Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Balad/Národná demokratická strana (NDP)

Národná demokratická strana - Balad (Rodné mesto) vznikla v roku 1995, keď bola oficiálne registrovaná ako politická strana. Založená bola skupinou mladých nacionalisticky orientovaných intelektuálov, prevažne izraelských Arabov, pričom niektorí z nich pochádzali z malej krajne ľavicovej strany Abna al-Balad⁷¹ (Synovia mesta), ktorá viac ako dvadsať rokov bojkotovala "sionistické" parlamentné voľby (Frisch 2009: 116). Ďalší členovia strany boli bývalí aktivisti Chadašu (napríklad predseda strany Azmi Bišára a súčasný člen Knessetu Sajid Nafa) (ICG 2012: 15) alebo židovsko-arabského hnutia Aliancia pre rovnosť (Khoury - Stern 2007). Strana seba označuje ako "demokratickú progresívnu národnú stranu pre všetkých palestínskych občanov Izraela" (Balad 2010).

Balad podobne ako iné dominantne arabské politické strany oponuje židovsko-sionistickému charakteru štátu, a preto požaduje z pohľadu Izraela viac ako radikálnu zmenu na "štát pre všetkých občanov Izraela" bez ohľadu na etnický pôvod či náboženstvo a uznanie izraelských Arabov za národnostnú menšinu, včítane Drúzov, ktorých považujú za neoddeliteľnú súčasť palestínskeho národa⁷² (Khoury - Stern 2007, Sabbagh-Khoury - Nadim 2011: 11). NDP podporuje pretvorenie židovského štátu do binárodného a presadzuje kultúrnu (školstvo, média) a náboženskú autonómiu pre všetky menšiny (Kaufman 1997). Kultúrne sa strana zaviazala bojovať, slovami jej zakladateľa Azmiho Bišáru, proti "izraelizácii" (arabsky asrala) izraelských Arabov⁷³, napríklad vybudovaní palestínskych národných inštitúcií (ICG 2012: 16). V súlade s týmto cieľom chce aj za zmenu štátnych symbolov, vrátane štátnej hymny a vlajky, ktoré by mali reprezentovať všetkých Izraelčanov (Kaufman 2003).

Bišára v roku 2001, podobne ako v roku 1999 Mohamed Barakeh, podal v Knessete návrh na prijatie Základného zákona "Arabská menšina ako národnostná menšina", ktorý požadoval uznanie "arabskej menšiny v Izraeli ako národnostnej menšiny majúcej nárok na kolektívne práva a plnú občiansku rovnosť" (Frisch 2011: 69). Aj v tomto prípade bol návrh zamietnutý väčšinou poslancov Knessetu, aj kvôli tomu, že v Izraeli sú práva menšín už právne kodifikované. Niektorí pravicoví politici považovali návrh za "subverzívny". (Haaretz 2002a). Strana je teda antisionistická a sionizmus považuje za "rasistickú a imperialistickú" ideológiu, nakoľko vraj "systematicky popiera existenciu palestínskeho národa" (Frisch 2009, Kaufman 2003). Ako sa vyjadrila súčasná členka Knessetu za Balad, Hanín Zuabíová, "boj za demokraciu je boj proti sionizmus" (Rassbach 2012). Súčasný izraelský politický systém považujú za ešte horší ako bol režim apartheidu v Juhoafrickej republike a požaduje jeho radikálnu zmenu (Rada -Zimmerman 2007).

Izraelsko-arabský respektíve izraelsko-palestínsky konflikt ovplyvňuje aj Balad, nakoľko medzi cieľmi strany sa objavuje požiadavka vyzývajúca na ukončenie izraelskej "imperialistickej okupácie" palestínskych území, aby tak mohol vzniknúť nezávislý a samostatný štát Palestína s Východný Jeruzalemom ako hlavným mestom. Programovo ho strana presadzuje v hraniciach Zelenej línie, čiže v období pred Šesťdňovou vojnou a výstavbu "rasistickej" bezpečnostnej bariéry považuje za "nástroj plazivej konfiškácie palestínskej pôdy" (Alon 2004a). Od svojho vzniku oponovala výsledkom mierového procesu a predovšetkým mala vážne výhrady ohľadne dohôd z Oslo, a teda vzniku Palestínskej samosprávy (Frisch 2009: 116), nakoľko Balad presadzovala okamžitý vznik nezávislého palestínskeho štátu, prípadne vznik jedného občianskeho štátu Židov a Arabov (ICG 2012: 17). Rovnako ako Chadaš, aj Balad podporuje "právo návratu" pre päť miliónov palestínskych utečencov (Balad 2010) a návrat Golanských výšin Sýrii. Strana vnímala Organizáciu pre oslobodenie Palestíny (PLO) za jediného reprezentanta Palestínčanov, ale kritizovala Arafatovu pozíciou k nacionalizmu (Fraser - Shabat 2003). Balad považuje izraelských Arabov za súčasť palestínskeho národa, ktorý je podmnožinou arabského národa (Frisch 2011).

Balad je sekulárnou stranou, ktorá podporuje separáciu štátu a náboženstva. Najmä vďaka členom pochádzajúcim z Abna al-Balad obsahovala ideológia strany, okrem (etno)nacionalizmu (panarabizmus) aj prvky ľavicových ideológii, predovšetkým marxizmu. Prejavovalo sa to najmä kritikou kapitalistického systému, ktorý treba nevyhnutne odstrániť a nahradiť ho demokratickým socializmom. Strana každý rok oponuje (údajne nespravodlivému a disproporčnému) rozdeľovaniu peňazí zo štátneho rozpočtu a považuje to za základ diskriminácie voči Arabom v Izraeli (Haaretz 2002a). Podľa stanov odmieta "sektarizmus" a je za rovnaké práva mužov aj žien. Ďalej bojuje za "alternatívny svetový systém" založený na rovnosti, sociálnej spravodlivosti a spravodlivej distribúcii bohatstva medzi "severom a juhom" (Tajamoa 2002). Členmi strany sú aj Židia, ktorí sami seba pokladajú za "palestínskych Židov", avšak ich počet je však zanedbateľní.

Prvých dvoch volieb do Knessetu sa Národná demokratická strana zúčastnila na spoločných kandidátnych listinách. V prvom prípade išla do volieb v roku 1996 s krajne ľavicovou stranou Chadaš (viď vyššie) a v roku 1999 zas s Arabským hnutím za zmenu (AMC). Prvých desať rokov bola stranou jedného charizmatického muža, Azmiho Bišára, a keď ten v roku 2007 ušiel do zahraničia, začala strana "strácať prestíž v očiach klesajúceho počtu voličov" (ICG 2012: 16). Medzi ďalších významných členov strany patria najmä traja súčasný členovia Knessetu: predseda strany Džamal Zahalka, Sajid Nafa a Hanín Zuabíová (Knesset 2011e). V parlamente mala najviac troch poslancov (viac viď Tabuľka č. 7).

Balad je v súvislosti s demonštráciami veľmi aktívnou stranou. Už tradične sa jej príslušníci zúčastňujú na rôznych podujatiach či manifestáciách pripomínajúcich si významné medzníky v palestínskych dejinách, či už ide o "deň nakba" (Harkov 2012a), prípadne v marci 2012 podporila tzv. Globálny pochod do Jeruzalema⁷⁴ v rámci "dňa krajiny", ktorého cieľom bolo propagandisticky upozorniť na údajnú "judaizáciu" a "etnické čistky" v meste (ITIC 2012). Ďalej sú to promierové (Omer Man 2011), protivojnové (napríklad demonštrácie proti opatreniam armády počas intifády al-Aksá), protivládne demonštrácie (Lappin 2012), prípadne protesty vzťahujúce sa ku aktuálnej situácii (napríklad demonštrácie proti bývalému prezidentovi Mubarakovi a podporujúce zmeny v arabskom svete; demonštrácie proti bezpečnostnej bariére) (Harkov 2011, Shaalan 2011) a iné.

1. Opatrenia obrannej demokracie proti NDP

História štátnej represie voči strana mohla začať už v roku 1996 diskvalifikovaním strany z volieb do Knessetu. Všetko však zostalo len v rétorickej rovine, nakoľko strana bola registrovaná v roku 1995 podľa nového zákona o politických stranách z roku 1992, a teda podľa "Registrátora strán" neporušovala ani jeden z troch uvedených článkov: (1) popieranie existencie Izraela ako židovského a demokratického štátu, (2) podnecovanie k rasizmu a (3) existencia presvedčivého dôkazu, že strana bude slúžiť ako úkryt pre ilegálnu činnosť (PPL 1992), čo bol nový dodatok prijatý vo svetle prvej intifády (Shamir - Weinshall-Margel 2003: 105). Avšak už v roku 1999 jeden izraelský občan, nie stranícky delegát, podal žiadosť na Ústrednú volebnú komisiu (CEC), aby zabránila strane Balad a jej predsedovi Bišárovi, v účasti v nastavujúcich voľbách do Knessetu. Občan to odôvodňoval citátmi z jedného Bišárovho prejavu, kde povedal, že "judaizmus je náboženstvo, nie národ a Židia nemajú status národa kdekoľvek na svete ... Historicky považujem myšlienku štátu pre Židov za nelegitímnu ... a nie som ani ochotný poskytovať Izraelu historickú legitimitu" (Neuberger 2009: 201). Táto žiadosť však bola zamietnutá drvivou väčšinou členov CEC (20:4) (Shamir - Weinshall-Margel 2003: 111). Občan sa odvolal na Najvyšší súd, ktorý však rozhodnutie komisie potvrdil, i keď sudcovia uviedli, že Balad a Bišára "boli nebezpečne blízko hranice, ktorá by nemala byť prekročená" (Neuberger 2009: 201).

V júni 2000, krátko potom čo sa IDF stiahla z Libanonu (máj 2000), Bišára na straníckom zhromaždení (Festival slobody a dôstojnosti) počas "dňa naksa" v meste Umm al- Fahm povedal, že "Hizballáh zvíťazil a my môžeme zažiť prvýkrát od roku 1967 pocit víťazstva. Hizballáh môže byť právom hrdý na svoj úspech v ponížení Izraela" (Schvindlerman 2002). O rok neskôr mal podobný prejav pri pamätníku sýrskeho prezidenta Hafíza Asada v Damašku, keď vyjadril solidaritu s bojom Sýrie proti Izraelu (Khoury - Stern 2007). Dôležité je upozorniť, že v tom čase v Izraeli prebiehala séria samovražedných útokov vykonávaných teroristickými bunkami Hamasu, Islamského džihádu či Brigád mučeníkov al-Aksá (od roku 2002) (ISA 2010a).

Na žiadosť generálneho prokurátora, Elyakima Rubensteina, mu bola 7. novembra 2001 hlasovaním v Knessete odobratá poslanecká imunita, čo sa stalo vôbec prvýkrát v dejinách izraelského parlamentu (Greenberg 2002). Prokurátor proti nemu viedol dve trestné stíhania. Prvé sa týkalo jeho cesty do Sýrie (kde okrem iného navštívil aj palestínske utečenecké tábory), pretože porušil zákon Emergency Regulations (Foreign Travel) z roku 1948⁷⁵, nakoľko vedome pomáhal izraelským občanom (jeho parlamentným asistentom⁷⁶) vstúpiť do Sýrie bez potrebného schválenia ministrom vnútorných záležitostí (ERFTL 1948, Frisch 2009: 129). Avšak súd v apríli 2003 zbavil Bišáru obvinení v prvom prípade, nakoľko článok 17c Emergency Regulations (Foreign Travel) z roku 1948 vyníma poslancov Knessetu pred stíhaním za tento priestupok (Adalah 2006).

V druhom prípade bol obvinený z "podpory teroristickej organizácie", menovite Hizballáhu a "z podnecovania k terorizmu" podľa zákona Prevention of Terrorism Ordinance (PTO 1948, Navot 2008). Prokurátor argumentoval, že Bišárove prejavy neboli vyjadrením politických názorov, ale vyzývali na prijatie teroristických metód boja proti izraelským občanom a izraelskej vláde a poslanecká imunita sa nevzťahuje na podobné prejavy (Frisch 2009). V novembri 2003 súd v Nazarete odmietol sťažnosť Bišáru, že by jeho prejavy mali spadať pod imunitu, a preto sa odvolal na Najvyšší súd (pomocou ku strane Balad afiliovanej mimovládnej organizácie Adalah), ktorý nakoniec rozhodol, že Bišárova podpora Hizballáhu je v jeho prejavoch vyjadrená ako súčasť jeho parlamentných záväzkov a vzťahuje sa na ne poslanecká imunita (HJC 11225/03 2006), čo v praxi znamenalo, že všetky obvinenia boli stiahnuté a poslanecká imunita obnovená (Khoury - Stern 2007).

Tento prípad ako aj práve prebiehajúca intifáda al-Aksá podnietili, v duchu konceptu obrannej demokracie, prijatie dodatkov ku určitým zákonom. Predovšetkým v roku 2002 bol doplnený Základný zákon Knesset z roku 1958 o dodatok, ktorý umožňuje diskvalifikovať politickú stranu a jednotlivca! z volieb do parlamentu, ak "podporuje ozbrojený konflikt alebo teroristickú organizáciu v boji proti Štátu Izrael" (Neuberger 2009). Ďalším doplneným zákonom bol ten o poslaneckej imunite z roku 1951, podľa ktorého už teraz poslanec nemohol použiť imunitu na prejavy podporujúce ozbrojený boj nepriateľským štátom alebo teroristickou organizáciou (HJC 11225/03 2006: 59, Shamir - Weinshall-Margel 2003). V roku 2002 bol pridaný aj dodatok 7 ku zákonu Emergency Regulations (Foreign Travel), ktorý hovorí, že ak chce člen Knessetu navštíviť nepriateľskú krajinu, musí explicitne požiadať ministra vnútorných záležitostí o povolenie k návšteve týchto krajín (Stern 2007). Posledným významným bol aj dodatok 46 ku zákonu o politických stranách z roku 1992, ktorý uvádza, že ak sa chce občan zúčastniť volieb do Knessetu ako kandidát, musí deklarovať, že sa zaväzuje zachovávať lojalitu k Štátu Izrael (PPL 1992).

Pred voľbami v roku 2003 boli podané štyri žiadosti na CEC, aby diskvalifikovala politickú stranu Balad a jej predsedu Azmiho Bišára. Iniciátormi boli členovia politickej strany Národná jednota, člen Knessetu Michael Kleiner (Cherút), Yisrael Katz (Likud) a generálny prokurátor Elyakim Rubenstein (Neuberger 2009: 202). Spoločným menovateľom žiadostí bolo, že strana a jej predseda, popierajú židovský charakter štátu Izrael a vyjadrujú svoje sympatie a podporu teroristickým organizáciám či nepriateľským štátom (ICG 2012: 23), respektíve "poskytuje úkryt pre ilegálne aktivity" (Ettinger 2002). CEC napokon Balad aj Bišáru vylúčila z volieb, najmä na základe odporúčania prokurátora Rubensteina opierajúceho sa ho dôverné informácie poskytnuté spravodajskou službou Šin Bet (Šabak)⁷⁷ (Alon - Ettinger 2003). Spravodajská služba po analýze programudospela k záveru, že program vyzýva na "radikálnu politickú reformu", ktorá sa rovná odmietnutiu židovského charakteru krajiny (Fuchs 2011a). Okrem toho Bišára vyzýval na "odpor" (resistance) - eufemizmus pre násilný boj - voči okupácii a boli zaznamenané niekoľké kontroverzné prejavy (Navot 2008: 750). Najvyšší súd napokon rozhodnutie komisie zvrátil (hlasovaním 7:4) (Izenberg 2003). Sudca Michael Chešin povedal, že Bišárovo vyjadrenie podpory pre teroristické hnutie Hizballáh ho nahnevalo, ale strane kandidovať umožnil, pretože "izraelská demokracia je silná a môže tolerovať nezvyklé prípady" (Alon - Ettinger 2003) a najmä chýbali jasné a explicitné dôkazy a pravidelné aktivity s cieľom zničiť Izrael (EA 2003, Kremnitzer 2005). Menšina sudcov argumentovala tým, že Izrael má charakter obrannej demokracie a je jeho povinnosťou ochraňovať hodnoty, na ktorý stojí štát (Navot 2008: 750). Súd sa zaoberal len Bišárovim "parlamentným pohľadom" a nie jeho "filozofickými teóriami" a menšina sudov uviedla, že členstvo Bišára v Knessete bolo vlastne nástrojom na dosahovanie jeho "filozofických cieľov" (EA 2003).

Po tzv. letnej (júl-august 2006) vojne medzi Izraelom a v Libanone pôsobiacim Hizballáhom, navštívila v septembri rovnakého roku delegácia Baladu (predseda Bišára, členovia Knessetu Wasil Taha, Džamal Zahalka a bývalý člen Knessetu za PLP, Mohammed Miari; viď vyššie) Sýriu a Libanon, a teda krajiny, ktoré sú podľa izraelských zákonov považované za nepriateľské (Stern - Khoury 2006, Izenberg 2010). V oboch krajinách mal Bišára veľmi kontroverzné, v podstate protiizraelské výroky. Napríklad v sýrskom Damašku varoval pred existujúcou možnosťou, že "Izrael spustí predbežný útok na viacerých miestach, s cieľom prekonať vnútornú krízu v krajine a v snahe obnoviť svoje odstrašujúce schopnosti" (Stern 2006a) a deklaroval sa za "spojenca Sýrie" (ICG 2012: 7). Prípadne Zahalka sa vyjadril, že cieľom cesty bolo "vyjadrenie solidarity so Sýriou a Libanonom, ako aj diskutovať súčasný vývoj v regióne, najmä po izraelskej agresii proti Libanonu" (Nahmias 2006).V Sýrii sa stretli aj s prezidentom Bašárom Asadom a viceprezidentom Farúkom Ašarom, s ktorými spoločne odsúdili "neľudskú okupáciu arabských území"(Nahmias 2006). Okrem toho navštívili aj utečenecký tábor v Sýrii, kde sa stretli s niektorými členmi rodiny, ktorí opustil Izrael počas Vojny za nezávislosť v rok 1948. V Libanone sa tiež zvítali s najvyššími politickými predstaviteľmi, napríklad s premiérom Fuádom Siniorom a predsedom parlamentu Nabihom Berrim, ktorým Bišára povedal, že "odpor Hizballáhu voči Izraelu dvíha ducha arabského národa" (Leicham 2006). Takisto navštívili Hizballáhom ovládaný južný Bejrút, aby si mohli pozrieť škody spôsobené počas letnej vojny s Izraelom (Nahmias 2006).

Po návrate do Izraela začal generálny prokurátor, Menachem Mazuz, vyšetrovanie, nakoľko títo členovia Knessetu porušili zákon z roku 2002, lebo vycestovali do nepriateľskej krajiny bez potrebného povolenia vydávaného ministrom vnútorných záležitostí. Za čo im hrozilo štvorročné väzenie (Leichman 2006). Poslanci sa bránili, že majú právo udržiavať kontakty s arabským svetom, nakoľko sú súčasťou jedného národa a navštívené krajiny nepovažujú za nepriateľské (Stern 2006a). Niektorí členovia Knessetu (najmä za pravicové - Bejtejnu Israel, ale aj stredové strany - Kadima) označovali správanie sa ich arabských kolegov za "zradu" či "špionáž proti Izraelu" a požadovali napríklad rozpustenie politickej strany alebo zánik ich mandátov v Knessete (Leichman). Prokurátor však tieto návrhy kritizoval a odmietol ich, pretože je "ťažké deklarovať, že návšteva nepriateľskej krajiny je dominantnou súčasťou platformy strany alebo ich činy reprezentujú stranu ako celok" (Stern 2006c). Napokon počas vyšetrovania⁷⁸ spravodajských služieb Šabak a Mossad sa zistilo, že Azmi Bišára radil Hiballáhu v odpaľovaní rakiet na izraelské mesto Haifa, pre teroristické hnutie posudzoval možnosti, kedy by sa Izrael mohol pokúsiť spáchať atentát na jeho vodcu Hassana Nasralláha, pral "špinavé" peniaze a dával odporúčania na problematiku psychologickej vojny proti Izraeli (ICG 2012: 24). Preto bol v apríli 2007 obvinený zo špionáže a vlastizrady pre údajne napomáhanie Hizballáhu počas vojny a ohrozovanie národnej bezpečnosti. Ďalej bol obvinený zo styku so zahraničnými spravodajskými agentmi (PL 1977). Mossad nezverejnil, o ktoré krajiny ide, ale Bišára od nich nepriamo získaval peniaze (Lis - Ilan 2007). Jeden transfer peňazí bol zaznamenaný cez Jordánsko a Firasa Asilu⁷⁹, Palestínčana z Východného Jeruzalema, ale nezistilo sa, či Bišára figuroval ako cieľová osoba alebo len kuriér. Avšak v tom čase sa Bišára nachádzal v zahraničí (už od konca marca 2007; Jordánsko, Egypt), kde poprel akékoľvek obvinenia (Lis - Stern - Ilan 2007). Do Izraela sa rozhodol nevrátiť (napriek sľubu, ktorý vyšetrovateľom dal)⁸⁰. Bišára tvrdil, že v Izraeli by mu nebol poskytnutý spravodlivý súd, a preto sa rozhodol prostredníctvom listu zaslaného na izraelskú ambasádu v Káhire, rezignovať na svoj post v Knessete (Nahmias 2007, Weiss 2007). V parlamente ho nahradil Sajid Nafa. Ak by sa Bišára do Izraela niekedy vrátil, hrozilo by mu doživotie či trest smrti (Lis - Stern - Ilan 2007). Celý prípad bol napokon odložený (ICG 2012: 7). Hoci bol Bišára kritizovaný niektorými členmi komunity izraelských Arabov, za to akým spôsobom zaobchádzal s obvineniami (podľa niektorých tak zvýšil podozrenie), tak väčšina celý prípad vnímala ako "hon na čarodejnice" a pokus zastrašovať ostatných arabských politikov (ICG 2012: 24). Napríklad v Nazarete sa v apríli 2007 konala masová demonštrácia na jeho podporu (Lis - Stern 2007).

Izrael na Bišáru nevydal medzinárodný zatykač (Lis - Ilan 2007). V súčasnosti žije striedavo v Jordánsku a Katare, kde pracuje pre rôzne satelitné televízie a iné média. V Katare je aj riaditeľom Arabského centra pre výskum a politické štúdie. Podľa niektorých zdrojov sa mal v roku októbri 2007 údajne stretnúť s vodcom Hizballáhu Hassanom Nasralláhom (Stern 2007). Bišára sa teraz zúčastňuje rôznych podujatí (ako aj ďalší členovia strany), ktorých cieľom je delegitimizovať štát Izrael. Napríklad v roku 2008 sa zúčastnil tzv. Týždňa izraelského apartheidu (Israeli Apartheid Week), propagandistického podujatia, ktorého cieľom je viesť delegitimizačnú kampaň, napríklad aj prostredníctvom klamlivej analógie Izraela s režimom apartheidu v Juhoafrickej republike alebo s nacistickým Nemeckom (Cheifetz 2009, Rada 2007). Podľa mnohých inštitútov, ako je napríklad Centrum Simona Wiesenthala, podujatie podporuje antisemitizmus (Clarkson 2009, viď viac. Dershowitz 2008, Sabel 2009, Yakira 2009).

Prípad mal však významný dopad aj na izraelskú legislatívu a obrannú demokraciu. Napríklad v roku 2008 bol z iniciatívy Zevuluna Orleva (Židovský domov) prijatý dodatok 39 k Základnému zákonu Knesset z roku 1958, ktorý uvádza, že občania, ktorí navštívili nepriateľský štát bez povolenia od ministra vnútorných záležitostí v priebehu siedmych rokov, predchádzajúcich dňu podania kandidátnej listiny pre voľby, budú diskvalifikovaný z volieb do Knessetu, nakoľko budú považovaní za podporovateľov ozbrojeného boja proti štátu Izrael, ak sa nepreukáže opak (Izenberg 2009). V marci 2011 bol prijatý dodatok ku zákonu o občianstve, navrhnutí poslancami (David Rotem, Avigdor Lieberman) z pravicovej strany Bejtejnu Izrael, ktorý umožňuje súdu zrušiť občianstvo a poslať do väzenia toho, kto bude uznaný vinným z vlastizrady, vážnej vlastizrady pomáhania nepriateľovi počas vojny, špionáže, prípadne vykoná teroristický útok proti štátu (Stoil 2011). Podľa Lieberman je cieľom zákona pomôcť bojovať proti "občanom kolaborujúcim s nepriateľom". Pôvodne bol zákon podporovaný respektíve vítaný aj spravodajskou službou Šabak (Lis 2010a), ktorá však neskôr zmenila názor s tým, že súčasná legislatíva ponúka dostatočné nástroje v boji s týmto fenoménom (Stoil 2011). Vo februári 2011 prijal Knesset ďalší tzv. Bišárov zákon, ktorý umožňuje odobrať poslancovi jeho parlamentnú rentu a iné benefity, ak sa odmieta dostaviť na výsluch kvôli závažným trestným činom alebo bol odsúdený do väzenia (Lev 2011). Ako prvý ju stratil samotný Bišára, vďaka hlasovaniu v parlamente v marci 2011 (Stoil 2011).

Dalo sa predpokladať, že nielen kvôli ceste členov Baladu do Sýrie a Libanonu, budú vyvinuté snahy diskvalifikovať stranu z volieb do Knessetu v roku 2009⁸¹. Hlavnými iniciátormi boli radikálne pravicové strany Národná jednota - Národná náboženská strana (Michael Ben-Ari) a Bejtejnu Izrael - Izrael náš domov (Avigdor Lieberman)⁸². V januári 2009 sa napokon Ústredná volebná komisia rozhodla pre vylúčenie strany. Od predchádzajúcich sa tento prípad líšil tým, že v komisii za zákaz hlasovalo až 26 členov, pričom traja boli proti a jeden bol neprítomný (BBC, Ilan - Singer-Heruti 2009). "Za" tak hlasovali aj niektoré ľavicové (Strana práce) či stredové strany (Kadima), ktoré tradične bývavali proti (Kremnitzer 2009). Základom pre diskvalifikáciu boli údajné snahy strany negovať židovský charakter štátu Izrael a podpora ozbrojeného boja nepriateľského štátu alebo teroristickej organizácie proti štátu Izrael. Ako dôkazy pre podporu ozbrojeného boja a popierania židovského charakteru štátu boli predložené, ako citáty z rôznych článkov a internetových stránok, ktorých autormi boli hlavný predstavitelia strany, tak aj účasť členov Baladu na spomienkovej udalosti vzťahujúcej sa ku palestínskej teroristickej organizácie Ľudový front pre oslobodenie Palestíny (PFLP) a stretnutia s "nepriateľskými elementmi" (napríklad predstavitelia Sýrie) (Rosenzweig - Shany 2011).

Strana odsúdila tento krok ako porušenie jej slobody prejavu v demokratickom režime a prostredníctvom k nej afiliovanej mimovládnej organizácie Adalah sa odvolala na Najvyšší súd. Balad sa dokonca vyhrážala, že ak súd rozhodnutie nezvráti, vyzve na bojkot volieb a vytvorenie autonómneho arabského parlamentu (HS 2009). Ešte pred jeho rozhodnutím sa generálny prokurátor Menachem Mazuz vyjadril, že nevidí žiaden dôvod prečo by sa strana nemohla zúčastniť volieb a poznamenal, že rozhodnutie CEC sa zakladá na veľmi "chatrných dôkazoch" (Glickman 2009a). Najvyšší súd napokon zvrátil rozhodnutie CEC, najmä z dôvodu nedostatočných dôkazov, ktoré by umožňovali zabrániť strane v účasti na voľbách (HS 2009). Argumentoval, že zákaz účasti na voľbách je "extrémnym opatrením obrannej demokracie", na ktorého aplikovanie sú potrené jasné a faktické dôkazy. V tomto smere boli slabšie ako v roku 2003 (Rosenzweig - Shany 2011). Ďalej uviedol, že CEC by mala stranu blokovať len vtedy, keď je presvedčená, že hrozba pre demokraciu pramení z dominantných elementov strany, ktoré slúžia ako jej základy a nie ako "ezoterické rysy", ktoré nemajú vplyv na hlavnú ideológiu strany (Rosenzweig - Shany 2011). Na druhú stranu poznamenal, že znepokojenie vzbudzuje latentné napojenie strany na teroristickú organizáciu PFLP (EA 2011).

Jediný sudca, Edmond Eliyahu Levy, mal nesúhlasné stanovisko a uviedol, že právo byť volený je jedno z najdôležitejších práv v demokratickom režime, ale nie je absolútne a demokratický štát má umožnené chrániť sám seba pred tými, ktorí používajú demokratický proces s cieľom zničiť ho. Dôkazy podľa neho nezanechali žiaden priestor pre pochybnosti, že toto je práve ten prípad, v ktorom mimoriadne opatrenia prichádzajú do hry. Hlavne keď došlo k významnej zmene v strane od posledného súdneho rozhodnutia v roku 2002 (pre voľby 2003) a hlavne skutočnosť, že obvinenie z aktívnej podpory terorizmu boli vtedy vzťahované najmä na predsedu strany, Azmiho Bišáru, ten však v roku 2007 opustil Izrael (EA 2011).

Podobne ako aj pri predchádzajúcich politických stranách, ani poslanci za stranu Balad sa nevyhli disciplinárnym trestom od Etického výboru Knessetu. Napríklad v roku 2001 bol potrestaní Bišára, lebo označil izraelských vojakov pôsobiacich na Západnom brehu za "sexuálnych deviantov", ktorí majú "tendenciu k sexuálnemu násiliu a vyjadrujú ju strieľaním po malých deťoch" (Schvindlerman 2002). Bohatú históriu plnú rasistických výrazov má najmä Džamal Zahalka, ktorý bol v roku 2004 pokarhaný za to, že Juriho Sterna z Národnej jednoty označil za "fašistu" a "zlodeja" (Alon 2005). V septembri 2006 dostal disciplinárny trest (zákaz troch zasadnutí parlamentu) nakoľko označil Benjamína Netanjahua za "anjela smrti", čím odkazoval na sadistického nacistického lekára, Jozefa Mengeleho, z koncentračného tábora v Osvienčime (Stern 2006b). V máji 2009 bol silou vyvedený z pléna Knessetu, nakoľko začal vykrikovať, že bol schválený (len prvé čítanie) "rasistický" zákon a slovne napádal iných poslancov (Gedalyahu). V septembri 2010 sa v Indii zúčastnil (spolu s radikálnym izraelskými akademikom Ilanom Pappem) na konferencii, ktorej cieľom bolo prerušiť vzťahy medzi oboma krajinami. Na nej sa vyjadril, aby "India prestala kupovať izraelské zbrane, pretože sú neefektívne, ako sa to ukázalo počas izraelskej agresie proti Libanonu" v roku 2006 (Miskin 2010). V roku 2011 bol obvinený z podnecovania nenávisti, nakoľko v priamom televíznom prenose označil ministra obrany, Ehuda Baraka, za "vraha detí" a že si užíva "počúvanie klasickej hudby a zabíjanie detí v Gaza" (Haaretz 2009).

V januári 2010 parlamentný výbor (House Committee) hlasoval o zrušení poslaneckej imunity Saidovi Nafovi, aby umožnil generálnemu prokurátorovi, Menachemovi Mazuzovi, začať vyšetrovanie vo veci návštevy nepriateľskej krajiny, nakoľko Nafa v decembri 2007 spolu s viac ako 280 Drúzmi (väčšinou náboženskí klerici) cestoval do Sýrie (Rosenzweig - Shany 2010). Podľa článku 5 Emergency Regulations (Foreign Travel) z roku 1948 je pre izraelských občanov, vrátane členov Knessetu, zakázané vstúpiť do Sýrie bez povolenia z ministerstva vnútorných záležitostí (ERFT 1948). Nafa však vycestoval aj napriek tomu, že mu ministerstvo povolenie z bezpečnostných dôvodov zamietlo vydať (Paraszcuk 2012a). Nafa bol obvinený z kontaktovania teroristickej organizácie počas ilegálnej cesty do Sýrie. Konkrétne sa mal v Damašku stretnúť so zástupcom tajomníka Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny - Hlavné velenie, Talalom Nadžim (Rosenzweig - Shany 2010) či dokonca aj s exilovým (a hlavným) vodcom Hamasu, Chalídom Mašálom (Stoil 2010a). Podľa jeho asistenta vyšetrovaného Šabakom sa Nafa s Nadžim rozprával napríklad o konflikte medzi Fatahom a Hamasom, ktorý eskaloval v lete toho roku (Fuchs 2011a). Do Sýrie cestoval cez Jordánsko, kde sa stretol aj s bývalým predsedom strany, Azmimom Bišárom, ktorý mu pomohol s organizovaním návštevy (Stoil 2010a). Nafa sa bránil, že ide o politický proces, "hon na čarodejnice" a do Sýrie cestoval kvôli náboženskej púti (Stoil 2010a). Súd napokon začal až v januári 2012 a Nafa čelí hrozbe dvadsaťročného väzenia (máj 2012) (Paraszcuk 2012a).

V apríli 2010 navštívili členovia Knessetu za stranu, Džamal Zahalka a Hanín Zuabíová, Líbyu, kde sa stretli s jej prezidentom Muamarom Kaddáfim. Zuabíová stretnutie popísala ako pokus hlbšie sa spojiť s arabským svetom (Stoil 2010b). Vo februári 2011 už oľutovala, že sa s Kaddáfim stretla, nakoľko ten v tom okamihu nechával vraždiť svoje civilné obyvateľstvo (ICG 2012: 7). Snahy niekoľkých členov parlamentu odobrať Zahalkovi a Zuabíovej poslaneckú imunitu napokon zlyhali a ani Etický výbor Knessetu napokon nikoho zo strany disciplinárne nepotrestal (viac viď vyššie) (Harkov 2011). Rovnako dopadli aj pokusy penalizovať Zahalku a Zuabíovú za mávanie palestínskou vlajkou a zástavou PLO počas demonštrácie na "ukončenie okupácie". Okrem toho Zuabí počas demonštrácie burcovala "na ukončenie izraelskej okupácie prostredníctvom revolúcie podobnej tej v Egypte" (Harkov 2011). Okrem toho Zuabíovú vyzvala na začatie "veľkého ľudového boja, ktorý bude politický a strategický, podobne ako prvá intifáda", čo niektorí považovali za volanie pro tretej intifáde⁸³ (Stoil 2011a). Obaja členovia Knessetu sa na margo obvinení vyjadrili, že sú právne slabé a účasťou na demonštráciách si plnia len svoje povinnosti, ktorej im vyplývajú z verejnej funkcie. V podobnom duchu sa vyjadril aj Etický výbor, ktorý demonštrácie považuje za "akcie, ktoré sú srdcom parlamentnej a verejnej činnosti" (Harkov 2011).

K závažnému incidentu došlo v máji 2010, nakoľko Hanín Zuabíová sa zúčastnila na flotile do Gazy, ktorú však organizovala turecká charita IHH- Humanitarian Relief Foundation, ktorá je v Izraeli považovaná za teroristickú organizáciu (ITIC 2008: 14, Kapusňak 2011a). Cieľom flotily bolo prelomiť legálnu izraelskú námornú blokádu Gazy a ilegálne vstúpiť na toto územie. Po ignorovaných výzvach izraelskej armády, aby lode zastavili s tým, že náklad ktorý vezú sa dostane do Gazy cez izraelský prístav v Ašdode, došlo k násilnému stretu medzi radikálnymi aktivistami a armádou. Výsledkom bolo 9 mŕtvych aktivistov a niekoľko zranených na oboch stranách (ITIC 2010a). Zuabíová incident opísala ako "pirátsku vojenskú operáciu" (Ravid - Khoury - Lis 2010). V júli 2010 Knesset hlasoval o odobratí jej troch parlamentných privilégií (právo mať diplomatický pas, nárok na finančný príspevok, ak by potrebovala právnu pomoc a právo cestovať do krajín, ktoré nemajú s Izraelom diplomatické styky (Lis 2010b). Neskôr sa pomocou Adalah a ACRI odvolala na Najvyšší súd s odôvodnením, že poslanecká imunita sa vzťahuje na všetky politické aktivity a Knesset nemá právo zbaviť ju tejto ochrany. O rok neskôr v júli 2011 ju potrestal aj Etický výbor Knessetu, ktorý jej udelil dvojtýždňový zákaz na stretnutiach pléna a komisií parlamentu, pretože "prekročila legitímne protestné aktivity členky Knessetu proti vládnej politike" (Lis 2011a) a "zúčastnenie sa na flotile (organizovanej teroristickou organizáciou) - s intenciou prelomiť blokádu Gazy, ktorá je súčasťou ozbrojeného konfliktu medzi Izraelom a Hamasom - je akciou, ktorá narúša štátnu bezpečnosť a je nelegitímna pre členov Knessetu". Táto sankcia bola odkladaná z dôvodu vyšetrovania celého prípadu (Harkov 2011a)

Okrem toho Zuabíová bola obvinená (spolu s ďalšími štyrmi izraelskými účastníkmi flotily) z pokusu o ilegálny vstup do Gazy, čím porušila zákon Disengagement Implementation z roku 2005 (Paraszcuk 2011). V decembri 2011 sa však generálny prokurátor rozhodol, ukončiť vyšetrovanie proti Izraelčanom, ktorí sa zúčastnili na flotile do Gazy. Prípad bol zastavený z dôvodu významných dôkazových a právnych problémov a nikto z izraelských účastníkov nezaútočil na príslušníkov IDF (Glickman 2011). Proti rozhodnutiu sa však odvolali niektorí poslanci na Najvyšší súd, a preto prípad stále pokračuje (Paraszcuk 2012b). Teraz sú relatívne často vyvíjané snahy zbaviť Zuabíovú izraelského občianstva či mandátu v Knessete (Harkov - Lappin 2012). V súčasnosti prebieha aj vyšetrovanie dvoch zatknutých členov strany, nakoľko počas demonštrácie (február 2012) proti príchodu prezidenta Šimona Peresa do Nazaretu, zaútočili na príslušníkov polície (Lappin 2012).

4.