Logická SÉmantika a (VŠeobecná) teória prekladu


Negácia a presupozícia (in print)



Yüklə 139,19 Kb.
səhifə2/5
tarix13.11.2017
ölçüsü139,19 Kb.
1   2   3   4   5

Negácia a presupozícia (in print).


Signifikácia verzus supozícia (in print).

Hajičová, Eva

1975 Negace a presupozice ve významové stavbě věty. Academia, Praha.



Church, Alonzo

1954 Intensional Isomorphism and Identity of Belief. Philosophical Studies V, 5, pp. 65-73.



  1. Introduction to Mathematical Logic. Princeton U.P., Princeton, New Jersey.

Materna, Pavel - Pala, Karel - Zlatuška, Jiří

1989 Logická analýza přirozeného jazyka. Akademia, Praha.



Materna, Pavel

  1. Pragmatic Meaning, In: The Logica Yearbook , Childers, T. (ed.), Praha, pp. 65 - 70.

1998 Concepts and Objects. Acta Philosophica Fennica, vol.63, Helsinky.

Peregrin, Jaroslav

  1. Principy formálniho modelování významu. Karolinum, Praha.

1999 Význam a struktura. Oikúmené, Praha.

Russell, Betrand

1995a O označovaní. In.: Organon F, II., č.2.



Saussure, Ferdinand, de

1989 Kurs obecné lingvistiky. Odeon, Praha.



Tichý, Pavel

1986 Frege and the Case of the Missing Sense. In: Grazer Philosophische Studien, Vol.27, 27- 48.



  1. The Foundations of Frege´s Logic. W. de Gruyter, Berlin - New York.

1996 De dicto a de re. In.: O čem mluvíme. Praha.

1994 Jednotliviny a ich roly (I - IV). Organon F, roč. I, č. 1-4.

1994b The Analysis of Natural Language. In: From Logical Point of View III, 2, pp. 42-80.

Úvodný test (nepodpisovať)


  1. Čo je významom výrazu štvorec?

  2. O čom je výraz prezident SR?

  3. Čo označuje výraz byť starší ako?

  4. Čo vyjadruje výraz najväčšia rieka sveta?

  5. Čo je zmyslom výrazu najdlhšia rieka sveta?

  6. Čím sa odlišujú vlastnosti od vzťahov (sémantický rozdiel)?

  7. Čo je obsahom pojmu strom?

  8. Čo je rozsahom pojmu strom?

  9. Aký rozdiel je medzi stromom a pojmom stromu (hlavné diferencie)?

  10. Ako sa významovo odlišujú súvetia, ktoré budú tvorené rovnakými podvetami, ale odlišnými spojkami: 1) vtedy, keď..., 2) len vtedy, keď..., 3) vtedy a len vtedy, keď...?

Nadobúdateľ je oprávnený domáhať sa zrušenia zmluvy vtedy, keď nemožno vadu odstrániť.

Nadobúdateľ je oprávnený domáhať sa zrušenia zmluvy len vtedy, keď nemožno vadu odstrániť.

Nadobúdateľ je oprávnený domáhať sa zrušenia zmluvy vtedy a len vtedy, keď nemožno vadu odstrániť.
11. Čo sa má zachovať prekladom?
12. Čo prekladal prekladateľ básne Veliké lalulá od Christiana Morgensterna (text)?

1. Čo sa má zachovať prekladom?

1.1. Umelecký preklad verzus informačný (vecný) preklad.

1.2. Vetný kontext ako základný.

1.3. Význam ako invariat pôvodnej vety a jej prekladu.

1.4. Sémantika ako teória označovania. Čo označujú výrazy jazyka. Teória významu výrazov.

1.5. Čo je jazykový znak? Sémantika verzus semiotika – unilaterárny vs. bilaterárny výklad;

Saussure: znak má (aspoň) dve stránky: 1. to, čo počujeme alebo čítame, teda fónickú substanciu a od nej odvodené písmo (najmä slová ako základné jednotky) – označujúce (signifiant). Druhou stránkou je označované (signifié), čo je stránka pojmová, mentálna a „nehmatateľná“; má úzku súvislosť s hodnotou a v oblasti sémantiky so zmyslom (sens) a významom (signification). Označujúce a označované sa konštituuje až s konštitúciou tohoto znaku ako takého – znak nemôže existovať mimo systému, mimo štruktúry

1.6. Synchrónny (gramatický, systémový) vs. diachrónny prístup (historický; etymológia). Vzťah označujúce-označované sa konštituuje dohodou, je arbitrárny. Proces, ktorý vedie k tejto dohode, de Saussure nazýva semiósis.



Sémiológia ako „veda, ktorá študuje život znakov v živote spoločnosti a tvorila by časť sociálnej psychológie a v dôsledku toho i všeobecnej psychológie“ (CLG, 33) – vraj z gréckeho sémeion „znak“. To je však dávny a zažratý omyl: sémeion je „príznak“ (dym je nearbitrárnym príznakom ohňa – vzťah je založený na príčinnosti, pričom príznak niečoho je následkom určitej príčiny). Znak ako označujúce je v gréčtine vyjadrované výrazom sémainon. Z tohto plynú značné nedorozumenia aj u štrukturalistov – príznaky sa zamieňajú so znakmi. Pre de Saussura sémantika skúma zmeny významov a je odlišná od sémiológie. Sémantiku však iní autori chápali inak – ako teóriu významov výrazov v synchrónnom prístupe, čiže neskúma zmeny významov. Toto je zaužívané a prevažujúce chápanie sémantiky.

1.7. Čo je význam výrazu?

1.7.1. Objekt z časopriestoru?

Takáto „realistická“ či materialistická odpoveď je naporúdzi. Významom výrazu „Vladimír Mináč“ („Emir Kusturica“) je osoba Vladimír Mináč (ktorá je označená aj mennou frázou „autor knihy Dúchanie do pahrieb), (osoba Emira Kusturicu, ktorá je označená aj mennou frázou „režisér filmu Underground) významom výrazu „hlavné mesto Slovenska“ je Bratislava, významom výrazu „strom“ je ten-ktorý strom a pod.

Avšak vo vete Každý strom má kmeň nehovoríme niečo o tom-ktorom strome, ale o všetkých stromoch. Tézu o tom, že významom výrazov je aj v takomto prípade objekt z časopriestoru, sa snaží zachrániť krajne nominalistické riešenie. Podľa nominalizmu všeobecné výrazy sú iba mená, noumen, ktoré slúžia ako skratky pre jednotliviny. Všeobecné mená typu „človek“, „zelený“ a pod. sú len flatus vocis, prázdnymi zvukmi, ktoré samy osebe nič neoznačujú, ale sú vhodnými skratkami na hovorenie o jednotlivinách – výraz „strom“ je skratkou pre „tento strom a/alebo tamten strom a/alebo onen strom“ a pod. (o konjuktívne vytvorené spojenie pomocou „a“ by malo ísť v prípadoch, keď niečo chceme tvrdiť o všetkých stromoch; o disjunktívne spojenie vytvorené pomocou „alebo“ by malo ísť v prípadoch, keď niečo chceme tvrdiť o niektorých stromoch).

Doktrína významu výrazu ako objektu z časopriestoru prestáva byť presvedčivá v prípade významov výrazov pre farby a podobných adjektív – napr. čo by bolo významom výrazu „zelený“? Problematická by bola v prípade významov slovies - napríklad „čítať“, „písať“, „myslieť na“, „hľadať“, pretože samo čítanie nie je jednotlivina. Táto téza je celkom neudržateľná v prípade mien predmetov, ktoré v reálnom časopriestore neexistujú - ako napr. Kentauros, Pegas, Jednorožec, Permoník, ježibaba a pod. Buď by sme pripustili aj nejakú zvláštnu existenciu reáne neexistujúcich predmetov, alebo celú veľkú skupinu výrazov, ktorým intuitívne dobre rozumieme, by sme sémanticky diskvalifikovali. Prvá možnosť zaváňa kontradikciou, druhá je príliš reštriktívna (tejto alternatíve sa nominalizmus skôr či neskôr nemôže vyhnúť), pričom pri mnohých výrazoch – ako napríklad „snežný muž“, „Atlantída“ - by sme nevedeli, do ktorej skupiny vlastne patria – či majú alebo nemajú význam. Ak by niekto úprimne povedal, že myslí na Pegasa a premýšľa o tom, ako mohol lietať, tak podľa nominalizmu niet toho predmetu, na ktorý on myslí, t.j. myslí na nič, čo je zjavne absurdné.

To sme nespomenuli problematiku výrazov pre abstraktné entity akými sú napríklad čísla, matematické poučky a  pod., pre ktoré nájsť presvedčivé nominalistické riešenie je takmer nemožné.
1.7.2. Význam je objekt v mysli človeka?

Psychologizmus či mentalizmus je pre sémantiku vábivý. V dejinách myslenia bol často propagovaný a oživovaný, niekedy dokonca prevažoval (17. – 18. storočie – v sémantike tradičnej tzv. port-roaylskej logiky). Veľmi rozšíreným bol ešte v 19. storočí a jeho zvodom podľahol napríklad švajčiarsky lingvista a zakladateľ štrukturalizmu v lingvistike Ferdinand de Saussure (1857-1913) (Cours de linguistique générale 1916, český preklad Kurs obecné lingvistiky 1989), v jeho moderej verzii sa o psychologizmus opieral Noam Chomsky, ale aj koncepcie motivované výskumami kognitívnych psychológov (kognitívne lingvistiky).

Podľa tohto výkladu slová alebo výrazy označujú nejaké naše predstavy, myšlienkové akty či iné predmety nášho mentálneho sveta. Významom výrazu „Vladimír Mináč“ („Emir Kusturica“) je predstava alebo niečo ako myšlienka Vladimíra Mináča, významom mena „Emir Kusturica“ je predstava alebo niečo ako myšlienka Emira Kusturicu, významom výrazu „hlavné mesto Slovenska“ je predstava Bratislavy, významom výrazu „strom“ je podľa situácie tá-ktorá predstava toho-ktorého stromu a pod. Významom výrazu „zelený“ by bola predstava či idea zelenosti, významom slovies „čítať“, „písať“, „myslieť na“ by boli predstavy či subjektívne pojmy čítania, písania, myslenia na. Významom výrazov „Kentauros“, „Pegas“, „Jednorožec“, „Permoník“, „ježibaba“ by boli predstavy či niečo ako myšlienky Kentaura, Pegasa, Jednorožca, Permoníka, ježibaby.

Táto odpoveď sa môže zdať na prvý pohľad presvedčivá a veľa ľudí by s ňou súhlasilo. V každom prípade nemá ten problém, s ktorým sa nevedela vysporiadať doktrína význam výrazu=objekt z časopriestoru: v časopriestore neexistujúce veci existujú v našich hlavách ako predstavy, myšlienky. Je tu však jeden vážny problém.

Experiment: Predstavme si strom. Stromov je veľa druhov, takže ku každému druhu stromu sa môže viazať špeciálna predstava, čo budeme značiť spodným číselným alebo menným indexom (strom1, strom2, ...; stromjavor, stromdub, stromjedľa ). V rámci jedného druhu stromov je veľa jedincov, a aby sme ich odlíšili, musíme ich pomenovať alebo jednoznačne opísať. Iba málo stromov má vlastné meno, ale pre jednoduchosť budeme hovoriť o predstave stromu, ktorý má takéto meno – napríklad známa dlhoveká Korvínova lipa. Skratku jej mena (Korvínova) uvedieme ako dolný index za meno druhu - stromlipa,Korvínova. Ak si aj budeme predstavovať jeden konkrétny strom (napríklad Korvínovu lipu), tak prestavy tohto stromu budú odlišné podľa toho, v ktorom čase si ju budeme predstavovať. Napríklad v lete predstava toho stromu skrátene stromlipa,Korvínova, leto, by bola vo všeobecnosti odlišná od predstavy toho istého stromu o pol roka, t.j. v zime, skrátene stromlipa,Korvínova, zima . Korvínova lipa v lete má dozaista zelené listy, čo sa nejako premietlo do jej príslušnej predstavy (ak bola adekvátna), v zime už nemá listy alebo nie sú zelené, čo sa tiež určitým spôsobom zrejme premietlo do jej predstavy. Presne vzaté predstava Korvínovej lipy sa môže meniť nielen v priebehu takýchto dlhších časových období, ale každým okamihom. To znamená, že ani s jedným a tým istým stromom nemáme spojenú trvale jedinú predstavu. To však nie je všetko. Keďže každý z nás je niečím osobitý, naše predstavy sú subjektívne, privátne a v zásade niečím odlišné, aj keď sa týkajú toho istého predmetu v tom istom čase. To znamená, že predstava stromlipa,Korvínova, leto pre subjekt s1 určitého stromu v určitom čase (stromlipa,Korvínova, leto, subjekt1) je iná ako predstava toho istého stromu v tom istom čase subjektu s2 (ak nejakú predstavu toho predmetu v tom čase má).

To znamená, že ak by sme s výrazmi v komunikácii spájali práve takéto subjektívne predstavy, tak vôbec nemôžeme komunikovať – dorozumenie prostredníctvom výrazov jazyka by bol nevysvetliteľný zázrak. Hovoriaci by mal vo svojej hlave svoju predstavu, ktorú by spájal s použitým výrazom „strom“. Poslucháč (adresát prehovoru) však nemôže vidieť do jeho hlavy, a preto by si vytvoril od hovorcovej predstavy nezávislú a nutne odlišnú predstavu a nemohli by si rozumieť. Na druhej strane je (viac-menej) efektívna jazyková komunikácia empirickým faktom, takže význam výrazov musí mať povahu intersubjektívnu, nie intrasubjektívnu. Jednoducho asociácia medzi výrazmi jazyka a k nim pridruženými predstavami nie je sémanticky relevantná. Pridružené predstavy k výrazom jazyka (či už k ich fonetickej, grafickej alebo inej podobe) môžu mať emocionálny náboj rozličnej sily podľa skúseností a zážitkov toho-ktorého hovorcu. Niekto s výrazmi „vlasť“, „rodina“, „domov“ a pod. môže vo svojich predstavách pravidelne spájať kladný emocionálny náboj, iný relatívne neutrálny a niekto tretí veľmi záporný emocionálny náboj, ak mal napríklad skľučujúci alebo frustrujúci zážitok spätý s vlasťou, rodinou či domovom.

1.7.3.Významom výrazu je jeho miesto v štruktúre jazyka?

Predchádzajúce koncepcie významu bývajú nazývané aj ako substančné teórie (nielen ony). Charakteristické pre ne je téza, že významy výrazov sú nejaké od výrazov nezávislé predmety z časopriestoru (z tzv. 1. ríše) alebo z oblasti psychiky – mentálnych aktov človeka (z tzv. 2. ríše), pričom predmet má svoju nevyčerpateľnú „hĺbku“ (má nekonečne veľa rozličných vlastností).

S uvedenými dvoma teóriami významu výrazu sa často spája názor, že jazyk je čosi ako nomenklatúra: jazyk je vlastne „sadou nálepiek“, t.j. dvojíc výraz-význam (v tomto ohľade je jedno, z ktorej ríše je ten predmet, ktorý je významom). Quine to nazýva mýtus múzea: významy prirovnáva k exponátom v múzeu, ktoré označujeme nálepkami s textom. Nomenklaturistické teórie považujú vzťah výraz-význam za niečo, čo je záležitosťou iba týchto dvoch entít, čo nie je výrazne ovplyvnené tým, že výraz je súčasťou toho-ktorého jazyka. Výraz i jeho význam sú podľa tohto prístupu dve samostatné veci, pre ktoré je dôležitý akt spojenia – semiósis - , nie (až tak) jazykový systém. Preto sa aj tomuto poňatiu jazyka tiež niekedy hovorí ako sémiotické poňatie (Peregrin 1999, 51), hoci za semiotický sa považuje aj názor saussurovský1, ktorého jadro teraz uvedieme.

Štrukturalizmus prišiel s tézou, že povaha predmetu nie je substančná, ale primárne relačná. Zjednodušene povedané, rozhodujúce nie sú (vnútorné) vlastnosti predmetu (ak vôbec nejaké také má), ale vzťahy k iným predmetom – jeho postavenie v celkovej štruktúre ako sústave vzťahov (a nosičov štruktúry). Táto ontológia zdôrazňovania vzťažnej štruktúry – relačná povaha predmetov - sa premieta aj do výkladu významu výrazov. V prípade štrukturalizmu v teórii významu však nepôjde o rozpracovanie štrukturalizmu ako filozofického smeru na pôde sémantiky a hoci základná idea je veľmi blízka, štrukturalistické koncepcie významu budeme chápať nezávisle od filozofickej školy štrukturalizmu.



Ferdinand de Saussure

Ak odhliadneme od psychologizmu de Saussura, t.j. od toho, že považoval mentálne akty za substanciálne „vešiaky“, ktoré boli spolu so svojimi atribútmi významami výrazov, ale za určujúce budeme považovať jeho „hodnoty“ výrazov, tak máme relačnú (vzťažnú) či štrukturalistickú teóriu významu: významom výrazu je jeho miesto (úloha, funkcia) v štruktúre jazyka. Je príznačné, že de Saussure si pojem hodnoty požičal z ekonómie.

Hodnota tovaru nie je priamo určená jeho vlastnosťami, ale vzťahmi ponuky a dopytu. Ak je na trhu viac výrobkov toho istého druhu ako je dopyt po nich, jeho hodnota klesá, hoci môže byť z užívateľského hľadiska veľmi kvalitný. Keďže trh nie trhom jediného tovaru, ale obrovského súboru tovarov, hodnota toho-ktorého tovaru je určená jeho postavením, miestom v celej sústave vzťahov ponuky a dopytu.

Pre štrukturalistu je jazyk tiež akási sústava vzťahov medzi jeho užívateľmi? výrazmi? To je javológia na rozdiel od ekonómie, kde tovar je určený vzťahmi medzi dopytom a ponukou, nie vzťahmi medzi tovarmi? .. . Pre „hodnotu“ výrazu sú prvotné systémové vzťahy - „horizontálne“ vzťahy medzi výrazmi, ktoré robia z výrazu skutočný výraz jazykovej sústavy a druhotné sú „vertikálne“ vzťahy medzi výrazmi a významami (u de Saussura pôvodne mentálne reprezentácie).

Nomenklatúrna doktrína predpokladá, že vertikálne vzťahy sú úplne nezávislé od horizontálnych vzťahov (pozor – iba pre jednoduché základné výrazy). Jazyk je podľa nej prostriedok kódovania nezávislého štruktúrovaného sveta významov (neskôr treba odlíšiť túto tézu pre jednoduché a pre zložené výrazy; pre prvé platí – označovanie ako konvencia, pre druhé nie – logické dôsledky „kombinovania“ významov jednoduchších výrazov ).

Naproti tomu podľa de Saussura jazyk takúto štrukturáciu vytvára. Jazyk je skôr systémom diferencií, ktorý (systém) prepája dve neurčité, amorfné a tvárne úrovne – neurčitú úroveň zvukov a neurčitú úroveň neusporiadaných predstáv, ideí. Zásahom jazyka z neurčitých zvukov vznikajú výrazy jazyka a z neusporiadaných predstáv, ideí vznikajú významy. Pred týmto zásahom neexistujú výrazy jazyka, ani významy. Tie majú vzniknúť až ex nihilo delimitačným zásahom jazyka. Myslenie pred zásahom jazyka je amorfná, neurčitá a tvárna sféra. Až jazyk z nej robí zreteľné, diferencované myslenie, takže de Saussure prichádza k záveru, že „artikulované“ a jasné myslenie nie je možné bez jazyka.

Tento výklad jazyka akokoľvek inšpirujúci pripomína baróna Prášila, ktorý sa zdvihol ťahajúc sa za cop, resp. šnúrky svojich topánok (tzv. boot strap).

Ďalším krokom v tejto hypotéze je tzv. Sapiro-Whorfova hypotéza, že lingvistické členenie determinuje dokonca základné vnímanie priestoru a času: gramatika vnucuje ontológiu – rozličné gramatické kategorizácie (napr. slovesných časov) by mali viesť k odlišnému vnímaniu časových súvislostí.





Dostları ilə paylaş:
1   2   3   4   5


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2019
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə