Logická SÉmantika a (VŠeobecná) teória prekladu



Yüklə 139,19 Kb.
səhifə5/5
tarix13.11.2017
ölçüsü139,19 Kb.
1   2   3   4   5

2. 4. Transformačná gramatika


Vety sú hierarchicky usporiadané štruktúrované celky a ako také ich musíme vnímať. Frázové či generatívne gramatiky však mali obmedzenia a nehodili sa na opis syntaktiky prirodzeného jazyka (angličtiny), pretože niektorým generovaným vetám priraďovali nevhodné či dokonca chybné opisy ich štruktúr. Generatívne pravidlá, ktoré sa majú týkať iba niektorých „základných“ typov viet (z jadra jazyka), bolo treba doplniť aparátom transformačných pravidiel, ktoré z tých základných viet vytvárajú ostatné vety (tzv. transformačné gramatiky). Transformačné pravidlá boli oveľa silnejšie ako generatívne a umožňovali miesto nahradenia jedného symbolu zreťazením zložiek nahradzovať jednu stromovú štruktúru inou štruktúrou. Tieto pravidlá umožňovali už pomerne „učesane“ opísať skutočné vzťahy medzi určitými typmi viet - napríklad medzi vetami aktívneho a pasívneho modu, alebo medzi oznamovacími vetami a od nich odvodenými opytovacími a rozkazovacími vetami. Takže okrem frázovo-štruktúrnej gramatiky, ktorá je tvorená frázovo-štruktúrnymi pravidlami, treba skúmať ešte transformačné pravidlá (ako aj morfofonetické pravidlá). Majme vety:

  1. Gréci porazili Peržanov

  2. Peržania boli porazení Grékmi

„Stromy“, ktoré sú určené „generatívnou históriou“ uvedených viet:

Obrázok č. 3. Veta (1) Veta (2)



menná fráza slovesná fráza menná f. slovesná f.





meno sloveso menná f. meno sloveso menná f.

meno meno



Gréci Peržanov Peržania Grékmi

porazili boli porazení

Na základe intuiície však predpokladáme, že uvedené vety sú o tom istom – majú rovnakú základnú štruktúru. Čiže dve vety odlišujúce sa štruktúrou môžu mať identickú základnú štruktúru. Ak predpokladáme, že aktívna konštrukcia je primárnejšia ako pasívna, štruktúra vety (2), ktorá mala základnú štruktúru pôvodne rovnakú ako je štrukúra vety (1) (jej stromová štruktúra je oveľa podobnejšia základnej), prešla „pasivizačnou“ transformáciou.

Chomského pravidlo pasivizačnej transformácie (pre angličtinu):

Transf. Pass.: NP1 – Aux – V – NP2  NP2 – Aux + be + en – V – by - NP1

Toto pravidlo závisí od predchádzajúcej aplikácie množiny frázovo-štruktúrnych (generatívnych) pravidiel. Zjednodušene povedané pasivizačná transformácia má na vstupe výsledné zreťazenie, generované frázo-štruktúrnymi pravidlami (1) až (8). Zreťazenie „the + man + will + hit + the + ball“ (Z1), s ktorým je spojený frázovač (stromový graf) ako ukazuje obr. 2, nebudeme chápať ako skutočnú vetu, ale ako štruktúru aj vety v aktívnom mode „The man will hit the ball,“ aj vety v pasívnom mode „The ball will be hit by the man.“ Predpokladom použitia pasivizačnej transformácie je, že „vstup“ – zreťazenie - je analyzovateľné v termínoch frázovej štruktúry na NP – Aux – V – NP. Dve menné frázy však musíme odlíšiť indexami, aby v transformačnom pravidle adekvátne zachytili operáciu zámeny. Pasivizačná transformácia urobí zo (Z1) zreťazenie:
(Z2) „the + ball + will + be + en + hit + by + the + man.“
Následné (iné) transformačné pravidlo zamení „en + hit“ za „hit + en,“ a jedno z morfofonetických pravidiel potom premení „hit + en“ na „hit“ (rovnako ako „ride + en“ na „ridden“ a „open + en“ na „opened“ a pod.).

Uvedený príklad bol veľmi jednoduchý a je zrejmé, že pasivizačná transformácia musí byť aplikovateľná aj na zložitejšie výrazy – napríklad na menné frázy, ktoré obsahujú adjektívum („the old man“), príslovku („the man in the corner“), vedľajšiu vzťažnú vetu („the man who checked in last night“) a pod. Zahrnutie týchto prípadov menných fráz do (Z1) predpokladá aplikáciu ešte predtým iných transformačných pravidiel. Je tiež zrejmé, že generatívne pravidlá musia pokryť rozsah celej variety rozličných foriem toho istého slovesa („is hitting“, „hit“, „has hit“, „has been hitting“ atď. ), ako aj jednotné a množné číslo.

Transformačné pravidlá operujú nad štruktúrami viet (systémovými vetami), nie nad vetami; aj najjednoduchšie vety z jadra jazyka vyžadujú aplikáciu aspoň nejakých transformačných pravidiel. Zodpovedajúce aktívne a pasívne vety, kladné a záporné vety, oznamovacie a opytovacie vety sú odvodené z toho istého zreťazenia zložiek frázovej štruktúry. Vety, ktoré sú z jadra, však na rozdiel od viet mimo jadra sú generované bez akejkoľek voliteľnej transformácie. Vety mimo jadra vyžadujú aplikáciu aj voliteľných aj záväzných transformácií. Najväčším problémom pri formalizácii transformačnej gramatiky bolo určenie takýchto transformačných pravidiel.

2. 5. Prepojenie sémantiky so syntaktikou transformačných gramatík


2. 5. 1. Slovník – lexikálna rovina

Uvedý opis syntaktiky jazyka navonok vôbec nezohľadňoval význam viet daného jazyka (hoci nepriamo cez definíciu slovných druhov a pod. nejako reflektoval), ani to, že významy výrazov slúžia užívateľom jazyka na komunikáciu o okolnom vonkajšom svete i svete vnútornom.

Základom pre prepojenie syntaktiky zo sémantikou je slovník, v ktorom sú uvedené tie gramaticky správne utvorené slová, ktoré nesú význam, pretože vety utvorené zo správne utvorených slov, ktoré nedostali úlohu niesť význam, nemôžu niesť význam a ich skúmanie z hľadiska cieľov komunikácie je bezcenné. Čo nám vlastne poskytuje slovník nejakého jazyka?

2. 5. 1. 1. Slovník z jazykovedného hľadiska

Vo výkladovom slovníku nejakého jazyka býva okrem určenia slovného druhu a gramatických charakteristík uvedená aj charakteristika (lexikálneho) významu. Významom lexikálnej jednotky sa chápe:


“hierarchicky usporiadaný systém významových prvkov pojmovej (poznatkovej, kognitívnej) povahy a na tento systém sa navrstvujú nadstavbové (konotatívne) prvky, ktoré charakterizujú lexikálnu jednotku ako príznakovú (t.j. s príznakom expresívnosti, knižnosti, odbornosti ap.). Úlohou výkladového lexikografického diela je zostaviť z týchto prvkov výklad významu, najčastejšie v podobe opisu, zjednodušenej definície.” (KSSJ 1987, 19)
V uvedenej charakteristike sa:

  1. naznačuje to, čo logici nazývajú princípom kompozicionality (skladobnosti): význam zloženého výrazu je určený významami jeho podvýrazov a sposobom ich spojenia;

  2. význam výrazu je hierarchicky usporiadaný systém;

  3. tento systém má dve základné zložky – pojmovú a príznakovú.

Keďže výklad významov hesiel sa deje pomocou slov toho istého jazyka, ktorých výklad významu je tiež uvedený v danom slovníku (pomocou iných slov), ide o akýsi veľký kruh: význam tam nie je priamo prítomný, ale sú tam iba slová v rozličných spojeniach, ktoré ho opisujú.

Typy výkladu lexikálnych jednotiek: 1. pomocou opisu, 2. pomocou synonyma (synoným) alebo antonyma, 3. pomocou poukazu alebo priradenia a 4. pomocou spresnenia alebo vysvetlenia.

I. Opis významu

“Výklad pomocou opisu značí predstavenie významu uvedením rozhodujúcich významových prvkov nevyhnutných na identifikáciu príslušného predmetu, javu, procesu a na jeho odlíšenie od iných (príbuzných) predmetov, javov, procesov.” (KSSJ, 19).
Zvyčajne má ísť o definíciu, v ktorej je uvedený nadradený pojem a druhové špecifikácie, pričom nejde o odborné či encyklopedické definície, ale o vymedzenia z pohľadu bežného užívateľa slovenčiny. Opis významu sa dopĺňa uvedením synoným, prípadne antoným, čím sa ukazujú vzťahy medzi výrazmi z hľadiska významu i systém v slovnej zásobe.
“Opis významu je doplnený kvalifikátormi označujúcimi expresívnosť, hovorovosť, odbornosť, knižnosť a ďalšie štýlové a i. vlastnosti lexkálnej jednotky” (KSSJ, 20).
II. 1. Uvedenie synoným

“Výklad významu pomocou synonyma (synoným) sa používa predovšetkým pri členoch synonymných radoch s rovnakým významom a s (približne) rovnakou štýlovou hodnotou.”

(ibid)

Synonymom sa vykladá taký člen radu, ktorý nie je považovaný za základný – ten sa vykladá pomocou opisu. Ak ide o viacvýznamový výraz, príslušný význam sa identifikuje číslicou. .



II. 2. Uvedenie antoným

Uvedenie antonyma pri výklade významu heslového slova sa využíva v ojedinelých odôvodnených prípadoch. Častejšie sa uvádza pri dokladových spojeniach.

III. Uvedenie poukazu alebo priradenia

Výkladom významu pomocou uvedenia poukazu alebo priradenia sa myslí poukaz na slovotvorné východisko daného slova, čím sa usúvzťažňuje jeho význam. Inými slovami poukazom na morfologickú genézu slova, ktorá začína významovo a slovotvorne motivujúcim slovom (pomocou predložky k, ku ), má sa priblížiť aj genéza významu slova, a tým i nepriamo jeho vlastný význam (napr. sprostý...; -osť –i ž. 1. k sprostý (význ. 1), 2. sprostý čin..., 3. pletka, maličkosť).


IV. Výklad pomocou spresnenia alebo vysvetlenia

Výklad pomocou spresnenia alebo vysvetlenia sa uvádza najmä na doplnenie opisu významu.


„Spresnením sa vymedzuje okruh používania lexikálnej jednotky v danom význame z vecného, miestneho, časového ap. hľadiska a niekedy aj so zreteľom na gramatické a sémantické vlastnosti lexikálnej jednotky (najmä polysémické).“ (ibid. 21).

Ide predovšetkým o spresnenie viacerých odlišných významov jedného výrazu. Výklad významu nemajú slová, ktoré sú prihniezdované a ich význam je odvoditeľný z významu a slovotvorného typu zviazaného so základovým slovom.


V takomto slovníku však nie sú uvedené pravidlá, ako základné spôsoby spojenia výrazov spolu s ich významami určujú význam výsledného výrazu. Takéto pravidlá sa predpokladajú ako intuitívne zrejmé. Pri formalizácii takýchto pravidiel však musí byť úloha základných typov spájania výrazov explicitne stanovená. Na otázku, o čom sú základné lexikálne jednotky jazyka, však okrem veľmi neurčitých „predmetov, javov, procesov“ nie sú uvedené žiadne upresnenia.



2. 5. 1. 2. Slovník z pohľadu transformačnej gramatiky


Fodor a Katz (1963) navrhli integrovať súbor pravidiel opisu syntaktickej a sémantickej roviny jazyka tak, že ku gramatike (v užšom slova zmysle) pridali slovník , ktorý pre každé heslo poskytoval:

  1. potrebné údaje o syntaktických, sémantických a fonologických vlastnostiach lexikálnej jednotky;

  2. súbor tzv. projekčných pravidiel, ktoré každej gramaticky správne utvorenej vete priraďujú aspoň jednu sémantickú interpretáciu, t.j. určitú charakteristiku, ktorá hovorí, či daná veta je zmysluplná, viacznačná, synonymná s inou alebo sémanticky chybná.

Výsledkom takto chápaného opisu jazyka bola tzv. štandardná teória transformačnej gramatiky (Chomsky 1965). V nej základnou zložkou bola báza, t.j. súbor kategoriálnych (projekčných) pravidiel (categorial rules) a slovník (lexicon). Kategoriálne pravidlá spolu so slovníkom generovali základné stromové štruktúry, ktoré však už obsahovali všetky údaje o stavbe vety potrebné na jej sémantickú interpretáciu. Týmto východiskovým štruktúram sa začalo hovoriť hĺbkové štruktúry, a práve im sa potom sémantická zložka gramatiky (v š.z.) snažila priradiť sémantickú interpretáciu. V prípade úspechu sa na hĺbkovú štruktúru aplikovali transformačné pravidlá, ktorých výsledkom boli povrchové štruktúry, t.j. stromové štruktúry značne podobné skutočným vetám daného jazyka.

Synonymia viet znamenala totožnosť hĺbkový štruktúr viet s odlišnými povrchovými štruktúrami. Viacznačnosť viet zas znamenala možnosť transformovať rozličné hĺbkové štruktúry do jednej a tej istej povrchovej štruktúry.

Teraz sa zamerajme na to, akým spôsobom je v štandardnej teórii transformačnej gramatiky zachytený význam viet.

Význam vety je analyzovaný pomocou komponentovej (zložkovej) analýzy, ktorá sa opiera o špecificky chápaný princíp skladobnosti (kompozicionality). Komponentová analýza opisuje význam slov prostredníctvom konečného súboru tzv. sémantických čŕt (komponentov, features), ktoré sú zavedené nezávisle od konkrétnej významovej štruktúry daného jazyka. Sú chápané ako teoretické konštrukty postulované v sémantickej teórii na postihnutie vzťahov medzi lexikálnymi jednotkami. Napríklad slovo chlapec má tieto syntaktické črty:

meno + počítateľné + všeobecné + životné + ľudská bytosť

Kategoriálne (projekčné) pravidlá generujú množinu frázových pravidiel, ktoré akoby mali určitý počet „otvorov“, ktoré sú zapĺňané slovami zo slovníka. Ku každému takémuto „otvoru“ je pridružená množina čŕt, ktoré definujú druh slova, ktoré môže tento „otvor“ zaplniť. Ak frázové pravidlo je generované „otvorom“, pre ktorého hlavnú mennú frázu sa špecificky požaduje životné meno, slovo chlapec bude rozpoznané ako kompatibilné s takouto špecifikáciou a môže byť vložené do otvoru pre pravidlo lexikálne substitúcie (synonymickosti). Podobne môže byť vložené do otvoru, ktorý požaduje všeobecné meno, meno pre ľudskú bytosť alebo počítateľné meno, ale bude odmietnuté z tých „otvorov“ (vstupov), ktoré požadujú nepočítateľné mená (napr. voda).

Teraz si všimnime ako fungujú projekčné či kategoriálne pravidlá z hľadiska skladania významu. Princíp skladobnosti je uplatnený asi takto: význam slovného spojenia je chápaný ako „súčin“ významov slov (lexikálnych jednotiek) z tohto spojenia a význam každého jednotlivého slova (lexikálnej jednotky) je určený „súčinom“ sémantických čŕt, ktoré sú priradené tomuto slovu v slovníku a ktoré opisujú jeho význam. Význam slovného spojenia a nasledovne i význam celej vety získame tak, že postupne skladáme sémantické črty, rysy, ktoré sú priradené lexikálnym jednotkám, podľa projekčných pravidiel, ktoré určujú spôsob skladania jednotlivých významov (ich „kombinatoriku“) pri zohľadnení hĺbkových syntaktických vzťahov.

Na jednoduchom príklad ozrejmíme skladanie (súčin) významov podľa projekčných pravidiel (Materna 1989, 20). Majme slovenské slová muž, šíp, zženštený. Ich významy môžeme opísať pmocou ntýchto sémantických čŕt (komponentov):



muž:

ľudská bytosť + mužské pohlavie + dospelý



šíp:

fyzický objekt + z luku + strela



zženštený:

ľudská bytosť + ako žena.

Uvedené zvolené sémantické rysy napriek podobnosti nie sú slovenskými slovami, sú to konštrukty, ktoré sme zaviedli, aby sme mohli opísať významové vzťahy medzi lexikálnymi jednotkami. Zloženie významov výrazov (súčin) získame tak, že na postupnosť sémantických rysov, opisujúcich významy skladaných výrazov aplikujeme projekčné pravidlá. Nech Pr1 je projekčné pravidlo, ktoré určuje, ako sa skladá význam daných adjektív a substantív do významu slovného spojenia (mennej frázy), napríklad spojenia zženštený muž.

(Pr1) [ľudská bytosť + mužské pohlavie + dospelý] + [ľudská bytosť + ako žena].

Slovné spojenie zženštený šíp by projekčné pravidlo Pr1 malo odmietnuť ako sémanticky chybné, pretože sémantické rysy spájaných slov nie sú kompatibilné.

Projekčné pravidlá fungujú ako kompozičné funkcie – z významov slov  (ich sémantických rysov) skladajú významy slovných spojení a z nich významy celých viet. Aplikáciou projekčných pravidiel na slovné spojenie alebo vetu nezískame žiadny konkrétny a symbolicky reprezentovateľný význam typu pojmu alebo identifikačnej procedúry. Naopak, výsledkom je iba súhrnná informácia, či slovné spojenie alebo veta je zmysluplná, viacznačná, synonymná s nejakou inou vetou, alebo prípadne sémantický chybná. Inak povedané z gramaticky správne utvorených viet sa vyčlení množina zmysluplných viet, na ktorej sa definuje relácia synonymickosti. Nevieme, čo konkrétne význam vety je, ale vieme určiť, kedy sú dve vety synonymické, kedy je veta viacznačná, kedy je (zložená) veta logicky sporná (kontradiktorická) a kedy nemá žiadny rozumný význam (nezmyselná).

Sémantické rysy a projekčné pravidlá opisujú ako môžeme skladať slová do vyšších celkov až na úroveň vety a zachytávajú empirické javy viacznačnosti, synonymie, kontradiktorickosti a nezmyselnosti, ale nehovoria nič o tom, čo výrazy označujú, aké objekty či entity sú výrazmi označené. To mali preskúmať tzv. generatívne sémantiky.

Zhrnutie: hĺbkové štruktúry sú síce sémanticky interpretované, ale ich význam nie je nijakým konkrétnym spôsobom reprezentovaný.

Chomsky však opakoval starú chybu, keď významy výrazov - hoci ako hierarchicky organizované a štruktúrované celky - umiestnil do mysle človeka. Gramatiky konštruované pomocou generatívnych a transformačných pravidiel (neskôr hovoril o princípoch , ktoré majú byť totožné pre všetky jazyky, čiže malo ísť o univerzálnu gramatiku ľudského jazyka ako takého) chápal de facto ako opis „mechanizmov“ či procesov, ktorú sú skutočné prítomné v mysliach či mozgoch užívateľov jazyka. V tomto zmysle chápal syntaktické štruktúry ako niečo, čo je dané empiricky a teóriou je iba opisované. Zväčšiť pravdepodobnosť zhody empirických mechanizmov u jednotlivých užívateľov jazyka, a tým „podporiť fakt dorozumenia“ mala práve idea ich vrodenosti: invariantnosť pravidiel jazyka (identitu teoretickej štruktúry) mala zabezpečiť najmä ich vrodenosť, a tým mal mať jazyk akúsi pevnú stavbu, hoci táto stavba je vždy v praktickej podobe realizovaná v subjektívnej mysli konkrétneho užívateľa jazyka.

Vo všeobecnosti sú povrchové syntaktické štruktúry veľmi komplikovaným spôsobom prepojené na hĺbkové štruktúry. Tie sú v tej časti ľudského vedomia, ktorá sa špecializuje na jazyk (ktorá má jazykovú schopnosť „language faculty“). Hĺbkové štruktúry či „logické“3 formy (sémantika jazyka podľa: Lakoff , McCawley) sú vrodené, „dizajnované evolúciou“. (P. Sgall tektogramatická štruktúra). Skúmaním generatívnych pravidiel rozličných jazykov sa mohla skúmať ich expresivita.

Učiť sa prirodzený jazyk znamená v termínoch generatívnej gramatiky snažiť sa určiť, či nejaká konečná množina pravidiel môže generovať celú množinu zreťazení slov, ktoré by boli akceptované hovoriacim, pre ktorého je daný jazyk rodným jazykom. Predpokladá sa, že je to možné, keďže hovoriaci, napriek jeho obmedzenej mentálnej kapacite, zdá sa, že vie úplne chápať to, čo je v jeho jazyku.

Otázky, o ktorých sa diskutovalo a ktoré musela zodpovedať aj generatívna gramatika:



  1. ľudia mlčky vedia (a v mladosti sa naučia), ktoré vety sú gramatické (správne) a zmysluplné v ich jazyku;

  2. majú také poznanie aj o nových vetách;

  3. musia sa odvolávať nie na pamäť, ale na mentálne reprezentované pravidlá;

  4. generatívna gramatika môže byť interpretovaná ako modelujúca množinu mentálne reprezentovaných pravidiel;

  5. schopnosť mať také pravidlá (byť s nimi oboznámený) musí byť význačná (prípadne špeciálne definujúca) črta ľudskej mysle.

Tieto prístupy iniciovali kognitívnych vedcov, aby kriticky preskúmali. Ukázalo sa, že štandardná teória asi nie je vhodným modelom psychologicky adekvátneho opisu jazyka, pretože sa obchádza dôležitý fakt, že užívatelia majú k dispozícii najprv významy, ktoré chcú komunikovať, a až potom ich zachytávajú do štrukturovaných viet s určitou syntaktikou.

Námietky druhej skupiny poskytli početné psycholingvistické experimenty, v ktorých sa skúmal reakčný čas vnímania viet. Výsledky nepotvrdili existenciu hĺbkových štruktúr, ale naopak viedli k presvedčeniu, že užívatelia jazyka budujú reprezentáciu významov viet priamo z povrchovej štruktúry, čim vážne spochybnili 1). Na 2) je odpoveď, že hovoriaci môže jednoducho generalizovať či napodobňovať na základe príbuzných prípadov. Ohľadom 3) niektorí filozofi namietali, že nemôžeme odvodzovať závery o mozgových pochodoch (ktoré sú konkrétnymi empirickými objektami) z vlastností viet (ako abstraktných objektoch - schémach). Voči 4) bolo namietané, že väčšina kompaktných, a nie redundantných množín pravidiel pre nejaký jazyk nebude nutne totožná s množinou tých, ktoré ľudia používajú a nie je rozdiel medzi schopnosťou naučiť sa prirodzený jazyk a schopnosťou naučiť sa ľubovoľný konečne reprezentovateľný predmet.

Ako sme už uviedli, kognitívni lingvisti išli ešte do väčšej krajnosti: jazyk je pre nich niečo, čoho stavba je neustále sa tvoriaca a živá, jeho významy sú dané a posteriori a vždy dočasne a náhodne. Fakt dorozumenia je veľmi ťažko vysvetliteľný, ak vôbec nejako.

O neudržateľných dôsledkoch psychologizmu sme hovorili – Quine o výklade sémantiky ako prepojení medzi slovami a vecami niekde v mysli užívateľov jazyka hovorí ako o zhubnom mentalizme.



1 De Saussure však sám niekedy tiež podliehal nomenklaturizmu.

2 Do tejto roviny patrí aj to z tzv. lexikálnej roviny, čo sa týka priradenie významov jednotlivým slovám (ako heslám).


3 Nie je totožná s tým, čo majú na mysli logici výrazom “logická forma”.



Dostları ilə paylaş:
1   2   3   4   5


Verilənlər bazası müəlliflik hüququ ilə müdafiə olunur ©genderi.org 2019
rəhbərliyinə müraciət

    Ana səhifə