Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

6.2. Nástroje obrannej demokracie v Izraeli

Podľa Pedahzurovej typológie možno Izrael na základe vyššie uvedených opatrení voči krajne ľavicovým stranám zaradiť na pomedzie medzi obrannou a immúnou demokraciou, pričom viac dominuje obranný rys. Obranná demokracia v Izraeli disponuje vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v regióne širokou paletou opatrení, ktorých cieľom je ochrániť demokraciu, ale najmä samotný štát Izrael a jeho židovský charakter. Ochrana židovského charakteru krajiny je špecifickým a hlavným rysom izraelskej obrannej demokracie. Izrael používa ako ústavno-právne nástroje, tak aj administratívno-právne a trestno-právne opatrenia (Klump 2001). Ide teda najmä o legislatívne nástroje, terminológiou Giovanniho Capocciu ide o "militantné stratégie" (Capoccia 2007). Štát Izrael síce nemá písanú ústavu, avšak silu ústavného zákona suplujú tzv. Základné zákony. Čo sa týka obrannej demokracie, tak najčastejšie implementovaným ústavno-právnym nástrojom je Základný zákon Knesset (1958) s jeho početnými dodatkami. Jednotlivé dodatky boli prijaté v reakcii na predchádzajúce udalosti (viď vyššie). Z pohľadu demokracie je jedným z najväčších zásahov do politických práv zabránenie politickej strany v možnosti zúčastniť sa parlamentných volieb, a práve to umožňuje tento Základný zákon. Podľa dodatku z roku 1985 bude strana diskvalifikovaná ak bude (1) popierať existenciu Štátu Izrael ako štátu židovského národa, (2) popierať demokratický charakter štátu a (3) podnecovať k rasizmu (BLK 1985).

V roku 2002 bolo k vyššie uvedenému pridané, že je možné zabrániť v kandidovaní aj jednotlivcovi na určitej kandidátnej listine. K dôvodom na takýto postup bola pripojená explicitná alebo implicitná "podpora ozbrojeného konfliktu alebo teroristickej organizácie v boji proti Štátu Izrael" (Neuberger 2009). Posledný dodatok bol k tomuto Základnému zákonu schválený v roku 2008 a uvádza, že občania, ktorí navštívili nepriateľský štát bez povolenia od ministra vnútorných záležitostí v priebehu siedmych rokov, predchádzajúcich dňu podania kandidátnej listiny pre voľby, budú diskvalifikovaný z volieb do Knessetu, nakoľko budú považovaní za podporovateľov ozbrojeného boja proti štátu Izrael, ak sa nepreukáže opak (Izenberg 2009). V podobnom duchu je napísaný aj zákon o politických stranách z roku 1992, ktorý umožňuje neregistrovať stranu ak (1) popiera existenciu Izraela ako židovského a demokratického štátu, (2) podnecuje k rasizmu a (3) existuje presvedčivý dôkaz, že strana bude slúžiť ako úkryt pre ilegálnu činnosť (PPL 1992).

Pokusy diskvalifikovať politické strany z volieb do Knessetu boli uskutočnené proti všetkých štyrom skúmaným stranám, nakoľko podľa žiadateľov porušovali niektoré z vyššie uvedených predpokladov pre zákaz. Avšak ani v jednom prípade nedošlo k vylúčenie strany z parlamentných volieb. Rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie (CEC) boli zvrátené Najvyšším súdom. Ten síce myšlienku obrannej demokracie neodmietal, ale uvádzal, že takéto opatrenia by mali byť použité len vo výnimočných prípadoch. Na druhú stranu priznal, že v niektorých prípadoch bola strana na hrane. Tak to bolo napríklad v roku 2003 v prípade strany Balad, ktorej predseda Azmi Bišára, svojimi vyjadreniami podporoval ozbrojené teroristické hnutie Hizballáh. Vtedy sudca Michael Chešin uviedol, že strane umožnil kandidovať, pretože "izraelská demokracia je silná a môže tolerovať nezvyklé prípady" (Alon - Ettinger 2003). Prípadne v roku 2011 súd, počas odôvodňovania zvrátenia rozhodnutia CEC poznamenal, že znepokojenie vzbudzuje latentné napojenie strany Balad na teroristickú organizáciu PFLP (EA 2011).

Po zosumarizovaní rozhodnutí Najvyššieho súdu možno povedať, že politickú stranu v Izraeli je možné diskvalifikovať vtedy, ak sú CEC a Najvyšší súd presvedčení, že hrozba pre demokraciu vychádza z dominantných rysov (cieľov) strany, ktoré sú kľúčové a nie z marginálnych vecí, ktorých dopad na ideológiu alebo fungovanie strany je zanedbateľný (EA 1998a). Tieto diskvalifikačné ciele musia byť získané z explicitných vyjadrení a činnosti strany. Okrem toho tieto ciele musia byť praktické a strana sa ich musí pokúšať implementovať (EA 2003) Navyše tieto činy nesmú byť sporadické ale mali by byť skôr systematické a mať opakujúci charakter. Napokon dôkazy, ktoré sú prezentované v prospech vylúčenia strany musia byť presvedčivé, jasné a nepochybné (EA 2011).

S ohľadom na popieranie židovského charakteru štátu ako základu pre diskvalifikáciu strany musí byť dokázané, že kandidátka sa snaží zničiť kľúčové charakteristicky "minimálnej" definície Izraela ako židovského štátu⁹². Čo sa týka podpory ozbrojeného boja teroristickej organizácie proti štátu Izrael ako jedenej z možných príčin vylúčenia strany z volieb, musí byť preukázané, že listina (alebo kandidát) predstavuje súčasť organizácie vedúcej ozbrojený boj proti štátu alebo podporuje tento boj, či už materiálne alebo politicky. Táto podpora však musí predstavovať centrálny rys kandidátnej strany a musí isť o systematickú činnosť, čo je potrebné dokázať jednoznačnými dôkazmi (EA 2003, EA 2011).

Voči procesu diskvalifikácie politických strán existuje kritika, nakoľko Ústredná volebná komisia, ktorej úlohou je autorizovať kandidátnej listiny do najbližších parlamentných volieb (Volebný zákon z roku 1969), je politickým orgánom, ktorý sa skladá z členov (a delegátov) strán prítomných v Knessete. Predsedom komisie je sudca Najvyššieho súdu. Dôvodom je najmä obava z možnej politizácie jej rozhodnutí a možnosti zbaviť sa politických oponentov (Pedahzur 2002, Kremnitzer 2005). Okrem toho Raphael Cohen-Almagor uvádza, že hoci Najvyšší súd slúži ako konečný garant práv, na ktorý sa môže politická strana obrátiť, tak je "nesprávne", že na prvom mieste nie je súdny orgán (Cohen-Almagor 1994b).

Ďalšie opatrenia obrannej demokracia v Izraeli voči krajne ľavicovým stranám spadajú do kategórie administratívno-právnych nástrojov, čiže zriaďovanie inštitúcií monitorujúcich extrémizmus. V tomto smere hrá v Izraeli hlavnú úlohu spravodajská služba Šabak (Šin Bet), ktorá má vo svojej štruktúre špeciálne zriadené oddelenia zaoberajúce sa ľavicovým a arabským extrémizmom. Nielen vo vzťahu k politickým stranám môže podľa zákona z roku 2002 mariť a zabraňovať ilegálnej činnosti, ktorej úmyslom je poškodzovať bezpečnosť štátu, jeho inštitúcie alebo demokratický režim (ISAL 2002). Služba monitoruje aj možné kontakty izraelských občanov s teroristickými hnutiami. V roku 2007 riaditeľ služby, Yuval Diskin, deklaroval, že Šabak bude monitorovať aj "subverzívnu činnosť proti židovskej identite štátu" a organizácie, ktoré odmietajú židovský charakter štátu Izrael, aj keď budú konať v súlade so zákonom a nebudú používať násilia (Khoury - Yoaz 2007).

K administratívno-právnym opatreniam patria napríklad aj disciplinárne tresty Etického výboru Knessetu, ktoré boli prijímané proti jednotlivým členom vybratých politických strán. Dôvodmi boli rôzne porušenia etického kódexu izraelského parlamentu: verbálne útoky na ostatných členov Knessetu; prirovnávanie židovských poslancov k nacistickým zločincom a heilovanie; prirovnávanie vlády k masovým vrahom; vulgárne prejavy proti príslušníkom IDF; pokusy o fyzickú inzultáciu členov parlamentu; fyzické útoky na ochranku Knessetu; participácia na demonštrácii s protiizraelskou tematikou podporujúcou terorizmus; účasť na flotile organizovanej teroristickým hnutí s cieľom ilegálne vstúpiť do pásma Gazy; cestovanie do zahraničia bez povolenia (Egypt, Líbya, Libanon), a ktoré bolo financované z externých zdrojov a nie parlamentom a podobne. Disciplinárnymi trestami boli niekoľko dňové zákazy účastniť sa zasadaní pléna Knessetu a jeho výborov a podvýborov (nevzťahuje sa to na zasadnutia, v ktorých sa hlasuje), prípadne obmedzenia rečníckych prejavov, pokarhanie a iné. Aj v tomto prípade mohli byť niektoré rozhodnutia ovplyvnené určitou politizáciou problematiky.

Voči niekoľkým členom štyroch skúmaných strán boli a sú vyvíjané snahy odobrať či obmedziť im poslaneckú imunitu. Cieľom odobratia imunity mala byť možnosť začatia trestného stíhania voči poslancom, ktorí sa zúčastňovali napríklad na podujatiach Organizácie pre oslobodenie Palestíny (PLO), alebo navštívili krajiny, ktoré sú v Izraeli považované za nepriateľské a vyjadrili tam podporu pre teroristické organizácie. V prípadoch, keď im bola odobratá trestno-právna imunita sa daní poslanci obrátili na Najvyšší súd, ktorý rozhodol, že na dané činy a prejavy sú chránené poslaneckou imunitou (napríklad prípad Azmiho Bišáru). V roku 2002 bol však prijatý dodatok ku zákonu o poslaneckej imunite, podľa ktorého už poslanec nemohol použiť imunitu na prejavy podporujúce ozbrojený boj nepriateľským štátom alebo teroristickou organizáciou (Shamir - Weinshall-Margel 2003).

Okrem odobratia imunity existuje možnosť jej obmedzenia, respektíve straty parlamentných privilégií (napríklad slobodu pohybu⁹³, právo mať diplomatický pas, nárok na finančný príspevok, ak by člen Knessetu potreboval právnu pomoc a právo cestovať do krajín, ktoré nemajú s Izraelom diplomatické styky). V prípade týchto odobratí Najvyšší súd rozhodol, že tento druh právomoci Knessetu (teda jeho výboru House Committee) možno využiť len na zabránenie budúcemu zločinu (nie ako trest! za predchádzajúci čin), a potom len na základe faktických dôkazov, ktoré indikujú nebezpečenstvo reálneho zločinu uskutočneného ako dôsledok možného jednania člena Knessetu (KMIRDL 1951, Segal 2002). V súčasnosti má imunitu odobratú Sajid Nafa (Balad) a je voči nemu vedené trestné stíhanie, pričom prípad stále prebieha. Niektoré parlamentné privilégia stratila v roku 2010 aj Hanín Zuabíová a kauza takisto pokračuje, preto bude zaujímavé sledovať konečný verdikt súdov ako aj prípadné judikáty toho Najvyššieho.

Čo sa týka trestno-právnych opatrení obrannej demokracie je potrebné uviesť, že ani jeden sledovaný politický subjekt - a až na výnimku hovorcu strany PLP, Adam Kellera - a ani jeho člen nebol v sledovanom období odsúdení do väzenia⁹⁴. Síce v mnohých prípadoch existovali snahy implementovať trestno-právne opatrenia, tak vo väčšine prípadov bolo trestné stíhanie prerušené alebo uzatvorené, predovšetkým pre nedostatok dôkazov, prípadne nebolo ani začaté. Na druhú stranu niekoľko veľmi dôležitých prípadov stále prebieha (napríklad návšteva nepriateľskej krajiny, Sýrie, Sajídom Nafom, účasť Hanín Zuabíovej na flotile do pásma Gaza v máji 2010, trestné stíhanie proti Mohammedovi Barakehovi za fyzické napadnutie verejných činiteľov).

Väčšina trestno-právnych nástrojov sa týkala ohrozovania národnej bezpečnosti alebo sa k tejto problematike vzťahovala. Medzi najzávažnejšie kauzy nepochybne patrila zahraničná cesta predsedu strany Balad, Azmiho Bišáru, do Libanonu krátko po tzv. Letnej vojne v roku 2006. Bišára bol na základe platného izraelského trestného zákonníka obvinený z ohrozovania národnej bezpečnosti, špionáže (články 111, 112, 113), vlastizrady pre napomáhanie Hizballáhu počas vojny (článok 99) a styku so zahraničnými spravodajskými agentmi (článok 114). Za tieto delikty mu hrozilo doživotie alebo trest smrti (PL 1977). Bišára však v roku 2007 odišiel z Izraela a už sa viac nevrátil a vzhľadom na vyššie uvedené obvinenia ani neplánuje.

K ďalším trestno-právnym opatreniam voči politickým stranám a jej členom bol napríklad zákon Prevention of Terrorism Ordinance (z roku 1948 a s dodatkami 1980 a 1986), ktorý okrem toho, že postihuje každého kto spácha teroristický útok, prípadne pri ňom asistuje (finančne, logisticky, propagandou) alebo je členom teroristickej organizácie, taktiež zakazuje akýkoľvek prejav identifikácie alebo sympatie s teroristickou organizáciou na verejnosti, či už napríklad mávaním vlajkou, vystavovaním rôznych sloganov alebo počúvaním hymny obsahujúcej tieto slogany. Okrem toho perzekvuje podnecovanie k násiliu a teroristickej činnosti (podobne ako článok 144 v trestnom zákonníku) a udržiavanie kontaktov a stretávanie sa s predstaviteľmi teroristických organizácii, napríklad PLO. V roku 1993 bol však tento článok zrušený a PLO zmizla zo zoznamu teroristických hnutí (IMFA 1948). Implementácia dodatkov k protiteroristickému zákonu (najmä toho z roku 1986) bola niekedy selektívna nakoľko niektorí akademici a štátni predstavitelia neboli ani obvinení či potrestaní, zatiaľ čo niektorí ľavicoví aktivisti boli odsúdení na niekoľko mesačné tresty (Pedahzur - Ranstorp 2001: 18).

Iné trestno-právne opatrenia, ktoré sa niektorí aktéri snažili aplikovať na skúmané subjekty zahŕňajú: Emergency Regulations (Foreign Travel) z roku 1948 ktorý explicitne prikazuje izraelským občanom, ako aj členom Knessetu (dodatok z roku 2002), požiadať ministra vnútorných záležitostí o povolenie k návšteve nepriateľskej krajiny. Problematickým zostáva nejasná definícia "nepriateľského štátu" a chýba aj jasný zoznam týchto štátov, pretože podľa zákona Prevention and Infiltration medzi tieto krajiny patrí Libanon, Sýria, Saudská Arábia, Irak a Jemen, ale podľa novelizovaného zákona o občianstve (Citizenship Law) sem spadá už aj Líbya, Afganistan, Sudán, Libanon, Sýria, Irak, Pakistan, Jemen a územie pásma Gazy (Izenberg 2010). Selektívnosť implementácie bola prítomná aj v tomto prípade, avšak odôvodňovaná bezpečnostnou situáciou a celkovou "atmosférou" na Blízkom východe (kolaps mierového procesu). Napríklad v roku 1994 Šin Bet (Šabak) umožnila niektorým, zväčša arabským členom Knessetu, ísť do Damasku na pohreb najstaršieho syna prezidenta Háfiza Asada, čo sa zopakovalo aj v roku 2000, keď zomrel samotný prezident. Avšak po atentáte (2005) na bývalého libanonského premiéra, Rafíka Harírího, boli ich žiadosti zamietnuté (Fuchs 2011a, Fuchs 2011b).

Sledované politické strany či členovia Knessetu boli v určitých prípadoch na hrane so zákonom, v iných ich zas chránila poslanecká imunita. Napríklad Hanín Zuabíová (Balad) mala údajne vyzývať na začatie tretej intifády proti štátu Izrael, čím mala porušiť zákon proti podnecovaniu k povstaniu (podobne ako ďalší poslanci, keď počas intifády al-Aksá vyzývali Izraelských Arabov, aby sa do nej zapojili), respektíve článok 136 v trestnom zákonníku (PL 1977), čo možno tiež považovať za trestno-právne opatrenie. K týmto nástrojom ešte patrí aj zákon o obrannej službe z roku 1986, ktorý trestá podporovanie (čo niektorí vyššie uvedení poslanci robia) refusnikov, ľudí odmietajúcich službu v IDF. Trestno-právne dôsledky boli počas legislatívneho procesu vyňaté z tzv. Nakba zákona a zákona proti bojkotu štátu Izrael. Cieľom oboch zákonov je bojovať proti delegitimizácii Izraela. Iné zákony sa vzťahujú na už odsúdených členov parlamentu, napríklad dodatok ku zákonu o občianstve, umožňuje súdu zrušiť občianstvo tomu, kto bude uznaný vinným z vlastizrady, pomáhania nepriateľovi počas vojny, špionáže alebo vykoná teroristický útok proti štátu (Stoil 2011).

Niektoré opatrenia obrannej demokracie sú kritizované pre ich údajnú nedemokratickosť (napríklad diskvalifikácia strany z volieb na základe popierania židovského charakteru štátu; Nakba zákon podľa niektorých limituje slobodu prejavu, podobne ako zákon proti bojkotu štátu Izrael; či zákon Podnecovanie proti povstaniu (1988) podľa kritikov umožňuje trestné stíhanie voči legitímnej opozícii) a vágnosť a nejasnosť formulácii ("podpora teroristickej organizácie", "nepriateľský štát"), avšak na druhú stranu sú občianske a politické práva chránené Najvyšším súdom, ktorý v prípade štyroch skúmaných krajne ľavicový strán rozhodoval zväčša v ich prospech. Iní zas dodávajú, že ide o legitímne opatrenia chrániace víziu židovského charaktera Izraela (ICG 2012: 10).