Právo verejné a súkromné, zločiny práva verejného a súkromného

3.2.1. Druhá kapitola, žaloba proti adstipulátorovi

Druhú kapitolu väčšina autorov vynecháva, pretože sa nikdy nepoužívala. Oproti ostatným dvom kapitolám, ktoré sú použiteľné na široký okruh prípadov, druhá kapitola sa týka iba jedinej situácie. V tejto kapitole Aquiliovho zákona sa stanoví žaloba proti adstipulátorovi ktorý by obmyselne, ku škode stipulátora, odpustil akceptačný peňažný dlh, a síce na toľko, koľko tá záležitosť obnáša. Je zrejmé, že touto časťou zákona sa zavádza žaloba na náhradu škody. Ale zaisťovať to nebolo nutné, pretože žaloba zo zmluvy príkaznej v tejto záležitosti postačí. Podľa Aquiliovho zákona je však zapierajúci odporca žalovaný na dvojnásobok.²⁰

Žaloba podľa druhej kapitoly Aquiliovho zákona a žaloba zo zmluvy mandátnej

Adstipulácia je verbálny a akcesorický kontrakt, ktorým s i dal vedľajší veriteľ z príkazu hlavného veriteľa, a prípadne súčasne s ním, sľúbiť od dlžníka rovnaké plnenie. Mal povinnosť prijaté plnenie vydať hlavnému veriteľovi.²¹ Adstipulátor bol teda vedľajším veriteľom.
Príklad

Niekto, povedzme Titus, požičal dajme tomu Liviovi pluh. Titus sa chystal niekam nadlho odísť. Preto požiadal Negidia, aby bol vedľajším veriteľom. Livius stipulaval Titovi, že mu pluh vráti na začiatku jari. Podobne stipuloval to isté aj Negidiovi. Tak sa Negidius stal vedľajším veriteľom. Titus bol veriteľom hlavným. Prišla jar a Titov otrok chcel orať. Livius mu pluh nevydal. Prišiel za ním teda Negidius a dohodol sa Livom, že pluh vracať netreba. Titus napokon nemal pole zorané včas.

Adstipulácia je forma mandátnej zmluvy. Veriteľ (Titus) prikázal adstipulátorovi (Negidiovi), aby obstaral prijatie jeho dlhu. Adstipulátor je ako mandatár povinný plnenie (pluh) previesť na účet hlavného veriteľa, teda mandanta (odovzdať pluh Titovmu otrokovi). Mandatár, mal právo na náhradu nákladov a škody spojených s vymáhaním dlhu. Mandant mal nárok na to, aby dostal svoje plnenie riadne a včas (tak aby mohol poorať svoje pole). Podobne mu adstipulátor musel predložiť vyúčtovanie. Keď to nespravil, mal proti nemu hlavný veriteľ, mandat, actio mandanti directa. Na rozdiel od actio de lege Aquilia, adstipulátor bol zodpovedný aj za vis maior, vyššiu moc. Z Akviliánskej žaloby bol zodpovedný jedine za zlomyseľnosť.

Ak sa adstipulátor dohodne s dlžníkom, že plniť nemusí, má hlavný veriteľ niekoľko možností. Môže žalovať podľa Akviliovho zákona na dvojnásobok. Vtedy musí dokázať, že taká dohoda existovala a navyše bola aj zlomyselná. Adstipulátor mohol, napríklad, odpustiť dlh z ľútosti nad nemajetnosťou dlžníka. Alebo pretože bol oklamaný, že dlžník už plnil hlavnému veriteľovi, alebo že plnenie je nemožné. Okrem Akviliánskej žaloby môže použiť actio mandati directa. Žaluje adstipulátora za to, že porušil svoju povinnosť držať sa príkazu. Neskúma prečo. Nie je potrebný ani zlý úmysel, ani nedbalosť. Stačí, že veriteľ nedostal čo mu patrí. Použitie actio mandati bolo pre žalujúceho pohodlnejšie. Preto starí právnici dospeli k názoru, že žaloba zo zmluvy mandátnej úplne stačí.

3.2.2. Kapitoly 1. a 3.

Prvky bezprávneho poškodenia cudzej veci

Bezprávne poškodenie cudzej veci má nasledujúce prvky: škoda, protiprávnosť, zavinenie a kuzálny nexus.

Predpokladom pre použitie zákona je vznik škody. Chránenou hodnotou je cudzí majetok. Škoda musí byť spôsobená protiprávne a zavinená minimálne nedbalosťou. Činy vykonané v súlade s právom, alebo ako výkon práva, nemajú za následok bezprávne poškodenie (damnum iniuria datum). Podobne použitie lex Aquilia vylučuje, ak škoda bola spôsobená náhodou, alebo prírodnými silami. Kauzálny nexus je potom spojenie medzi škodou a protiprávnym činom.


A

Škoda
Lex Aquilli stíhal protiprávne poškodenie cudzej veci. Hlavným predpokladom je vznik škody. Dnešná pravoveda definuje škodu ako „újmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch ako všeobecným ekvivalentom. Je teda napraviteľná poskytnutím peňažného plnenia (pokiaľ nedôjde k naturálnej reštitúcii). Je jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Rozoznávame najmä škodu majetkovú a nemajetkovú a tiež skutočnú škodu a inú škodu – ušlý zisk.“²² (damnum emergens a lucrum cessans).

A1 Objekt

Objektom lex Aquilia je, podľa teórie práva, vlastnícke právo, ktoré je poškodením, alebo zničením, veci vážne ohrozené. Majiteľ poškodenej veci ju nemôže používať na ten účel, na ktorý je určená. Je problematické ju prenajať, alebo predať. A napokon, zničenie veci je neodmysliteľným právom majiteľa a nikoho iného. Týmto činom prichádza vlastník o celé vlastníctvo – už vec nedrží, nemôže ju používať, brať z nej úžitky, disponovať s ňou, a zničil ju už niekto iný.

Predmetom bola vždy cudzia vec, cudzí majetok. Nebolo možné spôsobiť bezprávne poškodenie veci ničej, alebo vlastnej veci. Pôvodne mal žalobu iba vlastník poškodenej veci. Neskôr prétor povolil žalobu aj držiteľom a detentorom.

A1.1. Kapitola 1.

Objektmi 1. kapitoly lex Aquilia je cudzí otroka, alebo cudzie štvornohé stádového zvieraťa. Ide o veci mancipačné, hnuteľné a živé.

Veci mancipačné

Mancipačné veci sú, podľa Gaia, napríklad tieto: pozemky na Italskej pôde, ďalej otroci a tie zvieratá, ktoré sa dajú skrotiť ojom, alebo sedlom, ako hovädzí dobytok, kone, osly...²³ Na vymenované a popísané zvieratá sa hodí aj definícia lex Aquilia: všetko sú zvieratá stádové a štvornohé. Výnimku tvoria ovce, kozy a ošípané. Tie sú zvieratá stádové a štvornohé, ale nedajú sa ani zapriahnuť, ani osedlať. Všetky spomínané zvieratá však tvoria podstatnú časť majetku chudobného roľníka.

Význam chovu dobytka prudko vzrástol počas 2. púnskej vojny. Po ovládnutí Sicílie, najväčšieho dodávateľa obilia, Rimania sa začali viac venovať chovu dobytka. Zachovali sa zákony, ktoré zakazujú pásť na verejných pastvinách viac ako 100 kusov veľkého dobytka, alebo 500 kusov menších zvierat. Rímsky politik Marcus Portius Cato vo svojom spise De agricultura odporúča vydeliť asi 2/5 obhospodárenej pôdy ako pastviny pre dobytok. Na ďalších 2/5 sa pestovali olivy, na zvyšku vínna réva.²⁴

Medzi mancipačné veci patrili aj nehnuteľnosti, ale Akviliov zákon sa na ne nevzťahoval. Zem je nezničiteľná. Na jej poškodzovanie sa vzťahovala napríklad actio aquae pluviae arcendea.

V Zákonoch XII dosiek sa popisuje škoda spôsobená dobytkom, ale nie na dobytku. 1. kapitola rozširuje možnosť spôsobenia škody z objektov vymenovaných v XII tabuliach. K úrode, poľnohospodárskym plodinám, domom a poľnohospodárskym stavbám, ako sú sýpky a stodoly, pridáva široko koncipovaný okruh štvornohých, stádových zvierat.
Otroci ako objekt

V rímskom práve mal otrok postavenie veci. Boli majetkom svojho pána. Radili sa medzi inventár živý, na rozdiel od dobytka hovoriaci. Na druhej strane stále bol človekom a ani rímsky právnici to nepopierali. Gaiu píše, že ten, koho otrok bol zabitý, má potom slobodnú voľbu, buď zažalovať z hrdelného zločinu toho, kto zabil, alebo vymáhať od neho náhradu škody podľa tohto zákona.²⁵ Bolo teda na pánovej vôli, či bude otroka považovať za vec, alebo za človeka.

A1.2. Kapitola 3.

V 3. kapitole sa „stanoví žaloba proti tomu, kto by poranil otroka, či toho štvornožca, ktorý sa počíta medzi dobytok, alebo kto by poranil, či zabil toho štvornožca, ktorý sa medzi dobytok nepočíta, ako je pes, alebo divoké zviera, napríklad medveďa, alebo leva. V tejto časti (zákona) sa stíha tiež protiprávna škoda spôsobená na ostatných živých tvoroch, ako aj na veciach, ktoré sú neživé.“ ²⁶

Kincl a Urfus majú podozrenie, že 3. kapitola bola pridaná až neskôr. Rozširuje náhradu bezprávne spôsobenej škody na všetky mysliteľné objekty. Všetky hmotné predmety, ktoré sa technicky dajú poškodiť. Už nie je deliktom poškodzovať iba vymenované objekty – úrodu, stromy, alebo skupiny objektov – štvornohé, stádové zvieratá, ale aj akýkoľvek cudzí majetok.²⁷

Keďže lex Aquilia sa týka poranenia, alebo zabitia cudzieho zvieraťa je zásadné určiť moment, kedy je divoké zviera v majetku poškodeného, kedy je v majetku škodcu a kedy je vecou nikoho.

Divoké zvieratá

V rámci vymedzenia predmetu 3. kapitoly, Gaius vymenováva hlavne divoké zvieratá. Tie nepatria nikomu. Divé zvieratá, vtáci a ryby, teda všetky živočíchy, ktoré žijú na zemi, v mori, alebo vo vzduchu, stanú sa podľa iuris gentium okamžite vlastníctvom toho, kto si ich chytí. Lebo to, čo bolo predtým nikoho, patrí podľa prirodzeného rozumu tomu, kto sa toho prvý zmocnil. ... Každé divé zviera, ktoré chytíš, bude sa považovať za tvoje vlastníctvo, pokým ho ovládaš. Ak ale z tvojho ovládania vyviazne a znovu nadobudne pôvodnú prirodzenú slobodu, prestane ti patriť a bude znova vo vlastníctva toho, kto ho ovládne. Za znovunadobudnutú slobodu sa však považuje sloboda vtedy, keď ti zviera zmizlo z očí, alebo keď ho síce máš na očiach, ale jeho prenasledovanie je ťažké.²⁸

Slobodný človek ako objekt – osoby alien iuris

Objektom lex Aqulia neboli slobodní ľudia ani časti ich tela. Rímsky právnici odôvodňovali takýto postup pravidlom: Liberum corpus non recipit aestimationem (hodnotu tela slobodného človeka. Rovnako sa predpokladalo, že človek nie je pánom svojich údov ( dominus memrorum suorum nemo videtur). Majiteľom ľudského tela nebol nikto, preto sa na zranenie slobodného človeka Akviliov zákon nebzťahoval.

Každé pravidlo má svoju výnimku: syn, dcéra a manželka boli síce slobodnými ľuďmi, ale vo vzťahu k otcovi boli v postavení otrokov. Pater familias bol pánom nad ich životom a smrťou, aj nad časťami ich tela. Otec ich mohol usmrtiť, alebo predať. Preto sa pri poranení člena rodiny dala vymáhať škoda rovnako ako pri poranení otroka.

Poranenie slobodného človeka bolo urážkou osobnosti. Bola upravená v Zákonoch XII tabúl na odvetu (talio, odveta podľa zásady „oko za oko, zub za zub“), alebo na pokutu²⁹. Prétori sa snažili odstrániť drastické sankcie a v edikte jednak neuznávali talio, jednak výšku pokuty upravovali v závislosti od okolností. Ako už bolo spomenuté, poranenie otroka sa tiež mohlo posudzovať ako poranenie slobodného človeka.

Škoda nemajetková ako predmet iniurie

Lex Aquillia sa vzťahoval iba na škodu majetkovú. Na škodu, ktorá sa nedá ohodnotiť peniazmi sa vzťahovala iniuria. Iniuria sa zvykne prekladať ako „urážka“, ale znamenala akékoľvek bezprávie páchané slobodnému rímskemu občanovi. Jednalo sa hlavne o škodu na cti, dobrej povesti, ublíženie na zdraví – to všetko postihovala iniuria. Iniuria sa trestala prísnejšie ako škoda majetková. Poškodená vec sa dá nahradiť, alebo opraviť. Škoda na dobrej povesti sa vynahradiť nedá. V Ríme sa podľa dobrej povesti vážila svedecká výpoveď. Na povesti závisela politická kariéra. Dobrá povesť bola, spolu s majetkom, kritériom, na základe ktorého cenzori menovali senátorov. Preto Zákony XII dosiek stanovili trest smrti za ohováranie, ktoré prevyšuje mieru obyčajnej klebety. ( napriek tomu, že náš Zákon XII tabúľ stanovil trest smrti iba za veľmi málo vecí, zahrnul medzi ne aj túto: ak by niekto zaspieval, alebo zložil, pieseň, ktorá by spôsobila hanbu, alebo ostudu druhému.)

Iniuria sa, teda, vzťahovala aj na škodu z ublíženia na zdraví. Bolesť sa nedá ohodnotiť v peniazoch. Oficiálne sa muselo jednať o telo slobodného človeka. Prakticky actio iniuria mohla konkurovať žalobe z lex Aquillia, pretože otrok bol síce vecou, ale bol aj zástupcom svojho pána. Preto všetko čo sa stalo otrokovi, akoby sa stalo aj jeho pánovi.

Zbitie otroka mohlo byť považované za urážku jeho pána, pretože všetko, čo sa týkalo otroka, týkalo sa aj jeho pána. V justiniánskych inštitúciách sa robí rozdiel medzi prípadom, kedy je, a kedy nie je zmlátenie otroka urážkou jeho pána. Zbiť otroka palicou, bola urážka. Udrieť ho päsťou, nebola.³⁰