Imanuel Kant (1724 – 1804) Kritika súdnosti

prednáška Dekonštruktivistická interpretácia umeleckého diela – dekonštrukcia J. Derridu

Jazyk je podstatou prezentácie sveta. Jazyk je jediným možným spôsobom prezentácie sveta. BYTIE sa môže prezentovať len v jazyku. Myslenie J. Derridu a P. De Mana - reflexia o jazyku a zmysle DEKONŠTRUKCIA

Dekonštrukcia ako smer postštrukturalistickej filozofie sa zameriava v prvom rade na jazykovo – textový a ideologicko – metafyzický aspekt kultúry.

Slúži na odhaľovanie sociálnych, historických, kultúrnych, jazykových aj individuálnych súvislostí a obmedzení myslenia. Dekonštrukcia odhaľuje hranice nášho nazerania na svet. Pomáha odstraňovať štandardné nazeranie na svet.

Neruší význam, ale odhaľuje spôsoby konštituovania významu. Predpokladá, že neexistuje priamy vzťah medzi textom a denotátom, neexistuje jediný možný spôsob pochopenia textu a odhaľuje ďalšie možné spôsoby pochopenia textu.
Dekonštrukcia sa stala nielen estetickou teóriou, teóriou literatúry alebo filozofickou teóriou, ale aj teóriou o (ne)možnosti teórie ako takej.
V opozícii ku štrukturalizmu 60. rokov Derrida konštatuje neexistenciu CENTRA.

Štrukturalisti vychádzali z predpokladu existencie štruktúry obsahujúcej všetky mýty

( model s centrom).

Podľa Derridu centrum neexistuje a svojou koncepciou myslenia bez centra demontuje, de-konštruuje hierarchické opozície západnej metafyziky (obsah-forma, originál-imitácia, prezentácia-reprezentácia, metafora-metonýmia a pod.).

Demaskuje ich ako ideologické konštrukty a odmieta logocentrizmus európskeho moderného myslenia.Dôvodom je presvedčenie, že rozum nemôže existovať v čistej podobe, ale len v podobe kontaminovanej iracionálnom. Derrida odmieta aj sémantiku a semiotiku ako racionálne, a preto ideologické teórie významov.

A/ Derrida odmieta logiku znakov, znakotvorný a významotvorný proces semiotiky.

Všetky otázky boli doteraz zle položené. Nemáme sa pýtať ČO JE ZNAK, ale ČO NIE JE ZNAK. Zásadne odmieta reprezentatívnosť znaku ako metafyzický konštrukt.

Namiesto pojmu znak zavádza pojem GRAMÉ a konštituuje GRAMATOLÓGIU ako pandant voči semiológii.

Základné pojmy gramatológie: dekonštrukcia znaku, ēcriture, nerozhodnuteľnosť, intertextualita, stopa, diseminácia.

Gramatológiu definuje ako non-teóriu non-znakov.

Gramé nie je znakom, nie je kategorické niečo, nie je kategóriou, nie je teóriou.

Gramé je (non)referenciou.

B/ Označované a znak semiotiky dekonštruuje – znak nie je reprezentantom objektu, vzťahuje sa vždy len na iný znak. ZNAK JE OSLOBODENÝ OD OBJEKTU.

Popiera vnútorný význam textu a umiestňuje ho výlučne MIMO textu.

Význam definuje ako to, čo nie je prítomné, čo sa musí prerábať v nekonečnom procese rozmiestňovania, odkladania. Neustále odkladanie významu nazýva ēcriture. Tento pojem nahrádza pojem textu alebo znaku.

TEXT NEMÁ ROZHODNUTEĽNÝ VÝZNAM, JE NIČÍM, EXISTUJE IBA PARODUJÚCA HRA S VÝZNAMOM. Čítanie je vlastne písaním nového textu a vytváraním významu.Takto vytvorený význam sa okamžite stráca, a  tak je text TAJOMSTVOM, ktoré nemožno rozlúštiť. Prináša len otvorené možnosti DIFERÄNCIÁCIE, len stopy a nie významy.

DEKONŠTRUOVAŤ znamená ísť ZA význam, ZA znak, ZA text.

C/ Popiera identitu a zrozumiteľnosť významu, existuje len absolútna NEJASNOSŤ, NEROZHODNUTEĽNOSŤ.

Znak je oslobodený od objektu a významu, je prázdnym znakom. Významy sa môžu spájať len ako TAJOMSTVÁ. Pojem a  proces interpretácie nahrádza INTERTEXTUALITOU ako HROU stôp. Intertextualitu definuje ako bezzmyslový, nekonečný proces diferänciácií bez ohraničenia a cieľa, ktorého výsledkom je intertext.

D/ Náhodná hra intertextov tvorí disemináciu ako totálny chaos, iracionálny pohyb spontaneidy.

Ēcriture nie je poznávacím procesom, nič nerozlišuje, nepoznáva, nemôže dospieť k hodnoteniu. Tvorená je PRÍTOMNOU BEZPROSTREDNOSŤOU bez vzťahu k minulosti či budúcnosti. Ukazuje len prítomnosť.

PÍSANIE=ČÍTANIE=VYMAZÁVANIE – niet interpretačnej spätosti, niet historickej interpretácie. Minulosť je vymazaná novou ēcriture, budúcnosť je nerozhodnutá.Existuje len vymazávanie a bezprostrednosť, bezprostrednosť a vymazávanie = BEZPROSTREDNOSŤ PRÍTOMNOSTI.

Pohyb je definovaný ako preskakovanie jednej prítomnosti k druhej – existuje len TERAZ ( časopriestorové body bez vzájomnej reálnej spojitosti).

Pamäť a zabúdanie nie sú – nemôže existovať teda ani plynutie času.

Ēcriture, diseminácia a intertextualita sú späté so zabúdaním, pamäť sa nepoužíva.

Človek je väzňom v  prítomnosti, vytvára prítomnosť bez cieľa, zmyslu, pravdy. Intertextualita, v ktorej žije, je iba okamihom bez vzťahu k minulému a budúcemu.

Ēriture je zároveń hrou bez pravidiel, a bez cieľa, s rezignáciou na pravdu. Je bezúčelnou bezprostrednosťou, myslenie sa nevinnosťou stávania sa oslobodzuje od tyranie LOGU. MYSLENIE JE IRACIONÁLNOU HROU.

Svet ako hra neidentických znakov a jeho význam podľa dekonštrukcie:
1/ Problematizácia opozície realita-text

Dekonštruktivistický dekonštruovaný text je reakciou na text, nie na realitu ( Flusser a jeho chápanie technických obrazov médií ako reakcia na text). Zvýznamňovanie je založené na ALEGORICKOSTI.

2/ Pretrhnutie zväzkov s akýmkoľvek kontextom umožňuje nové chápanie CITOVANIA a CITOVATEĽNOSTI. Derrida konštatuje, že existujú len kontexty bez centrálneho ukotvenia, a preto sa texty vyznačujú schopnosťou utvárať stále nové kontexty.

Znaky literatúra postmoderny Spôsob realizácie

relativizácia hodnôt zoslabovaním estet. ideálu

rétorické princípy  ustupujúcou sémantikou

citovateľnosť ústupom od pôvodnosti

prehodnocovanie klasických textov oslabením ich nadčasových hodnôt

strata aury oslabovaním originality

vzrast princípu sériovosti palimpsestová literatúra

Kontext dáva fragmentom okolie, text sa tvorí transformáciou iných textov, znaky získavajú tak nové významy, a tie sú závislé od kontextu.Postmoderná literatúra popiera rozdiel citácie a textu a citácia sa stáva zdanlivo homogénnou súčasťou textu ako kvázi-citácia-diseminuje text. Nepatrná zmena kontextu, nepatrný posun textu z jedného textu do druhého textu spôsobuje zmenu zmyslu, nadobúda často ironický charakter, ZMYSEL SA VYPRÁZDŇUJE. Posuny zapríčiňuje bezhraničný kontext, preto sa zmysel posúva a percipient je konfrontovaný so stratou ilúzie jednoznačnosti dekódovania. Nič nemožno chápať doslovne, nič nie je jednoznačné.
Palimpsestová próza (medzitextové nadväzovanie, intertextualita) je charakterizovaná prechodom tém, postáv, motívov, pasáží.Text palimpsestu sa zámerne tvorí na základe iných textov a citácie sa vkladajú do textov bez odkazu na pôvodný text. Nový typ originality je daný začlenením do kontextu s významnou tendenciou deheroizácie, demystifikácie, demýtizácie východiskového textu (Štepka-Jánošík, Nabokov-Lolita, Joyce-Ulysses). Pravzorom týchto postupov je Borgēsova interpretácia Cervantesa.

Imitácia a napodobenie nadobúdajú novú podobu, menia zmysel - parodizačný zámer a irónia sa v takto prezentovanej neaurickej literárnej reprodukcii stávajú trvalou súčasťou poetiky postmoderny.
Pôvodný text nazývame PRETEXTOM a dekonštruovaný text POSTTEXTOM.

Paródiu, iróniu posttextu percipient chápe len na základe poznania pretextu, ktorého estetické, hodnotové kvality sú v posttexte dekonštruované.

Intertextualita môže mať dve základné podoby:
1/ adaptačné nadväzovanie ( alúzia)- tvorivé prepísanie, úprava pretextu, architextu

Joyce- Ulysses verzus Homér Odyseus

2/rozličné citácie v rámci textu z iných textov

Nabokov- Lolita ( 50 autorov a ich diel parafrazovaných

10. 
    prednáška - Proces estetického vnímania
    

Bytie umeleckého diela má podobu koexistencie:

artefaktu /predmetné, zmyslovo vnímateľné východisko recepcie – rovina autora/ estetického objektu /viacstupňové špecifické významové a hodnotové štruktúry budované vedomím percipienta – rovina vnímateľa/.