Právo verejné a súkromné, zločiny práva verejného a súkromného

C

Zavinenie – dolus a culpa

Akviliov zákon predpokladal „zlomyseľnosť“ páchateľa. Za zlomyseľnosť nebol považovaný iba výslovne zlý úmysel (dolus), ale aj nedbanlivosť. Zlomyseľne bolo učinené všetko, čo nebolo v súlade so správaním sa diligens pater familias, teda s dobrým, starostlivým otcom rodiny. Každý občan Ríma mal byť takýmto „dobrým otcom“. Rovnako mal byť schopný dohliadnuť na osoby podriadené jeho právu, aby sa správali rovnako zodpovedne.

Dolus malus je zlý úmysel. Znamená, že páchateľ vedel, ako spôsobí škodu, a chcel spôsobiť škodu.

Culpa je nedbalosť. Škodca nemal priamy úmysel urobiť niečo zlé. Ale spôsobil, a to nie celkom bez viny. Buď vedel, že je vysoká pravdepodobnosť vzniku škody, ale veril, že sa nič nestane. Alebo nevedel, aj keď vedieť mohol a mal.

Ako príklad situácie, kde malo zavinenie formu nedbalosti, sa uvádza prípad škody spôsobenej bežiacimi (splašenými) zvieratami. Majiteľ, alebo pastier, iste nemali úmysel škodiť. Ale pastier má byť dostatočne skúsený a obratný, aby vedel zvládnuť svoje zvieratá.⁴¹ Dá sa predpokladať, že starostlivý otec rodiny by nikdy nezveril svoj majetok niekomu, kto sa oň nevie riadne postarať. Culpa non caret qui rei non intellectae se immisceret. (Nie je bez viny, kto sa plietol do veci, ktorej nerozumie.)
Culpa lata

Rimania hovorievali: „culpa lata dolo comparbiatur“, totiž hrubá nedbalosť je rovná zlému úmyslu. Culpa lata sa dá charakterizovať Einsteinovým výrokom, že nekonečný je iba vesmír a ľudská hlúposť. Presne taká hlúposť je predpokladom hrubej nedbalosti. Lata culpa est nimia neglegentia, id est non intellegere quod omnes intellegunt. (Hrubá nedbalosť je nevedieť to, čo vedia všetci) U rímskeho občania sa však predpokladala istá miera inteligencie a zodpovednosti. Musel vedieť, že jeho jednanie bude mať nepriaznivé následky, preto sa dá predpokladať, že tie následky chcel spôsobiť.

Culpa in concreto

Ohľaduplnosť pri zaobchádzaní s cudzou vecou sa merala mierou starostlivosti venovanej veci vlastnej. Culpa in concreto je nedbalosťou relatívnou. Určuje minimálnu starostlivosť, ktorú musí človek venovať cudzím veciam.

Culpa levis

Zodpovednosť za škoda, ktorá sa dala odvrátiť jedine vysokou mierou bdelosti, je culpa levis – nedbanlivosť ľahká. Je to škoda ktorá sa môže stať aj dobrému hospodárovi. Aj najšikovnejšiemu pastierovi občas utečie nejaké zviera. Aj najlepšiemu kuchárovi sa občas niečo pripáli.

custodia

Za custodiu podľa lex Aquillia nikto nebol. Je to zodpovednosť aj za škodu spôsobenú náhodou. Najstarostlivejší otec rodiny totiž vie predvídať a dokáže predchádzať väčšine nešťastí. Jemu sa nemôže stať, žeby mu ušlo nejaké zviera. Dobrému hospodárovi sa nestrácajú veci, ani nikto nemá šancu mu ich ukradnúť.

C1. Subjekt

Škodu môže technicky spáchať ktokoľvek a čokoľvek. Lex Aquilia postihoval iba takú škodu, ktorá bola spôsobená úmyselne, alebo aspoň nedbalosťou. Subjektom, páchateľom, mohol byť iba človek, ktorý bol spôsobilý mať úmysel páchať škodu, alebo dopustiť sa nedbalosti. Presne ako aj dnes, boli z úmyselného spáchania škody vylúčené deti a duševne chorí. Nenahrádzala sa škoda spôsobená prírodnými silami, alebo náhodou.

Schopnosť nahradiť škodu bola rovnako zaujímavá ako spôsobilosť spáchať delikt. Túto schopnosť mal jedine ten, kto vlastnil majetok. V časoch rannej republiky to bol jedine pater familias, pretože jedine on disponoval s majetkom. Keby aj delikt spáchal ktokoľvek iný, pokutu, alebo náhradu škody musel zaplatiť pater familias. Jednotkou Ríma nebol jednotlivec, ale rodina, a za ňu vystupoval navonok otec rodiny. Práve on niesol zodpovednosť za to, čo kto kde robí. Bral zisky z právnych úkonov členov svojej rodiny a prostredníctvom noxálnych žalôb niesol aj trest za ich protiprávne činy. Postupom času, sa rodinné väzby rozpadali a moc otca rodiny slabla. Majetok mohli vlastniť, alebo aspoň ním disponovať, aj ženy, deti, dokonca aj otroci.

Duševne chorí

Deliktnú spôsobilosť nemali v žiadnom prípade duševne chorí. Ak boli nepríčetní iba občas, alebo si občas uvedomovali svoje okolie, niesli zodpovednosť za to jednanie, ktoré vykonali v dobe sebauvedomenia.

Deti a nedospelí

Zodpovednosť za protiprávne činy neniesli ani malé deti do 7 rokov. Nedospelí, chlapci vo veku 7 až 14rokov a dievčatá vo veku 7 až 12rokov, už boli zodpovedný za všetky protiprávne činy podľa civilného práva. Podľa prétorského výkladu Zákona XII tabúľ sa pri niektorých deliktoch nedospelci posudzujú miernejšie ako dospelí. Netrestajú sa smrťou, ale iba zbičovaním. Pater familias však musí nahradiť škodu.

Ženy

V čase sa najviac menilo postavenie žien. Na začiatku boli v postavení večného nedospelého. Na konci Rímskej ríše dosiahli prakticky rovnoprávnosť. Ale boli vždy zodpovedné za delikty.

Otroci

Zaujímavá je deliktná spôsobilosť otrokov. Otrok v rímskom práve bol aj vecou, aj človekom, jeho postavenie sa blížilo k postaveniu syna rodiny, inde ho však rátali medzi dobytok. Na rozdiel od vecí, dospelý otrok jednoznačne je schopný uvedomiť si protiprávnosť svojho činu a teda je spôsobilý spáchať delikt. Otrok však nebo subjektom práva.

Žaloby proti neplnoprávnym osobám

Justiniánske inštitúcie žaloby namierené proti otrokom vyriešili nasledovne: „Z deliktov otrokov – napríklad ak sa dopustia krádeže, ulúpia vec, spôsobia škodu, alebo sa dopustia urážky – sú vytvorené noxálne žaloby, pri ktorých sa odsúdenému vlastníkovi umožňuje buď nahradiť hodnotu spornej veci, alebo vydať otroka (noxa) ako škodcu. Noxa je ale telo, ktoré spôsobilo škodu, t. j. otrok; noxia delikt sám. Z dobrých dôvodov sa umožnilo, že zodpovednosti sa možno zbaviť vydaním škodcu; bolo by totiž nespravodlivé, keby ničomnosť otroka znevýhodňovala vlastníka, čo sa týka hodnoty jeho tela“.⁴²

Právnici rannej republiky stavali do postavenia otrokov aj všetky osoby alieni iuris. To znamená aj dospelé deti a manželku. S tým súvisí pravidlo emancipácie syna spod otcovskej právomoci cez trojité predanie. Syn ktorý sa nevedel „vpratať do kože“ a otec za neho musel stále hradiť škodu, prestal byť jeho synom. V justiniánskych dobách, pod vplyvom kresťanstva, sa už považovalo vydať dieťa poškodenému na potrestanie za zvlášť bolestivé. Vydať dcéru, do rúk cudzích ľudí, dokonca za nemravné⁴³. Navyše otcovská právomoc sa oslabila natoľko, že dospelého syna žalovali samostatne. Časom, ako zanikalo matrimonium per manu, ženy sa stávali osobami sui iuris, a za delikty zodpovedali sami.

Spolupáchateľstvo

Ak škodu spôsobí viacero škodcov, zodpovedajú, podľa Občianskeho zákonníka ČR, za ňu spoločne a nerozdielne. Nie tak podľa lex Aquilia. V Rímskom práve zodpovedal každý sám za seba a za celú škodu. Dnes je sankciou za spôsobenie škody jej kompenzácia, v Ríme to bola pokuta. Poškodený utrpel škodu iba jednu, ale z páchateľov škodil každý. Každý mal možnosť škodenia sa nezúčastniť. Preto by mal byť každý z nich potrestaný zvlášť.

Právnické osoby – korporácie a nadácie

Právnické osoby – collegia, korporácie a nadácie, sú osobami v realite neexistujúcimi. Sú združeniami osôb, ktoré sa spájajú za účelom dosiahnutia určitého výsledku. Združenie vystupuje navonok ako nový subjekt. Majetok združenia nepatrí členom, ale združeniu. Dlžník združenia nie je zaviazaný jednotlivo každému členovi, ale svoj dlh plní združeniu ako celku. To platí aj naopak. Veriteľovi nedlhuje iba jeden člen, ale celé kolégium.

Rímsky štát bol vlastne považovaný za právnickú osobu verejného práva, ako združenie starobylých rímskych rodín. Podobne ako každé iné mesto a obec (polis).

Právnickými osobami súkromného práva boli rôzna spolky tzv. collegia. Napríklad cechy. Kolégium malo podobnú subjektivitu ako fyzické osoby. Právne úkony činili prostredníctvom svojich zástupcov. Ale nemohli sa dopustiť deliktu ani trestného činu. Kolégium malo určitý vymedzený okruh činností, ktoré museli byť právom dovolené. Delikty, samozrejme, právom dovolené nie sú, preto sa ich dopúšťal páchateľ (zástupca kolégia) na vlastnú zodpovednosť. Kolégium muselo iba vydať to, čo bezprávnym činom získalo.

D

Príčinná súvislosť

Príčinná súvislosť spája protiprávny úkon so škodou. Keď bezprávny čin nie je príčinou škody, nie je čo nahradiť. Keď škoda nebola spôsobená bezprávnym činom, hovoríme o náhode, ktorú lex Aquilia nepostihuje.

Príčinná súvislosť musí byť istá. V prípade akejkoľvek pochybnosti sa nemôže použiť žaloba podľa Aqiliovho zákona. V prípadoch „vysokej pravdepodobnosti“, keď istota nebola úplná, dovoľoval prétor žalobu in factum.

Pochybnú kauzalitu možno sledovať v dôslednom rozlíšení occidere a mortis causam praestare. V pôsobení corpore corpori (telu telom) a non corpore non corpori (nie telu nie telom).

Pretože sily pôsobiace na svete sú komplikované, vznikajú pri dokazovaní príčinnej súvislosti niekedy ťažkosti. Keď sa na škode, alebo zabití, či zranení podieľalo viacero osôb. Alebo, keď príčinou okrem páchateľov, mohli byť iné, prírodné, sily. Zapríčinil škodu človek, alebo prírodná sila? Zomrel otrok na následky svojho zranenia, alebo na následky neodborného liečenia? Ktorí účastník bitky zasadil smrtiacu ranu?
D1. Prerušená kauzalita

Prerušenou kauzalitou (v nemčine výstižnejšie uberholelende Kausalität – predbehnutá kauzalita) nazývame situáciu, keď sa viacerý páchatelia dopustia, nezávisle na sebe toho istého škodenia na tom istom subjekte. Prvý páchateľ poškodí nejakú vec takým spôsobom, že následky poškodenia sa objavia až po nejakom čase. Druhý páchateľ poškodí ten istý (už poškodený) predmet s okamžitým následkom. Následky druhého páchateľa „predbehli“ následky činu prvého.

Napríklad niekto zbije otroka a spôsobí mu vážne vnútorné krvácanie, ktoré nemôže prežiť. Potom ho nájde niekto iný a zabije ho nožom. Kto zodpovedá za smrť otroka? Zodpovedajú každý zvlášť, alebo spoločne? Jednoznačne každý sám za seba. Ale kto za čo? Julián tvrdil, že obaja zodpovedajú rovnako za occidere, pretože výsledkom oboch skutkov by určite bola smrť otroka. Iný právnici posudzujú čin prvého iba ako zranenie, aj keď by jeho výsledkom bola určite smrť. Potom by prvý páchateľ zodpovedal iba podľa 3.kapitoly – za zranenie.
Celsus zašiel ďalej. Ak medzi zranením a smrťou prešla dlhšia doba, je kauzalita, súvislosť medzi príčinou (zranením) a následkom (smrťou) spochybnená. Páchateľ zodpovedá za zranenie, nie za zabitie. Úder, alebo iný čin, bol bezprostrednou príčinou zranenia. Smrť mohla byť zapríčinená niečím iným, napríklad nedostatočným ošetrením. Nedostatočné ošetrenie tu vlastne prerušilo príčinnú súvislosť medzi zranením a smrťou. Rímske právo hľadalo istotu, možnosti ako „možno to bolo zapríčinené niečím iným“, alebo „mohol by prežiť keby...“ vnášali neprijateľnú mieru neistoty. A „in dubio pro reo“ – tak páchateľ, ktorému nebolo dokázané, že jeho čin bol bezprostrednou príčinou smrti, mohol byť žalovaný jedine za zranenie podľa 3. kapitoly.
D2. Kumulatívna kauzalita

Kumulatívnou kauzalitou sa nazývajú situácie, keď na dosiahnutie jedného výsledku je potrebné, aby prebehlo viacero príčin (káuz). Každý jeden čin je nevyhnutnou podmienkou pre vznik škody. Napríklad, keď skupina ľudí nesie kladu, ktorú pustia a zabijú tým otroka. Keby ten trám zachytil aspoň jeden, otrok by nemusel zomrieť. Preto sú za jeho smrť zodpovedný všetci nosiči.

D3 Alternatívna kauzalita

Alternatíva kauzalita znamená, že škodu mohol spôsobiť iba jeden zo skupiny páchateľov, ale nie je možné určiť ktorý. Ak jedného otroka napadne viacero útočníkov a nie je jasné, ktorý z nich viedol smrtiaci úder, všetci útočníci sú zodpovedný za usmrtenie otroka. Každý uhradí plnú pokutu. Ulpián to zdôvodnil penálnym charakterom lex Aquilia. ⁴⁴

E

Sankcia
Následkom bezprávneho poškodenia cudzej veci je v súčasnosti povinnosť škodcu nahradiť škodu. Sankciou v Aquilivom zákone bola pokuta. Výška pokuty bola v peniazoch ocenená škoda. V neskorej dobe sa blížila náhrade škody, ale stále išlo o pokutu. Škodca nehradil škodu, ale vykupoval sa z odplaty za bezprávny čin. Zákon nehovoril o náhrade škody, ale o potrestaní páchateľa deliktu.

Náhrada škody smeruje k obnoveniu porušených chránených právnych vzťahov. Je vyjadrením spravodlivosti – každému dať to, čo mu patrí. Tu vrátiť poškodenému jeho majetok, alebo aspoň jeho hodnotu v peniazoch.

Pokuta je peňažitý trest. Jej účelom, ako pri každom inom treste je potrestanie páchateľa a prevencia. Trest má byť zadosťučinením, mravnou náhradou za šok, ktorý spoločnosť utrpela porušením zásadného pravidla správania sa. Zároveň má byť odstrašujúcim príkladom, aby ani páchateľ, ani nikto iný, sa už viac nedopustil porušenia danej normy. Alebo, ako hovorí Paulus: „Poena constituitur in emendationem hominum (trest má napravovať ľudí).“

Pokuta podľa akviliánskeho zákona sa náhodou rovnala výške škody. Ale nešlo o obnovenie majetku poškodeného, ale o potrestanie páchateľa. Zároveň bola mementom pre všetkých, aby sa vyhýbali nedbalosti voči cudziemu maketku.

E1. Sankcia v 1. kapitole

Prvá kapitola stanoví, že ten, kto zabil cudzieho otroka, alebo cudzie zviera, má byť odsúdený zaplatiť vlastníkovi veci toľko, koľko by v tomto roku stála tá vec najviac.⁴⁵ Práve v tom je rozdiel medzi náhradou škody a pokutou. Pod náhradou škody sa obvykle myslí peňažný ekvivalent veci v dobe tesne pred jej zničením. Actio de legis Aquiliae však nie je žalobou na náhradu škody, ale na zaplatenie pokuty. Jej účelom je potrestať páchateľa deliktu.

Sankciou nie je cena v dobe zabitia, ale najvyššia možná cena počas uplynulého roka. Preto sa niekedy stávalo, že poškodený vlastník získal viac, než aká škoda mu bola spôsobená. Stane sa tak napríklad, ak niekto zabije chromého otroka, ktorý bol ešte pred rokom zdravý. V takom prípade sa vykoná ocenenie akú cenu mal v tom roku najvyššiu, a nie akú cenu mal v dobe svojej smrti.⁴⁶ Zdá sa to ako nespravodlivosť. Prečo by mal niekto hradiť hodnotu väčšiu, než mal zabitý otrok, alebo zabité zviera? Práve preto, aby bol potrestaný.

Za formuláciou „najvyššia cena, ktorú tá vec mala za uplynulý rok“ sa môže skrývať aj náhrada ušlého zisku. Čo by bolo, keby... Keby majiteľ vedel, že svoju, napríklad kravu, tento rok príde, čo by bol urobil? Pravdepodobne by ju predal v dobe, keď má najväčšiu cenu.

Náhrada škody a trest

V neskoršej dobe sa žaloba podľa Aquiliovho zákona zmenila z „actio poenalis“ na „actio mixta“, zmiešanú žalobu. Pokuta sa rozdelila na dve časti. Reiperzekútorná časť na vymáhanie náhrady škody, totiž žaloba na vrátenie cudzieho majetku, aj keď už iba v peniazoch. Pokuta bola to, čo prevyšovalo okamžitú škodu.

Príklad:

Aureliu Agerius požičal svojho vola Titovi. Titus zo zvieraťom zaobchádzal tak zle, že zdochlo. Vôl je zviera štvornohé a stádové. Preto za jeho usmrtenie, aj z nedbalosti, má Aurelius Agerius žalobu podľa 1. kapitoly aquiliovho zákona proti Titovi.

Najvyššia cena vola počas roka - 100 sesterciov

Cena vola v dobe jeho zabitia - 50 sesterciov

Aureliu Ageriu bude žalovať o 100 sesterciov. To čo prevyšuje hodnotu zničeného majetku je trestom.


E2. Sankcia podľa 3. kapitoly

Sankciou podľa 3. kapitoly je cena, ktorú mala poškodená vec počas posledných, alebo nasledujúcich 30 dní. Podľa Gaia v posledných 30 dňoch⁴⁷, podľa Ulpiána v 30 nasledujúcich dňoch. Nie je jasné, ktorá verzia bola používaná. Je možné, že sa používali obidve, podľa rozhodnutia prétora. Na druhej strane je logickejšie, keď hovoríme o 30 dňoch, ktoré predchádzali škody. Zničená vec nemá v dňoch po svojom zničení žiadnu cenu a vinník by teda nemusel platiť nič. Na druhú stranu, veci poškodené sa dajú opraviť. V rámci ušlého zisku by potom bolo možné vymáhať aj náklady na opravu.

Pri vyčíslení sankcie chýba slovo „najviac“. Preto sa niektorý právnici domnievali, že sudca má právo určiť oceňovanie k tomu okamžiku, ktorý sa mu zdá najprijateľnejší. Mohol sa prikloniť k najvyššej cene, alebo aj k najnižšej, alebo  prihliadnuť k rôznym okolnostiam.⁴⁸ Ale nakoniec prevážil názor, že rímsky plebs, ktorý sa tomto zákone uzniesol, sa uspokojil s použitím slova „najviac“ v prvej časti. Preto treba vždy rátať s najvyššou cenou počas 30 dní.
E3. Zapierajúci dlžník

Zapierajúci dlžník mal byť odsúdený na duplum. „Zapierajúci dlžník“ bol ten, kto zapieral svoju povinnosť plniť niečo ex lege Aquilia. O výške záväzku sa dalo diskutovať. Záväzok ex lege Aquilia vznikal automaticky spôsobením škody. Vinník mal obvykle vôľu škodu nahradiť dobrovoľne. Väčšina sporov sa viedla o výšku plnenia.

4