26
2. 4. 2 Činnosti územného plánovania
ÚP rieši :
- spôsob ako vyuţiť územie,
- dotváranie trvale udrţateľného rozvoja,
- súlad prírodných, civilizačných a kultúrnych hodnôt v území,
- organizáciu územia s ohľadom na dosiahnutie optimálnej prevádzky
hierarchie územnej organizácie,
- rozloţenie , vyuţitie, spojenie a vzťahy funkcií a funkčných prvkov
ÚP koordinuje:
- činnosti, rekonštrukciu a výstavbu v území
- kontakty a spoluprácu s okolitými územnými systémami
ÚP integruje:
- priestorovú ekonomickú, sociálnu, kultúrnu, ekologickú
a sektorovú politiku
ÚP prehodnocuje a určuje:
- stratégiu územia pre rozvoj
- územné dôsledky iných činností
- urbanistické a architektonické podmienky pre
rekonštrukcie a umiestňovanie nových stavieb
ÚP koriguje:
- pôsobenie trţných síl na územie
ÚP uplatňuje:
- princípy pruţnosti, verejnej alternatívy, zameniteľnosti, súkromnej
iniciatívy, delegovania, širšieho partnerstva
ÚP vyuţíva:
- strategické postupy
- nástroje územného rozvoja
- informačné systémy a komunikácie
- mienku obyvateľov, podnikateľov, verejných a súkromných
inštitúcií. (Kršáková, 1996, s. 18)
27
2. 4. 3 Úlohy územného plánovania
Spracováva koncepčné a realizačné rozvojové územné nástroje
Stanovuje rozvojové regulatívy a limity vyuţitia územia
Rozhoduje o lokalizácií investícií a činností (Kršáková, 1996, s. 18)
Mesta 21. storočia sa neustále rozrastajú. S tým prichádzajú obrovské problémy
v doprave a zdravotníctve, rastie zločinnosť, nastáva bytová a energetická kríza
a znečistenie ţivotného prostredia. Podobné problémy existovali uţ v 20. storočí, ale
v posledných rokoch sa vyhrotili. Moţnosť riešenia týchto problémov je “Zelený
„urbanizmus. (Glancey, 2004, s. 378)
2. 5 Riešenie do budúcna
2. 5. 1 “Zelený“ urbanizmus
Podstatou zeleného ( ekologického, trvalo – udrţateľného ) urbanizmu je holistický
prístup miest, ktorý zasahuje do väčších urbánnych celkov. Mesto chápe ako ţijúci
organizmus v ktorom sú jednotlivé časti a pochody poprepájané a navzájom na sebe
závislé, s veľkým prízvukom na uváţené hospodárenie so surovinami v meste aj ďaleko za
jeho hranicami, tam, kde siaha jeho tzv. ekologická stopa. (Rees, 1992, s. 121-130)
Mesta sa od obdobia priemyselnej revolúcie stále viac a viac stávali závislé na zdrojoch
nielen z ich okolia, ale aj zo vzdialených lokalít. Popri prírodných zdrojoch dôleţitých pre
fyzickú štruktúru miest ako napr. stavebné materiály, voda, energia aj tovar dôleţitý pre
ţivot samotných obyvateľov ako napr. potraviny, odevy. Postupným odlúčením
obyvateľov miest od pôdy a od aktivít spojených so získavaní týchto zdrojov, ako aj
uľahčením získavania surovín a ich prepravy z odľahlých častí planéty sa zmenil pôvodný
spôsob hospodárenia so surovinami v prospech tzv. lineárneho procesu, to znamená, ţe
suroviny sú získavané alebo vyrábané na inom mieste ako sú zuţitkované a odpad z nich
je tak isto často uskladnený v inej lokalite.
Tento proces (týkajúci sa aj konvenčného hospodárenia s prírodnými zdrojmi
v mestách) spojený so získavaním energie, vody, stavebných materiálov, potravín
a predmetov kaţdodenného pouţívania sa stáva viac menej nekontrolovateľným. Po dlhé
desaťročia sa totiţ zdalo, ţe na zemi je dostatok surovín ako aj priestoru na ich produkciu
a na zbavenie sa prebytočného odpadu.
28
V dnešnej dobe keď je známa potreba minimalizovať náš dopad na ţivotné prostredie,
sa jedinou moţnou cestou ukazuje byť trvalo udrţateľný urbanizmus. Tento prúd
v urbanizme sa snaţí zauţívaný lineárny prístup hospodárenia zmeniť v prospech tzv.
cyklického a v rámci moţností urobiť časti urbanného celku sebestačnými, t. j.
nezávislými na prísune zdrojov spoza hraníc mesta alebo tzv. bioregionu. Tento spôsob
hospodárenia smeruje aj k tomu aby mestá svojimi vedľajšími produktmi vo forme
odpadov nemali negatívny dopad za hranicou ich územia alebo bioregiónu.
Nejedná sa pritom iba o minimalizáciu spotreby uţívaných zdrojov, ale o holistický
prístup, ako všetky materiálne aj nemateriálne zloţky urbánneho prostredia zaobstarať
v čo moţno najuţšom okruhu. Takto sa dá napríklad zabrániť celomestskému výpadku
energie.
Všetky zloţky tvoriace mesto alebo jeho časti by mali byť zohľadnené tak aby ţiadna
nebola podcenená napr. keď má samotná stavba supermarketu nulovú uhlíkovú stopu,
avšak pritom je lokalizovaná za mestom a jediná moţná reálna doprava k nej je osobným
automobilom, je priam nemoţné ju z holistického hľadiska posudzovať ako “ekologickú“.
Ďalším sprievodným aspektom je zaberanie ekologický aktívneho povrchu zeme
parkoviskom vo forme spevnenej plochy príslušiacej vyššie spomínanému hypermarketu
a týmto sa výpočet súvislostí zďaleka nekončí. S niečím podobným sa stretávame
v predmestiach, v ktorých síce nájdeme rad “ekologicky priateľských“ rodinných
domčekov, avšak závislosť ich obyvateľov na automobiloch je neodmysliteľným
sprievodným znakom týchto osídlení. ( Farr, 2008, s. 36-41)
2. 5. 2 Prvky trvalo – udrţateľného urbanizmu
Rozloţenie vyuţitia územia tak, aby sa redukovali prepravné vzdialenosti a aby
vyuţívanie pôdy bolo rozumne kumulované – keďţe istá hustota osídlenia je
nevyhnutná na podporu pešej a cyklistickej dostupnosti kaţdodenných aktivít ako
aj realizovateľnosti systému verejnej dopravy.
Uvedomelý systém pešej, cyklistickej a verejnej dopravy.
Vyuţívanie lokálnych, obnoviteľných zdrojov získavania energie.
Revitalizácia a tvorba biotopov a vodných plôch a tokov, spojené s redukciou
spevnených plôch v mestskom prostredí.
Hospodárenie so zráţkovou vodou.
Dostları ilə paylaş: |