Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

7. Záver

Táto diplomová práca sa zaoberala fenoménom krajne ľavicových politických strán v Izraeli v kontexte obrannej demokracie v rokoch 1987-2012. Konkrétne boli vybrané štyri politické strany: Progresívna kandidátka za mier (PLP), Chadaš respektíve Demokratický front pre mier a rovnosť (DFPE), Balad/Národná demokratická strana (NDP) a Ta'al/Arabské hnutie za obnovu (AMC). Cieľom práce bolo zodpovedať na tri výskumné otázky: (1) Aké sú charakteristické rysy krajne ľavicových strán v Izraeli?, (2) Aké nástroje používa obranná demokracia v Izraeli proti krajne ľavicovým stranám a ich hlavným predstaviteľom? a (3) Aká je (ne)efektivita týchto nástrojov?

Pokiaľ ide o odpoveď na prvú otázku, na základe porovnania izraelských krajne ľavicových strán s konceptom "európskej" krajnej ľavice je možno konštatovať, že pre krajne ľavicové politické strany v Izraeli je príznačné: vo svojej ideológii a tematickej agendy majú do určitej miery prítomné (platí to predovšetkým pre Chadaš) aj prvky typické pre krajnú ľavicu vychádzajúcu z európskej skúsenosti (March - Mudde 2005), kde je teda ústrednou sociálno-ekonomická dimenzia. Tieto strany potom (1) odmietajú základné štruktúry súčasného kapitalizmu, jeho hodnoty (odpor k súkromnému vlastníctvu) a podobne, (2) presadzujú alternatívne ekonomické a mocenské štruktúry ("novú a odlišnú socialistickú spoločnosť" respektíve "vládu robotníckej triedy"), (3) sú internacionalistické ako vo sfére nadnárodných väzieb a solidarity, príčiny takmer všetkých problém vidia napríklad v "imperializme" či v "globalizácií", (4) inklinujú k antiamerikanizmu, (5) kladú dôraz na egalitárstvo a radikálny demokratizmus, (6) presadzujú antirasizmus a "antifašizmus", (7) presadzujú rôzne postmaterialistické témy (radikálny antimilitarizmus a podobne).

Avšak krajnú ľavicu v Izraeli intenzívnejšie determinujú iné témy respektíve dimenzie, čím sa stáva v podstate špecifickou. Jedná sa predovšetkým o (1) vzťah k súčasnému demokratickému a židovskému štátu Izrael, ktorý je založený na hodnotách sionizmu, (2) pozíciu voči arabskej menšine v Izraeli a (3) postoje na prebiehajúci izraelsko-palestínsky konflikt. Čo sa týka prvého bodu tak krajne ľavicové strany sa negatívne vymedzujú voči súčasnému politickému systému v Izraeli, nakoľko ho považujú za "nedemokratický a rasistický". Ich antisystémovosť sa prejavuje predovšetkým snahou o zmenu židovského charakteru štátu, prvku, ktorý hrá v izraelskej spoločnosti významnú úlohu a v očiach židovskej verejnosti má vysokú legitimitu. Strany sú výrazne antisionistické, čo sa prejavuje aj tým, že židovský charakter štátu a sionizmus považujú za inherentne diskriminačné a rasistické princípy, požadujú zmenu súčasných štátnych symbolov, vrátane hymny a vlajky, zrušenie zákona o návrate a snažia sa o vytvorenie "binárodného štátu".

Pre strany krajnej ľavice respektíve izraelskú ľavicu vo všeobecnosti je typické obhajovanie a presadzovanie práv arabskej menšiny v Izraeli. Strany presadzujú právnu kodifikáciu a uznanie statusu Izraelských Arabov ako národnostnej menšiny. Síce je to pre skúmané štyri strany spoločný prvok, tak sa odlišujú v jeho výslednej podobe. Prítomné tak sú rôzne separatisticko-nacionalistické či autonomistické prúdy. Vďaka týmto cieľom, ktoré sa niekedy snažia presadzovať prostredníctvom spolupráce s inými arabskými krajinami (viď cieľ návštevy Líbye v roku 2010; Sýria) popierajúcimi Izraelu právo na existenciu, možno tieto strany zaradiť aj medzi zástupcov etnického extrémizmu respektíve radikalizmu. Krajná ľavica v Izraeli tak zahŕňa niektoré prvky typické pre etnický radikalizmus (Zariski 1989).

Signifikantný vplyv na krajnú ľavicu v Izraeli má aj dimenzia izraelsko-palestínskeho respektíve izraelsko-arabského konfliktu. Prejavuje sa to najmä tým, že strany požadujú okamžité ukončenie "imperialistickej okupácie palestínskych území", a to bez ohľadu na možné bezpečnostné konzekvencie, ktoré by Izraelu týmto krokom hrozili. Strany síce relatívne podporujú mierový proces, spočiatku presadzovali dvojštátne riešenie, avšak v súčasnosti skôr vyzývajú na jednoštátne riešenie, čo Izrael považuje za neprípustné. Ďalším dôležitým atribútom krajnej ľavice v rámci tejto dimenzie je (bola) podpora prípadne vnímanie PLO ako jediného reprezentanta palestínskych Arabov a partnera pre mier aj v čase, keď bola de facto alebo de iure teroristickou organizáciou. Podobné je to aj v súčasnosti, keď tri existujúce politické strany považujú teroristické hnutie Hamas za mierového rokovacieho partnera pre Izrael, nakoľko podľa nich predstavuje dôležitý element palestínskej spoločnosti. Strany v súlade s Palestínskou samosprávou podporujú "právo návratu" pre palestínskych utečencov späť na územie dnešného Izraela, nakoľko podľa nich tento problém spôsobil práve Izrael. Avšak táto požiadavka je v Izraeli považovaná za nepriechodnú, pretože by to fakticky znamenalo zničenie jeho židovského charakteru.

Ďalším rysom krajnej ľavice v Izraeli je podpora tzv. refusnikov, a teda vojakov a vojačiek (prípadne brancov či záložníkov), ktorí odmietajú slúžiť v izraelskej armáde. Čo sa týka násilia, tak politické strany explicitne nepoužívajú násilie na presadzovanie svojich cieľov a skôr hovoria o "nenásilnom odpore". Avšak na druhú stranu niekedy svojimi výrokmi nepriamo podporia ozbrojené násilie rôznych militantných hnutí ako je libanonský Hizballáh či palestínske teroristické organizácie, prípadne o teroristoch hovoria skôr ako o "bojovníkoch za slobodu".

Čo sa týka druhej výskumnej otázky, tak obranná demokracia v Izraeli disponuje vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v regióne širokou paletou opatrení, ktorých cieľom je ochrániť demokraciu, ale najmä samotný štát Izrael a jeho židovských charakter. Ochrana židovského charakteru krajiny je špecifickým a hlavným rysom izraelskej obrannej demokracie. Izrael používa ako ústavno-právne nástroje (napríklad možnosť diskvalifikovať politickú stranu z volieb do Knessetu), tak aj administratívno-právne (napríklad monitorovanie krajnej ľavice spravodajskou službou Šabak) a trestno-právne opatrenia (napríklad obvinenia z ohrozovania národnej bezpečnosti, vlastizrady, špionáže a podobne). Drvivá väčšina pokusov implementovať nejaký z týchto troch nástojov bola po začiatočnej aplikácií zvrátená rozhodnutiami Najvyššieho súdu. Niektoré opatrenia obrannej demokracie v Izraeli sú kritizované pre ich údajnú nedemokratickosť a vágne formulácie umožňujúce širokú interpretáciu, avšak na druhú stranu sú občianske a politické práva chránené Najvyšším súdom, ktorý v prípade štyroch skúmaných krajne ľavicový strán rozhodoval zväčša v ich prospech.

S cieľom získať odpoveď na tretiu otázku, autor využil Minkenbergov model štátnej represie a ich možných efektov. Vzhľadom na fakt, že väčšina nástrojov obrannej demokracie nebola v konečnom dôsledku použitá, tak nebolo možné koherentným spôsobom zhodnotiť efektivitu týchto opatrení. Na druhú stranu aj vyvinuté pokusy (najmä diskvalifikovať politické strany z volieb do Knessetu) mali určitý vplyv na skúmaných aktérov. Z pohľadu Minkenbergovho modelu sa javilo, že efektom týchto iniciatív bola radikalizácia skúmaných politických aktérov. Avšak tá časovo korelovala so všeobecným procesom radikalizácie Izraelských Arabov ako aj ich politických predstaviteľov, čo bolo doložené na základe rôznych prieskumov verejnej mienky či aktivít jednotlivých politikov, a preto nebolo možné presne identifikovať dopady týchto opatrení. Ďalším efektom, ktorý Minkenberg po prípadnej štátnej represii môže nastať je delegitimizácia politického subjektu a rovnako aj jeho politickej agendy. V prípade Izrael bol však zaznamenaný presný opak. Podpora pre myšlienky a témy, ktoré strany presadzujú vôbec neklesla, ale začala rok čo rok stúpať, čo bolo tiež doložené na základe troch rôznych prieskumov verejnej mienky medzi Izraelskými Arabmi či židovskou populáciou v Izraeli. Na základe vyššieho uvedeného sa javí, že pokusy vylúčiť politické strany z volebného procesu, boli skôr neefektívne. Pri ostatných opatreniach je to s hodnotením ich efektivity podobné, nakoľko žiadne z nich nebolo implementované prípadne len selektívne, najmä vďaka čiastočnej politizácii. Navyše vo vzťahu k súčasnému spoločenskému a politickému kontextu v Izraeli (všeobecná radikalizácia) nemožno očakávať vysokú efektivitu týchto nástrojov, ani v prípade ich úplnej aplikácie.