Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Zhrnutie a zhodnotenie

1. Charakteristické rysy krajne ľavicových strán v Izraeli

Na základe vyššie uvedených informácii o ideologickom profile a tematickej platforme štyroch krajne ľavicových politických strán v Izraeli možno konštatovať, že "klasické" respektíve typické prvky krajnej ľavice vychádzajúce z európskej skúsenosti (ústredná je sociálno-ekonomická dimenzia) sú v určitej miere prítomné aj v ideológii izraelských politických strán. Hlavným reprezentantom týchto elementov je politická strana Chadaš, a najmä jej dominantný člen, Komunistická strana Izraela (Maki). Pre strany tohto typu je príznačné odmietanie štruktúr súčasného kapitalistického systému (považuje ho za režim triedneho útlaku), ktorý chce premeniť prostredníctvom revolučnej sociálnej zmeny na socializmus. Chce nastoliť vládu robotníckej triedy, kde existuje spoločné vlastníctvo všetkých výrobných prostriedkov. V strane sú teda prítomné revolučné prvky politického boja, i keď v súčasnosti už priamo nepodporuje násilnú revolúciu.

Chadaš respektíve komunisti vystupujú aj proti globalizácii, ktorú vinia z takmer všetkých spoločenských problémov. Ako typická internacionalistická krajne ľavicová strana kritizuje izraelský ako aj americký "imperializmus", ktorý vedie k útlaku arabskej respektíve palestínskej populácie v regióne. Antiamerikanizmus sa prejavuje aj tvrdením, že USA predstavujú najväčšiu prekážku pre "demokraciu a mier" v regióne a ich intervencie vedú k sociálnym nespravodlivostiam v oblasti. Rovnako negatívne sa stavia aj k americkým snahám na vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Okrem toho ako krajne ľavicová strana kladie veľký dôraz na egalitárstvo, radikálny demokratizmus a bojuje proti diskriminácií vo všetkých oblastiach spoločnosti. Protestuje proti akejkoľvek manifestácii rasizmu a národného šovinizmu. Strana teda do svojho programu inkorporovala aj rôzne postmaterialistické témy tzv. novej ľavice (napr. pacifizmus, antimilitarizmus, environmentalizmus, gender a podobne). Podporuje ľudské alebo akékoľvek iné práva rôznych typov menšín (práva homosexuálov) či časti populácie (práva žien).

Ostatné krajne ľavicové strany v Izraeli (Progresívna kandidátka za mier - PLP, Národná demokratická strana - NDP a Arabské hnutie za zmenu - AMC) majú vyššie uvedené elementy prítomné už len v obmedzenej miere, prípadne nekladú na ne taký dôraz. Týka sa to napríklad kritiky kapitalizmu a snahy nahradiť ho za iný distributívny systém respektíve obviňovania "globalizácie", "imperializmu" a Spojených štátov amerických (antiamerikanizmus) za takmer skoro všetky spoločenské problémy. Okrem toho všetky strany, podobne ako európski predstavitelia krajne ľavice, označujú svojich politických oponentov za "fašistov", čo je v izraelskom kontexte relatívne bizarný prvok. Avšak čo je dôležité, skúmané politické strany sú v Izraeli považované za krajnú ľavicu najmä vďaka ich postojom k určitým hlavným styčným otázkam respektíve konfliktným líniám. Jedná sa predovšetkým o (1) vzťah k súčasnému demokratickému a židovskému štátu Izrael, ktorý je založený na hodnotách sionizmu, (2) pozíciu voči arabskej menšine v Izraeli a (3) postoje na prebiehajúci izraelsko-palestínsky konflikt.

Všetky štyri politické strany sa spoločne negatívne vymedzujú voči súčasnému politickému systému v Izraeli, nakoľko ho považujú za "skazený" a nedemokratický. Okrem toho ho označujú za "rasistický systém", "fašistický štát" respektíve "režim apartheidu horší ako bol ten v Juhoafrickej republike". Strany vo všeobecnosti neodmietajú demokraciu ako určitý princíp (Chadaš liberálnu demokraciu zavrhuje), avšak ich antisystémovosť sa prejavuje predovšetkým snahou o zmenu židovského charakteru štátu, prvku, ktorý hrá v izraelskej spoločnosti významnú úlohu a v očiach židovskej verejnosti má vysokú legitimitu (Arian 2010). Strany sú teda antisionistické. Židovský charakter štátu a sionizmus považujú za inherentne diskriminačné a rasistické princípy. Tieto štyri politické strany presadzujú zmenu štátnych symbolov, vrátane hymny a vlajky, zrušenie zákona o návrate a snažia sa o vytvorenie "binárodného štátu" respektíve "štátu pre všetkých občanov". Z politologického hľadiska by sa asi jednalo o znak radikalizmu, nakoľko táto zmena by pravdepodobne neviedla k likvidácii izraelskej demokracie. Avšak z pohľadu štátu Izrael sa jedná o extrémizmus, (a to najmä vtedy ak niekto popiera! židovských charakter štátu), nakoľko to vníma ako útok na samotnú podstatu štátu, založenú na sionistickej doktríne a popieranie práva židovského národa na samourčenie. Okrem toho Najvyšší súd judikoval, že Izrael už podľa Deklarácie nezávislosti z roku 1948 štátom pre všetkých občanov je (PCA 2316/96 1996). Túto snahu o zmenu respektíve popieranie židovského charakteru štátu a odmietavú pozíciu voči sionizmu tak možno považovať za špecifický rys krajne ľavice v Izraeli.

Pre strany krajnej ľavice respektíve izraelskú ľavicu vo všeobecnosti je typické obhajovanie a presadzovanie práv arabskej menšiny v Izraeli. Strany presadzujú právnu kodifikáciu a uznanie statusu Izraelských Arabov ako národnostnej menšiny. Síce je to pre tieto štyri strany spoločný prvok, ale odlišujú sa v jeho výslednej podobe. Napríklad Komunistická strana Izraela (Maki) spočiatku presadzovala skôr internacionalistický princíp prejavujúci sa v židovsko-arabskej spolupráci, i keď v súčasnosti začína podliehať skôr separatisticko-nacionalistickému prúdu, ktorý je stále typický najmä pre Balad a Arabské hnutie za zmenu. Obe strany vnímajú Izraelských Arabov za súčasť palestínskeho národa, ktorý je podmnožinou väčšieho arabského. Balad, skôr ako spoluprácu medzi Židmi a Arabmi v Izraeli, žiada o vytvorenie autonómnej kultúrnej správy a inštitúcií. Vďaka týmto cieľom, ktoré sa niekedy snažia presadzovať prostredníctvom spolupráce s inými arabskými krajinami (viď cieľ návštevy Líbye v roku 2010; Sýria) popierajúcimi Izraelu právo na existenciu, možno tieto strany zaradiť aj medzi zástupcov etnického extrémizmu respektíve radikalizmu. Krajná ľavica v Izraeli tak zahŕňa niektoré prvky typické pre etnický radikalizmus (Zariski 1989).

Veľký vplyv na krajnú ľavicu v Izraeli má aj dimenzia izraelsko-palestínskeho respektíve izraelsko-arabského konfliktu. Tieto strany ostro vystupujú proti izraelskej prítomnosti na Západnom brehu, Golanských výšinách, Východnom Jeruzaleme a svojho času aj v pásme Gaza. Tento stav považujú za jasný prejav "imperializmu a kolonializmu" a požadujú okamžité a neodkladné stiahnutie sa, a to bez ohľadu na možné bezpečnostné konzekvencie, ktoré by Izraelu týmto krokom hrozili. Skúmané politické strany podporujú vznik palestínskeho štátu s Východným Jeruzalemom ako hlavným mestom. Štát by mal vzniknúť v hraniciach (respektíve v laniach) spred roku 1967, čo predstavuje vyššie uvedené územia. Okrem toho požadujú evakuáciu všetkých židovských osád na týchto teritóriách, ale hlavne zo Západného brehu. Strany teda viac menej podporujú mierový proces, ktorého výsledkom by mali byť dva samostatné vedľa seba existujúce štáty, avšak najmä v komunistickej strane existujú členovia, ktorí vyzývajú na jednoštátne riešenie, čo Izrael považuje za neprípustné. Prípadne v počiatkoch mierového procesu z Oslo v deväťdesiatych rokoch strana Balad vehementne kritizovala jeho výsledky, najmä vznik Palestínskej samosprávy, nakoľko strana podporovala okamžitý vznik samostatného palestínskeho štátu alebo vznik jedného občianskeho štátu Židov a Arabov. Respektíve nedávno v júli 2011 sa predseda strany AMC, Ahmed Tibi, vyjadril, že ak tento princíp dvoch štátov zlyhá, tak jedinou alternatívou je jeden štát pre oba národy, nakoľko "status quo bude len prehlbovať apartheid v Izraeli" (Danan 2011). Tento trend je zrejmý najmä od roku 2000, po kolapse mierového procesu v americkom Camp David.

Ďalším dôležitým atribútom krajnej ľavice v rámci tejto dimenzie je (respektive bola) podpora prípadne vnímanie PLO ako jediného reprezentanta palestínskych Arabov aj v čase, keď bola de facto alebo de iure teroristickou organizáciou. Organizácia a najmä jej hlavný predstaviteľ Jásir Arafata boli pokladaní za partnerov pre mier. Podobné je to aj v súčasnosti, keď tri existujúce politické strany považujú teroristické hnutie Hamas za mierového rokovacieho partnera pre Izrael, nakoľko podľa nich predstavuje dôležitý element palestínskej spoločnosti. Rovnako pozitívne privítali aj uzmierovanie medzi Fatahom a Hamasom. Druhé menované hnute však vo svojej charte uvádza, že chce zničiť "sionistickú entitu", a teda štát Izrael. Skúmané politické strany odmietajú Spojené štáty americké ako sprostredkovateľa mierových rokovaní a skôr preferujú Ligu arabských štátov.

Strany v súlade s Palestínskou samosprávou podporujú "právo návratu" pre palestínskych utečencov späť na územie dnešného Izraela, nakoľko podľa nich tento problém spôsobil práve Izrael. Avšak táto požiadavka je v Izraeli považovaná za nepriechodnú, pretože by to fakticky znamenalo zničenie jeho židovského charakteru. Aj zásluhou vzniku problému palestínskych utečencov považujú skúmané politické strany vznik štátu Izrael za katastrofu (nakba).

Ďalším špecifickým rysom krajnej ľavice v Izraeli je podpora tzv. refusnikov, a teda vojakov a vojačiek (prípadne brancov či záložníkov), ktorí odmietajú slúžiť v izraelskej armáde. Problém sa stáva aktuálnym najmä počas ozbrojených konfliktov. Niektorí členov strán, napríklad Dov Chenin z Komunistickej strany Izraela (vojna v Libanone) alebo Sajid Nafa zo strany Balad, odmietli túto povinnosť, za čo boli v osemdesiatych rokoch odsúdení do väzenia (Medina 2002, Khoury - Stern 2007). Okrem toho krajná ľavica kritizuje bezpečnostná opatrenia, ktoré Izrael podniká s cieľom ochrániť svoju národnú bezpečnosť. Tri strany (DFPE, Balad a AMC) protestujú proti existencii bezpečnostnej bariéry, ktorá výrazne znížila počet samovražedných bombových útočníkov zabíjajúcich izraelských civilistov. Kritizujú aj mimosúdne popravy teroristov (napríklad predseda strany Chadaš, Mohammed Barakeh, sa v roku 2002 sťažoval na Najvyššom súde, aby zastavil túto bojovú taktiku. Súd však rozhodol, že výber prostriedkov na bojovanie, ktorých cieľom je preventívne zabrániť vražedným teroristickým útokom nie je druh problému, ktorým by sa mal súd zaoberať) (Gunneflo 2012). Strany v podstate odopierajú Izraelu právo na sebaobranu a pri aplikácii akéhokoľvek obranného prostriedku hovoria o "vojnových zločinoch", "etnických čistkách" a "neprimeranej agresii" a podobne.

Čo sa týka násilia, tak politické strany explicitne nepoužívajú násilie na presadzovanie svojich cieľov a skôr hovoria o "nenásilnom odpore". Avšak na druhú stranu niekedy svojimi výrokmi nepriamo podporia ozbrojené násilie rôznych militantných hnutí ako je libanonský Hizballáh či palestínske teroristické organizácie, prípadne o teroristoch hovoria skôr ako o "bojovníkoch za slobodu". Napríklad Chadaš podporuje ozbrojený boj palestínskych Arabov, avšak cieľom nemôže byť civilné obyvateľstvo, pretože vtedy by to už strana považovala za "vojnový zločin". Všetky strany podporovali či vyjadrovali sympatie k prvej alebo druhej intifáde. V prípade intifády al-Aksá dokonca vyzývali, aby sa do nej "nenásilne" zapojili. Latentne subverzívnym dojmom pôsobia stretnutia s predstaviteľmi militantných hnutí (napríklad Fatah do roku 1993 či PFLP) a účasti na rôznych protestných či výročných udalostiach (témou je často delegitimizácia Izraela), ktoré niekedy končia konfliktom medzi účastníkmi a izraelskými bezpečnostnými zložkami (najmä jednotka Jasam, ktorá je špeciálne určená na tento druh výtržnosti) (Rosenfeld 2012). V poslednom období narastá počet zahraničných návštev arabských krajín, ktoré vyzývajú na zničenie Izraela, avšak členovia týchto krajne ľavicových politických strán ich za nepriateľské nepovažujú.