Pamätnica vištuka 1994

Mons. Dr. Alexej Izakovič:

„Isteže tých spomienok je hodne. Ale ja zvlášť dve spomienky považujem za účinné a príkladné. Keď sa obnovovala táto slávnosť, nebohý pán biskup Dr. Jantausch napísal do „Trnavskej rodiny“ článok a napísal tam až neuveriteľné. Keď prišiel do Trnavy z Vrbového, kde jeho otec bol štrangárom, chodieval do trnavského kostola a ako malý chlapec sa stále modlieval za svoje kňazské povolanie, za milosť, aby mohol byt kňazom. Teda tento obraz trnavský nám hovorí „kňazské povolanie rastú v peknej rodine, ale aj v peknej detskej modlitbe.“ Sám spomínal, skutočne to spomínal, že keď mal päť rokov, na Veľký piatok ho vzala matka do kostola. A povedala mu také poučenie, odvažujem sa to zmeniť, takú kázeň, že celý svoj život, keď kázal kňazom o Veľkom piatku, opakoval to. To, ho naučila jeho mamička, manželka štrangára, ako malého päťročného chlapca.

A teraz niečo z vlastnej skúsenosti, keďže Excelencia si to želá. V Trnave bývalo veľa náboženských cirkevných sobášov. Tak ako teraz, aj vtedy sme mávali pohovory pred sobášmi. Myslím, že bolo 10, alebo 12 párov, keď po skončení jeden manželský pár zostal v kancelárii. Myslel som si, že majú nejakú ťažkosť. Pomýlil som sa. Pristúpila ku mne nevesta, sňala z krku zlatú medailu na zlatej „retázke“. Nenahnevajte sa keď poviem, že som si vtedy pomyslel: chudiatku asi preskočilo. A ona mi vtedy povie: „Dôstojný pán, keď som mala 14 rokov na narodeniny mi moja matka dala tento medailónik so slovami: Dcérka moja, nos ho tak, aby si ho mohla pred sobášom odovzdať do tej zbierky pamätných predmetov v kostole. Máme pred sobášom, ráčte ho prevziať.“ Ja som sa nevedel zmôcť ani na slovo. Obrátil som sa na jej ženícha. Reku, počujte, bolo to jednoduché a ľahké? Odpoveď: Veru, nie. Prečo to spomínam? Pred tým oltárom vykvitlo krásne kresťanské povolanie. Kňazské a dokonca biskupské. Alebo či je tu jej dcéra, alebo vnučka. Ale viem, že pod tým obrazom je stále jej pamiatka. A tým aj končím.“

Po mojej osemdesiatke bolo mi jasné: ak odídem, fara ostane bez kňaza. Odvahu mi dodávala krásna spolupráca pri úprave fary a kostola. Navrhol som: dajme sa do stavby farskej budovy, vtedy bude nádej, že príde aspoň chorľavý, alebo starší kňaz. Hlasy z farnosti; však kňazov je napr. v Trnave, Bratislave dosť. Ostal som ticho. Roky pred r. 1990 boli už trochu zmenené. Pokúsil som sa vybudovať /hlavne pre mládež/ spoločnú farsko - obecnú knižnicu. Napíšem, čo ma potešilo:

Mladá úradníčka Daniela Radakovičová sa podujala vziať knižnicu do svojej „povinnosti“. Išiel som do kultúrneho domu obzrieť vhodnú miestnosť. Ale prvé poschodie bolo takmer demolované, čo doteraz ušlo mojej pozornosti. Cúvol som.

Státie pri kostole, demolovaný kultúrny dom otvorili mi oči, že aj Vištuk je už „načatý“. Keď sa odohrala posledná krádež /10.okt.l993/ bolo mi jasné: na Vištuk už nevystačím.

Na overenie pripojil som slová p. arcibiskupa Mons. Jána Sokola na záver trnavskej pute. Priznal, že už 6 rokov poukazujem; mám svoje roky. Pán arcibiskup vyhovel mojej žiadosti, až po šesťročnej prosbe.

POHĽAD NA MINULOSŤ Z VIŠTUKA

Vištuk svojou činnosťou prikrášlili: Anton Juraj Benčič, vištucký rodák, kňaz; Ján Mihály, vištucký farár, ľudomil; Július Strmeň učiteľ a osvetový pracovník; Mária Pešková, domáca, matka 9 detí. Za jej činnosti jej domácnosť bola akýmsi osvetovým domovom Katolíckej jednoty. Jozef Kulifaj, nar.1875, zomr.1953, bol 46 rokov kostolníkom.

Vištuk navštívili predstavitelia verejného života:8.júla 1928 Andrej Hlinka. 5.septembra 1959 Alexander Dubček.

V rámci osláv 750.výročia Vištuka uvažovalo sa okrem pamätnej tabule vyššie menovaným aj o pomníčku, kde bol za farára Jána Mihályho vybudovaný domov starých a opustených farníkov /starobinec/.

Dve veľké vištucké postavy.

Medzi členmi Slovenského učeného tovarišstva bol aj vištucký rodák, kňaz - františkán Anton Benčič /nar. 17.07. 1745/.

Po elementárnej škole v rodisku študoval gymnázium v Modre, Svätom Jure, Banskej Bystrici. Po maturite a prijatí medzi františkánskych klerikov študoval filozofiu vo Veľkom Varadíne /dnes Oradea, Rumunsko/ a teologické štúdia odbavil v Košiciach. Po kňazskej vysviacke spravoval faru v Spiši, katechétom bol v Košiciach, začas bol dvorným kaplánom Andreja Šemšelu v Šaci pri Košiciach. V rokoch 1774 - 1787 pôsobil ako kazateľ vo františkánskom kláštore v Humennom a od roku 1787 do svojej smrti /26.októbra 1808/ bol slovenským kazateľom v rožňavskom kláštore.

Anton Benčič bol veľmi dobrým kazateľom. Preložil štvorzväzkové dielo nitrianskeho biskupa Jána Gustiniho „Manna spasiteľná“ do slovenskej bernolákovčiny. Toto dielo o 1790 stranách vydalo Slov. učené tovarišstvo ako svoju „podielovú“ knihu v r.1794 - 1795. Aj ďalšia práca vydaná tlačou v Trnave v roku 1797 bola prekladom J. Gustiniho diela „Kameň probujúci“. Obe práce napísal „k úžitku slávneho slovenského národa“. Zachovali sa aj ďalšie dve práce v rukopisoch, preklady kardinála Petra Pázmáňa: Hodegus, Za tmavú dennicu.

Anton Benčič patrí medzi popredných literátov, prekladateľov z konca 18.storoSia, ktorý hovoril a písal bernolákovčinou.

Ján Mihály, vištucký farár, horlivý podporovateľ žiakov a biednych.

Vyše 31 rokov pôsobil ako farár vo Vištuku Ján Mihály, horlivý a skromný kňaz /1796 - 1828/. Pochádzal z Kuklova /nar.v r.1766/. Po teologických štúdiách v Bratislave a kňazskej vysviacke v r.1791 pôsobil ako kaplán v Pobedíme, od r.1794 v Pezinku a od 13.júna 1796 ako farár vo Vištuku do svojej smrti.

Je pôsobenie bolo veľmi všestranné. Na prvom mieste to bola kňazská služba. A tú slúžil veľmi obetavé a zbožne. Tento skromný kňaz vďačne radil a pomáhal. Neraz zastupoval na miestnej škole a jeho výučba a vysvetľovanie deti prijímali s porozumením a radi. Bol dobrým pedagógom, ktorý si všímal nadané deti a nabádal ich k ďalšiemu štúdiu. Veľmi kládol na srdce rodičom vzdelávanie a školu. Chudobným deťom pomáhal zakúpením kníh a školských potrieb. Dospelým rád požičiaval knihy na čítanie, poučenie i vzdelávanie.

Katechizmus okrem školy vyučoval po nedeliach popoludní pre všetkých farníkov a vo veľkopôstnom období katechizáciu konal po večeroch.

Nabádal k lepšiemu hospodáreniu, odporúčal chov oviec, pestovanie včiel, rôznych plodín a ovocných stromov.

Svojou prácou získal lepšie porozumenie pre školskú dochádzku. Celoživotné úspory /3868 flor./ uložil ako základinu, z ktorej sa vyplácalo žobrákom 5 fl, na školské a modlitebné knihy 39 fl, pre učiteľov 19 fl, a pre biednych a chudobných 16 fl. Takto aj finančne napomáhal chudobných, najmä žiakov.

Skromný kňaz, plný lásky, opustil po kratšej chorobe svojich veriacich a 14“marca 1828 odovzdal svoju dušu Pánovi, ktorého miloval a ktorému verne slúžil.

62-ročný Ján Mihály bol pochovaný na vištuckom cintoríne, kde nad hrobom má latinský nápis s chronostichom roku úmrtia.

Kňazi - rodáci z Vištuka, dnes už nebohí.
Anton Macák /25.okt. 1907 - 30.aug. 1972/. Umrel v Muráni. V Literárnom archíve Matice slovenskej nachádza sa je ho cenná pamiatka z rokov pôsobenia v Muráni, kde úspešne zbieral ľudové piesne.

František Šimna /12.júl 1921 - 20.febr. 1985/. V obci veľmi obľúbený. Predčasne umrel. Jemu ďakujeme za cennú knihu „V jeho šľapajach“ /A.Gazzena - A.Leonelli/.

V prítomnosti živí kňazi.

Rudolf Granec /nar. 20.sept. 1922/. Salezián. Tento kňaz už zažil ťarchu súčasnosti. Za kňaza bol tajne vysvätený. Na Vianoce 1952 pokúsil sa byt činným kňazom. Keď nemohol doma, tak v cudzine. Výsledok? Jedenásť rokov väzby. V r.1990 navštívil vlasť. Rodná obec mu pripravila krásnu slávnosť - primície v rodnej obci. Nad jeho životom je aj čierňava. V prvé dni doma - viedli ho do Maďarska /Nagymaros/. V obci nebolo neznáme, že Rudolfov brat Anton, keď nemal nádej stať sa kňazom doma, pokúsil sa o útek do zahraničia. Rodina dostala oznámenie, že 14.apríla 1966 ho našli utopeného v Dunaji. Podrobnosti sa nedozvedel ani Rudolf pri návšteve v Maďarsku, ani to, kde je brat Anton pochovaný.

P. Dr. Ambróz Fidél Jurcovič. Narodil sa 17.júla 1916. Po roku 1950, ako všetci rehoľníci v ČSR zažil nočný policajný vývoz z rehoľných domov. Život v koncentrákoch, ba tri roky aj vo väzbe, v dôsledku čoho aj prikázaný život bez prístupu k oltáru. Kým sa dalo, hlboko zasiahol do františkánskeho života. Bol aj profesorom Vysokoškolského františkánskeho teologického učilišťa. Časom /prevažne/ vykonával tajnú kňazskú službu, roky patril aj medzi robotníkov. Ale čo chceme zdôrazniť, bol aj provinciálom františkánov na Slovensku v r.1969 - 1989. Teraz žije vo františkánskom kláštore v Trnave. Vištuckí farníci, ktorí ho radi vídali v posledných rokoch aj pri oltári, zväčša súkromne titulujú ho Ambrózko.

Z GALÉRIE VISTUCKÝCH RODÁKOV

V knihe „Vištuk. 750 rokov - 1244 - 1994“, ktorú vydal Obecný úrad vo Vištuku /1994/, spomínaní sú viacerí vištuckí rodáci. Na strane 89 sú aj vyobrazenia: Viliam Jurčovič, Bernardína Victimaria Jurčovičová a na strane 70: Gabriela Kulifajová, Ernest Macák, provinciál Saleziánov a P. Dr. Fidél A. Jurčovič, OFM.

Doplňujeme ďalších obrazmi v prílohe: Sestra Augustína Pokojná, sr. Domitila Lišková, Veronika Ležáková, študentka a organistka kostola, Jozefína Macáková, učiteľka, Jozef Minárik, Marián Blaha, Rudolf Granec, salezián, /l1-ročný väzeň/, bratia Ľudovít a Ernest Macákoví.


SPOMIENKY Z DETSTVA

Ernest Macák

Spomienky z detstva patria k najhlbším zážitkom človeka. 1 ja si rád zavše zaspomínam na svoje detstvo v rodnej obci, vo Vištuku. Tu mám svoje korene, tu som dostal základnú ľudskú i kresťanskú výchovu, za ktorú musím po Pánu Bohu ďakovať predovšetkým rodičom, príbuzným, pánu farárovi, škole a prostrediu, aké v tom čase panovalo v obci.

Vištuk bol v dvadsiatych a tridsiatych rokoch nášho storočia dosť tichá obec, bokom od železnice, od hlavných ciest, no nie zas tak bokom, aby stála od celkového diania v modranskom okrese. Chodilo sa s trhom i na jarmoky do Modry i do Pezinka, na veľké výročné jarmoky do Trnavy, na veľké dobytčie trhy do Senca a podobne.

V útlom detstve sme bývali spolu so starými rodičmi, z otcovej strany, v strede dediny. Nepamätám si z tých čias takmer nič. Keď som mal asi päť rokov presťahovali sme sa do domu č.l. pri uličke do kostola. Bývala tam vyše 80 - ročná matka starého otca Jozefa Macáka. Mama pochádzala zo Šenkvíc.

Bolo nás päť súrodencov. Bol som najstarší. Mal som nad ostatnými určitú prevahu. Ale ak k niečomu medzi nami prišlo, dostal som najviac, vraj „ty máš mat rozum“.

Ako 6 - ročný dostal som sa do katolíckej školy. Nás prvákov a druhákov učila pani učiteľka Klčovanská z Trnavy. Učil som sa dobre. V tretej triede sme boli spolu so štvrtákmi; učila nás pani učiteľka Strmeňová. Neraz som sa hlásil i keď skúšala štvrtákov vedel som a potom som na to na konci školského roku „doplatil“. Z tretej triedy ma preložili hneď do piatej, kde sme boli spolu so šiestakmi, siedmakmi a ôsmakmi. Učil nás pán riaditeľ a súčasne organista Július Strmeň. V piatej som mal potom dosť veľké ťažkosti. Ťažko som ako príliš mladý, chápal napr. v matematike trojčlenku a pod. Najviac ma trápilo kreslenie, tu som bol antitalent.

Ako najstaršieho priúčali ma rodičia už od siedmeho roku i ľahším poľným prácam. Pamätám sa, ako 7 - ročnému mi otec urobil malú motyčku a vzal ma prvý raz pomáhať pri okopávaní 2 -centimetrovej kukurice... Otec a matka si vzali po tri riadky a ja medzi nimi som mal jeden riadok. Keď som nestačil, raz jeden, raz druhý mi na kúštik okopali, aby som neostával pozadu. Kukurica sa vtedy ešte nesiala, ale púšťala sa do každej druhej brázdy za pluhom. A to vždy po dve zrnká spolu, aby bolo isté, že aspoň jedno vzíde. Vzišli skoro všade obe vedľa seba. Pri okopávaní bolo potom treba jednu rastlinku vytrhnúť, aby sa tá druhá riadne rozvila a priniesla úrodu. Keď boli kukuričky aspoň pol centimetra od seba, jedna sa vyťala a nebolo sa treba až dolu rukou zohýbať. Pokúšal som sa niekedy vyťať jednu kukuričku, i keď boli iba 2 - 3 centimetre od seba. Ale beda! Vyťal som obe. Keď to otec videl, dal mi vždy ľahké zaucho a povedal: „Vidíš čo si spravil? Už budeme mat o dva klasy menej!“ Veru som musel dávať pozor.

Keď sa rodičia oddelili od starých rodičov, patrili sme medzi takých slabých stredných roľníkov. Rodičia dreli od rána do večera, chceli zveľadiť majetok, šporili a my sme im museli drobnými prácami, na ktoré sme už stačili, pomáhať.

Duchovným bol vtedy vo Vištuku pán farár Augustín Budaváry, rodák tuším z Ružomberka. V kostole sme my menší chlapci asi do 10 rokov mali miesto v prezbytériu pri sakristii. Mohol som byt asi v druhej triede; pán farár Budaváry ma raz spomedzi chlapcov zavolal do sakristie a povedal mi:

„Odteraz budeš chodiť do sakristie, budeš sa učiť za miništranta!“ Vôbec sa mi to nepozdávalo, že by som na také niečo bol. Keď som prišiel nasledujúci raz do kostola, šiel som zasa medzi ostatných chlapcov. Pán farár ma opäť zavolal do sakristie. Urobil som to tak i po druhý raz. Zavolal ma po tretí raz do sakristie a pohrozil mi: „Keď mi to ešte raz spravíš, uvidíš!“ Tak som začal pomaly miništrovať.

Raz som cez litánie kľačal na ľavej strane oltárnych schodov, kde kľačievali aj malé dievčatá. Šantili sme trochu a tu ma zrazu pán farár poťahal za ucho. V sakristii mi nepovedal už nič. Ale mama videla to poťahovanie za ucho. Žalovala to večer otcovi a ten mi dal hneď poriadnu príučku.

Mohlo to byt v tretej triede, alebo vo štvrtej triede. Naraz mi len pán farár daroval v kostole útlu, asi 60 stranovú knižočku „Či ísť za kňaza?“ Bola to knižočka od írskeho jezuitu pátra Doyleho a vydali ju jezuiti v Trnave. Bol som týmto dárkom veľmi prekvapený. Čítal som si zavše v nej, veľa som z nej nerozumel, bola asi pre starších chlapcov ako som bol ja.

Môj otec mal päť súrodencov, najmladší sa volal Anton. Vychodil dvojročnú poľnohospodársku školu v Komárne. Ale ho to veľmi neuspokojovalo. Pán farár Budaváry mu poradil, či by nechcel skúsiť do Šaštína, kde mali saleziáni od septembra r.1924 ústav pre chlapcov, ktorí sa chceli stať saleziánmi a chodili tam aj do školy. Strýko Anton šiel, zdravie mu tam neveľmi slúžilo a tak ho zavše posielali domov na zotavenú. Stará mať, dosť často som k nim chodieval, sa ma zavše pýtala:

„Pôjdeš aj ty za strýkom do Šaštína?“ Neviem čo som jej odpovedal. Myslím, že som jej nejako skôr prikývol, poznajúc svoju povahu.

Keď býval strýko Anton zo Šaštína na zotavenej, temer každý deň som bol cez poludnie, najmä cez veľké prázdniny u starých rodičov za ním. Raz som ho učil na humne dokonca bicyklovať, ale bol som ešte slabý, nemohol som mu ešte pomôcť udržať rovnováhu.

Myslím, že som mal už desať rokov, keď strýko Anton zbadal, aký mám nepekný rukopis. Dohodol sa s otcom, lebo celý deň som už musel pomáhať pri práci, že denne prídem na hodinku cez poludnie za ním a bude ma učiť krasopis. Šlo mi to veru aj na nervy, nerád som to robil, ale strýko bol neúprosný. Jemu ďakujem podnes za dosť slušný a čitateľný rukopis.

Povahou som bol skôr plachý a hanblivý. Pamätám sa keď som mal osem či deväť rokov, zomrela mi sesternica Anka. Mala asi jedenásť rokov. Bola jediným dieťaťom mojich krstných rodičov, viac detí mat nemohli. Bol to žiaľ nad žiaľ. Bol som v izbe keď dodýchala a bol tam aj strýko Anton. Pamätám sa, ako usedavo vtedy plakal. Vo Vištuku bol vtedy taký zvyk, keď umrelo dievča, menšie alebo väčšie, že niektorý chlapec z rodiny niesol za rakvou na bielom tanieri zelený venček upletený z rozmarínu. Ja som bol v blízkej rodine najstarší chlapec, mal som teda venček niesť.

Stále som sa však vzpieral a vyhováral. Myslím, že to bol otec, musel na mňa skríknuť a pohroziť mi. Potom som už kráčal v zimnom kabáte za Ankinou rakvou, niesol som venček a spustil som ho pri pohrebe na rakvu do jamy.

Nechýbali ani bitky medzi chlapcami. Najmä medzi chlapcami z horného a dolného konca, teda medzi „horniakmi“ a „dolniakmi“. My zo stredu dediny sme sa volali „prostrední“. Boli sme diplomati. Pridávali sme sa podľa okolností a výhod raz k jedným a raz k druhým.

Keď som mal deväť rokov, chodil som do piatej triedy namiesto do štvrtej - ktosi poradil otcovi, aby ma dali do Trnavy do gymnázia, že chlapec sa dobre učí a podobne - hoci mne to v tej piatej, kde sa už preberala látka i šiestej, siedmej a ôsmej triedy ktovie ako slávne nešlo. Otec sa toho chytil, šiel za riaditeľom Strmeňom aby ma prihlásil. Bol som potom v Trnave na prijímacích skúškach a po opravnej skúške z matematiky bol som prijatý.

Dva roky 1930 - 1932 - som navštevoval trnavské gymnázium - štátne Jána Hollého. Profesori boli väčšinou Česi, niektorí aj protinábožensky založení. Po stránke školskej patrilo však toto gymnázium k najlepším na Slovensku. Päť mesiacov - september - október a apríl - máj - jún som cestoval do Trnavy vlakom z Báhoňa. Päť ďalších som býval v Trnave na Kapitulskej ulici u pána Vincenta Pešku, rodáka z Vištuka a otcovho dobrého kamaráta. Do Báhoňa som chodieval na vlak bicyklom a keď pršalo - pešo. Vtedy som si topánky za dedinou vyzul a naboso som šiel poľnou cestou do Báhoňa. Pri Báhoni som si v potoku umyl nohy, obul som sa a ponáhľal sa na vlak.

Keď som býval u Peškových v Trnave, vstával som ráno o pol šiestej. Na šiestej sv. omši som miništroval v biskupskom chráme, v kaplnke Panny Márie trnavskej. Po návrate som si ešte opakoval úlohy a po raňajkách som sa ponáhľal do gymnázia.

Na konci druhej triedy som si podal žiadosť o prestup k saleziánom do Šaštína. Niektorí profesori ma od toho aj odhovárali. Ja som mlčal a v septembri 1932 som nastúpil do 3. triedy gymnázia v Šaštíne. Príchodom do Šaštína začína postupne odpútavanie sa od rodnej obce. V Šaštíne sme bývali po celý školský rok, domov sme nechodili ani na Vianoce. Ale to odpútavanie, i keď človek žije na rozličných miestach, či už vo vlasti, alebo v cudzine, nikdy nie je definitívne a úplné. Viažu ho k rodnej obci blízki, príbuzní a hroby rodičov. Viaže ho k nej tisíce zážitkov z detstva i z mladosti. A tak rodná obec, i keď v nej už človek nežije, ostáva v spomienkach jedinečným miestom v živote a na svete. Miestom, aké nenájdete nikde inde.

DVADSAŤ ROKOV ŽIVOTA

Ernest Macák
Na opätovné naliehanie bývalého vištuckého duchovného Mons. DDr. Alexeja Izakoviča podobral som sa - nie bez určitého vnútorného zdráhania - napísať o sebe týchto niekoľko riadkov o posledných dvadsiatich rokoch svojho života.

Z Vištuka do Ríma.
V nedobrom zdravotnom stave odviezol ma môj otec v apríli 1968 do Ríma, kde sa už od roku 1952 nachodil môj o rok starší brat Ludvik, kňaz - salezián ako ja. Od Ministerstva vnútra v Prahe som dostal vo februári 1968 dovolenie vysťahovať sa pod podmienkou, že sa zrieknem štátneho občianstva. Do Ríma som cestoval potom už ako spolid, t.j. človek bez štátneho občianstva. Namiesto pasu mi dalo Ministerstvo cestovný preukaz, ktorý platil šesť mesiacov. Na ten mi Talianske vyslanectvo v Prahe dalo vízum na jeden mesiac, Rakúske vyslanectvo v Bratislave prechodné vízum cez Rakúsko a mohol som cestovať.

V Ríme som sa pomerne rýchlo zbavoval hrozných napätí a fyzického vyčerpania, či ako to vôbec nazvať. Okrem drobnej fyzickej práce nebol som zaťažený takmer ničím. A tak som začal pomaly čítať a písať. Náboženské pomery vo vlasti sa po sovietskej okupácii v auguste 1968 z mesiaca na mesiac zhoršovali a bolo treba niečo robiť pre slovenskú mládež. Do oka mi vtedy padol Don Boscov smelý chlapec Miško Magone. Bol to útly, malý životopis. Postupne rástla vo mne túžba ukázať na ňom slovenským chlapcom, že nijaký chlapec, i keď má povahový, alebo iný kaz, nemá právo hodiť flintu do žita nad svojim životom a budúcnosťou, ba že môže dokázať v živote i niečo veľké. Tak ako to dokázal Miško Magone. Tak vznikla útla knižočka o Miškovi.

Páter Pio. Muž bolesti a lásky.
Druhá osobnosť, ktorá mi učarila, bol stigmatizovaný kapucín, Páter Pio, ktorý žil v kláštore v San Giovanni Rotondo v Taliansku. Vedel som, ako veriaci na Slovensku priamo hltajú krátku Českú brožúrku od Rakúšana Wagnera o tomto veľkom kapucínovi nášho storočia. Páter Pio mal päťdesiat rokov, na rukách, nohách i na boku otvorené čerstvé a krvácajúce rany. A to práve na tých miestach, na ktorých bol ukrižovaný a prebodnutý Pán Ježiš. Spomenutá brožúra o ňom prebehla denne i dve -tri rodiny. Ľudia prerušovali prácu a rýchlo čítali. Ich susedia sa chodili netrpezlivo spytovať, či ešte neskončili. Z týchto konštelácií mi prišla myšlienka priblížiť veriacim na Slovensku prostredníctvom životopisu pátra Pia niektoré hlavné náboženské skutočnosti a pravdy.

Na sv. omše sa Páter Pio pripravoval v noci dve - tri hodiny. A ľudia ho potom stále nepohnute pozorovali, keď ich slúžil. To mi dávalo podnet súčasne napísať niečo o našich sv. omšiach. Ako na ne chodiť, ako ich prežívať a ako ich potom žiť.

Páter Pio bol vari najväčšom spovedníkom nášho storočia. Tento jeho apoštolát mi dával príležitosť obrátiť pozornosť na túto veľkú Sviatosť našej záchrany a spásy, keď sme niekedy slabí.

Živé, otvorené a veľmi bolestné rany na tele pátra Pia mi dávali príležitosť hovoriť o tom, čo robiť so živými ranami našich bolestí a utrpení.

Takto sa dalo hovoriť v knihe o modlitbe, o bratskej láske a podobne. Ďakujem Pánovi, že som smel a mohol napísať túto knihu.

V bunkri hladu.
Myslím, že v roku 1971 mal byt vyhlásený za svätého poľský mučeník z Oswienčima, otec Maximilián Kolbe. V Ríme žije páter Daniel Faltin, ktorý patrí do rehole františkánov - konventuálov ako P. M. Kolbe. Ten ma raz poprosil, či by som nenapísal aj životopis otca Kolbeho. Knihy sa mi nikdy ľahko nepísali. Otec Kolbe ma však lákal spaľujúcou podnikavosťou a láskou. Sľúbil som mu to a asi za osem mesiacov bol životopis hotový. Za tie mesiace nenosí človek v mysli a v srdci nič, iba svojho hrdinu. Číta o ňom knihy, robí si poznámky. Pomaly a zvoľna sa začínajú vynárať hrubé obrysy knihy. Vtedy začne človek písať.

Posledné týždne som však už pri písaní taký vyčerpaný, že organizmus a psychizmus sa proti písaniu začne brániť. Ba pud sebazáchovy cíti k tomu nie2o priam ako odpor.

Horko - ťažko som dokončil rukopis. Potom bolo treba dva - tri týždne oddychovať. Nasledovala podstatne už ľahšia práca: štylistické úpravy, obrusovanie, doplnky, vynechávky, atd.

I tejto knihe som sa veľmi potešil.

Dejiny spásy.
V tom čase, vari aj o niečo prv, začala sa vynárať otázka pokoncilovej katechetickej príručky pre mládež. Žiadali si ju z vlasti, kde sa znovu začalo s násilnou ateizáciou od materských škôl až po univerzitu. Začali sme sa schádzať okolo tejto požiadavky piati saleziáni: Andrej Paulíny, Dr. Rudolf Blatnický, Alojz Ondrejka, môj brat Ľudovít a ja. Po rozličných úvahách a debatách sme sa rozhodli predstaviť mladým ľuďom na Slovensku katolícku vieru a jej skutočnosti ako čosi časové, príťažlivé, úžasne hodnotné a zaujímavé.

Takto začala z mesiaca na mesiac vznikať veľmi hodnotná kniha Dejiny spásy. Každá kapitola mala mat tieto časti:

1. Príťažlivá udalosť ako úvod. 2. Úryvok zo Svätého Písma o náboženskej skutočnosti, s ktorou sme chceli mladého čitateľa oboznámiť. 3. Vysvetlenie úryvku a náboženskej skutočnosti. 4. Naša odpoveď a postoj k tejto skutočnosti. 5. Debatujeme o tejto skutočnosti. 6. Čo robiť, aby sa táto skutočnosť stala i našou skutočnosťou. 7. Súhrn hlavných poznatkov vo forme otázok a odpovedí. 8. Príťažlivé príklady a fakty v živote.

Po čase sme ostali v ekipe traja: Paulíny, Dr. Blatnický a ja. Pri tvorbe každej kapitoly usilovali sme sa postupovať takto:

1. najprv sme o celej kapitole diskutovali, čo by tam mohlo byt, aký úryvok zo Svätého Písma vziať, či dakto pozná nejakú príťažlivú udalosť a fakt zo života, akú literatúru použiť.

2. Mne pripadla potom úloha provizórne vypracovať celú kapitolu, študujúcu literatúru, atď.

3. Paulíny a Dr. Blatnický na základe provizórneho textu kapitolu dotvorili, meniac, doplňujúc a pod.

Keď bol rukopis asi po dvoch rokoch hotový, Paulíny zaobstaral zo saleziánskeho vydavateľstva LDC ku knihe krásne ilustrácie. A v r. 1973 uzrela kniha Dejiny spásy svetlo sveta. Stala sa najžiadanejšou knihou na Slovensku. Istý monsignor sa o nej na Slovensku vyslovil takto: „Keby neboli slovenskí saleziáni v zahraničí nič iné urobili pre Slovensko, iba to, že napísali túto knihu, dosť by boli urobili“. Dôležitosť knihy potvrdila aj tajná polícia a cenzúra, ktorá po nej s osobitnou starostlivosťou pásla a habala ju.