Fakulta sociáLNÍch studií Katedra politologie Krajne ľavicové politické strany V Izraeli V kontexte obrannej demokracie
Yüklə 1,18 Mb.
|
- Bu səhifədəki naviqasiya:
- 9.6. Rozhovory
9.5. Emaily
9.6. Rozhovory
1 Štatistiky Izraelských ozbrojených síl (IDF) uvádzajú, že len za mesiac júl v roku 1990 bolo zaznamenaných viac než 10 000 incidentov hádzania kameňov na izraelské bezpečnostné sily (Cohen-Almagor 1991: 24) a počas prvých štyroch rokov povstania viac ako 3 600 útokov s Molotovovými kokteilmi, 100 útokov s ručnými granátmi a 600 atakov s rôznymi typmi explozívnych zariadení (Bard 2002: 195). 2 Počet vlád bol vypočítaný na základe zloženia vládnej koalície, nie na základe osoby premiéra. Jicchak Šamir boli medzi rokmi 1986-1992 na čele troch vlád, nasledoval Jicchak Rabin (1992-1995), Šimon Peres (1995-1996), Benjamín Netajanhu (1996-1999), Ehud Barak (1999-2001, Ariel Šaron (2001-2006) stál na čele 2 vlád, Ehud Olmert (2006-2009) a napokon súčasný premiér Benjamín Netanjahu (2009-) (PMO 2012). 3 Golanské výšiny predstavujú pre izraelskú bezpečnosť strategicky významné územie. Izrael toto teritórium obsadil počas obrannej vojny v júni 1967 (Herzog 2008) a v roku 1981 ho napokon anektoval. Tento krok však nikto medzinárodne neuznal. Vojenská vláda bola nahradená rozšírením izraelského občianskeho práva a administratívy (Bard 2006: 77-78). Diplomová práce berie na zreteľ vybrané bezpečnostné hrozby pochádzajúce z tohto územia. 4 Vo všeobecnosti je územie známe aj pod historickými názvami Judea a Samária, ktoré dnes používa aj štát Izrael (oficiálne od roku 1968) (Gazit 2003: 162, HaCohen 1997: 397). 5 Pre hranicu sa však používajú aj iné názvy, napríklad "línia prímeria", "hranica z roku 1949" prípadne "hranica z pred roka 1967". 6 Izrael získal územie Východného Jeruzalema v Šesťdňovej vojne v roku 1967 (dovtedy ho okupovalo Jordánsko). V roku 1980 prijal Knesset (izraelský parlament) "Zákon o Jeruzaleme", a teda "Základný zákon" (ktorý má charakter ústavného zákona), ktorým Východný Jeruzalem formálne anektoval a deklaroval ho za "celé a zjednotené hlavné mesto Izraela" (Knesset 1980). Medzinárodné spoločenstvo však anexiu Východného Jeruzalema neuznalo, napríklad BR OSN rezolúciou č. 478 označila zákona za "neplatný" (UNSC 1980). Arabským obyvateľom tohto územia bola ponúknutá možnosť získať izraelské občianstvo, avšak väčšina z nich túto myšlienku odmietla (Pollock 2011). Dnes má izraelské občianstvo takmer 10 % arabských obyvateľov Jeruzalema a ostatní majú status "trvalého pobytu" (permanent residency) (Pollock 2011). Diplomová práca berie na zreteľ krajne ľavicových nepriateľov izraelskej demokracie pochádzajúcich aj z tohto teritória. 7 Avšak obe strany sa zaviazali, že Palestínska samospráva nemá jurisdikciu alebo kontrolu nad osadami či Izraelčanmi, až do uzavretia dohody o trvalom statuse (IPIA 1995). Viac viď (Gvirtzman 1998, IPIAA 1995) a v prílohe mapu Izraelom kontrolovaných území na Západnom brehu. 8 V tomto období v Izraeli kulminovala druhá "intifáda" al-Aksá. ktorá vypukla krátko po kolapse mierového procesu v roku 2000. Druhá intifáda sa od tej prvej odlišovala, že už nešlo o povstanie "zdola", ale o organizovanú operáciu s vojenskou dynamikou (Pedahzur 2010). Okrem toho sa však vyznačovala aj oveľa väčšou násilnosťou a brutalitou útokov, napríklad samovražednými útokmi (viď Čejka 2005, Pressman 2003). Podľa správy izraelskej vnútornej spravodajskej služby (Šin Bet/Šabak) bolo v období od začiatku intifády v septembri 2000 až do výstavby prvej predbežnej časti bariéry na konci júla 2003 zo Západného brehu vykonaných 73 teroristických útokov, ktoré zabili 293 Izraelčanov a ďalších 1950 zranili (ISA 2010a). Od júla 2003 do apríla 2007 sa podarilo preniknúť na územie Izrael už len trom samovražedným útočníkom, čo bol dôkaz efektívnosti bezpečnostnej bariéry (Frisch 2007, Ganor 2007: 282, ISA 2005, Pedahzur 2010: 123-124). 9 Plánovaná dĺžka bariéry (v súčasnosti stále vo výstavbe) je po štvrtej revízii Najvyšším súdom Štátu Izrael 709 km (OCHAOPT 2009) a má pozostávať najmä zo siete plotov (97 %) a múru (3 %) (IMFA 2009, IMD 2007). Viac o kontroverznej bariére bude pojednávané v neskorších kapitolách. 10 Podľa oficiálnej mapy publikovanej izraelskou vládou bude mať táto zóna veľkosť takmer 7 % rozlohy Západného brehu (Bard 2010, IMD 2006). Iné zdroje však uvádzajú veľkosť územia v rozmedzí 8,5 (B'Tselem 2008) až 9,5 % (OCHAOPT 2009: 9) čo je spôsobené pripočítaním Východného Jeruzalema a "Územia nikoho" (No Man's Land) do zóny. Na území sa nachádza 99 židovských osád (vrátane 12 komunít vo Východnom Jeruzaleme a piatich "osadníckych blokov- Ma’ale Adumim, Modiin Illit, Ariel, Gush Etzion, Givat Ze’ev), v ktorých žije viac ako 390 000 obyvateľom. Okrem toho na "izraelskej" strane bariéry býva približne 35 000 Palestínčanov v 34 sídlach (OCHAOPT 2009: 9). Územie je právne označované ako "uzavretá vojenská zóna" (ORSR 2003). 11Tento predpoklad dokazujú uniknuté diplomatické dokumenty z Palestínskej samosprávy publikované arabskou televíziou al-Džazíra a britským denníkom The Guardian v januári 2011. V nich sa uvádza, že bývalý izraelský premiér Ehud Olmert predstavil palestínskemu prezidentovi Mahmúdovi Abbásovi mapu, podľa ktorej by Izrael anektoval 6,8 % územia Západného brehu a Palestínčania by získali 5,5 % územia Izraela (Carlstorm 2011, Halevi 2011, The Palestine Papers 2011). Viac o problematike výmeny území viď (Arad 2006). 12 Podľa teórie extrémizmu patrí ľavicový a pravicový extrémizmu k základným variantom extrémizmu. Medzi sekundárne typy možno zaradiť náboženský, etnicko- teritoriálny a ekologický extrémizmus. K problematickým druhom je potom zaraďovaný demokratický a kriminálny extrémizmus (Bőtticher - Mareš 2012: 224). Túto typológiu je možné vnímať skôr ako ideálne typy, nakoľko v sociálnej realite dochádza k rozličným prekrývaniam či syntéze tém a niekedy je jednoznačné zaradenie takmer nemožné. Napríklad dnešní pravicoví extrémisti používajú symboly a inklinujú k taktike a stratégii ľavicového extrémizmu. Nemecký nacizmus kombinoval prvky nacionalizmu a socializmu (Smolík - Vejvodová 2010: 50). Prípadne niektoré radikálne náboženské strany v Izraeli sú identifikované či spájané s krajnou pravicou (Pedahzur - Perliger 2009, Sprinzak 1999). 13 Anarchisti vo všeobecnosti odmietajú štát ako aj účasť na voľbách, nakoľko by tým legitimizovali súčasný režim, a preto sa práca nebude anarchizmu venovať, nakoľko je zameraná na politické strany, ktoré sa usilujú o moc prostredníctvom volieb. 14 Prúd kombinujúci silný dôraz na nacionálne respektíve pannacionálne elementy v komunistickom hnutí, nachádza sa na pomedzí krajnej pravice a krajnej ľavice (Mareš 2011: 17). 15 Za určitých okolností môžu byť za efektívne považované aj také opatrenie, ktoré udrží status quo, nakoľko by po neprijatí tohto opatrenia mohlo dôjsť k ešte väčšej radikalizácii hnutia či jednotlivca. 16 Stretnutie s Barry Rubinom uňho doma bolo veľmi zaujímavé, nakoľko sme počas rozhovoru zistili, že Barryho viacerí rodinní predkovia (napríklad starí rodičia) pochádzajú z rovnakého mesta, prípadne okolia, ako autor diplomovej práce a o ktorých sa už niekoľko rokov snaží nájsť informácie. Ako je všeobecne známe, počas Druhej svetovej vojny a šoa sa informácie o mnohých ľudí vytratili do neznáma.. 17 Pomenovanie pre administratívne územie v rámci Britského mandátu (1920-1948). 18 Vojna za nezávislosť 1948-1949, Suez 1956, Šesťdňová vojna 1967, Opotrebovávacia vojna 1967-1970, Jomkippurská vojna 1973, Prvá libanonská vojna 1982, Druhá libanonská vojna (s Hizballáhom) 2006, vojna v Gaze 2008-2009. 19 Napríklad súčasný izraelský premiér Benjamín Netanjahu bol príslušníkom elitnej protiteroristickej jednotky Sajeret Matkal (Prieskumná jednotka generálneho štábu), súčasný minister obrany a bývalý premiér Ehud Barak bol dokonca veliteľom jednotky a neskôr náčelníkom generálneho štábu Izraelských obranných síl (IDF). Prípadne člen Knessetu (2003-2006) za Stranu práce, Dani Jatom, bol zástupcom veliteľa Sajeret Matkal a v rokoch 1996-1998 riaditeľom Mosadu, spravodajskej služby s vonkajším poľom pôsobnosti alebo Avi Dichter, ktorý je od roku 2006 členom Knessetu za politickú stranu Kadima a v rokoch 2006-2009 bol ministrom vnútornej bezpečnosti, slúžil v jednotke Sajeret Matkal a v rokoch 2000-2005 bol riaditeľom kontrarozviednej spravodajskej služby Šin Bet (Šabak), bývalý dvojnásobný premiér (1974-1977, 1992-1995) Jicchak Rabin zastával v rokoch 1964-1968 pozíciu náčelníka IOS (Pedahzur 2009, ISA 2012, ISIS 2012, Sheffer-Barak 2010). 20 Pred začatím vojny sa Izrael nachádzal v extrémne nepriateľskom prostredí. Jednotliví arabskí predstavitelia vyzývali jeden po druhom na ďalší ozbrojený konflikt, ktorý mal byť židovskému štátu osudný. Z Egypta, Sýrie či Jordánska pravidelne dopadali na územie Izraela rakety. Egyptské vojská boli rozmiestnené na územie Sinajského poloostrova a sýrske zas na Golanských výšinach. Bezpečnostná situácia eskalovala (22. máj 1967) egyptským uzavretím Tiranskej úžiny respektíve Akabského zálivu, čo Izrael považuje za casus belli (Bard 2002: 51-55, Kumaraswamy 2002). 21 OSN odmietla napriek naliehaniam arabských štátov a Sovietskeho zväzu označiť Izrael za agresora (Bard 2002). 22 Samotný štát Izrael odmieta označovanie svoje prítomnosti na území Západného brehu ako okupáciu, ale skôr hovorí o sporných územiach (disputed territories). Dôvodom je, že za okupované územia sú považované také územia, ktorú sú obsadené vo vojne od určitej ustanovenej a uznávanej suverenity. To však nie je prípad Západné brehu, nakoľko toto územie nebolo pod legitímnou a uznávanou suverenitou nejakého štátu pred rokom 1967. Dokonca tu predtým neexistoval ani Palestínsky štát. Územie bolo okupované Jordánskom po vojenskej agresii z roku 1948, ktorej cieľom bolo spolu s ďalším arabskými krajinami zničiť niekoľko dní existujúci židovský štát. Hašímovské Jordánsko územie Západného brehu formálne anektovalo v roku 1950. Tento krok uznali len dve zahraničné vlády (Veľká Británia a Pakistan, ten však býva často spochybňovaný (Silverburg 1983: 261) avšak ani jeden arabský štát (IMFA 2003, Bard 2002: 93-94, Sharon 2009: 8). 23 Najvytrvalejšia polemika sa vedie o formulácii ohľadne "stiahnutia izraelskej armády z území obsadených" po vojne (UNSC 1967). Rezolúcia totiž presne nešpecifikuje rozsah území, ktorých je Izrael povinný sa vzdať respektíve nehovorí, že sa Izrael musí stiahnuť zo všetkých obsadených území. Izrael sa odvoláva predovšetkým na chýbajúci anglický člen "the" (territories) vo vete, ktorá hovorí o stiahnutí "z území obsadených v poslednom konflikte" (from territories occupied in the recent conflict). Izrael dodáva, že formulácia bola riadne prerokovaná a zámerne vybratá členmi Bezpečnostnej rady, napriek značnému tlaku zo strany arabských krajín, ktoré sa dožadovali, aby veta obsahovala slovo "všetky" ("all" territories...) alebo anglický člen "the" (Bailey 1985: 153, Dershowitz 2003: 96, Sharon 2009). Arabské krajiny a Palestínčania požadujú stiahnutie sa so všetkých území. 24 Najmä bezpečnosťou argumentovali a argumentujú izraelskí politickí lídri vo vzťahu k možným budúcim hraniciam. Napríklad bývalá ministerská predsedníčka, Golda Meirová, povedala, že hranice spred roka 1967 sú nebezpečné a "bolo by to vlastizradné", ak by na to nejaký izraelský líder pristúpil (Avner 2010) alebo bývalý minister zahraničných vecí, Abba Eban, sa vyjadril, že mu tie hranice pripomínajú "Osviečim" (Bedein 2002) a ďalší bývalý ministerský predseda, Menachem Begin, uviedol, že by išlo o "národnú samovraždu pre Izrael" (Lister 2011). 25 Izrael sa napríklad obáva podobného scenára, ktorý sa odohral ako po jednostrannom stiahnutí sa z južného Libanonu v máji 2000, tak aj po stiahnutí z pásma Gazy v auguste 2005, pretože územia ovládli radikálne islamistické hnutia Hizballáh respektíve Hamas. Tieto teroristické organizácie usilujú o deštrukciu štátu Izrael, napríklad raketovým ostreľovaním. Dokonca roku 2006 viedol Izrael vojenskú operáciu proti Hizballáhu v Libanone (Pedahzur 2010, Reich 2008). 26 Proti úplnému jednostrannému stiahnutiu (vo význame, keď ešte nie je s Palestínčanmi popísaná mierová zmluva, ktorá by zabezpečila trvalý mier) stojí aj fakt, že Izrael by nemal po takomto rozhodnutí dostatočnú strategickú hĺbku svojho územia a jeho najväčšie populačné centrá by boli okamžite dostupné pre nepriateľa. Pre židovský štát je dôležité, aby Západný breh Jordánu nespadol do rúk nepriateľského suseda (napríklad nedávna infiltrácia teroristov na územie Izraela počas druhej intifády al-Aksá; prípadne negatívne skúsenosť zo stiahnutia sa z pásma Gazy) (Rubin 2011a). Na druhú stranu sú aj analytici, ktorí tvrdia, že Izraelu ohľadne strategickej hĺbky, bezpečnostne nepomôže ani prítomnosť na Západnom brehu. Napríklad izraelský historik Martin Van Creveld uvádza, že Izrael by sa mal stiahnuť zo Západného brehu, ale mal by požadovať demilitarizáciu tohto územia a kontrolu vzdušného priestoru (Van Creveld 2010). Viac ku debate na túto problematiku (Rubin 2011a, Schanzer 2004, Van Creveld 2004, Van Creveld 2010, Zellman 2009). 27 V roku 2000 ponúkol izraelský premiér Ehud Barak palestínskemu lídrovi Jásirovi Arafatovi takmer 94 percent Západného brehu o odstránenie desiatok osád, no ten túto historickú ponuku odmietol (Ben Ami 2010, Rubin 2009: 176). V roku 2008 ďalší izraelský premiér Ehud Olmert, podobne ako Ehud Barak, aj on ponúkol Mahmúdovi Abbásovi 93,8 % Západného brehu a vzájomnú výmenu území. Výsledok bol opäť rovnaký, Palestínčania tento návrh zamietli (Bard 2012). 28 Táto operácia bola reakciou na samovražedný bombový útok na hotel v izraelskom turistickom letovisku Netanja z dňa 27. marca 2002. Útok je známy pod označením Pesahový masaker, nakoľko sa odohral počas pesahového sederu a ide o najväčší samovražedný útok v dejinách Izraela (Reich 2008: 230). 29 Myšlienka vybudovať bezpečnostnú bariéru sa objavila už medzi rokmi 1995-1996, kedy bol Izrael sužovaný samovražednými bombovými útokmi prvej generácie (Reich 2008: 235). 30 Izrael spolu s Egyptom uvalil na pásmo Gazy blokádu a embargo krátko potom, čo sa celého územia v roku 2007 zmocnilo teroristické hnutie Hamas a vyhnalo odtiaľ stúpencov a členov konkurenčného hnutia Fatah. Izrael ju v júni 2010 zmiernil a Egypt v roku 2011 napokon opäť otvoril hraničný priechod Rafah (Issacharoff - Harel 2001, Kalhousová 2009: 28, Rabinowitz 2010). 31 Otázka osád je v izraelskej politike veľmi konfliktná, čo môže napríklad viesť aj k pádu vlády, ako tomu bolo v októbri 2002, keď minister obrany Benjamín Ben-Eliezer rezignoval spolu s ďalšími ministrami za Stranu práce a odišli z vlády Ariela Šarona. Dôvodom bol požiadavka Ben-Eliezera znížiť rozpočet pre židovské osady na Západnom brehu a v pásme Gaza zo 145 na 57 miliónov UDS a ušetrené peniaze radšej použiť na financovanie sociálnych programov pre slabšie sektory spoločnosti, vrátene študentov a dôchodcov. Šaron napokon požiadavku odmietal a museli byť vypísané ďalšie voľby (Reich 2008: 239). 32 V osadách žije viac ako 330 000 ľudí. Väčšina týchto osád má menej ako 1000 obyvateľov. Osád, ktoré sú obývané po menej ako 500 obyvateľoch je niečo okolo 40 %. V ďalších osadách žijú len desiatky Židov. Osady celkom zaberajú 1,5 až 2 % rozlohy Západného brehu. Viac ako dve tretiny Židov na Západnom brehu žije v piatich "osadníckych blokoch (Ma’ale Adumim, Modiin Illit, Ariel, Gush Etzion, Givat Ze’ev), ktoré sa nachádzajú blízko Zelenej línie (Bard 2012). V budúcnosti sa predpokladá, a uniknuté dokumenty z Palestínskej samosprávy to dokazujú, že päť najväčších blokov sa stane súčasťou Izraela a Palestínčania za to získajú rovnako veľké územie Izraela. Zvyšné osady budú evakuované a ich obyvatelia odídu buď do vyššie uvedených piatich "osadníckych blokov" alebo na iné miesta v Izraeli (Halevi 2011, The Palestine Papers 2011). Americký diplomatický telegram zverejnený Wikileaks odhalil, že predseda osadníckej rady, Danny Dayan, sa vyjadril, že ak by v Knessete prešiel zákon o finančnej kompenzácii za vysťahovanie sa z osád, niekoľko tisíc osadníkov by bolo ochotných odísť z tohto územia (Melman - Aderet 2011). Preto napríklad súčasný izraelský premiér argumentuje, že problémom k mierovému vyriešeniu nie je ani rozširovanie osád o nové bytové jednotky (od roku 1990 vzniklo len 5 nových osád), nakoľko sa to deje v oblastiach, ktoré by v budúcnosti mali pripadnúť Izraelu. 33 Medzi rokmi 1992-2009 dokázala vyhrať len dvakrát (1992 a 1999) národné voľby. 34 Ku tratičným voličom ľavica patrili sekulárny Aškenazi (Židia pôvodom z Európy a Ameriky). Ich počet však v Izraeli postupne klesá, zatiaľ čo rastie vplyv nábožného a arabského sektora ako aj Sefardov či ruských prisťahovalcov (Rosenblum 2009: 52-53). 35 Izraelský novinár Amnon Dankner prirovnal efekt druhej intifády na izraelskú ľavicu s dopadom Chruščovovho prejavu z roku 1956, v ktorom kritizoval kult osobnosti Stalina, na svetové komunistické hnutie. Mierové hnutia tak bolo zdiskreditované jeho palestínskym partnerom. Okrem malej skupiny skutočným veriacich, väčšina Izraelčanov prišla k záveru, že ich krajina už viac nenesie morálnu zodpovednosť za okupáciu. Palestínska vec tak stratila jednu zo svojich najväčších aktív: vinu Izraela (Halevi 2012) 36 Mark Rosenblum (2009: 53-61) uvádza, že vplyv na izraelskú ľavicu mala aj smrť respektíve atentát na vtedajšieho premiéra Jicchaka Rabina (Strana práce). 37 Podľa údajov Izraelského centrálneho štatistického úradu z roku 2012 žije v Izraeli 7,85 milióna obyvateľov z toho 75, 3 % bolo židovského pôvodu, čo predstavuje viac ako 5,8 milióna ľudí (CBS 2012). Z nich viac ako 70 % tvoria sabres a zvyšok sú olim (židovskí imigranti do Izraela) Aškenazi (20,5 %) a Sefardi (9,5 %) (CBS 2009). V súčasnosti je pomer medzi počtom Aškenazov a Sefardov takmer vyrovnaný (HUJ 2012). 38 Napríklad dodatok 7A z roku 1985 k Základnému zákonu "Knesset" (1958), odsek 1 v Základnom zákone "Ľudská sloboda a dôstojnosť" (1992) a Základný zákon "Sloboda zamestnania" (1994). 39 Napríklad Zákon o vstupe (1952), Zákon o občianstve (1952), Zákon o politických stranách (1992), Zákon o občianstve a vstupe (2003). 40 Hnutie pozostávalo z Tel Avivskej vetvy významného krajne ľavicového hnutia Macpen (Kompas), ktoré tvorili najmä jeho veteránski zakladatelia (Kaminer 1996: 47). 41 Hanegbi patril k popredným predstaviteľom krajne ľavicovej organizácie Macpen (Kompas), ktorá bola pre svoju činnosť pod dohľadom spravodajskej služby Šabak (ISA 2010b, ISA 2010c, Levi - Erlich 2005). V súčasnosti je aktívnym členom mierového a krajne ľavicového hnutia Guš Šalom. 42 Miari patril k zakladajúcim členom panarabskej politickej strany El Ard (Zem) v Izraeli, ktorá bola rozpustená rozhodnutím Najvyššieho súdu v roku 1965 (Harris 2004). Pre voľby do Knessetu v roku 1965 figuroval na kandidátke na treťom zvoliteľnom mieste (Bligh 2003a). V prípade politickej strany El-Ard Najvyšší súd rozhodol, že existencia Izraela ako židovského štátu je "fundamentálnym konštitučným faktom" a jeho popieranie môže ospravedlňovať vylúčenie kandidátnej listiny či zoznamu z participácie vo voľbách do Knessetu (Kremnitzer 1990: 22-27). 43 Arnon patril aj k významným izraelským ekonómom, ktorého politika však v šesťdesiatych rokoch viedla ku hospodárskej recesii (Segev 2010). Neskôr sa stal mierovým aktivistom. V roku 1975 spolu s Peledom, Avnerym, Amosom Kenanom (preložil Dobrého vojaka Švejka do hebrejčiny), Arie Eliavom (v tom čase člen Knessetu za Ja'ad-Hnutie za ľudské práva, neskôr za Nezávislú socialistickú frakciu) (Knesset 2011a) založil krajne ľavicovú Izraelskú radu pre izraelsko-palestínsky mier (ICIPP). Jej členovia sa stretávali s predstaviteľmi PLO a snažili sa byť sprostredkovateľmi medzi izraelskou vládou a PLO. Napríklad v roku 1980 sa v marockom Rabate tajne zišli s Issamom Sartawim (člen Fatahu, ktorý mal však oveľa realistickejšie a umiernenejšie názory ako Arafat. Avšak v roku 1983 bol zavraždený, neskôr sa ukázalo, že atentátnikom bol príslušník teroristickej organizácie Abú Nidala), kde ich pozval samotný kráľ Hassan II (Rubin - Rubin 2005: 93, Segev 2010). 44 Peled bol do roku 1969 v IDF, kde zastával pozíciu generálmajora a počas Šesťdňovej vojny bol členom generálneho štábu. Bol vodcom ICIPP, ktorá požadovala okamžité stiahnutie sa z obsadených území a vytvorenie nezávislého palestínskej štátu s Východným Jeruzalemom ako hlavným mestom (ICIPP 1976), čo bolo v tej dobe považované za nesmierne radikálny plán (Kaminer 1996: 27). Peled sa vôbec ako prvý stretol s niekoľkými predstaviteľmi PLO či už v Paríži alebo v Londýne v roku 1976. V roku 1977 založil spolu s ďalšími členmi ICIPP a inými (krajne)ľavicovými subjektmi (Moked, Meri, Čierni panteri a Nezávislá socialistická frakcia) politickú stranu Ľavicový tábor v Izraeli (Šeli). Strana nesúhlasila s politikou Goldy Meirovej a Jicchaka Rabina ohľadne palestínskej otázky. Šeli bola vôbec prvou sionistickou stranou v Knessete, ktorá verejne vyzývala na priame rokovanie s PLO, ktorú tak do určitej miery v očiach izraelskej verejnosti legitimizovali (Avner 2010). Strana však bola vnútorne rozdelená, čo vyvrcholilo počas vojny v Libanone (1982), nakoľko Peled verejne vyjadril podporu vojakom (tzv. refusnici), ktorí sa na nej odmietli zúčastniť, avšak Ran Cohen, vodca ďalšej frakcie v strane, s tým ostro nesúhlasil. Sám Cohen sa konfliktu zúčastnil ako pilot. Cohen a ďalší stranu opustili potom, čo sa Uri Avnery stretol s Jásirom Arafatom (1982), pretože to považoval za znak servilnosti k PLO. Peled zas Cohena obvinil z toho, že je "vojnový zločinec, ktorý bombarduje civilistov v Bejrúte" (Herzog 2008, Mendelsohn 2001). 45 Avnery bol ešte pred založením štátu Izrael členom radikálne pravicovej organizácie Irgun, ktorú však v roku 1942 opustil najmä kvôli jej metódam boja (Elmer 2003). V roku 1965 založil radikálne ľavicovú politickú stranu HaOlam HaZeh – Koah Hadash, neskôr premenovanú na Meri. Avnery o nej tvrdil, že išlo o prvú "zelenú" stranu na svete (Knesset 2008). Avnery bol aj členom Knessetu (1965-74, 1979-81). V roku 1974 nadviazal kontakty s PLO (Saíd Hamami) a bol zakladateľom ICIPP. V roku sa jeho strana Meri zlúčila do Šeli. Avšak nezhody vo vnútri strany ho viedli k tomu, aby v roku 1983 založil progresívnu stranu Alternatíva, ktorá sa neskôr stála súčasťou PLP. Avnery je známy najmä tým, že sa vôbec ako prvý sionistický Izraelčan stretol s vodcom PLO, Jásirom Arafatom v júli 1982 v libanonskom Bejrúte, kde v tom čase prebiehala vojenská operácia "Mier pre Galileu". V stretávaní sa s predstaviteľmi PLO pokračoval aj v nasledujúcich rokoch, napriek tomu, že to legislatívna úprava zakazovala (Knesset 2008). 46 Ministrovi obrany to umožňoval zákon Defence (Emergency) Regulations z roku 1945, kde podľa článku 84 mohol deklarovať akúkoľvek organizáciu alebo osobu za "protiprávnu" (DER 1945). Zákon síce pochádza ešte z čias Britského mandátu, avšak do izraelského právneho systému bol inkorporovaný prostredníctvom Law and Administration Ordinance z roku 1948 (LAO 1948, Gil 2011: 30). 47 Napriek istej animozite medzi stranami existovala v určitom období myšlienka ich spoločného zlúčenia (Cohen-Almagor 1994b) 48 Aj v prípade strany Kach existovali snahy zabrániť jej v účasti na voľbách, avšak Najvyšší súd rozhodnutia Ústrednej volebnej komisie dvakrát zvrátil (1981 a 1984) (Pedahzur 2002, Neuberger2009). Volieb v roku 1988 a 1992 sa už strana zúčastniť nemohla a v roku 1994 bola nakoniec zakázaná a rozpustená na základe protiteroristického zákona z roku 1948, nakoľko jej člen Baruch Goldstein v Hebronskej Machpele (Hrobka Patriarchov) zastrelil 29 moslimov (Mendel 2000: 133, Pedahzur 2011, Weinberg - Pedahzur - Perliger 2009: 124-125) . 49 Keller v roku 1982 odmietol povinnosť nastúpiť na vojnu do Libanonu a neskôr sa stal umývačom riadu na tankovej základni (McGreal 2003). 50 Podľa zákona obrannej službe z roku 1986 je v Izraeli trestné odmietnuť povolávací rozkaz na službu v armáde. Za nepočúvnutie môže hroziť až päť ročné väzenie (DSL 1986). V praxi však tresty nepresahujú viac ako jeden rok (Medina 2002). Rovnako trestné je aj podporovanie odmietnuť slúžiť v armáde ako aj výzva k dezertovaniu a podobne (PL 1977). V roku 1994 však Najvyšší súd odsúhlasil politiku generálneho prokurátora zabrániť trestnému stíhaniu ľudí, ktorí vyzývajú vojakov, aby odmietli participáciu na ničení židovských osád na Západnom brehu, bez ohľadu na články 109 a 110 v trestnom zákonníku z roku 1977 (Medina 2002: 77). 51 Počet židovských aktivistov strany je odhadovaný na jednu patinu. Počet židovských voličov však nikdy nepresiahol viac ako 10 %. V súčasnosti je jediným židovským členom strany, ktorý je aj v Knessete, Dov Chenin (ICG 2012). 52 Pôvodná Komunistická strana v Izraeli (Maki) sa v septembri 1965 pre vnútorné nezhody a ideologické rozpory rozdelila na dve strany. Jedna, väčšinovo židovská frakcia vedená Moše Snehom, uznávala štátu Izrael právo na existenciu a bola kritická voči politike Sovietskeho zväzu a namietala najmä jeho vyhrotenej antisionistickej pozícii. Druhá frakcia (Rakach), dominantne arabská, stála v opozícii voči sionizmu, nakoľko ho považovala za buržoázne nacionalistickú a imperialistickú ideológiu. V Sovietskom zväze videla svoj vzor a on zas satelitnú organizáciu. Obe strany tvrdili, že práve oni reprezentujú skutočný izraelskí komunizmus (Kaminer 1996: xv, Kaufman 1997: 34-35) 53 Počas vojny za nezávislosť (1948-1949) opustilo Izrael z rôznych dôvodov nie viac ako 650 000 Palestínčanov, z ktorých sa následne stali utečenci v okolitých krajinách (Jordánsko, Libanon, Sýria, Západný breh, pásmo Gaza). Palestínčania uvádzajú že ich bolo viac ako 800 000 prípadne milión. OSN ich však vtedy napočítala 472 000 (Karsh 2002). Vďaka politike UNRWA (Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe), ktorá priznáva status utečenca aj ich potomkom je ich súčasný počet viac ako 5 miliónov (UNRWA 2011: 5). Podľa znalcov medzinárodného práva žiadna medzinárodná konvencia, rezolúcia OSN alebo zmluva medzi Izraelom a Palestínou nehovorí, že palestínski utečenci majú právo na návrat do Izraela. Ak Izrael umožnil návrat všetkým utečencov na jeho územie, znamenalo by to preňho akt samovraždy a od žiadneho štátu sa neočakáva, že zničí sám seba (Lapidoth 2001, Urman 2011). 54 Barakeh je v Knessete už od roku 1999, avšak politicky aktívny bol už od začiatku osemdesiatych rokov. Pravidelne sa zúčastňoval na demonštráciách proti vojne v Libanone (1982) a spolupracoval s Izraelským mierovým táborom (Kaufman 1997). 55 Machúl bol členom Knessetu v rokoch 1999 až 2006 (Knesset 2011c). Patrí medzi najväčších kritikov izraelského jadrového programu. Vo februári 2000 inicioval vôbec prvú debatu v Knessete o izraelskej jadrovej politike, v ktorej chcel prelomiť jej nejednoznačnosť (Moss 2000). V roku 2003 podal v Knessete návrh na zastavenie jadrového reaktora v Dimone, nakoľko vraj nebezpečne poškodzuje životné prostredie (Alon 2003). Machúl patrí k zástancom Mordechaia Vanunu, bývalého jadrového technika, ktorý bol uväznený za odhalenie detailov izraelského nukleárneho programu britskej tlači v roku 1986 a niekoľkokrát vyzval na jeho prepustenie (Bender 2004). Machúl v roku 2003 v Haife prežil pokus o atentát spáchaný Eliranom Golanom a Alexanderom Rabinovičom prostredníctvom nálože v aute (Pedahzur 2011: 149). 56 Chenin patrí k niekoľkým členom Chadašu, ktorý majú židovský pôvod. V osemdesiatych rokoch odmietol súžiť ako vojak na okupovaných palestínskych územiach. V súčasnosti patrí medzi (legislatívne) najaktívnejších členov strany (ICG 2012: 12). 57 Aghbáríja sa v júni 2010 zúčastnil na stretnutia v Európskom parlamente, kde kritizoval Izrael a vyzval, aby boli jeho poprední politickí predstavitelia (Benjamín Netanjahu, Avigdor Lieberman, Ehud Barak a Cipi Livniová) súdení pred Medzinárodným trestným súdom v Haagu pre páchanie vojnových zločinov. Okrem toho obvinil Izrael, že "počas svojej 62 ročnej histórie non-stop útočí na svojich susedov a arabských občanov" (Lis 2010). 58 Gozanská patrí k zakladajúcim členom strany a roku 1982 pomáhala spoluzakladať aj Výbor proti vojne v Libanone, ktorý organizoval početné protesty a demonštrácie proti vojne. Hneď po vypuknutí prvej intifády (1987) sa stala členkou hnutia Koniec okupácii, ktoré požadovala ukončenie okupácie Libanonu a území obsadených v roku 1967 (Kaminer 1996). V Knessete sedela od roku 1990 do roku 2003 (Knesset 2011d). 59 Túbí vstúpil už v roku 1940 do Komunistickej strany Palestíny, ktorá sa neskôr premenovala na Komunistickú stranu Izraela Maki. Patril ku zakladajúcim členom strany Chadaš a celkovo pôsobil v Knessete 41 rokov. Túbí patril vo všeobecnosti medzi veľmi rešpektovaných arabských členov Knessetu. 60 30. marca 1976 došlo ku stretu medzi arabskými občanmi Izraela a izraelskou políciou, čoho výsledkom bolo 6 mŕtvych a asi 100 zranených izraelských Arabov. Tí protestovali proti ohlásenému zámeru vlády vyvlastniť pôdu na verejné účely (Frisch 2009: 115). Vo vzťahu medzi štátom Izrael a jeho arabskými občanmi ide o veľmi kľúčovú udalosť, nakoľko prvýkrát od založenie štátu v roku 1948 organizovala protest arabská politická strana, ako odpoveď na politiku izraelskej vlády (Frisch 2011). Tieto udalosti sa každoročne pripomínajú rôznymi demonštráciami a protestmi, pri ktorých dochádza k násilnostiam medzi izraelskými silovými zložkami a demonštrantami. Napríklad v roku 2012 bol zabitý jeden človek, 37 ich bolo zranených a viac ako 30 zatknutých pohraničnou políciou (elitná jednotka Jasam) (Lappin - Hartman 2012, Rosenfeld 2012). 61 Palestínčania si každoročne 15. mája pripomínajú "katastrofu" (nakba), a teda vznik štátu Izrael a odchod niekoľko stotisíc Palestínčanov z dnešného územia Izraela. Do roku 1990 bola táto spomienková udalosť relatívne slabá. Najmä po zlyhaní mierovej konferencie v Madride v 1991 nabrali tieto protesty na sile a početnosti. Demonštrácie sú organizované ako v Izraeli, na Západnom brehu, pásme Gaza, v okolitých arabských krajinách, tak na iných miestach sveta (Londýn, New York). Niekedy dochádza k násilným stretom medzi demonštrantami a príslušníkmi IDF či polície, v súčasnosti najmä na Západnom brehu (Asser 2000, BBC 2000). K pravdepodobne najväčším stretom došlo v máji 2011 v pohraničných oblastiach so Sýriou, Libanonom, pásmom Gazy a v okolí Zelenej línie (Západný breh) (ICG 2012: 35). Celkovo bolo usmrtených 15 Palestínčanov a niekoľko desiatok ich bolo zranených. Demonštranti vyzývali na zničenie Izraela a násilne (zničili ochranný plot) a ilegálne sa snažili prejsť na územie Izraela. Z uniknutých dokumentov a podľa informácie Šabaku (Šin Bet) neskôr vyšlo najavo, že protesty organizoval sýrsky prezident Asad (aby tak odvrátil pozornosť od protivládnych demonštrácii v Sýrii (Friedman 2011, Weiss 2011), Fatah, Hamas a Hizballáh s finančnou pomocou Iránu, napríklad aj cez sociálnu sieť Facebook (ITIC 2011c, Katz 2011a, Katz 2011b, Lappin-Katz 2011). S cieľom zabrániť podobným incidentom, keď v roku 2011 preniklo viac ako 100 demonštrantov na územie Izraela, armáda iniciovala špeciálne tréningy a stratégie ako potláčať podobné masové demonštrácie (Katz 2011c, Katz 2012). V Yüklə 1,18 Mb. Dostları ilə paylaş:
|