Pamätnica vištuka 1994

Katolícka jednota Slovenska, miestna pobočka Vištuk.

ČLENKY KATOLÍCKEJ JEDNOTY SLOVENSKA - POBOČKY VIŠTUK -
Hájičková Marta, 4.10.1955. Huková Zita, 12.12.1939. Klimová Hedvika, 6.4.1929. Kolátová Bernardína, 6.9.1928. Koleková Pavlína, 28.12.1918. Kosnáčová Irena, 26.9.1937. Krajčírová Júlia, 26.12.1930. Kralovičová Augustína, 20.5.1930. Krchnáková Františka, 4.10.1934. Kulifajová Anna, 11.4.1926. Kulifajová Emília, 14.5.1919. Kulifajová Rozália, 20.8.1926. Kulifajová Serafína, 7.3.1920. Kulifajová Štefánia, 15.4.1919. Lopošová Terézie, 15.7.1945. Lukáčová Sidónia, 20.4.1926. Macáková Mária, 4.10.1913. Mikletičová Jozefína, 9.7.1944. Mičunkvová Anna, 25.5.1918. MrvováJustína,23.5.1930. Nagyová Anna, 1.3.1944. Nápravníková Jozefína, 16.1.1926. Nováková Mária, 29.11.1925. Ochabová Anna, 16.7.1938. Ochabová Filoména, 14.1.1926. Parajková Magdaléna, 26.11.1926. Pešková Františka, 30.4.1921. Podolská Anna, 27.7.1923. Slezáková Mária, 31.7.1922. Srnáková Anna, 6.7.1914. StojkoviSová Vilma, 6.5.1931. Svrčková Emília, 2.10.1925. Šuplatová Pavlína, 2.3.1956. Tomašovičová Agnesa, 20.9.1923. Vadovičová Rozália, 26.8.1909. Ing. Mária Vráblová, 8.9.1953.

Moje spomienky na vištuckú školu.

Vo Vištuku som pôsobila ako učiteľka v roku 1946. Pamätám, keď som po svojej práceneschopnosti vošla do svojej triedy, videla som, že niektorým chlapcom visia ružence s krížikom na kabátoch. Na moju otázku čo to znamená odpovedali: Z ministerstva prišlo nariadenie, že sa nesmú nosiť nijaké odznaky, ale to nie sú odznaky, ale ružence. Alebo: viacerí z mojich žiakov chodilo mi naproti až do Budmeríc. Pred vyučovaním poľnou cestou a so spevom išli sme do školy. Musela som odkázať rodičom, aby zakázali deťom takto chodiť von z dediny.

Keď bola miestna pút k Sedembolestnej Panne Márii, išla som spoločne s deťmi na pút. Stavili sme sa u mojich rodičov, kde mala matka už napečené buchty ako občerstvenie pre malých pútnikov v Budmericiach. Ja som im kliesnila pomerne dlhú cestu z majera až do Vištuka, neraz cestu snehom, keď chodili do meštianky v Budmericiach. Jedna z mojich žiačok občas ma navštevuje ešte aj teraz, keď ako vozičkárka končím svoj život v starobinci.

Hedvika Moravčíková

ODBER ČASOPISOV

Katolícke noviny:

Mária Slezáková, Viliam Jurčovič, Jozef Minárik, Štefan Královič, Bohumil Královič, František Krchňák, Stanislav Jurčovič, František Uhlár, Ignác Ježovít, Helena Grancová, Marián Bláha, Ľudovít Haršány, Pavol Baksa, Marta Radakovičová, Anton Radakovič, Jozef huk, Bernardína Kolátová, František Gašparovič, Filoména Ochabová, Irena Kosnáčová, Róbert Kolek, Rozália Šintálová, Jozefína Nápravníková, Vilma Stojkovičová, Alojz Čaputa, Jozef Mičúnek, Anna Figurová, Mária Nováková, Anna Kulifajová, Sidónia Lukáčová, Anton Kerák. Ďalších 25 čísiel chodí na adresu vištuckého kostola.

Posol:

Anton Radakovič, Adriana Radakovičová, Emília Svrčková, Berta Kolátová, Anna Podolská, Anna Bazová, Rozália Vadovičová, Mária Vengová, Anna Hrdličová, Zita Fajkúsová, Jozef Poša /Igram/, Anna Petrášová, Terézia Radakovičová, Anna Barteková, Agnesa Garasová, Mariena Vráblová, Anna Figurová, Alojz Haleš, Mária Vlníková, Eva Grancová, Karol Radakovič, Irena Kosnáčová, Marcela Mináriková, Zita Huková, Anna Ochabová, Berta Halešová, Gusta Polakovičová, Justa Mrvová, Štefína Jurčovičová, Anna Bednáriková, Terézia Stojkovičová, Marta Jarábková, Vilma Stojkovičová, Helena Čaputová, Terézia Ochabová, Mária Gašparovičová, Jozef Mikletič, Peter Hajko, Pavla Čambálová, Anna Mrvová, Filoména Ochabová, Anna Nagyová, Anna Kulifajová, Peter Šikula, Sida Lukáčová, Berta Plevčíková, Milan Vrábel, Lýdia Jurčovičová, Gabina Kosnáčová, Ila Kunáková, Magda Tešlároví, Mária Pešková, Štefan Bednárik, Róza Kulifajová, Brigita Pešková, Sida Krajčovičová, Anna Nitschneiderová, Alojzia Pešková, Anna Polakovičová, Mária Stojkovičová, Helena Grancová, Ila Ježovítová, Lýdia Bednáriková, Mária Macáková, Irena Hájičková, Anton Jurčovič, Beata Lopošová, Mária Slezáková, Ernest Tomašovič, Mária Jurčovičová, Mária Plevčíková, Filoména Stojkovičová, Mária Nováková, Irenka Biznárová, Anna Stankovičová, Magda Parajková, Mária Poláková, Jozef Kralovič, Helena Uváčková, Gita Krchnáková, Marcela Jurčovičová, Mária Mizerová st., Anna Melišková, Anna Kulifajová - Bilčik, Marta Fabiankovičová, Viera Kašáková, Mária Háblová, Jozefína Bachratá, Marta Radakovičová, Anna Stojkovičová, Gustina Janečková, Agnesa Tomašovičová Marika Nováková, Pavlina Šuplatová, Júlia Široká, Emília Macáková, Emília Krajčovičová, Oľga Fabiankovičová, Mária BIahová, Viktória Háblová, Kristína Tibenská, Božena Vavrinčíková, Lýdia Jedináková, Zlatica Speváková, Marta Keráková, Jarmila Černíková, Marta Macáková, František Gašparovič, Anna Kročková, Terézia Pešková, Ladislav Nemec, Mária Vydrová, Ľuba Kintlerová /Kráľová/.

Mariánske zvony:

Mária Mizerová, Lýdia Bednáriková, Jozefina Radakovičová, Františka Pešková, Berta Kolátová, Augustína Janečková, Anna Baxová, Gabriela Kosnáčová, Serafína Kulifajová, Oľga Krajčírová, Anuša Kulifajová, Irena Kosnáčová, Ilka Ježovítová, Marika Nováková, Mariena Vráblová, Mária Slezáková, Vilma Stojkovičová, Alojzia Pešková, Anna Srnáková, Justína Mrvová, Terézia Oťápková, Alojzia Polakovičová, Jozefína Nápravníková, Marta Uhlárová, Berta Vavrinčíková, Mária Štiavnická, Anna Polakovičová, Anna Figurová, Michaela Tomašovičová, Marta Polakovičová, Vlasta Radakovičová.

Vištucká dychová kapela.

Juraj Polám 19-ročný, Monika Novotová 16 r., Zdenko Strašifták 16 r., Andrej Kukumberg 19 r., Mário Kerák 18 r., Peter Gschweng 15 r., Tomáš Tomáška 16 r., Peter Šuplata 15 r., Marek Uváček 17 r., Martin Tkáč /Senec/ 21 r., Anton Hrdlovič 62 r., Ján Katona /Senec/ 21 r., Pavol Piroška /Senec/ 22 r., Ing. Ján Tkáč /Senec/ 56 r., Alojz Kukumberg 46 r., Vieroslav Jurčovič 53 r., Jozef Líška, kapelník 61 r.

Na záver ...

V minulosti často hovorili za nás iní. Preto ich myšlienky a knihy nenachádzali trvalejší záujem

v slovenských dušiach. Na našej ceste hľadania boli životodarnými studnicami slovenskí poeti. Po civilizačnom a kristianizačnom pôsobení vo Veľkomoravskej ríši to boli ich žiaci a ďalší pokračovatelia.

Aj civilizačný vývoj Vištuka kráčal takou cestou. Preto už vo vzdialenom stredoveku mala obec kaplnku sv. Egídia, preto na veži gotického kostola žiaril dvojitý cyrilo - metodský kríž, preto z Vištuka pochádza mnoho národne uvedomelých osobností. Nepochádzali z hradov, ani z kaštieľov, cítili a hovorili jazykom slovenskej pospolitosti. Ako to dokladá aj obecné osvedčenie z 29.3.1680 „Wssem wubecz y gednemu kazdemu, kterichby tento list widely...“. Niektorých spomínam v knihe. Všetci by si zaslúžili hlbšie poznávanie. Do života našej obce zasiahli mnohí /Maďari, husiti, Turci, Chorváti, Nemci, aj sovieti a komunisti/. Predsa život obce najviac ovplyvňovalo a určovalo pôsobenie našich duchovných otcov. Preto mohla obec napredovať svetsky a žiť kresťansky. Lebo nesvetské kresťanstvo môže vytvoriť nekresťanský svet. Preto pre zachovanie dedičstva /otcov, obcí, národa/ môže byt málo, ak problémy budeme riešiť len odkazom „Však to Pán Boh vidí“.

Potom môže pokračovať vykrádanie domácností, obchodov aj fary v októbri 1993. Potom môže pokračovať poškodzovanie hrobov, čakárni, parkov. Potom môže pokračovať rozpad rodín, hrubý slovník, neúcta. Potom môže narastať bezzásadová tolerancia, až „vsiorovno“. Potom ani kostol nebýva plný a nemá kto miništrovať. Potom ani významní rodáci nemajú pamätníky.

Poriadok bude vtedy, keď verejná mienka a zodpovedné orgány budú primerane odsudzovať zlo. No neraz býva verejným tajomstvom kto vykráda, šarapatí, ale vinník nepocíti ani len verejné odsúdenie.

Naša obec, ani národ nezahynie ani v budúcnosti, ak bude žiť celostne kresťansky. Pamätajme, že ako práca, tak i modlitba stráca v starobe účasť, silu. Túto pravdu som vyslovil dnes, keď vo svete rastie napätie, chaos. Keď od 3.12.1993 nemá Vištuk svojho vlastného farára.

Pravdivé historické vedomie môžeme nadobudnúť cez poznanie našich koreňov, našej histórie. Na takom poznaní sa môže rozvíjať jednotlivec, rodina, škola, obec, národ. Pilierom slovenského ducha a života bola aj v minulosti dedina. A Vištuk má v tom čestné miesto. Máme byt na čo hrdí. Predkovia nás privykali k pracovitosti, vážiť si hodnoty prácu rúk a umu. Preto sa naši rodáci úspešne uplatňujú po celom Slovensku i v ďalekom svete.

Nech zostane pre nás Vištuk „najkrajšou dedinou na svete“, kde sa všetci poznáme i prezývame -ako to vyjadrila naša rodáčka R. Valentová. O duševnej kráse voľakedajšieho Vištuka sa vyjadril 11.11.1993 ThDr. E. Macák: „Som šťastný, že pochádzam z tejto obce. Ďakujem za výchovu, £0 som tu dostal. Tu som spoznal Ježiša Krista ako centrum svojho života. Som šťastný, že som mohol preňho žiť! Rodáci, buďte verní Kristovi a neobanujete! Ernest Macák, kňaz - salezián.“

Pričiňme sa všetci, nech aj dnes opeknieva naša obec, nech rastie úcta medzi spoluobčanmi, aj ohľaduplnosť k prírode. Niektorí priatelia mi radili neuvádzať nedostatky, ani kritiku. No, myslím, že len pravda je cesta vpred. Vyslovením a vypočutím pravdy sa môžeme oslobodiť z nepravdy, z pokriveného spolužitia. My, Vištučania, to už dokážeme, bez ubližovania, bez zazerania, bez zakladania požiarov. Potvrdila mi to skutočnosť z júna 1993, keď mi M. Tešlár zhodne s mojim názorom opísal ako pozval sovietskych vojakov v septembri 1968 do svojej pivnice.

Verím, že slov pravdy sa oslobodíme, že v našej obci zavládne súdržnosť. V tom vidím cestu k dobru jednotlivca i celej obce. K vysloveniu a vypočutiu pravdy vyzýva už biblická kniha kníh - vaša reč nech je jasná, pravdivá. Aby sme mohli žiť hodnotný život individuálny a celospoločensky, občiansky a náboženský.

Vištuk vítal kroky k získaniu aj k obnove slovenskej Štátností. Bolo by smutné, ak by toto snaženie generácií raz spochybnil. Prvého tvorcu našej štátnosti a nášho Prvého prezidenta preto píšem s veľkým P. Nepochopiteľné je ak od roku 1991 musí bývať nedeľná rozhlasová sv. omša o 9.35 hod., keď majú byt všade ťažiskové živé sv. omše. A keď ani redakcia KN ani predstavitelia Cirkvi na moju pripomienku k tomuto nereagovali.

Ďalšie napredovanie obce vidím na kresťanských základoch, na našej pracovitosti a v spoločenskom hľadaní - v dialógu hierarchie s laikmi, aj v dialógu obecnom. Takto si vytvoríme domov pre všetkých.

Do šťastnej budúcnosti našej obce, všetkým potomkom prajem dar viery, pracovitosti, ohľaduplnosti a pokory.

Dr. Vít Hrmo vo svojej knihe „Vištuk v písme 1244 - 1994“, s.72 - 74.

VIŠTUCKÝ JUBILEJNÝ ROK : Štyri zborníčky o ňom.

Skutočne tak to bolo:

1. Obecný úrad vydal „Vištuk - 750 rokov“.

2. Dr. Vít Hrmo vydal „Vištuk v písme. 1244 - 1994“.

3. Dr. Alexej Izakovič vydal: „Putovanie Panny Márie Fatimskej po Slovensku. 14.april-9.jun 1994“.

4. Katolícka jednota Slovenska - miestna skupina vo Vištuku vydala „Pamätnica Vištuka 1994“.

„Telegrafická charakteristika“.

Obecná kronika - Zostavila ju redakčná rada: Ing. Štefan Klokner, PhDr. Milan J. Dubovský, Msgr. ThDr., PhDr. Alexej Izakovič, František Krajčovič, RNDr. Dezider Magic, RNDr. Igor Modlitba CSc, Dušan Škarčák, Ing. Ján Valkovič, Dr. Vít Hrmo, rodák z Lovče /kde bol pokrstený, sobášený vo Vištuku. Obidve farnosti mu prirástli k srdcu/.

Kým obecná kronika pokúsila sa zobraziť minulosť obce aj historicky aj hospodársky, Dr. V. Hrmo pokúsil sa zobraziť obec a farnosť v bežnom spôsobe historikov. Dr. Alexej Izakovič pokúsil sa zachytiť: svetoznáma putujúca Fatimská socha Panny Márie z Fatimy prišla na Slovensko do Strednej Európy vďaka Vištuku. Katolícka jednota Slovenska vo Vištuku pokúsila sa zobraziť prítomnosť Vištuka na spôsob farskej kroniky.

Z farskej kroniky zaujali nás najviac state o školstve ako aj dejiny náboženskej a kultúrnej minulosti, prípadne prítomnosti /Dr. Dubovský, Dr. Izakovič, Škarčák, O. Falátová/. Z práce Dr. Hrmu najmä záver, ktorý doslovne preberáme.

Teraz niektoré doplnky:

Posledný vištucký farár Mons. ThDr., PhDr. Alexej Izakovič pôsobil vo Vištuku od 4. februára 1979 do 2. decembra 1993.

Bol som si stále vedomý: roky rastu, sila klesá. K tomu už v seminári nám hovorili: ak Vám dá Pán zdravie, staroba nájde vás ešte na fare; aj veriaci budú radi, kedy vám formálne budú môcť pripraviť kytičku kvetov na odchod. Doslova tak sa to skončilo aj u mňa. Trochu sa však zastavím. Pripojujem aj spomienku z mojich posledných vištuckých týždňov.

V rokoch 1938 - 1944 pôsobil som v Trnave. Keď som tam prišiel, zistil som smutnú skutočnosť. Už z mojich študentských rokov som vedel, že v hlavnom kostole je milostivý obraz Panny Márie voči ktorému mali v Trnave zvláštnu úctu. 21. novembra 1938: V prísľube Trnavy, že tento deň bude navždy Trnava sláviť ako miestny, neprikázaný sviatok. Prekvapenie: v deň tento ráno bolo v kostole /v kaplnke Panny Márie trnavskej/ len 41 osôb. Bolo to v čase, kedy Slovensko získalo autonómiu. Kňazi, ktorí bojovali o tento národný program, mohli opúšťať politické tribúny, venovať sa vo zvýšenej miere výslovne náboženskej práci. Tak sme postupovali aj v Trnave. Už v nasledujúcom /1939/ roku úcta k Panne Márii trnavskej ožívala a v prítomnosti je to jedno najmasovejšie pútnické miesto Slovenska.

Tak tomu bolo aj v roku 1993. Bol som aj ja na slávnosti. Pán arcibiskup použil príležitosť, aby pred viactisícovým zástupom oznámil čo som už vyše 6 rokov opakoval: sily ma opúšťajú, rád by som odišiel do dôchodku. Prečo to spomínam?

Najprv však malá poučka. Pobožnosti, ktoré nemajú oporu v rodinách - vymierajú. Tak tomu bolo aj v Trnave. V roku 1908 /dvesté výročie zázračných udalostí/ boli v Trnave okázalé pobožnosti;

kázali až traja biskupi - slovensky, maďarsky, nemecky. V r. 1938 bolo v kostole len 41 ľudí.

Prečo to spomínam vo Vištuku? Bolo mi jasné: ak odídem Vištuk bude pripojený k niektorej susednej fare. Chtiac tomu predísť, dal som farníkom návrh: postavme novú, zdravotne vyhovujúcu faru. Vtedy iste príde niektorý, hoc aj chorľavý kňaz. Na nešťastie „verejnú mienku Vištuka“ ovládli hlasy: kňazov je dosť, pánu farárovi sa nechce odísť a mali by už. Keď som k tomu videl /čo zbadal aj Dr. Hrmo/, že jestvuje doslova okrádačská skupina okolo fary, ba aj kostola, keď som videl, že pri kostole cez sv. omšu fajčia už aj otcovia s vlastnými synmi, ba ja dievčence, keď som zistil, že vo Vištuku je až okrádačská mafia - pre mňa tu už nie je miesto.

Doplním, že napr. 10. októbra 1993, v nedeľu večer, odišiel som do nemocnice. Po mojom odchode, ako zlodej priznal - v čase 19 - 23 hod. kradol na fare. Nakoľko on nikdy na faru nechodil, iný dospelý farník, ktorý ku mne chodieval mu naznačil, kde - čo je na fare. Po krádeži čiastku valút odkúpil, na krátky čas prevzal aj ukradnuté vkladné knižky, nakoľko však tie boli na heslo, z banky nič nevybral a vrátil ich zlodejovi. Hodnota valút, určených na faru bola v SK okolo 25.000.- na vkladných knižkách bolo 26.590.- Sk. /Súd pokračuje/.

No, bolo aj dosť milých spomienok, napr. vzorná spolupráca pri obnovovaní kostola, ktorí opísal miništrant Jozef Lopoš a neznáma farníčka. Milé spomienky mám napr. na krásu zavedených „lurdských litánií“, na velebný spev mariánskych hodiniek, pekný, až 20 - členný zbor miništrantov, na vytrvalé lektorky, na pekný záujem rodičov o sv. omše prvoprijímajúcich, na krížové cesty, ktoré viedli žiaci a miništranti, na prvé piatky. Pamätám, že bolo až 180 účastníkov. Asi do smrti nezabudnem: počas obnovovania kostola som viac razy videl, že chlapci hneď z popoludňajšieho autobusu doslova utekali, aby zistili, či je na kostole dosť chlapov. Ak bolo treba, odišli sa domov naobedovať a potom hneď prišli ku kostolu.

Boli smutné prípady pri krstoch, keď niektorí žiadali, aby mohli krstiť inde. Vždy som dal súhlas. Neskôr, keď už prichádzali krstiť aj bývalé žiačky, spýtal som sa: prečo?

Mamička odpovedala: viete, tu vo Vištuku to trvá dlho. Ja som pripomenul: za dobu cesty do Bratislavy bol by aj tu krst skončený. Občas sa stalo, že jeden z krstných rodičov nebol z Vištuka. A tam mne neznámy pán mi povedal: ďakujem za vzornú prípravu krstu.

Ale ako bolo už nie je. Čo je, to je moja vďaka za mnohú a premnohú krásnu spoluprácu vo vištuckej vinici Pána. Zvlášť srdečne, aj kňazsky spomínam na žiakov, hlavne tých, ktorí vytrvalo a príkladne navštevovali hodiny náboženstva.

Pán s vami, všetkými na ďalších životných cestách.

Pán s vami, všetkými, mladými aj staršími!

Bývalý, toho času posledný samostatný vištucký farár.

DVA RAZY 750 ROKOV VIŠTUCKÝCH ...
750 rokov! Pekná doba. Historik Dr. V. Hrmo zahľadel sa na Vištuk pohľadom svojho srdca, aj bystrého umu. Zočil tam rozmanité nebezpečenstvá, aj pohromy.

Ale: VŽDY PREVLÁDAL, PREVLÁDOL DUCH KRESŤANSKÝ A SLOVENSKA.

1. Dnes?

V roku 1948 bolo v obci 1682 katolíkov a 9 evanjelikov a.v. Dnes? 1157 katolíkov, 8 evanjelikov a.s., 174 sa nehlási k nijakému náboženstvu /27 nevercov/.

2. Dnes? Každý vie čítať. Tlačová horliteľka Marika Nováková hlási: Vištučania odoberajú:

Katolícke noviny - 31 jednotlivcov a 25 kusov dochádza do kostola. Posol - 116 odberateľov. Mariánske zvony - 31 odberateľov.

Kostolník Jozef Minárik hlási: Spolok svätého Vojtecha má riadnych 185 členov, zakladajúci členovia: Rímsko - katolícky farský úrad, Dr. Alexej Izakovič, Serafína Kulifajová, Mária Macáková, Kresťanské demokratické hnutie.

3. Poznámka: Spolok svätého Vojtecha bol najväčšou nábožensko - kultúrnou organizáciou. 1. marca 1990 bola činnosť SSV obnovená. Vištuk obstál ozaj čestne. V „Správach SSV“ z júna 1990 na str. č. 4 čítame: „Bola to obec a farnosť Vištuk so 120 členmi, neskôr ešte pribudli. Vďaka im!“

4. Jubileum 750. výročia Vištuka bola v roku 1994. V tom roku putovať mala v Strednej Európe po celom svete známa putovná socha Panny Márie Fatimskej. Pôvodne mala cestovať cez Maďarsko do Strednej Európy. Zámer sa nemohol uskutočniť. K slovu sa prihlásil malý Vištuk. Vďaka zvýšenej misijnej horlivosti, zvlášť mládeže, pút prišla do Strednej Európy cez Slovensko, na podnet Vištuka, kde hneď po Bratislave 15. apríla „Fatima“ navštívila - požehnala Vištuk, potom putovala Slovenskom. Bolo až dojímavé, ako celá farnosť - obec sa oduševnili touto historickou skutočnosťou. Cesta naprieč Slovenskom priamo očarovala našu vlasť. Ale iba Vištuk má na svojom kostole pamätnú tabuľu, posvätenú v Šaštíne.

5. Ešte poznámka k vištuckému dnešku: Zborník „Vištuk 750 rokov“, ktorý vydala Obec v roku 1994. Tak to bolo, keď Vištuk ústami biskupov Dominika Tótha a Dominika Hrušovského, obklopených potomkami hrdinských vištuckých otcov - predchodcov, ďakovali za milosť, že dokázali to, čo po 750 rokoch mohli naši biskupi položiť na oltár Pána.

6. Hlavná a záverečná otázka je skrytá v tajomstve: ako bude jubilovať Vištuk za ďalších 750 rokov? Slovensky? Kresťansky? Keby niekto vedel „veštiť“ zrnká obrazu Vištuk azda by našiel skryté aj v správe Mariky Novákovej, v správe Jozefa Minárika, ale /možno nadovšetko/ v „medailónčekoch, ktorými prispeli najmladší Vištučania a Vištučanky do zborníka „Vištuk 750 rokov“.

Ešte veta na záver: Poznať „starý Vištuk“ nemožno bez zamyslenia sa nad minulosťou, ktorú v obcou vydanom zborníku v jadre spracoval Dr. Ján Milan Dubovský.