Právo verejné a súkromné, zločiny práva verejného a súkromného

Činy proti náboženstvu

Najznámejšie náboženské prečiny bolo strata panenstva vestálok. Trestalo sa smrťou. Znaky činu proti náboženstvu mala aj krádež úrody. Zlodeja obetovali bohyni Cere, ktorá bola ochranným božstvom poľnohospodárstva. Obetovaný mal byť aj patrón, ktorý zradí svojho klienta³. Na vzťahu patrón – klient bol totiž založený systém Rímskeho štátu. Kto zradil klienta, nespôsobil škodu nejakej menejcennej osobe, ale podlomil vznešené ideály rímskeho občana. Dalo by sa povedať, že zrada klienta bola v časoch spísania Zákonov XII tabúl vlastizradou.
Proditio – vlastizrada

Najtypickejším činom, ktorý ohrozuje existenciu štátu je vlastizrada, proditio. Vlastizradou bolo podnecovanie nepriateľa proti vlasti, alebo aj akákoľvek dohoda s nepriateľom. Potom to bolo vydanie rímskeho občana do rúk nepriateľa. Vlastizradu stíhali špeciálny úradníci duumviri perduellionis. Za republiky sa stal vlastizradou aj pokus o návrat kráľovstva. V tomto prípade bolo príslušnými magistrátmi tribúni ľudu. Vlastizrada sa trestala vždy smrťou.

vražda

Parricidium, otcovražda, bolo usmrtenie slobodného človeka, otca rodiny. Podľa starého rímskeho práva, bol slobodným človekom iba pater familias. Všetky ostatné osoby podliehali jeho právomoci a boli v postavení otrokov. Neskôr sa premenila na homocidium, vraždu ľudskej bytosti.

Skupina chránených osôb sa počas republiky a cisárstva rozširovala, až v 4.stor.n.l. zahrňovala zabitie otroka, odloženie novorodenca, vyvolanie potratu a kastráciu. V ranorepublikánskom Ríme bolo zabitie otroka zničením cudzej veci, odloženie novorodenca právom otca rodiny. Parricidium zostalo ako zabitie vlastného otca. Trestalo sa tak, že páchateľa zašili do vreca z mačkou, alebo kohútom a hodili do vody.

Rimania už od najstarších čias rozlišovali medzi úmyselnou vraždou a neúmyselným zabitím. Pri nedbalostnom zabití musel páchateľ verejne odovzdať pozostalým barana. Pri úmyselnom zabití bol vrah vydaný príbuzným zavraždeného, ktorí ho mohli pred ľudovým zhromaždením a s jeho asistenciou zabiť. ⁴

1.1. Crimen a delikt

Rozdelenie na zločiny a delikty nebolo stabilné. Mnohé delikty sa v období medzi dobou kráľovskou a koncom dominátu presunuli medzi Crimen. Súviselo to z posilnením štátnej moci. Súviselo to so stratou hrdosti a samostatnosti rímskych občanov. Pater familias prestal byť všemocným pánom nad svojou rodinou. Rimania sa prestali spoliehať na svoju vlastnú silu, na pomoc svojej rodiny, na ochranu svojho pater familias, alebo patrona. Pozícia strážcu a ochrancu práva sa postupne presunula z bedier otca rodiny na štát.

1.2. Delikty a vznik záväzkov z deliktov

Delikty boli protiprávne činy, ktoré nepostihovali štát ako celok, ale súkromníka. Patrili sem krádež (furtum), protiprávne poškodenie veci (damnum iniuria datum), lúpež (rapina), urážka (iniuria). Škoda v nich bola spôsobená na súkromnom majetku a nijak neohrozovala pokojný chod štátu. Jedine poškodený majiteľ mal záujem na odstránení protiprávneho stavu a náhrade škody. Svoje práva si bránil sám, obrátil sa na svojho patróna, a až v poslednom rade sa dovolával práva u štátnych úradníkov.

Riešenie náhrady škody sa pravdepodobne objavilo už v praveku. Svojpomoc, právo chrániť si svoj majetok, je prirodzeným právom. Z pohľadu histórie, je to prirodzenejšie ako právo na život. Medzi majetok totiž prví ľudia (či už Adam a Eva, alebo prvý homoidi) rátali hlavne jedlo a nástroje používané na získanie potravy. Bez potravy človek umiera. Zbavenie človeka jeho majetku v prehistorických časoch bolo to isté, ako ho zabiť.

Aj keď niektorí (napr. Rousseau) hovoria, že existovala doba, kedy všetko bolo všetkých, súkromný záujem človeka je starý ako ľudstvo samo. V časoch nedostatku a hladu, si každý chránil jedlo a nástroje, potrebné na prežitie, pred poškodením. Cudzinec sa nemal čo vyskytovať v okolí tlupy. Bol podozrivý, že sa snaží kradnúť a škodiť. Škodcu, chytili a zabili (a v najdávnejších časoch aj zjedli⁵).

Škodca bol tiež členom inej tlupy. Tí si možno vážili jeho života. Preto ponúkli poškodeným náhradu – výkupné. Časom sa z toho stal zvyk a zo zvyku právo. Zajatcov nezabíjali, ale čakali výkupné. Je to jav, ktorý môžeme sledovať takmer u všetkých národov. Viking sa mohol vyhnúť rodovej pomste zaplatením náhrady. V islámskom práve je to podobné.

Kým za povinného nezaplatili, sedel v dome poškodeného zviazaný – liquere. Rimania už neboli divochmi, ale dobrými hospodármi. Mali pôdu, mali svoju famillias a svojich bohov, ktorých nemohli len tak opustiť. Nebolo sa treba báť, že previnilec utečie. Poškodenému stačilo, zaviazať škodcu posvätným, právnym putom, že škodu nahradí.

Následkom deliktu bol záväzkový vzťah (obligácia) medzi páchateľom deliktu (ako dlžníkom) a poškodený (ako veriteľom). Právne záväzky z protiprávnych činov na peňažné plnenie postupom času vytlačili pomstu a svojpomoc.
Vznik záväzkov zo zmlúv

Záväzok je právne puto, ktorým sme zaviazaní právom našej obce, niečo plniť⁶. Jedná sa o právo relatívne. Neplatí erga omnes, ako právo vecné, ale iba inter partes, medzi stranami záväzku. Platí iba medzi dlžníkom, ktorý má plniť, a veriteľom, ktorému plnenie náleží, a ktorý má právo žalovať na nesplnenie.

Obligácia je realizácia a ochrana vecného práva. Vlastnícke právo sa skladá z práva vec používať, požívať, držať, disponovať s ňou, a zničiť ju. Pomocou záväzkového práva s vecou disponujeme, požívame jej plody, napríklad nájomné. Rušiteľ práva vec držať, požívať, používať, rozhodnúť o zničení je potom subjektom sekundárneho, sankčného, záväzku.

Záväzky vznikajú buď zo zmluvy, alebo z deliktu⁷. Kincl a Urfus tvrdia, že obligácie z deliktu sú historicky staršie. Obligácie zo zmlúv sa objavili až neskôr.⁸

2.

Zákony XII tabúľ

Spísanie Zákonov 12 dosiek si vymohli plebejci po prvej secesii. Dovtedy malo právo sakrálny charakter a jeho vykladačmi a znalcami boli pontifikovia (prekladá sa ako „kňazi“, slovným základom je pontem facere – stavať mosty. Pontifik je osoba, ktorá premosťuje vzdialenosť medzi ľudským a božským svetom.). Pontifikom sa mohol stať iba patricij. Plebejci sa týmto cítili ohrození.

Zákon 12 dosiek má dva pramene. Rímsku tradíciu, právo patricijov a pontifikov a grécke kodifikácie práva. Bolo zvolených 10 mužov, decemvirov, patricijov aj plebejcov, ktorí mali v gréckych mestách naštudovať Solónove zákony a zákony iných gréckych miest. Decemvirovia mali mimoriadne právomoci, pretože na dobu ich pôsobenia boli suspendované všetky ostatné úrady. Po roku predložili ľudovému zhromaždeniu 10 dosiek zákonov, ale pretože sa zdalo, že nebolo spísané všetko, decemvirovia boli zvolený aj na nasledujúci rok. Jeden z decemvirov, Appius Claudius, sa podľa legendy snažil, pomocou zinscenovaného súdneho procesu, zotročiť plebejské dievča Verginiu. Udalosti s tým spojené viedli k povstaniu v Ríme a zvrhnutiu decemvirov. Dve dosky, ktoré boli dovtedy spracované boli schválené (presne ako predchádzajúce), ako zákon, lex, a všetky boli vystavené na fóre.⁹ Boli vystavené na verejnom mieste tak, aby k nim, teda k právu, mal prístup každý, nielen pontifikovia.

Nejedná sa o súpis všetkého rímskeho práva tej doby, zahrnuté boli iba ustanovenia nejasné, sporné a nové.

Okolo roku 390 p.n.l. boli počas galského vpádu zničené a už nikdy neboli obnovené. Ich obsah bol ďalej predávaný ústne. Ešte v Cicerovej dobe sa ich učili deti ako povinnú básničku. Originálny text sa preto nezachoval a jednotlivé ustanovenia poznáme iba z mnohých citácii, ktoré sa dochovali v dielach rímskych historikov, právnikov, gramatikov, rečníkov a encyklopedistov. Jedná sa o viac ako 100 úryvkov, ktoré majú podobu priamych citácií alebo komentárov. Najstaršia rekonštrukcia pochádza už z roku 1616.¹⁰

Napriek množstvu citácií je v Zákone XII dosiek stále dosť neprebádaných miest. Mnohé časti sa prestali používať a stali sa nezrozumiteľnými už koncom klasického obdobia.

Bol to prvý a na dlho jediný súpis rímskeho práva. Zákony XII tabúľ nikdy neboli zrušené, ostali v platnosti až do pádu Rímskej ríše. Formálne platili až do Justiniánovej doby a odkazy naň nájdeme v Digestách aj v neskorších komentároch k rímskemu právu. Odkaz na Zákony XII dosiek nájdeme ešte v 6.stor. v diele sv. Augustína O Božom štáte. Ale pomaly a isto sa prestali používať. Mladšie zákony dávali žalujúcemu možnosť domôcť sa svojho práva ľahšie. Prétorské edikty rozšírili význam pôvodných ustanovení na nepoznanie. Gaius sa na Zákony XII tabúľ miestami odvoláva ako na najvyššiu autoritu, miestami sa sťažuje na ich nezrozumiteľnosť, dokonca na ich nespravodlivosť.

Maximum priestoru je venovaný procesnému právu. Je to pravdepodobne preto, lebo plebejci sa domáhali hlavne prístupu k právu a práve neznalosť procesných postupov im v tom bránil. Veľa miesta patrí trestnému právu. Injurii (aj s ublížením na tele), krádeži, náhrada škody, a hlavne krádeži.

2.1. Náhrada škody v Zákone XII tabúľ
Zákon XII tabúľ je právom chudobných roľníkov a pastierov. Pred poškodením cháni niektoré konkrétne hodnoty. Pastviny, sýpky, sady, a úrodu. Chránia to, čo roľník považoval za najdôležitejšie pre svoje prežitie.

Pokuta z poškodenia v Zákonoch XII tabúľ splýva s pokutou  krádeže. Z pohľadu skutkovej podstaty je zásadný rozdiel, či vec bola poškodená, alebo ukradnutá. Z pohľadu majiteľa poškodenej, alebo ukradnutej veci je to celkom logické. Ani v jednom z prípadov nemôže vec používať tak, ako by si to želal. Preto je jedno, či obilie, alebo zviera, bolo ukradnuté, alebo zničené, či zabité. Už nie je v moci svojho právoplatného majiteľa.

Ustanovenia Zákonov XII tabúľ boli prísne kauzálne. Presne určovali okolnosti za akých sa poškodenému priznáva škoda, za akých je škodca povinný zaplatiť pokutu, a za akých má byť popravený. Na každý prípad sa vzťahovala zvláštna žaloba. Actio de lege Aquiliae nahradila väčšinu žalôb z poškodzovania cudzieho majetku vďaka svojej všeobecnosti a jednoduchosti. Je pravdepodobné, že Rimania doby kráľovskej poznali viac situácií a z nich plynúcich žalôb na náhradu škody. Zachovalo sa ich však iba pár, pretože lex Aquilia ich svojím rozsahon úplne prekryla a v dobách právnej literatúry a komentárov boli už nadobro zabudnuté.
2.1.1. Actio de pastu pectoris

Ulpiánus píše: povie sa, že škodu spôsobilo cudzie štvornohé zviera, ... prikázal zákon (XII tabúľ), aby buďto bolo vydané škodné zviera, alebo ponúknuté ocenenie vzniknutej škody

Vlastník pozemku, ktorý spáslo cudzie dobytča, mal proti majiteľovi toho zvieraťa actio de pastu pectoris. Pôsobila proti majiteľovi zvieraťa. Nemohla byť na vydanie majetku, pretože pastva už neexistovala. Majiteľ zvieraťa si teda mohol vybrať z dvoch možností. Buďto dodatočne „odkúpil“, čo bolo spasené. Alebo mohol „vrátiť“ pastvu v podobe vypaseného zvieraťa.

Toto ustanovenie sa týka škody spôsobenej bez zavinenia majiteľa zvieraťa.

2.1.2. Krádež úrody

Plínius popisuje iné ustanovenie XII tabúľ. Týka sa dospelého, ktorý v noci pásol (dobytok) na cudzom, alebo posekal orbou získané plodiny. Takýto človek nehradil škodu, ale bol obetovaný bohyni Cere.¹¹ Krádež poľnohospodárskych produktov sa trestala podstatne tvrdšie ako krádež čohokoľvek iného. Za obyčajnú krádež bola pokuta, za krádež obilia a otrokov bol trest smrti.

Furtum – krádež bola deliktom súkromného práva. Poškodený mal nárok na vrátenie veci a zaplatenie pokuty. Krádež úrody sa trestala smrťou. Niesla znaky sakrálneho zločinu. Zločinec bol obetovaný bohyni úrody. Nemusel nič vydať majiteľovi poľa. Nehradil škodu, ani neplatil pokutu. Poškodený nemal nárok na súkromnú pomstu. Tá patrila božstvu.

Prétorský edikt prikázal, že v prípade, keď obilie spásla nedospelá osoba, postupovalo sa podobne ako s dobytkom. Deti nemajú toľko rozumu ako dospelí. Ich správaniu chýba veľká časť zavinenie. Mali ich zbičovať a odsúdiť ich, vlastne ich otca na náhradu škody, alebo dvojnásobku škody. Či sa hradí škoda, alebo jej dvojnásobok, bola asi otázka okolností. Iný rozum má malé dieťa, iný skoro dospelý mladý človek.

2.1.3. Actio aedium incensarum – žaloba z podpálenia domu

Kto podpáli stavanie, alebo hromadu obilia, ležiacu vedľa domu, má byť spútaný, zbičovaný a upálený, ak to spáchal vedome a s rozvahou; ak náhodou, to je z nedbalosti, má nahradiť škodu, alebo, ak je menej zámožný, nech ho stihne ľahší trest.¹²

Pri podpaľačstve je dobre viditeľný rozdiel medzi úmyslom a neúmyselným činom. Za úmysel bol trest smrti, za nedbalosť iba náhrada škody a aj tú bolo možné znížiť. Úmyselné podpaľačstvo skoro prestalo byť deliktom a zaradilo sa medzi crimen. Nedbalostné podpálenie spadalo pod náhradu škody podľa lex Aquilia. Z náhodného vznietenie ohňa nebola žiadna žaloba. Ak mal vlastník dôvod obávať sa, že jeho sused môže nešikovnosťou spôsobiť požiar, mohol preventívne žiadať kauciu z hroziacej škody.

2.1.4. Actio de arboribus succisis - Žaloba o sťatí cudzieho stromu

Je stanovené, v Zákonoch XII tabúľ, aby ten, kto by protiprávne sťal cudzie (stromy) zaplatil za každý 25 assov¹³. Prétorské právo neskôr zvýšilo pokutu na dvojnásobok hodnoty stromu.

Táto žaloba sa týkala stromov a vínnej révy. Napriek tomu, že stredná Itália bola v staroveku pravdepodobne zalesnenou krajinou, stromy predstavovali značný majetok. Ich hodnota sa zvyšovala postupujúcim odlesňovaním. Kvalitné drevo, stavebné, alebo určené na kúrenie, nebolo lacné. Ovocné stromy predstavovali stály zisk. Žalude boli tak cenným krmivom, že rímske právo riešilo zvláštnou žalobou žalude popadané na cudzí pozemok. Rozšírené bolo aj pestovanie viniča. V období vrcholnej republiky tvorilo víno vysoký podiel domácej produkcie. Vinič je rastlina, ktorej trvá niekoľko rokov, kým začne rodiť plody. Navyše je citlivá na najrôznejšie podnety. Založiť sad, alebo vinicu, si vyžaduje mnoho námahy, investícií a času. Škoda spôsobená vyrúbaním stromom bola značná.

Vyrúbanie stromov muselo byť protiprávne. Bolo dovolené odrezať z cudzieho stromu vetve, ktoré presahovali na cudzí pozemok, do výšky 15 stôp. Podobne actio de arboribus caedendis dával právo vlastníkovi pozemku prerezať korene stromu, rastúcom na susednom pozemku, ktoré prerastajú na jeho pozemok.

Actio de arboribus caedendis malo aj druhú stranu. Ak strom svojimi konármi ohrozoval stavbu na cudzom pozemku, mal majiteľ povinnosť stromu povinnosť obrezať vetve tak, aby neškodili.

Existovala služobnosť, právo rúbať stromy na cudzom pozemku. Ak majiteľ stromov nepoužil žiadnu žalobu proti osobe, ktorá mu bezprávne ničila porast, mohol škodca vydržať toto právo. Majiteľ mohol použiť actio de arboribus succisis, na pokutu 25 assov za vyrúbaný strom, a actio negatoria proti pokračovaniu v činnosti vyrubovania.

2.1.5. Actio de aquae pluviae - o tečúcej vode

Rím mal stále problémy s vodou. Obdobia sucha sa striedali s prívalovými dažďami. Polia boli umiestnené na terasách tak, aby z nich stekala prebytočná voda. Svahy boli strmé, všetka dažďová voda z nich prudko stekala a pôsobila škodu na nižšie položených pozemkoch. Majitelia sa snažili prípadné škody eliminovať úpravou terénu, kopaním odtokových jarkov, stavaním hrádzí a podobne. Každá úprava mohla mať vplyv na susedné pozemky. Buď ich odrezala od vody, alebo, naopak, spôsobila záplavy, zničenie úrody a možno aj trvalé znehodnotenie pôdy eróziou.

Cieľom actio aquae pluviae arcendae bolo odstránenie nepriaznivého stavu. Povinnosťou odsúdeného nebolo uhradiť škodu, ani platiť pokutu, ale zdržať sa nepriaznivého vplyvu na cudzí majetok. Vlastník poškodzovaného pozemku musel zachovať dostatok bdelosti a žalovať skôr, ako nastala škoda. Pre použitie žaloby stačila rozumná obava, že je pozemok ohrozený. Vznik škody nebol nutný.

3.

Lex Aquilia