Právo verejné a súkromné, zločiny práva verejného a súkromného

3.1. Historické pozadie uzákonenia lex Aquilia de damno

Rimania boli stále v prvom rade jednoduchými roľníkmi. Žili na svojich vidieckych statkoch, starali sa o svoje hospodárstvo. Obchodovali so susedmi. V druhom rade boli bojovníkmi. Neboli ani umelcami, ani filozofmi. Umenie a filozofiu začali pestovať až na prelome letopočtov, aj to išlo skôr o import a eklektizmus ako o samostatnú tvorbu.

Obyčajný občan republikánskeho Ríma trávil svoj čas na poli. Bojoval s prírodnými živlami, hlavne s vodou. Nízko položené polia mali priveľa vody. Rímske údolia boli pôvodne močiarmi. Vyššie položené polia mali vody nedostatok, alebo trpeli nárazovými zápalmi dažďovej vody. Polia sa ustavične zosúvali a bolo potrebné stále spevňovať pozemky.
Marcus Porcius Cato sa na sklonku republiky vyjadril:

„Keď chválili dobrého muža, chválili ho ako dobrého roľníka a dobrého gazdu. Domnievali sa, že takáto chvála je najvyššou chválou. Z roľníctva pochádzajú najzdatnejší muži i najstatočnejší vojaci. Ľudia, ktorí sa zaoberajú týmto zamestnaním, dosahujú najčestnejší a najstálejší zárobok, ktorý vzbudzuje najmenšiu závisť a majú najmenej zlých úmyslov“¹⁴

Vďaka týmto cnostiam sa im postupne podarilo ovládnuť celé Stredomorie. Aj keď sa postupne naučili žiť príjemnejším životom, dlho si udržali sedliacke tradície. Staré zvyky sa objavovali v Rímskom práve až do konca. Gaius miestami nechápavo komentuje staré zákony, ktoré dávajú zmysel pre sedliakov, ale nie pre obyvateľov jemného Helénskeho sveta.

Roľnícky vplyv je zjavný aj v zákonoch o škode. Pôvodné v Zákone XII sú vyslovene určené pre poľnohospodárov. Chránia úrodu, obydlia a všetok ťažko nadobudnutý majetok. Aj lex Aquilia trestá prísnejšie poškodenie vecí podstatných pre poľnohospodárstvo, ale je podstatne širší. Je možné ho aplikovať aj na predmety, o ktorých prostí rímski sedliaci ani len nepočuli. Pôvodný zámer Akviliovho plebiscitu bolo zjednodušiť vymáhanie pokuty za bezprávne poškodenie cudzej veci. Čas a právnici však dokázali, že jeho význam je podstatne širší. Stal sa základom, prameňom koncepcie súčasnej zodpovednosti za škodu. Na svoju dobu vyniká neobvyklou všeobecnosťou čo sa týka predmetu a kauzy.

3.1.1 Rok 286

Tradícia uvádza, že lex Aqulia bol prijatý okolo roku 286 p.n.l.. Novšie výskumy prijatie zákona datujú do obdobia po skončení 2. púnskej vojny, teda do obdobia 218 – 201p.n.l..¹⁵

Rok 286p.n.l. je rokom nasledujúcim po roku 287p.n.l., v ktorom bol schválený lex Hortensia, ktorý stanovil, že plebiscitá sú záväzné pre celý národ. Nezaväzujú iba plebejcov, ale aj patricijov.

Plebejci a patricijovia boli dve skupiny obývajúce Rím. Často sa hovorí, že patricijovia boli tí bohatí utláčatelia, a plebejci chudobní a vykorisťovaní. Táto teória nevyzerá dôveryhodne pretože aj medzi patricijmi boli chudobní, a medzi plebejcami boli bohatí. Ďalšou, logickejšou, domnienkou, je, že plebejci boli pôvodným, podmaneným obyvateľstvo.

Fustel de Coulanges (1830 – 1889) vo svojom diele Antická obec tvrdí, že plebejci neboli podmaneným národom, ale prišelcami, cudzincami, ktorí sa usadili pod hradbami Ríma a po niekoľkých generáciách prestali byť peregrínmi – tými, čo do Ríma dochádzali cez polia. S Rimanmi však nesplynuli. Dlho si udržali vlastnú kultúru: „...od Tita Livia, znalca starých tradíc, sa dozvedáme, že patricijovia nevyčítali plebejcom, že pochádzajú z dobytých populácií, ale že im chýba náboženstvo a rodina.“ Právo bolo pôvodne závislé na náboženstve. Existencia práva sa pripisovala božstvám, dodržiavanie zákonov bolo podmienené strachom z bohov. Najviac to vidno na manželstve, ktoré je dodnes nie len právnym, ale aj náboženským inštitútom. Dodnes mnoho náboženstiev zakazuje, alebo obmedzuje sobáše s príslušníkmi iných náboženstiev. V starom Ríme to bolo širšie. Náboženské a právne inštitúty sa miešali. Plebejci a patricijovia mali prakticky oddelené právne systémy. Postupne sa na rozdiely zabúdalo, patricijovia a plebejci si boli podobnejší, ale tradícia delenia bola silnejšia, ešte Titus Livius spomína, že plebejci nemajú náboženstvo a otcov, že nemajú v Ríme korene.¹⁶
Secesie

V roku 494p.n.l. sa niečo v plebejcoch zmenilo. Už žili v Ríme dosť dlho. Bojovali zaň. Považovali ho za svoju vlasť. Ale Rimanmi boli iba patricijovia, potomkovia domácich. Plebejci mali stále postavenie cudzincov, aj keď v Ríme žili od pradávna. Príčinou vzbury bola asi hádka o rozdelenie pôdy, ktorú získali od Latinov po víťazstve pri Regillskom jazere. Potom bola vylásená vojna proti Aequom. Konzuli dali rozkaz postaviť vojsko. Titus Livius píše, že konzuli sa chceli v tejto vojne zbaviť vojska. Plebejci sa do vojska nedostavili, a odišli na Svätý vrch.

Začalo sa vyjednávať. Menenius Agrippa sa vyjadril v podobenstve: raz sa pohádali údy v tele – vyčítali žalúdku, že nič nerobí. Že mu nebudú podávať potravu. Nakoniec stratili silu všetky údy. V podobenstve Menenius ukázal, že patricijovia a plebejci sa navzájom potrebujú a bojom medzi sebou sa iba zbytočne oslabujú.¹⁷

Počas tejto vzbury vznikla nová rímska magistratúra – Tribún ľudu. Prví dvaja boli zvolení na Svätom vrchu, neskôr boli štyria, nakoniec ich bolo desať. Tribúnmi sa pôvodne nazývali náčelníci tribuí, alebo vysokí dôstojníci v légiách (tribúni militum). Funkcia plebejských tribúnov je možno nevznikli v roku 494, pri plebejskej secesii sa iba zmenili z vojenských veliteľov na civilných magistrátov. Ich prvou povinnosťou a právom bolo chrániť plebejcov (ius auxilli). Mohli zrušiť ktorýkoľvek zákon, o ktorom si mysleli, že by mohol ohroziť práva plebejcov (ius intercessionis, právo veta). Napokon mali právo trestať toho, kto neposlúchol ich rozkazy (ius coercendi). Tribúni boli nedotknuteľný, kto ohrozil tribúna, bol vydaný pomste bohov.

Moc tribúnov dosiahla vrchol v roku 287p.n.l., prijatím lex Hortensia, ktorým dosiahli väčšiu zákonodarnú moc, než akú mali konzulovia.¹⁸ Lex Hortensia stanovil, že plebiscity zaväzujú patricijov rovnako ako plebejcov. Plebiscity boli uznesenia comitia plebis tributa – plebejských snemov. Rímske snemy sa nemohli zísť samy, musel ich zvolať príslušný úradník s ius cum populo agendi. Tribúni mali ius cum plebis agendi, čo znamená, že určovali, kedy sa zíde comitia plebis tributa. Žiadne zhromaždenie nemalo vlastnú zákonodarnú iniciatívu. Mohlo prejednávať iba tie otázky, ktoré boli predložené magistrátom. V prípade comitia plebis tributa bol týmto magistrátom tribún ľudu. Pôvodne sa zákony delili na zákony prijaté ľudom, ktoré zaväzovali všetkých, a plebiscity prijaté na plebejských snemoch, na ktoré nemali patricijovia prístup a preto zaväzovali iba plebejcov. Lex Hortensia toto delenie zmenil. Plebejci ovládli Rím a tribún ľudu sa stal magistátom s najvýznamnejšou zákonodarnou mocov. A rok po tom tribún Aquillius presadil zákon o náhrade škody.
3.1.2. Púnske vojny

Druhé datovanie lex Aquilia je na koniec 3. storočia p.n.l. Jedná sa o obdobie, keď sa z roľníkov, ktorým trčala slama z topánok, stal svetovládny národ.

Rimania ovládli celé Taliansko. Jednotlivé mestské štáty sa stávali spojencami, alebo boli porazené a spojenectvo im bolo nanútené. Rím viedol výboje aj do Grécka.

Stredozemné more ovládol v troch Púnskych vojnách s mocným Kartágom. Kartáginci boli obchodníci. Ich hlavné mesto bolo centrom vtedajšieho svetového obchodu. Z neho ovládali všetky obchodné cesty a všetky strategické body. Medzi rokmi 264 – 241 p.n.l. prebiehala prvá Púnska vojna, v ktorej Rím získal Sardíniu, s jej bohatými mestami a prírodnými zdrojmi.

V druhej Púnskej vojne dobyl Rím samotné Kartágo. Ako pomstu, a možno ako prevenciu, za Hannibalove víťazstvá pri Trasimenskom jazere a Kannách, mu nanútili ničivé mierové podmienky. Kartágo stratilo všetku svoju moc. Tretia Púnska vojna už iba dorazila to, čo z Kartága ostalo po druhej vojne.

Púnske vojny znamenali obrovské straty na životoch, veď iba v bitke pri Trasimenskom jazere zahynula celá štvrtina občanov Ríma. Polia boli zničené a neobrobené. Na druhej strane Rím získal bohatú korisť. Kartágo bolo predsa najbohatším mestom známeho sveta. Získali Kartáginské kolónie v Španielsku a v ostatných častiach Stredomoria. Ovládané územia boli zdrojom otrokov.

Na konci 2. stor. p.n.l. sa zmenili hospodárske podmienky Ríma. Skončilo sa obdobie dedinského Ríma a začala sa doba svetovládneho mocného impéria. Rím ovládol svet, rímsky občania prestali byť jednoduchými roľníkmi, ktorí svoje bohatstvo merali na dobytok, pecus, ale na peniaze, pecunia.

Zmenilo sa aj poľnohospodárstvo. Zo Sicílie a z Grécka, neskôr aj z Egypta, sa začalo dovážať obilie, ktoré bolo lacnejšie ako domáca produkcia. Rimania preto obmedzili pestovanie obilia a venovali sa viacej výrobe vína, olivového oleja a chovu dobytka¹⁹.

Nech už bol plebiscit prijatý kedykoľvek, z akýchkoľvek príčin, na jeho základe bola definovaná moderná zodpovednosť za škodu. Zákony XII tabúľ popisujú prísne kauzálne situácie. Každá škoda a spôsob jej vzniku museli byť presne určené. Prvá kapitola lex Aquilia má ešte čiastočne charakter starej úpravy, aj keď objekt je definovaný širšie. Tretia kapitola zodpovedá súčasnému: akékoľvek poškodenie akéhokoľvek cudzieho majetku.

3.2. Akviliov zákon

Damnum injuria datum, predpoklady bezprávneho poškodenia veci a s ním spojené sankcie, komplexne upravoval lex Aquilia, niekedy doplnený dodatkom „de damno“ – o škode. Zákon mal 3 kapitoly. Prvá upravovala pokutu za zabitie otroka, alebo dobytka. Druhá kapitola hovorí o žalobe proti adstipulátorovi. Tretia pokutu za poranenie otroka, alebo dobytka, a za zničenie, či poškodenie cudzej veci.