mons. Dr. Izakovič sa narodil v Borovej roku 1908. Štúdium bohoslovia v Trnave a Olomouci zakončil doktorátom teológie. Na filozofickej fakulte v Bratislave študoval sociológiu a dosiahol doktorát filozofie. Od mladosti sa aktívne venoval telovýchovnej činnosti. Bol zakladateľom a organizátorom Orolstva, v rokoch 1936 - 1938 vydával a redigoval mesačník Slovenský Orol, v rokoch 1939 - 1940 redigoval Trnavské noviny a dvojtýždenník Naša telovýchova. V päťdesiatich rokoch prešiel viacerými väznicami a po prepustení pracoval ako robotník. Napriek životným úskaliam mu nikdy nechýbal elán a chuť pracovať v mene Božom pre dobro a prospech iných. Od r. 1979 pôsobí vo Vištuku. Jeho celoživotnú prácu ocenil Svätý Otec v roku 1991, udelením titulu monsignore.“
Mária Vráblová. Posol í.9, 1993.
ZÁVER NOVÉNY PANNY MÁRIE TRNAVSKEJ V ROKU 1993.

Záverečná reč otca arcibiskupa J. Sokola a jeho poďakovanie za celoživotnú kňazskú pôsobnosť Mons. Dr. A. Izakovičovi;

„Chcel by som na záver povedať niekoľko slov.

Keď pozerám do sveta a života nás, tak vždy mi príde na rozum: pokánie je nutnosťou, lebo pri plných kostoloch prax nie je poznačené evanjeliom a jeho duchom. Kiež aspoň, my čo sme sa tu stretli sa snažíme o ducha pokánia, aby sme mali v každom okamihu myšlienku zmierenia. Bude nás viest vždy k pravde, ktorou je Kristus Ježiš a napĺňať nás láskou, tak prepotrebnou v každodennom živote ako je soľ pre stravu. Keď ďakujem pánu dekanovi, ktorý je duchovným tohto chrámu sv. Mikuláša, kde sa nachádza milostivý obraz Panny Márie trnavskej, chcem poďakovať vám všetkým za trpezlivosť, za disciplínu, za obetu, ktorú vyžadovala táto chvíľa prežitá od 6, od pol 6 do tej pol 8 hodiny. Nech Vám Panna Mária trnavská ako odmenu vyprosí predovšetkým úprimného ducha pokánia a polepšenia života.

Nemôžem zabúdať poďakovať nášmu vzácnemu kňazovi, mnohým z nás tak veľmi známemu Mons. Dr. Alexejovi Izakovičovi, ktorý dlhé roky pôsobil a pôsobí v arcidiecéze trnavskej. I keď bol zbavený súhlasu, tak chodil po farnostiach a mnohí ho poznáte v Seredi, v Jacovciach, bol aj na iných miestach a potom nakoniec zakotvil vo Vištuku, kde až doteraz viedol zverený Boží ľud. Má krásne spomienky na Pannu Máriu trnavskú, ale ako spomína, hovorí, že v 38 - mom roku bolo 41 osôb na deviatniku k Panne Márii trnavskej, medzi nimi i blahej pamäti otec biskup Ambróz Lazík aj náš vzácny tu prítomný kňaz Mons. Dr. Alexej Izakovič. Chcem, keďže odchádza na zaslúžený odpočinok, povedať, že 6 rokov som pred ním zopínal svoje ruky: „Otče, ešte pol roka, ešte rok, ešte, ešte...“ Ale teraz už sám hovorí: „Už nevládzem. Už to nieje možné.“ Preto mu chcem pred tvárou pomocných otcov biskupov, kňazov i vás sestry a bratia vysloviť úprimné Pán Boh zaplať za jeho krásnu obetavú službu.

Pred obrazmi Panny Márie prekvitajú krásne manželstvá. Pred obrazom Panny Márie, mariánskymi modlitbami vznikajú krásne kňazské povolania, ktorých máme teraz hodne málo. Prepáčte.“

Poznámka: V Trnave, vo farskom kostole sv. Mikuláša je divotvorný obraz Panny Márie, o ktorom je historicky zistených niekoľko zázračných javov: slzil v r. 1663, v r. 1708 až tri razy, na prosbu mestského zastupiteľstva 20. novembra 1710 prestal v Trnave mor. Mestský magistrát urobil sľub, že ak Panna Mária vyprosí záchranu, mesto každoročne bude sláviť 21. november ako miestny sviatok. Mor skutočne prestal. Od r. 1710 mesto sľub zachovávalo. Napr. v r. 1908, v jubilejnom roku, na slávnosti hovorili až štyria biskupi, medzi nimi Slovák biskup Černoch. V r. 1938 prišiel do Trnavy kaplán Izakovič. Keď zistil, že Trnava takmer zabudla na sľub, už v r. 1939 podnietil zmenu. Aj v r. 1993 bola to manifestačná pút, pri ktorej arcibiskup Mons. Ján Sokol vyslovil uvedenú vďaku a Dr. Izakovič dve zo svojich spomienok.