Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Ta'al/Arabské hnutie za zmenu (AMC)

Arabské hnutie za zmenu bolo registrované ako politická strana v roku 1996, potom čo sedem predchádzajúcich pokusov zlyhalo (JWL 2012a). Od svojich počiatkov strana dúfala, že bude slúžiť ako jednotná platforma pre všetkých Arabov v Izraeli. AMC podobne ako ďalšie antisionistické strany odmieta židovský charakter štátu Izrael. Radikálny prvok je v hnutí prítomný tým, že súčasný politický režim v Izraeli považuje za nedemokratický a označuje ho za fašistický či rasistický režim (apartheid), ktorý porušuje práva arabskej menšiny v krajine a je potrebná jeho zmena (Sanders 2010, Schvindlerman 2002, Sternthal 2010). Kritizuje snahy udržiavať židovských charakter štátu, a preto napríklad ostro vystupuje proti zákonu o návrate (Law of Return), ktorý umožňuje každému človeku židovského pôvodu, nech sa nachádza kdekoľvek na svete, právo vrátiť sa ako nový prisťahovalec do Izraela a získať tu občianstvo (Cohen-Almagor 2009a). Argumentuje, že tento zákon je dôkazom, že Izrael je "rasistický štát" a mal by byť zrušený (Green 2012). Zástancovia zákona však uvádzajú, že ľudia nežidovského pôvodu môžu získať občianstvo napríklad naturalizáciou a podobne (viac viď Deshowitz 2003). Hnutie presadzuje tiež zmenu Deklarácie nezávislosti, národných symbolov, vrátane hymny a vlajky (Frisch 2011: 33). Sudca Najvyššieho súdu, Aharon Barak, však považuje zákon o návrate a štátne symboly reflektujúce obnovu židovského národa za kľúčové charakteristiky, ktoré formujú minimálnu definíciu štátu Izrael ako židovského štátu (HCJ5478/11 2011: 7).

Hnutie má, ako aj iné krajne ľavicové strany (March - Mudde 2005), odpor k súčasnému ekonomickému (a teda kapitalistickému) systému, čo sa prejavuje kritikou privatizácie respektíve otvoreného trhu a iného. Hnutie napríklad ostro protestovalo, keď sa stal Izrael v roku 2010 členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), nakoľko sa tým podľa hnutia ešte viac prehĺbia rozdiely medzi Arabmi a Židmi. Na druhú stranu bojuje za zrušenie majetkovej dane (Collins 2010, Kyzer 2010). AMC sa usiluje odstrániť všetky rozdiely v politickej oblasti medzi Židmi a Arabmi. Napríklad požaduje adekvátne zastúpenie 20% arabskej menšiny vo verejnej správe. Dosiahnuť to chce prostredníctvom 20% kvóty. Podľa správy z roku 2002 pracovalo vo verejnej sfére viac ako 6,1 % Arabov (Haider 2003: 4), v súčasnosti je zastúpenie okolo 10 percent (Kopf 2011). Okrem toho rovnosť medzi týmito dvoma národmi chce dosiahnuť vo všetkých oblastiach. Strana má vo svojom programe tiež prvky typické pre tzv. novú ľavicu. Snaží sa napríklad presadzovať environmentálne témy, genderovu rovnosť či globálnu spravodlivosť. AMC podporuje tzv. afirmatívne akcie (politika zvýhodňovania menšín), i keď ich niekedy považuje za "kozmetické rozhodnutia", a preto v tejto oblasti požaduje "fundamentálne zmeny" (Halpern 2006).

Podobne ako vyššie uvedené politické strany, aj program strany Ta'al je značne determinovaný prebiehajúcim izraelsko-palestínskym respektíve izraelsko-arabským konfliktom. Arabské hnutie za zmenu podporuje mierový proces medzi Izraelom a Palestínskou samosprávou (ICG 2012). Ten by mal podľa strany vyústiť do vzniku palestínskeho štátu v hraniciach spred Šesťdňovej vojny z júna 1967, s Východným Jeruzalemom ako hlavným mestom. Okrem toho požaduje kompletné navrátenie Golanských výšin Sýrii. V minulosti podporovala izraelské stiahnutie sa z južného Libanonu či z pásma Gazy (Frisch 2009). Izraelskú prítomnosť za Západnom brehu a výstavbu osád považuje za prejav "kolonializmu" či "imperializmu" a rovnako oponuje aj bezpečnostnej "rasistickej" bariére (Frisch 2011). Podľa hnutia majú Palestínčania "právo bojovať proti okupácií", právo na tzv. odpor (resistance), čo podľa niektorých implikuje podporu násilného ozbrojeného boja proti Izraelu (Schvindlerman 2002). Predseda strany sa vyjadril, že "politické vyjednávanie je optimálny spôsob akceptovaný medzinárodným spoločenstvom", ale dodal, že je "právom národa (Palestínčanov) rozhodnúť sa ako bojovať", napríklad aj prostredníctvom subverzívneho násilia (Jeffay 2009).

Hnutie podporilo aj unilaterálny krok Palestínskej samosprávy, ktorá v septembri 2011 žiadala o členstvo v OSN (Izrael tento krok vnímal ako porušenie dohôd z Oslo) (Medzini 2011). Jeho predseda, Ahmed Tibi, dokonca cestoval spolu s palestínskou delegáciou do New Yorku, čo v Izraeli vyvolalo nesúhlasné reakcie a opäť sa objavila otázka ohľadne lojality k štátu Izrael⁸⁴. Napríklad predseda parlamentu, Reuven Rivlin (Likud), sa vyjadril, že je nemožné, aby sa člen Knessetu pripojil ku delegácii, ktorá sa snaží zničiť Izrael ako demokratický a židovský štát (Harkov 2011b). Hovorca strany neskôr tvrdil, že "Tibi členom delegácie nebol, ale je aktívnym podporovateľom palestínskej štátnosti, čo bude vyjadrovať pri akejkoľvek príležitosti" (Harkov 2011b).

AMC vždy vytvárala spoločné kandidátne listiny pre voľby do Knessetu. V roku 1999 to bol prípad vyššie zmieňovanej politickej strany Balad a v roku 2003 sa jednalo o politickú stranu Chadaš. Voľby v roku 2006 a 2009 absolvovala v koalícii s ďalšou arabskou politickou stranou, Zjednotenou arabskou kandidátkou⁸⁵ (hebrejsky Ra'am). V každých voľbách získala len jeden mandát, ktorý vždy obsadil najvýznamnejší predstaviteľ strany, doktor Ahmed Tibi (viac Tabuľka č. 8 v prílohe). Ten je známy najmä svojimi kontaktmi na palestínskych predstaviteľov, napríklad už v roku 1984 sa v Tunise stretol s Jásirom Arafatom, čím porušil vtedajší zákon (BBC 2003b). Okamžite po podpísaní dohôd z Oslo v roku 1993 prijal Arafatovu ponuku a stal sa jedným z jeho osobných poradcov (Haaretz 2002b). Napríklad v roku 1998 sa zúčastnil na mierových rokovaniach (na palestínskej strane), ktoré vyústili do podpisu tzv. Memoranda z Wye River v roku 1998 (Jeffay 2009). Arafatovým poradcom bol oficiálne do roku 1999, nakoľko bol zvolený do Knessetu. V súčasnosti je podpredsedom parlamentu.

Strana podobne ako aj tie skôr uvedené spolupracuje s rôznymi arabskými mimovládnymi organizáciami (Adalah), záujmovými skupinami či politickými stranami. Spoločne sa zúčastňujú na rôznych demonštráciách či iných protestných podujatiach. AMC napríklad prostredníctvom demonštrácii vyjadruje sústavný odpor a nesúhlas s izraelskou bezpečnostnou politikou. Kritizovala opatrenie počas násilnej intifády al-Aksá, počas tzv. Letnej vojny s Hizballáhom (2006) či počas operácie "Liate olovo" v pásme Gaza na prelome rokov 2008-2009 (ICG 2012). Kontroverznou sa stala Tibiho účasť na demonštrácií pripomínajúcej si piate výročie (2007) začiatku izraelskej vojenskej operácie "Obranný štít", ktorá bol spustená v marci 2002 ako reakcia na samovražedné bombové útoky v Izraeli. Udalosť sa konala na Západnom brehu v Džaníne a počas nej boli samovražední útočníci oslavovaní ako martýri, ktorí položili svoje životy za Palestínu (Sternthal 2010).

Podobne ako aj iní členovia krajne ľavicových strán, aj Tibi sa zúčastňuje na rôznych konferenciách a prednáškach, ktorých cieľom často krát je, démonizovať a delegitimizovať⁸⁶ Izrael či právo židovského národa na sebaurčenie (Sabel 2009, Steinberg 2004, Yakira 2009). Klamlivé označovanie Izraela za "režimu apartheidu" a sionizmu ako rasizmu je mnohými odborníkmi považované za novú formu antisemitizmu (Dershowitz 2008, Steinberg 2012). Napríklad v apríli 2008 sa Tibi zúčastnil v katarskom meste Dauha Fóra pre demokraciu, rozvoj a voľný obchod ako líder palestínskej delegácie. Počas svojho prejavu sa napríklad propagandisticky vyjadril, že "Izrael je štát aparteidu" (Jeffay 2009). Niečo podobné sa zopakovalo aj v roku 2012, keď participoval na Medzinárodnej konferencii na obranu Jeruzalema, kde spolu s prezidentom palestínskej samosprávy, Mahmúdom Abbásom, odsúdil "judaizáciu" Jeruzalema a Izrael označil za "okupačnú mocnosť, ktorá bráni palestínskemu národu v slobode vierovyznania" (Keinon - Abu Toameh - Harkov 2012).

1. Opatrenia obrannej demokracie proti AMC

Krátko po oficiálnej registrácii strany v roku 1996 bolo podaných šesť sťažností, ktoré požadovali zvrátenie tohto rozhodnutia. "Registrátor strán" však všetky námietky zavrhol a navrhovatelia sa obrátil na Najvyšší súd. Oponenti argumentovali, že AMC (1) neguje existenciu štátu Izrael, (2) popiera existenciu Izraela ako židovského štátu, (3) poskytuje úkryt pre ilegálnu činnosť, a (4) je v konflikte záujmov pre aktivity straníckeho lídra, ktorý je konzultantom predsedu Palestínskej samosprávy, Jásira Arafata a snaží sa kandidovať vo voľbách do Knessetu (Cohen-Almagor 2001). Právne sa opierali najmä o článok 5 v zákone o politických stranách z roku 1992 a článok 7 novelizovaného Základného zákona Knesset (PPL 1992, BLK 1958). Tieto tvrdenia založili na cieľoch politickej strany, ktoré definovali Izrael ako "štát všetkých jeho občanov" či vyjadrovali "podporu izraelsko-palestínskeho mierového procesu, za účelom vzniku nezávislého palestínskeho štátu v hraniciach spred roka 1967" a "Východným Jeruzalemom ako hlavným mestom" (Cohen-Almagor 1997b: 104). Okrem toho strana sa usilovala presadzovať "právo návratu" pre palestínskych utečencov. Sťažovatelia tiež vyhlasovali, že stanovy strany obsahujú implicitnú agendu, a teda, že "skutočným" cieľom AMC je najprv presadiť dvojštátne riešenie a neskôr pracovať na zničení štátu Izrael. Odôvodňovali to tým, že PLO vo svojej Charte deklaruje zničenie Izraela, predsedu strany Ahmed Tibi identifikovali s PLO a napokon, že Tibiho ciele sú podobné ako má PLO (PCA 2316/96 1996).

Najvyšší súd v apríli 1996 judikoval, že "Registrátor strán" by mal opätovne preskúmať všetky fakty a vyniesť nový verdikt. Registrátor vyhovel a napokon stranu oficiálne registroval. Následne Najvyšší súd zhodnotil toto rozhodnutie a uviedol, že nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil, že ciele alebo činy strany sú odopierajú Izraelu právo na existenciu (Cohen-Almagor 1997b: 105, Neuberger 2009: 201). Sudca Michael Chešin konštatoval, že tvrdenie "Izrael by mal byť štátom pre všetkých jeho občanov" nepodkopáva existenciu štátu Izrael ako židovského štátu, nakoľko Izrael už štátom pre všetkých občanov bez rozdielu je, čo uvádza aj Deklarácia nezávislosti (PCA 2316/96 1996). V otázke palestínskych utečencov sa vyjadril, že AMC sa zaujíma o ich budúcnosť a príjme akékoľvek riešenie, ktoré vznikne po rokovaniach medzi Izraelom a PLO, čo nevyhnutne nevedie k popieraniu židovského charakteru štátu (Cohen-Almagor 2001). Podobne aj Východný Jeruzalem, ako hlavné mesto palestínskeho štátu, neničí existenciu Izraela ako židovského štátu. Navyše Izrael bol židovským štátom aj pred Šesťdňovou vojnou, kedy Východný Jeruzalem nebol súčasťou Izraela (PCA 2316/96 1996).

Čo sa týka obvinenia z možných ilegálnych aktivít strany, sudca Chešin argumentoval, že Ahmed Tibi bol síce konzultantom Arafata v čase, keď bola PLO deklarovaná ako teroristická organizácia a styky s ňou boli zakázané, avšak neskoršie vyšetrovanie bolo zastavené generálnym prokurátorom ako neodôvodnené (Cohen-Almagor 1997b: 106). Ďalší dôkaz potvrdzujúci ilegálne aktivity strany predložený nebol. Súd odmietol, že by AMC mala byť diskvalifikovaná pre konflikt záujmov predsedu strany. Tibi uviedol, že ak bude účasť strany na voľbách schválená Ústrednou volebnou komisiou, tak rezignuje na svoj post poradcu predsedu PLO (PCA 2316/96 1996). Súd judikoval, že je náročné vylúčiť z volieb celú kandidátnu listinu len kvôli jednej osobe a dodal, že "Registrátor strán" nemá právomoc odmietnuť registráciu strany z dôvodu konfliktu záujmov (Cohen-Almagor 2001, PCA 2316/96 1996).

Ohľadne implicitnej agendy hnutia sudca Chešin uviedol, že súd by sa mal okrem oficiálnych publikácií a explicitných cieľov usilovať aj o preskúmanie skutočných úmyslov politickej strany. Avšak odmietol všetky predložené dôkazy. Tvrdil, že PLO už nemožno stotožňovať s ich Chartou, nakoľko podpísaním dohôd z Oslo medzi nimi a Izraelom došlo k explicitnému uznaniu štátu Izrael a Arafat odmietol násilie a terorizmus. Na druhú stranu Izrael uznal PLO ako reprezentanta palestínskeho národa. Chešin rovnako odmietol stotožňovať Tibiho s PLO, nakoľko nebol jeho členom a jeho pozícia poradcu bola obmedzené na samotný mierový proces (Cohen-Almagor 1997b: 104-105). AMC tak bola oficiálne registrovaná ako politická strana a mohla sa zúčastniť volieb do Knessetu v roku 1996.

Podozrenia z podpory terorizmu sprevádzali predsedu hnutia aj neskôr. Napríklad počas intifády al-Aksá sa v novembri 2001 v Ramalláhu (spolu s Mohammedom Barakehom z Chadašu) stretol s Abdulom Rahimom Maluáhom, zástupcom generálneho tajomníka palestínskeho teroristického hnutia Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny (PFLP) (Schvindlerman 2002). Členovia tejto organizácie len mesiac predtým spáchali atentát na izraelského ministra turizmu, Rechavama "Gandhi" Ze'eviho (Pedahzur 2010). Na stretnutí bol prítomný aj Jásir Arafat a Tibi poznamenal, že Maluáh "je dôležitý politický vodca" (HS 2001). Vtedajší izraelský premiér, Ariel Šaron, potom požiadal generálneho prokurátora, Elyakima Rubinsteina, o začatie vyšetrovania proti týmto dvom poslancom, nakoľko sú podozriví s "kontaktovania zahraničných agentov a teroristickej organizácie". Neskôr sa však generálny prokurátor a štátny žalobca rozhodli nespustiť vyšetrovanie, bez toho aby uviedli bližšie detaily (Alon - Nir 2001). Avšak Rubinstein dodal, že nesúhlasí s Tibiho argumentom, že PFLP je "národno-oslobodzovacie hnutie bojujúce proti izraelskej okupácii". Okrem toho tiež varoval, že stretnutia s "určitými elementmi" za "istých okolností" by mohli byť považované za trestný čin, na ktorý sa poslanecká imunita nevzťahuje (Alon - Nir 2001).

V decembri 2001 chcel Tibi, opäť s Barakehom, navštíviť Ramalláh. Avšak na kontrolnom stanovišti odmietli predložiť preukazy totožnosti, a tak medzi nimi a vojakmi vypukol pästný súboj. Barakeh tiež niekoľkých vojakov opľul. Neskôr generálny prokurátor zastavil trestné stíhanie oboch poslancov a odporučil, aby boli postavení pred Etický výbor Knessetu, ktorý ich následne pokarhal za nevhodné správanie (Alon 2004b). Obaja sa obrátili na Najvyšší súd, ktorý však v januári 2002 rozhodnutie potvrdil a dodal, že člen Knessetu nemá automatické právo vstúpiť do oblasti, ktorá je vyhlásená za "uzavretú" (Alon 2004b).

Počas izraelskej vojenskej operácie "Obranný štít" na Západnom brehu sa Tibi zúčastňoval na rôznych akciách proti izraelským vojakom. Z tohto dôvodu mu Knesset v júni 2002, na základe iniciatívy Michaela Eitana (Likud), odobral imunitu garantujúcu slobodu pohybu na miestach, ktoré sú inak izraelským občanom neprístupné (Gilbert 2002). Dôkazom týchto "protištátnych aktivít" bolo video, ktoré zachytávalo násilný stret medzi Tibim a príslušníkmi IDF. Tibi sa spolu s ďalšími demonštrantami pokúšal odstrániť zátarasy pri Ramalláhu, nakoľko sa mienil stretnúť s Jásirom Arafatom⁸⁷. Okrem toho v apríli 2002 porušil vojenské uzatváracie nariadenie, nakoľko navštívil utečenecký tábor v Džaníne. Palestínsky odpor proti IDF označil za "akt heroizmu" a izraelské vojenské akcie neoznačil za "masakre" ako mal vo zvyku, ale rovno za "vojnové zločiny" (Shuman 2002). Neskôr sa Tibi obrátil na Najvyšší súd, ktorý však prípadom odmietol zaoberať (Ettinger - Reinfeld - Sobleman 2002). Knesset mu imunitu napokon neodobral (Kahn 2011).

Na konci roku 2002 prišiel ďalší pokus diskvalifikovať stranu respektíve jej predsedu, Ahmeda Tibiho, z parlamentných volieb, ktorá sa mali konať v januári 2003. Možnosť eliminovať jednotlivca z volieb bola umožnená vďaka prijatému dodatku z mája 2002 ku Základnému zákonu Knesset (viď vyššie). Iniciátorom vylúčenia bol Michael Eitan (Likud), ktorý tvrdil, že Tibi robí v Izraeli "public relations" Jásirovi Arafatovi, podporuje palestínsky terorizmus počas intifády a mobilizuje podporu pre ňu medzi izraelskými Arabmi. Ďalej bol obvinený z toho, že využíva svoj mandát v Knessete v záujme Arafata (Alon - Ettinger 2002, Neuberger 2009: 202). Hnutie malo byť vylúčené z volieb na základe toho, že "podporuje ozbrojený boj teroristickej organizácie proti štátu Izrael". Dôkazmi mali byť niektoré z vyššie uvedených incidentov. Ústredná volebná komisia (CEC) sa tesným hlasovaním rozhodla pre vyradenie hnutia z volieb (Adalah 2003). Predseda komisie, sudca Najvyššieho súdu, Michael Chešin, bol proti diskvalifikácii, čo relatívne vopred predurčilo rozhodnutie Najvyššieho súdu, na ktorý sa Tibi (prostredníctvom NGO Adalah) obrátil (Shamir - Weinshall-Margel 2005).

Tibi namietal, že dodatok ku zákonu jasne nedefinuje čo je to "teroristická organizácia"⁸⁸ a kritizoval, že v Izraeli to nie je Knesset, kto klasifikuje a určuje teroristické organizácie, ale exekutívna moc. Podľa neho a Adalah tak dochádza k porušovaniu princípu deľby moci, nakoľko exekutíva určuje, ktorá skupina je teroristická organizácia, a ktorá politická strana či jednotlivec sa nemôže uchádzať vo voľbách do Knessetu (viď Pedahzur 2002: 75, Pedahzur 2004). Okrem toho tiež namietali, že slovo "podpora" je veľmi vágne a široké a pri obvinení by mali byť preložené jasné informácie, o akú teroristickú organizáciu išlo a tiež je potrebné, presne špecifikovať formu podpory (Adalah 2003). V januári 2003 Najvyšší súd rozhodnutie CEC pomerom hlasov 7:4 zvrátil (BBC 2003a). Vo svojom rozhodnutí sa námietkami mimovládnej organizácie Adalah nezaoberal, ale uviedol, že predložené dôkazy nie sú dostatočné, aby bolo možné zabrániť kandidatúre Ahmeda Tibiho v parlamentných voľbách (Barak 2008: 29, Neuberger 2009: 203).

Ahmed Tibi podobne ako vyššie zmienení členovia Knessetu, napriek ilegálnosti niekoľkokrát navštívil krajiny, ktoré sú v Izraeli oficiálne vedené ako "nepriateľské štáty". Napríklad na začiatku roku 2005 sa v Libanone (spolu s Azmim Bišárom) zúčastnil pohrebu bývalého libanonského premiéra Rafíka Harírího, ktorý zahynul pri bombovom útoku niekoľko dní predtým (Izenberg 2006). Tibi síce žiadal ministerstvo vnútorných záležitostí o povolenie vycestovať, ale to mu bolo zamietnuté (JPost 2007). Generálny prokurátor, Menachem Mazuz, napokon vyšetrovanie nespustil, pretože Tibi cestoval za účelom "trúchlenia", avšak varoval ho pre budúcnosť (Izenberg 2006). To však nebolo nič platné, pretože Tibi Libanon navštívil v máji toho istého roku a opäť bez potrebné povolenia. Podľa vlastných slov bol "skloniť svoju hlavu padlým obetiam za Palestínu" (Nahmias 2005). Avšak v tomto prípade už Mazuz kriminálne vyšetrovanie začal. Tibi sa bránil, že on Libanon za nepriateľský štát nepovažuje a neporušil žiaden zákon a dodal, že sa stretol s libanonskými vládnymi politikmi, ktorí ho oficiálne pozvali. V reakcii na trestné stíhanie sa v libanonskom Bejrúte konala demonštrácia, ktorá mala vyjadriť podporu a solidaritu s Tibim. Okrem predstaviteľov PLO sa na nej zúčastnili aj rôzne libanonské frakcie či dokonca aj niektorí členovia libanonského parlamentu (Mizrachi 2005). Celé vyšetrovanie však bolo v roku 2008 uzatvorené (MQGI 2012).

Menší rozruch (hlavne v Knessete) vyvolala Tibi povolená cesta do Jemenu v roku 2008, kde sa v rámci konferencie ku "dňu zeme" (Land Day) stretol aj s prezidentom tejto krajiny, Ali Abdulláhom Salehom, s ktorým sa rozprával o dôležitosti podpísania dohody o zmierení medzi Fatahom a Hamasom (dohoda bola podpísaná dva týždne predtým v hlavnom meste Jemenu, Saná) (Roffe-Ofir 2008). Problematickou sa stala najmä spiatočná cesta, na ktorej sa Tibi zastavil v Bejrúte. Ten však tvrdil, že sa plánoval zastaviť v Libanone, nakoľko je to "bežná zastávka na leteckej trase Jemen-Jordánsko" (Roffe-Ofir 2008). Predseda AMC bol "potrestaný" až v novembri 2010, avšak za jeho cestu za Muammarom Kaddáfim do Líbye, kam išiel spolu s ďalšími arabskými členmi parlamentu. Vtedy bol pokarhaný Etickým výbor ako jediný, nakoľko necestoval prvýkrát bez povolenia (Sofer 2010d). Toto napomenutie však nebolo ani prvým a ani posledným (viď nižšie), pretože napríklad v júni 2003 dostal disciplinárny trest od Etického výboru, nakoľko ostro kritizoval operácie izraelskej armády v Gaze. Vtedy sa nemohol zúčastniť jeden deň na zasadaní pléna Knessetu (USDS 2005).

V januári 2009 bola vyvinutá snaha diskvalifikovať stranu z volieb do Knessetu. Žiadateľom bol Michael Ben-Ari, poslanec za krajne pravicovú stranu Národná jednota, ktorí tvrdil, že hnutie neuznáva Izraelu právo na existenciu a podporuje terorizmus prostredníctvom cestovania do "nepriateľských krajín". Ako dôkaz uviedol, že predseda strany, Ahmed Tibi, letel v roku 2008 cez Libanon a stretol sa s arabskými predstaviteľmi (sýrsky prezident, libanonský prezident a predstavitelia Kataru) (Rosenzweig - Shany 2011). Ústredná volebná komisia sa väčšinou hlasov rozhodla neumožniť strane kandidovať vo voľbách (Kremnitzer 2009). Rozhodnutie vylúčiť stranu kritizoval aj generálny prokurátor, Menachem Mazuz, najmä z dôvodu nejasných a nedostatočných dôvodov (Glickman 2009a). Komisiu ovplyvnili aj vyjadrenia predstaviteľov strany ohľadne práve prebiehajúcej vojenskej operácie "Liate olovo" v pásme Gaza (bola reakciou na raketové ostreľovanie juhu Izraela z tohto územia), keď napríklad uviedli, že Izrael sa "snaží o genocídu civilného obyvateľstva a vraždenie deti". Okrem toho nepriamo vyjadrili sympatie k teroristickému hnutiu Hamas. Tibi rezultát komisie komentoval, že "Izrael je rasistický štát", ktorý porušuje jeho práva (Glickman 2009b). Strana sa však obrátila na Najvyšší súd, ktorý výnos komisie pre nedostatočné dôkazy jednohlasne zvrátil. Sudca Edmud Levy mal výhrady len ohľadne strany Balad (viac viď vyššie pri strane Balad, nakoľko súd sa zaoberal oboma prípadmi (EA 2011).

Vyjadrenia nepriamo podporujúce Hamas pokračovali aj počas rozhodovacieho procesu Najvyššieho súdu. Vo januári 2009 (počas konfliktu v Gaze) Ahmed Tibi v izraelskom televíznom programe bránil Hamas, napríklad aj tým, že odmietol odsúdiť Chartu Hamasu, ktorá vyzýva na zabíjanie Židov a viní ich z takmer všetkých svetových konfliktov za posledných niekoľko sto rokov (križiacke výpravy, Francúzska revolúcia, Prvá a Druhá svetová vojna atď.). Okrem toho dodal, že sa často cez telefón "rozprával s (lídrom Hamasu, Ismaelom) Haníjom a Mahmúdom Al-Zaharom (ministrom zahraničných vecí Hamasu), ktorí sú mu blízki ako bratranci, i keď ich pohľady na rovnaké otázky sa niekedy líšia" ... "ale nikdy o nich nepovie, že sú teroristickou organizáciou" (Youtube 2009).

V auguste 2009 participoval na kongrese Fatahu, na ktorom niektorí členovia (najmä z Brigád mučeníkov al-Aksá) vyjadrili ochotu viesť ozbrojený boj proti štátu Izrael, ak zlyhajú mierové rokovania a oni nedosiahnu to, čo chcú (Hollander 2009). Tibi sa napríklad vyjadril, že budúci palestínsky štát by mal byť "vyčistený od osadníkov" a Izrael odkázal, aby "vypadol z Palestíny, z našich duší" (Khoury - Ashkenazi 2009). Niektorí poslanci žiadali predsedu parlamentu, Reuvena Rivlina, aby Tibi "potrestal", ten však uviedol, že jeho úlohou nie je cenzurovať ostatných členov Knessetu (Khoury - Ashkenazi 2009).

V októbri 2010 navštívil vo väzení sediaceho Marwana Barghoutiho, vodcu Tanzímu⁸⁹, ozbrojenej frakcie Fatahu a vyzval na jeho prepustenie. Okrem toho dodal, že "Barghouti je súčasťou palestínskeho boja a mal by byť aj súčasťou jeho vedenia, miesto sedenia vo väzení (Harkov 2011d). Líder Tanzímu je odsúdený na päť doživotných trestov za vraždy a riadenie početných teroristických útokov, medzi nimi aj samovražedné, na izraelských civilistov (Rubin - Rubin 2005). Ahmed Tibi má vo všeobecnosti dlhodobo dobré vzťahy s predstaviteľmi Fatahu. Napríklad v roku 2007 mal prejav na podujatí pripomínajúcom si 42. výročie založenie tejto organizácie, kde okrem iného vyzdvihol historickú úlohu Jásira Arafata a dodal, že "palestínsky boj bude pokračovať, pokiaľ nebude celá Palestína oslobodená a nevznikne palestínsky štát na územiach spred vojny v roku 1967" a kritizoval Izrael, že "chce odstrániť všetky palestínske deti, ženy a starších, s cieľom zničiť koncept palestínskej slobody a nezávislosti" (Waked 2007). Niečo podobné sa zopakovalo aj v novembri 2011 počas podujatia siedmeho výročia úmrtia Jásira Arafata.

Tibi bol za niektoré svoje činy či vyjadrenia potrestaný Etickým výborom Knessetu. Napríklad v júni 2011 ho výbor pokarhal za jeho májovú účasť na káhirskom slávnostnom jednotiacom ceremoniály medzi Hamasom a Fatahom. Dôvodom bolo zanedbanie si povinnosti, nakoľko každý člen Knessetu musí získať povolenie na vycestovanie do zahraničia, ak cesta nie je hradená parlamentom alebo samotným poslancom. Cesta do egyptskej Káhiry bola totiž financovaná palestínskou organizáciou (Lis 2011b). Opäť v januári 2012 dostal od Etického výboru disciplinárny trest a jeden týždeň sa nemohol zúčastňovať zasadaní pléna Knessetu a jeho rôznych výborov. Ako príčinu výbor uviedol kontroverznú báseň, ktorú Tibi zložil a zarecitoval ("so sexuálnymi narážkami a šovinistickým jazykom") v parlamente (Harkov 2012d). Tibi si prostredníctvom nej robil žarty s poslankyne Anastázie Michaeliovej (Bejtejnu Izrael) (Lis 2012). O niekoľko týždňov neskôr bol opäť Etickým výborom Knessetu penalizovaný jednomesačným zákazom jednominútových prejavov. Dôvodom bola verbálna konfrontácia medzi Tibim a predsedom tohto výboru, Jicchakom Vakninom (Šas) (Haaretz 2012).

V marci 2012 ho výbor pokarhal, za jeho vyjadrenie počas prejavu, ktorý mal v Ramalláhu, kde sa zúčastnil podujatia s názvom "Deň Šahídov⁹⁰ (mučeníkov)". Tibi povedal, že "v histórii národov a ich bitiek je palestínsky šahíd na vrchole slávy. Šahíd je symbolom domoviny. Chcem požehnať tisícky šahídov doma aj v zahraničí a gratulujem naším aj vaším šahídom vnútri Zelenej línie, a teda tým, ktorých chcú okupanti označovať za teroristov, ale my hovoríme, že nie je nič vyššie ako zomrieť za svoju domovinu. Okupant je skutočným teroristom, avšak v Izraeli je považovaný za hrdinu či člena vlády" (Azulay 2012). Výbor to odôvodnil, že jeho poznámky možno vnímať ako prejavenie sympatií k terorizmu a násiliu, i keď priznal, že pre Palestínčanov môže mať slovo šahíd odlišný význam. Tibi zas dodal, že to len "izraelská ignorancia spája mučeníctvo s terorizmom" (Harkov 2012c). Podľa niekoľkých názorov sa tento prejav stane hlavnou príčinou pre diskvalifikáciu strany a Tibi pri najbližších voľbách do Knessetu (Harkov 2012e).

Ahmed Tibi mal v apríli 2012 porušiť tzv. boycott law⁹¹, ktorý bol prijatý v júli 2011. Počas návštevy Kanady vyzval jej obyvateľov, aby nekupovali produkty vyrobené v osadách na Západnom brehu. Osady označil za "rakovinu, ktorá sa šíri po celej Palestíne a je potrebné ju vyliečiť a odstrániť" (Harkov 2012d). Zákon umožňuje občanom podať civilnú žalobu proti osobám alebo organizáciám, ktoré vyzývajú na ekonomický, kultúrny alebo akademický bojkot fyzických alebo právnických osôb či iných entít (produkty) len pre ich afiliáciu k štátu Izrael, izraelským inštitúciám alebo regiónom, ktoré sú pod Izraelskou kontrolou" (LPHSITB 2011). Okrem toho zakazuje vláde v obchodovaní so spoločnosťami, ktoré iniciovali alebo konajú v súlade s týmto bojkotom (LPHSITB 2011). Pri zistení porušenie zákona je súd oprávnený žiadať o náhradu škody, prípadne jednotlivci alebo organizácie môžu prísť o rôzne výhody, napríklad daňové oslobodenie či účasť na verejných obstarávaniach (LPHSITB 2011). Zákon bol široko kritizovaný, napríklad Izraelský demokratický inštitút uviedol, že podomieľa slobodu politického prejavu (Kremnitzer - Fuchs 2011), prípadne organizácia, NGO Monitor, monitorujúca antiizraelské mimovládne organizácie nepovažuje zákon za vhodný prostriedok ako bojovať s tzv. BDS (Boycott-Divestment-Sanctions) hnutím (viac viď. NGO Monitor 2011). Početné organizácie (napríklad radikálny Guš Šalom, Adalah, Šalom Achšav) podali sťažnosť na Najvyšší súd, pretože podľa nich "nedemokratický a neústavný" (Knell 2011). Prípad v súčasnosti stále prebieha.

Aj v prípade Ahmeda Tibi existujú snahy, zbaviť ho či už poslaneckej imunity alebo mandátu v Knessete. Napríklad v marci 2012 takú iniciatívu vyvinul Danny Danon (Likud), nakoľko Tibi podľa neho podporuje terorizmus. Tibi sa na svojom Facebookovom profile vyjadril, že "Gaza musí byť silnou" a "zostať neochvejnou", aby mohla čeliť "izraelskej agresii" (Harkov 2012b). V tom čase však milión obyvateľov južného Izraela ohrozovali ďalšie mínometné a raketové útoky islamistov z pásma Gazy (ITIC 2012c). Prípadne iná poslankyňa za Likud, Cipi Hotovely, pripravuje návrh zákona, ktorý by znemožnil vyjadrovanie podpory ozbrojenému boju proti Izraelu alebo teroristickým organizáciám, pričom by za jeho porušenie hrozil trest straty mandátu v Knessete. Súčasná sankcia (dočasné suspendovanie z parlamentu) nie je vraj dostatočná, aby odradila poslancov podporovať terorizmus (Harkov 2012b).

6.