Právo verejné a súkromné, zločiny práva verejného a súkromného

Význam žaloby v rímskom práve

Všetky súdobé učebnice sa zaoberajú prameňmi práva – zákonmi, zmluvami a podobne. Rímsky autori civilného práva sa zaoberajú najmä žalobami. O zákone sa dozvedáme vlastne iba prostredníctvom výkladu príslušnej žaloby.

Rimania si uvedomovali, že zákon bez žaloby je celkom na nič. Zákon chráni niečie práva. Každému právu odpovedá niekoho povinnosť niečo robiť, alebo niečo strpieť. Ak povinný svoju povinnosť nesplní, je potrebné ho k tomu prinútiť.

Do úvahy prichádza svojpomoc. Rimania ju samozrejme používali. Okradnutý mohol zabiť zlodeja, ktorého prichytil pri krádeži a bránil sa so zbraňou v ruke. Na druhej strane si uvedomovali aj slabosti svojpomoci. Okradnutý nemohol zabiť zlodeja len tak. Musel svoj čin verejne deklarovať. Svojpomoc príliš podporuje právo silnejšieho. Pre slabého je nepoužiteľná a silného navádza na zneužitie.

Právna norma je štátom chránené záväzné pravidlo správania sa. ⁴⁹ Štát chráni oprávnené záujmy svojich občanov a chráni ich svojou mocou. Nenecháva obhajobu práva na svojpomoc a silu jednotlivcov, Štátna ochrana sa prejavuje ako možnosť dovolať sa svojho práva na súde. Práve toto právo je zhmotnené právom žalovať: „žaloba náleží tomu,...“

Celsus definuje žalobu ako oprávnenie súdne vymáhať dlh. Je teda možné, že existovali aj práva bez žaloby, ale to už neboli práva v právnom slova zmysle. Ich plnenie bolo závislé na blahovôli dlžníka a nepodliehali ochrane štátu.

Paulus súdnemu systému dôveroval natoľko, že vyhlásil: „kto má žalobu, akoby už mal vec samú“. Aj keď na druhej strane je lepšie mať vec, ako iba žalobu. Žaloba je totiž márna tam, kde sa pre odporcovu chudobu nadá nič vysúdiť. Kde nič nie je, ani čert neberie, ani právnik...⁵⁰

Je to rozdiel od dnešného vnímania práva, keď máme práva a slobody, ktoré sú niekde deklarované, ale nevedno kde žalovateľné. Týka sa to hlavne niektorých medzinárodných deklarácií o ľudských právach. Sú tak nejasne koncipované, že sa dajú vykladať ako sa komu zachce. Hlavne v období socializmu sa vysvetľovali dosť široko. Pri mnohých paktoch ani neexistuje inštitúcia, ku ktorej by sa dalo odvolať proti porušovaniu ľudských práv zo strany štátov.

Rímske právo sa v dávnych dobách pravdepodobne odtrhlo z náboženstva. Ešte dodnes môžeme pri súdnom rokovaní pozorovať určitú, niekedy úplne nelogickú, obradnosť. Zákon je vnímaný ako niečo posvätné, posvätný je rovnako aj výrok sudcu. Domáhanie sa práva má tiež určitú posvätnosť. Aj dnes sa používa na súde trochu „iný“ jazyk, sudcovia, a niekde aj advokáti a prokurátori, používajú zvláštne oblečenie. O to s väčšou úctou pristupovali k právu starí Rimania.

Moc triedy patriciov nespočíva v ich bohatstve, ale v znalosti práva, ktoré im zanechali predkovia. Preto plebejci, keď sa dostali k moci, tak dôrazne požadovali zákony. Tak vznikli Zákony 12 tabúľ. Patriciovia boli nútený podeliť sa o svoju moc s celým ľudom. Právo už nebolo tou posvätnou a tajuplnou piesňou, ktorá sa celé veky spievala so zbožnou úctou, ktorú uchovávali iba kňazi a ktorú smeli poznať iba muži zo zbožných rodín.⁵¹ Právo síce stratilo svoju tajuplnosť, ale nie posvätnosť.

4.1. Legisakčný proces

Najstarší, legisakčný proces, bol prísne formálny a aj najmenšie nedodržanie predpísanej formy, v tomto prípade doslovná a presná citácia slov zákona, mala za následok prepadnutie sporu. Aj tu teda nachádzame bezprostrednú spojitosť s nutnosťou dodržať poriadok slov ako pri modlitbách. Žaloba totiž navyše musela byť prednesená nielen bezchybne, ale aj jasným hlasom. ⁵²

Podobné vzťahy k starému náboženstvu sa dajú nájsť pri postupe mancipácie, pri uzatváraní plnoprávneho manželstva, stipulácii, a tak podobne.

Táto prísnosť sa postupne vytrácala s používaním formulového procesu. Ale úplne nezmizla dodnes. Jednanie na súde je ústne, aj keď by často bolo rýchlejšie postupovať iba na základe písomností.

V legisakčnom procese mohol žalovať podľa Akviliánskej žaloby iba kviritský vlastník poškodenej veci. Škoda musela byť spôsobená „corpore corpori“. Žalobca aj žalovaný museli byť obaja rímskymi občanmi
4.2. Formulový proces

V roku 160 p.n.l. bol prijatý lex Aebutia, ktorý umožnil rímskym občanom vybrať si medzi legisakčným a formulovým procesom. Žaloba pomocou žalobnej formule bol „vynálezom“ cudzineckého prétora. Ten umožňoval cudzincom žalovať nie na základe zákonov, ale na základe svojho magisterského impéria.

V legisakčnom procese sa žalovalo slovami zákona, vo formulovom slovami formule. Formula bol pokyn, ktorý posielal prétor sudcovi o tom, ako má súdiť. Vo formule bolo definované právne pravidlo, ktoré má sudca aplikovať.
Formula obsahovala označenie sudcu (iudex nominatio), ktorého si strany vybrali. Sudca, osoba zapísaná v albume sudcov, mal posúdiť vecný stav a podľa okolností a zdravého, sedliackeho rozumu rozsúdiť strany. Vo formule ďalej prétor popísal žalobný nárok (intentio). Napokon prikázal sudcovi aby odsúdil žalovaného (condematio), ak situácia splní, podľa úsudku sudcu, určité okolnosti.
Príklad žalobnej formuly

Titus buď sudcom! Pretože Numerius Negidius zabil otroka Aula Ageria, odsúď Numeria Negidia zaplatiť pokutu, ak sa ukáže, že otroka nezabil náhodou. Ak sa to nepreukáže, osloboď ho.

Keďže žalovať pomocou formule bolo podstatne jednoduchšie, legisakčný proces sa postupne prestával používať. Až na prelome letopočtov bol Juliovými zákonmi zrušený úplne. Výnimočne sa používal v sporoch týkajúcich sa hroziacej škody.

Podľa znenia žalobného nároku sa furmuly delili na actiones in ius conceptae a na actiones in factum conceptae. Actiones in ius conceptae boli žaloby na základe zákonov (ustanoveniach práva civilného). Mali blízko legisakčnému procesu. Actiones in factum obsahovali popis toho, čo sa stalo. Právnu moc im dávalo impérium magistráta, ktorý ich povolil.

Žaloby s fikciou

Formulové žaloby mohli obsahovať fikciu. Chýbajúcu právnu skutočnosť, dôležitú pre použitie žaloby, bolo možné si primyslieť. Fingovaním rímskeho občianstva sa umožnil prístup k rímskemu právu aj cudzincom. Fingovali sa skutočnosti, ktoré bolo treba splniť podľa quiritského práva, ale strana sporu ich spĺňala iba podľa práva honorárneho. Napríklad actio Publiciana, na ochranu držiteľa veci, fingovala vydržanie.

Príklad fikcie rímskeho občianstva. Gaius ju odporúčal používať iba v prípadoch, keď je rozšírenie žaloby na cudzincov spravodlivé: v žalobách o náhradu škody, z krádeže a podobne.

Buď sudcom! Ak sa zistí, že pričinením, alebo na návod Diona, syna Hermaeovho, bola Luciovi Titovi ukradnutá zlatá miska, pričom on, keby bol občanom rímskym, by ako zlodej mal povinnosť hradiť škodu ...⁵³

Fikcia rozšírila možnosť žalovať podľa lex Aquilia vinníkov, ktorí boli cudzincami. Platilo to aj naopak. Cudzinec mohol žalovať Rimana, ktorý mu bezprávne poškodzoval majetok. Rímske prétori týmto poskytovali, čo sa týka vlastníckych práv, rovnakú ochranu domácim aj cudzincom.
Actiones utililes

Žaloby sa ďalej delili na actiones directae (priame) a actiones utilis. Priame žaloby sa aplikovali na štandardné skutkové podstaty. Actiones utilis rozširovali právom postihnuteľné skutky na všetky činy obdobné.

Utilis actio exemplo Aquiliae bol asi najväčší počin pri formovaní dnešnej zodpovednosti za škodu. Zákony XII tabúľ sú prísne kauzálne. Akviliov zákon stále presne popisuje objekty poškodenia a spôsoby poškodenia. Klasickí právnici ich síce vysvetľujú veľmi široko, ale je pravdepodobné, že sa pôvodne dalo žalovať iba z tých skutkových podstát, ktoré boli vymenované. Rovnako objekt prvej kapitoly je vyjadrený jasne – otrok, alebo štvornohé stádové zviera. V tretej kapitole sa píše iba o zvieratách, Gaius aj Justiniánske inštitúcie za objekt automaticky považujú aj veci neživé, ale vymenované objekty sú iba veci živé.

Stíhanie škody na vymenovaných veciach, spôsobenej ako „urere, frangere, rupere“, alebo „zabitím“ sa postupne zmenilo na stíhanie škody spôsobenej na akejkoľvek veci a akýmkoľvek spôsobom, už iba zmenou právneho vnímania. Actiones utilis umožnili trestať toho, kto spôsobil škodu inak ako telu telom. Zabitie bolo rozšírené aj na „mortis causam praestare“. Prétor priznával utilis actio exemplo Aquiliae aj nevlastníkom, ktorým bola spôsobená škoda na veci, za ktorú niesli zodpovednosť, alebo im bola spôsobená škoda nemožnosťou vec používať – užívateľom, požívateľom, detentorom...

5.

Iné žaloby na náhradu škody a actio de lege Aquliae
Z bezprávneho spôsobenia škody mal poškodený majiteľ, popri actio ex lege Aquiliae, niekoľko možností ako žalovať:
5.1. Žaloby podľa XII tabúľ

Zachovali sa niektoré žaloby zo Zákona XII tabúľ. Používala sa actio de pastu a actio de srboribus succisis. Všetky žaloby XII tabúľ mali jednoznačne popísaný objekt a skutkovú podstatu, od ktorých sa nedalo odchýliť. Lex Aquilia definoval oboje veľmi široko. Napriek tomu sa však pravdepodobne pôvodne nevzťahoval na úrodu a na nehnuteľnosti – pôdu, stromy.

5.2. Iniuria

V niektorých prípadoch bolo možné žalovať aj žalobou z iniurie. Pater familias sa mohol rozhodnúť, či bude žalovať toho, kto vypichol oko jeho synovi, podľa iniurie, pretože syn nie je slobodný človek, alebo podaľa Akviliovho zákona, pretože deti podliehali  otcovskej moci rovnako ako otroci. Podobne majiteľ otroka mal možnosť použiť actio iniuriam, pretoža zbiť otroka bola urážka jeho pána. Pri zabití otroka mohol byť páchateľ stíhaný aj ako vrah..

5.3. Žaloby zo zmlúv

V prípade, ak škodca a poškodený boli v zmluvnom vzťahu, je možné vymáhať náhradu škody žalobou z porušenia zmluvy. Ak dlžník poruší zmluvu a tým poškodí veriteľa, je povinný nahradiť škodu. Poškodzovanie veci, ktorá bola dlžníkovi zverená je jasným porušením zmluvy.

Týmto spôsobom sa prestala používať 2 kapitola lex Aquilia. Poškodenie veriteľa adstipulátorom predpokladalo existenciu zmluvy mandátnej.
5.4. Žaloby z deliktov

Lex Aquilia sa nepoužil, ak škoda bola spôsobená pri páchaní iného deliktu. Ak, napríklad, bola vec ukradnutá a pri krádeži poškodená, použila sa actio furti – na quadruplum, alebo duplum, a condictio furtiva na vrátenie veci.

5.5. Cautio damni infecti

Kaucia z hroziacej škody bol účinný prostriedok predchádzania škodám. Cautio damni infecti sa mohla použiť v prípade škody, ktorá sa ešte nestala, ale bolo pravdepodobné, že v budúcnosti nastane. Mohol ju požadovať majiteľ nehnuteľnosti, ktorý si všimol, že pri všetkej opatrnosti mu jeho sused môže spôsobiť škodu. Kaucia mala formu stipulácie, sľubu, ktorým sa sľubujúci zaväzoval nahradiť škodu.

Používala sa v prípadoch, keď nebolo možné použiť žalobu z Aquiliovho zákona, ani inú žalobu podľa Zákonov XII tabúl. Tieto žaloby boli väčšinou použiteľné iba v prípadoch, keď škoda už nastala, a zároveň bola zavinená minimálne nedbalosťou. Podobne, ak nebolo možné použiť actio negatoria, pretože riziková činnosť sa diala na cudzom pozemku v súlade s právom.

Ak bola daná kaucia menom pekárne a škodu zavinil pekár, je príslušná žaloba z Aquiliovho zákona. Pekáreň bola považovaná za rizikovú činnosť. Manipulovalo sa tam s ohňom a v Ríme spôsobovali požiare veľké škody. Majiteľ susedného domu mal teda právo požadovať kauciu. Ale ak požiar spôsobil svojím zavinením pekár, hovoríme o zavinenej škode, akej sa týka lex Aquilia.⁵⁴

Inštitút cautio damni infecti je prejavom predstavy o bdelom a najstarostlivejšom otcovi rodiny. Pravý Riman bol prezieravý a staral sa jak o svoj majetok, tak o svoje okolie. Všímal si svoje okolie a nedopustil, aby jeho majetok poškodila čoby len náhoda, alebo obyčajná, tolerovaná, nedbalosť susedov.
6.

Súčasné pojatie zodpovednosti za škodu⁵⁵
Predpokladmi zodpovednosti za protiprávne spôsobenú škodu podľa súčasného práva je protiprávny úkon, škoda, príčinná súvislosť a zavinenie. Prvý krát to bolo formulované v Rímskom práve, v Akviliovom zákone o škode.
6.1. Predchádzanie škodám

V súčasných zákonoch sa na začiatok kapitoly o „zodpovednosti za škodu“⁵⁶ deklaruje povinnosť predchádzať škodám. Znamená to, že protiprávneho činu sa dopustí každý, kto nie je voči cudziemu majetku dostatočne ohľaduplný. Podľa rímskeho práva bolo zavinením už iba nesprávanie sa k cudzím veciam ako ku vlastným, a aj to na úrovni starostlivého otca rodiny. Ustanovenie o predchádzaní škodám nepotrebovali. Ohľaduplné správanie sa bolo považované za samozrejmosť, ktorá sa očakávala od každého otca rodiny, totiž plnoprávneho rímskeho občana. (Kam len speje dnešná plebejská a barbarská doba, že také obyčajné veci musia byť formulované v zákone?)

6.2. Protiprávny úkon

Protiprávny úkon je definovaný ako vôľou ovládané ľudské správanie sa, ktoré nie je právom dovolené. Protiprávne správanie sa môže byť aktívne a pasívne. Škody sa dopustí napríklad ten, kto ide okolo požiaru a nehasí, ani nezavolá hasičov.

Zákony XII tabúľ poznali iba „vymenované“ skutkové podstaty. Lex Aquilia sa vzťahoval na všetky aktívne činy – zabiť, poraniť, zlomiť, zapáliť, poškodiť. Neskôr, rímsky právnici rozšírili pojem „zabiť“ aj na spôsobenie smrti. Tretia kapitola sa pôvodne používala jedine na prípady škody spôsobenej telu telom, neskôr sa používali actiones utiles na prípady pasívneho spôsobenie škody – nie telu nie telom (non corpore, non corpori). Výsledné ponímanie „protiprávneho úkonu“ v rímskom práve bolo zhodné so súčasným

Okolnosti vylučujúce protiprávnosť sú výkon práva, svojpomoc, jednanie v krajnej núdzi a v nutnej obrane, a dovolenie poškodeného. Rimania nedefinovali okolnosti tak exaktne, ale v jednotlivých prípadoch popísali a odôvodnili všetky situácie, v ktorých nie je škoda spôsobená protiprávne. Vlastne prišli k tým istým záverom, ktoré moderná právoveda pomenovala.

6.3. Škoda

Škoda je majetková újma, ktorá sa dá vyjadriť v peniazoch. Poznáme škodu materiálni a nemajetkovú škodu. Nemajetková škoda spočíva vo vytrpených bolestiach a zníženom spoločenskom utrpení. Náhrada nemajetkovej škody má podobu satisfakcie za spôsobené ťažkosti.

Podľa Zákonov XII tabúľ nebola škoda nevyhnutným pojmom. Objavuje sa, samozrejme pri actio de pastu pectoris, ale v iných prípadoch má vedľajšiu rolu. Dá sa predpokladať, že páchateľ deliktu nejakú škodu spôsobil, ale jej výška, alebo existencia nie je nevyhnutne zaujímavá. Ak niekto podpáli sýpku, môže byť požiar uhasený ešte pred vznikom väčšej škody. Pri sťatí stromov sa žalovalo na presne určenú pokutu za každý strom, bez ohľadu na to, akú škodu spôsobilo jeho vyťatie.

Lex Aquilia už definitívne operuje s pojmom škoda. V podstate v dnešnom pojatí. Jediný rozdiel je v nemajetkovej újme, ktorá nebola považovaná za „škodu“, ale za „urážku“, iniuriu.

Hradí sa skutočná škoda a ušlý zisk. Damnum emergens a lucrun cessans poznalo už rímske právo.
6.4. Kauzálny nexus

Rovnako ako rímske právo, aj súčasné právo skúma, či protiprávny úkon bol naozaj príčinou škody. Dnes musí byť príčinná súvislosť „bezpečne“ preukázaná, Rimania považovali vyšší štandard istoty, že škodu naozaj protiprávne spôsobil páchateľ. Actio de lege Aquiliae sa nevzťahovala na prípady, keď bola príčinná súvislosť spochybnená napríklad aj dlhším časovým úsekom medzi spôsobením a vznikom škody. Keď bola súvislosť dokázaná „iba bezpečne“, povoľoval prétor faktické žaloby.

6.5. Príčinná súvislosť

Protiprávne spôsobenie škody predpokladá zavinenie. Zavinenie môže byť úmyselné, alebo nedbalostné. Podľa lex Aquilia stačilo nedbalostné zavinenie. Český občiansky zákonník pracuje s oboma formami. V zásade stačí zavinenie nedbalostné. Vo väčšine prípadov zvláštnej zodpovednosti sa zavinenie predpokladá. Aby sa vinník zbavil zodpovednosti, musí dokázať, že škodu nezavinil ani len nedbalosťou. Úmyselné zavinenie sa objavuje pri škode spôsobenej konaním proti dobrým mravom⁵⁷. Pri úmyselnom spôsobení škody nedisponuje súd moderačným právom – možnosťou primerane znížiť škodu.

Podľa lex Aquilia nebol rozdiel v sankcii medzi úmyselným a nedbalostným zavinením. Ale v Zákonoch XII tabúľ sa pri niektorých skutkových podstatách zásadne odlišuje nehoda, nedbalosť a úmysel. Napríklad pri spálení sýpky, v prípade úmyselné činu bude páchateľ popravený, ak spôsobil požiar z neopatrnosti, musí nahradiť škodu, ak náhodou, nebude potrestaný vôbec.
6.6. Náhrada škody

Hradí sa škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škodu a ušlý zisk pozná Občiansky zákonník z roku 1964, platný dodnes. Táto koncepcia prvý krát objavila v rímskom práve. Napríklad Gaius, hovorí o väčšej škode, ktorá vznikne zabitím otroka⁵⁸.

Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiadal a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu⁵⁹. Actio de lege Aquiliae bola žalobou výlučne na peňažité plnenie. Cieľom dnešnej úpravy náhrady škody je nahradiť škodu, preto, ak je to možné, vinník má poškodenú vec uviesť do stavu, akoby sa škoda nikdy nebola stala. Povinnosťou z Aquiliánskeho zákona nebolo „nahradiť škodu“, ale zaplatiť pokutu, vo výške, ktorá nemusela zodpovedať výške škody.

Pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v dobe poškodenia⁶⁰. Samozrejme. Rimania cenu určovali komplikovanejšie – ako najvyššiu cenu počas (uplynulého) roku, alebo mesiaca.