Logická SÉmantika a (VŠeobecná) teória prekladu


Kognitívny psychologizmus a teória významu



Yüklə 139,19 Kb.
səhifə3/5
tarix13.11.2017
ölçüsü139,19 Kb.
1   2   3   4   5

Kognitívny psychologizmus a teória významu


Voči Sapiro-Whorfovej hypotéze namietajú kognitívni psychológovia. Za primárnu považujú mentálnu reprezentáciu, ktorá je podmienkou vytvorenia lingvistického výrazu, pričom mentálna reprezentácia môže byť vyvolaná aj bez spojenia s lingvistickým výrazom. Uznávajú však, že organizácia pojmového myslenia nie je možná bez lingvistických operácií (znakového zachytenia), ale zdôrazňujú, že mentálne aktivity sa nevyčerpávajú operáciami s pojmami. Poukazujú na slabé miesto de saussureovskej teórie významu: osvojovanie si nových poznatkov je podmienené osvojením si príslušného lingvistického inštrumentária. Podľa nich je to v rozpore s poznatkami vývinovej psychológie: kognitívne schopnosti sú v ľudskej mysli nezávisle od jazykových delimitácií - kognitívne schopnosti predbiehajú a určujú lingvistické schopnosti.

Dôsledky zmnoženia predstáv asociovaných s jedným výrazom vedú kognitívnych lingvistov k názoru, že jazyk je neustále sa tvoriaci, významy jeho výrazov sú dané skúsenostne (a posteriori) a vždy dočasne a náhodne, určené nespočetnými kognitívne sprostredkovanými sociálnymi interakciami; významy sú konkrétne reprezentácie mysle. Fakt dorozumenia je vysvetľovaný ako veľmi komplikovaný asymptotický proces zbližovania subjektívnych postupností mentálnych reprezentácií jednotlivých užívateľov jazyka. Má empirický a skôr hypotetický podklad.


Lingvistický pragmatizmus (behaviorizmus) Qiunea


Význam výrazu je vlastne spôsob jeho používania. Nie je potrebné substancializovať význam výrazu mentalisticky. Holizmus a štrukturalistická teória významu: funkcia jednotlivých slov nie je špecifikovateľná bez odkazu na funkciu iných slov.

1.7.5. Význam výrazu je objektívne abstraktum? Idea, forma, lekton, obsah-rozsah, zmysel-denotát, funkcia.


2. Lingvistická analýza prirodzeného jazyka

2. 1. Jazykové roviny

Empirický výskum jazyka, ktorý sa deje na pôde lingvistiky, má za cieľ opísať princípy a pravidlá vzťahu medzi výrazmi a ich významami. Gramatiku jazyka v širšom zmysle vrátane lexikálnej sémantiky môžeme chápať ako systém explicitných pravidiel priraďujúcich výpovediam im odpovedajúce významy. Takúto gramatiku tvoria pravidlá opisujúce celý prechod od hlások reči a ich spájania do slov, spájanie slov do viet, viet do textov až k významom týchto textov.


Je zrejmé, že takýto systém pravidiel je veľmi komplikovaný a pravdepodobne ho bude tvoriť hierarchizovaný súbor pravidiel. Aj preto sa vyčleňujú samostatné podsystémy pravidiel, ktoré sa nazývajú aj jazykové roviny či jazykové plány. Každá jazyková rovina je určené svojou hlavnou jazykovou jednotkou prvkom alebo triedou prvkov, ktoré sú pre danú rovinu charakteristické, typické.

Zvyčajne sa rozlišujú tieto základné roviny:



  1. fonetická – hlavnou jednotkou je hláska;

  2. fonologická - hlavnou jednotkou je fonéma;

  3. morfolologická - hlavnou jednotkou je morféma;

  4. syntaktická - hlavnou jednotkou je (systémová) veta ako schéma, vetný vzorec;

  5. sémantická - hlavnou jednotkou je význam výpovede (vetnej i nevetnej)2 zachytený v podobe sémantickej reprezentácie výpovedí;

  6. textová – základnou jednotkou je text alebo prehovor.

My sa zameriame najmä na rovinu syntaktickú a sémantickú a na ich vzájomné vzťahy. V centre pozornosti bude stavba (syntax) viet daného jazyka a významy viet (ich sémantika).

2. 2. Syntaktická analýza prirodzeného jazyka


Na úrovni syntaktiky jazyka sa snažíme postihnúť pravidlá kombinovania slov do spojení slov (zreťazení, zložiek) a týchto spojení do viet. Náuka o pravidlách spájania gramatických jednotiek (vetných zložiek) do viet sa v inej terminológii nazýva syntagmatika. Do syntaktiky (syntaxe) nepatrí skúmanie a opis významu slov a ich spojení, ale na druhej strane práve syntaktické formálne prostriedky význam nesú a syntaktické rysy slovných spojení identifikujú význam. Takže skúmanie sémantiky nie je možné bez odvolávania sa na syntaktické prostriedky. Na druhej strane je známe, že všetky dôležité kategórie syntaktiký sú založené na sémantický kategóriach (vetné členy, slovné druhy, ...).

Základnou jednotkou syntaktickej analýzy je veta, pričom rozlišujeme medzi vetou ako schémou, vzorcom (systémová veta) a textovou vetou (výpoveď), ktorá vzniká použitím abstraktnej vetnej schémy v konkrétnej komunikačnej situácii. Textová veta v písomnej podobe sa nazýva text ( veta) alebo jeho segment, v hovorenej podobe ide o prehovor.

Okrem vetných výpovedí máme aj výpovede nevetné neúplné (eliptické). Vety môžeme členiť na vetné zložky (spojenia slov), ktorými sú postupnosti slov, ktoré sú k sebe spojené vďaka jednému základnému slovu určitého slovného druhu. Typickými základnými slovami sú podstatné mená, slovesá.

V prípade podraďovacích súvetí môžeme vyčleniť aj vetné zložky, t.j. spojenia slov, ktoré odpovedajú celým vetám a ktoré nemôžeme redukovať na jedno základné slovo.

Zložky viet (slovné spojenia) sa nazývajú podľa slovného druhu základného slova (menné, slovesné, adverbiálne, adjektívne), pričom vo vete môžu plniť rozličnú funkciu, napríklad substanciálne spojenia môžu plniť úlohu podmetu, ale aj predmetu a prípadne i úlohu príslovkových určení a pod.

Pojem slovného spojenia (zložky, skupiny) by sa mohol pomerne presne postihnúť rekurzívnou (opakujúcou sa) štrukturálnou pravideľnosťou v stavbe viet. Túto opakujúcu sa štrukturálnu pravidelnosť by sme mohli formalizovať pomocou explicitných pravidiel, ktoré stanovujú, ako môže byť takéto spojenie konštruované na základe slovných druhov alebo iných slovných spojení.


2.3. Generatívne gramatiky


Motivačnou ideou generatívnych gramatík bola myšlienka, že môžeme spoznať jazyk prostredníctvom formulovania explicitných pravidiel. Jazyk je chápaný ako súbor štruktúrovaných symbolických výrazov a generatívna gramatika je jednoducho explicitný výklad takéhoto súboru. Inak povedané išlo o pokus opísať prirodzený jazyk precíznou (v jazyku matematiky či programovania) formuláciou množiny pravidiel - jazyk je množinou viet generovaných rekurzívnym použitím určitých pravidiel. Cieľom teórie jazyka je stanoviť tieto pravidlá. Preto sa hovorí o generatívnych gramatikách.

Súbor takýchto pravidiel môže určovať procedúry dvoch druhov:



  1. generatívne procedúry – ktorými na základe postupného aplikovania pravidiel generujeme schémy viet (systémové vety) daného jazyka a priraďujeme im ich štruktúrny opis (opis ich štruktúry), t.j. stromové grafické diagramy, ktoré špecifikujú prvky, z ktorých sa generovaná systémová veta skladá, a vzťahy medzi týmito prvkami.

  2. rozpoznávacie procedúry – ktorými identifikujeme, či ide o systémovú vetu daného jazyka alebo nie. Fungujú ako zariadenia, ktoré na vstupe môžu mať akúkoľvek konečnú postupnosť lexikálnych jednotiek a tým, ktoré rozpoznajú (identifikujú) ako systémové vety priradia odpovedajúci štruktúrny opis, ostatné vstupné postupnosti zamietnu.

Príklad: majme (triviálny) jazyk L, ktorý je tvorený všetkými palindrómami (výrazmi, ktoré znejú rovnako či ich čítame spredu alebo zozadu) nad abecedou či skôr slovníkom bazálnych slov {A, B}.

Pravidlo (G1):

Vychádzaj z a rekurzívne nahrádzaj výrazmi ASA, BSB, alebo žiadnym výrazom.

Dokážeme, že ABBA je palindróm, ktorý môžeme vygenerovať postupnosťou S – ASA – ABSBA – ABBA, ktorá reprezentuje odvodenie zreťazenia slov. Návod alebo pravidlo (G1) konštituuje generatívnu gramatiku pre jazyk zahrňujúci takéto polindrómy. Pra každý polindróm nad abecedou či bázou slov {A, B} gramatika zabezpečuje jeho odvodenie. môžeme chápať ako gramatickú kategóriu analogickú k „vete“ a  B sú pendantami slov v jazyku. Nasledujúca podmienka o uzloch v strome (grafe) (strome postavenom obrátene – hore konármi a vetvami, alebo pri pohľade na korene, ktoré sa vetvia) je ekvivalentná k vyššie uvedenej gramatike:

Uzly označené S-kom majú pravú alebo ľavú vetvu buď obe označené A, alebo obe označené B; prípadne tieto sú oddelené uzlom označeným S-kom; uzly označené alebo B nemajú žiadnu vetvu.

Ak množina stromov T spĺňa tieto podmienky, tak jej konce (uzly, ktoré nemajú vetvy) sú palindrómy A-čka B-éčka a každý taký palindróm jej koncom nejakého takého stromu. Toto je objasňujúca definícia nejakej množiny stromov, nie procedúra na odvodzovanie zreťazenia. Ukazuje alternatívny spôsob definovania toho istého jazyka zreťazení – odlišný typ generatívnej gramatiky.

Upozornenie – žiadna sémantika či sémantické pravidlá neboli zatiaľ vôbec v hre a pravdlá prepisu (rozkladu) v tomto veľmi triviálnom jazyku sa zakladali iba na identifikácii fyzických znakov znakov (realizácii ideáonych vzorov). Presne vzaté, ťažko ho môžeme považovať za jazyk, pokiaľ nie je stanovená sémantika pre základné výrazy jazyka a pre operácie spájania týchto výrazov.




Dostları ilə paylaş:
1   2   3   4   5


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2019
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə