Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie

Obsah

1.Úvod 7

2.Teoretický rámec práce 17

2.1. Teória extrémizmu a terminologický aparát 17

2.1.1.Kritika teórie extrémizmu 20

2.2.Krajná ľavica 21

2.3. Etnický a separatistický extrémizmus a radikalizmus 25

2.4. Obranná demokracia 26

2.4.1.Kritika konceptu obrannej demokracie 32

2.4.2.Efektivita nástrojov obrannej demokracie 32

3.Metodológia 35

4.Historický a spoločenský kontext v Izraeli 39

5.Krajne ľavicové politické strany v Izraeli 1987 - 2012 51

5.1. Progresívna kandidátka za mier (PLP) 51

5.1.1.Opatrenia obrannej demokracie proti PLP 55

5.2. Chadaš/Demokratický front pre mier a rovnosť (DFPE) 58

5.2.1.Opatrenia obrannej demokracie proti DFPE 67

5.3. Balad/Národná demokratická strana (NDP) 72

5.3.1.Opatrenia obrannej demokracie proti NDP 75

5.4. Ta'al/Arabské hnutie za zmenu (AMC) 87

5.4.1.Opatrenia obrannej demokracie proti AMC 91

6.Zhrnutie a zhodnotenie 100

6.1. Charakteristické rysy krajne ľavicových strán v Izraeli 100

6.2. Nástroje obrannej demokracie v Izraeli 104

6.3. Hodnotenie efektivity nástrojov obrannej demokracie 111

7. Záver 114

8. Prílohy 118

9. Použité zdroje 125

9.1. Knižné publikácie 125

9.2. Odborné články a štúdie 136

9.3. Internetové zdroje 141

9.4. Primárne zdroje 168

9.5. Emaily 173

9.6. Rozhovory 174

Počet znakov: 277 479

1. Úvod

Vo všeobecnosti platí, že moderná liberálna demokracia predstavuje "najlepšiu" formu vlády (prípadne tú najmenej "zlú") zo všetkých možných. Legitimitu demokracie v konkrétnej rovine posilňuje aj predpoklad, že je v určitom štáte aj napriek rôznych zlyhaniam a nedostatkom lepšou formou vlády, než tie ostatné, ktoré by mohli byť v krajine ustanovené. Nie všetci sa však dokážu s touto vierou identifikovať a vystupujú voči demokracii buď ako jej konštruktívni kritici, ktorí sa snažia prostredníctvom diskusie (neraz veľmi polarizovanej) o jej prípadné zlepšenie, alebo ideologickí nepriatelia, ktorí sa usilujú o jej deštrukciu. Demokratické systémy čelia neustále výzvam a hrozbám od svojich nepriateľov.

Existencia demokracie ako aj samotného štátu a jeho inštitúcií je ohrozovaná, napríklad prostredníctvom teroristických útokov (v súčasnosti najmä zo strany globálnych džihádistických sieti) zo zahraničia. Cieľom týchto atakov je rozvrátenie či zničenie demokratického poriadku a jeho nahradenie teokratickým režimom, ktorý je kontradiktórny voči slobodnému pluralitnému usporiadaniu. Okrem týchto hrozieb "z vonku" predstavujú pre demokraciu nebezpečenstvo aj jej vnútorní nepriatelia, predovšetkým v podobe politických extrémistov a radikalistov z oboch krajných strán pravo-ľavého politického spektra.

Zraniteľnosť demokracie tkvie paradoxne v jej najväčšej prednosti, ktorou je všeobecná garancia politických práv a slobôd všetkým občanom bez rozdielu. Vynára sa však otázka vhodnosti zaručovať tieto výhody demokracie aj jej nepriateľom, ktorí by ju potenciálne mohli zničiť a nahradiť autoritatívnym či totalitným režimom. Táto "dilema tolerancie" či "demokratická pasca" je ústredným motívom konceptu tzv. militantnej respektíve obranyschopnej demokracie, podľa ktorej sa demokracia môže brániť proti svojim protivníkom, predovšetkým prostredníctvom odopierania niektorých slobôd (napríklad sloboda prejavu) v záujme svojej bezpečnosti.

Práve problematika postupov obranyschopnej demokracii proti jej ideologickým nepriateľom je hlavnou témou predkladanej diplomovej práce, čo bude aplikované na prípad ľavicového extrémizmu a radikalizmu respektíve krajnej ľavice v Izraeli. Autor sa teda zameria výhradne na vnútorné hrozby, napriek faktu, že štát Izrael musí čeliť početným externým silám pochádzajúcich hlavne zo strany arabských či islamských krajín, nakoľko niektoré z nich neakceptujú jeho existenciu (Avineri 2004, Chandler - Gunaratna 2007, Yakira 2010: 305). Konkrétne sa bude práca venovať podrobnej charakteristike krajne ľavicových politických strán v Izraeli. V práci bude tiež zahrnutá problematika arabských subjektov a štruktúr, nakoľko v izraelskom prostredí väčšina týchto aktérov inklinuje k ideovým prvkom krajnej ľavice. Okrem toho autor preskúma aké regulačné prostriedky uplatňuje izraelská demokracia proti svojim nepriateľom a zhodnotí ich (ne)efektivitu prostredníctvom kvalitatívnych kritérií nadefinovaných autorom.

Časovo je práca ohraničená na obdobie od vypuknutia prvej palestínskej intifády (povstanie, vzbura) v decembri 1987 do mája 2012. Prvá intifáda (1987-1992/1993) proti izraelskej prítomnosti na teritóriách Judska a Samárie (územie Západného brehu Jordánu) či pásma Gazy patrí bezpochyby medzi najdôležitejšie míľniky v konflikte medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi. Typické sú pre ňu porušovania verejného poriadku, demonštrácie, bojkoty a masové občianske násilie, v ktorom boli strelné zbrane použité len zriedkavo (Cohen-Almagor 1991b: 13) a skôr sa dá hovoriť o "povstaní vrhačov kameňov a molotovových kokteilov"¹. Napriek skutočnosti, že povstanie je "zahranično-politickou" udalosťou, tak malo signifikantný dopad nielen na aktérov izraelskej vnútornej politiky, ale aj na širšiu verejnosť (Alimi 2007, Cohen-Almagor 1991b). Izrael získal prostredníctvom médií povesť utlačovateľa a Palestínčania si pred očami televíznych divákov privlastnili symbol a jazyk obete (Kepel 2006: 17). Intifáda mala dôležité implikácie aj na vzájomný vzťah medzi Izraelom a jeho arabskými spoluobčanmi (Frish 2009: 115).

Okrem toho je pre potreby práce nutné zmieniť, že intifáda vynorila na povrch niektoré otázky "práva a priadku", nielen na sporných územiach (Západný breh a pásmo Gaza), ale aj v samotnom Izraeli, pretože do jeho spoločnosti začali prenikať určité nedemokratické tendencie (Cohen-Almagor 1991b: 23). Napríklad sklamanie z demokratického režimu v tom období vyjadrilo 45 % populácie a v záujme bezpečnosti by boli ochotní akceptovať oslabenie určitých práv a slobôd (Arian - Ventura 1989: 29). Intifáda tiež zintenzívnila polarizáciu (vláda práva verzus bezpečnosť) medzi nespočetnými krajne ľavicovými a krajne pravicovými hnutiami. Rovnako zvýšila počet týchto organizácií, ich aktivít a tém (Arian -Shamir - Ventura 1992: 326-328, Kaminer 1996).

Zvolené časové obdobie je dostatočne dlhé, bez niekoľkých mesiacov takmer 25 rokov, aby umožnilo vysledovať vývoj a určité trendy v rámci krajnej ľavice, najmä v tematickej a ideologickej oblasti. Vďaka tomu možno popísať aj genézu postoja a opatrení štátu Izrael voči fenoménu ľavicového extrémizmu a radikalizmus. Síce sa počas tohto obdobia v krajine vystriedalo jedenásť vlád², tak nie je cieľom textu pozerať sa na nástroje protiextrémistickej politiky skrz optiku jednotlivých exekutív. Časové hľadisko práce je presne stanovené, avšak na určitých vhodných častiach textu sa objavia aj udalosti staršieho dáta.

Geografické vymedzenie práce je relatívne náročné, nakoľko štát Izrael nemá do dnešných dní z rôznych dôvodov jasne definované a medzinárodne uznávané hranice (Kumaraswamy 2002). Formálne potvrdené hranice má od podpísania mierových zmlúv s Egyptom (1979) a Jordánskom (1994). Severná hranica s Libanonom (tzv. "Modrá línia") bola stanovená prostredníctvom OSN (2000) a čiastočne kopíruje "líniu prímeria" z roku 1949. Na hraniciach aj doposiaľ dochádza k častým ozbrojeným stretom (UNIFIL 2012).

Spornými však naďalej zostávajú hranice so Sýriou (otázka Golanských výšin³) a palestínskymi územiami. Hranica medzi Západným brehom Jordánu⁴ a Izraelom bola vytvorená po skončení vojny za nezávislosť (1948-1949), v ktorej židovský štát bojoval o svoju existenciu (Herzog 2008, Karsh 2002). Avšak jednalo sa o medzinárodne neuznávanú a dočasnú hranicu (tzv. "Zelená línia"⁵), ktorej ďalšia možná demarkačná zmena bola obojstranne dohodnutá ako oprávnená (čl. 6, ods. 9 JIGAA 1949, Schwebel 1970, Baker 2011). K premene napokon došlo v júni 1967, kedy Izrael získal v obrannej vojne (tzv. Šesťdňová vojna) okrem iných území, aj celý Západný breh, čím ukončil devätnásťročnú okupáciu Jordánskom (Laqueur 1976). Bezpečnostná rada OSN prijala po tomto konflikte rezolúciu číslo 242, ktorá vydláždila cestu pre medzinárodné uznávanie Izraela v "bezpečných a uznávaných hraniciach" (UNSC 1967). Odvtedy je Izrael stále prítomný na tomto území, ale nikdy ho neanektoval (ako to bolo v prípade Východného Jeruzalema⁶). Hoci sú niektoré izraelské zákony uplatňované na niekoľko desiatok židovských osád, nemožno hovoriť o plnej suverenite. Platí to najmä od mierových dohôd podpísaných v deväťdesiatych rokoch, kedy Izrael preniesol prakticky všetky civilné právomoci na Palestínsku samosprávu⁷. Izrael však udržiava vojenskú prítomnosť na území vzhľadom na neochotu niektorých Palestínčanov ukončiť násilie proti Izraelu (Pedahzur 2010).

S cieľom chrániť vlastné civilné obyvateľstvo pred teroristickými útokmi (predovšetkým samovražednými) pochádzajúcimi zo Západného brehu, začal Izrael v roku 2002⁸ budovať okolo tohto teritória "bezpečnostnú bariéru"⁹ (Ganor 2007: 282, IMFA 2009b, ISA 2005, Pedahzur 2010: 123). Bariéra vytvorila ďalší konflikt, pretože jej trasa nekopíruje "Zelenú líniu", nakoľko Izrael bral pri jej výstavbe do úvahy ako topografiu, tak aj hustotu obyvateľstva a hrozby plynúce z každej oblasti (HJC 2056/04 2004: 5, IMFA 2005). V snahe ochrániť čo najväčší počet Izraelčanov boli do projektu zahrnuté aj niektoré židovské osady na Západnom brehu (HJC 4825/04 2004). Medzi Zelenou líniou a bezpečnostnou bariérou tak vznikla tzv. "seam zone"¹⁰. Zvrchovanosť Západného brehu má byť vyriešená v dohode o konečnom statuse (IPIA 1995). Vzhľadom na snahu znížiť bezpečnostní riziko a zaistiť si "bezpečné a uznávané hranice" (UNSC 1967) sa predpokladá inkorporácia "seam zone" do štátu Izrael, ako súčasť vzájomne dohodnutej výmeny pôdy¹¹ s Palestínčanmi a bariéra by mohla na určitých úsekoch demarkovať hranice (Myre 2006), i keď to nebol jej pôvodný zámer (IMFA 2009a, Larsen - Pravecek 2006: 64). V januári 2012 navrhol izraelský premiér, Benjamín Netanjahu, vytvoriť z bariéry oficiálnu hranicu medzi Izraelom a Západným brehom (Keinon 2012).

Na základe vyššie uvedeného bude pre potreby práce územie Izraela vymedzené v rozlohe 22 472 km², čo predstavuje veľkosť štátu udávanú v štatistikách Organizácie spojených národov - 22 072 km² (UND 2012), ktorá zahŕňa Golanské výšiny (1200 km²) a Východný Jeruzalem (70 km²). Okrem toho autor berie na zreteľ ďalších približne 400 km² "seam zone". Dôležité je však zdôrazniť, že sa tak nedeje v snahe samovoľne vytvoriť riešenie tohto územného konfliktu, ale skôr s cieľom komplexného popísania fenoménu radikálnej a extrémistickej ľavice v tomto regióne. Bezpečnostné výzvy pre izraelskú demokraciu pochádzajúce z teritória Západného brehu zaraďuje autor do kategórie externých hrozieb, čo je pre koncept militantnej respektíve obranyschopnej demokracie irelevantné. Podobne ako s časovým vymedzením práce, tak aj v tomto prípade sa pravdepodobne nepodarí vyhnúť popisu udalostí či aktérov, ktorí sa nachádzajú mimo vytýčeného geografického územia, nebude to však v neprospech textu.

Prvým cieľom diplomovej práce je analytická deskripcia fenoménu ľavicového radikalizmu a extrémizmu v Izraeli na úrovni parlamentných politických strán. Okrem rozsahových dôvodov je práca zameraná na politické strany aj preto, že extrémistické prvky môžu byť do reálnej politiky a spoločnosti vnášané rozličnými aktérmi, ale tými najvýznamnejšími sú práve politické strany, nakoľko regrutujú politické elity a vo vzťahu k obrannej demokracii majú najvýznamnejší potenciál ovplyvniť politický systém v danom štáte (Mareš 2003a). Ďalším kritériom boli aktéri, ktorí sa usilujú o získanie politickej moci prostredníctvom parlamentných volieb, v ktorých získali aspoň 1 % hlasov. Ako už bolo uvedené, do práce sú zahrnuté aj niektoré arabské politické strany, ktoré majú v určitých ohľadoch ľavicovú agendu. Vylúčené však boli strany, ktoré sa prevažne profilujú na islamskej platforme (napríklad Zjednotená arabská kandidátka).

Konkrétne tak boli vybrané štyri politické strany: Progresívna kandidátka za mier (PLP), Chadaš respektíve Demokratický front pre mier a rovnosť (DFPE), Balad/Národná demokratická strana (NDP) a Ta'al/Arabské hnutie za obnovu (AMC). Práca sa vzhľadom na rozsah a jej cieľ bude koncentrovať predovšetkým na hodnotovo-ideologický a tematický profil jednotlivých politických subjektov, ich pozíciu voči izraelskej demokracii, ako aj vzťahu k samotnému štátu Izrael. Text si však všíma aj štýl ich jednania, respektíve či aktéri konajú legálne alebo násilne. Okrem toho bude práca analyzovať aj historický vývoj i udalosti, ako aj zisťovať hlavné atribúty krajnej ľavice v Izraeli za posledných dvadsaťpäť rokov.

Druhou úlohou práce je tiež analytický popis pozícií štátu Izrael voči jeho ideologickým nepriateľom pochádzajúcim z krajnej ľavice politického spektra, a teda deskripcia štátnej represie proti niektorých subjektom ľavicového (prípadne aj arabského) radikalizmu či extrémizmu. Dôraz bude kladený na (vybrané) politické a právne či legislatívne opatrenia, ktoré Izrael používa v boji proti interným oponentom jeho demokratického režimu či štátu. Nepriamo budú spomenutí aj hlavní aktéri protiextrémistickej politiky respektíve obrannej demokracie. Posledným cieľom bude zhodnotiť (ne)efektivitu použitých regulačných nástrojov.

Uvedeným cieľom diplomovej práce zodpovedajú aj výskumné otázky, na ktoré sa autor pokúsi čo najplauzibilnejšie odpovedať. Prvá z nich zisťuje "aké sú charakteristické rysy krajne ľavicových politických strán v Izraeli". Autor na zodpovedanie tejto otázky využije kvalitatívny prístup opierajúci sa o analýzu ideológie krajne ľavicových politických strán, pričom bude sledovať kompatibilitu a súlad týchto rysov medzi jednotlivými aktérmi. Autor na tieto štruktúry aplikuje koncept krajnej ľavice vychádzajúci z historickej skúsenosti v európskom priestore. Sledované budú najmä politické názory aktérov, ktoré budú získané z rôznych straníckych, organizačných dokumentov, prejavov, vyhlásení a sekundárnych zdrojov.

Druhá výskumná otázka sa snaží zistiť "aké nástroje používa obranná demokracia v Izraeli proti krajne ľavicovým stranám a ich hlavným predstaviteľom". Prostredníctvom analytického popisu aktérov krajnej ľavice autor identifikuje, aké nástroje a opatrenia (ak vôbec nejaké) proti ním štát Izrael v sledovanom období použil. Tretia výskumná otázka úzko súvisí z tou predchádzajúcou, nakoľko autora zaujíma "aká je (ne)efektivita týchto nástrojov". Hodnotenie efektivity bude vychádzať z kvalitatívne nadefinovaných indikátorov, ktoré sú bližšie špecifikované v teoretickej časti práce a v samostatnej kapitole venujúcej sa efektivite opatrení. Význam zhodnotenia (ne)efektivity nástrojov militantnej demokracie v Izraeli spočíva v možnosti ich ďalšieho využitia prípadne zmeny "politiky", ako v štáte Izrael, tak aj v iných krajinách, ktoré sú zasiahnuté hrozbou pochádzajúcej z krajnej ľavice a musia proti nej bojovať. Izrael vzhľadom na svoju rozlohu a geopolitickú polohu potrebuje efektívny program boja proti extrémizmu.

Motívom výberu témy diplomovej práce je dlhodobý záujem autora o problematiku politického násilia a extrémizmu, predovšetkým v oblasti Blízkeho východu, kde dochádza prakticky neustále k mnohým ozbrojeným konfliktom rôznej intenzity či teroristickým útokom a podobne. Platí to nanešťastie aj pre súčasnosť, kedy v tomto regióne sveta dochádza pravdepodobne k najväčším zmenám za posledné desaťročia a len zriedkavo nie sú tieto udalosti poznačené násilnosťami. Početné skupiny obyvateľstva v niektorých arabských štátoch sa totiž rozhodli pre ukončenie nedemokratických režimov a "vykročili" na dlhú a úspech nezaručujúcu cestu k budovaniu demokratickej a pluralitnej spoločnosti tešiacej sa z ľudských práv a občianskych slobôd (Ganor 2011, Rubin 2011b). Vývoj v oblasti, a predovšetkým v susedných krajinách (s napätím) monitoruje aj jediný demokratický štát na Blízkom východe - Izrael. Niektorí analytici uvádzajú, že Izrael sa v súčasnosti dôsledkom arabských revolt či povstaní a hrozby jadrového Iránu nachádza v najmenej bezpečnom postavení respektíve situácii od skončenia Studenej vojny (Eiland 2011, Inbar 2011, Inbar 2012a, Inbar 2012b, Rubin 2011b, porov. Asulin 2012).

Židovský štát sa nachádza nielen v hostilnom prostredí okolitých arabských krajín, s ktorými viedol aj niekoľko vojnových konfliktov, ale musí čeliť aj početným vnútorným hrozbám, napríklad v podobe politických radikalistov a extrémistov. Tento fakt vytvára zo štátu Izrael pozoruhodný a interesantný prípad pre výskum ohrozenia demokracie a samotnej existenciu štátu, nakoľko nie mnoho krajín musí čeliť podobnému takmer konštantnému a kombinovanému tlaku na svoju národnú bezpečnosť. Rovnako preskúmania hodný je aj vzťah respektíve hľadanie rovnováhy medzi potrebami bezpečnosti a dodržiavaním ľudských práv v inom ako európskom či americkom kontexte.

Práca zameria svoju pozornosť na krajnú ľavicu, pretože doterajší stav bádania v rámci tejto problematiky je v porovnaní s krajnou pravicou nedostatočný. V súčasnosti neexistuje publikácia, ktorá by koherentným a ucelených spôsobom spracovávala tému krajne ľavicových politických strán v Izraeli. Podobne to platí aj pre postupy štátu proti oponentom pochádzajúcim z krajne ľavého politického spektra. Väčšina prací sa vo vzťahu k radikalizmu, extrémizmu a militantnej demokracii v Izraeli venuje často výhradne len krajnej (náboženskej) pravici či arabskému nacionalizmu (Cohen-Almagor 1992, Cohen-Almagor 1993, Cohen-Almagor 1997a, Cohen-Almagor 1997b, Cohen-Almagor 2007, Juergensmeyer 2003, Kremnitzer 2004, Neuberger 2009, Pedahzur 2001, Pedahzur 2002, Pedahzur - Perliger 2004, Pedahzur - Perliger 2011, Sprinzak 1989, Sprinzak 1991, Sprinzak 1998, Sprinzak 1999, Schindler 2006, Weinberg - Pedahzur - Perliger 2009, Zertal - Alder 2007).

Téma krajnej pravice v Izraeli je spracovaná a dostupná aj v Českej republike, najmä zásluhou publikácií, napríklad Mareka Čejku (2009) a Miloša Mendela (2000). Napriek prevažujúcemu mieneniu niektorých izraelských politológov (Alimi 2011b, Fuchs 2011b, Neuberger 2011, Pedahzur 2002: 21), že krajná pravica v Izraeli predstavuje "väčšie" nebezpečenstvo, neznamená to, že by krajná ľavica nebola pre demokraciu a samotný štát Izrael bezpečnostnou hrozbou (Fuchs 2011, Lappin 2011). I keď na druhú stranu, izraelský politológ Benjamin Neuberger tvrdí, že "v Izraeli žiadne anarchistické či komunistické nebezpečenstvo neexistuje" (Neuberger 2011). Preto sa práca snaží prostredníctvom detailného popisu krajnej ľavice v Izraeli v rokoch 1987-2012 vyplniť túto existujúcu medzeru.

Diplomová práva vychádza z dlhodobého záujmu autora o štát Izrael a z relatívne vysokého počtu primárnych zdrojov (programy politických strán a hnutí, legislatíva a iné právne úpravy, súdne rozhodnutia), odbornej literatúry venujúcej sa politickému extrémizmu a radikalizmu, krajnej ľavici a rozličnej problematike vzťahujúcej sa k téme diplomovej práca a štátu Izrael. Rovnako budú použité aj rôzne publicistické zdroje, mediálne a novinové správy či články. Väčšina použitej literatúry je napísaná v anglickom jazyku a izraelskými autormi, avšak práca čerpá aj z českých, nemeckých a niekoľkých hebrejských zdrojov. Bližšie k literatúre viď kapitolu metodológia a zoznam použitých zdrojov uvedený na konci diplomovej práce.

Štruktúra diplomovej práce je rozdelená do piatich hlavných časti. V prvej bude predkladaný text zasadený do rôznych teoretických konceptov. Najprv bude konceptualizovaný fenomén extrémizmu, radikalizmu, terorizmu a krajnej ľavice s dôrazom na politické strany. Potom bude predstavený koncept obrannej respektíve militantnej demokracie ako aj regulačné respektíve represívne opatrenia. Kapitola bude zakončená modelom zhodnotenia efektivity nástrojov obrannej demokracie. Druhá časť práce sa venuje metodológii, a teda predstavuje jej design, ktorým je prípadová štúdia a rovnako popisuje zber a charakter dát.

Tretia kapitola poskytuje deskripciu historického a spoločenského kontextu v Izraeli, deje sa tak za účelom lepšieho pochopenia fenoménu ľavicového extrémizmu a radikalizmu. Predstavené sú hlavné historické míľniky a udalosti (napríklad vznik štátu Izrael či stále prebiehajúci izraelsko-arabský respektíve izraelsko-palestínsky konflikt), ktoré majú vplyv na tematické či ideologické vymedzenie vybratých krajne ľavicových či arabských politických strán. V spoločenskom kontexte je kladený dôraz na rôzne špecifiká izraelskej demokracie či samotného štátu Izrael.

Hlavnou časťou práce je už kapitola venujúca sa štyrom zvolených politickým stranám, pričom sú uvádzané základné informácie o ich vzniku, ale najmä zmienená ich ideológia a tematická platforma. Autor uvádza aktivity či stratégie presadzovania záujmov strán ako aj ich najvýznamnejších straníckych predstaviteľov. Ďalej sú v tejto časti textu priblížené najdôležitejšie opatrenia obrannej demokracie štátu Izrael voči týmto štyrom politickým stranám a zároveň aj proti jednotlivým straníckym reprezentantom. Potom nasleduje časť, ktorá sa snaží zhrnúť charakteristické rysy krajne ľavicových politických strán v Izraeli. Okrem toho obsahuje aj zosumarizovanie a zatriedenie represívnych opatrení štátu Izrael. Napokon bude aj zhodnotená (ne)efektívnosť nástrojov obrannej demokracie v Izraeli. Poslednú časť práce tvorí záver, v ktorom sa objavia ucelené odpovede na tri stanovené výskumné otázky.

2.